19. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, vážení členovia vlády, dovolím si vás oboznámiť so znením dvoch interpelácií, ktoré som v uplynulých dňoch podal. Prvá z nich je adresovaná ministrovi školstva, vedy, výskumu a športu pánovi Dušanovi Čaplovičovi. Je to také voľné pokračovanie v tej rozprave, ktorú sme tu mali včera a dnes ráno.
Vážený pán minister, predpokladám, že sa zhodneme na tom, že environmentálna výchova a vzdelávanie majú svoje veľmi významné a nezastupiteľné miesto v systéme všetkých druhov a stupňov škôl v Slovenskej republike. Je to fakt daný už samotnou pretrvávajúcou disproporciou medzi stavom životného prostredia a jeho dopadmi na zdravie ľudí na jednej strane a medzi úrovňou environmentálnej gramotnosti najširšej populácie na strane druhej. Rôzne výskumy potvrdzujú, že absolventi a absolventky našich škôl majú nie najhoršie teoretické znalosti o environmentálnych problémoch, ale nevidia ich vo vzájomných súvislostiach a nevedia si ich prepojiť s každodennou praxou, nechápu potrebu zmeny svojho správania v zmysle zodpovednejšieho prístupu k okolitému prostrediu, k prírode a krajine, ako aj k svojmu vlastnému zdraviu. A následne sa zväčša v tejto sfére zodpovedne ani nesprávajú.
Podobné konštatovanie sa týka aj koncepcie trvalo udržateľného rozvoja, ďalej budem používať skratku TUR, a jej implementácie v našich podmienkach. Slovenská republika má schválenú Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja vrátane kapitoly o výchove a vzdelávaní k TUR a je signatárom relevantných medzinárodných dohovorov (napr. Agendy 21 zo Summitu Zeme v Rio de Janeiro, Implementačného plánu z Johannesburgu, či UNECE Stratégie vzdelávania k TUR, prijatej vo Vilniuse v roku 2005).
Aká je však realita? Aký pokrok Slovensko pri napĺňaní svojich domácich cieľov i medzinárodných záväzkov v uplynulých rokoch dosiahlo? Od roku 2010, keď sa skončilo obdobie realizácie Akčného plánu výchovy a vzdelávania k trvalo udržateľnému rozvoju v Slovenskej republike na roky 2005 až 2010 a keď sa prerušila činnosť Komisie pre výchovu a vzdelávanie k TUR (zriadenej Ministerstvom školstva Slovenskej republiky) ako nadrezortného poradného orgánu ministra školstva a ministra životného prostredia, sme nútení hovoriť dokonca o úpadku tohto dôležitého odvetvia vzdelávania a výchovy. Už dávnejšie nefunguje ani osvedčená medzirezortná komisia oboch spomínaných ministerstiev pre environmentálnu výchovu a vzdelávanie.
V rokoch 1994 až 2009 sa na Slovensku konalo päť národných konferencií za účasti predstaviteľov rezortov životného prostredia a školstva, ktoré sa venovali environmentálnej výchove a vzdelávaniu. Postupne sa tematika environmentálnej výchovy a vzdelávania rozšírila aj o výchovu k TUR. V termíne 26. až 27. júna 2013 sa na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave uskutoční ďalšia medzinárodná vedecká konferencia s názvom Stav a perspektívy environmentálneho vzdelávania. Každá takáto doterajšia konferencia priniesla ucelený a viac-menej objektívny pohľad na súčasný stav, účastníci a účastníčky pripravili kvalifikované závery a odporúčania pre oblasť regionálneho školstva, vysoké školy a spoločenskú prax. Žiaľ, iba veľmi málo z týchto odporúčaní sa aj reálne uplatnilo v skvalitnení environmentálnej výchovy a vzdelávania.
Zdieľam nespokojnosť so stavom a vývojom tejto problematiky u nás. Súčasný stav environmentálnej výchovy detí a mládeže na Slovensku v porovnaní s očakávanými výstupmi, ale aj v porovnaní s okolitými štátmi považujem za krajne neuspokojivý. Konštatujú to aj ďalší nezávislí hodnotitelia. Je to tak najmä z týchto dôvodov: Chýba moderná koncepcia a systém environmentálnej výchovy a vzdelávania, neexistuje reálna spoločenská, najmä štátna objednávka, téme sa všeobecne nevenuje dostatočná pozornosť spoločnosti ako celku, ale ani na úrovni príslušných orgánov a organizácií, chýba infraštruktúra, zdroje (finančné, personálne, technické a ďalšie), v súčasnosti sa dokonca rušia aj dosiaľ existujúce štátne strediská environmentálnej výchovy v gescii rezortu životného prostredia, a to bez adekvátnej náhrady, podpora environmentálnych mimovládnych organizácií a spolupráca s nimi v tejto oblasti je slabá, a preto len čiastočne a s problémami to suplujú nadšenci a osobné zanietenie. Existujú veľké rozdiely v regiónoch a medzi školami, čo dokumentuje skutočnosť, že prístup štátu v tejto sfére nie je systémový a celoplošný, ani vzdelávanie pedagógov a lektorov environmentálnej výchovy a vzdelávania nie je systematické, tobôž už systémové, a nie je celoštátne adekvátne koordinované.
Viac na túto tému sa možno dozvedieť napr. z analýzy, ktorá sa vykonala pre Iuventu. A nasleduje tu taký dlhý link, ktorý nebudem citovať, ale ktorý som poslal pánovi ministrovi.
Teraz jedno alarmujúce konštatovanie pre porovnanie. Kapacity ľudské a finančné v tejto oblasti sú podľa niektorých ukazovateľov na Slovensku až stonásobne, počujete dobre, nižšie ako v susednej Českej republike.
Vážený pán minister, v priebehu roku 2012 ste sám alebo prostredníctvom svojho štátneho tajomníka pána Štefana Chudobu prejavili záujem o nápravu tohto stavu a sľúbili pomoc aspoň so znovuobnovením spomínanej Komisie pre výchovu a vzdelávanie k TUR. Jej existencia a jej odborné stanoviská sú opodstatnené aj z dôvodu avizovanej aktualizácie štátneho vzdelávacieho programu, prehodnocovania existujúcich prierezových tém a hľadania súladu výziev a potrieb environmentálneho vzdelávania, Národnej stratégie TUR a Národnej stratégie pre globálne vzdelávanie.
Zo strany aktívnej ekopedagogickej obce ste vy, pán minister, ako aj pán minister životného prostredia dostali list so žiadosťou o obnovenie Komisie pre výchovu a vzdelávanie k TUR, resp. Komisie pre environmentálnu výchovu a vzdelávanie vrátane návrhu základných bodov jej činnosti. Medzi ne by mala okrem iného patriť aj analýza súčasného stavu environmentálnej výchovy a vzdelávania v školách SR a vypracovanie potrebnej novej koncepcie v tejto oblasti. Pokiaľ som dobre informovaný, v reakcii na tento list ste prejavili záujem o znovuobnovenie komisie aj o zastúpenie svojho zástupcu v nej, ale s odporúčaním, aby komisia vznikla v gescii životného prostredia, odvolávajúc sa na zákon č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že zabezpečovanie environmentálnej výchovy, vzdelávania a propagácie, a teda aj činnosť predmetnej komisie majú byť v gescii ministerstva životného prostredia.
Dovoľujem si s takouto interpretáciou danej problematiky a zbavovaním sa spoluzodpovednosti zásadne nesúhlasiť a požiadať vás o prehodnotenie stanoviska vami vedeného rezortu, ako aj o ústretový prístup k tejto oblasti. Podstatné pre rozvoj systému environmentálnej výchovy a vzdelávania je vytvorenie a zdokonalenie efektívnych nástrojov, podmienok a infraštruktúry vo formálnom vzdelávaní v regionálnom aj vysokom školstve, čo je výsostná kompetencia práve vášho rezortu.
Rád by som veril tomu, vážený pán minister, že pochopíte naliehavosť tejto témy a čo najskôr vytvoríte podmienky pre účinnú podporu environmentálnej výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike vrátane znovuobnovenia a zmysluplného fungovania medzirezortnej Komisie pre výchovu a vzdelávanie k TUR, resp. Komisie pre environmentálnu výchovu a vzdelávanie.
Keďže problematika sa okrem rezortu školstva týka minimálne jedného ďalšieho rezortu, a to je rezort životného prostredia, s analogickou interpeláciou som sa obrátil aj na pána ministra Žigu, samozrejme, pre podobnosť tých interpelácií vás nebudem ňou obťažovať, nebojte sa.
A prejdem ešte k jednej kratučkej interpelácii, ktorú som adresoval dnes ráno predsedovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi.
Vážený pán predseda vlády, v roku 2001 vláda Slovenskej republiky a následne, konkrétne 3. apríla 2002, aj Národná rada Slovenskej republiky prijala významný rozvojový dokument, Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja Slovenskej republiky.
V zmysle uznesenia č. 1989 z 3. 4. 2002, ktoré Národná rada pri tejto príležitosti prijala, má vláda každoročne v termíne do 31. marca predkladať do Národnej rady správu o plnení úloh Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja podľa jednotlivých rezortov.
Nemám vedomosť o tom, že by sa tak bolo v tomto roku stalo. Dovoľujem si vám preto, vážený pán predseda vlády, adresovať interpeláciu so žiadosťou o vysvetlenie, prečo vláda Slovenskej republiky uvedené uznesenie Národnej rady nesplnila. Vopred vám ďakujem za vecnú odpoveď. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vo svojej interpelácii interpelujem ministra práce, sociálnych vecí a rodiny pána Jána Richtera.
Vážený pán minister, interpelujem vás v nadväznosti na podnet od občianky, ktorá sa na mňa obrátila v súvislosti s chybným spôsobom výpočtu valorizácie dôchodkových dávok v súbehu.
Novelou č. 252/2012 Z. z. bol schválený mechanizmus valorizovania dôchodkov o pevnú sumu, ktorý bol pre rok 2013 ustanovený opatrením ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 329/2012 Z. z. Pani, ktorá sa na mňa obrátila e-mailom, ma ale správne upozornila, že spôsob výpočtu pevnej sumy valorizácie dôchodkov v súbehu určený v § 82 ods. 9 a 10 diskriminuje vdovy s nízkym starobným dôchodkom, keďže jeho dôsledkom sa im valorizujú dôchodkové dávky o 25 % nižšou sumou ako vdovám, ktorým sa v súbehu kráti vdovský dôchodok. Vdovám s nízkym dôchodkom sa týmto omylom dokonca valorizuje ich starobný a dôchodcovský dôchodok nižšou sumou (v eurovom vyjadrení 10,80 konkrétne v prípade tejto pani) ako dôchodkyniam s nízkym starobným dôchodkom, ktoré vdovský dôchodok nepoberajú (v eurovom vyjadrení 11,20). Za päťročné obdobie takto vdova s nízkym starobným dôchodkom môže prísť o vyše 600 eur.
Keďže cieľom valorizácie dôchodkov o pevnú sumu bolo aspoň čiastočne dorovnať nízke dôchodky, verím, že k tomuto omylu v spôsobe výpočtu valorizácie dôchodkov v súbehu došlo nedopatrením. Žiadam vás preto o odpoveď, ako a kedy sa chystáte odstrániť túto zjavnú nespravodlivosť, aby vdovy s nízkymi dôchodkami už neboli nespravodlivo ukrátené pri nasledujúcom zvyšovaní dôchodkov ku koncu tohto roka. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Interpelujem pána ministra školstva, vedy, mládeže a športu pána Dušana Čaploviča, a to opakovane vo veci predpokladov pre výkon pedagogického povolania, tzv. vyhlášky o pedagogickej spôsobilosti. Táto vyhláška je dnes podľa môjho presvedčia príliš rigidná. A mnohí učitelia sa obracajú zrejme aj na vás, že vyučujú ako nekvalifikovaní a znevýhodnení, prípadne vôbec nemôžu učiť. Myslím si, že dozrel čas na to, aby tá vyhláška bola inovovaná.
