19. schôdza

Vážená pani podpredsedníčka, vážená slovenská vláda, ktorá zrejme podala demisiu, lebo nikto z nej tu nie je, neviem, komu toto budem čítať, ale možnože si to niekde počúvajú zašití, stalo sa to, že pána... (Reakcia z pléna.) Členovia vlády sú zašití, no neviem, kde sú. Asi sú na tvorivej dovolenke na Honolulu. (Hlasy v sále.) Aspoň jeden keby tu bol, panebože. (Hlasy z pléna.) Koho? Vybavte to, chlapci. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Áno, poprosíme kolegov, nech nám zabezpečia aspoň jedného zástupcu vlády.
Krátku prestávku urobíme, kým zoženieme nejakého zástupcu vlády.

(Krátka pauza pre neprítomnosť zástupcov vlády v rokovacej sále.)

(Po prestávke.)

Končím prestávku.
Nech sa páči, pán poslanec, môžete pokračovať.

Ešte raz, vážená pani podpredsedníčka, vážení dvaja členovia vlády, srdečne vás vítam. Je to pekné od vás, že ste prišli k najstaršiemu poslancovi, ktorý niečo povie na tému interpelácie, ktorú som položil 16. apríla pánovi ministrovi vnútra, podpredsedovi vlády.
Stala sa taká vec, že oslavoval sa 14. marec, samostatný slovenský štát. Iste ho treba osláviť, nezazlievam nikomu, keď si na to spomenie slušne a dôstojne, nie hulvátsky a provokačne. No a vtedy došlo ku konfliktu medzi demonštrantmi a pánom poslancom Hlinom. Stačilo policajtom, aby tieto dve osoby izolovali a nejako ich dali nabok a pustili demonštrantov ďalej. Skutkový stav bol taký, že to neurobili. Chytili ich a najmä pána poslanca Hlinu riadne zmastili. Na videách to vidno, ako mu dávajú pelendrekmi zhora, zdola, aj päsťami. Vzápätí ho izolovali, dali do „antona“, tak sa to volalo za komunistov. Potom mu zobrali šnúrky z topánok, dali mu okovy, dali ho do cely predbežného zadržania, vyšetrovali ho a po troch hodinách ho pustili domov. Najmä policajt č. 1 044, sa mi zdá, prekročil svoje právomoci, pretože naozaj sa správal neférovo.
Tak ja som na túto moju interpeláciu dostal odpoveď podľa mňa troška neskoršie. A preto som na 34. deň odovzdania do parlamentu to hodil na blog, kde to bolo. A odpoveď som dostal od pána ministra, ale vyjadrujem s ňou nespokojnosť. Stále sa tam v nej hovorí, že ide o pána Hlinu a pána Maťátka, aj keď to nebol pán Hlina, ale to bol poslanec Hlina. Čiže dnes on, zajtra ja, pozajtra nejaký človek zo strany SMER to môže byť. Tak tie metódy, ktoré sa tam použili, sa mi nezdajú férové. Podľa pána podpredsedu vlády a ministra vnútra policajt č. 1044 použil donucovací prostriedok a jeho intenzita, toho mlátenia, bola v danej situácii primeraná. Keď si pozriete to video, tak sa mi zdá, že nebola primeraná, že bola, by som povedal, v hneve a v afekte. Používanie donucovacích prostriedkov bolo vyhodnotené, že je v súlade so zákonom o Policajnom zbore. Dovolím si tvrdiť, že to nebolo v tom súlade. Zmastiť riadne zvoleného člena Národnej rady, aj keď už priestupkovú a trestnoprávnu imunitu nemá, je nefér, si myslím.
Ďalej sa tam hovorí, že vzhľadom na dôvodnú obavu, že osoby svojím protiprávnym konaním mohli ďalej pokračovať a tak ďalej, boli menovaní príslušníkmi Policajného zboru obmedzení na osobnej slobode a zaistení podľa §..., sú tam tri riadky paragrafov, a teda pán Alojz Hlina protiprávne konal a tak ďalej podľa §... a podľa § boli menovaní odovzdaní eskortnej skupine a poučení o svojich právach a povinnostiach podľa §... Sú tam zase tri riadky paragrafov. Pred vykonaním eskorty bolo využité oprávnenie podľa ustanovenia podľa §... a iných ustanovení. Nechcem vás tým zaťažovať.
Tak zmastenie surové, vybranie šnúrok, danie okov, danie do cely predbežného zadržania, tri hodiny držanie a výsluch a prepustenie, no, hurá, to sa mi zdá neférové, a preto sa mi zdá, že túto interpeláciu neprijímam a prosím o nej hlasovať a vyslovujem svoju nespokojnosť s ňou.
Až v posledných dvoch riadkoch odpovede pána ministra, ktorého si, ináč, ctím a vážim, a viem, že je človek na svojom mieste a že má pochopenie aj pre opozíciu, aj pre koalíciu, čiže som jeho možno aj priateľ, tak sa mi zdá, že teda tá interpelácia, ktorú zaňho niekto iný napísal, je neadekvátna tomu, čo sa stalo, je napísané, že zásah príslušníkov Policajného zboru voči poslancovi Alojzovi Hlinovi bol vykonaný v súlade so zákonom o Policajnom zbore. Ja si myslím, že to tak nebolo. V celej interpelácii sa hovorí o pánovi Hlinovi, pánovi Hlinovi a potom v posledných dvoch riadkoch ide o poslanca Hlinu. Keď vo Federálnom zhromaždení Sládek, pamätáte sa na republikána, ktorý sa volal Sládek, urobil nejaký čin, samozrejme, som bol na úplne inej strane bariéry, ale som bol proti tomu, aby sa vydal na trestné stíhanie, lebo je poslanec a má svoje privilégiá a má svoju možnosť hovoriť, a to tak, ako si myslí, a nikto ho za to nemôže stíhať. To, že sme sa my tu rýchlo vzdali aj obidvoch imunít, sme zasalutovali a hlasovali za to, si myslím, nebolo správne. A toto sú toho dôsledky. A keď prídu difamačné žaloby na poslancov, že to povedal, hento povedal, ako poškodil takú firmu alebo hentakú televíziu, potom uvidíme, čo znamená nemať imunitu. Čiže určite sa k tejto téme ešte vrátime, a teda vyslovujem ešte raz nespokojnosť s touto odpoveďou na interpeláciu. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Teraz prosím o slovo pána poslanca Hlinu.

