21. schôdza

Ďakujem za slovo. Ja tu vidím, že všetko so všetkým súvisí. Keď už vláda pána Fica chce mať za každú cenu lístky, ja by som povedal taký jeden kompromis. Sú centrá voľného času. Dajme tam tie lístky, nech si rodičia vyberú, kam svoje dieťa dajú poobede na voľný čas, a nech si tu pacient vyberie, za ktorým lekárom chce ísť. Tak aj lístky by sme použili a vymenili. Možnože to bude dobrá vec.
Ale myslím si jednu vec. Mám s tým osobnú skúsenosť. Hodinu som sedel v čakárni u nosného, krčného, kým nedošla sestrička. A opýtala sa ma, či mám ten lístok? No nemal som ho. Tak po hodine som odišiel, zatiaľ som sa tam ani nevrátil. Takže asi tak to funguje medzi lístkami, že ľudia ani nevedia, kde ich potrebujú, kde ich nepotrebujú. Odsedia si tam chvíľu a potom niekto povie a oznámi mi to. A už sa tam nikdy nevrátia. Ďakujem.

V rozprave vystúpi pán poslanec Chren. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, ďakujem veľmi pekne za mnohé cenné príspevky v rozprave, napriek tomu, ako ťažko je ignorovaná dnešná schôdza. A to je pokračovanie mnohými poslancami. Som rád, že tento návrh splnil svoj účel aj v tom, že otvoril túto pomerne zásadnú diskusiu a že v mnohých príspevkoch ako u pani Horváthovej alebo pána Uhliarika, v tých odbornejšie ladených, sa naozaj objavila aj debata o tých zásadných problémoch zdravotníctva, ktoré tiež treba ďalej riešiť a ktoré patria aj na pôdu zákonodarného zboru, Národnej rady Slovenskej republiky, tohto parlamentu.
Mám dva také pocity z tejto rozpravy, v ktorej vystupujem ako posledný rečník. Prvý pocit je, že sa naprieč plénom, dokonca naprieč politickými stranami podarilo objaviť akúsi zhodu o tom, čo je to jadro problému. A druhý pocit je, že s mnohými poslancami žijem ja a mnohí, drvivá väčšina bežných ľudí v inom svete než mnohí poslanci, ktorí tu dnes debatovali.
Najprv k tej zhode. Zhodli sme sa na tom, že výmenné lístky nie sú tým najzásadnejším problémom v slovenskom zdravotníctve. Naozaj ním nie sú. tak ako ich zavedenie nič neprinieslo. V podstate to tu zaznelo aj zo strany SMER, výmenné lístky nie sú dôležité, ich zavedenie v podstate nič nevyriešilo, nič nepomohlo priniesť. Žijeme však v inom svete, pretože je tu jedna skupina poslancov, ktorí hovoria, že keď výmenné lístky nie sú dôležité a ich zavedenie nič zásadné nevyriešilo, prečo nimi máme šikanovať občanov a prečo máme ohrozovať ich zdravie.
Nemôžem si to jednoducho nechať ujsť. Štefan Kuffa tu už nesedí. On za to aj tak naozaj nemôže. Ale k pani poslankyni Hufkovej sa vyjadrím. Nie je zodpovedný ten lekár, ktorý bol donútený tým, ako na neho zdravotné poisťovne tlačia, že nevyšetril toho chlapca, ale vy ktorí ste hlasovali za výmenné lístky, ste zodpovední za ohrozenie života a zdravia slovenských občanov, pretože ste vytvorili systém, ktorý motivuje lekárov špecialistov, aby bez výmenného lístka neošetrovali pacientov, hoci sú v akútnom stave, pretože ste vytvorili „hlavu dvadsaťdva“, pretože príde pacient, ktorý tvrdí, že je v akútnom stave a ten lekár musí rozhodnúť. Vyšetrí ho a zdravotná poisťovňa mu to možno nepreplatí, s veľkou pravdepodobnosťou mu to nepreplatí, pretože poisťovne tlačia na to, aby sa škrtali všetky takéto výkony a bazíruje práve na takých formalitách, ako sú výmenné lístky, alebo ho neošetrí. A ak to bol naozaj akútny stav, ten pacient môže zomrieť. Veď vy predsa hovoríte, že lekár nemôže vyšetriť bez výmenného lístka pacienta, ak ten pacient nie je v akútnom stave. Ale veď na to, aby zistil, či je v akútnom stave, on ho najprv musí vyšetriť. To je absolútna „hlava dvadsaťdva“. To je ako o Yossarianovi z tej knižky. Takýto systém ste vy zaviedli. A preto sa nedivte, že sú možno 2, 3, 4 medializované prípady, kde výmenné lístky naozaj ohrozili zdravie občana. Tých prípadov v skutočnosti je oveľa viac. A to tu máme povinné výmenné lístky len tri mesiace. Čiže, áno, zhodujeme sa v tom, že zavedenie výmenných lístkov nič zásadné nevyriešilo, ale žijeme v inom svete v tom, že v tom mojom svete mi záleží na tom, či občania šikanovaní sú alebo nie sú a či systém, ktorý je vytvorený, motivuje všetkých starať sa o ich zdravie alebo, naopak, motivuje lekárov v snahe vyhnúť sa výkonom zadarmo, ktoré by im zdravotná poisťovňa nepreplatila, aby pacientov odmietali, hoci v tom akútnom stave naozaj byť môžu.