A chcem aj uviesť niekoľko príkladov podľa mňa vážnych. To nie sú len učitelia, povedzme, odborných predmetov a jazykov. Ale stáva sa, že umelci, trebárs herci, ktorí hrajú na prvej scéne v národnom divadle, sú nekvalifikovaní a nemôžu učiť odovzdávať svoje skúsenosti deťom v základných umeleckých školách, alebo sú na tom takisto hudobníci, ktorí sú renomovaní, celoštátne.
Čiže domnievam sa, že túto vyhlášku treba zmeniť. A to chcem povedať, že som aj za to, že minister nie je len prostý vykonávateľ a mal by mať isté väčšie kompetencie, to znamená, aby vo vyhláške bolo aj to, že v odôvodnených prípadoch môže udeliť aj výnimku z predpokladov výkonu povolania.
Čiže opätovne interpelujem pána ministra, kedy bude nová vyhláška o pedagogickej spôsobilosti pripravená. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja mám interpeláciu na ministra vnútra Slovenskej republiky Roberta Kaliňáka. Vážený pán minister, nedávno na marcovej schôdzi Národnej rady sme schválili novelu zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, ktorou sa okrem iného menil aj spôsob výpočtu dávok výsluhového zabezpečenia policajtov a profesionálnych vojakov.
Podľa novej legislatívy vzniknú z hľadiska výpočtu dávok výsluhového zabezpečenia v zásade dve skupiny príslušníkov Policajného zboru; tí, ktorí majú v Policajnom zbore odslúžených viac ako 15 rokov, a tí, ktorí budú mať v Policajnom zbore odslúžených menej ako 15 rokov.
Moja otázka znie: Koľko policajtov podľa zákona č. 73/1998 Z. z. bolo zamestnaných v Policajnom zbore k 1. januáru 2013 a koľko z nich malo k tomuto dátumu odpracovaných viac ako 15 rokov a tiež koľko policajtov bolo zaradených na jednotlivých úradoch podľa organizačného poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (články 5 a 6) k 1. januáru 2013 a koľko z nich malo k tomuto dátumu odpracovaných viac ako 15 rokov. Ďakujem za vašu odpoveď.

Ďakujem, pán predsedajúci. Interpelujem pána ministra kultúry.
Pán minister, ani poslanecký prieskum v ministerstve kultúry, ktorý sme uskutočnili v apríli a v máji s cieľom rozptýliť naše obavy o osud projektu digitalizácie kultúrneho dedičstva, nepriniesol požadované výsledky.
V záujme zlepšovania transparentnosti použitia financií z európskych fondov vás žiadam a interpelujem vás, aby ste vysvetlili svoje konanie pred verejnosťou, prečo nie ste ochotný zverejniť dvanásť dodatkov zmluvy s TENDER MEDIA GROUP z roku 2010. Pokračujete v tejto zmluve, hoci bola právoplatne vypovedaná vaším predchodcom. Pokiaľ by ste v nej nepokračovali, nemáme dôvod sa zaujímať o jej dodatky. Ale pretože tvrdíte, že nemôžete rešpektovať jej vypovedanie, pretože by sme museli TMG vyplatiť veľké odstupné, majú slovenskí občania právo, ba povinnosť oboznámiť sa so všetkými dvanástimi dodatkami tejto zmluvy. Magda Vášáryová, poslankyňa.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, interpelujem ministra vnútra vo veci postupu a oprávnenosti a primeranosti postupu vo veci zaistenia Jána Slotu v Čadci pri jeho jazde pod vplyvom omamnej a návykovej látky. Pripravím, odovzdám písomne, samozrejme, v zmysle rokovacieho poriadku tie skutočnosti, ktoré faktografické tam budú aj v číslach. Pripúšťam ich miernu korekciu.
Popisovaný stav je nasledovný. Ján Slota v Čadci v stave hlbokej opitosti prešiel po verejnom trávniku, neuposlúchol výzvu službukonajúcich policajtov, nezastavil. A útek dokonal len preto, lebo už nemal kam ujsť, lebo končila cesta. Následne po zaistení a predvedení osoby Jána Slotu došlo k vyhrážaniu tejto osoby voči službukonajúcim policajtom v zmysle toho, že ich vyzlečie z uniformy. To je popis situácie.
Moja interpelácia je v tom, aký je štandardný postup polície v prípadoch, keď niekto takýmto spôsobom koná a nevolá sa Ján Slota.
Je to súbor otázok, na ktoré budem žiadať odpoveď. A formulujem ich nasledovne: Kto v čase od toho zaistenia do prepustenia komunikoval s obvodným oddelením Policajného zboru v Čadci? Kto a prečo v tomto čase komunikoval s vyšetrovateľom, ktorý uvedený prípad riešil? Súvisí to aj s predtým povedaným.
K priebehu zaistenia moje otázky sú, či Jánovi Slotovi boli v zmysle § 52 zákona o Policajnom zbore založené putá, je to prvá otázka, ďalšia otázka v tomto rozsahu podľa § 51, podľa § 52, ďalej, či Jánovi Slotovi boli vybrané šnúrky z topánok v čase jeho zadržania a zaistenia.
Zároveň sú ďalšie otázky, ktoré súvisia s postupom službukonajúcich policajtov v danej veci. A tie sú, prečo vyšetrovateľ nevykonal nevyhnutné úkony v takomto prípade, ako sa stal, nevyhnutné a neopakovateľné, nakoľko hrozilo, že dôjde k ovplyvňovaniu svedkov, a nepredvolal si svedkov týchto skutočností na výsluch, respektíve ich nevypočul, ba práve, naopak, došlo k prepusteniu osoby Jána Slotu, čím sa vlastne niektoré neopakovateľné úkony a ich vykonanie zmarilo.
Z procesu zadržania a zaistenia Jána Slotu bol vyhotovený videozáznam a moja otázka znie: Polícia často iniciatívne ponúka videozáznamy zo svojich zásahov a zaistení do masovokomunikačných prostriedkov, prečo tento videozáznam sa stal utajovaným, ak iné záznamy sú priam ponúkané do trebárs Markízy? Myslím, že z pohľadu záujmu by o takýto videozáznam bol záujem obrovský. Avšak tento záznam sa neštandardne stal údajne prílohou spisu a v súčasnosti je utajovaný.
Na vyhotovenom videozázname je zachytená aj skutočnosť, kde Ján Slota sa vyhráža službukonajúcemu policajtovi s tým, že ho vyzlečie z uniformy. Ak je tento videozáznam súčasťou spisu, tak predpokladám z môjho laického pohľadu, že minimálne alebo najneskôr v čase súdneho konania bude musieť byť prezentovaný. A vtedy predpokladám, že by sa mohla s ním oboznámiť aj prípadne menej odborná verejnosť. Vyjadrujem obavu, že došlo k manipulácii s týmto videozáznamom. Preto v prípade, že na videozázname, ktorý je v súčasnosti súčasťou spisu pri jeho prezentácii, nebude tá časť, v ktorej Ján Slota robí to, čo som hovoril, vyzvem a budem vyzývať, a avizujem to, a môže prípadne mi aj pán minister odpovedať, či je pán minister pripravený spustiť interné vyšetrovanie, kto manipuloval s týmto videozáznamom, kto mal k nemu prístup, a či v rámci tohto interného vyšetrovania budú vypovedať policajti, ktorí boli účastníkmi zaistenia a celého toho procesu, z pohľadu dopytovanej otázky, či sa to udialo alebo neudialo, a v prípade, že by medzitým došlo k prejaveniu veľkej moci niekoho, že aj tí policajti by zabudli, čo videli niektorí z nich, ale niektorí z nich to nezabudnú, či by tí, ktorí to zabudli, že to videli, vykonali skúšku na polygrafe.
Celý prípad Jána Slotu v Čadci je bezprecedentným prípadom zneužívania moci a prístupu a dvojakého metra. Tak ak v inom prípade postupuje polícia absolútne neštandardne, ale v tom negatívnom zmysle slova, tak v tomto prípade postupovala absolútne neštandardne, ale mimoriadne ústretovo voči osobe Jána Slotu.
Doplňujúce otázky ešte k písomnej interpelácii budú v tom zmysle, aké je štatisticky množstvo prípadov, kde polícia zaistí osobu za obdobný trestný čin alebo koľko osôb zaistila od doby platnosti tohto ustanovenia a ako postupovala z pohľadu ďalšieho šetrenia a z pohľadu toho, kedy osoba, ktorá sa tohto skutku dopustila, vypovedala, respektíve nevypovedala, kedy bola respektíve nebola pripravená na výpoveď, zjednodušene povedané, dokedy policajti nechali triezvieť takúto osobu v cele predbežného zadržania, keď v prípade Jána Slotu toto nepovažovali za potrebné, nechať vytriezvieť Jána Slotu v cele predbežného zadržania.
Tých zaujímavých skutočností je rádovo viac. Budú predložené v písomnej interpelácii. A bude tam aj vyznačená skutočnosť, že uvedený prípad je dôležitý zodpovedať z pohľadu toho, aby sa klíma v tejto krajine a nazeranie na spravodlivosť, pre koho platí a pre koho nie, začalo lepšiť, lebo v prípade, keď aj táto skutočnosť prejde tým útrpným mlčaním a trápnym zatĺkaním, tak ten proces devastácie vnímania práva a spravodlivosti začneme pomaly dokonávať. A to by mi bolo veľmi ľúto.
Vážený pán predsedajúci, písomnú interpeláciu vám doložím dodatočne. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán predseda, pán minister, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, dovoľte, aby som za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia vyjadril postoj k prerokovávanému návrhu vlády o správe o aktuálnej situácii na trhu práce v Slovenskej republike a o opatreniach na jej zlepšenie.
Už mnohí moji predrečníci k tomuto bodu programu pri argumentovaní svojich postojov vyjadrovali skôr ekonomický názor na to, prečo situácia so zamestnanosťou, resp. nezamestnanosťou na Slovensku je alarmujúca. Ak dovolíte, ja moje vystúpenie nebudem formulovať do ekonomických parametrov, nebude ani o ekonomickom raste, ani o inflácii.
Chcem hovoriť na tému vymožiteľnosti práva, čo je vec neekonomická, ale vec, ktorá zásadne ovplyvňuje aj podnikateľské prostredie na Slovensku. A, žiaľ, v mnohých prípadoch znamená aj zánik podnikania, prepúšťanie zamestnancov či ukončenie živnosti.