Vážení členovia vlády, vážení kolegovia, vážená pani predsedajúca, budem potrebovať aj technickú asistenciu, ak môžem poprosiť o ňu, dovoľte mi zareagovať na písomnú interpeláciu pána poslanca Mikloška, resp. na jeho odpoveď, ktorá sa ukrýva pod číslom 20. Skôr ako niečo poviem, tak si pomôžem technickými vymoženosťami, ktoré to umožnia.
Dovoľte, aby som povedal na úvod, že ja v zásade viem, čo myslel kolega Mikloško. Ale otázka nestojí, či je to poslanec, ale otázka stojí, či je to občan. Môžeme sa pýtať, či zákrok voči občanovi v tejto veci bol primeraný. Vážení, ja vám pokúsim sa povedať v krátkosti, prečo si myslím, že nebol primeraný. Pokúsime sa niečo zadokumentovať. A potom si už môžeme len povedať, vieme, kde žijeme, alebo už robte, čo chcete, lebo ja si ilúzie nerobím. V tejto krajine určite kolega si povedal, dobre mu tak, mali mu dať viac. To je úplne v poriadku. Ale raz vám možno syna budú byť, potom uvidíte, ako budete vyplakávať, a budete hľadať číslo na niekoho v telefóne. Čiže o to ide, na vás sa pozerám, pán kolega, tu teraz ste mali na mňa výstup. To je tak. Ono to tak zvykne byť, lebo nikto si nie je rovnejší, všetci sme si rovní, lenže ja mám pocit, že vy žijete v krajine, že vy ste tu rovnejší a dávate to tu všetkým najavo. Máte tu vybraný okruh. V tom ďalšom bode sa prihlásim, kde dám interpeláciu v bode týkajúcom sa vášho sparingpartnera, vášho kolegu bývalého, Slotu, na ktorého ste mali úplne iný meter, úplne iný meter ste aplikovali ako v prípade mojom, ale nie ako poslanca, ale ako občana. Úplne iný ste ho aplikovali. A to vás tiež netrápi, vás už nič netrápi, vás už vôbec nič netrápi, toto nemá význam pre nikoho z vás, úplne zbytočne to si možno niekto pozrie, kto si to pozrie, nech si povie, či sa mu to pozdáva, či sa mu to páči, či to je správne, alebo nie je to správne, nech skúsi zabudnúť, že tu je Hlina, ktorý je neviem aký blbec, ale nech si skúsi nepozerať cez tie okuliare a nech si to pozrie s tým, že čo keby sa to stalo jemu, čo keby sa to stalo jeho dieťaťu, čo keby sa to stalo jeho známemu, čo by on urobil, bez ohľadu na to, či má číslo alebo nemá číslo na ministra vnútra.
Vážení kolegovia, prísne vzaté, v roku 1989 na Národnej triede 17. novembra všetci páchali priestupky, do nohy. A za to, že oni páchali priestupky, vy tu sedíte ako knedle. Ako knedle tu sedíte a len kukáte ako vydry napravo, naľavo s tým, že čo sa to tu deje, kde som sa to ocitol a že čo tu vlastne mám robiť, keď tu nie je Laššáková, neviem, čo tu mám robiť. Roku 1989 vďačíte za to, že ste tu. A ak chcete byť skutočnými poslancami, potom rozmýšľajte a prípadne počúvajte to, čo vám hovorím. Prísne vzaté, v roku 1989 všetci páchali priestupok. Čiže ak tu niekto ide rozprávať, či som ja páchal alebo nepáchal priestupok, môžeme o tom rozprávať. A som prístupný na tú tému rozprávať, som prístupný na tú tému rozprávať.
Ale, vážení, existuje také niečo ako oprávnenosť zásahu a primeranosť zásahu. Keď si to rozdelíme a povieme, môžeme diskutovať, či je vhodné sa postaviť extrémistom proti aspoň symbolicky. Ja viem, že vy by ste sa proti nim nepostavili. Ja viem, že keby to tu bolo hnedé, tak sa tam zaradí niekto z vás, ja to viem, lebo takto to v tejto krajine funguje. Lenže niekedy, keď je to ešte malé, sa oplatí postaviť, ale to úplne zbytočne tu rozprávam. Aj keby ste sa zhodli vo veľkej a vážnej úvahe, že som sa nemal právo tam postaviť symbolicky, v čom by ste sa, verím, zhodli, tak