25. schôdza

S reakciou štyria, päť faktických poznámok. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Z toho, čo uviedol kolega Martin Poliačik, sa celkom reálne nedá na faktoch a údajoch zrejme spochybniť nič. Nie sme my taký národ holubičí ani vo vzťahu k vlastným deťom, ani vo vzťahu k vlastným blízkym, ani ku kde komu. O tom pochyby niet.
Ja sa len znova zamýšľam nad tým, že prečo nerieši civilizovaná krajina ochranu najslabších, ochranu bezbranných vlastnými zákonmi? Prečo ich nevymáha? Prečo netrvá na tom, aby platili? Prečo potrebujeme medzinárodné zmluvy? Sme necivilizovaný národ? Keď bolo Japonsko treba prerodiť z autokratického cisárstva ovládaného vojenskými predstaviteľmi, Američania vnútili Japonsku demokratickú ústavu. Fašistické Nemecko po porážke dostalo veľmi kvalitnú ústavu, nepochybne tiež pod tlakom víťaznej americkej mocnosti. My ale nie sme ani porazená krajina, ani rozvojová krajina, ani štvrtý a piaty svet. My by sme sami z vlastnej sily mali prijímať normy, ktoré splnia všetko to, čo nám posielajú protokoly.
Chcem teda povedať, že keď pred jedenástimi rokmi v tomto parlamente som bol jeden z tých, ktorí podporil rezolúciu o kultúrnej nezávislosti, tak som tým myslel to, že vlastné deti si civilizovaná krajina pred sadistami, týrajúcimi rodičmi a úchylmi má chrániť sama, bez cudzích protokolov. Nie sme spadlí z palmy, aby sme potrebovali takéto veci dostávať naordinované. Máme sa o ne starať sami. A ja si nemyslím, že protokol ani o deň, ani o mesiac, ani o rok niečo zmení.

Pán poslanec Vašečka.

Ďakujem. Ďakujem Martinovi za jeho vystúpenie. Začal by som s tým, v čom súhlasím. Áno, vždy, aj pri takejto príležitosti je treba jasne povedať nie tomu, čo je zlé, ako si spomínal, týranie detí, znásilnené ženy a ďalšie veľké negatíva. Sám som otec štyroch detí a veľmi by ma to trápilo, keby moje deti zažívali niečo také negatívne. A takisto aj v okolí býva niekoľko rodín, ktoré majú tri, štyri, päť detí, takisto aj tie deti vnímam ako čiastočne svoje. To znamená, že mi na nich záleží a veľmi by ma mrzelo, keby im niekto ubližoval, vrátane ich rodičov, ak by som o tom vedel.
Ale chcem upozorniť na to, že tak, ako si spomínal, že sa v takej iracionálnej vlne zneužívajú a straší sa rôznymi prípadmi, ktoré sú pochybné, alebo ktoré teda sú ojedinelé, tak takisto zase treba povedať, že aj z druhej strany existujú určité, zneužívanie nejakých emocionálnych, emocionálnych pocitov, keď sa spomenú týrané deti. Zase na druhej strane, samozrejme, že každý chce urobiť všetko pre to, aby tie deti týrané neboli.
Tiež si myslím, že treba s tými číslami zaobchádzať férovo. Ty si to naznačil, neobviňujem teba z toho, že ak hovoríme o nejakých tridsiatich ôsmich percentách alebo iných číslach, že koľko z toho je naozaj nejaká výchovná po zadku alebo zvýšený hlas a koľko je naozaj skutočne absolútne neakceptovateľné fyzické alebo psychické násilie alebo sexuálne zneužívanie.
Chcem povedať, že mňa znepokojuje na tom to, a teraz to nemyslím len legislatívne, ale aj v spoločnosti, taký ten posun, ktorý by ako ukazoval, že rodina je zhoršujúce sa prostredie, teda zlá rodina a dobrý štát. Si povedal, že nie si zástancom silného štátu. Ja som presvedčený, že tieto veci, pokiaľ sa dá, je treba podporovať, aby sa riešili v miestnej komunite.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kvasnička.

Ďakujem. Isteže násilie je pedagogická a výchovná slabosť. Myslím, že v tom nemáme pochybnosti. Na druhej strane, keď môžem byť osobný, mám v živej pamäti spomienky z detstva, kedy môj osvietený otec, inak známy detský psychiater, a ten čosi o tom vedel, pri mojom formovaní použil otcovskú ruku. Dnes, keď na to myslím, som presvedčený, že otec mal byť ráznejší. Možno by som bol viacej, možno by som bol viacej otesaný.
Viem, že je to prejav politickej nekorektnosti hovoriť v takomto zmysle v takomto kontexte. Nech je akokoľvek, vyrušuje ma hystéria, ktorú tu ventiluje a čiastočne aj Martin Poliačik, a dovolím si tvrdiť, že za štatisticky smiešnu, ale veľmi vplyvnú skupinu z prostredia homoloby a spriaznených blúznivcov. Nechcem ale ísť do detailov.
Čo mi chýba v tejto diskusii, je exaktná definícia, čo je už týranie a čo je ešte len legitímna tvrdosť nastavovania sociálnych mantinelov. A nebudem spomínať kultúry, kde, alebo národy aj Európskej únie, ktoré v tomto majú trošku iný, iný feeling. Španieli, ktorí vodia svoje deti na býčie zápasy a potom v tej ich kultúre je väčšia rezistencia na to, na čo my sme takí precitlivelí. Alebo elitné školy v Anglicku, kde tvrdosť aj pri výchove, nenazývajme ju týraním, bola cestou k tomu, ako z chlapa urobiť džentlmena. Takže ale hovorím, že tieto príklady spomínať nechcem.
Ďakujem.

Pán poslanec Gál.