Iste so mnou nebudete viacerí súhlasiť, že naša ekonomika potrebuje byť viac v zjednotenej Európe a v globálnom svete konkurencieschopná. Medzinárodné inštitúcie ako napríklad Svetové ekonomické fórum už viac rokov sleduje niekoľko ukazovateľov, ktoré klasifikujú konkurencieschopnosť tej-ktorej krajiny. Na jeseň minulého roku vydalo štatistiku, podľa ktorej je pre Slovenskú republiku najväčšou konkurenčnou nevýhodou... (Ruch v sále.) Prepáčte, dámy a páni, ale trošku ma to mýli preto, lebo nedokážem sa sústrediť na vyjadrenie tak zásadných myšlienok. A bol by som rád, keby sme sa dokázali navzájom počúvať. Medzinárodné inštitúcie ako napríklad Svetové ekonomické fórum už viac rokov sleduje niekoľko ukazovateľov, ktoré klasifikujú konkurencieschopnosť tej-ktorej krajiny. Na jeseň minulého roku vydalo štatistiku, podľa ktorej je pre Slovenskú republiku najväčšou konkurenčnou nevýhodou nízka vymožiteľnosť práva.
Zo 144 hodnotených krajín sa Slovensko umiestnilo na 140. mieste, za nami zostali už len Rumunsko a Grécko. Toto zistenie považujem za alarmujúce. O to je závažnejšie, že všetci významnejší zahraniční investori pri svojom rozhodovaní čoraz viac zvažujú aj úroveň vymožiteľnosti práva v krajine, do ktorej investovať sa rozhodujú. Ide im o to, aby investovali svoje peniaze do krajiny, kde sa rýchlo domôžu spravodlivosti, kde rozsudok nebude len zdrapom papiera a, jednoducho povedané, kde o svoje peniaze neprídu.
A ešte mi dovoľte, aby som pridal jeden údaj zo zisťovania nálady domácich podnikateľov. Štyria z desiatich podnikateľov považujú nízku vymožiteľnosť práva na Slovensku za rozhodujúcu pre podnikanie a ďalší štyria z nich ju považujú za vážnu prekážku v podnikaní. Pre viac ako dve tretiny je to teda zásadný problém. Aj toto sú údaje, ktoré bránia na Slovensku v podnikaní a vo vytváraní nových pracovných miest. To je prostredie, ktoré produkuje len ďalších nezamestnaných a ďalších znechutených, ktorí by aj chceli, ale z dôvodov, ktoré som už spomenul, nechcú podnikať.
Kde vidím príčiny týchto negatívnych zistení. V prvom rade je to vo fungovaní súdnictva a prokuratúry, polície, verejného sektora a politiky. Dovoľte, aby som to stručne aj zdôvodnil.
Začnem od súdnictva. Prieťahy v súdnom konaní sú najväčším problémom, kým súd rozhodne, podnikateľ príde často o všetko. A rovnako sú bez peňazí a bez zamestnania aj zamestnanci. Podľa štatistiky ministerstva spravodlivosti je priemerná dĺžka konania v obchodných veciach za minulý rok 13,8 mesiaca. Podľa podnikateľov je to ešte viac. Podľa ich štatistiky je to 560 dní. Nie je možné, aby podnikateľ alebo živnostník vedel „prežiť“ viac ako rok bez peňazí, so zablokovanými účtami a ešte aj musel platiť drahú obhajobu a samotné trovy konania na súde. Často musia ľudí prepúšťať, často si musia peniaze požičiavať. Aj keď sa domôžu práva a spravodlivosti, zvyčajne ich oponent už je v inej firme, ale bez peňazí, takže rozsudok im je nanič. A aj preto sa v poslednom čase veľa podnikateľských subjektov na slovenské súdy ani neobracia so stanoviskom a s hodnotením. Nemá to podľa nás význam. Príčiny sú tu viaceré: dlhé lehoty čakania na rozsudok slovenských súdov, protichodné rozhodnutia súdov na jednotlivých úrovniach, najhoršie na tom sú prvostupňové súdy, aj odbornosť súdov považujem za slabú. Jedným z ďalších dôvodov, prečo súdy nefungujú operatívne a pružne, je časté prekladanie sudcov bez ich súhlasu z agendy na agendu, napríklad zo správnej na obchodnú, alebo častá zmena zákonného sudcu a v neposlednom rade, dámy a páni, mi to nedá nepovedať, aj podozrenie z korupcie, ktorá sa najviac prejavuje v obchodných veciach, preto, lebo v týchto ide o veľké peniaze.
Samostatnou kapitolou vymožiteľnosti práva je exekučný proces. Nakoniec, na isté problémy upozornila aj vláda Slovenskej republiky v správe o základných otázkach justície, ktorú sme prerokovávali v decembri minulého roku. A samotná vláda v tejto správe označila exekučný proces za kritický stav. Preto by som chcel aj touto cestou požiadať vládu Slovenskej republiky, osobitne ministra spravodlivosti, aby v spomínaných otázkach urýchlene konal. Dámy a páni, nedá sa čakať rok, nedá sa čakať celé volebné obdobie, nie je to problém vládnutia na štyri roky, sú to veci, ktoré treba riešiť hneď, inak sa stane Slovenská republika pre podnikateľov nezaujímavou v Európe bez dôvery a spravodlivosti.
Dovoľte mi dotknúť sa aj z iného pohľadu problému, ktorý vidím v otázke riešenia zamestnanosti. A to je problém fungovania prokuratúry na Slovensku. Prokuratúra je dôležitá aj pre podnikateľov, dámy a páni, preto, lebo prokuratúra je ústavná inštitúcia, ktorá by mala stáť na čele dodržiavania zákonnosti a ústavnosti. Žiaľ, stav, ktorého sme svedkami, je nie alarmujúci, ale kritický, dámy a páni, neexistencia takmer ako dva roky generálneho prokurátora. Odmietanie vymenovať riadne zvoleného kandidáta prezidentom Slovenskej republiky sa nedá inak charakterizovať ako návod na to, ako benevolentne pristupovať k dodržiavaniu práva a poriadku všetkými občanmi Slovenskej republiky. Je preto najvyšší čas, aby sme sa naozaj vážne zaoberali týmto problémom, a nie rôznymi špekulatívnymi, nátlakovými akciami na najvyššie ústavné orgány Slovenskej republiky, ale rešpektovaním ústavných práv, ústavných orgánov a na prvom mieste nás, Národnej rady Slovenskej republiky, kompetencií, ktoré máme zverené Ústavou Slovenskej republiky.
Dovoľte, aby som sa krátko dotkol polície. Polícia podľa môjho názoru robí veľa, ale robí málo. Treba profesionalizovať vyšetrovateľské tímy, ekonomická kriminalita je čoraz sofistikovanejšou metódou, ako okrádať či už tento štát alebo vydierať sa navzájom medzi podnikateľskými subjektmi. V tomto konkrétnom prípade si osobne myslím, že nerozhoduje moderná pištoľ alebo jej kaliber, ale špičkový policajt, špecialista na ekonomickú a finančnú kriminalitu. Takýchto ľudí dnes treba do slovenského Policajného zboru. Osobne si myslím, že stačí jedna chyba a jedno chybné obvinenie a zničíme nielen človeka, ale aj jeho firmu. A najviac na to doplatia tí, ktorí sú v týchto firmách aj zamestnaní.
Už som spomenul, že dnes sú ekonomické prešľapy oveľa zložitejšie a sofistikovanejšie ako pred dvadsiatimi rokmi, a niekedy mám pocit, akoby sme si to nechceli ani priznať, dámy a páni, sofistikovanejšie, často bez nádeje, že môžu byť niekedy vyšetrené. Nedá mi nespomenúť vraždu dvoch bývalých ústavných činiteľov ministra Duckého a Ernesta Valka. Do dnešného dňa, dámy a páni, nevieme, kto za týmito ohavnými zločinmi stojí. A nedá sa vylúčiť, že nemajú aj ekonomické pozadie. A nedá sa vylúčiť, že toto všetko navzájom súvisí, čo sa môže prejavovať aj v neistote podnikateľského prostredia a v obave pred investovaním na Slovensku.
Dámy a páni, a na záver. My, politici, vidíme a verejné inštitúcie, viacerí podnikatelia vidia problém často v chaotickej, nesystémovej a častej zmene legislatívy, ktorú tu v tomto parlamente prijímame, a v neprimeranej politizácii niektorých inštitúcií a mnohých vážnych rozhodnutí, ktoré zakladajú systémové zmeny. Uvedomme si túto našu zodpovednosť a bol by som rád, keby sme sa aj my všetci spolu nepodieľali na zhoršovaní podnikateľského prostredia, na zvyšovaní nezamestnanosti a zneisťovaní občanov Slovenskej republiky ďalšími sociálnymi problémami. Som presvedčený, že dnes, keď máme štyristotisíc nezamestnaných, nemôžeme ich riešiť podľa politického trička ani zákonmi, ani rozhodnutiami. Sú to naši občania, naši ľudia a chceme, aby tu a teraz vedeli, že na ich ďalšom osude nám záleží a že ak nemajú prácu, nemôže nám to byť všetkým spoločne ľahostajné. Pán predseda, skončil som.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán kolega, ja som veľmi rád, že si vo svojom príspevku zdôraznil jeden z dôležitých faktorov podnikateľského prostredia alebo teda toho, ktorý výrazne ovplyvňuje podnikateľské prostredie. A to je vymožiteľnosť práva. V tejto súvislosti si neodpustím poznámku k návrhu zákona o ochrane subdodávateľov, ktorý som predkladal pred niekoľkými mesiacmi a ktorý táto snemovňa neodsúhlasila. To je jeden z takýchto zákonov, ktoré by mohli odbremeniť súdy, pretože práve takýmito problémami vo vzájomných obchodných vzťahoch medzi podnikateľmi, teda ak si neplnia navzájom záväzky, dochádza obyčajne k zaťažovaniu súdov, k súdnym sporom, ktoré sa ťahajú mesiace, ba až roky. A týmto spôsobom sa vlastne zhoršuje toto podnikateľské prostredie. Takže veľmi pekne ďakujem, som veľmi rád, že si vo svojom príspevku zdôraznil tento dôležitý faktor podnikateľského prostredia. Ďakujem pekne.

Pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja som si teraz spočítal tak narýchlo, že dnes je 23 rokov, šesť mesiacov, šesť dní od 17. novembra 1989. Nie je to žiadny nejaký významný dátum, ale hovorím to iba tak, aby sme si uvedomili, koľko uplynulo doby, keď nám politici začali sľubovať čoskoro zmeny. A pamätám si Mečiara, že hovoril, že do desiatich rokov sa budeme mať tak ako v Rakúsku, Švajčiarsku. A od tých desiatich rokov, od toho termínu, ktorý si vtedy stanovil, už uplynulo, povedzme, teda ďalších tých trinásť rokov, ale vlastne dokopy od revolúcie uplynulo 23 rokov a nejako Rakúsko sa nedostavilo. A realita je úplne iná. Slovensko za to obdobie malo štyroch premiérov, ktorí vládli dokopy viac ako jeden rok. Bol to Mečiar, Dzurinda, Fico a Radičová. Viete, čo majú všetci títo štyria premiéri spoločné, čo sa týka nezamestnanosti? Každý jeden končil s nezamestnanosťou vyššou, ako začínal, či to bol Mečiar, či to bol Dzurinda za jeho dve vlády dokopy, či to bola Radičová alebo teda Fico ako prvý alebo či to bola Radičová. Každý jeden končil za súvislé obdobie, pri Dzurindovi treba zrátať tie dve obdobia dokopy, čiže od roku 1998 do roku 2006, s vyššou nezamestnanosťou, ako začínal. Možno je to celkom zaujímavý fakt, o ktorom ste nevedeli. To znamená, že tí premiéri najviac ovplyvnili vývoj Slovenska, za vládnutia ani jedného z nich sme nezamestnanosť nedokázali znížiť. Keďže to boli premiéri, ktorí boli raz sprava, raz zľava, teraz neviem, pri Mečiarovi čo mám povedať, či to bolo zľava alebo sprava, tak nedá sa asi hovoriť o tom, že nezvládajú tento problém iba ľavičiari alebo pravičiari alebo, opačne, pravičiari ho zvládajú. Je to jednoducho náš spoločný problém, evidentne sa nám spoločne nedarí nezamestnanosťou nejako pohnúť dopredu.