Avšak to je len jedna z odlišností svetov, v ktorých žijeme, pretože ďalšia odlišnosť vo svete mojom a mnohých ďalších občanov nie je jedno, či človek strávi pol dňa, deň, dva dni v čakárni u najrôznejších lekárov. Možnože u mnohých poslancov, ktorí nemusia sedieť v čakárňach ako obyčajní ľudia a vedia si zabezpečiť protekčné vyšetrenia a protekčné zaobchádzanie zo strany lekárov, naozaj môže byť úplne jedno, či nejaké výmenné lístky máme alebo nemáme. Ale či už príklad, ktorý citovala moja kolegyňa Janka Žitňanská, alebo príklady mnohých ďalších ľudí, aj príklad kolegu Érseka hovoria o tom, že tí ktorí si nedovolia využívať nejakú protekciu u lekárov, si musia odsedieť hodiny a hodiny v čakárňach. Ja absolútne rozumiem ideálu manažovania pacienta všeobecným lekárom, ale žijeme v rozličných svetoch, pretože manažovanie pacienta v podstate znamená to, že s nejakým problémom, povedzme, bolesťou ramena alebo bolesťou ucha, kde tá indikácia, k akému odborníkovi ísť, je úplne jasná, pacient musí najprv prísť ku všeobecnému lekárovi, ktorý mu napíše výmenný lístok, kde strávi pol dňa v čakárni, s tým výmenným lístkom ide k lekárovi špecialistovi, ktorý ho vyšetrí, naordinuje mu liečbu, a potom sa na tretí deň zase vráti ku svojmu všeobecnému lekárovi, ktorý mu predpíše konkrétne lieky tak, aby neboli v kontraindikácii s inou liečbou. Toto sa rovná trom dňom behania po lekároch.
Kolegyne, kolegovia dovolím si vám pripomenúť, že najohrozenejšou podľa štatistík sociálnou skupinou na Slovensku sú mladé rodiny s deťmi. Povedzte mi, koľkí rodičia pracujúci, ktorí majú mladé deti, práve rozbiehajú svoj rodinný život, sú zaťažení hypotékou, si môžu dovoliť stráviť tri dni behaním po lekároch, namiesto toho, aby to dokázali vybaviť v jednom dni. Povedzte mi, tento systém tohto behania po lekároch by mohol fungovať, keby tam neboli také rady. Lenže tie rady tam budú, pretože vieme, že na Slovensku je o tretinu menej všeobecných lekárov na 100 tisíc obyvateľov, než je tento priemer vo vyspelých krajinách OECD. To znamená, tie rady u všeobecných lekárov budú vždy, zatiaľ čo rady u špecialistov nejako neklesnú, pretože pri tých výmenných lístkoch v skutočnosti sa nepreukázalo, a ja som sa na to pýtal Všeobecnej zdravotnej poisťovne a tá mi nedokázala argumentovať, že by za tie tri mesiace klesli návštevy u lekárov špecialistov.
Tento systém tzv. manažovania pacienta by mohol fungovať v krajine, kde všeobecní lekári majú kompetencie. Mohol by fungovať v krajine, kde všeobecný lekár môže napríklad predpísať CT vyšetrenie alebo EKG. My nehovoríme, že všeobecní lekári na Slovensku nemajú kvalifikáciu. Oni ju majú, ale systém, ktorý ste zaviedli, priamo bráni tomu, aby sa zo všeobecného lekára stal manažér, pretože všeobecný lekár dnes ani len nemôže predpísať kopu liekov, ktoré by vedel správne naordinovať. Nemôže ani len predpísať kopu potrebných vyšetrení, o ktorých vie, že sú potrebné, avšak nemôže ich predpísať vrátane toho spomínaného CT-čka napríklad. No a to už ani nehovorím o tom, že tento systém, kde pacient najprv príde k všeobecnému lekárovi, ktorý ho pošle k odborníkovi a ktorý ho vráti naspäť k všeobecnému lekárovi, aby mu predpísal lieky, by mohol fungovať v krajine, kde taká obyčajná vec ako objednanie sa na vyšetrenie na obyčajnú hodinu, na konkrétnu hodinu nestojí 10 eur, ale je zadarmo.
