19. schôdza

Rodina je naozaj sociálnym systémom, nie socialistickým systémom, ale sociálnym systémom a v rodine prebieha práve také, primárna, primárna socializácia každého jedinca, každého dieťaťa, preto je veľmi, veľmi dôležitá. A tento návrh zákona veľmi úzko s tým súvisí, aby tá socializácia tu mohla prebiehať. Kedysi staré mamy brali svoje deti v plachte na roľu. Ešte aj s motykou, keď okopávali zemiaky, tak to dieťa mali pri sebe. Tie sociálne väzby tuná boli veľmi silné. Aj matka, kojaca na medzi, roli, u nás boli, u nás sú medze, sadla na medzu a nakojila to dieťatka, dieťatko. Takže tá socializácia je veľmi dôležitá toho dieťaťa.
A, samozrejme, vzťah muža a ženy. Veď to je ten prvok lásky, ktorý spája muža a ženu, aj tie deti, keď vidia milujúcich rodičov a majú ten obraz pred sebou a sú tam prítomní, fyzicky prítomní, čo dnes sa vytráca z našej rodiny. Dnes mnohé deti vidia otca možno raz za mesiac. A veľakrát dneska musím povedať aj matku, hej, a je to veľmi bolestivé. Tá matka ešte oveľa viac absentuje v tých rodinách ako, ako samotný otec. Ale, samozrejme, aj jeden, aj druhý rodič je veľmi, veľmi dôležitý.
Rodinný podnik je stabilnou firmou. Naozaj je stabilnou, ja som to tak spomenul, ale ešte raz to zopakujem. Vlastnú, vlastný rodinný podnik nebude nikto tunelovať a odpadne tu aj tá ekonomická kriminalita, ktorá tu veľakrát je aj prebieha. Nebudeš podvádzať vo vlastnom podniku, lebo naozaj si buduješ vlastný vzťah, aj to dedenie z generácie na generáciu aj tých podnikov. To nie je len tej pôdy a tej role, ale aj ten rodinný podnik, ktorý ty zdedíš, ďalej ho budeš aj zveľaďovať.

Ďakujem pekne, veľmi krátko.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Tak, tak, aby ešte išiel aj ďalší zákon.

Hudacký, Ján, poslanec NR SR
Chcem poďakovať všetkým, ktorí vystúpili v rozprave. Všetci ste sa zhodli na tom, že je dobré uviesť takýto návrh zákona, že má to svoje praktické výhody. Ja som vo svojom úvodnom príhovore jasne zdôraznil niektoré veci, či už je to ekonomické zabezpečenie rodiny, alebo udržanie väzieb v rodine, súdržnosti, fenomén vzájomnej dôvery, to je skutočne veľmi dôležitá vec. Ja som sa stretol vo viacerých takých rodinných firmách, keď som bol na diskusiách, skutočne je tam tá vnútorná radosť. Radosť z podnikania, taká vzájomná komunikácia bez toho, aby si dokonca uvedomovali, že vlastne podnikajú. Takže toto sú veľmi dôležité veci.
Samozrejme, ja som nechcel ísť do konkrétnych ustanovení. Máme tam viac originálnych vecí, ktoré nenájdete v žiadnom zákone v celej Európskej únii, či je to už samotná rodinná živnosť, alebo rodinná farma, skutočne originálne právne formy. Za to, ja sa, ja som teda rád a som doslova až pyšný, sebapýcha nie je niekedy dobrá, ale ako niekedy sa sám čudujem, že ako dobre nám to vyšlo. Takže ja mám ambície, aby to nebol len také, že čosi, hókus-pókus, my sme na tom pracovali rok. To nie je nejaká vec, ktorá vzišla z večera na ráno, je to seriózny materiál. Ja teda chcem vyzvať všetkých, ktorí, ktorí len trochu rozmýšľajú a myslia to s tým Slovenskom dobre a s našimi rodinami dobre, aby tento návrh zákona podporili. Teším sa, samozrejme, na ďalšiu komunikáciu. Ja sa určite nevzdám toho návrhu zákona, budem ho precizovať, dokedy tento zákon nebude akceptovateľný, aby sa dostal do našej legislatívnej praxe.
Ďakujem veľmi pekne všetkým.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážení, vážené dámy, vážení páni, kolegovia, ktorí ste ešte zotrvali do tejto pokročilej dnešnej hodiny rokovania, chcem sa poďakovať svojim kolegom, ktorí uvádzali predchádzajúci zákon, že mi teda umožnili ešte dneska uviesť novelu zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
O čom je táto novela zákona? Rád by som upozornil na problém. Na problém, ktorý rezonuje v našej spoločnosti a možno si ho ani veľmi neuvedomujeme. A tiež som si ho uvedomil, priznám sa, až ako som to videl v jednej nemenovanej televízii, ktorej nebudem robiť reklamu. Problém, ktorý tu je a je neriešený. Viem, že som opozičný politik, a viem, že nemám možno veľkú šancu byť úspešný s týmto návrhom zákona, ale na druhej strane si myslím, že upozorňujem na problém, o ktorom treba diskutovať a budem sa snažiť naňho upozorňovať, keď nebudem úspešný, znovu, opakovane, aby sme riešili niečo, čo veľmi nadnesene pomenujem, niečo, čo by som nazval modrým z neba pre tých, ktorí si to zaslúžia.
