19. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte mi uviesť návrh zákona, ktorý môže byť z určitých, i keď sa to tak nezdá, ale môže byť veľmi dôležitý pre túto krajinu, ktorá, ako isto vieme, a už sme zistili, tí, čo nie sme, no hryznem si, zistili, že ide to zle. Tak toto môže byť jeden z tých zákonov, ten zákon sa volá o rokovacom poriadku Národnej rady, má svoje číslo, číslo je 350/1996 Z. z. Zmena je relatívne malá, ale význam veľký a ten by som chcel povedať v rozprave. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona bol doručený poslancom v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie, a spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a 68 rokovacieho poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Predseda Národnej rady predmetný návrh zákona zaradil v zmysle § 72 rokovacieho poriadku do programu tejto schôdze. Predseda Národnej rady zároveň vo svojom rozhodnutí z 26. apríla 2013 č. 494 navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, že výbor predmetný návrh zákona prerokuje v druhom čítaní do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že uvedený návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň predmetný návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady č. 494.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Existuje taká skupina ľudí, ktorá hovorí, že čo nie je z krvi zrodené, nie je pevné. Pardon, vážená pani predsedajúca, jedna aj druhá, vážení kolegovia, ten výrok sa používa dlho a má svoje opodstatnenie a svoju hĺbku.
My sme poslanci a rokujeme v poslaneckom zbore, tak ako rokujeme, a ja som tu už rok a som z toho dosť sklamaný, poviem vám otvorene. Som sklamaný zo štábnej kultúry, som sklamaný z osobnostnej výbavy, ale však to môžme byť aj navzájom, to ja sa nečudujem, že aj vy máte kopu výhrad voči mne. A niekedy ma to núti aj skonštatovať, že trochu mi je aj ľúto ľudí tejto krajiny, krajiny, ktorú ja mám naozaj zo srdca rád, že proste má takýto parlament. Tento parlament má obrovské nedostatky a jeden z dôvodov, prečo sme pokročili alebo sme sa "dopracovali" v úvodzovkách tam, kde sme, je aj to, že čo sme boli schopní urobiť aj s rokovacím poriadkom a ako sme si boli schopní tie veci poukladať tak, aby nám to vyhovovalo. To znamená, aby to vyhovovalo tomu, že akú máme svoju predstavu o tom, čo je vlastne našou úlohou.
Ja viem, že 80 % z vás si myslí, že úlohou poslanca je tu byť aj nabudúce. Ja viem, že to je pre niektorých z vás zmyslom poslaneckej práce byť aj v budúcom poslaneckom období. A keď to znamená to, tak tak činia. Je to chyba lávky, veľká chyba to vôbec nie je zmyslom poslaneckej práce. Vôbec, vôbec. Zmyslom poslaneckej práce je úplne niečo iné. Zmyslom byť poslancom je aj určitým vrcholom kariéry, ak niekto nejakú mal, byť tu a snažiť sa niečo možno odovzdať, niečo povedať, niečo zlepšiť, niečomu prispieť. Nie sebe, ale pre ľudí tejto krajiny.