Áno, musím aj jedným dychom dodať, že v prípade druhej Dzurindovej vlády po prijatí nejakých tých zásadnejších zmien sa nezamestnanosť začala dosť dramaticky v krátkom období znižovať, keď Slovensko malo dosť dramatické ekonomické rasty, ale keď aj teda Európe sa trošku lepšie darilo ako dnes, ale tieto časy sú asi za nami. Slovensko už takéto rasty asi mať nebude za situácie, v akej sa nachádzame, tie hviezdy vo svete už sú niekde inde. Už sú trošku východnejšie alebo možno paradoxne v Afrike. A rasty typu šesť, sedem, osem, desať percent asi tak ľahko Slovensko už nezažije.
Keď si ale teda porovnáme napríklad to Slovensko s Rakúskom, kde sme mali sľúbené, že za desať rokov ho dobehneme po revolúcii, tak Rakúsko svoju nezamestnanosť za tých 23 rokov tak znížilo, že dnes ju má najnižšiu v celej Európskej únii, čiže približne 4,5 %. Na druhej strane Slovensko z nulovej nezamestnanosti, ja beriem, okej, bola trošku umelá, sa dostalo na dnešných skoro pätnásť. Keď sa pozrieme na vývoj nezamestnanosti počas krízy, tak Rakúsko udržalo mieru nezamestnanosti plus-mínus, Nemecko ju znížilo na polovičku voči tomu, s akou nezamestnanosťou do krízy vstupovalo, a Slovensko ju zvýšilo na dvojnásobok, lebo keď sme do krízy vstupovali, boli sme niekde na 7,5 % a dnes sme skoro na pätnástich. Keď si pozrieme napríklad podiel ľudí, ktorí pracujú na čiastočný pracovný úväzok napríklad v tom Rakúsku a na Slovensku, tak v Rakúsku približne 30 % ľudí pracuje na čiastočný pracovný úväzok, na Slovensku sú to približne 4 % ľudí. Aj to môže byť také vodítko na to, kde by sme sa možno mali pozerať a akou cestou ísť.
Keď sa pozrieme na produktivitu práce počas krízy, Slovensko je zaujímavá krajina. Má nadpriemerný rast produktivity práce v porovnaní s priemerom Európskej únie a zároveň nadpriemerný nárast nezamestnanosti. Preložené do ľudskej reči to znamená, že na Slovensku menej ľudí v podstate robí v priemere viac. Čiže produktivita nám rastie, nezamestnanosť takisto. Čiže produktivita rastie a vlastne menej ľudí urobí prácu za tých ostatných, a teda prepustíme ľudí, lebo však už s menším počtom ľudí to dokážeme urobiť. Bohužiaľ, sme v takejto nejakej pasci. Hovorí sa nám, že približne tie tri percentá ekonomického rastu alebo rastu HDP môžu generovať aj znižovanie nezamestnanosti, nejaké markantnejšie. Ak ten rast je menší ako tie tri percentá, tak nárast produktivity práce nám paradoxne môže spôsobovať to, že nám nezamestnanosť bude vzrastať, napriek tomu, že budeme rásť, a v tejto situácii práve my sa nachádzame, nám rastie HDP, ekonomicky rastieme, ale keďže nám produktivita práce rastie rýchlejšie, nám nezamestnanosť rastie takisto. A to je pasca, v ktorej sa nachádzame. My nevyhnutne potrebujeme buď naštartovať rast nad rast miery produktivity práce, alebo hľadať iné zdroje, kde treba podporiť nové pracovné miesta, možno práve v sektore služieb, ktoré doteraz, si myslím, sme dosť zásadne zanedbávali na Slovensku. Ale k tomuto sa vrátim až neskôr.
A ešte keď som hovoril o tej miere ľudí, ktorí pracujú na čiastočný úväzok, tak napríklad v Holandsku je to zaujímavé, ktoré má skoro 50 % ľudí na čiastočný úväzok, na Slovensku stále hovorím o 4 %. Je jasné, asi na Slovensku moc ľudí si nemôže dovoliť pracovať na čiastočný úväzok, lebo z tej almužny delenej dvoma by asi už vôbec nevyžili. A v tom Holandsku asi aj tá polovička trebárs mzdy z priemernej im stále stačí na bezproblémovú životnú úroveň. Ale je to aj o nastavení filozofie firiem, akože o nabádaní k tomu, aby umožňovali vznik aj možno takýchto tých čiastočných pracovných miest.
Keď si pozrieme mieru dlhodobej nezamestnanosti, tak tu je Slovensko jednoznačne kráľom, tu stojíme na piedestáli Európy, lebo máme najvyšší podiel dlhodobo nezamestnaných zo všetkých nezamestnaných. Približne dve tretiny ľudí na Slovensku sú dlhodobo nezamestnanými, čo je veľmi veľký problém. A osobne ho považujem za najväčší problém našej slovenskej nezamestnanosti.
Čiže to som iba vymenovával možno nejaký teda ten stav, v akom sa nachádzame, a chcel som to konfrontovať s tým, čo nám bolo po revolúcii politikmi sľúbené, že do desať rokov plus-mínus budeme v Rakúsku, budeme vo Švajčiarsku. Figu borovú sme tam, lebo sme v realite, v slovenskej realite, kde máme jednu z najvyšších mier nezamestnanosti. A sused, ktorému sme sa chceli podobať, má ju dnes v Európe najnižšiu, hovorím o Rakúsku.
Pán minister, na mimoriadnej schôdzi som o niektorých týchto bodoch hovoril, ale som to teraz tak zocelil, lebo vtedy som si to tak rýchlo, iba za polhodinku pripravil. Vtedy to bolo dvadsať konkrétnych bodov a dôvodov, prečo nezamestnanosť na Slovensku je taká, aká je z môjho pohľadu, a dvadsať konkrétnych riešení. Teraz som ich trošku prelúskal, je ich sedemnásť, možno symbolicky k tomu sedemnástemu novembru po sedemnástom novembri, keď nám sľubovali pomaly raj na zemi. Je to sedemnásť konkrétnych dôvodov, prečo nezamestnanosť, si myslím, na Slovensku je taká, aká je, ale sedemnásť aj konkrétnych riešení na to, čo s tým spraviť.
Čiže prvý dôvod, ktorý vnímam a dotýka sa tej dlhodobej nezamestnanosti, tak je to, že vlastne pozeráme na všetkých nezamestnaných ako na jednu kompaktnú masu ľudí, na štyristotisíc ľudí, ako štyristotisíc nezamestnaných. A myslím si, že je to veľmi, veľmi hlboký omyl. My sa musíme pozerať na týchto štyristotisíc ľudí ako na dve skupiny ľudí, na dvestotisíc nezamestnaných a dvestotisíc druhých, doslova nezamestnateľných. To sú tí ľudia, keď sme boli na špici v ekonomickom raste a pred krízou, keď sme boli s nezamestnanosťou na 7,5 %, pri ktorých vlastne už vtedy firmy hovorili, že nie je koho zamestnať. Čiže my sme sa vtedy dostali v podstate, dá sa povedať, na hranice našich možností. Čiže, ako v Rakúsku je možno ich hranica možností 2 %, možno majú 2 % ľudí, ktorí si nezamestnateľní, my, bohužiaľ, vzhľadom na prístup, aký sme volili, možno aj teda, poviem to potom neskôr, aj k vzdelávaniu vlastne ľudí a prístup k takýmto ľuďom, sme sa dostali tam, že u nás je tá miera nezamestnateľných ľudí niekde možno až okolo 7 %. Približne dvestotisíc ľudí je na Slovensku nieže nezamestnaných alebo nieže len nezamestnaných, ale zároveň nezamestnateľných. To je obrovský problém, ktorý máme, a zároveň obrovské bremeno, ktoré si nesieme, pri nezamestnateľných, poviem, samozrejme, pri nastavení súčasných podmienok, lebo keď mi niekto chce povedať, že keď sa dostaneme na 7-percentnú nezamestnanosť, že niektorý podnikateľ bude hurá zamestnávať ľudí z osád, ktorí nemajú ani vzdelanie, ani návyky, ani nejaké tie kultúrne vzorce a sú presvedčení dlhodobo štátom, že peniaze sú na pošte, a nie za prácu, tak jednoducho ich nezamestná. Takíto ľudia sú za súčasného nastavenia podmienok za minimálnu mzdu nezamestnateľní.
Preto keď som pomenoval ten problém, že pozeráme na celú túto masu ako na kompaktnú homogénnu masu štyristotisíc nezamestnaných, tak jediná cesta je pozerať sa na dva celky, dvestotisícové, alebo rozdeľovať tú masu na zamestnateľných a nezamestnateľných a robiť, aplikovať na obidve tieto skupiny samostatné nástroje trhu práce a vymýšľať spôsoby, ako dostať na trh práce ľudí dnes nezamestnateľných a zrejme dosť zásadne zmeniť aj systém pre týchto ľudí a ako zamestnať ľudí, ktorí už minulosti prácu mali a ktorí majú tie pracovné návyky, majú vzdelanie, majú zázemie a majú murovaný dom, napríklad taký, v ktorom je splachovací záchod. Čiže to je to. Takisto v prípade tých dlhodobo nezamestnaných a zároveň nevzdelaných alebo ľudí teda bez vzdelania, ktorí sú veľkou podskupinou tých ľudí nezamestnateľných, alebo doslova v podstate všetkých si myslím, že je nevyhnutné, aby sme urobili z úradu práce agentúru dočasného zamestnávania, kde by úrad práce vystupoval voči podnikateľom ako agentúra dočasného zamestnávania, kde by si podnikatelia mohli doslova najímať krátkodobo na dočasný výkon nejakých prác týchto dlhodobo nezamestnaných a ľudí bez vzdelania, kde odbremeníme podnikateľov úplne od byrokracie spojenej s uzatváraním pracovného vzťahu. Ale to, samozrejme, vyžaduje trošku tú odvahu, aby sme urobili krok týmto smerom, ale základ je na začiatku si rozdeliť ten náš pohľad, máme dve oči, pozerajme sa na tieto dve skupiny každým jedným okom, takže na tých zamestnateľných aj na tých za súčasných podmienok nezamestnateľných. To bol prvý, teda konkrétny dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, hlavne teda tá dlhodobá nezamestnanosť, prečo my sme sa aj trebárs v tej dobe konjunktúry nevedeli stlačiť nižšie. Samozrejme, riešenie tejto veci nie je niečo populárne a vyžaduje to okrem odvahy aj taký pohľad ďalej ako horizont nejakého najbližšieho volebného obdobia alebo najbližších volieb. Ak toto naozaj, úprimne dúfam, že pán minister taký je, a som o tom presvedčený, že taký je, chce pán minister úprimne riešiť, musí sa na to pozerať z nadhľadu niekoľkých volebných období, v horizonte desiatich, dvadsiatich rokov, lebo efekt iného prístupu k týmto ľuďom nebude niečo, čo sa prejaví alebo za čo bude môcť brať nejaké plusové body už pri najbližších voľbách.