potom ešte, poprosím, vás otvorte svoju myseľ a pýtajte sa, či to bolo primerané. Totiž keď hovoríme, že to bolo opravené, je to v poriadku, ale hovorme, či to bolo primerané. To je to, čo som namietal a čo aj budem namietať. Ja som čakal na to. Je tomu viac ako 60 dní. Ja som čakal na písomnú odpoveď pána ministra vnútra, čo odpovie. A vám musím povedať, že som sklamaný. Som hlboko sklamaný z tej odpovede, z tej cynickej, bezcitnej odpovede som hlboko sklamaný. A výrazne to poznačí môj vzťah. Výrazne to poznačí môj vzťah a prístup k nemu. Je to nepredstaviteľné, takto to odbiť, že to bolo primerané. To je presne výrazom vašej politiky, presne výrazom toho, čo si myslíte, čo ste. Ale nie ste ani nebudete tými. A nepodarí sa vám to, i keď žijete v tejto krajine.
Keďže prišla tá odpoveď, aká prišla, tak odošlem, aký postup môžem mať ako občan, nie ako poslanec, ale ako občan. Ako občan môžem namietať postup polície na inšpekcii. A pošlem im sťažnosť, už mám jej textáciu napísanú. Kto má záujem, ten si to môže pozrieť prípadne na mojom blogu. Nejdem vás zaťažovať jej detailným čítaním. Poviem vám len výťah z tejto sťažnosti. Celú sťažnosť na postup polície 16. marca rozdelím na dve časti. Táto sťažnosť sa týka primeranosti, nie oprávnenosti zákroku, ale primeranosti. Samostatnú sťažnosť podám na oprávnenosť zákroku. Budúci týždeň podám sťažnosť na primeranosť zákroku. A čo budem namietať? Teraz to je taký malý exkurz do práva, nechcem vás tým zaťažovať, ale poviem pre vaše potreby, lebo raz keď budú vás tĺcť alebo vášho syna budú tĺcť, tak možno si spomeniete na toho Hlinu, ktoré paragrafy to vlastne boli. Tak sú to paragrafy alebo je to zákon o Policajnom zbore, ktorý upravuje skutočnosti, ako kedy a akým spôsobom môžu alebo nemôžu policajti postupovať. Sú to § 51 a 52, keď môžu použiť chmaty, hmaty a kedy môžu použiť údery, kopy . To sú rozdielne parametre, to nie je to isté. Chmaty, hmaty a údery a kopy, to sú rozdielne veci. A zákon hovorí o tom, keď to skrátim, že keď kladiete aktívny odpor, tak môžete použiť aj údery, aj kopy, keď kladiete pasívny odpor, môžete použiť chmaty a hmaty. Prosím vás pekne, ak sa to podarí, ja vám pustím ten záber. A vďačím tým ľuďom, ktorí to natočili. Urobte si potom sami predstavu o tom, aký typ odporu to bol. Z mojej strany to nebol odpor, vážení, trošku o tom niečo viem. Jediné, čo som robil, som robil vajíčko. To znamená, kryl som si tvár, lebo keby som si nekryl tvár, tak môžem dať ďalšie podanie o ublížení na zdraví. To bolo jediné, čo som robil, lebo by mi inak k ublíženiu na zdraví došlo. Tým, že som si kryl tvár, som vlastne ochránil policajtov, že tam nepribudne ešte jeden parameter k tomu. To je celé, čo som robil. Na tom videu to je krásne zdokumentované. A každý, kto sa nepozerá na to cez prizmu politiky, tak povie, že áno, je to pravda, áno, je to pravda. Ako môžete udrieť niekoho, keď už leží, napoly leží na sedačke auta, obuškom po hlave? Nejako tomu nerozumiem. Ako ho môžete ešte udrieť? Ako ho môžete udrieť, keď je takto, a udrieť ho päsťami do tváre. To je jedno, či to je poslanec, či to je Hlina, to je jedno, čo keby to bol váš syn, vaša dcéra, ako ho môžete udrieť, keď nič nerobí, len si chráni tvár? To je celé.
