29. schôdza

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, páni kolegovia, ktorí ste reagovali, či už v rozprave alebo vo faktickej. Samozrejme, pokiaľ by to bolo postúpené do druhého čítania, je tam priestor, aby sme mohli zapracovať všetky možné aj nemožné veci, ktoré vás, samozrejme, napadnú a myslím si, že tých príkladov, akým spôsobom sa v minulosti možno menšina postavila tej väčšine, ktorá proste dirigovala, by sme vedeli nájsť viacero a myslím si, že práve demokracia by mala umožňovať tú možnosť prejavu aj tej menšiny, ktorá sa cíti byť diskriminovaná.
To som sa snažil v celom svojom úvodnom slove k tomuto, k tejto novele zákona preferovať. Takže, vážení, ešte raz zopakujem, nechcem, aby tu vznikali 100 až 500-členné obce, hovoríme o 3-tisíc a viac. Lebo to je najviac atakované zo strany poslancov, že budeme zase drobiť. Nie, podmienky dodržiavam a ešte ich sprísňujem. Ale aby to referendum, ktoré sa robí, bolo v tej časti, ktorá je nespokojná a ktorá má tých tritisíc obyvateľov a má tie historické korene dané, ako zákon ukladá. Takže chcel by som ešte raz poprosiť o jeho podporu.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážené dámy a páni, obecné zriadenie je komunálna politika do budúcnosti. Na Slovensku má jeden vážny problém, o ktorom som tu už viackrát hovoril a to je municipácia. To znamená, do budúcnosti bude potrebné skôr spájať obce do väčších správnych celkov. To znamená, obec bude mať svoju identitu, ale obce, ktoré majú 100, 200, 300 obyvateľov, už dnes majú problém, aby vôbec mohli hospodáriť efektívne na tomto území. Čiže do budúcnosti sa nevyhneme tomu, že tieto obce sa budú spájať do určitých správnych celkov. V Poľsku sa nazývajú "gminy". Gmina musí mať minimálne 5-tisíc obyvateľov. Ale to nie je problém predkladaného návrhu zákona. Naozaj, ako správne povedal navrhovateľ, jedná sa o obce, ktoré by mali od tritisíc obyvateľov viac. Takže nie je to problém tohto návrhu zákona.
A keď tu hovoríme o odčlenení alebo možnom odčlenení časti obce, ktorá kedysi bola obcou, tak nedá mi, aby som nepovedal príklad z Vranova nad Topľou, z mesta, z ktorého som rodák, pretože vo Vranove nad Topľou máme jeden príbeh časti obce, ktorá bola obcou a podarilo sa jej odčleniť, to je obec Hencovce a potom máme príbeh časti mesta, to je Čemerné, ktoré takisto kedysi bolo obcou a pokúšalo sa odčleniť a nepodarilo sa mu to. A práve problém Čemerného bol v tom, že sa zadefinovalo, že už je urbanisticky tak prepojený s mestom Vranov, že nespĺňa tú podmienku.
Takže, aby boli naplnené všetky tieto podmienky, ktoré boli aj doteraz, to znamená, že obec má svoj kataster, to znamená, kedysi tá obec bola obcou, má nad tritisíc obyvateľov a nie je urbanisticky tak prepojená s tým, s tou veľkou obcou, veľakrát s mestom, tak ja s takýmto návrhom zákona súhlasím, pretože som ho aj v praxi mohol vidieť, že sa to dá, že sa to dá. Obec Hencovce, ktorá sa odčlenila, dneska efektívne funguje. Nemyslím si, ako to povedal pán kolega Kuffa, že by tam mal niekto robiť starostu zadarmo. Nič, čo je zadarmo, nie je v konečnom dôsledku zadarmo. Ten starosta by sa dostal do rôznych, nechcem povedať, možnože aj korupčných situácií a ak by nemal svoj stabilný príjem, možnože tým korupčným aktivitám by možno podľahol. Takže ja si myslím, keď chceme profesionálne riadenie obce, tak ten starosta má byť aj zaplatený. Takže ja tento návrh zákona podporím.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľujem si opäť predniesť jeden zo zákonov, ktorý sa týka tak mystifikovanej priamej demokracie. My s kolegami pani Jankou Žitňanskou a Martinom Poliačikom chceme aspoň v obmedzenej forme tieto prvky postupne zavádzať do nášho právneho poriadku a to hlavne z dôvodu, že náš základný zákon štátu a ktorým je Ústava, ktorú by sme si mali všetci ctiť, hovorí hneď v úvode v čl. 2 ods. 1, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov.