Pred niekoľkými rokmi vyvolalo obrovskú diskusiu zavedenie tých notoricky známych 20-korunáčok za návštevu lekára. Veď vy v podstate všetkých pracujúcich ľudí vrátane tých sociálne najodkázanejších, ako sú mladé rodiny, mladí rodičia s deťmi, ktorí si nemôžu dovoliť vynechať tri dni v práci kvôli jednému vyšetreniu u špecialistu a ordinácii správnej liečby, nútite platiť, ak chcú ušetriť ten čas, nie 20 korún, ale pätnásťkrát viac, čo je tristo korún, len za jedno objednanie sa na konkrétnu hodinu, aby z tej práce nemuseli vynechať celý deň alebo, povedzme, len pol dňa. Veď to je oveľa horšie než tie Zajacove dvadsaťkorunáčky.
A teraz sa vraciam k tomu. Zhodujeme sa teda v tom, že výmenné lístky nie sú jadrom problému slovenského zdravotníctva. A ony nimi naozaj nie sú. Ale žijeme v dvoch rozličných svetoch, vo svete, kde nám nezáleží na pacientovi a kde si povieme, že ideme ho šikanovať, ideme ho oberať o peniaze a ideme ohrozovať jeho zdravie tým, že tvrdohlavo budeme existenciu výmenných lístkov presadzovať napriek tomu, že sme sa tu všeobecne zhodli, že ich zavedenie nič zásadné nevyriešilo a že všetky tie argumenty, ktoré v ich prospech boli používané, sú teoretické, ale nemajú praktický účinok, vo svete, kde nám na pacientovi záleží, kde ho nechceme šikanovať a kde mu nechceme vyťahovať z peňaženiek až pätnásťkrát viac ako napríklad počas pôsobenia ministra Zajaca, a teda jeho dvadsaťkorunáčkami.
A mne je naozaj divné, že tí, ktorí obhajujú práva pacienta, tí, ktorí obhajujú práva spotrebiteľa v tomto prípade, nie sú tí, ktorí si hovoria sociálni demokrati alebo ľavicoví politici, ktorí tvrdia, že často im ide o ľudí, ale tí, ktorí sú často vykresľovaní ako bezcharakterní pravicoví politici. A práve na takýchto konkrétnych príkladoch sa skutočne vykresľuje podľa môjho názoru ten zásadný rozdiel, komu na bežných ľuďoch naozaj záleží a kto nad týmto problémom bežných ľudí mávne rukou.
A teraz aby som zakončil a nezostal naozaj len pri tých výmenných lístkoch, pretože sme sa zhodli, že tie nie sú tým najzávažnejším, áno, nezostane nám nič iné, než nájsť skutočné riešenie aj tohto problému oveľa komplexnejšie, či tým riešením budú magnetické karty, s ktorými pacient príde k lekárovi špecialistovi, ktorý tam podľa nich zistí zo zdravotnej dokumentácie a dokáže odhaliť IT kontraindikácie liekov, i to, koľkokrát už kde ktorý pacient bol na vyšetrení, a dokonca aj tých hypochondrov, a primerane zareagovať, alebo či je to riešenie, ktoré spomínal pán Uhliarik prostredníctvom tvrdých limitov na bezplatné návštevy u špecialistov počas roka, alebo či je to riešenie zvýšenia kompetencií všeobecných lekárov, zavedenie tých takých rodinných lekárov, ktorí by sa naozaj starali o celých pacientov a o ich rodiny a urobili by aj z pozície všeobecného lekára oveľa lákavejšiu alternatívu aj pre mladých medikov, čo je návrh strany Nová väčšina, ktorý presadzujeme my. Toto musí prísť do parlamentu na stôl. A toto je zrejme oblasť, kde potom aj s pani Horváthovou, aj s pánom Uhliarikom a aj s pani Hufkovou môžeme debatovať o tom, čo je zásadné. Dnes ale máme na stole šikanu občanov, ktorá nič nerieši, naopak, ohrozuje ich zdravie, v niekoľkých prípadoch už ohrozila ich zdravie. Zaviedla „hlavu dvadsaťdva“ do vzťahu poisťovňa – lekár. A spôsobuje mnohým, najmä tým, ktorých čas je obmedzený, pretože napríklad musia pracovať a živiť svoje rodiny, aj nemalé finančné problémy a straty a náklady pri zdravotnej starostlivosti, ktoré sú úplne zbytočné. Preto som presvedčený, že napriek tomu, že ide o takú drobnosť, povinné výmenné lístky k lekárom by sme zrušiť mali. Mali by sme urobiť toto gesto v prospech občanov, pretože ich tu zastupujeme a v ich prospech by sme mali robiť politiku. A znova si vás dovolím poprosiť o podporu tohto návrhu. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja som sa snažila v tých pár faktických dať takých svojich pár poznámok a postrehov, ktoré sa mi zdali rozumné a hovoria skôr v prospech výmenných lístkov. Ale, ako ste si všimli, aj som spomenula všetky tie negatíva, o ktorých si plne uvedomujem, že tu sú.