Druhý dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je nevhodné vzdelávanie absolventov. Hovorím to tak, zovšeobecňujem to. Ale, samozrejme, myslím tým, v mnohých absolventoch máme ľudí, ktorí sú nepoužiteľní iba, lebo študovali školu, ktorá sa najľahšie vyštuduje. Je to úplná blbosť. Štát, keď podporuje takýto systém vzdelávania, kde na jednej strane sme doslova vykynožili učňovky a kde fabriky, ktoré by aj ľudí prijali na dobré, teda možno aj platené miesto, jednoducho nemajú kde loviť a máme 14-percentnú nezamestnanosť, 400 tisíc nezamestnaných, ale nie je koho zamestnať, jednoducho niekde sa asi stala chyba. A to je naozaj nevhodné vzdelávanie absolventov v tom prípade, čo som povedal, pri rušení učňoviek. Ale druhá vec je aj podľa mňa systémová chyba celkovo v našom školstve. A to je výrazný dôraz na teóriu. Snažíme sa natlačiť našim deťom do hlavy kvantum vecí, aby mali vysoko IQ, ale vôbec nás nezaujíma tzv. PQ, to znamená practical quotient, to znamená schopnosti prežiť v reálnom svete, schopnosti prežiť v konkurenčnom trhovom prostredí, naše školstvo je dlhodobo nastavené na toto: Natlačme informácie, čo je v knižkách popísané. Ale to, ako reálne dať tým deťom omakať, čo to je podnikanie, čo to je zamestnať človeka, čo to je vymyslieť si nejaký podnikateľský biznis, plán, toto nás nezaujíma.
Riešenie konkrétne, keďže som povedal, že pri každom jednom poviem aj konkrétne riešenie, si myslím, je napríklad zaviesť jednoznačne povinný predmet podnikania pre všetkých stredoškolákov, to je jedno, čo ten človek bude študovať, akú školu bude študovať. Sami vieme, že mnohí z nás sú podnikatelia alebo boli podnikatelia, že mali sme školu nejakú a začali sme podnikať v úplne niečom inom. Toť, na Ľuda pozerám, podniká v niečom a určite to neštudoval alebo aspoň si myslím, že to neštudoval. Čiže každému tomu decku na tej strednej škole, ktoré ešte vôbec nevie, akým smerom sa ten jeho životný príbeh vyvinie, sa zíde to, že bude naozaj vedieť, čo to podnikanie je. Urobme to, uberme radšej z tej teórie. Jeden takýto predmet, praktické nejaké naozaj nabádanie k podnikaniu im naschne odmalička. Od tých de facto 15 rokov veku im to nasaďme do hlavy. A keď im dáme povinný predmet podnikania, na jednej strane to síce vyzerá odstrašujúco, že to bude niečo povinné, ale keď to bude namiesto nejakej nudnej teórie, myslím si, že aj študenti to privítajú. Tu je naozaj ten taký, ja používam ten príklad, rozdiel pohľadu na svet absolventov vo Švajčiarsku a na Slovensku. Mladý absolvent vo Švajčiarsku sám sebe si kladie otázku, v čom bude podnikať. Mladý absolvent na Slovensku otŕča ruku a pýta sa, či štát mu dá alebo ho niekto zamestná. A toto musíme zmeniť. Dnes je čas na to, aby sme začali masívne podporovať malé, stredné podniky, služby, malé rodinné firmičky. A tuto nám môžu práve tí mladí ľudia pomôcť, že nakopnú možno tých ľudí, tých starších, aj svojich rodičov, ktorí už tú odvahu na to podnikanie nemali, ale musíme im dať nejaké základy. A ten základ im môže dať tá škola. Nahraďme im jednu hodinu aspoň, dve hodiny týždenne teórie reálnym podnikaním, niečím, čo ich prichystá do reálneho konkurenčného trhového prostredia.
Tretí dôvod je obrovská miera korupcie, s ktorou sa stretávame všade. A myslím si, že ani pán minister nebude hovoriť, že neexistuje. Vieme o nej, je tu, tu sa nachádza, kroky malinké, niekedy krôčiky sa dejú, ale ja si osobne myslím, že stále robíme málo.
Najväčší krok v tejto veci, čo vidím za posledné roky, tak je naozaj to zverejňovanie minimálne zmlúv na tom internete. Myslím, že veľmi veľa nám to pomohlo v boji proti korupcii, ale zároveň si aj toto myslím a ponúkam to ako riešenie, že keď si chceme s korupciou pomôcť, otvorme verejné financie maximálne ľuďom k dispozícii, úplne hrajme s otvorenými kartami. Keď akýkoľvek úradník robí akýkoľvek výber, akúkoľvek faktúru, akúkoľvek zmluvu, čokoľvek, čo robí, nech zamestnanci na tom úrade, nech ľudia, ktorých to zaujíma, môžu verejne kontrolovať toho človeka. A keď pod takýmto drobnohľadom tí správcovia verejných financií budú, tak tá korupcia nám dramatickým spôsobom môže klesnúť. Dnes stále máme také biele miesta hocijakých inštitúcií, viem, že minule tu bola otázka tuším pri Matici slovenskej, kde si niektorí vysvetľujú, že ten zákon sa ich až tak netýka, že nemusia zverejňovať zmluvy. Vyčistime tieto biele miesta, otvorme verejnú správu úplne verejnej kontrole, otvorme ju ľuďom, aby sa mohli realizovať a pozerať na prsty úradníkom, politikom, ktorí s verejnými financiami narábajú, a tak korupcia nám pôjde určite na minimum, nebudeme potrebovať policajtov, prokurátorov, sudcov, stačí nám využiť zamestnancov na tých úradoch, ktorí tam pracujú.
Štvrtý dôvod sú dotácie vyvoleným podnikateľom. Podľa môjho názoru výrazne deformujú podnikateľské prostredie, znižujú chuť podnikať tým, ktorí ich nedostávajú, jednoducho sú demotivovaní. A na jednej strane my si síce myslíme, že keď dáme niekde 25 miliónov eur, že sme tým zachránili a vytvorili nejaké pracovné miesta, ale ani sami nevieme, čo to robí s tými desiatkami tisíc drobných podnikateľov, ktorí si povedia, že jednoducho, za toto nezaplatia o tisíc eur viac, nezaplatia tomu Ficovi alebo tej Radičovej, alebo komukoľvek inému, kto tie dotácie rozdával, lebo cítia nejakú krivdu. Keď z mojich daní niekto si podporí, niekedy to aj býva, bohužiaľ, sponzorov, tak títo ľudia nám to v drobnom vrátia. My to, samozrejme, nevidíme, lebo to je v drobnom, ale je to jednoducho naivné. A podľa mňa tým pádom tie dotácie škodia.
A riešenie, ktoré v tejto veci ponúkam, je zrušiť tieto dotácie, nedávať ich radšej.
Poviem ten príklad tých fotovoltaických elektrární. Je to biznis, ktorý, bohužiaľ, teda schválila dnešná vládna strana, ho nastavila. A to je za 15 rokov 4,5 mld. eur z peňazí všetkých zamestnancov a podnikateľov na Slovensku, ktorí platia dane cez zvýšené ceny elektriny, nie priamo cez dane, ale rafinovane cez zvýšené ceny elektriny. Ale to je de facto tak isto niečo, len teda nezaplatíte zo zisku, len ten zisk si znížite. Je to 300 miliónov eur ročne. A 4,5 mld. eur vlastne zoberieme ľuďom podnikateľom na to, aby sme dali niektorým, na to, aby sme kupovali elektriku o 800 % drahšie, ako si ju môžeme kúpiť na trhu. Aká je to logika? Aké je to efektívne správanie štátu? Je to iba preto, lebo nejaká Európska únia od nás chcela, že do roku 2020 máme mať nejaký podiel obnoviteľných zdrojov? Do roku 2020 je ešte kopa rokov. Ten vývoj tak dramaticky pokračuje, že verím tomu, že dva roky pred uplynutím termínu sa elektrika z fotovoltaických elektrární bude dať vyrábať za porovnateľnú cenu, ako sa vyrába zo súčasných zdrojov. Len nie, my sme boli friškí, našli sme priestor, kde môžu zbohatnúť veľakrát naši sponzori, tak sme rýchlo rozdali 4,5 mld. eur z našich peňazí na 15 rokov dopredu.
Čiže riešenie je neposkytovať dotácie súkromnému sektoru. Deformuje to trh, znižuje to efektivitu štátu, a tak to vytvára vlastne tlak na vyššie daňové odvodové zaťaženie a tým pádom nám to zvyšuje nezamestnanosť. Nepomáha to, zrušme to.
Úplne rovnaký je dopad eurofondov. Poviem príklad. Na Orave je dedina, kde na jednej ulici sú dva penzióny. Z nich jeden je postavený z peňazí, na ktoré sa zložila široká rodina. Je to penzión približne pre 15 ľudí. Široká rodina sa naň zložila. Ešte si zadlžili jeden byt v Dolnom Kubíne. A ten penzión sa vlastne takýmto horko-ťažkým spôsobom postavil a prevádzkujú ho. Na tej istej ulici je penzión, ktorý má 30 lôžok, ktorý je postavený z eurofondov. Aký pocit by ste mali vy, ak by ste boli ten majiteľ penziónu, ktorý si založil svoj vlastný byt na to, aby si postavil penzión, na to, aby si drankal od celej rodiny, aby mohol rozbehnúť nejaký takýto rodinný biznis, keď zrazu na tej vašej ulici, keď vy si tam rozbehnete biznis, vám niekto postaví konkurenciu, čo nestálo v podstate nič, lebo to je z eurofondov za predražené peniaze. Eurofondy, rovnako, deformujú podnikateľské prostredie, znižujú chuť podnikať, znižujú vlastne tým pádom atraktivitu toho podnikateľského prostredia, aby vytváralo pracovné miesta. Čiže pri eurofondoch do súkromných zdrojov, znova, si iba myslíme, že nám znižujú nezamestnanosť. De facto nám nakoniec kazia to prostredie, ktoré tu máme. Použime radšej tie peniaze čisto iba na verejnoprospešné účely. To je to riešenie.
Šiesty dôvod, nestabilita podnikateľského prostredia. Bohužiaľ, na tom najväčší podiel majú politici. A to je to, že robíme si trhací kalendár doslova, čo prebieha volebné obdobie, to sa mení Zákonník práce, to sa menia daňové zákony, odvodové zákony, všetky, ktoré súvisia v podstate s tým podnikateľským prostredím, veľakrát iba čisto z takých nejakých populistických dôvodov, lebo jednoducho sľúbili sme to niekomu, našim voličom, či raz podnikateľom, či druhýkrát zamestnancom, robíme si trhací kalendár zo zákonov, ktoré by mali byť možno tie najstabilnejšie v štáte. Jednoducho, zase, sami na seba sa pozrite, ak by ste niekam mali investovať a niekde sa rozhodnúť, či tam si tú fabriku otvoríte, tak asi bude vás vyrušovať to, keď dostanete informáciu, že tam sa tie zákony menia jedna radosť, či tam prídu červení alebo modrí, tak to vymaľujú raz načerveno, potom namodro, so slovami: „Vieš ty čo, tam je to nejaké nestabilné, neodporúčal by som to tam.“ A brali by ste to do úvahy? Ja by som to bral do úvahy do určitej miery, na 100 %. Môžeme si nahovárať koľkokoľvek, že zmena zákonov neovplyvňuje mieru nezamestnanosti. Na 100 % ju ovplyvňuje. Jasné, je otázka tej miery, ale určite ju ovplyvňuje.