Dovolím si tvrdiť, že na Slovensku výkon štátnej moci priamo prostredníctvom občanov nie je efektívny, alebo miestami až neexistuje. Keď sa vrátim k celoštátnemu referendu, ktoré je hlavným nástrojom priamej demokracie, mali sme tu sedem referend, iba jedno platné a k tomu sa vracať ani nechcem. Čo sa týka obecných referend a referend na území vyššieho územného celku, tieto považujeme za neefektívne, najmä čo sa týka vyššieho územného celku. Preto navrhujeme súčasnú právnu úpravu zmeniť a to tak, aby sme zvýšili angažovanosť občanov na správe veci verejných a na správe samosprávy. Chceme im naozaj dať práva, ktoré im patria v zmysle ústavy, ktoré by mali efektívne vykonávať. Preto navrhujeme zásadné tri veci a to je zníženie kvóra pre platnosť referenda na území vyššieho územného celku, obce a obce vyhlásenej za mesto, zníženie počtu obyvateľov, ktorí môžu požiadať o vyhlásenie referenda a tiež aby to, aby sme príliš nezvyšovali náklady na štátny rozpočet, prípadne na rozpočet samosprávy. Navrhujeme, aby sa referendum, o ktoré požiada časť obyvateľov, konalo iba vtedy, ak sa konajú voľby. Čiže bude sa konať v deň, kedy už sa voľby konajú. Náklady budú minimálne na vykonanie tohto referenda, pretože už tam vzniknú iné náklady, ktoré sú rozpočtované.
Konkrétne navrhujeme, aby v obciach ostal zachovaný počet obyvateľov, ktorí požiadajú o referendum, toto referendum sa konalo, bude to 30 %. V obciach, ktoré sú vyhlásené za mesto, to sú obce spravidla nad 5 000 obyvateľov, bolo treba aspoň 20 % obyvateľov a vo vyšších územných celkoch, tu pripúšťam jednu vec a to je veľmi nešťastné teritórium Trnavského kraja, ktoré zahŕňa aj Záhorie aj Podunajskú nížinu. Čiže toto je nešťastie, ktoré, ja s tým neviem nič urobiť, ani vlastne zákon. Ale ostatné kraje, osem, teda sedem krajov ostatných by nemalo mať s týmto problém, kedy by, ak 10 % obyvateľov kraja požiada o vykonanie referenda, toto referendum sa bude konať. A ak sa bude konať, bude platné bez ohľadu na počet zúčastnených obyvateľov.
