2. schôdza

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Aj ja by som chcel vyjadriť takú radosť a uspokojenie z toho, že tu zaznelo opäť ospravedlnenie. Včera sme počuli tiež jedno, pokladám to za dobrý prejav, že vieme vyjadriť ľútosť nad tým, ak sa stalo niečo nedobrého, aj keď môžeme mať rôzne názory. Takže ďakujem pánu poslancovi Hlinovi za jeho prístup. Vďaka.

Dobré ráno. Chcem sa s plnou vážnosťou pridať ku kolegovi Hlinovi a povedať, že ak som včera spomínal, že pred nejakými rokmi sa dostali do významných funkcií v tomto štáte ľudia, ktorí zneužili veľmi hrubým spôsobom dôveru všetkých, ktorých tam ustanovili, aj všetkých, ktorí mali slúžiť, tak s rovnakou vážnosťou a ozaj istou pokorou chcem vyjadriť presvedčenie, že takí ľudia, ako tu spomínal kolega, ako teda, ja to meno predsa len poviem, aj keď sa mi to prieči, bol Ján Slota, sa už nikdy nedostanú na takúto pôdu, ako je pôda parlamentná, a že sa jednoducho všetci občania v tejto republike už dostatočne poučili natoľko, aby sa ozaj ľudia tohto typu nemohli stať tými, ktorí majú vytvárať zákonné normy. Ďakujem.

Dobré ráno. Chcem sa s plnou vážnosťou pridať ku kolegovi Hlinovi a povedať, že ak som včera spomínal, že pred nejakými rokmi sa dostali do významných funkcií v tomto štáte ľudia, ktorí zneužili veľmi hrubým spôsobom dôveru všetkých, ktorých tam ustanovili, aj všetkých, ktorí mali slúžiť, tak s rovnakou vážnosťou a ozaj istou pokorou chcem vyjadriť presvedčenie, že takí ľudia, ako tu spomínal kolega, ako teda, ja to meno predsa len poviem, aj keď sa mi to prieči, bol Ján Slota, sa už nikdy nedostanú na takúto pôdu, ako je pôda parlamentná, a že sa jednoducho všetci občania v tejto republike už dostatočne poučili natoľko, aby sa ozaj ľudia tohto typu nemohli stať tými, ktorí majú vytvárať zákonné normy. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja sa ospravedlňujem, že som sa nestihol prihlásiť načas, mal som trošku problémy s kartou. Ja by som chcel iba poukázať na to, že podľa môjho názoru príliš veľa sa venuje času a energie slovensko-maďarským vzťahom. Ja som Oravec a myslím si, že krásne vzťahy alebo aj ďalšie vzťahy treba rozvíjať aj v rámci slovensko-poľskej spolupráce alebo slovensko-poľských vzťahov. Myslím si, že slovensko-ukrajinské vzťahy tiež majú priestor na zlepšovanie.
A na tomto mieste by som iba chcel povedať, že nemyslím si, že je vhodné stále sa iba ospravedlňovať, lebo aj Maďarská republika urobila voči Slovenskej republike určité kroky. A z tohto dôvodu som toho názoru, že najlepšie je spolu rokovať, komunikovať, ale nie sa ospravedlňovať za niečo, čo paradoxne náš predstaviteľ, ktorý teraz nie je v podstate vo vláde, vykonal. On by sa mal sám za to ospravedlniť. Iba toľko. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Viete, akí sme my Oravci? Jeden je taký, druhý taký, ale nevadí, však... (Hlasy z pléna.) Ja som tiež z Oravy. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Dobre, odpovedajte, pán poslanec.

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Takže tie názory sú rôzne.
Na otázku pána Drobu. Je to ťažká téma, ťažký problém. Však od toho je nás tu toľko zatiaľ, aby sme hľadali spravodlivé riešenie, lebo princíp spravodlivosti je podľa mňa taký absolútny, taký pekný, taký krásny, že sa nemôžete pomýliť, lebo keď je to spravodlivé, tak je to dobré. Tak to je taký princíp, ktorý by som ja tu hľadal. A možno 150 múdrych hláv ho nájde. Tak možno ho nájdeme aj v tomto prípade. Takže neviem, čo mám ešte doplniť.
K otázke pána Martvoňa. Niekto povie, o. k., ja to poviem. Ja som to povedal, vy by ste to nepovedali, ja som to povedal. Myslím nič vtipnejšie, nič vážnejšie ma v tejto chvíli ako odpoveď na vašu otázku nenapadá. Ďakujem.

Dobrý deň. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť aj svoje vyjadrenie k programovému vyhláseniu vlády pána Roberta Fica, ktoré nám bolo predložené. Myslím, že poverení zástupcovia klubov, ako aj niektorí iní rečníci, ktorí už boli predo mnou, sa pomerne hojne vyjadrili k tomuto programovému vyhláseniu ako celku pozitívne aj negatívne, podľa, samozrejme, svojho názoru a politického presvedčenia. Dovoľte mi preto sústrediť sa skôr už na konkrétne veci, a to na konkrétne dve oblasti, ktoré sú veľmi dôležité a ktorým sa aj osobne venujem. Jedno je školstvo a vedomostná ekonomika a druhé je otázka boja proti korupcii. Takže dovoľte mi pozrieť sa na programové vyhlásenie vlády z hľadiska týchto dvoch oblastí.
Je mi ľúto, že či už iné povinnosti alebo dlhší spánok nedovolil pánovi ministrovi Čaplovičovi, aby tu v tejto chvíli bol, ale verím, že mu tieto slová budú sprostredkované, ak budú uznané za hodné pozornosti.