Takže dovoľte mi uviesť novelu zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dámy a páni, naším dlhodobým cieľom, odhliadnuc od nášho politického trička, by malo byť budovať spravodlivý sociálny systém. Spravodlivý sociálny systém je taký, ktorý pomáha ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú a nevedia si pomôcť sami, a ktorý podporuje aktivitu ľudí.
Jedným z dlhodobých nedostatkov nášho sociálneho systému je, že ľudia, ktorí celý život pracovali a poctivo vychovávali svoje deti a starali sa o výchovu svojich detí, chodili do práce, platili dane a odvody a nie vlastným zavinením sa ocitnú v núdzi, napríklad v dôsledku ťažkého úrazu, v dôsledku zákernej choroby, v dôsledku smrti životného partnera, často ostávajú na hranici prežitia. Najhoršie sú na tom, ako som už aj hovoril, práve pracujúce rodiny s deťmi. S nezaopatrenými, školopovinnými deťmi, v ktorých rodičia pracovali a roky prispievali do sociálnych fondov, platili si nemocenské, sociálne, dôchodkové poistenie. A jeden alebo obaja z dôvodu, ako som už spomínal, choroby, úrazu či úmrtia stratia príjem z pracovnej činnosti. Viete si predstaviť, že sociálna situácia v takejto rodine sa prudko zhorší, ale zo strany štátu, zo strany sociálneho systému, ktorý by mal byť spravodlivý, takáto rodina nedostane skoro žiadnu pomoc. A tak sa príjem jedného alebo oboch rodičov, a teda celej rodiny, keď sú tam nezaopatrené deti, zníži iba na sociálnu dávku, na ktorú si ale rodičia sami počas rokov práce prispievali. Čiže jediným príjmom rodiny okrem detských prídavkov je materské, nemocenské alebo dôchodok. Teda dávka zo sociálnych fondov, ktorú ale nedáva sociálny systém, ale na ktorú si vypracovali títo ľudia dlhoročnou prácou, tým, že chodili roky do práce a platili odvody.
A teraz budem trošku taký citový, iste sa pamätáte na príbeh Janky z Modrého z neba. Rezonovalo to, rezonovalo to v celej spoločnosti, rezonovalo to aj v médiách, keď ty nepozeráš túto reláciu a ten príbeh, myslím si, že bol veľmi silný, až tak silný, že predseda vlády sa rozhodol ho riešiť. Riešil ho ale nesystémovo, dotáciou z rezervy predsedu vlády. Ja to nekritizujem, len konštatujem, že to riešil nesystémovo. Dotáciou z rezervy predsedu vlády. A vtedy pán premiér povedal, že bude hľadať systémové riešenie. A ja teraz ponúkam jedno také systémové riešenie, ktoré by mohlo riešiť príbeh rodiny Janky z Modrého z neba.
Kto videl včera túto reláciu Modré z neba, tak videl veľmi podobný príbeh. Aj pre nich by bol dobrý tento zákon. Bola tam rodina, kde sa matka dlhodobo lieči na psychiatrii, otec po ťažkom úraze, po ťažkej autonehode a dve nezaopatrené školopovinné deti. Viete si predstaviť, keď predtým obaja rodičia pracovali, teraz sú vlastne obaja chorí, ako prudko sa zhoršila sociálna situácia v tejto rodine a ich jediný príjem sú vlastne peniaze zo sociálnych fondov, do ktorých si ale aj oni sami platili. Sú to ich peniaze, oni si platili túto poistku, ale žiadnu inú pomoc od štátu nedostanú.
Preto teda prichádzame so systémovým riešením v takýchto ťažkých sociálnych situáciách, ktoré sa ale bude týkať len pracujúcich rodín s deťmi. Mám za to, že pracujúca rodina s deťmi by od štátu v takejto situácii mala dostať aspoň také sociálne zabezpečenie, aké dostávajú sociálne neprispôsobiví občania, ktorí nikdy v živote nepracovali, nikdy neplatili do sociálnych fondov, ale napriek tomu sociálnu pomoc od štátu dostávajú. Ale pracujúca rodina s deťmi, ktorá sa nie vlastným zavinením dostane do takejto situácie v dôsledku úmrtia životného partnera, ťažkej choroby, úrazu, takúto pomoc od štátu nedostane. Čiže nechcem nič, len spravodlivosť, preto hovorím o modrom z neba aj pre tých, ktorí si to zaslúžia.