Ja by som si na záver dovolila povedať jednu vec, čo sa týka všeobecných lekárov. Môže sa nám veľmi ľahko stať, že v priebehu jedného roka až dvoch rokov nebudeme mať čo hovoriť o výmenných lístkoch, lebo nebude všeobecných lekárov, ktorí by nám ich vypísali. Je tu obrovský problém lekárov, ktorí majú vysoký vek, odchádzajú do dôchodku, zubami-nechtami sa držia svojich ambulancií, lebo nemajú ich komu dať. Zvlášť je to v malých dedinách. Čiže toto by som chcel zdôrazniť, že mali by sme sa zamerať na to, ako čo najrýchlejšie vyvzdelávať a namotivovať mladých študentov medicíny na to, aby sa venovali všeobecnému lekárstvu. Dávam vám do vedomia taký teraz nový projekt, rezidentský program, ktorý sa snaží ministerstvo zdravotníctva presadiť. A myslím si, že to je dobrá idea. Každopádne začalo sa niečo v tejto oblasti robiť. Myslím si, že bez toho sa nepohneme.
Dovoľte mi teraz ešte zacitovať z e-mailu, ktorý som dostala ako podnet od jedného pána lekára, nebudem ho menovať, lebo nemám povolenie citovať túto jeho poznámku. Má 62 rokov. Je to všeobecný lekár pre dospelých. „Výmenné lístky sú úplne zbytočné, zaťažujú nás aj odborných lekárov. V praxi to riešime tak, že odborným lekárom, niektorým, sme dali 20 opečiatkovaných výmenných lístkov, aby ťažko mobilní a ťažko chorí pacienti nemuseli chodiť po výmenné lístky k nám. Mnohým pacientom dá výmenný lístok len sestrička, pretože nie je potrebné, aby bol týmto zaťažovaný lekár.“
Ešte raz si dovolím zdôrazniť, že ja som vždy bola ako špecialista za výmenné lístky, ale ak ich majú predpisovať, a teda písať tie výmenné lístky takíto lekári, ktorí toto priznajú verejne a dovolia si to poslať ako podnet, tak sa obávam, že ozaj je to potom asi stratené. Tá zdravotná starostlivosť sa týmto neuveriteľne predražuje.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pán poslanec, podľa mňa je neadekvátne prirovnávať výmenné lístky k problémom šikanovania pacientov. Zovšeobecňovanie protekcie lekárov na poslancov, uprednostňovanie vyvolených nie je na mieste z vašich úst. Každý má právo si vybrať všeobecného lekára. Ak pacient nie je s tým lekárom spokojný, nie je spokojný s jeho ošetrovaním, má dnes možnosť si vybrať lekára iného. Taktiež má možnosť sa telefonicky sa objednať na vyšetrenie u odborníka bez zaplatenia prednostného vyšetrenia. Prednostné vyšetrenie, teda ošetrenie, si zaplatí len ten, kto príde v ten deň bez objednania na vyšetrenie k špecialistovi. Povinné výmenné lístky by mali ostať. Majú aj svoje negatíva, samozrejme, uznávam. Ale to nie je dôvod na ich zrušenie.
A ešte ak by ste mi dovolili, nie je tu pani Žitňanská, chcem pani Žitňanskej len povedať, že určite nie som necitlivá k problémom pacientov.
A otcovi chlapca s epileptickým záchvatom by som povedala, že chýbajúci výmenný lístok neošetrenia jeho syna nie je uvedený výmenný lístok, ale neposkytnutie akútnej pomoci. Pýtam sa, prečo autor článku, teda otec, nepodal sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde je v kompetencii úradu zlyhanie profesionálov riešiť, a nie medializovať daný problém. Ďakujem.