Verte alebo neverte, vážení kolegovia, toto je zmyslom poslaneckej práce! A to moje sklamanie je naozaj veľké a hlboké a verím, že aj obojstranné, aj vy ste zo mňa možno sklamaní, nevadí, mňa z toho hlava nebolí. Mňa bolí hlava z toho, ako to ja vnímam, a preto predkladám túto novelu, ktorá hovorí a môže zlepšiť prácu tohto nášho orgánu, tohto parlamentu, tej ustanovizne, kde my sme skĺzli už iba do toho, do takých detinských nie častokrát, ale priznávam, že aj ja som častokrát účastníkom detinských vecí, ktoré sa dostávajú na obraz, ale ľudia v prvom rade musia vedieť a oni to aj v podvedomí cítia, že v tomto parlamente sa rozhoduje, a tu sa skutočne rozhoduje o budúcnosti tejto krajiny. To znamená, akým smerom sa bude vyvíjať, ako, ako to tu proste celé bude fungovať. To nie je o tom, či chichichi, chachacha. Viete, toto chichichi, chachacha je naozaj veľakrát nedôstojné, ale my za to môžeme a môžeme za to aj tým, že jak sme nastavili rokovací poriadok. Pôvodná verzia rokovacieho poriadku hovorila o tom, že k zákonom je hlasovanie v zásade okamžite. Bolo mi povedané, že nejakých 10 rokov dozadu ste prišli na spásonosnú myšlienku, ako si zjednodušiť život. Len otázka stojí, že či je úlohou, aby mali poslanci jednoduchý život, alebo je úlohou vytvoriť sem prostredie, kde ľudia budú motivovaní na niečo sa pripraviť, kde budú motivovaní niečo predložiť, kde bude plénum, kde sa bude dať diskutovať. Viete, toto aby sme chápali. Ja viem, že nám to úlohu splnilo, život to zjednodušilo. Zavedením hlasovania o 11.00 hod. a o 17.00 hod. ste dokonale splnili úlohu, ale otázka stojí, že či to je úloha, ktorá, ktorú plní tento parlament. To znamená, aby ste to vy mali jednoduché. To znamená, stačí prísť o 11.00 hod. a o 17.00 hod., zahlasovať a vymaľované. Takto prežijeme štyri roky, polroka pred voľbami sa zobudím, že jak to kde vyzerá, kde treba ísť, však to tam chvíľku vydržím, v tom parlamente je to vcelku príjemné.
Viete, nastavili ste to tam, dlhodobo to tu každému vyhovuje a častokrát až bolestné zistenie pre mňa je, že ak aj noví, takí, by som povedal, ľudia získavajú pocit, že je to aj opodstatnené a je to aj správne, že je to tak, hej? A to je podľa mňa chyba. Znova ďalšia chyba. Ja nikdy nebudem ten, ktorý bude hovoriť, že si tu máte zodrať, s prepáčením, zadnú časť tela. Nikdy to nebudem hovoriť. Ale ani nikdy nebudem hovoriť, že chcem byť víťazom v pretekoch, kto tu bude najmenej. A tu je adeptov strašne veľa, nechcem menovať. Všetko je záležitosť miery. Niekto povie Pánbožko, niekto povie, príroda dala veciam mieru. My sme ušli z miery. Keď nechcete byť poslancom, keď vás to nebaví, nebaví vás tu sedieť, nebaví vás počúvať Hlinu, nebaví vás počúvať Kuffu, nech sa páči, položte mandát a tam určite v tej strane každej je ďalší, ktorý sem príde, a možno on bude mať, cítiť v sebe to poslanie, že to má zmysel. Viete, to sú nie je úlohou naozaj vašou si to tu odstáť, odvoliť, odhlasovať a polroka pred voľbami sa spamätať. Vašou úlohou je tu sledovať, ako to urobiť lepšie. Rokovací poriadok v súčasnosti treba zmeniť, lebo sme to vytunovali, dokázali sme to, čo by jeden neuveril. Jeden neuveril, že my sme spravili tak formálne miesto z parlamentu, zo siene parlamentu, kde vlastne je to veľmi komorné, veľmi komorná atmosféra. Tu naozaj niekedy potom, aj keby sme už teda začali šetriť, tak potom naozaj aj preložme to zasadnutie niekde, ja neviem, do výboru, ale kde to, možno bude úplne stačiť. Stráca to dôstojnosť, stráca to tu silu, stráca to tu štábnu kultúru.
Keď ja rozprávam, mňa nemusíte počúvať, ale ja sa napríklad čudujem aj tomu, že je hodina otázok a už ani tí SMER-áci tu nesedia. No ja byť, ja tomu Ficovi to možno raz napíšem, vášmu premiérovi, že nech si tam urobí s vami poriadok. Však mu vďačíte, že ste tu. A keď už nemáte v sebe ani toľko tohto elementárnej, by som povedal, takej štábnej kultúry, že keď sú tu, tak ste aj vy tu, tak je niečo zlé. Je aj zlé, tuná ja nechcem nikomu sa do kapusty pozerať, ale začne rozprávať poslanec nejakého klubu a ostatní členovia jeho klubu sa demonštratívne pomaly dvíhajú a odchádzajú preč. To sú aké signály? To sú všetko reči signálov, o autorite, o rešpekte, o tom, že kto akú kde úctu požíva. A to patrí k parlamentu. Parlament potrebuje mať niečo, čo niekto povie, že nie je to dôležité. Ale to sú, to sú reči signálov, to naozaj nemôžme len tak obísť. Nemôžme to sformalizovať do polohy - zahlasuj, to je jedno, však pani Laššáková ti ukáže, že čo.