Poslanecký návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi, o ktorom teraz rokujeme, navrhuje plný súbeh dávok zo systému sociálneho poistenia s dávkou v hmotnej núdzi. Čo to znamená, plný súbeh dávky zo systému sociálneho poistenia s dávkou v hmotnej núdzi? Znamená to, že dávky zo sociálneho poistenia ako materské, nemocenské a dôchodok, na ktoré rodičovi s nezaopatrenými deťmi vznikol nárok na základe odpracovaných rokov a výšky príspevkov do sociálneho systému, by sa pri posudzovaní dávky v hmotnej núdzi nezapočítavali. Predsa tieto peniaze si on vyrobil vlastnou prácou! Nezapočítavali by sme ho pri výpočte dávky v hmotnej núdzi. Navrhovaná zmena sa tak bude týkať len rodín, kde aspoň jeden z rodičov pracoval, no na základe nepredvídateľných okolností prišla rodina o tento zdroj príjmu a v súčasnosti si ho nevie zabezpečiť inak. Nárok na dávku v hmotnej núdzi tak získajú rodičia detí, ktorí sú v súčasnosti odkázaní len na dávku zo systému sociálneho poistenia, na ktorú získali nárok vďaka tomu, že pracovali.
Ako by to mohlo fungovať v praxi? Budem veľmi konkrétny. Tak navrhuje sa, aby sa pre potreby určenia dávky v hmotnej núdzi, ako som už spomínal, neposudzovala celá výška materského ako príjem, pretože materské, na to má nárok tá žena vďaka tomu, že pracovala a odvádzala, platila odvody. Aj v súčasnosti sa nezapočítava 25 % materského pri výpočte nároku na dávku v hmotnej núdzi. Navrhujeme, aby sa nezapočítavalo 100 % materského. Navrhujem, aby sa pre potreby určenia dávky v hmotnej núdzi pracujúcich rodičov s nezaopatrenými deťmi neposudzovala celková výška starobného, predčasného starobného, invalidného, sociálneho, sirotského, vdovského alebo vdoveckého dôchodku alebo nemocenského, t. j. dávok zo sociálneho poistenia, na ktoré posudzovanému rodičovi s nezaopatrenými deťmi vznikol nárok na základe odpracovaných rokov a výšky príspevkov.
Ako by to vyzeralo v peniazoch? Budem veľmi konkrétny, aby ste si to vedeli predstaviť. Sprísnenie podmienok čerpania materského v ostatnom čase už zabezpečuje, že ju čerpajú len pracujúci rodičia v skutočne odpracovanej výške. Teda idem na konkrétny prípad. Pre ženu pracujúcu za mzdu blízku minimálnej mzde, teda okolo 350 eur, čo je u nás na východe, žiaľ, celkom bežná mzda ženy, ktorá pracuje, tak materské dnes predstavuje 227 eur. Čiže žena, ktorá pracuje za mzdu blízku minimálnej mzde zhruba okolo 350 eur, ide na materskú, čerpá materské vo výške 227 eur. Ak táto matka sama vychováva deti a materské predstavuje jej jediný zdroj príjmu, mohla by po schválení tohto návrhu zákona, ktorý predkladám, mohla by získať dávku v hmotnej núdzi až do výšky 150 eur. Čiže k týmto svojim 300, pardon, 227 eurám ďalších 150 eur. V prípade, že by sa jej podarilo zdokladovať výdavky spojené s bývaním, tak by to mohlo byť až 239 eur.
Iný príklad. Rodina s deťmi, kde jeden z rodičov musel prestať pracovať, lebo sa dlhodobo lieči na vážne ochorenie, a rodina nemá iný zdroj príjmu. Takejto rodine by táto zmena mohla priniesť až 192 eur, v prípade, že by vedeli zdokladovať výdavky spojené s bývaním, až 281 eur. Dostal som správnu otázku, keď som o tom už diskutoval na tlačových besedách aj s odbornou verejnosťou, dostal som veľa mailov, že teda či stanovíme nejaký strop. Koľko starobného dôchodku sa nemá započítavať? Či je nejaká horná hranica? Má to byť 500 eur? Priemerná mzda? Priemerný dôchodok? Priznám sa, v tomto návrhu zákona som to nestanovil. Nestanovil som to, lebo si hovorím, držím sa zatiaľ filozofie, sociálna dávka, ktorú dostáva zo sociálnych fondov sú peniaze, na ktorú si ten človek rokmi práce a výškou svojich odvodov zarobil. Sú to jeho peniaze. On roky platil nemocenské, sociálne, dôchodkové poistenie. Na základe odpracovaných rokov a na základe odvedených príspevkov má nárok na nejaký príspevok, na nejakú dávku zo sociálnych fondov. Prečo ju nejakým spôsobom limitovať? Predsa, ak sa takto prudko zmení, nie vlastným zavinením, situácia v pracujúcej rodine s deťmi, ten pokles životnej úrovne je obrovský. Ten prepad je obrovský, keď miesto dvoch miezd zrazu má jeden nejaký dôchodok a druhý nemocenské, alebo ostanú len na jednom nemocenskom. Čiže ten prepad je obrovský. Ale som pripravený na túto diskusiu v druhom čítaní, ak podporíte tento návrh zákona.