Ďakujem. Svetová zdravotnícka organizácia hovorí o troch cieľoch pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Cieľom lekárov by malo byť v prvom rade to, aby sa zlepšoval zdravotný stav, v druhom rade to, aby sa zvyšovala spokojnosť pacientov. A v treťom rade je to ich finančná ochrana.
Toto riešenie, myslím tým teraz na výmenné lístky, zhoršuje spokojnosť pacientov a vôbec nezlepšuje ich zdravotný stav. Preto výmenný lístok ako taký je čiastkové a zlé riešenie, o ktorom, si myslím, sme už dnes dosť dlho hovorili. A asi to všetci vnímate, naozaj, aj keď chápem poslancov vládnej koalície, asi to všetci vnímame a povieme si možno sami v duchu tak, že nie je to úplne najšťastnejšie.
A som rád, že tu dnes zaznelo, že by bolo dobré čo najrýchlejšie vyvzdelávať všeobecných lekárov, lebo nebude mať tu kto, možno to bude o dva-tri roky, tieto výmenné lístky napísať. No ale potom sa pýtam: Prečo ministerka zdravotníctva zrušila vyhlášku, ktorú som zaviedol pred rokom a pol a ktorá hovorila o tom, že všeobecný lekár môže dostať atestáciu po šiestich mesiacoch v prípade, že napríklad má atestáciu z interného lekárstva, z chirurgie a takzvané veľké atestácie? Toto bolo veľmi dobré riešenie. Využilo to tak do 1 000 lekárov, ktorí si tieto atestácie stihli urobiť, myslím, zo všeobecného lekára. A teraz v tichosti sa toto riešenie, skrátka, zrušilo od januára. A, znova, ja som to už hovoril aj minulý týždeň v rozprave, potrebuje všeobecný lekár päť rokov, to znamená, že v prípade, že máte vy nejaké deti, ktoré chcú byť niekedy všeobecnými lekármi, budú musieť tieto deti iní všeobecní lekári na dva roky zamestnať. Tu si neviem predstaviť, odkiaľ zoberie všeobecný lekár peniaze na to. A plus tri roky budú musieť tieto deti odkolečkovať v nemocnici. Čiže týka sa to tých piatich rokov. Čiže toto riešenie nijakým spôsobom nerieši, ba, naopak, zásadne zhoršuje vekový priemer všeobecných lekárov na Slovensku.

Ďakujem za slovo. Myslím si, že zavedením výmenných lístkov sme neohrozili zdravie pacientov. Ten prípad, ktorý bol tu spomenutý, tak to je podnet pre úrad, teda kontrolu nad zdravotnou starostlivosťou, pardon. A keď je to akútny a neodkladný stav, to už som hovoril, lekár je povinný to vykonať. Myslím si, že keby úrad sa tým zaoberal, tak ten lekár, ktorý to nevykonal, tak by bol postihnutý.
Naopak, ja si myslím, že tu nielen na liekoch, ale aj na výkonoch ušetríme, a to tým, že v podstate nebudeme zaťažovať tých špecialistov, ktorí sú preťažení veľakrát v tých samotných ambulanciách, pretože my ako pacienti sa rozhodneme, že práve tento máme problém. Keď nie je ten, tak prechádzam od jedného k druhému.
K tým dvadsaťkorunáčkam, ktoré tu boli. Áno, tu sa vytváral taký systém a v podstate zavádzal sa istým spôsobom poriadok, aby aj ľudia si uvedomili, že všetko čosi stojí, že nič nie je zadarmo, ani zdravotníctvo nie je zadarmo. Ani v tomto čase nie je zadarmo to zdravotníctvo a dopláca sa tam, či už za lieky. Ale takisto aj keď sú pacienti v lôžkových častiach, tak sú rôzne príplatky, kde pacienti platia. Zdravotníctvo zadarmo nemôže byť. A myslím si, že aj tá edukácia tu je, ale vo vzťahu k nám, k samotným pacientom, aby sme to nepredostierali tak národu, že zdravotníctvo je zadarmo. No nie je zadarmo. Však doň platíš z výplaty, platíš odvody, tvoj zamestnávateľ platí, samozrejme, za lieky doplácaš a sú rôzne doplatky aj na samotných oddeleniach, keď si hospitalizovaný.