Parlamenty, ja sa nechcem tu zamotať do diskusie, že prečo vznikli. Parlamenty vznikli aj preto, aby sa nebojovalo, hej, lebo sa zvyklo bojovať, potom niekomu možno napadlo, však spravme parlamenty, tam si vydiskutujeme a zistíme, že nemusíme bojovať, že to stačilo vydiskutovať. Viete, lenže my, keď sme nikdy nebojovali, tak nám už ani ten parlament nepotrebujeme, ho zneuctievame, naozaj ho zneuctievame tým spôsobom, ako to funguje. To už nehovorím o excesoch, že ste tu mali Slotu, s ktorým ste boli schopní sedieť, byť v koalícii a robiť s ním pakty a ten hulvát ožratý tu nadával policajtke. Proste to sú nemysliteľné veci, významovo nemysliteľné veci. Tu sa to tak prešlo, však no. Až bolestné niekedy, častokrát tie zistenia.
Vážení kolegovia, návrh zmeny hovorí o tom, že nie z extrému do extrému. To znamená, nieže vrátiť sa tam, kde sme boli, že prorokujeme každý zákon a hneď je hlasovanie. Návrh zmeny zákona o rokovacom poriadku hovorí, že je možné prerušiť to, čo robíte teraz - a na 11.00 hod. a na 17.00 hod., je možné to prerušiť, ale iba po troch po sebe idúcich bodoch.
Vážení kolegovia, to nie je tak veľa. To nie je niečo uletené, to je niečo na polceste. Lebo máte tu aj ťažký zákon, kde máte 7 rečníkov, tak viete, že môžte si odbehnúť a tváriť sa, že vybavujete, ale potrebujete si odbehnúť, ale nesformalizujete to tej polohy, ako je to sformalizované teraz, že o jedenástej a o piatej, nech hromy padajú, blesky šijú, to je úplne jedno, o jedenástej, o piatej mi tu stačí byť. Je to na polceste. A čo to znamená. Znamená to, že urobíme zadosť, urobíme úctu tomuto parlamentu, urobíme to, že keď je rokovanie parlamentu, to znamená, je rokovanie parlamentu. Prosím vás, keď je rokovanie parlamentu, nemôže byť, nemôžte mať, ja neviem, mne to niekedy je ťažké. Ja si pripadám tu, ako keby som nemal čo robiť, že sedím tu pomaly jak - nemám do čoho pichnúť - jak bezdomovec. By ste neverili, ja mám strašne veľa práce, len ja neviem to celkom vnútorne sa s tým morálno-eticky vyrovnať, že sa tu mám tváriť a proste to takýmto spôsobom šáliť, jak je to tu šálené. Neviem, nezvládnem to a už je to rok. Ja som tak jemne bojoval, že či aj ja sa pridám, ale viete, ja by som to možno zvládol, ale pre túto krajinu je to zlé, lebo vy nemotivujete ľudí, aby chceli, aby sa pripravovali, aby si to naštudovali, aby to malo význam, aby to malo, aby ste boli v tom kontakte, aby niekto začal, viete, aj možno nejaké presvedčenie niekoho argumentačne vyvracať. To tu nemá zmysel, lebo sa nepočúvame. A možno je to aj zámer, keby som bol mierne paranoidný, možno je to aj zámer, že vás sem nepúšťať, lebo keď budete furt bombardovaní nejakou argumentáciou, tak možno začnete pochybovať o spáse bez veliteľa. Viete, že to je možno aj to. A možno je to aj zámer, že nepotrebné tu sedieť, lebo keby niekto otvoril ústa a povedal niečo, tak zistíme, preboha, kto to tu sedí. Aj ľudia by možno zistili, že, ježišmária, kto je tu v tom parlamente. Viete, lebo tu sa dá schovať. Dá sa tu tak premotať tie 4 roky. Ale pokiaľ z toho vytvoríme živý organizmus, kde naozaj tí ľudia budú motivovaní chcieť pomôcť, chcieť proste po sebe niečo zanechať, tak sa tu častokrát aj objavia, by som povedal, zlé nominácie. Sa tu objavia, časom sa to vykryštalizuje, aj tie strany si budú dávať pozor, že koho nominujú, koho nenominujú. Človeka, ktorý nevie povedať jednu súvislú vetu, preboha! A už keď povie, tak je to hlúposť nad mraky. Viete, to by sa tiež v tom, v tej diskusii odhalilo, ale nám sa to prevažuje. Nám sa to prevažuje, že tu sa vedia schovať rádovo viac poslancov práve pre tú kultúru, ktorú tu teraz máme. Kultúru ignorancie, absolútnej ignorancie, demotivácie, nechuti a prečkávania a akceptácie.