Takže začnem školstvom a vedomostnou ekonomikou. Myslím si, že je naozaj čas, a v tom súhlasím s rečníkmi z oboch strán tohto politického spektra, aby sme hovorili viac vecne a možno menej všeobecne. Ja dokonca mám aj osobný záujem na tom, aby pán minister školstva aj vláda ako celok mali v oblasti školstva úspech. Mám dve malé deti, ktoré v tejto krajine budú chodiť do školy alebo už chodia do školy, a myslím si, že takisto ako všetci ostatní, ktorí toto zažívajú, si môžu len priať, aby sme pokračovali v línii zlepšovania stavu nášho školstva, ktorá nie je uspokojivá.
Máme veľký problém, o ktorom sa, chvalabohu, už hovorí, je to nezamestnanosť mladých ľudí na Slovensku, ktorá dosiahla alarmujúcich 35 %. Sme za Grékmi a Španielmi najhorší v Únii v tomto. To je naozaj niečo, čo musí varovať. Akútnosť tejto situácie núti aj spoločnosť, aj politikov konečne sa vážne zaoberať školstvom. Je to smutné aj dobré zároveň, dobré v tom, že sa ľady hýbu ostatné roky. Ako človek, ktorý už dvanásť rokov sa venuje problematike školskej politiky, môžem konštatovať, že postupne pozornosť, ktorá sa jej venuje, rastie, ale, bohužiaľ, smutné je to v tom, že rastie až vtedy, keď rastie aj kríza v oblasti vzdelávania, najmä jej výsledkov na trhu práce. V tomto smere vítam to, že programové vyhlásenie vlády venuje tejto oblasti veľa strán papiera a že dokonca aj z hľadiska verejnej diskusie ostatných dní téma školstva je až nadštandardne zastúpená. Otázka však zostáva, samozrejme, aké budú výsledky.
Osobne však musím zároveň aj kriticky poznamenať, že aj programové vyhlásenie, ale najmä vyjadrenia, ktoré ho sprevádzajú, síce na jednej strane hovoria o potrebe určitého pokoja, poriadku aj v školstve, čo predsa len v prípade školstva ja si cením, pretože myslím, že naozaj školstvo ako beh na dlhodobé trate potrebuje určitý pokoj a poriadok, na druhej strane sú tu rovnako razantné až razantnejšie vyhlásenia, ktoré sú skôr konfrontačné, sú to hľadania nepriateľov v gymnazistoch, súkromných školách, niekedy aj v žiakoch samotných. Pritom skutočnou cestou k spokojnosti ľudí je školstvo, ktoré funguje pre všetkých nie také, v ktorom sú jasní nepriatelia. A nemôžeme si nahovárať, že keď školstvu vrátime niekoľko vonkajších znakov, ktoré si pamätáme z čias socializmu, tak bude zrazu všetko v poriadku. Nie sme už v osemdesiatych rokoch, naša ekonomika nie je v osemdesiatych rokoch, naša spoločnosť nežije v osemdesiatych rokoch, naše deti nežijú v osemdesiatych rokoch. Ak sa budeme pokúšať vybudovať znova školstvo osemdesiatych rokov, nebude to fungovať. A to nie je spôsob, ako sa vymedzovať voči socialistickému školstvu, ktoré v mnohom fungovalo veľmi dobre, ale nie vo všetkom.
Dovoľte mi stručne pohovoriť o štyroch kľúčových problémoch a o tom, ako sa im venuje programové vyhlásenie vlády a aké uspokojivé záväzky nám v tomto smere dáva.
Asi tá najdôležitejšia otázka, a preto ju spomínam prvú, je otázka postavenia učiteľov. Medzinárodné štúdie ukazujú, že kvalita učiteľov, ich postavenie, ich podpora, to, ako dobre môžu vykonávať svoje povolanie, je úplne najdôležitejší faktor. Nie iPady v školách, nie krásne budovy, nie všetky možno ostatné veci, ktoré môžeme spomenúť, ale učiteľ je ten úplne prvoradý. Je to podložené naozaj tak veľkým množstvom štúdií, že s tým ťažko polemizovať. A myslím si, že to je niečo, na čo na Slovensku by sme nemali zabúdať a, viem, nezabúdame. Myslím si, že kľúčom ku kvalitnej škole je učiteľ, ktorý nemá v ruke trstenicu, nebojí sa dávať zauchá, učiteľ s primeranou a zaslúženou autoritou. Na to však potrebuje aj materiálne podmienky, ktorým sa u nás väčšinou rozumie plat, ale aj dôstojnosť z hľadiska výkonu svojho povolania. To je niečo, v čom Slovensko zlyháva. Tuto nejdem teraz hádzať nejaké obligátne kritické slová ani na adresu prvej Ficovej vlády, ani na adresu kratšej Radičovej vlády, ani do minulosti. Myslím si, že v tomto smere skutočný skok vpred sa neudial asi za žiadnej vlády, takže tuto nie je asi namieste si navzájom pohovoriť.