Týmto by som si vás dovolil v mene predkladateľov Janky Žitňanskej a Martina Poliačika požiadať o podporu zákona, ktorý dáva za dosť ústave. Neprichádzame v podstate s ničím novým. Prichádzame to, čo sa predpokladá, ale a zároveň to, čo nefunguje. Pripomínam, čo je dôležité. Dopad na štátny rozpočet alebo na rozpočet samosprávy je minimálny a trúfnem si povedať, že aj keby nebol minimálny, záujem verejnosti na tom, aby mohli efektívne spravovať túto krajinu a svoje teritórium, na ktorom žijú, čo sa týka samosprávy, je vyšší ako akýkoľvek náklad. Takže týmto vás žiadam o podporu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, dovoľte, aby som uviedol spravodajskú informáciu k tejto novele zákona. Uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky uvedené v § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, teda doručenie najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie. Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady. Zo znenia tohto návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa, ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Zároveň navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovaného návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, dovolím si predložiť návrh novely zákona, ktorý podľa mňa, ale nielen podľa mňa, ale i podľa ďalších poslancov, ktorí už pred takmer troma rokmi podali podnet na Ústavný súd v tejto veci, ktorý teda rieši, podľa mňa, evidentnú protiústavnosť. Podľa čl. 5 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - nadobúdanie a strata občianstva Slovenskej republiky - ustanoví zákon. Je teda k tomu existujúci príslušný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Dovolím si teraz zacitovať čl. 5 ods. 2 ústavy: "Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli." Bodka. Tým končí toto znenie. Neumožňuje nijaký iný výklad. Je kategorické a hovorí, že nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. Ani päťnásobnému vrahovi, ktorý hnije v treťom suteréne v Ilave. I ten umrie ako občan Slovenskej republiky. Nemôžeme mu odňať, ani Polgárymu, ani Rigovi občianstvo Slovenskej republiky.
Až do roku 2010 obsahoval zákon o štátnom občianstve iba jeden spôsob straty štátneho občianstva, prepustením zo štátneho zväzku Slovenskej republiky na vlastnú žiadosť občana Slovenskej republiky. Dňa 26. mája 2010 schválila Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 250/2010 Z. z., ktorým novelizovala zákon o štátnom občianstve a stanovila v ňom, že štátne občianstvo Slovenskej republiky možno okrem prepustenia zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť stratiť aj nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. O pôvode tohto zákona sa už pohovorilo veľa. Zdôvodňoval sa reakciou na pre mňa veľmi podivný zákon, ktorý prijal maďarský parlament väčšinou Viktora Orbána, ktorý ponúkol možnosť získať štátne občianstvo Maďarom široko ďaleko po svete. Podľa mňa tento zákon mali sankcionovať a budú ho môcť sankcionovať maďarskí voliči, ktorí by mohli, podľa mňa, ja osobne by som nesúhlasil s tým, aby vo voľbách do môjho parlamentu hlasovali občania, ktorí sa daňami neskladajú na fungovanie mojej krajiny a ktorí by ale mohli vyberať politikov na základe takéhoto zákona, ktorí o míňaní tých daní budú rozhodovať. V tomto zmysle je to, podľa mňa, zlý zákon, ale ten, kto má rozhodnúť o tom, že je zlý a posúdiť predkladateľa takéhoto zákona, je volič Maďarskej republiky.
Pre mňa to bola neprimeraná a zvláštna reakcia nášho parlamentu, ktorým akosi dodal vážnosť jednému zlému zákonu prijatému u susedov. Nebolo povinnosťou krajiny, ktorá si niečo o sebe myslí, takto, podľa mňa, hysteroidne reagovať. Nebol dôvod na takéto riešenia. A realita ukázala, že ak k nejakému nedávnemu dátumu prišlo na základe tohto hysteroidného zákona o slovenské občianstvo 701 občanov, tak smiešnych 7 % z nich bolo preto, lebo prijali maďarské občianstvo. Deväťdesiat tri percent ľudí, ktorých ste potrestali týmto zákonom, ctená snemovňa, nemali nič s Orbánovým zákonom, ale sekera tohto zlého zákona na nich dopadla.
Kým zánik štátneho občianstva prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť evidentne spĺňa ústavnú podmienku, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli, v prípade straty štátneho občianstva nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva to neplatí. Zákon o štátnom občianstve síce z hľadiska terminológie nehovorí o odňatí štátneho občianstva, ale o jeho strate. Z obsahového hľadiska však v prípade nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva ide celkom reálne o odňatie štátneho občianstva Slovenskej republiky proti vôli občana. Tak sa to stalo všetkým tým, ktorí sa oženili, presťahovali, žijú, študujú a potom ostanú v Čechách, v Amerike, v Kanade, všelikde, ale nemajú vôľu prísť o občianstvo svojej vlasti. Prišli oň.