Je to na mieste diskutovať, či vieme stanoviť niekde strop a či ho vôbec treba stanovovať. O to viac, že mal som ešte jeden problém s týmto návrhom zákona. Stanoviť vplyv návrhu na rozpočet verejnej správy. Je úplne jasné, že bude mierne negatívny. Je úplne jasné, že vzniknú nové rodiny, ktoré budú mať nárok na dávku v hmotnej núdzi. Správna otázka ministerstva financií znie, že koľko rodín a koľko? A ja na to neviem odpovedať. Na to totižto nevie odpovedať nikto v tejto chvíli. My presne nevieme, koľko je takých rodín ako Janka z Modrého z neba, alebo takej rodiny, ako bola včera, kde je mamka liečená na psychiatrii a otec je po ťažkej autonehode. Nevieme. Dneska o nich nevieme. Dneska oni dostávajú dávku zo sociálnych fondov, na ktorú si sami vyrobili, ale nikto ich neeviduje. Čiže nevieme reálne odhadnúť, koľko je týchto rodín a aká bude reálna potreba. To si uvedomujem a túto pripomienku ministerstva financií akceptujem. Ale uznajte, že neviem si, vedel by som tam hodiť nejaké číslo, ale nebolo by to úprimné. Preto úprimne hovorím, že kráčame momentálne po úplne nevychodenom chodníku, o ktorom, myslím, ešte ani nikto nehovoril. Treba ale povedať, že, veľmi čestne, že uvedomujem si, že tento návrh zákona má mierne negatívny dopad na verejné zdroje.
Ale na druhej strane chcem povedať, že aj na tejto schôdzi predkladám niekoľko zákonov spolu s mojím kolegom pánom poslancom Kaníkom. Predpokladám, že zajtra o nich budeme diskutovať, ktoré sa držia toho istého pravidla, s ktorým som dnes začal svoje vystúpenie, že spravodlivý sociálny systém je taký, ktorý pomáha tým, ktorí to naozaj potrebujú, a ktorý motivuje pracovať. Predkladáme množstvo takých zákonov, ktoré zvyšujú adresnosť sociálneho systému a vyplácanie dávok podmieňujú aktivitou, a sme o tom presvedčení a tam to aj kvantifikujeme, že tieto návrhy by mali viesť k šetreniu zdrojov v sociálnych fondoch. A myslím si, že keď sa nám podarí adresnosťou sociálneho systému a podmienením vyplácania dávok aj pre sociálne neprispôsobivé skupiny obyvateľstva, ktoré veľmi sa do tej práce nehrnú, ušetriť určité zdroje, tak tieto zdroje by sme mali použiť pre ľudí, ktorí celý život pracovali, platili dane a odvody, poctivo vychovávajú deti, majú nezaopatrené, školopovinné deti a dnes od štátu nedostanú skoro žiadnu pomoc, keď sa nie vlastným zavinením dostanú do núdzovej situácie. Preto hovorím, že tento zákon je trochu o systémovom riešení Modrého z neba pre tých, ktorí si to naozaj zaslúžia.
Dámy a páni, rád by som vás poprosil o podporu tohto poslaneckého návrhu zákona. Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som vám predstavil veľmi jednoduchý návrh zákona, a to návrh ústavného zákona, ktorým by sme veľmi malou zmenou konečne ukázali, že na ľuďoch a na tom, čo si ľudia myslia, nám záleží. Návrh alebo podstata návrhu spočíva v tom, že vlastne všetci poslanci nášho hnutia, lebo ide, či klubu, lebo ide o spoločný návrh všetkých poslancov našeho klubu, navrhujeme, aby sme popri možnosti predkladať návrhy zákonov, ktoré má vláda, ktoré máme každý jeden z nás, čiže poslanci, aby sme zaviedli aj tretiu možnosť, aby mohli návrhy predkladať aj ľudia, alebo teda skupina ľudí, ktorí by sa pod konkrétny návrh zákona podpísali.
Tento návrh zákona je vlastne, ústavného zákona má spojitosť aj s nasledujúcim návrhom zákona, alebo teda novelou zákona rokovacieho poriadku, kde podrobnejšie rozoberáme ten návrh. Ale v podstate v ústave navrhujeme iba veľmi, veľmi jednoduchú zmenu, a to, aby sme v čl. 87 ods. 1 nahradili slovo "a" slovom, alebo teda vetou: "A občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, a to na základe petície podpísanej najmenej 15-tisíc občanmi."
Čiže ešte raz jednoducho. Dnes tú zákonodarnú iniciatívu, čiže myslené v duchu môže predložiť návrh zákona do Národnej rady, aby sa Národná rada slobodne rozhodla, či prijme, alebo neprijme, môže predložiť vláda alebo poslanec. My navrhujeme ešte jedno "alebo": alebo skupina 15-tisíc občanov, ktorí sa podpíšu pod petíciu, pod konkrétny návrh zákona.