Dovolím si však len poznamenať, že predsa len jedna vec mi v tom programovom vyhlásení chýba. Vláda Ivety Radičovej napriek tomu, že pracovala v časoch veľmi ťažkej konsolidácie verejných financií, keď v priebehu jedného roka musela stiahnuť deficit o takmer 4 % HDP, dokázala povedať aspoň to, že učitelia budú mať prednosť v porovnaní s úradníkmi vo verejnej správe. Ak si pozrieme rok 2011, vidno, že mzdový balík vo verejnej správe sa znížil o 10 %, učiteľom zostal zachovaný, v roku 2012 zostal úradníkom zachovaný, učiteľom sa zdvihol o 5,7 %. Nie sú to veľmi uspokojivé čísla, ale aspoň tam bola tá prioritnosť. V programovom vyhlásení vlády je len všeobecná veta o tom, že učiteľom sa pridá v závislosti od možnosti štátneho rozpočtu. A pokiaľ ide o budúci rok, už skôr dostávame signály, že sa platy zvyšovať nebudú vôbec alebo len veľmi minimálne. To pobúrilo dokonca aj takých spojencov vlády, ako sú odborári v školstve, ktorí povedali pre nich až také, nechcem povedať slovo kacírske, neočakávané slová o alibizme a o tom, že nevedia garantovať sociálny zmier, na čo sme vo vzťahu odborov a strany SMER v minulosti nezvykli. Čo tým chcem povedať, je, že učitelia za tejto vlády by sa mali dočkať aspoň takej prednosti, akú mali za minula, pretože čelíme minimálne rovnakým podmienkam v oblasti konsolidácie verejných financií. A ja by som veľmi vláde prial, aby sa dočkali aj lepšieho. Vláda to bude robiť v ťažkých časoch. A preto si myslím, že je namieste trpezlivosť a zároveň nemôžeme prijať to, že za štyri roky sa s tým nedá výrazne pohnúť dopredu. A myslím si, že v tomto smere, dúfam, sa dočkáme aj konkrétnejších vyjadrení.
Zároveň však treba povedať aj to, že postavenie učiteľa je nielen o plate. Samozrejme, plat, ako sa vždy hovorí, je na prvom mieste. Ale to, na čo sa u nás sťažujú pedagógovia na všetkých úrovniach, nie je len plat. Sťažujú sa aj na nie často dôstojné podmienky práce, napr. z hľadiska rôznych legislatívnych obmedzení, až, prepáčte mi za výraz, buzerácie, ktorým čelia. To hovoria od vysokoškolských učiteľov až po učiteľky v materskej škole. Špeciálne byrokratizácia, ktorá vznikla po tzv. Mikolajovej reforme v prípade základných a stredných škôl v roku 2009, keď už nie je úplne radostná situácia v školstve, sa ešte preťažila tonami papiera. Predchádzajúca vláda v reakcii na to naštartovala projekt debyrokratizácie školstva, ktorý už priniesol prvé výsledky. Tu mi zatiaľ chýba o ňom zmienka. Verím, že to nie je preto, že by sa byrokratizácia chcela prehlbovať, ale že je to skôr nejaké prehliadnutie.
Druhý bod, ktorý si zasluhuje dôsledné riešenie, je štruktúra odborného školstva, jeho kvalita a vzťah k trhu práce. Problém odborného školstva dnes na Slovensku je v tom, že je najdrahšie zo všetkých stredných škôl, ale produkuje najviac nezamestnaných. Je to paradox a veľmi smutný paradox. A odborné školstvo potrebuje určite aj reštrukturalizáciu, aj odmeňovanie za kvalitu, aj dôrazné umiestňovanie absolventov v praxi. Toto vnímam pozitívne, aj keď musím povedať, že nie potom celkom rozumiem, prečo hlavnou témou vlády vo vzťahu k stredným školám zatiaľ je boj s gymnáziami. Vláda má v programe slovo, že ich chce zreálniť, hoci už máme spolu s Čechmi jeden z najnižších počtov gymnazistov v Európe. Aj Nemci, Francúzi a všetky iné vzory, ktoré pán minister spomínal, majú na gymnáziách omnoho viac detí. Ak na gymnáziách u nás je menej ako 30 % detí, tak ťažko tam môže vo veľkom chodiť odpad, ak pán minister za odpad nepovažuje 80 % absolventov základných škôl. A ak ich za to považuje, tak potom si to treba povedať a potom si povedať, čo s tým ideme robiť, ak sme nespokojní s tým, ako je vzdelaných viac ako 80 % absolventov základných škôl. V snahe získať body dokonca aj predseda vlády sa zapojil do tejto diskusie a doslova povedal, že murár je viac ako gymnazista, čo, si myslím, je veľmi nevhodné vnášanie triedneho boja do našej spoločnosti. Každý, kto niekedy skúšal aj stierkovať, ale aj študovať na gymnáziu, mal som príležitosť skúšať toto oboje, vie, že nie je možné stavať jedno nad druhé, obidvoje si vyžaduje iné zručnosti, ktoré niektorí ľudia majú obe. Ja sa priznám, že som rýchlo pochopil, že mám skôr tú gymnaziálnu ako tú stierkovaciu, aj keď zostali po mne určité tiež manuálne výkony. Takže myslím si, že akékoľvek odkazy evokujúce boj a dávno minulé časy neprinesú lepšie školstvo. Nemôžeme stavať murárov a gymnazistov proti sebe ani ich polarizovať. Musíme sa snažiť, aby každý z nich mal dobré školy. A to je ďalšia vec, ktorú, musím sa priznať, vnímam kriticky. A to je naozaj otázka kvality škôl a hierarchie škôl, pretože ak chceme, aby sa rodičia nebránili tomu, že ich deti pôjdu na odborné školy, tak ich nesmieme znevažovať. Nesmieme ich zhadzovať, nesmieme sa tváriť, že sú lepšie a horšie školy. Ak, naopak, verejne hovoríme o tom, že áno, je prvá trieda, tam pôjdu tie lepšie deti, potom je druhá trieda, tam pôjdu tie priemerné deti, a potom je tretia trieda, tam pôjdu tie odpadové deti, a tak podporujem zmýšľanie spoločnosti, ktoré mi hovorí, že tí skutočne dobrí idú na gymnáziá a tí ostatní sa niekde už umiestnia, potom niet divu, že každý rodič, ktorý chce len to najlepšie svojmu dieťaťu bude bojovať ako lev, aby jeho dieťa skončilo v prvej lige, pretože, samozrejme, každý rodič chce, aby jeho dieťa skončilo v prvej lige. Z tohto hľadiska oceňujem a veľmi oceňujem snahu povedať, že všetci sú si rovní a nie je lepšie byť jedným alebo druhým. Na druhej strane si myslím, že potom tie výroky musia byť aj vzájomne konzistentné.