Vôľu nadobudnúť štátne občianstvo iného štátu nemusí byť a zväčša ani nie je totožná s vôľou stratiť štátne občianstvo Slovenskej republiky. Občanom Slovenskej republiky, ktorí nadobudli občianstvo iného štátu a oznámili túto skutočnosť úradom, je tak od 17. júla 2010, keď nadobudla účinnosť novela zákona o štátnom občianstve, odnímané štátne občianstvo Slovenskej republiky proti ich vôli. Pretože neprejavili vôľu stratiť to štátne občianstvo.
Tu si dovolím malý historický exkurz do odnímania občianstva, občianskych práv a podobných vecí. V neblahých dejinách 20. storočia sa takéhoto kroku predovšetkým a výrazne dopúšťali totalitné režimy. Krajina Goetheho, Schillera, krajina, kde sa narodil Einstein a mnohí ďalší význační ľudia vedeckých, kultúrnych a iných svetových dejín, sa rozhodla prijať v 30. rokoch známe Norimberské zákony. Ľudia, ktorí za Nemecko bojovali v 1. svetovej vojne, ktorí vytvorili zásadné svetové diela literatúry a umenia, ktorí získali pre Nemecko Nobelove ceny, ale i dvaja bratia, ktorí získali pre Nemecko prvé zlaté olympijské medaily, bratia Gustáv a Félix Flatowovci, prestali byť občanmi nemeckej ríše. Stali sa neobčanmi. Ich občianske práva im boli odňaté. To bol prvý krok. Ďalšie kroky boli dobytčie vagóny, transport, plynová komora. Tam prišli o život i mnohí z tých, o ktorých som hovoril. Menovite napríklad olympijský zlatý medailista z olympiády v Aténach 1896 Flatow.
Iná totalita riešila tých, ktorých nechcela viac ako svojich občanov, buď v pivniciach Ljubljanky strelou do zátylku alebo bioklimatologickými liečivými pobytmi v Magadane a v Usť-Ižme.
Žiaľ, treba povedať, že obidva tieto totalitné systémy poznačili i našu vlasť. I my sme sa hrdili v 40. rokoch, že sme prijali rasové zákony ešte prísnejšie ako boli norimberské. Boli sme pápežskejší ako pápež. A boli sme na to patrične hrdí. A následkom toho odišiel z Popradu prvý transport dievčat neobčaniek, aby skončil v plynových komorách perspektívne. Toto je teda zbavovanie občianstva v našej histórii.
Keď prišiel komunizmus a triedny boj a likvidácia porazených vrstiev sa riešila pod šibenicami, tak sme samozrejme nepohodlných občanov riešili takto brachiálne. Keď sa časy trochu posunuli, tak sa siahlo k presne tomu, čo leží na stole ako platný zákon Slovenskej republiky. Alexandra Solženicyna sovietska moc ako nositeľa Nobelovej ceny za literatúru už nemohla celkom spokojne poslať do mrazivej stepi v Karaganskej oblasti, aby tam zložil kosti ako tisíce a desaťtisíce iných. Už by to asi ťažko šlo. A tak ho vysunula do tranzitného priestoru letiska na sovietskom území. Tam mu vzala pas a prehlásila ho za neobčana Sovietskeho zväzu. Aj my sme mali svojich tranziťákov. Českého spisovateľa Pavla Kohouta vysotila socialistická moc za rampu na šumavskom hraničnom prechode a za tou rampou v zóne nikoho ho zbavila československého štátneho občianstva. Sú to teda nie veľmi slávne momenty našich dejín, keď sme zbavovali ľudí občianstva.