Vážení kolegovia, bude to jeden z tých zákonov, ako hovoril kolega Viskupič, ktorý stiahnem, pokiaľ sa k nemu nevyjadríte za poslanecký klub SMER-u. Určite, tak som to avizoval, tak to presne urobím. A mám na to plné právo, pokiaľ vedenie Národnej rady nerozhodne, že spraví, ono aj v zásade iba dve cesty existujú, buď niekto sa vyjadrí k tomu návrhu a povie stanovisko klubu k predloženému návrhu, alebo spravíte Kim Čong-una, to znamená, spravíte novelu rokovacieho poriadku a obmedzíte stiahnutie poslaneckého návrhu. No a moje skúsenosti, kľudne verím, že to tu v niekoho hlave skrsne, že to proste takúto novelu rokovacieho poriadku dá a ešte budete spokojní, že jak ste s tým vybabrali.
Vážení, ja nič nechcem, ja chcem, aby tento priestor bol živým organizmom, súbojom myšlienok, názorov, argumentácií, rešpektu navzájom a výsledkov. Lebo taký parlament má byť. Nie jalovým trepaním a strácaním sebadôstojnosti, sebarešpektu, lebo nakoniec ho v konečnom dôsledku stratíte. Lebo aj také, čo, neviem, čo poviete, aj tak to zájde za za posledný, posledný stôl a nikto si to nevšimne. K úcty nie k sebe, ale aj k sebe by sme to mali, ale z úcty k ľuďom, ktorí nás sem poslali, k úcty k ľuďom, ktorí sa úfajú, že, a majú pravdu, že tento parlament im môže pomôcť. Môže pomôcť, nemôže ich zachrániť, nemôže im pomôcť vo všetkom, ale môže im významne pomôcť.
Vážení kolegovia, nezdá sa to, ja viem, že sa to nezdá, že zmena, malá zmena rokovacieho poriadku môže k tomu prispieť, ale verte, že môže. To znásilnenie rokovacieho poriadku pre naše potreby, to bolo znásilnenie rokovacieho poriadku pre naše potreby, pre potreby poslancov, aby nemuseli tu sedieť. Je naozaj nedôstojné k poslaneckému mandátu. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Áno, ja som tu troška dlhšie, čiže som zažil aj tú predchádzajúcu vládu, ale pre mňa bol tiež na začiatku šokom, keď som, keď sme tu predkladali nejaké naše návrhy zákonov a dostal som od jedného vtedy vládneho poslanca také poslanecké poza uši, že čo to robíme, veď vládny poslanec má sedieť v parlamentnej lavici s vyloženými nohami a čakať na to, čo prinesie vláda. Toľko k tej výhrade, možno roboty, možno k tomu, ako sa vládna, súčasná vládna strana stavia k diskusii.