Odborné vzdelávanie zároveň nesmieme vnímať ako monolit. Dnes sa hovorí o odbornom školstve, na ktorom študuje asi 70 % našich detí, na strednej škole. Ale to je naozaj od priemysloviek a obchodných akadémií až po stavebných robotníkov, ktorých mal na mysli alebo ku ktorým hovoril aj predseda vlády. Máme tam aj kvalitné odborné školy, aj školy s veľmi nízkou úrovňou. Cieľom asi je vytriediť to. A v tom aj ponúkam vláde našu spoluprácu, pretože si myslím, že je to zásadný problém v tejto spoločnosti. Hádzať do jedného vreca ich môže len dedo Mráz. Dúfam, že toho sa nedočkáme.
Druhým krokom je však uvedomiť si, aký je dnes trh práce. Viem, že aj zástupcovia strany SMER, aj konkrétne pán minister školstva v minulosti komunikovali s manažérmi z veľkých priemyselných podnikov, napr. s manažérmi zo Samsungu. A mal som možnosť sa s nimi porozprávať aj ja. Ale mal som z toho pocit, že sme si zobrali iné závery. Možno je to generačný rozdiel, ale chýba mi uvedomenie, že dnes sme naozaj v úplne inom svete ako v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Nevyrábame pre trhy RVHP, vyrábame úplne na iných technológiách. Dnešný sústružník je často napoly programátor. To som si uvedomil, tú mieru globalizácie, keď som sa rozprával naozaj s manažérom zo Samsungu. A potom som čítal jeden článok v americkom časopise o podobných ľuďoch v Spojených štátoch. A tie články a tie vyjadrenia boli takmer identické. My dnes naozaj súťažíme na globálnom trhu pracovnej sily a súťažíme, ak chceme žiť tak, ako chceme žiť, o najkvalifikovanejšie pracovné miesta. A musíme tomu sa prispôsobiť.
Keď sa bavím s manažérmi, ja verím, že máte podobnú skúsenosť, málokedy sa sťažujú na to, že niekto neovláda tento konkrétny stroj alebo ten konkrétny stroj. To vedia naučiť pomerne rýchlo. Na čo sa mi sťažujú, je, že naše deti často nevedia dobre po anglicky, čo je v moderných firmách, nadnárodných, úplne kľúč, nevedia robiť s informačnými technológiami, čo, ako som povedal dnes aj pri manuálnych profesiách, je často základ. Nemusí človek, samozrejme, vedieť programovať v C, ale musí vedieť pracovať s informačnými technológiami. Na to, čo nazývajú Angličania soft skills, my nemáme, my to voláme mäkké zručnosti, prekladáme to teda schopnosť pracovať v tíme, schopnosť robiť, povedzme, nadčas, motivovať sa a podobne. A dokonca paradoxne sa mi často sťažujú na veci, ktoré vôbec nesúvisia s osnovami, ako je zvedavosť, chuť učiť sa nové veci, chuť do práce a podobne. To sú veci, ktoré sa nedajú naučiť povinnou matematikou, ani povinnou angličtinou, keď hovorím o tom, čo sme zaviedli my, to sú veci, ktoré sa naozaj dajú zaviesť len zlepšeným celkovým školstvom. Zároveň sa mi sťažujú aj na nedostatky v matematike, slovenčine, v praktických základoch fyziky a chémie. To naznačuje, že problém nášho odborného školstva nie je ani tak v konkrétnej väzbe na konkrétny zdroj, ale v celkovej úmere vzdelanosti, ktorú sme schopní našim deťom poskytnúť. A na tom by sme mali pracovať.