Na Ústavný súd Slovenskej republiky sa 22. septembra 2011 obrátila skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky s návrhom na posúdenie súladu niektorých ustanovení zákona o štátnom občianstve s ústavou. Ústavný súd prijal dňa 4. júla 2012 návrh na ďalšie konanie, o návrhu však dosiaľ nerozhodol a ako vieme, pred niekoľkými týždňami ho opäť odsunul. V predchádzajúcom, aj v prebiehajúcom období, volebnom období, bolo na rokovanie Národnej rady predložených niekoľko návrhov noviel zákona o štátnom občianstve, ktorých zámerom bolo zmierniť dôsledky novely z roku 2010. Žiadny z týchto návrhov nebol schválený. S výnimkou prvého z nich, to bol návrh poslancov skupiny Gábora Gála, Pavla Kuboviča a Szilárda Somogyiho, parlamentná tlač 149, bolo ich spoločným znakom, že nevypúšťali zo zákona možnosť straty štátneho občianstva Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Iba rozširovali výnimky, pri ktorých štátne občianstvo v takejto situácii nezaniká.
Podľa súčasného znenia zákona nedochádza k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky, ak štátny občan Slovenskej republiky nadobudol cudzie štátne občianstvo v súvislosti s uzavretím manželstva so štátnym príslušníkom cudzieho štátu alebo narodením. Predložené návrhy noviel ukladali ako ďalšie výnimky, v dôsledku ktorých by nezanikalo štátne občianstvo Slovenskej republiky, povolený, registrovaný alebo inak evidovaný pobyt, osvojenie, zamestnanie, štúdium, podnikanie, charitatívnu, misijnú, vrcholovú športovú činnosť, starostlivosť o dieťa, narodenie rodičov alebo prarodičov na území iného štátu. To všetko boli dôvody, o ktorých predkladatelia týchto návrhov uvažovali.
Schválenie niektorého z týchto návrhov by znamenalo, že niektorým z občanov Slovenskej republiky, ktorým podľa súčasného znenia zákona nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva zaniká občianstvo Slovenskej republiky, by občianstvo Slovenskej republiky v dôsledku novo doplnenej výnimky nezaniklo. Negatívne dôsledky zákona by sa tak síce zmiernili, ale principiálny problém spočívajúci v možnosti odňať štátneho občianstva Slovenskej republiky proti vôli dotknutej osoby by sa tým nevyriešil. Časť občanov by tak naďalej strácala občianstvo Slovenskej republiky proti svojej vôli.
Predkladaný návrh zákona rieši problém odnímania štátneho občianstva systémovo a obnovuje pôvodný právny stav existujúci do 16. júla 2010, keď jedinou formou straty štátneho občianstva bolo prepustenie zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť. Zároveň vytvára podmienky na to, aby všetci, ktorí stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva od 17. júla 2010, mohli opätovne nadobudnúť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienok, ktoré inak pre nadobudnutie občianstva sa vyžadujú a bez platenia správnych poplatkov. Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, ani na podnikateľské prostredie. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Toľkoto z dôvodovej správy a vôbec k dôvodom, prečo som túto novelu podal. Tu sa dovolím zastaviť ešte pri jednom probléme. Tých pokusov o riešenie tvrdosti a aj podľa mňa protiústavnosti prijatého zákona z roku 2010 bolo niekoľko. Vo všetkých z nich predkladatelia uvádzali, že nebudú mať nijaký dopad na štátny rozpočet. Vo všetkých prípadoch doteraz ministerstvo financií potvrdilo túto skutočnosť. Čuduj sa svete, teraz sa dočítam čosi iného. Keďže je povinnosťou poslanca poslať návrh zákona i sekcii rozpočtovej politiky ministerstva financií, urobil som tak a na počudovanie som dostal z tejto sekcie list, ktorý nikdy doteraz zrejme taký vydaný nebol a ja som prvý laureát tohto listu. Ináč, ku cti sekcie treba povedať, že v pravom hornom rohu je hrdé logo, ktoré hovorí, že je nositeľom uznania za výnimočnosť. EFQM, to znie hrdo. Kedysi mali štátne inštitúcie na takomto čestnom mieste v hlavičke Rad Víťazného februára, Rad práce alebo iné ocenenie za budovanie socialistickej vlasti a tým sa po sovietskom vzore, kde bol ten najvyšší ortieľ Lenina, ale aj iné "krásne oznámení" boli dokladom, že inštitúcia pracuje vzorne.