Druhé v rámci tejto rozpravy som dostal od pána kolega Číža, taký, takú knižku o parlamentarizme, kde ma upozornil na jednu stať, že teda existujú tzv. pracovné parlamenty a parlamenty prejavov. Ten náš má teda za, za parlament prejavov, kde nemá ako keby vznikať na kolbišti názorov nejaký názorový, názorový kompromis, ale že sem už prichádzame s pripravenými prejavmi, názor je dávno niekde v pozadí uzatvorený, hej, a nachádzame sa teda v parlamente prejavov. Ja mám ale skôr dojem, že tak ako správne hovoríš, a ja som bol ten extrémista, ktorý chcel predložiť návrh zákona, že aby sme hlasovali, alebo chceli sme viacerí predložiť, aby sme hlasovali po každom bode. Môžem privítať toto, že je to kompromis, a keby sa nad tým skutočne chceli zaoberať poslanci a neboli by v parlamente prejavov, ale pracovnom, tak by sme sa na niečom takomto mohli dohodnúť. Som skeptický, pretože ja by som tento parlament nazval možno aj nie parlamentom prejavov, ale zneužívaním, zneužívanie parlamentu a parlamentného pléna ako marketingového nástroja. Toto plénum je často zneužívané iba ako marketingový nástroj a to je škoda. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, tiež myslím si, že je to veľmi zmysluplný návrh, a tak ako ty si teraz povedal, že áno, parlament by mal byť o dôstojnosti a mal by byť aj o vzájomnej úcty kolegu ku kolegovi, či tu sedím alebo nesedím. Ja zastávam takýto názor, že minimálne 50 % z každého klubu by malo tu sedieť, a nech sa prípadne striedajú, áno, ale aby tu bolo tých 76 - 80 ľudí, aby to bolo nejakým zmysluplným, ako sa hovorí, keď už oni hovoria, tým trávením času, keď už tu nechcú vôbec byť, a tiež sa v živote nestotožním s tou myšlienkou, že by som tu nemal sedieť a ísť dneska na služobnú cestu niekde iba kvôli tomu, že tam čakajú ľudia, kým mám parlament, keď mám Národnú radu. Mám predsa pracovný čas. To znamená, všetko si musím stíhať, keď nie som v parlamente. Ja viem, že to je ťažké, ja viem, že to je ťažké, preto neviem, Alojz, povedať, akým spôsobom vyburcujeme a donútime poslancov, aby tu sedeli aspoň tých 50 %, ale to, čo si teraz predložil, je to jeden z možných, možných ciest, aby tu poslanci potom pri tom hlasovaní po tých troch, maximálne troch bodoch boli, a tým pádom by to malo nejakú zmysluplnosť a aj návštevnosť tejto rokovacej sály, ktorú v súčasnosti, aj toho poslanca a jeho správaním frustruje občana, voliča, ktorý hovorí, že akože ty nechodíš do práce, a ja keby som neprišiel, tak ma vyhodia - a ty si tam nechodíš a v pohode beží plat. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vzhľadom k tomu, že keď si, keď si ešte bol členom našeho klubu, tak sme o tejto veci diskutovali, a ak sa nemýlim, dôvod, prečo sme to nenavrhli, bola, že by to bolo asi naozaj trošku neprimerané. Ty si našiel spôsob alebo našiel, dal si tam počet troch prerokovaných zákonov, kedy sa bude hlasovať. Toto sa mi zdá, mne osobne, celkom, celkom v poriadku a celkom primerané, tak len takto verejne, aj keď to bude zrejme hlasovanie, ja tento návrh bez problémov podporím.

Ja sa pridávam rovnako podporou k tomuto predloženému návrhu zákona, pretože aj mňa irituje a vadí mi formálna účasť poslancov vo vybraných časoch len na hlasovaniach, a rovnako ako vy, pán poslanec, aj ja som presvedčená, že zavedením tohto inštitútu, tohto pravidla sa zvýši jednak diskusia v tomto parlamente, bude to priamo vplývať aj na zvyšovanie kvality predkladaných zákonov a zdynamizujú sa procesy v tejto miestnosti.
Takže všetkými desiatimi sa k tomuto návrhu iniciatívnemu návrhu hlásim aj ja.

Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia. Možno také svoje pocity, som tu tretí rok a na začiatku, keď som sem prišiel, tak som si myslel, že najdôležitejšou úlohou každého poslanca je pekne sedieť tu na zadku, a dotýkalo sa ma tu, keď tu všetci neboli. Postupom času som dospel k tomu, že sú tu asi také 4 kategórie poslancov, alebo v pléne, možno aj v každom pléne po svete alebo v každom parlamente, existujú a rozdelil som si ich vlastne na 3 skupiny.
Prvá možno a je to aj na takej stránke nrsr.tv, kde prenášame záznamy z tejto rokovačky a tam je v odstavci o projekte napísané, teda že prečo sme to aj urobili, takže na jednej strane áno, ľudia majú právo sledovať, keď chcú sledovať, ktorý poslanec, prípadne jeho poslanec sa v pléne nachádza, ale na druhej strane sme chceli pomenovať, že, a vyjadriť názor, že nielen sedením v parlamente je poslanec živý a že niekedy možno urobí aj viac, keď v parlamente nesedí. Tým by som ale nechcel ponúknuť alibi tým ľuďom, ktorí jednoducho systematicky nesedia ani tu, ani nerobia nič mimo pléna, ale viem si predstaviť situácie a aj také na vlastnej koži zažívam, kedy urobím viac v čase, keď sa prerokováva zákon, napr. o zdravotníctve, keď viem, že tento zákon u nás dozoruje Eva Horváthová, viem, že jej môžem, sa na ňu spoľahnúť, viem, že mi lepšie vysvetlí ako to, keby tu trávim 2-3 hodinky kopírujúcich sa prejavov. Čiže viem, že v tom čase dokážem u nás na klube sa stretnúť s 2-3 ľuďmi, samozrejme, v súlade s poslaneckou prácou, a myslím si, že to je taká, taká rozumná miera. Čiže chcel som definovať tie vlastne 4 skupiny ľudí alebo poslancov, ktorých za tie 3 roky som vybadal.
Čiže mnoho poslancov si zakladá na tom, že poctivo vysedávajú v pléne. Ale v skutočnosti takýmto spôsobom len simulujú činnosť, lebo nič iné zmysluplné ani robiť nevedia, ale to už ľuďom nepovedia. Veľakrát sa bijú do hrude, ako sú oni najväčší bojovníci za to, aby tu tí ľudia, aby tu každý poslanec sedel a ako im chýba, keď tu druhí poslanci nesedia, ale to už ľudia nevidia, že vlastne oni tým, že tu sedia, len skutočnú činnosť simulujú.
Iní poslanci urobia oveľa viac pre ľudí, že miesto celodenného bezprizorného vysedávania v pléne sa napríklad stretávajú s ľuďmi, počúvajú ich problémy, analyzujú ich a navrhujú riešenia. Povedzme si, že toto je dobrý prípad.
Niektorí nesedia ani v pléne, ale nerobia nič ani mimo neho. Plat však berú, ako je zvykom, berú ich niekedy viacero zároveň. To je možno ten najhorší prípad. Nie sú ani tu, nie sú ani mimo pléna, nestretávajú sa s ľuďmi a ešte napríklad sú možno županmi, možno sú starostami, primátormi a možno nie sú ani tým, jednoducho nerobia nič a chodia sem iba na hlasovania.
A potom sú, myslím si, že takí poslanci, ako napr. čo tu bol spomenutý predkladateľom pán kolega Slota, že to sú poslanci, ktorí si, myslím, že najlepšie urobia, keď sa v tomto pléne radšej ani vôbec neukazujú, ani pri tom hlasovaní, lebo jednoducho ešte viacej veciam ublížia, jako kebyže sa tu vyskytujú.