Tretím okruhom problémov slovenského školstva je kvalita vysokých škôl, vedy a výskumu. Cením si, že v tejto časti nie sú zásadné rozdiely medzi tým, čo mala na mysli predchádzajúca vláda, a tým, čo má na mysli táto vláda. A myslím si, že je to aj pomerne dobre namierené, len je to pomerne všeobecné, nevieme z toho určiť, čo vláda naozaj spraví. A tým pádom sa to aj ťažko hodnotí. Zároveň si dovolím upozorniť možno na pár konkrétnych problémikov. Prvý z nich je ten, že dneska sa často debatuje o kvalite vysokých škôl z hľadiska odborov. Debatujeme o tom, či je lepšie byť technikom alebo prírodovedcom, alebo ja neviem politológom, alebo matematikom. Problém je v tom, že to je delenie, ktoré vám toho veľa nepovie. Ak si pozriete údaje, ktoré máme k dispozícii o tom, kto má najlepšie pracovné miesta a kto je najlepšie zamestnaný, tak zistíte, že tá deliaca čiara nevedie medzi odbormi, ale medzi kvalitnými a nekvalitnými školami. Ministerstvo školstva zverejnilo takú peknú tabuľku, kde sú absolventi jednotlivých fakúlt podľa platov. A v tej prvej desiatke máte aj informatikov, ale aj manažérov, aj farmaceutov, aj národohospodárov. Nie je možné povedať, že na trhu práce uplatniteľní jedni sú a druhí nie sú. Sú tam uplatniteľní všetci, ak majú kvalitné vzdelanie. Problém Slovenska je v tom, že mnoho škôl neponúka dnes kvalitné vysokoškolské vzdelanie. A na výbore včera zaznel, neviem, či to nebolo aj náhodou od niekoho zo strany SMER, a ospravedlňujem sa, ak vkladám niečo do úst, veľmi múdry výrok, že problém často dneska nie je v tom odbore, ale v peniazoch. Ak máte málo peňazí, tak sa ľahšie učia tie finančne nenáročné odbory. A učia sa nekvalitne. A to nie je problém toho odboru ako takého, ale toho, že keď chcete za pár sto eur naučiť niečo vysokoškolských študentov na hlavu, tak ich to niečo nenaučíte, aj keby to bola technika alebo čokoľvek iné. Preto si myslím, že musíme na tomto pracovať a musíme pracovať aj na platovej reforme vo vysokom školstve. Výhoda vysokého školstva je v tom, že tých elít je tam málo. Slovensko má asi tisíc profesorov a asi dvetisíc docentov. To v porovnaní s počtom napr. učiteľov základných stredných škôl je, samozrejme, zanedbateľné číslo. Preto by sme pre akademické špičky, ktoré naozaj udávajú tón na vysokých školách, mohli tie platy zreformovať za pomerne malé náklady. A verím, že niečo podobné sa aj podarí, pretože bez toho iné kroky, ako sú napr. obmedzenia úväzkov, vyženú aktívnejších zo systému alebo k inému ako k učeniu.
Zároveň posledná téma, ktorú by som chcel v tomto smere spomenúť, je, že návrh chce zásadne sprísniť akreditáciu, čo podporujem. Bolo to aj v návrhu, ktorý už pripravila Radičovej vláda a poslala na pripomienkovanie. Znepokojuje ma však opäť to, že sa nevieme poučiť z vlastnej minulosti. A to je plán akreditovať všetky vysoké školy naraz za jeden rok. Možno si pamätáte tí z vás, čo sa aspoň trochu školstvu venujú, toto skúsil už pán minister Mikolaj v rokoch 2008 a 2009, keď bol rozpracovaný plán na komplexnú akreditáciu na 6 rokov. A on sa rozhodol, že to urobí naraz. Výsledkom bolo toho, že školy v panike milióny strán papiera, doslova milióny strán papiera posunuli Akreditačnej komisii. A ak niekto z vás verí, že Akreditačná komisia vedela prečítať za jeden rok milióny listov papiera, tak je optimistickejší alebo ich považuje za skenery členov Akreditačnej komisie. A výsledkom bolo, že univerzitou na Slovensku sa stala takmer každá vysoká škola, pretože schopnosť Akreditačnej komisie ustrážiť kvalitu tohto procesu sa stratila pod zavalením práve tejto hurá ambície. Bývalý ruský premiér Černomyrdin raz hovoril, že chceli sme to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy. A ja veľmi prajem vláde, aby to v súvislosti s opätovnou prísnou akreditáciou nedopadlo takto, nie preto, že nejaký zlý minister Čaplovič to tak bude chcieť, myslím si, že to tak nebude chcieť, ale preto, že sa nepoučíme z vlastnej minulosti a už z vlastnej skúsenosti.
Dovoľte mi na záver k vysokým školám povedať ešte jednu vec. A to je to, že vláda chce v programovom vyhlásení klásť dôraz na excelentnosť. Hovorí o tom napr., že chce, aby profesori boli len tí, ktorí naozaj majú excelentné tvorivé a vzdelávacie schopnosti a výsledky vrátane formovania vedeckých alebo umeleckých škôl. Môžem toto predsavzatie len podporiť a opäť spomenúť, že pomerne konkrétny návrh, ako to spraviť, bol aj v novele, ktorá už bola v pripomienkovom konaní. Treba však povedať, že tieto veci nie sú vecou formálnych pravidiel, Slovensko má už dnes v zákone pomerne rovnaké kritériá, aké sú v okolitých krajinách, aké sú často aj v západoeurópskych krajinách. Problém býva skôr v ich vynútení a v ich uplatnení. A tam musím povedať, že by som dúfal, že vláda dá lepšie signály na to, ako vážne to myslí, než sa stretávame v súvislosti napr. s otázkami vzdelania či už bakalárskych alebo profesorských titulov jej vlastných členov.
Dovoľte mi na záver ešte povedať niečo o tom, čo v programovom vyhlásení spomenuté nie je. A to je inkluzívne vzdelávanie. Pán poslanec Hlina predo mnou spomínal to, čo on nazval rómsky problém. Neviem, či je to úplne najlepší názov, ale myslím si, že čas na to, aby sme sa trápili nálepkami, je už dávno za nami.