Prečo 15-tisíc? Alebo najprv, že prečo to navrhujeme. No navrhujeme preto, lebo si myslíme, že je správne, aby aj ľudia sa mohli aj počas volebného obdobia zapájať do legislatívneho procesu. Síce iba jednosmerne, že by mohli navrhnúť návrh zákona a stále by hlasovala Národná rada o tom, že či ten návrh zákona prijme, alebo neprijme, ale už by ľudia nemuseli podliehať veľakrát skepse a apatii, že vlastne ich poslanci, ktorých si volili, alebo politické strany, ktorých si volili, ich vôbec nezastupujú, a mohli by priamym spôsobom v podstate nám poslancom sem podsunúť ich návrhy zákona a my by sme sa naďalej veľmi slobodne, väčšinovo rozhodli o tom, či návrh zákona podporíme, alebo nepodporíme. Čiže Národná rada by nestrácala suverenitu, nebúrali by sme vlastne parlamentnú demokraciu takýmto spôsobom, ani by sme žiaden jej pilier neohrozili, iba by sme umožnili, aby popritom, ako vláda alebo ktorýkoľvek z nás poslancov môže predložiť návrh zákona, rovnaké právo získalo 15-tisíc ľudí. Keď to zoberieme, teda 15-tisíc a jeden poslanec, tak už aj tam si myslím, že je celkom slušné vyjadrenie toho, že teda rešpektujeme to, že poslanec bol zvolený na základe slobodných volieb, mal nejakú silu alebo počet hlasov, ktoré získal, a preto dávame na tej druhej strane, nehovoríme, že jeden človek môže navrhnúť návrh zákona, aby nebol chaos, ale 15-tisíc ľudí považujeme za dostatočne silnú masu ľudí, ktorí by takéto právo získať mohli.
Tým som zároveň odpovedal aj na to, na také protiargumenty, ktoré som na túto tému počul. A to je to, že vlastne takto by sme nabúrali parlamentnú demokraciu. Nenabúrali. Lebo naďalej parlament by rozhodoval.
Takto druhý argument, ktorý zaznieva, že takto by sme zahltili Národnú radu kopou hlúpostí. Zamyslime sa sami nad sebou, či aj dnes kopu hlúpostí tu nepredkladajú individuálni poslanci. Takže nemyslím si, že by toto bol argument, že by tých 15-tisíc ľudí akurát za hlúposti by sa podpisovalo. Ak by sa aj náhodou vyskytlo jedna, dve hlúposti do mesiaca, nič sa nestane. Tých hlúpostí dnes je tu možno 10, 15, 20 do mesiaca. Alebo na tej jednej, na schôdzi Národnej rady.
Ďalší argument zaznel, že Národná rada potom by sa nemala čas venovať dôležitým veciam. Zase s rukou na srdce, máme dosť voľného času medzi schôdzami Národnej rady na to, aby sme jeden deň povedzme z toho venovali návrhom, ktoré sem predložia vlastne skupiny občanov. A tým pádom si vôbec nemyslím a nezdieľam teda ten názor, že vlastne Národnej rade by nezostával priestor na serióznu prácu. Zostával. Nám by z krásy neubudlo. Ľudia by mali dobrý pocit a videli by, my by sme, nikto by nás nenútil, ako by sme pri tých ich návrhoch mali hlasovať. My by sme naďalej zostali svojprávnymi. Zahlasovali by sme. A ľudia, ktorí sa pod návrh zákona podpísali, by videli iba, ktorý poslanec sa možno ako v rozprave vyjadril a akým spôsobom hlasoval.
Ešte možno trošku k tomu, že prečo 15-tisíc. Pätnásťtisíc sme zvolili, tento počet, preto, jeden dôvod možno aj taký, že už raz toto číslo v ústave máme, že 15-tisíc ľudí vlastne svojimi podpismi môže navrhnúť niekoho za prezidenta, za kandidáta na prezidenta. A druhý dôvod, ku ktorému ja sa osobne viacej prikláňam, je ten, že 15-tisíc je plus-mínus približne priemerný, priemerné volebné číslo za posledné tri voľby do Národnej rady. To znamená, že približne 15-tisíc ľudí v priemere volili každého z nás, ktorí sa tu v pléne nachádzame, á, alebo teda poslancov, ktorí boli zvolení do Národnej rady. Možno niekoho viac, niekoho menej, o tom nechcem polemizovať. Ale jednoducho v priemere nás každého jedného volilo 15-tisíc ľudí, tým pádom myslím si, že by sme tých 15-tisíc ľudí, mohlo by byť vhodné číslo na to, aby sme vlastne použili ako počet ľudí, ktorí sa pod petíciu by podpísať mohli.
Ďalší potom možno taký podporný dôvod, ktorý, ktorý existuje, prečo by takáto iniciatíva možno mohla fungovať, tak je tzv. európska iniciatíva občanov, ktorá, všetci vieme, že keď sa milión ľudí v rámci Európskej únie podpíše pod nejaký návrh, tak vlastne takýmto spôsobom občania, táto skupina občanov získa vlastne kvázi zákonodarnú iniciatívu. Vo vzťahu k Európskej únii alebo Európskemu parlamentu a tým pádom a z tohto počtu na Slovensku má byť podpísaných niečo vyše 8-tisíc ľudí, keď sa nemýlim.
Čiže ak by naši ľudia chceli získať takéto právo voči európskym štruktúram, tak nejakých 8-tisíc treba, aby sa podpísali pod petíciu. My navrhujeme voči zákonodarnému zboru, alebo teda parlamentu Slovenskej republiky, aby ich bolo 15-tisíc.