Najväčším problémom v dnešnom zdravotníctve skutočnosti je to, že ten pacient je kdesi na konci. A toto je ten veľký problém. Veľakrát sú samotní tí pacienti a ich ťažké stavy v tak nedôstojných podmienkach, v nemocničných oddeleniach. A toto je veľký problém. Pacient ako keby kdesi bol len takým vedľajším „produktom“, ale aj tak reálne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Táto diskusia pri všetkej pestrosti názorov, ktoré v nej zazneli, bola veľmi poučná a v jednom bode aj smutná. Obnažila tú smutnú realitu všeobecných lekárov, ich veku, perspektív poskytovania tohto, hlavne vo vidieckych oblastiach veľmi dôležitého typu zdravotnej starostlivosti. Celkom čestne musím povedať, že dobrý všeobecný lekár je vlastne reálne takmer niečo ako polyhistor medicíny, lebo predsa len špecialista sa celý život zdokonaľuje v jednej špecializácii, zatiaľ čo tento by mal byť dobrý vo všetkom, ak nechce byť len acylpyriňákom a dispečerom. Všetka česť tým, ktorí to zvládli a robia to. V mojej mladosti som mal kolegu, dnes je to úspešný ortopéd, ktorého otec bol vlastne, hoci to bolo v socializme, rodinným lekárom, rodinným lekárom, ktorý sa staral od malých po veľkých vo svojom vidieckom rajóne. Takmer chodil aj k teleniu kráv, pretože bol veličinou všetkými uznávanou, každým akceptovanou a ku všetkému volanou, čo mu neuľahčovalo jeho pohodlie a život. My sme sa pred dvadsiatimi rokmi za pomoci Česko-slovensko-švajčiarskej zdravotníckej spoločnosti pokúšali zaviesť na lekárskej fakulte vzdelávanie rodinných lekárov, čo vo Švajčiarsku existuje i ako vzdelávací typ. A na prvú prednášku prišiel nikto menej ako profesor Siegenthaler. Tí, ktorí absolvovali medicínu v mojich časoch, poznajú veľkú slávnu bibliu internej "Diferenciální diagnostika" od Hegglina, švajčiarskeho autora. Siegenthaler po ňom prevzal autorstvo a editorstvo tejto vrcholnej internistickej príručky. A musím povedať so smútkom, že sa rodinné lekárstvo neetablovalo ako ctená a potrebná súčasť medicíny, ešte raz hovorím, predovšetkým vo vidieckych oblastiach, lebo to nemôžeme vidieť len z pohľadu väčších miest.

Ďakujem veľmi pekne s reakciami na faktické poznámky.
Najprv, pán poslanec Osuský, súhlasím, práve tá cesta inštitucionalizácie rodinných lekárov je podľa nášho názoru tá správna, ktorá môže riešiť celý tento problém. A v systéme, kde by takíto rodinní lekári skutočne existovali, by mohli aj výmenné lístky mať svoje opodstatnenie. Avšak zavádzať výmenné lístky predtým, než máme všeobecných lekárov dostatok s dostatočnými kompetenciami, je ako liečiť pacienta, povedzme, s herniou tým, že mu priložíme pijavicu a začneme púšťať žilou. Ešte viacej mu tak znepríjemňujeme život a škodíme.
A čo sa týka tých akútnych prípadov, pán Kuffa, aj pani Hufková, máte pravdu. Akútny prípad mal lekár ošetriť. A Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa tým zaoberal. Veď oni to hodili na sestričku, potom nakoniec. Ale veď práve vy ste hlasovali za systém, ktorý núti ohrozovať život a zdravie pacientov, pretože vy ste ich prinútili vyžadovať výmenné lístky a bez nich neošetriť pacienta. A ten lekár nevie, či ten prípad je naozaj akútny predtým, než ho nevyšetrí. A ak ho vyšetrí a zistí, že akútny nebol, poisťovňa mu to nepreplatí, lekár príde o peniaze. Vy tak priamo motivujete lekárov, aby sa báli ošetrovať kohokoľvek bez výmenného lístku a aby spochybňovali akútnosť týchto prípadov. A tým ste vytvorili systém, ktorým motivujete lekárov správať sa tak, aby ohrozovali zdravie pacientov, bodka, to sú fakty. O tom sa jednoducho diskutovať nedá.
Pani Horváthová, ten príklad, ktorý ste dali, bohužiaľ, nie je taký ojedinelý, či už s tými opečiatkovanými lístkami.
Upozornili ste aj na ďalší problém. A to sú imobilní pacienti, ktorých tým naozaj preháňame po lekároch, aby si žiadali výmenné lístky hoci. A zaťažujeme tým aj ich príbuzných, pretože tí pacienti sú imobilní.