Tu sa dozvedáme, že inštitúcia dostala uznanie za výnimočnosť. Na počudovanie sa teda dočítavam, že mi pán Radovan Majerský, generálny riaditeľ sekcie oznamuje: "V doložke vybraných vplyvov je označený žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy. S týmto konštatovaním nesúhlasíme, nakoľko sa v čl. II ods. 2 uvádza, že od poplatkov sú oslobodení cudzinci, ktorí stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva od 17. júla 2010 do 31. mája 2014, z čoho by podľa nášho názoru mohol vyplynúť negatívny vplyv na rozpočet."
Na prvý pohľad sa to tak môže zdať. Vlastnú odbornosť ovšem sekcia a jej generálny riaditeľ spochybňujú nasledovným: "Vzhľadom na vyššie uvedené v súlade s § 33 zákona 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov žiadame v doložke vybraných vplyvov označiť negatívny vplyv na rozpočet a spolu s tým je potrebné uviesť návrhy na úhradu úbytku príjmov." A tu sme u drobného omylu. Keďže samozrejme tento zákon nebol predpokladaný rozpočtovou sekciou ministerstva financií, tak samozrejme neboli nijaké peniaze na rozpočtované, ktoré by mohli ubudnúť. Pretože s ním nepočítala sekcia a preto je smiešne hovoriť, ak sme odborníci, o tom, že mám navrhnúť úbytok príjmov, ktorý nenastal, pretože žiadne takéto v rozpočte nie sú a nemôže nastať ich úbytok, lebo z nuly nič ubudnúť nemôže. Takže neviem ako funguje rozpočtová sekcia, držiteľka uznania za výnimočnosť, ale toto nesvedčí o výbornom fungovaní, pretože chce vyčísliť náhradu z niečoho, čo nie je plánované.
Dovolím si zároveň povedať, že i tie predchádzajúce novely tohto zákona boli spojené s redukciou alebo znižovaním poplatkov, podotýkam, v žiadnom prípade ministerstvo financií nenamietlo to, čo namietlo mne, pričom samozrejme mohli by sme teoreticky diskutovať o objeme tých peňazí. Možnože v tých novelách, keďže tých výnimiek bol istý limitovaný počet, by ten úbytok, ktorý ale nemohol byť úbytkom, ale nebol by prírastkom, bol nižší, ale teraz si vám dovolím predviesť nasledovnú maximalistickú matematickú úvahu.
Ak sa budem domnievať, že doteraz, a to je podložené, stratilo štátne občianstvo 701 občanov a ak budem vychádzať z rovnakého tempa straty občianstiev až do času, keby tento zákon mal vstúpiť v platnosť, celkom úspešne môžme aproximovať, že 800 ľudí bude postihnutých týmto zákonom a 800 ľudí, keby všetci z nich požiadali o túto procedúru návratu do nohy, tak poplatky zhruba vyrubené sú 20 euro. Podotýkam teda, že keby každý jeden z nich požiadal o návrat občianstva krajiny, ktorá mu ho proti jeho vôli vzala, tak to je 16-tisíc eur. Dnes sme tu počuli priateľa Mičovského, ako hovorí o pod koberec zametených 300-tisíc eurách a ešte raz hovorím, ani tých 16-tisíc eur by nebola rozpočtová strata, lebo nikde žiaden rozpočet s týmito 16-tisíc eurami nemôže počítať. Ani nepočíta.