Tento návrh zákona podľa nás nebude mať žiadne nejaké negatívne ekonomické vplyvy, nebude mať vplyvy na informatizáciu, ale určite na taký, na sociálne vplyvy, alebo takú rovnosť príležitostí a vplyv mať bude. Už iba ten pocit, že ľudia budú môcť si navrhnúť svoj návrh zákona, podpísať sa iniciatívne pod neho, predložiť ho do Národnej rady, a aj keď nebudú môcť o ňom hlasovať, už tento pocit pre mnohých ľudí bude na nezaplatenie. Lebo dnes, my sme im iba 23 rokov ukazovali, že ľuďmi opovrhujeme a chceme iba, aby prišli raz za štyri roky, odvolili si, splnili si svoju občiansku povinnosť a potom nám dali pokoj, lebo potom už rozhodujeme my. My, ktorých si zvolili, my najmúdrejší poslanci a iba my sme tí, ktorí vieme spracovať a navrhnúť návrh zákona.
Podporme takýmto rukolapným spôsobom občiansku iniciatívu, občiansku angažovanosť a konečne urobme niečo, kde by sme práve tú občiansku angažovanosť neubíjali, ako ju ubíjame. Napríklad 50-percentným kvórom pri referende. A urobme niečo, ústretový krok voči ľudom, ktorý nám poslancom z moci neuberie a ľudom veľmi pomôže.
Ďakujem veľmi pekne za podporu.

Ďakujem, pani predsedajúca. Dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Predmetný návrh ústavného zákona bol doručený poslancom v zákonne ustanovenej lehote 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie, a spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti v § 67 a 68 rokovacieho poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Predseda Národnej rady preto návrh ústavného zákona zaradil v zmysle § 72 rokovacieho poriadku do programu tejto schôdze. Predseda Národnej rady zároveň vo svojom rozhodnutí z 26. apríla 2013 č. 468 navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia uvedeného návrh zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Cieľom predkladaného návrhu ústavného zákona je zaviesť inštitút ľudovej iniciatívy a tak umožniť občanom Slovenskej republiky podať legislatívny návrh na prijatie právnej úpravy formou petície podpísanej najmenej 15-tisíc občanmi.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku o tom, že uvedený návrh zákona, ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň predmetný návrh ústavného zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady č. 468.
Pán predseda, prosím, otvorte, teda, pani podpredsedníčka, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené torzo kolegov, dovoľte mi, aby som aspoň v krátkosti vystúpil k obhajobe predkladaného zákona. Takáto iniciatíva nie je nová a má základy už v našej ústave a minimálne v čl. 2 ods. 1, kedy sa hovorí, že "štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov". Niečo podobné sa konštatuje aj v čl. 30, kedy "občania majú právo priamo spravovať veci verejné". Inými slovami to aj znamená tá spojka "alebo" medzi priamo alebo volenými zástupcami, že čo do kvality zákonodarca nerozlišuje medzi volenými zástupcami, medzi kvalitou ich rozhodovania a medzi rozhodovaním priamo občanmi. Prax je však úplne iná. V našich podmienkach to poznáme najmä v podobe referenda, ktoré však je u nás nefunkčné. Tu sme mohli vidieť sedemkrát, kedy vlastne sedemkrát bolo referendum vyhlásené, z toho iba päť, pardon, šesť bolo vykonaných, päť bolo neplatných.
Sa mi javí, že toto volebné obdobie je poznačené hlavne tým, že sa tu prvýkrát intenzívnejšie hovorí o priamej demokracii, čomu sa ja osobne veľmi teším a aj v tomto zmysle som spolu s kolegami predložil niekoľko návrhov, ktorými sa inštitúty priamej demokracie pokúšame do našeho právneho poriadku celkom legitímne zapracovať. Naše návrhy však boli bez odôvodnenia zmietnuté zo stola. Parlament, a teda volení zástupcovia ako keby dávali najavo, že nepotrebujú počúvať ľudí, nepotrebujú, aby si nechali poradiť od občanov častejšie ako raz za štyri roky, a to zväčša pred voľbami.
Vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, každý štát, ktorý je založený na zásadách právneho štátu a demokracii, by sa mal snažiť vytvárať priestor pre čo najširšiu mieru účasti verejnosti vo verejnom živote. Ambíciou každej demokratickej vlády by malo byť vytvorenie takých podmienok, aby proces tvorby právnych predpisov mohol byť ovplyvnený nielen tvorcami, ale aj samotnými adresátmi. V dnešnej dobe však medzi občanmi Slovenskej republiky vládne skôr apatia a nezáujem o správu verejných vecí, ktorá je spôsobná dlhoročným nezáujmom politikov o problémy bežných ľudí. Cieľom predkladaného návrhu zákona je umožniť občanom Slovenska, teda nositeľom štátnej moci, prejaviť svoju vôľu pri správe vecí verejných priamo a nie len prostredníctvom svojich volených zástupcov, a to formou podania legislatívneho návrhu na prijatie právnej úpravy.
Pred malou chvíľou sa ma kolega z vládnej strany pýtal, že ako si to predstavujeme, či je to naozaj aplikovateľné. Zrejme by bolo treba ešte objasniť, že my nechceme, aby každý občan mal legislatívnu iniciatívu, ale aby 15-tisíc občanov Slovenskej republiky, ktorí podpíšu petíciu spolu s návrhom zákona, aby ich jeden zástupca mal oprávnenie predstúpiť pred tento parlament a predniesť zákon, tak ako každý iný poslanec.