Ja viem, že ste vy tu poväčšine spokojní, trošku vystrašení, možno však vidíte, že možno to aj bude slúžiť a bude to aj taká výstraha pre vás, čo sa môže stať poslancovi, a je to všetko v poriadku. Môže to mať aj vplyv na systém ďalší tohto štátu. Nechám to na vás, ako sa s tým vysporiadate. Ja budem apelovať na to, že sa to môže stať aj vašim deťom. Môže sa to stať aj vašim bratom, rodičom. Neviem, komu sa to môže stať, keď sa náhodou niekto niekedy pristaví pri niečom, kde niekto to vyhodnotí, tal ako to vyhodnotí. A môže to byť bezprecedentný prípad. A toto je ten prípad. A ja v tej mojej ďalšej časti práce budem hovoriť o inom prípade, kde tu bol Übermensch, iný, ktorý môže všetko, a máte tu iný prípad niekoho, ktorý je zrovna aj poslanec. To tam, ináč, nesedí. Ja by som v tejto pozícii bol radšej obyčajný občan, vám poviem otvorene, radšej bojoval za to ako obyčajný občan, aby sa toto obyčajnému občanovi nestalo, ku ktorému si dovolili, to, čo si dovolili. A už keď odhliadneme od toho, že proti čomu protestoval, viete, keby som vykrádal nejaké auto a ešte by som bol drzý. Už odmyslime si tú rovinu, proti čomu som symbolicky protestoval, lebo viem, že to tu pre vás je asi zbytočné rozprávať. Ale aj keby som to auto vykrádal, tak aj tak mám svoje práva. Ak sa to podarí, tak to pustím, vážení, aby ste videli, čo sa vám môže stať.
A ja viem, že teraz to celé skončí tak, ako to skončí, ale, vážení, určité možnosti existujú, lebo tí naši sa chodia chváliť tým, kde čo je. Ja urobím to, čo budem pociťovať za správne urobiť v tejto veci, lebo nedovolím aj do budúcna, aby sa toto stávalo obyčajným ľuďom, bežným občanom, už nehovoriac o tom, že vyjadrovali svoj názor na takú vec, na akú ho vyjadrovali. Tie možnosti sú nejaké, využijem ich. (Reakcie z pléna.) A čo mám urobiť teraz? Pardon, teraz skúsime to prestaviť, aby to sa zjavilo na tej obrazovke. Poprosím o pomoc. Teraz, vážení, ak vás teda zaujíma to video, lebo to boli sekundové záležitosti v tých častiach, kde vidno tie údery obuškom a päsťou, je takto vyčiernené a spomalené, tak si to prípadne pozrite. (Premietanie obrázkov z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Celé je to kratučké, nebojte sa, nebudem vás tu trápiť mojím príbehom, len chcem zdokumentovať, na čo sa vieme pozerať. Zhodou okolností som to tu ja. Ale, hovorím, aj keby tam bol Martvoň, tak ma to zaujíma. Nech sa páči, pozrite sa, vidíte to, jeden, dva, údery obuškom do tvárovej časti. Ja som ten v tej modrej bunde. Útočil... (Smiech poslanca.) Teraz budete vidieť o chvíľku, tých úderov bolo viac, lebo teraz boli za tým autom. Ale teraz to bude vidno. Pozerajte. A teraz som v aute a všimnite si. Ešte keď ležíte na aute, dostanete obuškom po hlave, cez ucho som to vtedy dostal. Vážení, ak chcete, žite v takejto krajine, kľudne si tu žite. Hnidopište tu a tvárte sa, že to je dobré. Ale táto krajina ide šejdrem, vám poviem, aj kvôli tomu, že sa na toto viete pozerať a ani to s vami nepohne, lebo takto to začína. A ako to skončí? Až sa to bojím povedať, ako to môže skončiť, keď sa na takéto veci budeme pozerať. Ja som v špecifickej situácii, lebo ide o mňa. Ale nechcem sa opakovať, môže ísť o niekoho iného.
Dovoľte, aby som poďakoval aj Jozefovi Mikloškovi, že ho to trápilo, aj Andrejovi Hrnčiarovi, že ho to trápilo. Ja verím, že ešte medzi vami sú ľudia, ktorých to zaujme. A keď aj nie sú takí, tak ja zostanem taký idealista, že budem veriť, že sú takí. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán poslanec.
Otváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Sedem poslancov sa prihlásilo do faktických.
Nech sa páči, pán poslanec Novotný.