Riešenie v tomto probléme je to, že tie zásadné nastavenia podnikateľského prostredia v Zákonníku práce, v daňových a odvodových zákonoch by sme mali podchytiť ústavným zákonom. To je výzva voči vládnej strane. My sme takejto debate určite otvorení. Uvedomujem si, že bolo by to potom o kompromisoch, o nevyhnutnosti uzavrieť nejaké kompromisy. Ale to prostredie by sme takto stabilizovali. Nemôžeme naďalej vystavovať de facto ľudí, nezamestnaných tak, že budú v područí politikov, ktorí sa chcú zaľúbiť teraz tej práve svojej skupine voličov, a na to doplatia vlastne tí nezamestnaní a ich rodiny, lebo jednoducho niekto to premaľováva. Možno z toho dôvodu 50 tisíc ľudí na Slovensku nemá prácu. Nikto nevie toto odmerať. Každopádne má to určite obrovský vplyv, nevypočítateľnosť prostredia, do ktorého chcete investovať, určite má vplyv na to, či sa rozhodnete alebo nerozhodnete a v akej miere do toho prostredia investovať.
Ďalší dôvod je nevymožiteľnosť práva. Bohužiaľ, je to dlhodobo a nevidím tam žiadnu výnimku počas tých 23 rokov, sú poctiví podnikatelia nie účinne chránení pred tými, ktorí si svoj biznis postavili na neplatení faktúr. Máme nastavený systém, v ktorom bez problémov si žijú kapri, ktorí zneužívajú slabých, tých, ktorí chcú robiť biznis poctivo. Vyvážajú sa potom v nejakých svojich fárach, užívajú si s milenkami, predvádzajú sa, sú možno v nejakej Smotánke veľakrát predvádzaní alebo prezentovaní, ale máme tu tých slabých, ktorí možno z úprimného dôvodu išli do podnikania, chceli s tým začať, zobrali možno tie rodinné úspory. A takíto hajzli ich položili na kolená. Takto máme nastavený systém a toto nám ničí, znova, podnikateľské prostredie, čo sa prejavuje na tom, že ľudia strácajú chuť podnikať, nezamestnávajú ľudí, zvyšuje nám to nezamestnanosť.
Ôsmy dôvod sú rozsiahle daňové úniky. Znova, sú tu tí poctiví. Samozrejme, keď štát zdvihne dane, tak kto ich zaplatí? Kto na to doplatí? Iba tí poctiví. Ten, kto dane neplatí, kto ich obchádza, kto berie bez bločku, bez faktúry alebo akýmkoľvek spôsobom tuneluje v podstate možno svoju vlastnú firmu, tak ten na to zvyšovanie daní nedoplatí, jeho to nezaujíma, ten má salám, párky, možno ešte má lepší pocit, lebo viacej ušetril, lebo si povie, že: „Však teda, dobre, to zdvihli mi z 19 na 23 %, tak už som neušetril 19, už som ušetril 23 %.“ Doplatia na to vždy znova iba tí poctiví. A tuto by zase mala byť taká tá brzda, samobrzda vás, ktorí vládnete, alebo aj teda tých, ktorí vládnuť budú, že sa v takýchto situáciách pozerajú na tých poctivých a si uvedomia, že keď urobíme takéto niečo, tak iba tí poctiví na to doplácajú a nemali by to urobiť bez toho, kým neklepnú po prstoch tým podvodníkom.
Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií, a myslím si, že nikto z nás nespochybňuje kvalitu práce tohto inštitútu, odhadol daňové úniky na Slovensku na 2,3 mld. eur; 2,3 mld. eur je suma približne dvojnásobok toho, čo zaplatia všetci zamestnanci a živnostníci na Slovensku do roka ako daň z príjmu. Čiže 2,3 mld. eur tu niekto nezaplatí na daňových podvodoch alebo únikoch a všetci ostatní sa na to skladáme, možno aj tými vyššími sadzbami. A potom vy to tu znášate tým, že teda možno za to vás zase kritizujeme, lebo ste to nesľúbili alebo sľubovali ste trošku niečo iné. Na druhej strane sme vo výbere daní v Európe druhí najhorší za Gréckom. A to, si myslím, už je čo povedať, keď sme druhí najhorší. Veď sme tam boli možno niekde v strede, okej, povedzme si, ale druhí najhorší byť vo výbere daní je hanba.
Riešenie, ktoré v tejto veci chcem ponúknuť, je, aby ste investovali veľmi veľa, a myslím si, že by to boli veľmi dobre investované peniaze, do vytvorenia povedomia medzi ľuďmi, ale nie medzi pár daňovými kontrolórmi alebo zamestnancami finančnej správy, ale vyslovene medzi všetkými ľuďmi, že neplatenie daní doplácame my všetci, a využiť tým pádom všetkých ľudí následne na to, ktorým teda vlastne na Slovensku záleží a pochopia ten princíp, že keď niekto neplatí, tak vlastne ja to za neho zaplatím, keď som poctivý, na spoločný boj voči neplatičom daní. My musíme jednoducho zmeniť atmosféru, my musíme zmeniť to komunistické, ktoré u nás hlboko je vryté, že kto nekradne, okráda svoju vlastnú rodinu. Toto musíme ľuďom vymyť z hlavy. A musíme ľuďom vysvetliť, že dane keď niekto neplatí, okráda všetkých tých ostatných, ktorí dane platia. Samozrejme, to musí byť ruka v ruke s tým, s maximálnou snahou, čo som hovoril pri korupcii, že tí ľudia vám uveria iba vtedy, keď budú vidieť, že naozaj vám záleží na tom, že chcete spravovať verejné financie čisto a tým pádom ste otvorení úplne verejnej kontrole a chcete všade mať naozaj spravodlivo nastavené pravidlá pri rozdeľovaní verejných financií. Inak vám to ľudia neuveria.
Ďalší dôvod, deviaty, je zvyšovanie daní a odvodov. Chcem veľmi stručne iba k tomu, aj keď opakovane počúvame, že to nemalo vplyv na podnikateľské prostredie, povedať, že určite nepomohlo veci, že ste zvýšili dane a odvody. Svojou mierou to určite ovplyvnilo to podnikateľské prostredie, aktivitu hlavne možno tých podnikateľov, ktorí na ten trh by chceli vstúpiť alebo chceli by zvýšiť nejakú svoju investíciu. Je pravda zároveň, že pre mnohých to možno až takú veľkú rolu nehrá, lebo jednoducho nemajú základ dane, z ktorého by dane platili, jednoducho ledva točia. Ale tá motivácia, že keď už niečo zarobím, aby mi z toho zostalo čo najviac vo vačku, je veľmi pri podnikaní dôležitá. A čím vyššia tá hranica bude, čím vyššie budú dane a odvody, lebo zaťažíme v tomto prípade prácu, tak tým menšia chuť podnikať bude. Takže myslím si, že to nebol vôbec dobrý krok.
To riešenie, ktoré by som v tejto veci chcel ponúknuť, je zároveň s tými predošlými krokmi, čiže znižovanie korupcie, eliminácia daňových únikov, čím najskôr dane znížiť a hlavne teda zaviazať sa dane do budúcna už nezvyšovať, aspoň teda v tomto vašom volebnom období, ktoré máte pod kontrolou.
Ďalší dôvod je zbytočná byrokracia pri podnikaní, kde vlastne medzi ľuďmi, ktorí by aj podnikať možno chceli, hlavne v tom menšom, v tom drobnom, v ktorých ja vidím budúcnosť, tak vytvára povedomie, že to je príliš zložité, tam možno nachytať na hruškách, radšej do toho ani neísť.
A tu, si myslím, by pomohlo urobiť jeden seriózny taký debyrokratický audit, naozaj si prejsť všetky tie zákony, ktoré sa týkajú podnikateľského prostredia z pohľadu toho, či tá byrokracia niekde nie je neúmerne nastavená, a urobiť všetko pre to, aby sme vlastne vyžadovali iba tú minimálnu mieru byrokracie, ktorú by sme vyžadovať od podnikateľov mali, a takýmto spôsobom zjednodušiť život ľuďom, teda podnikateľom v tomto prípade.
Ďalšie riešenie, ktoré by som vám chcel ponúknuť, je skúsiť sa zamyslieť nad alternatívou voči tomu, čo vlastne doteraz tu trebárs fungovalo, že sme na požiadanie vedeli dať 4 tisíc eur na začiatok podnikania, a mnohokrát tí ľudia vôbec nepodnikali, iba pro forma sa tvárili, že podnikajú, ale tak štát mal jedného nezamestnaného z krku a vlastne sme toho človeka odnaučili hodnote peňazí, lebo má peniaze zadarmo, tak miesto tohto zaviesť taký dosť odvážny systém, ktorý by bol, že počas prvého roka u začínajúceho podnikateľa by sme mu poskytli kompletný byrokratický servis na náklady štátu, lebo štát je ten, kto zaviedol tú byrokraciu do podnikania. Nech si štát zoberie toto na seba, ak by štát prišiel s týmto: „Nieže dám ti peniaze, ale chceš podnikať, tak stačí, že máš nápad. Možno keď potrebuješ peniaze, dobre, vybav si niekde peniaze. Alebo ich máš. Ale ja ako štát, ktorý som zaviedol tie byrokratické pravidlá, si toto beriem na seba. Dám ti účtovníčku. Potrebuješ vybaviť neviem čo, bezpečnosť ochrany práce, potrebuješ niečo na daňovom úrade, nejakého daňového poradcu, potrebuješ neviem vybaviť niekde nejaké povolenie na nejakom ministerstve k tomu tvojmu podnikaniu.“ Bude to veľmi dobrá investícia, lebo, po prvé, naučíme toho človeka od začiatku robiť ten biznis čisto, po druhé, tú bariéru vstupu do toho podnikania zrušíme alebo teda eliminujeme. A myslím si, že bude to aj taký spravodlivý prístup štátu, ktorý tú byrokraciu vlastne nastavil a vymyslel. Keď nie sme schopní ju rýchlo odstrániť, tak skúsme ju takto vlastne si prebrať na seba ako štát. Verím, že štát by to dokázal spraviť veľmi efektívne. A myslím, že by to bol dobrý krok na podporu hlavne tých drobných podnikateľov.
Zároveň by som teda chcel navrhnúť opakovane, aby sme naozaj zaviedli tie licencie pre drobných živnostníčkov. Obuvník niekde však vie to robiť, jasne, bol tu ten návrh, ale nepamätám si ho presne, ale to bol tuším do 15 tisíc eur obrat mesačne alebo neviem, čo to bolo, bolo to strašne vysoké. To, si myslím, bol uletený návrh. Ale ľuďom, ktorí majú príjem fakt tisíc, 1 500 eur maximálne možno mesačne, dajme tú licenciu, nech zaplatia. Človek príde, jedenkrát to zaplatí, máme pokoj. Spravme to, pri holičkách, možno kaderníčkach, tak či tak tie peniaze idú bokom, tak či tak tam sú stabilné zákazníčky, ktoré platia bez bločku. Urobme to, povedzme, že im dobre zaplatíš, neviem, strelím číslo, tuto 800 eur za rok, a máš odo mňa pokoj. A tá kaderníčka si vtedy povie, že: „Dobre, za toto kreslo som zaplatila 800 eur a už bez problémov môžem si blokovať, už ma to nezaujíma, lebo viem, že už ma nikto nikdy nemôže pristihnúť pri tom, že som neplatila dane alebo že niečo obchádzam.“ A my budeme radi, lebo nakoniec možno vyberieme to isté, keď nie viac od týchto ľudí, ale budeme mať pokoj. Aj tie daňové úrady odbremeníme od kontroly subjektov, ktoré jednoducho takýmto spôsobom si tú daňovú povinnosť vyriešia. Zjednoduší to život aj finančnej správe, vzniknú nám možno kvôli tomu pracovné miesta a eliminuje to čiernu prácu. Eliminujeme tým čierny trh alebo teda tú šedú ekonomiku.
