19. schôdza

Tak ja chcem podporiť môjho kolegu z klubu pána poslanca Kuffu asi v tom zmysle, ako sa vyjadrila aj pani Jurinová, a síce aj na základe toho, čo ste povedali vy, pán poslanec Novotný. Ja si totižto myslím, že dieťa vychováva nielen rodič, ale aj vonkajšie prostredie. Rodič si bude robiť svoju robotu doma, bude si plniť výchovné funkcie doma, ale parlament a poslanci formou zákonov by mali byť rodičmi v spoločnosti. A preto si myslím, že ak sa naozaj niečo také v ponuke na trhu objaví, tak by sme sa mali správať ako skutoční rodičia tejto spoločnosti a mali by sme chrániť to vonkajšie prostredie, s ktorým prichádza každý jedinec, jednotlivec, o to viac dieťa, ako zraniteľná spotrebiteľská skupina, do kontaktu.
K tomu chcem aj pripomenúť, že my ako poslanci by sme nemali zaujímať ako takí politickí roboti len technokratický, suchý prístup k transpozícii jednotlivých smerníc, ktoré viac-menej dohliadavajú na to, ako harmonizovať technické normy s tým, čo je u nás, ale že by sme naozaj k zákonu mali pristupovať z komplexnejšieho hľadiska, teda aj z hľadiska dopadov na duševné a psychické zdravie jednotlivcov, obzvlášť detí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem, že ste spolupredniesli s kolegyňami takýto pozmeňujúci návrh. A ako si spomenul, psychické zdravie, to je ťažké a hlavné zdravie, ja hovorím. Pretože rodičia, my máme zodpovednosť za to psychické zdravie našich detí. U mňa, nemám ešte vnúčatá, decká veľmi malé nemám, je to zhruba v tom strednom veku, takže viac-menej do hračkárskeho obchodu som v posledných rokoch nevstupoval, ale keď som to videl, tieto tu tvoje, by som povedal, propagačné materiály, tak ma trošku zamrazilo. Veď prakticky v rannom štádiu sa kreuje hodnota jednotlivca, jeho hodnoty morálne, mravné a iné. A vlastne my vedome ideme gniaviť psychiku našich detí už aj takýmto spôsobom? Chceme vychovať v našom krásnom, hovorím, krásnom Slovensku deti v duchu strachu, vrážd, hororových praktík nejakých?! To je zmysel ďalšej generácie slovenského národa? Ja hovorím, nie. Nechceme náhodou tak ponúknuť takú krásu, pohodu, pokoj, radosť zo života na Slovensku? Veď to by malo byť zmyslom ďalšej generácie, aby sa nejako rozvíjala.
A ja tvrdím, že nechceme im ponúknuť rozvrat ani jej psychiky, a to je jedno, či sme na Slovensku, v EÚ alebo vo svete. Nemôžme šíriť duch zla iba kvôli tomu, že nejaký komerčný účel tu príde a urobí takéto hračky a v podvedomí akože buduje tú filozofiu tohto rozvratu. Takže je to choré, podľa mňa. Poďme s tým niečo robiť! A možno, že aj tento pozmeňujúci návrh je možno takým minikrokom, aby sme zabránili takémuto, ja hovorím, rozvratu ďalšej generácie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Donútil ma tento návrh trocha sa zamyslieť nad svojím detstvom a som si uvedomil, že aj moje detstvo bolo v podstate, napriek tomu, že doba bola iná a Európska únia nič neprikazovala, plné istého násilia. To násilie bolo dané napríklad rozprávkami. Dobšinského ľudové rozprávky sú plné drakov, padajúcich hláv a určite by sme mohli nájsť takéto paralely aj v iných autoroch, svetových rozprávkarov. Aj Andersen nechal svojho cínového vojačika roztaviť. A takýchto príkladov by som našiel. Ale potom hovorím si, ale, hop, tu bola vždy možnosť istého porovnania a istého posunu. Obyčajne v týchto násilenstvách to išlo ďalej a koncovka bola taká, že dobro víťazilo nad zlom. Takže ten príklad... A to som asi dobre netrafil.
Práve v tejto súvislosti, tak ako je to prednesené pri návrhu o hračkách a ich dopadov na psychiku detí, ako keby neexistovala možnosť posunu a ako keby ozaj tá záplava násilia bola bez alternatívy, že áno, násilie síce na tomto svete existuje, ale dobro nad ním by malo zvíťaziť. A to posolstvo mi tu chýba.
Preto aj keď možno to do tohto návrhu celkom nemusí pasovať, takáto idea, plne ju podporujem. A myslím si, že bude dobré, keď aj takto naznačíme nám všetkým a našim občanom, že je potrebné šíriť posolstvo dobra a že tým posolstvom treba začínať od mladosti, a že doslova tá frajerina vo výchove k dobru sa dá založiť veľmi efektívne. A nie je to nič, čo by psychológovia nepoznali. A predpokladám aj takýto návrh, ktorý by mohol obsahovať teda pokyn označiť takýto výrobok nálepkou "môže poškodiť psychický vývin vášho dieťaťa", je príspevkom k tomu, aby to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja nadviažem tam, kde Janko Mičovský skončil, a vám prečítam kúsok toho Dobšinského. „V najvätšej tichosti k tomu bosorákovi prikročili, jak prám na železnej ohromnitej posteli rozvalený ležal; – a ten istý rozpálený kutáč do jeho jednoho oka mu vrazili a ním ven a koniec koncov cez skrze hlavu prepálili a on mŕtvy dolu z postele sa skotil.“ Klasika slovenskej literatúry Dobšinského Prostonárodné rozprávky, na ktorých vyrastali generácie a generácie slovenských detí. A myslím, že z väčšiny z nich vyrástli slušní ľudia.