Čiže nevidím náš poslanecký svet nejako čierno-bielo, že teda všetci sme rovnakí a všetci najviac urobíme vtedy, keď všetci budeme sedieť tu na zadku, ale zas zároveň, ani si nemyslím o všetkých tých prázdnych stoličkách, ktoré tu sú, že chýbajú na nich tí ľudia, ktorí poctivo makajú niekde mimo pléna. Jednoducho sme rôznofarební a sme škála poslancov, jednoducho niekto naozaj prichádza iba na hlasovania a odchádza a nerobí okrem toho nič. Niekto ani nevie pri tých hlasovaniach, o čom hlasuje, a nerobí okrem toho nič. A niekto si to tu aj odsedí, aj mimo parlamentu maká, to keď vidím tu napr. našeho Martina Fecka, tak to je presne taký príklad. Toho tu zbadáte vždycky a viem, že aj mimo parlamentu maká, a viem, že aj o každom jednom zákone vie, o čom hlasuje, a nič mu neujde.
Čiže sme rôznorodí, možno od extrému do extrému, keď aj teda toho pracovitého a poctivého poslanca tiež nazvem extrémom. Je pravda, že o tomto riešení, ktoré navrhovateľ navrhuje, sme sa rozprávali viacejkrát na našom klube a chceli sme ísť aj do toho odvážnejšieho riešenia, že aby sa hlasovalo po každom jednom prerokovanom bode, a osobne si myslím, že by nám to vôbec neublížilo. Nevidím nejako účelné príliš spájať tri návrhy a po troch návrhoch mať nejaké hlasovanie, lebo vieme sami, že niekedy 3 návrhy zbehnú za 20 minút a niekedy 3 návrhy sú 3 dni. Takže radšej si myslím, že by bolo každé jedno hlasovanie, každý jeden návrh automaticky hlasovanie, som presvedčený, že koniec koncov, tým ľuďom z nás, ktorým záleží tu tráviť čo najmenej času, tak takýmto spôsobom by sme sa práve dopracovali k tomu, že by to rýchlejšie odsýpalo. Lebo keď tu máte plné plénum, tak si nedovolíte vykecávať hodinu, hodinu a pol, možno je to taký automatický tlak pléna na vás, že nechcete kradnúť druhým ľuďom čas a snažíte sa formulovať svoje myšlienky tak, aby, aby ste tam zbytočnú tú vatu možno nepoužívali. Ja by som osobne bol aj možno za trošku, na prvý pohľad, nedemokratický extrém, ale radšej hlasovať po každom jednom zákone, čiže aby sme tu všetci priebežne pri tých zákonoch boli a možno aj obmedziť časovo rozpravu, že povedať si, že dobre, celková rozprava trvá toľko, každý klub má k dispozícii taký počet minút a nech si to ten klub rozdelí medzi tých jednotlivých ľudí, ale aspoň by sme sa naučili stručne, jasne formulovať myšlienky a je to možno obdoba toho, ako funguje europarlament, kde vlastne jeden poslanec horko-ťažko niekedy vystúpi viac ako jeden a pol minúty, ktorá sa mu ujde. Čiže donútilo by nás to stručnejšie, jasnejšie, jednoznačnejšie formulovať myšlienky a ja by som hovoril, bol aj za takýto extrém, aj keď možno na prvý pohľad nedemokratický, že niekomu by sme vlastne nedovolili rozprávať, koľko chce. Nemyslím si, že jednoducho taká absolútna sloboda toho, že teda vlastne ktokoľvek tu môže rozprávať čokoľvek, robiť čokoľvek, že úplne pomáha veci, aby sme napredovali.
Čiže ja osobne návrh podporím, aj keby som bol radšej, ak by ten návrh bol taký teda, že sa bude hlasovať po každom jednom prerokovaní zákona a aj za tú cenu, že by sme sa napríklad dohodli na nejakom časovom obmedzení rozpravy. Na druhej strane nie som už naivný po tých troch rokoch a predpokladám, návrh zákona, že s tichosťou neprejde alebo teda sa ľudia potichu zdržia, ale teda bol by som rád, ak by návrh prešiel a takýmto spôsobom sa donútili možno efektívnejšie robiť rozpravy a byť možno viacej v obraze. Lebo sami určite zažívate, keď sa stretnete s vašimi ľuďmi, ktorí vás, alebo voličmi, ktorí vás volili, tak, že sa vás pýtajú na všetko. Nepýtajú sa vás iba na to, čo, čo akurát vás zaujíma, ale pýtajú sa vás na všetko, čo ľudí zaujíma, a z tohto pohľadu by sme trošičku mali byť takí, nechcem povedať polyhistori, ale ľudia, ktorí majú prehľad naozaj, o čom hlasujú, a tá prítomnosť pri každom prerokovaní každého jedného zákona, možno aj pri skrátenej rozprave by nám v tomto pomohla.