Počet 15-tisíc nie je vymyslený. Tento počet zodpovedná tzv. republikovému číslu, ktoré je známe najmä z volebného zákona, ktoré vlastne zodpovedná jednému mandátu poslanca. Inými slovami, je to priemer, ktorý tu zastupuje každý jeden z nás.
Podobný inštitút ľudovej iniciatívy je integrálnou súčasťou viacerých právnych poriadkov, čiže nie je to žiadne nóvum. Nachádza sa napríklad vo Švajčiarsku, Fínsku, Poľsku, ale aj Srbsku. Bolo tu povedané, že podobný inštitút sa nachádza aj v práve Európskych spoločenstiev. Je tomu naozaj tak, kedy aj istá skupina občanov môže podať Európskej komisii návrh, aby pretlačila istú legislatívnu iniciatívu.
Ako vidíme, ako predpokladám, tento návrh nebude zrejme prijatý, aj zo skúseností, aj z toho, koľko nás tu je a koľkých to zaujíma, ale ja sa musím opýtať, prečo to tak je? Pýtam sa, prečo je kvalita rozhodovania bežných ľudí horšia ako kvalita rozhodovania nás poslancov? Prečo odmietame aj vypočuť si riešenie občanov na otázky nezamestnanosti, hazardu či životnej úrovne?
Niektorí, čo mám možnosť pozorovať, tak niektorí, ako keby sme boli odtrhnutí od reality a nechceme si nechať poradiť, nechceme si vypočuť názory bežných občanov. Ako keby sa bojíme im dať moc na to, aby mohli predstúpiť pred túto sieň zákonnosti a povedať, ako si predstavujú správu tejto krajiny. Veď rovnako, ako keď každú schôdzu zamietneme 30 až 50 opozičných návrhov, každú schôdzu môžme zamietnuť aj jeden či dva zákony alebo návrhy zákonov občanov. Nie je na tom nič zlé, aby bežný občan mohol a mal právo vystúpiť pred túto sieň zákonnosti, ak zastupuje 15-tisíc ľudí, pričom tento počet zodpovedá v priemere každému jednému poslancovi.
Kolegovia, dovoľujem si vás veľmi úprimne požiadať, aby sme zostúpili z piedestálu falošnej dokonalosti a dali možnosť ľuďom vyjadriť sa, ako si oni predstavujú správu tejto krajiny, lebo oni sú nositelia moci, oni platia dane a oni si zaslúžia byť počúvaní.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Mne sa to veľmi páči nielen preto, že som spolupredkladateľ, ale tá myšlienka ma zaujala preto, priznám sa, že nie som ten hlavný iniciátor, že som spolupredkladateľ, ale tá myšlienka sa mi zapáčila preto, že môže prísť skupina občanov priamo predložiť návrh zákona a snáď by k tomu zákonu mohla prebehnúť aj seriózna diskusia, pretože by ju nepredkladal SMER alebo opozícia, alebo niekto, kto je z nejakého dôvodu osobne nejaký neprijateľný, alebo mu nechceme prihriať polievočku, nechať zarobiť politické body. Bol by to proste vecný návrh občanov, z ktorých by asi pravdepodobne bola veľká zmes voličov rôznych strán. Čiže by to nemusel byť nejaký stranícky boj, ale skutočne by mohla prebehnúť vecná debata.
Ak ho chceme potom zamietnuť, tak by to nebolo, keď to poviem tak ľudovo, lebo Fico, lebo opozícia, ale mohla by tam byť naozaj, tento návrh zákona je dobrý alebo zlý, tento návrh zákona môžme pustiť do druhého čítania a tam ho môžme prípadne vylepšiť. A myslím si, že by to prispelo k atmosfére konštruktívnosti a serióznej debaty a snáď by sa to potom nakazilo aj smerom k tým opozičným návrhom a tiež by sme možno boli viac náchylní debatovať aj o nich z hľadiska vecnosti, či sú dobré, alebo zlé, ale nie či sú vládne, alebo opozičné.
Takže podporujem, samozrejme, návrh tohto zákona a myslím, že by to bol konštruktívny a prospešný prvok v našej parlamentnej demokracii.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Fakt je, že u nás vládne všeobecná apatia. Existujú skupiny občanov, ktoré svoju nespokojnosť vyjadrujú spôsobmi, aké majú doteraz možné. To znamená, len kričať, búchať. Nijaký iný spôsob prezentácie nemajú. Toto by bolo možnože také vyvrcholenie, mohlo byť vyvrcholenie ich činnosti.
Treba naozaj poukazovať aj na tendencie, ktoré sú v rámci Európskej únie. Keďže existuje rovnaká možnosť na Európskej únii, nevidím dôvod, prečo by niečo podobné nemohlo fungovať aj u nás, a zvlášť, keď vieme, že inštitút referenda je u nás prakticky úplne nefunkčný.