V ostatných témach, ktoré som spomenul, môžem s vládou niekedy súhlasiť, niekedy nesúhlasiť, môžem kritizovať všeobecnosť niektorých záväzkov, ale musím jednoznačne povedať, že vláda identifikovala tie problémy rovnako závažne, ako to robíme my, v opozícii, ale čo mi chýba v tomto zozname, to je naozaj, čo so vzdelávaním chudobnejších častí populácie a osobitne sociálne vylúčených Rómov, pretože o tom v tom programovom vyhlásení nie je takmer nič. Je tam jediná veta o tom, že vláda bude podporovať internátne školy. Internátne školy sú politicky taká fajn vec v tom, že ak sa vám nechce takúto otázku riešiť, a je to veľmi ťažká otázka, tak stačí spomenúť internátne školy a vzbudíte obrovskú vlnu emócií. Veľa ľudí je za to, lebo sú presvedčení, že len vytrhnutím detí z osád sa to môže zlepšiť. Veľa ľudí je proti tomu, najmä ak si naštudovali, čo sa stalo vo svete, keď posielate malé deti hromadne do internátnych škôl, najmä z takých menšín, ktoré nie sú populárne. A diskusia sa vedie, vášne stúpajú. Nakoniec sa nič nestane, ale máte to vybavené. Tento postup, priznám sa, je možno politicky pochopiteľný, ale po štyroch rokoch nič s našimi najvylúčenejšími deťmi neurobí. Preto si myslím, že je čas povedať si niečo iné. V pohode urobme internátne školy. Len kde na ne vezmeme peniaze? Niektoré inštitúty spočítali, že ak by naozaj internátne školy mali byť podstatné, stojí to asi 200 mil. eur ročne. V situácii, keď pán minister včera na výbore školskom vyhlásil, že nemôžu robiť ani taký krok, ktorý on osobne veľmi podporuje, a to je povinná škôlka pre päťročných, čo by bol ďalší krok pre inklúziu rómskych detí, čo by stálo rádovo menej peňazí, ako je 6 mld. korún, tak si myslím, že je to čisto fantázia. A treba si naozaj povedať, čo reálne vieme a chceme urobiť, či je to model celodenných škôl, či je to niečo iné. Ale musíme to spraviť. Prestaňme sa zaoberať chimérou internátnych škôl. Dnes existuje na Slovensku jedna taká, pokiaľ viem, má problém prežiť. To znamená, budem brať vážne v tomto akékoľvek deklarácie, až keď aspoň tá prvá škola nebude mať zásadné problémy s prežitím.
Dovoľte mi na záver v časti o školstve povedať zopár všeobecných viet. SDKÚ kritizuje vládu v tej oblasti programového vyhlásenia za to, čo nazývame bianko šek. Myslím, že aj včera to tu bolo predmetom určitej polemiky, aj u nás na školskom výbore to bolo predmetom polemiky, čo tým myslíme a či naozaj si vláda vypisuje bianko šek. Dovoľte mi preto povedať, čo tým máme na mysli. Osobitne v prípade školstva, si myslím, to namieste, bohužiaľ, je. Bianko šek znamená, že programové vyhlásenie vlády obsiahne veľa dobrých úmyslov, ale tak všeobecne poňatých, že sa nebude dať skontrolovať ich plnenie, čo je v prípade školstva nepochybne pravda. Ak si prečítate tých 9 strán, málokedy budete zásadne s niečím nesúhlasiť, lebo tie veci sú napísané tak, aby sa nedalo nesúhlasiť. Všetci chceme lepšie školy, všetci chceme lepších učiteľov, odmeňovaných učiteľov, vážených učiteľov, deti, ktoré sa majú lepšie a podobne, len oveľa menej sa tu dočítame o tom, ako to spraviť. A zároveň s tým sa kombinuje niečo, čo už vidíme ako ten bianko šek, aké bude mať efekty. A to je to, že on dáva priestor pre ministra školstva, príp. aj iných funkcionárov povedať takmer čokoľvek. Ak sa nám chce, aby jedného dňa sme mali gymnáziá zmenšené, tak to môžeme povedať, ak sa nám to prestane chcieť, tak môžeme povedať len to, že to mierne znáročníme, vezmeme do úvahy známky, monitor, niečo iné. A ak sa nám zdá, že, poviem príklad iný, že osemročných gymnázií je priveľa, jeden deň ich môžem chcieť zrušiť, druhý deň ich môžem chcieť obmedziť na 5 %, tretí deň môžem hovoriť o úplne iných kritériách. Ak chcem niečo podporiť ideologicky, napr. viac matematiky, tak jeden deň môžem povedať, že naše deti nevedia dobre matematiku, preto ju treba zaviesť povinnejšie, keď sa to zmení a ukáže monitor, že mi deti matematiku vedia, tak môžem vyhlásiť, že deti nech sa neboja matematiky, však ju vedia, a preto ju treba spovinniť, lebo sa jej deti nemusia báť. To znamená, že mám tu možnosť presadiť takmer čokoľvek, čo sa mi chce a čo mi práve napadne. Tie veci možné môžu byť dobré, niektoré môžu byť zlé, ale obávam sa, a to by som chcel povedať na záver, že to nie je dobrý model riadenia školstva a to sa netýka len tejto vlády opäť.