Jedenásty dôvod je zbytočné politikárčenie. Všetko sú to dôvody, aby som to zopakoval, hovorím o nezamestnanosti, prečo si myslím, že nezamestnanosť je taká, aká je, čo nám vlastne každou nejakou desatinkou percenta, niekedy možno stotinkou prispieva k tomu, že nezamestnanosť máme takú, akú ju máme. Je zbytočné politikárčenie. Jedenásty dôvod a to politikárčenie by som nazval ako takú neochotu počúvať politických oponentov len preto, lebo sa držíme hesla: Teraz vládneme my, teraz rozhodujeme my. Ja si myslím, že to je na škodu veci. Čiže v tejto veci a v otázke nezamestnanosti sme všetci na jednej lodi. A mali by sme aj brať to tak, jednoducho každú jednu hlavu, ktorá vie k tomuto niečo povedať, dupľom tých z nás, v tomto prípade z opozície, ktorí možno podnikali a zamestnávali ľudí. Tak zo strany vás ako vládnej moci alebo zo strany ministerstva práce by som sa snažil čo najviac zatiahnuť všetkých ľudí, aj teda opozičných, teda aj konkurentov politických do tohto procesu, lebo keď sa nám podarí spoločne znížiť nezamestnanosť, tak pomôže to nám všetkým. Jednoducho tak iba zmeníme prostredie, v ktorom budeme konkurovať, ale bude to v prvom rade váš úspech. Keď akýkoľvek nápad by bol, ktorý by pomohol znížiť nezamestnanosť, bude to v prvom rade váš úspech, na vaše triko. A ja si myslím, že ste v dosť veľkej pasci za súčasného stavu, aj keď teraz tu môžem povedať, že nám tuším 0,28 % či koľko stotín percenta klesla nezamestnanosť, ale ja som pozeral rok predtým a tam to bolo 0,29 %, čiže zrejme sú to sezónne práce. Čiže my zrejme s nezamestnanosťou stojíme plus-mínus, prešľapujeme na mieste. A tým pádom si myslím, že budete vystavení veľkým otázkam od vašich voličov, čo ste pre nich urobili. Ale keď budete štyri roky stáť na mieste a neznížite tú nezamestnanosť, tak myslím si, že nebude to príjemné, čo vám tí ľudia na to povedia. Takže ja by som v tomto prípade, čo sa týka nezamestnanosti určite nešiel v duchu hesla: Teraz vládneme my.
Čiže riešenie je odložiť politiku maximálne bokom, lebo politikárčenie ľuďom prácu berie, nie im ju dáva.
Dvanásty dôvod je odtrhnutie od reality. A to je to, že zákony, bohužiaľ, mnohokrát menia ľudia, ktorí nikdy nevytvorili ani jedno pracovné miesto. A robia to často na základe rád od odborárov, ktorí taktiež nikdy žiadne pracovné miesto nevytvorili. Je to podľa mňa zvrátené, lebo odborári nezvýšia ľuďom platy, mzdy. Vedia im ich zvýšiť tak krátkodobo, na určitú dobu, na rok, áno, s tým, že sa dosiahne nejaký rast platov, možno na budúce, potom znova. Ale z dlhodobej perspektívy jediní, ktorí zvýšia ľuďom platy, tak sú podnikatelia, ktorí zamestnajú ľudí a znížia nezamestnanosť na takú úroveň, že firmy začnú si konkurovať medzi sebou a začnú nedostatok pracovnej sily riešiť tým, že začnú si preplácať ľudí. Jediná cesta k zvyšovaniu platov na Slovensku vedie cez zníženie nezamestnanosti, ale k zníženiu nezamestnanosti nás neprivedie vyššia regulácia na základe odborárskych tlakov, ale to, že umožníme podnikateľom podnikať a vytvárať pracovné miesta. Ak stlačíme nezamestnanosť do stavu, aká bola v roku 2008, niekde 7,5 %, kde sa dostaneme do stavu, že už nebude koho zamestnať, lebo tí ďalší budú de facto nepoužiteľní, vtedy začne rast platov. Kým tu budeme na 14 % a podobne, dovtedy nám platy budú plus-mínus oscilovať s infláciou. A tí ľudia budú de facto živoriť na tej istej životnej úrovni. Ja pevne verím, že nie je pravda to, čo mnohí hovoria, že vám vlastne vyhovuje vysoká nezamestnanosť, lebo sú to vaši voliči. Ja pevne verím, že aj vám záleží na tom, aby tie rodiny neboli nešťastné, aby tie deti videli, že doma majú pozitívny pracovný vzor, že chcete, aby nezamestnanosť klesala, a že možno dnes ste iba trošku takí zúfalí, že neviete, ako na to. Ja naozaj vás nabádam k tomuto: Poďme spoločne ten problém riešiť. A ja aj preto vám dnes hovorím o šestnástich konkrétnych riešeniach, bez problémov si ich zoberte.
Čiže to riešenie v tomto prípade, by som povedal, toho počúvania odborárov alebo teda toho odtrhnutia od reality, je to, že som navrhoval taký princíp, ktorý by ste si zaviedli, že čím je vyššia nezamestnanosť, treba počúvať tým viac podnikateľov a treba počúvať tým menej odborárov. Keď to bude opačne, okej, počúvajte viacej odborárov, keď už bude tá nezamestnanosť možno klesať, ale tie mzdy vtedy už vyrieši ten trh aj bez odborárov. Ale čím je vyššia nezamestnanosť, tým menej treba počúvať odborárov a tým viac treba počúvať podnikateľov, lebo podnikatelia vedia, ako vytvoriť pracovné miesto, lebo žiadny odborár žiadne pracovné miesto nikdy nevytvoril.
Trinásty dôvod je, že lejeme peniaze do betónu a dávame prácu veľakrát zbytočne strojom. To som tak trošku obrazne povedal, že ich lejeme do betónu. Ale teda dva príklady uvediem. Hrdíme sa tým, ako ideme stavať priehrady. Dáme tam tie domiešavače betónu, tam budeme valiť, ale tej ľudskej práce tam bude veľmi, veľmi málo. Na druhej strane máme projekty, ktoré si chvália aj smerácki starostovia. Ja s tým projektom nemám nič, myslím, že to bol človek od Ivety Radičovej alebo teda nejaký jej možno spriaznenec, Kravčík sa volal, ktorý rozbehol ten projekt tých hrádzok rovno v teréne, tam, kde tá voda padá, ktoré budovali dlhodobo nezamestnaní, veľmi efektívne v prepočte na metre kubické zadržanej vody. Ale dalo to prácu ľuďom. A toto je presne ten príklad. Nie, my sa teraz ideme búšiť do pŕs, ako ideme stavať veľkolepé vodné diela, hoci tam by sme mohli desiatky tisíc ľudí zamestnať na pár rokov, kým by vybudovali toľko tých hrádzok, koľko ich vlastne v tej krajine potrebujeme. Ani nehovorím o tom, a by som vám rád tú knižku ukázal, akože čo je výstup z toho budovania tých hrádzok, ako krásne tá krajina vyzerala, keď zrazu tam bolo niekoľko desiatok jazierok po tej hore, kde začali rásť nejaké rastliny v okolí, kde sa srnky chodili napájať, a jednoducho tá krajina ožila. Tá veľká priehrada nám, tej krajine nepomôže, ale takéto možno malé vodné dielka, kde zamestnáme desiatky tisíc ľudí, by nám pomohli, a to dupľom vtedy, keď sú to vlastne vyslovene práce pre dlhodobo nezamestnaných a nekvalifikovaných ľudí. Druhý dôvod je teda ten rozdiel, že teda dávame veľakrát zbytočne prácu strojom, že mnohé verejné obstarávania prebiehajú tak, že pozeráme iba, iba, iba na cenu a nepozeráme na to, že vlastne možno sme mohli vykopať si tie základy, vykopať si tie stovky kilometrov rýh pre káble. Ináč, teraz taký nejaký tender je, neviem, kto ho presne robí, tuším ho robí Úrad vlády. By som vás poprosil, pán minister, či by ste opýtali, či sa tam počíta s tým, je to natiahnutie optických sietí do nejakých neviem 1 500 obcí po Slovensku, či sa počíta s tým, že to budeme kopať ručne a budú to kopať nezamestnaní, lebo to je úplne ideálna robota práve pre nich s tým, že zase môže mať niekoľko tisíc ľudí možno na mesiace, možno na roky prácu a že my v tom verejnom obstarávaní nemáme nič, čo by vlastne nútilo verejného obstarávateľa k tomu, aby v prípade, ak sa to isté dá urobiť s ľuďmi možno rovnako efektívne, to urobil ten verejný obstarávateľ použitím ľudí, možno na výkope tých základov alebo výkope tých rýh na zakopanie kanálov, a vlastne necháme na verejnom obstarávateľovi, aby si vybral, zvyčajne si vyberie potom ten spôsob, ktorý to vykope niekde nejaký ten bager a stroj. Na druhej strane státisíce ľudí nemajú prácu alebo žijú len zo sociálnych dávok. Jednoducho myslím, že to nie je fér.
Čiže riešenie je zaviesť zákonnú povinnosť pre verejných obstarávateľov s ohľadom na tzv. sociálny benefit obstarávania. To znamená, že keď mám jednu ponuku, druhú ponuku a vidím, že pri tejto zamestnám viacej ľudí, aby mal povinnosť verejný obstarávateľ automaticky brať ponuku, pri ktorej sa zamestná viacej ľudí.
Štrnásty dôvod vysokej nezamestnanosti na Slovensku je, že dlhodobo kazíme ľudí systémom koláče bez práce. To znamená, že možno aj toto nejaké také heslo, ktoré naši predkovia možno pred stovkami rokov, možno tisíc rokmi, vymysleli, možno v nejakej obdobnej podobe, že koláče by nemali byť bez práce, my sme pokazili, že tak ako sme z minulosti boli nastavení na toto myslenie, že peniaze sú za prácu, sme mnoho ľudí, a to nie je malý počet ľudí, je to niekoľko desiatok tisíc ľudí, naučili, že peniaze sú na pošte, a nie za prácu. Čo to je? Spôsobuje to práve to pokrivenie vnímania alebo prístupu k peniazom a znižuje, samozrejme, to aj tie pracovné návyky.
Riešenie, ktoré chcem navrhnúť, je presmerovať sociálne dávky, podnikateľom, štátu, samosprávam a dlhodobo nezamestnaným oznámiť, že koláče už nebudú na pošte, ale musia si ich aspoň pár hodinami odrobiť u svojho nového zamestnávateľa, ktorého som menoval, či už to bude možno súkromník, štát alebo samospráva, cez nejaké možno pomocné práce. Nech to bude iba o tom, že si musí nájsť zamestnávateľa, u ktorého si odrobí možno desať hodín do mesiaca, že bude zametať u neho dvor, to je jedno. Ale podnikateľa to nebude nič stáť, iba poskytne to pracovné miesto. Ale on nedostane tie sociálne dávky zadarmo. Čiže to je veľmi dôležitý prvok, zaviesť zásluhovosť aj pri tejto sociálnej dávke, a teda veľmi dôležité z pohľadu udržania pracovného návyku, aj keď obmedzeného, ale pracovného, že bude vedieť aspoň kedy-tedy niečo odrobiť a za to, čo odrobí, má tú sociálnu dávku.