Výmenné lístky majú jednoducho toľko negatív, že som stále presvedčený, že ich je dobré zrušiť.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, so začatím transformácie ekonomiky zo socialisticky plánovanej na trhovú ekonomiku začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia sa spúšťal aj proces privatizácie. Privatizácia, najmä takzvaná veľká privatizácia mala zabezpečiť presun vlastníckeho práva od štátu k súkromným vlastníkom, a teda zabezpečiť pluralitu vlastníctva v ekonomike tak, ako je to bežné aj v iných vyspelých trhových ekonomikách. Okrem toho sa týmto procesom mali zabezpečiť aj investície do podnikov, ktoré mali perspektívu do ďalšieho rozvoja, no privátny sektor nemal ochotu investovať tam, kde nemal záruku ovplyvňovania ďalšieho chodu podniku cez vlastnícke vzťahy. Za týmto účelom bola vytvorená osobitná inštitúcia Fond národného majetku Slovenskej republiky, ktorého úlohou bolo najmä spravovať majetok, ktorý bol určený na privatizáciu, a tento majetok postupne privatizovať. V rámci tohto procesu fond preberal na seba majetok bývalých štátnych podnikov a iných štátnych organizácií a v súlade so schválenými privatizačnými projektmi vkladal tento majetok do novozaložených obchodných spoločností alebo ho prevádzal do vlastníctva fyzických osôb alebo právnických osôb. Majetok fondu dnes netvorí iba privatizovaný majetok, ale napríklad aj zisk z účasti na podnikaní obchodných spoločností, na podnikaní ktorých sa fond ako akcionár zúčastňuje.
Fond národného majetku Slovenskej republiky nie je orgánom štátnej správy. Mal mať a má mať vo svojej činnosti nezávislé postavenie, aspoň podľa zákona. Bol vytvorený osobitným zákonom ako štátny orgán sui generis s osobitnými právomocami, s osobitnou štruktúrou orgánov a tiež s osobitným systémom obsadzovania týchto orgánov. Okrem procesu privatizácie fond od roku 2009 zabezpečuje aj činnosti spojené s prevodom zaknihovaných cenných papierov ponúknutých bezodplatne fondu. Vzhľadom na výkon majetkových práv je tak isto aktívne účastníkom mnohých súdnych sporov.
Vnímajúc dnešnú realitu skutočné postavenie fondu už nie je také, aké bolo v čase jeho vzniku a počas rokov, keď sa na Slovensku masívne privatizovalo. Privatizácia zbytku majetku, ktorý bol určený na privatizáciu už nebeží. Keďže zabezpečovanie procesu privatizácie bolo hlavnou náplňou Fondu národného majetku, je potrebné zaoberať sa jeho ďalším osudom.
Robert Fico krátko po voľbách roku 2012 vyhlásil, že zrušenie Fondu národného majetku je jeho prioritou. Máme júl 2013 a Fond národného majetku stále zrušený nie je. A podľa dokumentov, ktoré sme už prezentovali verejnosti, aj médiám, interných dokumentov z Fondu národného majetku, do roku 2016 zrušený nebude. Ficova vláda ústami svojho šéfa ideologicky až dogmaticky odmieta akúkoľvek privatizáciu. Sami síce z času na čas privatizujú, nazývajú to však inak. A využívajú na predaj štátneho majetku iné mechanizmy, nie Fond národného majetku. Typickým príkladom tejto skrytej privatizácie je napríklad takzvané rozmrazenie umŕtvenej likvidity v núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov, ktoré schválili poslanci strany SMER v parlamente minulý týždeň. Ďalším príkladom je pripravovaný predaj 49- percentného podielu štátu v Telekome či rozpredaj Carga po častiach, tohto všetkého pod krycím názvom Racionalizačné opatrenie štátu v nakladaní s neproduktívnymi aktívami. Toto je názov, ktorý používa strana SMER – sociálna demokracia pre privatizáciu štátneho majetku. To ale znamená, že vláda strany SMER Fond národného majetku na privatizáciu majetku vôbec nepotrebuje, pretože keď potrebuje privatizovať, tak vie privatizovať majetok štátu tak, aby si to občan nevšimol.