Keď sa objavili v médiách debaty o tom, čo bude v programovom vyhlásení, tak som bol svedkom toho, že viacerí učitelia aj jedna pani riaditeľka mi napísali o tom, že nemajú nič proti pánovi ministrovi Čaplovičovi, mnohí sa na neho tešia, zase povedané korektne. Ale čoho sa boja bez ohľadu na to, kto bude minister, je to, že sa zase začne v mnohom od začiatku. Písali mi o tom, ako naozaj po Mikolajovej reforme prepisovali učebné plány, ako si to museli celé prerábať. A hovorí mi to, že pre nich najväčší strach je, že keď dôjde minister jogín, chystá sa joga, keď dôjde minister, ktorý rád hrá futbal, chystá sa viac hodín telocviku, keď dôjde minister stavbár, alebo minister technik, začnú sa podporovať technické školy. A teda sa báli, či teda sa nebude vyučovať archeológia. Ale v tomto pán minister, musím uznať, je veľmi korektný a zatiaľ nepresadzuje svoje osobné povolanie. Takže to, chvalabohu, by bolo nekorektné mu vyčítať. Ale zároveň vnímajú to, že zase sa chystá veľmi veľa zmien, ktoré nie sú často ani prediskutované. Priznám sa, že úloha ministra je veľmi zložitá, úloha ministra školstva je jedna z najnáročnejších. Osobne si dokonca myslím, že je veľmi často podceňovaná. Myslím si, že byť ministrom školstva je ťažšie aj intelektuálne, aj manažérsky, ako byť ministrom väčšiny iných rezortov v tomto štáte. Takže určite je to človek, ktorý by mal mať postavenie na to, aby mohol meniť naše školstvo. A zároveň je to aj veľmi dôležité v tom, že mal by aj vedieť, kde sú hranice toho, čo do toho má vnášať minister a politik a kde by to bolo potrebné nechať aj na odbornú diskusiu a možno aj na postupnejší vývoj.
Školstvo, ako som už spomenul na začiatku, je jedno z najdôležitejších odvetví a zároveň je to jedno z tých odvetví, ktoré dnes čelia aj najvážnejším problémom. Myslím si, že nielen v duchu trošku nového ducha diskusie, ale aj v rámci nejakého uznania základnej reality je to problém, ktorému čelí táto vláda. A môžeme takmer s istotou povedať, že mu budú čeliť aj nasledujúce vlády, pretože je nad sily jednej vlády to riešiť, aj keby rovno konala ideálne. Bolo by takisto nekorektné maľovať nejaký ružový obraz o tom, ako všetko bolo super a teraz to bude zlé, keď prichádza vláda strany SMER. A myslím si, že lepšie je pri školstve povedať, že je to rezort, ktorý vyžaduje dlhodobé riešenia, je to rezort, ktorý má aj dlhodobé problémy. Ale bolo by vhodné sa sústrediť na ne takto a menej možno sa snažiť okamžite zaujať niekedy aj možno zaujímavými, niekedy skôr nie až takými domyslenými nápadmi. Napriek tomu chcel by som na záver tejto časti povedať, že želám pánovi ministrovi veľa úspechov. A dúfam, že mu budem môcť pomáhať v tom, aby školstvo o štyri roky bolo merateľne lepšie, ako je dnes, pretože naozaj tú latku, dúfam, spolu budeme nastavovať vysoko. Viem, že pán minister sa ju preskakovať nebojí, tak želám mu v tom veľa šťastia. Ďakujem.
A teraz mi dovoľte oveľa stručnejšie, keďže myslím, že tomu sa budú venovať mnohí iní, hovoriť o téme korupcie. V tejto téme by som chcel vypichnúť len také dva alebo tri momenty. Jedno je to, že na rozdiel od iných oblastí chcem oceniť, že v oblasti korupcie existujú v programovom vyhlásení aj konkrétne záväzky. To naozaj sa nie vždy dá povedať. Sú to napr. záväzky o výpovednej hodnote majetkových priznaní verejných funkcionárov, čo ma ako predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií veľmi teší. A s pánom ministrom sme sa už aj dohodli, že si na to sadneme spolu, asi tu nie je pán podpredseda vlády Kaliňák, ale v každom prípade takú dohodu máme. Takisto má teší záväzok napr. chrániť oznamovateľov korupčného správania, takzvaných whistleblowerov, a takisto ma teší, že vláda sa hlási k záväzku strany SMER a ostatných parlamentných strán spred volieb upraviť financovanie politických strán. To sú konkrétne záväzky, ktoré naozaj môžeme len oceniť. A môžeme, samozrejme, spolupracovať pri ich kvalitnom napĺňaní tak, aby sme sa dočkali skutočnej zmeny. A je tam aj pár vecí, ktoré ma tešia menej, lebo vidím v nich určité riziká.
Nebudem spomínať nejako dlho to, že vláda chce vytvoriť podmienky na aplikáciu zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Je to pre mňa niečo ako tie internátne školy, vec, ktorá vzbudí veľa emócií. Ale je zaujímavé, že napriek tomu, že bola schválená už veľmi dávno, a že napriek tomu, že bola novelizovaná, kvôli nej sme ešte aj ústavu menili, tak stále akosi nefunguje, možno aj preto, že jej cieľom nie je fungovať, ale získavať politické body. Ale nech si každá vláda získava ľahké politické body na tom, na čom chce.
Trošku viac ma znepokojilo to, že, to už spomínala včera aj pani poslankyňa Žitňanská, vytvára sa tu priestor na otváranie zákona o slobodnom prístupe k informáciám, čo považujem za veľmi, veľmi rizikové. A musím povedať, že budeme veľmi opatrní v sledovaní toho, čo vláda prinesie, lebo také snahy tu už boli a skoro vždy boli nie o tom, aby bola informovanosť a otvorenosť väčšia, ale menšia. Takže ak sa to zmení, budem prvý, kto zloží svoj neexistujúci imaginárny klobúk pred touto vládou. Ale na základe skúseností som skôr opatrný.
Zároveň musím ale povedať, čo tam aj chýba. A naozaj, čo tam chýba, to sú dve veci.