Čiže ešte raz hovorím, nakoniec aj vzhľadom na to, že sme sa o tomto návrhu zákona bavili ešte v lete minulého roku u nás na klube, aj preto, že to tak jednoducho cítim, tak návrh zákona podporím a bol by som rád, keby ho podporili aj ostatní. Len sa obávam, že odvaha asi sa nedostaví. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Matovič, toto s odvahou nemá nič spoločného, ja otvorene poviem, že nepovažujem tento návrh za dobrý, lebo ja som zažil tu časy, keď sa hlasovalo o každom zákone ihneď po jeho prerokovaní, a uisťujem vás, že tá kvalita práce nebola o nič lepšia. Ba bola horšia, lebo vtedy boli tie veľmi známe časy, keď tí notorickí, faktickí poznámkari robili z každého návrhu šaškáreň, cirkus, boli tu bezbrehé príspevky. Pri každom jednotlivom prebratom bode vyhlásenia alebo rečnícke prejavy, ktoré vôbec nemali s predmetným návrhom nič spoločného. Teraz sa to deje tak pri každom treťom až štvrtom zákone. Máme tu takých ľudí, ktorí vystupujú, ani nevedia k čomu, ale povedia si svoje. Povie si o svojej rodine niečo, o nejakých úradoch a my si to musíme vypočuť. Dobre, nikomu nemôžte obmedziť, že aby nemohol vystupovať, ale práve tie časy, keď sa hlasovalo o každom návrhu, že ten poslanec nemohol sa venovať iným činnostiam v rámci svojej parlamentnej práce, podotýkam, parlamentnej práce, kde nemohol sa vzdialiť ani na sekundu ani do foyer a do lobby, lebo hocikedy sa mohlo spustiť to hlasovacie zariadenie, tak tie boli tie časy, keď tu boli také bezbrehé, o ničom rozpravy. A nesúhlasím ani s tými menami, ktoré ste vymenovali, lebo práve niektorí tí páni poslanci, ktorých ste tuto vychválili, sú takí, ktorí proste využívajú ten mikrofón kvôli tomu, aby sa potom zviditeľňovali v médiách. Ale k tej veci, k tej podstate tej veci, aby ten zákon bol lepší, kvalitnejší, nič neprinesú.

Pán kolega Gál, začnem od konca. Hovorili ste, že nesúhlasíte ani s tými menami. Mne sa zdá, že som menoval iba jedného jediného človeka alebo dvoch: Slotu a Martina Fecka ako také dva extrémy. V prípade Slotu, že to je typ poslanca, podľa mňa, ktorý omnoho lepšie urobí, ak sa do Národnej rady vôbec nedostaví, ani na to hlasovanie. A Martin Fecko typ poslanca, ktorý tu je aj počas komplet všetkých prerokovania všetkých zákonov, aj mimo parlamentu robí, aj vie presne o každom jednom zákone, keď hlasuje, tak čo ten zákon obnáša. Takže neviem, asi ste počúvali niekoho iného.
A potom, potom, čo ste hovorili? Že áno, že potom možno by bol taký extrém zase, že keby nás tu bolo veľa, takže niektorí by cítili potrebu sa k všetkému vyjadrovať. Preto som aj ponúkal prípadne to riešenie, že ak by sme nabrali odvahu hlasovať po každom jednom prerokovanom zákone, tak obmedzme čas rozpravy tak, ako je to v europarlamente. Každý klub vyfasuje MOST - HÍD napr., ja neviem, k tomuto zákonu 3 minúty 40 a MOST - HÍD si určí, koho dá vystúpiť v tých 3 minútach 40 a tým pádom by sme odblokovali tých permanentných diskutérov. Podľa mňa, ak by sme trošku chceli, tak by sme určite spôsob našli. Ale ak nechceme, tak výhovorky máme na tisíce.