Nepodceňujme deti a neberme rodičom z rúk výchovu, vysvetľovanie! A aj tú koncovku, o ktorej si ty, Janko, rozprával, to víťazstvo dobra nad zlom, alebo smerovanie k dobru, to by malo byť v rukách tých rodičov. Štát ako akási múdra autorita sa má starať o to, aby sme mali priestor na svoje vlastné šťastie, ale nemá sa starať o to, akým spôsobom vyberáme alebo nevyberáme hračky pre svoje deti.
Nehrajme sa tu na to, že všetko musíme mať v zákone, pretože zodpovednosť za výchovu toho dieťaťa je v prvom rade v rukách toho rodiča.
A keď sa nejakému dieťaťu páči malý zombík alebo malá upírka, ktorá tiež môže byť vo vnútri svojho srdca dobrou postavou, tak nech to ten rodič vysvetlí. Nech sa s tým tú hru zahrá. A inému rodičovi sa možno nebude páčiť figúrka križiackeho vojaka, lebo historicky má na to iný názor. A tiež nech to tomu dieťaťu vysvetlí.
Toto nemá v zákone čo robiť. Môžeme mať obavu, že niečo niekomu ublíži, ale zodpovednosť za to nech nesú rodičia, poprípade učitelia, v žiadnom prípade nie normotvorca.

Ja tiež súhlasím s návrhom, ktorý tu padol. A pridám niekoľko poznámok, aj keď niektorí už ma predbehli s nimi. Ja si myslím, že keď je niečo na trhu a sa nám to nepáči, tak by sme mali aj o tom hovoriť, napísať, internetovať a vyjadriť nesúhlas s tým a presvedčiť aj druhých, aby to nekupovali. Títo výrobcovia, vlastne na nich platí, že to ostane ležať na skladoch a sa to nepredáva, tým pádom to stiahnu. Iba tento argument na nich platí.
Napríklad tie barbiny, voľakedy bola tuším Barbie a Ken, no, dnes už Barbie má svoju priateľku a Ken má tiež svojho priateľa a už sa nehovorí o tom, že oni voľakedy boli manželia. Toto je trend, ktorý v Dobšinských rozprávkach myslím, že ešte nebol.
Zbrane, kanóny, pištole, sú toho plné obchody, určite to vyvoláva v deťoch budúcu agresiu. Keď tu pridáme počítačové hry plné násilia, sú to tiež vlastne hračky, streľby, zabíjanie a tak ďalej, určite to vychováva, sú krásne štúdie o tom, agresiu. Mnohí mladí delikventi v 10-tich, 15-tich rokoch vyrastali vlastne na tomto. Potom si trieskame hlavu, keď vraždia v 10-tich alebo 15-tich a znásilňujú.
V minulosti vždycky bolo dobro a zlo, vyhrávalo dobro v rozprávkach, aj keď v tých Dobšinského boli aj horory. Dnes naraz vyhráva aj zlo a tak to končí tak, že človek je šokovaný. Indiánske hry nás vychovali, ale tam to dobro vždy vychovávalo, šľachetnosť bola veľmi dôležitá.
Ešte chcem upozorniť na jednu vec. V škole delia sa deti na bohatých a chudobných. Tí bohatí majú tablet, majú mobil, každý mesiac druhý, majú také šaty, džínsy, šperky a tak ďalej, maľujú sa, vyvoláva to napätie v školách. Tí chudobní  alebo menej bohatí sa snažia k tomuto nejako dostať. Myslím si, že by snáď návrat k rovnošatám... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem kolegom za reakcie. Na všetky asi nebudem môcť reagovať. Ale k Dobšinskému, k rozprávkam. V konečnom dôsledku rozprávky, je to textová časť a väčšinou tie rozprávky a všetky rozprávky, ja čo som čítal, aj som mal možnosť čítať, tam víťazí dobro nad zlom. A to je zásadná podstata, nepredkladáme. Ale tuná sa predkladá čosi, nejaký taký vzor, ktorý naozaj zo seba dobro nešíri. To, viesť tie deti od malička naozaj k tomu šíreniu dobra, je veľmi dôležité.
Pán Novotný keď reaguje, že možno, že deťom nekúpime alebo podobne. No dobre, mečom sa môžeš porezať, môžeš, mečom dokonca môžeš odkrojiť aj ten chlieb, trošku zložitejšie, aj zabiť toho druhého, ale ak ti ten meč symbolicky prebodne dušu, tak sa veľmi ťažko vyťahuje z tej duše ten, ten meč. Hej, to je tá ranená duša dieťaťa, alebo zabitá duša dieťaťa. A to je ten veľký problém.
Nemôžem súhlasiť s pánom Poliačikom, lebo to potom by sme takisto malým trojročným deťom dali hračky také a prehltne tú hračku a zadusí sa. Veď... A rodič je zodpovedný. Takisto by, veď na to má rodičov, ale podľa vás by to bolo asi aj tak. Ja som z podtatranského regiónu. A tie prvé mráziky, keď zamrzne ľad na rybníku. A teraz deti, chlapci chcú hrať hokej, no. A oni si to vynútia, hej. A ja poviem ako otec: Nepôjdeš, lebo ten ľad je tenký, sa preboríte, utopíte sa. No a toľko bude drnčať. No ale keď som nezodpovedný rodič, no tak ich pustím. A tá zodpovednosť čo? No však, dobre, na rodičov. A oni pôjdu, chlapci, hrať hokej. A ja viem, že sa utopia. Oni sa utopia v tom rybníku. Takže nemôžme to tak zase nechávať, že však nech deti rozhodujú. Tu je to odporúčanie. Je naozaj na rodičoch, ale aby oni mali vodítko, o ktoré sa môžu oprieť, a aby mohli ľahšie rozhodovať.