K tomu, čo pred chvíľou povedal pán poslanec Hlina, je veľmi ťažké niečo povedať, ale myslím si, že je správne, že o tom hovorí na tomto mieste a že aj upozorňuje na to, aké boli okolnosti zásahu, lebo sa to naozaj môže týkať ktoréhokoľvek občana.
Ale rád by som podčiarkol hlavne tú časť jeho vystúpenia, keď apeluje na to, že občania, ktorých sa to ako keby nedotýkalo, by nemali nechať takúto vec len tak. Nemalo by ich to nechať chladnými. Mali by na to reagovať. Mali by povedať, že toto nie je správne, lebo niekedy inokedy sa to môže týkať aj ich. A pomôžem si možno takou paralelou. Niekde som to čítal. Písal to jeden katolícky nemecký biskup, ktorý zomrel v koncentračnom tábore a popisoval obdobie, neblaho známe obdobie rokov 1933 – 1939 v Nemecku. A popisoval to veľmi pekne: „Keď prišli pre Židov, nepovedal som nič, lebo som nebol Žid. Keď prišli pre odborárov, tiež som nič nepovedal, lebo som nebol odborár. Keď prišli pre komunistov, tiež som nič nepovedal, lebo som nebol komunista. A keď prišli po mňa, už nebolo nikoho, kto by niečo povedal.“ Nad tým by sme sa možno v tejto chvíli mohli trošku zamyslieť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

S ďalšou faktickou poznámkou pán poslanec Matovič.

Lojzo, čo mi je na tebe sympatické, je, že dokážeš sa postaviť niekedy aj trebárs takejto mase a upozorniť v tomto prípade na nejakých možno aj neofašistov, že asi by pochodovať po Bratislave len tak nemali. Čo sa ale zároveň v tomto prípade priznám, je to, že vlastne vyrušila ma veľmi taká tá tvoja reakcia na možno tú bitku, ktorú si dostal. Tvoje slová boli, že to kde sme v akom štáte, keď sa takto pristupuje k poslancom. Také to vyzdvihovanie teba ako poslanca mi tam vadilo. A teraz som veľmi rád, že v tomto vystúpení si z toho už ustúpil, že už si hovoril, teda že ti ide vlastne o všetkých občanov. Ale keď si pozrieš vlastne svoje prvé reakcie, tá tvoja prvá reakcia bola, čo sme to v akom štáte, keď sa takto pristupuje k občanom. A to, si myslím, nebolo správne.