Je naozaj škoda nevyužiť takúto možnosť, aj keď sa možnože niektorým kolegom zdá čudná, možnože zvláštna, nevedia sa s tým stotožniť, ale naozaj je to téma, ktorá je hodná diskusie a v rámci tých rozpráv, ktoré sa tu už aj počas tohto pléna vedú o zapojení občianskeho sektoru, si myslím, že tá diskusia by mala prebiehať, prebehnúť. A takisto vás žiadam o podporu tohto návrhu.

Vážená pani podpredsedníčka, pán navrhovateľ, pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa vyjadril k tomuto návrhu zákona.
Hneď na začiatok musím povedať, že zastupiteľská demokracia vznikla tak, že cez demokratické voľby sú poslanci volení občanmi preto, aby občania cez nich mohli vyjadrovať svoje názory a politické názory, názory na to, ako sa má spravovať krajina, a títo ľudia poslanci majú túto vôľu ľudí vykonávať napríklad v Národnej rade Slovenskej republiky alebo pri samospráve v obecných a miestnych zastupiteľstvách. Ja sa nepovažujem za vyvoleného, ja sa považujem za človeka, ktorý tu zastupuje občanov Slovenska, a cezo mňa môžu občania Slovenska sa na mňa obracať a cezo mňa môžu napríklad prekladať návrhy zákonov. Dobré myšlienky, dobré návrhy aj od jedného občana som ochotný si osvojiť a spracovať do návrhu zákona.
Nerozumiem, prečo by to muselo byť 15-tisíc ľudí, keď stačí jeden človek, ktorý sa na mňa obráti s dobrým názorom, alebo skupina občanov, a ja ten návrh zákona predložím. Predpokladám, že takto pracuje každý poslanec Národnej rady. Predpokladám, že aj navrhovatelia takto pracujú, ak sa na nich obrátia ľudia, skupina ľudí, občania, ak sa stotožnia s tým návrhom, tak ho prednesú.
Som presvedčený o tom, že keby tento návrh zákona prešiel, tak by to bol nástroj pre extrémistické skupiny obyvateľov, ktorí by svoje extrémistické názory prenášali do Národnej rady Slovenskej republiky. Poslanci, ktorí sedia v Národnej rade Slovenskej republiky, majú totiž aj politickú, nielen osobnú, ale aj politickú zodpovednosť. To znamená, ten, kto tu predstupuje do Národnej rady s návrhmi zákonov, ktoré sú hlúposti, tak ako pán navrhovateľ spomenul, ten, keď tu bude viackrát predstupovať s hlúposťami, tak v ďalších demokratických voľbách by ho občania mali odmietnuť. Ale ten, ale 15-tisíc podpisov na to, aby sa predniesol návrh zákona v Národnej rade Slovenskej republiky, by to bolo sto percent pôda pre extrémistov. Pretože normálni ľudia vedia, že cez demokratické voľby vyjadria svoj politický názor, zvolia si svojich zástupcov a tí budú zodpovedne pracovať v Národnej rade Slovenskej republiky.
Tak sa snažím pracovať ja. Pevne verím, že aj ostatní kolegovia poslanci. Preto tento návrh zákona nemôžem podporiť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pán Zajac, ja vás radím medzi takú tú, tú sympatickejšiu časť tohto, tohto pléna a ja si, si myslím, som, teda myslím si, že hovoríte pravdu, že keď hovoríte, že vy predložíte návrh zákona, ak vám to pošle občan. Ale ja vám môžem povedať, že ja teda odpisujem na každý jeden e-mail a dostávam častokrát odpoveď, že waw, že vy ste jeden z mála, ktorý mi dokáže odpísať. Väčšina, drvivá väčšina, a to hovorím o 140 ľuďoch, ignoruje maily občanov. Takže možno, možno aj ty si jeden z nich, ktorý neignoruje, čomu sa ja teším.
Ale čo tým chcem povedať, že je nutné dať týmto ľuďom, ktorí majú kopec dobrých nápadov, právo, aby, ak sa zíde 15-tisíc ľudí a podpíše návrh zákona, oni budú vedieť, čo budú podpisovať. Nebudú podpisovať extrémistické návrhy, budú vedieť, aký je návrh zákona, čo sleduje, bude mať dôvodovú správu, bude to komplet, tak ako je to tu.
Inými slovami, tých 15-tisíc, neviem, či som to dobre vyjadril, zodpovedá skutočne priemernému počtu ľudí, ktorí, ktorí dali mandát jednému poslancovi. Čiže, ergo to znamená, jeden poslanec rovná sa 15-tisíc občanov.
Ja sa naozaj nebojím žiadnych extrémistických návrhov, že by niečo také sa malo stať. A keby aj, veď ten parlament tu je na to, aby to potom, aby to potom zamietol. Proste príde to sem, ten človek si to odprezentuje, ten človek si dal nejakú námahu a parlament povie, toto je neprijateľné, toto extrémistické, my to zamietame.
A ruku na srdce, si tu asi dlhšie ako ja a koľko tu bolo - či nie? -, tak je tu viacero poslancov, ktorí sú dlhšie ako ja, boli tu rôzni poslanci. Skúste si zájsť do análov a zistíte, že boli tu aj extrémisti.