Pätnásty dôvod sú veľmi neefektívne aktivačné práce, keď veľakrát peniaze sa poskytujú len za podpis. Registrujem snahu v tejto veci niečo riešiť. Ale obávam sa, že ešte stále to bude o tom, že to veľakrát môže dopadnúť o tom podpise.
A preto to riešenie je naozaj aktivačný príspevok vyplácať len za skutočne odvedenú prácu, čiže dať si záležať na tom, že to nebude len tak, aby niekto mohol ten systém okašľať a dostať sa k peniazom zadarmo.
Šestnásty dôvod je slovenské dlhodobé zameranie na výrobu a zanedbanie podpory malého podnikania a služieb. Veľké fabriky už k nám chodiť nebudú. Vyliečme sa z tejto ilúzie. Toto obdobie je za nami. Tie veľké fabriky už budú chodiť na Ukrajinu, možno chvíľku ešte do Rumunska, do Afriky, do Ázie. Na Slovensko už hromadne, ako sem niekedy chodili, chodiť nebudú. Vidíme to, aké máme prázdne priemyselné parky, vystavané a nič. Aj možno tuším z Nitry, či kde to tam je, alebo Levíc, kde aj nejaké tie fabriky boli, tak ešte aj odišli. K nám už chodiť nebudú takíto tí veľkí, tie linky, kde tí ľudia môžu montovať nejaké tie kábliky, bohužiaľ. Už tu nebude toto. Ani takáto práca sem nepríde. A preto je naivné sa spoliehať na to, že toto je riešenie. Obávam sa a myslím si zároveň, že jediná cesta je v podpore malého podnikania, rozvoja služieb.
Preto ako riešenie chcem ponúknuť cielene podporovať rozvoj podnikania v tých službách, ktoré zvyšujú komfort rodinného života a zároveň generujú nové pracovné miesta. Poviem také možno zamyslenie, že my porovnávame veľakrát naše platy s Nemcami, s Rakúšanmi a podobnými, ale porovnávané v podstate platy sa týkajú toho obdobia, budem hovoriť o žene, ktorá pracuje v Rakúsku alebo v Nemecku osem hodín, na Slovensku osem hodín, a za to porovnávame plat, ale rozdiel medzi slovenskou ženou a nemeckou alebo rakúskou je to, že ona po tých ôsmich hodinách sa domácim prácam venuje tak možno hodinku a ostatný čas trávi s rodinou. A za ten ostatný čas si nakúpi služby, ktoré pomôžu vykonávať tie domáce práce jej, ale aj tomu mužovi, samozrejme. Jednoducho objednajú si človeka, ktorý im kosí záhradu, objednajú si ženu, ktorá im umyje okná raz do mesiaca, objednajú si ženu, ktorá im operie, ožehlí, možno poupratuje dom, objednajú si ženu alebo si nakupujú niekde polotovar uvarený. A nevarí si takáto žena všetko sama ona doma. Slovenské ženy sú z tohto pohľadu otrokyne, ktoré majú osem hodín v práci a potom päť, šesť hodín ešte doma domácich prác, ktoré im nevykazujeme ani v HDP, nikde, čo, si myslím, by sme aj v podstate mali robiť, lebo je to vlastne práca, ktorá je vykonaná. Ale HDP nám to nepodchytáva. Ale by sme mali, myslím si, našim ženám tento čas uľahčiť a podporiť práve vznik služieb, ktoré som spomínal, aby niekto rozbehol firmu možno na umývanie okien, upratovanie v domácnostiach, žehlenie. Takéto firmičky niektoré tu sú. Ale mohli by sme si dovoliť možno viacej takýchto firiem, ak by konkrétne cielene by sme takéto firmy alebo služby podporovali. Zabili by sme tých dve muchy jednou ranou, vznikli by nám pracovné miesta, odľahčili by sme naše ženy, ako som povedal, otrokyne v tomto prípade od prác, ktoré dnes robia. Čiže pomohli by sme zároveň aj tej rodine, lebo by trávila viacej času spolu. A možno by tie peniaze alebo ten čas minuli niekde, že by išli možno za nejakým kultúrnym vyžitím. Čiže by to tej ekonomike pomohlo aj tak multiplikačne. Čiže to riešenie, som povedal, je podporovať cielene rozvoj podnikania v takýchto službách alebo celkovo v službách a malé stredné podnikanie.
Sedemnásty a posledný dôvod je, že kašleme na mladých ľudí. Niektorým z nich dáme po skončení školy podporu na akože podnikanie, niektorých necháme utiecť za hranice, zvyčajne tých lepších študentov, niektorých necháme na sociálnych dávkach. A jednoducho ich po škole necháme napospas osudu. Títo ľudia po pár takto strávených mesiacoch, kde buď sú na sociálnych dávkach, alebo zobrali nejaký príspevok na podnikanie, ale v skutočnosti nepodnikajú, len vykazujú, že podnikajú, podľa mňa úplne strácajú ilúzie o štáte ako o inštitúcii, ktorá im pomôže v nejakej tej správnej chvíli, keď sú oni možno v problémoch a kedy by tú pomoc oni potrebovali. Doslova pri týchto mladých ľuďoch ma to veľmi mrzí. Ešte na druhej strane si môžeme pozrieť, že nám niekoľko desiatok tisíc dôchodcov pracuje a týchto mladých vlastne nechávame takto napospas osudu s tým, že nech sa zariadia.
Preto ako riešenie chcem v tejto veci ponúknuť možno niečo odvážne, ale ja by som sa za to určite prihovoril, zaviesť pre mladého človeka, pre absolventa doslova zákonné právo na prvé zamestnanie, aby každý absolvent v nejakej tej ochrannej dobe, povedzme si, prvých troch rokov po skončení školy, mal od štátu garantované jedno pracovné miesto. Nech je to buď cez podporu súkromného sektora na vytvorenie takého miesta, alebo štátne miesto, bez problémov. Ja nemám problém aj so sociálnym podnikom, ak bude dobre nastavený. A nechať týchto ľudí, aby oni vlastne ten prvý dotyk s realitou mali taký, že žijú zo sociálnej dávky alebo možno ani tú sociálnu dávku nemajú a vlastne od začiatku sú podľa starej rétoriky príživníkmi alebo ich takto naučíme a takto vlastne v nich tú ilúziu zabijeme, ktorú možno pestovali počas strednej školy, je nezodpovedné. A štát, ktorý to robí, je nezodpovedný štát a zlyháva vo svojich základných funkciách. Skúsme sa nad tým zamyslieť. Možno vám to nie je proti srsti, ale je to odvážne. Ale dajme mladým ľuďom po skončení strednej školy alebo vysokej školy doslova ústavné právo na prvé zamestnanie. Prvé tri roky nech má absolvent garantované pracovné miesto. Rozkrájajme sa preto, aby sme to pracovné miesto vytvorili. A hovorím ja za seba, na 100 % sa za také niečo prihlásim a také niečo podporím.
Čiže vymenoval som vám možno trošku za dlhší čas, 52 minút, to som ani neplánoval. Máte tu sedemnásť konkrétnych dôvodov, prečo si myslím, že nezamestnanosť je taká, aká je. Snažil som sa byť maximálne apolitický, lebo ten problém, si myslím, je apolitický. Nemám rád, ak si robíme z akejkoľvek skupiny ľudí, ktorí doplácajú na rozhodnutia politikov, rukojemníkov a robíme to a vykresľujeme tento problém čisto iba červeno a modro. Nie, toto je náš spoločný problém.
Ja vám, pán minister, týchto sedemnásť vecí alebo tých konkrétnych pomenovaní tých problémov dám aj s tými sedemnástimi riešeniami. Ak si z toho vyberiete jedno alebo sedemnásť, ja budem vždy rád, ak to bude viac ako nula. Je to iba na vás. A ak vy budete mať záujem, máme kedykoľvek záujem sa s vami na túto tému baviť a spoločne hľadať riešenia.
A vôbec ma nebude mrzieť, že vy budete tí, ktorí znížia nezamestnanosť možno na základe nejakého nami navrhnutého riešenia. Vôbec ma to nebude mrzieť, lebo toto nie je problém o tom, kto zníži nezamestnanosť, toto je problém o osude 400 tisíc ľudí, dokopy je to možno 400 tisíc priamo dotknutých rodín, čiže dokopy je to problém možno 1,5 milióna ľudí na Slovensku, ktorí majú priamy dotyk s dôsledkami nezamestnanosti. My vám v nezamestnanosti chceme pomôcť, máme aj iné riešenia, možno o ktorých sa s vami chceme baviť. Ak budeme z vašej strany vidieť úprimnú snahu alebo akúkoľvek snahu sa na túto tému s nami baviť, sme tomu otvorení. Čiže ja vám iba odovzdám týchto sedemnásť riešení. Ďakujem veľmi pekne.

Pán poslanec, miešali ste hrušky s jablkami. Nemôžete zrovnávať slovenskú ekonomiku, ktorá sa začala v deväťdesiatych rokoch transformovať. Prakticky zaniklo poľnohospodárstvo, zaniklo ťažké strojárenstvo, začínali sme prakticky od nuly, pretože sme stratili absolútne trhy.
Miešali ste a porovnávali ste Rakúsko alebo Holandsko. Rakúsko, Holandsko je niekde úplne inde, keď zoberiete poľnohospodárstvo, koľko bolo ľudí na Slovensku zamestnaných a koľko je dneska.
Z tej 50-minútovej veci povedali ste pár vecí, ktoré sa dajú zobrať, ale hlavná nezamestnanosť vzniká z toho, že proste slovenská ekonomika je otvorená. A proste pokiaľ nemáte odbyt, tak nemôžete vyrábať, či je to proste u živnostníka, že nemá prácu, alebo je to proste vo veľkých firmách. Pokiaľ nepôjdu tie, čo vláda prijala, prorastové opatrenia, ktoré by mali priniesť pracovné miesta, či je to výstavba diaľnic alebo je to pre veľké stavebníctvo, pre veľké firmy, tak zatiaľ to nemôže byť ani u malého živnostníka.
Zoberte si štatistiku Národnej banky. A tá vám povie, aká je kúpna sila obyvateľstva na Slovensku. A 90 % ľudí na Slovensku nemá našetrených zhruba 600 tisíc korún, čiže 20 tisíc eur, tak ako sa majú rozvíjať tie malé firmy?
Pomenovali ste daňové veci.
Pomenovali ste veci z hľadiska toho, čo by mala vláda robiť. Vláda spravila opatrenie.
Hovoríte o odborároch, hovoríte o Zákonníku práce. Zákonník práce aký je v Rakúsku alebo aký je v Nemecku alebo vo vyspelej pätnástke? Odborári aký majú vplyv vôbec na podnikateľské prostredie? Povedzte mi, v ktorom podniku majú odborári vplyv na podnikateľské prostredie. Mám zamestnaných 1 800 ľudí, aký má vplyv odborár u mňa v mojich firmách, ktoré riadia moje dcéry.
Prosím vás, nehovorte k veciam, ja neviem, či ste vôbec v podnikateľskom prostredí boli.