Takže ministerstvo financií pracuje vzorne a chce nahrádzať niečo, čo ani neplánovalo. Ja mám z toho skôr pocit, že je to nadpráca, pretože, keď sa pes chce biť, palica sa nájde a keď chceme topiť nejaký návrh zákona, ktorý vracia pomery k ústavnosti, tak si musíme vymyslieť ešte aj to, čo sme si pri šiestich predchádzajúcich novelách, kde by išlo tiež o podobné sumy, podotýkam, možno pri sumárnom vyjadrení o niečo menšie, ale potom už je jedno, či ubudne 1 euro v štátnom rozpočte alebo 16-tisíc eur. Buď ubudne, alebo neubudne. Neexistuje žiadne medzi tým. Tak je pre mňa príznačné, že sa 6-krát napíše súhlas, že nebude mať dopad na štátny rozpočet, ale pri tomto návrhu sa sekcia preberie, uvedomí si, že má uznanie za kvalitu a vymyslí to, že mám nahradiť úbytok neexistujúcej straty. Zvláštne, ale príznačné.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol spravodajskú informáciu. Uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej republiky (pozn. red.: správne znenie je "Národnej rady Slovenskej republiky") v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené v § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, teda doručenie najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, kedy sa uskutoční prvé čítanie. Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Zároveň navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pôvodne som sa chcel prihlásiť len s faktickou poznámkou, ale keďže sa nikto nehlásil do rozpravy, takže som skončil tuná s mojím veľmi stručným vystúpením. Nechcem hodnotiť dokonalosť alebo nedokonalosť legislatívnej stránky návrhu novely, ktorú predkladá pán kolega Osuský. Nie je to ani celkom moja parketa a nie je to ani cieľ môjho stručného vystúpenia. Ale napriek tomu jeho návrh s radosťou podporím už len preto, lebo ho považujem za pozitívny krok k riešeniu problému, ktorému čelíme už niekoľko rokov a napriek všetkým možným sľubom aj zo strany vlády, aj zo strany časti tejto snemovne alebo aj napriek pokusom, ktoré tu už odzneli, stále pretrváva ten absurdný stav, ktorý bol akousi, povedal by som, hysterickou reakciou na podobne nešťastný krok maďarskej strany.
Ale ešte viac, ako tú legislatívnu stránku samotného návrhu, chcem oceniť takpovediac humanistický étos, ktorým bolo predchnuté vystúpenie pána poslanca, ktorý nám tu v tejto snemovni dosť chýba. Myslím, že sme upadli do takého ťažkého pragmatizmu legislatívno-ekonomického a málo sa venujeme práve otázkam humanizmu, ľudskosti alebo takým substílnejším témam, ktoré takisto patria, myslím si, do tejto snemovne a nemali by sme ich obchádzať. A som veľmi rád, že pán kolega Osuský práve patrí podobne s kolegom Mičovským, spomeniem ho nielen preto, že tu sedí predo mnou, ale že s podobne entuziastickým vystúpením vystúpil dnes ráno, aj keď na trochu inú tému. Myslím si a apelujem na to, aby tí, čo na to máme bunky, aby sme sa nebáli a nehanbili s podobnými vystúpeniami predstupovať pred túto snemovňu a následne aj pred verejnosť.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa. Nebudem už dlho hovoriť. Ďakujem kolegovi Hubovi za milé slovo a áno, ja chápem, aj keď sa v jednom prípade jedná o trestný zákon, ktorý momentálne paradoxne na Trestný zákon ničí lesy v ktorejsi slovenskej dedinke, tak i tento zlý zákon o občianstve poškodzuje osudy. Poviete si, na Slovensku je smrekov 80-ročných plno, no božemôj, keď sa už nejaké vytnú. Ešte aj na tej Kolibe ostali nejaké stromy, aj po tom masakri, ktorý tam nastal. A je nás 5,5 milióna, no čo už je po 800 nejakých občanoch, ktorí sa vydali, oženili a už kašleme na nich. Teda, ako sa povie, čo je pár stromov a pár občanov proti sláve božej. No, ja si nemyslím, že by sme mali takto uvažovať, skôr keď ide o našich občanov i o hodnotné stromy, by sme sa mali držať paradoxne toho starého židovského "Kto zachráni jednoho človeka, ani keby zachránil ľudstvo.". A tak je to aj s tou záchranou stromu, ktorý nemusel a nemal padnúť. A tak je to aj s občanom, o ktorého sme prišli.