Je potrebné si uvedomiť, že na zabezpečovanie ďalších funkcií fondu, ako je len zabezpečenie privatizácie, nie je už dávno potrebná osobitná inštitúcia. Návrh, ktorý predkladám, preto prevádza tieto činnosti na ministerstvo hospodárstva, kde bude možné vytvoriť osobitný útvar s obmedzeným počtom pracovníkov a ktorý bude zabezpečovať tieto činnosti, ako je napríklad výkon akcionárskych práv v spoločnostiach s podielom štátu alebo napríklad správa archívu. Mnohé s týchto činností už tak či tak ministerstvo hospodárstva vykonáva. Ďalšie činnosti, napríklad agendu privatizačných súdnych sporov vie ministerstvo hospodárstva v rámci delimitácie delimitovať na ministerstvo spravodlivosti správou pohľadávok napríklad na Slovenskú konsolidačnú a podobne. Za týmto účelom bola už počas našej vlády vypracovaná analýza rušenia Fondu národného majetku. Stála necelých 10 tisíc eur. Táto analýza s plným názvom „Právna analýza podmienok a právnych aspektov zrušenia Fondu národného majetku Slovenskej republiky, prechodu pôsobností, práv a povinností Fondu národného majetku na iný subjekt so zameraním na časovú postupnosť krokov a nevyhnutné legislatívne zmeny“ bola, dámy a páni, vypracovaná v apríli 2011. Počas leta a začiatkom jesene bola táto analýza pretavená do návrhu zákona, ktorý vznikol na ministerstve hospodárstva. Táto analýza okrem iného skúmala aj spôsob zrušenia Fondu národného majetku v Českej republike, ktorý realizovala Česká republika už v roku v roku 2007. Vzhľadom na dobré skúsenosti od našich susedov sme sa rozhodli teda pre podobný spôsob rušenia Fondu národného majetku. A ten sme pretavili, ako som spomínal, do návrhu vládneho zákona, ktorý pripravilo ministerstvo hospodárstva. Žiaľ, nestihli sme ho posunúť do legislatívneho procesu vzhľadom na to, že po páde vlády sme mali iba mandát na kúrenie a svietenie, ako to s obľubou pán premiér Fico deklaroval.
Tento návrh zákona, ktorý sme pripravili, mal k dispozícii aj minister Malatinský. A je pre mňa veľkým prekvapením, že napriek deklarovanej priorite pána premiéra zrušiť Fond národného majetku zatiaľ Fond národného majetku zrušený nebol. Ten zákon je na ministerstve. A pod tlačou 573 máte pred sebou identický návrh zákona, ktorý však tentoraz predkladám ako návrh skupiny poslancov, pretože doposiaľ nebol predložený ako vládny návrh.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci z poslaneckého klubu SMER – sociálna demokracia, ak to so zrušením Fondu národného majetku myslíte naozaj vážne, ponúkam vám spôsob, ako zrušiť Fond národného majetku okamžite a bez náhrady, ak vám skutočne ide o efektívny štát, šetrenie vo verejnej správe, ako deklarujete, teraz máte možnosť to dokázať. Ak si myslíte, a ja viem, že sú medzi vami mnohí slušní ľudia, ktorým sa nepáčia zlodejiny vašich kolegov, že štát nemá prečo míňať 3 milióny na poradcu pre rušenie fondu a radšej tieto peniaze investovať do školstva alebo sestričkám, ignorujte, prosím, ten gladiátorský palec vašej podpredsedníčky Národnej rady pani Laššákovej, viete to je ten, ktorý vám stále ukazuje, ako máte hlasovať, a zahlasujte za zrušenie tejto trafiky, pretože Fond národného majetku nie je nič iné ako trafika pre pár straníkov, ktorá nás stojí ročne cez 2 milióny eur a ďalšie milióny minie na investície do informačných technológií alebo na projekty ako napríklad digitalizácia privatizačného archívu za 2,5 milióna eur. Je potrebné si takisto uvedomiť situáciu, v ktorej sa nachádza štát. Deklaruje sa síce potreba šetriť, ale skutek utek. Výrazné škrty v oblasti výdavkov štátu takmer nepozorujeme. V čase, keď minister financií ohlásil ďalší výpadok vo výške 350 miliónov eur, to je už druhý v tomto roku, pretože vo februári bol prvý, 350-miliónový, to znamená 700-miliónový výpadok v rozpočte v tomto roku, zrušenie Fondu národného majetku môže byť veľmi malým, ale významným príspevkom na ďalšiu konsolidáciu verejných financií. Máte teda možnosť ukázať, že to so šetrením a rušením nepotrebných trafík myslíte vážne, hlavne teraz, keď je doba vážna a cítia to ľudia na celom Slovensku a na celý tento proces nie je potrebné vyhodiť milióny eur, naozaj, nie tak, ako to zamýšľate, ale stačí stlačenie jedného jediného gombíka, ktorý máte pred sebou na hlasovacom zariadení. A je tam napísané „za“. A to rozhodnutie je na vás. Ďakujem za vašu pozornosť.