Som presvedčený, že tých 93 %, ktorí neprišli o občianstvo na základe Orbánovho zákona a nášho spravodlivého hnevu, ale ako odpadový produkt, ako, aby som povedal moderne "collateral damage" tohoto zákona, tak v tomto prípade je tých vedľajších poškodení 93 %. Deväťdesiatim trom percentám z celkového počtu sme poškodili mimo úmysel vytrestať zlého Orbána. To je teda efektívnosť zákona voči vlastným občanom. Ja sa za takýto zákon hanbím, bol som jeden zo signatárov podania na Ústavný súd a záleží na tom, či Ústavný súd bude osud siedmich či ôsmich stovák občanov považovať za terciárnu záležitosť, ako to už vyjadril priekopník prístupu k plneniu ústavných povinností prezident Gašparovič vo veci generálneho prokurátora. Či tých 800 občanov bude terciárna záležitosť pre Ústavný súd, ktorému trvá už takmer tri roky, aby prijal nejaké rozhodnutie, aké sa patrí prijať, keď ide o podozrenie porušenia ústavy a keď ide o možno len mizerných 800 občanov.
Ja som presvedčený, že tí občania sú pravdepodobne nielen tí 93 % z nich voliči SMK alebo Hídu. To budú voliči všetkých z vás i z nás. A všetci tí sú naši spoluobčania a myslím si, že rovnako ako tí, 7 %, i tých 93 %, spolu 100 %, si zasluhuje, aby snemovňa volená z vôle ľudu a preto, aby pracovala pre ľud, aby myslela i na tak bezvýznamnú vec, ako je 800 duší.

Vážená pani podpredsedníčka, ja som chcel reagovať na včerajšok, čo sa tu udialo. Navrhujem, aby vedenie parlamentu vždy zabezpečilo, aby predseda vlády nekonal tak, ako včera, že vždy po pätnástich minútach odíde bez toho, aby poveril ústne, alebo písomne niektorého člena vlády svojím zastupovaním. Čiže to by mal ako pravidlo vždy robiť.
Na druhej strane aj poslanci, ktorí sa na interpelácie prihlásia písomne, alebo ústne, by mali dopredu oznámiť, koho budú interpelovať, to nie je až také ťažké, to vieme dopredu a samozrejme interpelácia má byť stručná, jasná a adresná. Včera to, čo bolo, čo sa tu dialo, bolo trápne, mnohí sme sa nedostali k slovu a bolo to aj nedôstojné, keď sme tu všetci čakali na Godota a nič sa vlastne nedialo dlhý čas...(Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Aký máte procedurálny návrh, pán poslanec?

Mikloško, Jozef, poslanec NR SR
Aby vedenie parlamentu nejakým spôsobom zabezpečilo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená, ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, to, čo vy stvárate, normálne fakt musí rozum stáť. Ale však to musíte, podľa mňa, cítiť aj vy, aj ten Džugašvili za vami, čo tam gestikuluje. Včera tu došiel (smiech v sále) ako taký, taký medveď vydurený z nory, prosím vás, a vy ste si pomýlili adresáta, komu ste čo hovorili. Vy ste hovorili Ficovi, nie mne, prosím vás. To čo bolo za hlasovanie teraz? Ja som neskončil moje interpelácie. To bolo čo za hlasovanie? Ako si dovoľujete dať hlasovať o tom, čo som ja hovoril, keď som to neskončil? Ako si to dovoľujete? Čo si vy vlastne dovoľujete, prosím vás? Čo si to tu dovoľujete? Ja som neskončil moje interpelácie a vy ste dávali o nich hlasovať, či som ja, alebo nie som spokojný, ja som to nedopovedal, rozumiete? Ako si to vôbec môžete dovoliť? Ešte za mňa, pani kolegyňa, nerozhodujete, ani nebudete, to vám garantujem. Ja som moje interpelácie neskončil... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Procedurálny návrh.

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Vy ste nemali najmenšie právo dať hlasovať o tom, s čím som ja spokojný, alebo nie som spokojný, rozumiete? (Prerušenie vystúpenia časomerom.)