Jedna vec je reforma a ďalšie zmeny, nazvime to v represívnom reťazci, reforma justície, reforma prokuratúry, zlepšovanie kvality polície. Toto je naozaj niečo, čo ma znepokojuje. Najrazantnejšie protikorupčné opatrenie v justícii a na prokuratúre, ktoré sa navrhuje, je zavedenie protikorupčných liniek. Ja som fanúšik protikorupčných liniek. Nie je tu pán bývalý minister Galko, dúfam, že sa neurazí, že sa mi páčilo, keď to zaviedol. Aj sa mi páčilo, že to osobne obsluhoval. Takisto som ocenil, keď aj pani Radičová zaviedla tieto linky. Ale priznám sa, že si nemyslím, že protikorupčné linky sú to číslo jedna, ani číslo dva v riešení problému korupcie, osobitne ak ich bude dvíhať na prokuratúre pán Trnka a na súdoch pán Harabin. Tak obávam sa, že na také linky veľa ľudí nezavolá. A keď aj zavolajú na ne, tak skôr zle skončia, najlepšie z niečoho obvinení sami. Takže toto, sa musím priznať, oblasť prokuratúry a oblasť súdov z hľadiska boja proti korupcii považujem v tomto za slabšie a nedotiahnuté. Verím, že je to aj preto, že ešte tam nie je možno úplne domyslené, ako ďalej s nimi, lebo strana SMER sa definovala v opozícii na veľmi tvrdom odmietaní reforiem ministerky Žitňanskej. Všetci, čo sme tu sedeli v minulom období, si pamätáme, že vždy keď prišiel nejaký zákon z vlády k reforme justície, prokuratúry, tak, myslím, že to bol najmä pán Madej, ktorý sem prišiel a vysvetlil nám, ako je to celé zle. Nechcem teraz o tom vecne polemizovať. Toto asi nie je to miesto, len chcem povedať, že asi je ťažké pre stranu SMER teraz nejako veľmi otočiť a začať ťahať ďalej túto reformnú líniu. Je právo mať svoju reformnú líniu. Ja ju vôbec neberiem. A zatiaľ sa tá iná reformná línia neobjavila. A ak sa neobjaví, tak si myslím, že ten represívny boj s korupciou sa k nám ani nedostaví, akokoľvek môžeme mať aj linky, aj všetko to ostatné, čo som spomínal. My ponúkame v tomto vláde spoluprácu. Myslím si, že ak v niečom mala aj minulá vláda kredibilitu, tak to bola naozaj snaha razantne pohnúť prokuratúrou a justíciou. A tým opäť nechcem povedať, že všetko bolo bezchybné a geniálne. Ale myslím si, že tam je určite veľa, na čo sa dá nadviazať.
Druhá vec, ktorú by som chcel spomenúť, je, že hoci nápady a konkrétne riešenia v programovom vyhlásení môžeme hodnotiť všelijako, povedzme si úprimne, v boji proti korupcii je to rovnako aj o signáloch a dôveryhodnosti. Iveta Radičová ako osoba ju napr. mala. Napriek rôznym útokom myslím si, že o ňu dodnes neprišla, pokiaľ sledujem, čo mi o nej hovoria občania, keď ich stretávam. A otázka je, či ju dokáže mať Robert Fico. Nechcem prejudikovať, myslím si, že štyri roky máme na to, aby sme to sledovali. Nechcem ho tu ani urážať, ani tu nie je pán premiér, ani ho nejako spochybňovať. (Reakcie z pléna.) Prepáčte, pán predseda vlády, som si vás nevšimol. Tak som rád, že tu ste. (Smiech v sále.) Takže ale vidíte, o to lepšie je, že som bol korektný a neskúšal som za jeho chrbtom o ňom niečo škaredé povedať, lebo tu za mojím bol. Takže dovoľte mi sa k tomu vrátiť. Takže otázka je, či pán Fico dokáže si budovať túto kredibilitu, či ju má. Myslím si, že slovenská verejnosť je v tomto otvorená. Nebudem hovoriť o sebe, pretože tá skúsenosť z prvej vlády nie je dobrá. To dokonca, myslím si, mimo kamier uznajú aj kolegovia zo strany SMER. Ale zároveň tá prvá vláda bola koaličná. Takže sa pomerne ľahko dá tvrdiť, že nie SMER a už vôbec nie pán predseda vlády, ale tí zlí mečiarovci a slotovci za to môžu. A hovorí sa aj o tom, že sa predseda vlády zmenil a poučil. Ja tu nie som na to, aby som ho kádroval. A ani sa o to nechcem pokúšať. Chcem len povedať inú poznámku. Máme informácie, neviem, či sú pravdivé, dúfam, že sa k tomu kolegovia zo strany SMER vyjadria, že pán predseda vlády mal aj prejav k členom strany na nejakom uzavretom grémiu, kde ich práve strašil, že ak teda sa budú dopúšťať protiprávneho konania, tak budú nemilosrdne zatváraní, nie pánom predsedom vlády, ale políciou, prokuratúrou a súdmi. Neviem, či sa to stalo, môžu to potvrdiť a vyvrátiť. V každom prípade ja by som hodnotil len pozitívne snahu nastoliť určité obavy, najmä u tých, ktorí sa nájdu v každej strane a ktorí chcú verejné postavenie zneužívať. Len chcem pripomenúť, že v Čínskej ľudovej republike dnes doslova strieľajú tisíce ľudí ročne za korupciu, Čínska ľudová republika je krajina, ktorá má najväčšie využitie trestu smrti na svete. A veľká časť toho, čo sa tam deje, je aj za korupčné trestné činy. A nepomáha to. Miera korupcie v Číne nám neklesá. A dôvod je jednoduchý, politická moc je prepletená s biznisom a robia to všetci. To znamená, otázka je, ako budeme nastavení my. Videli sme aj za rôznych vlád slovenských, že pokiaľ naozaj je boj s korupciou vnímaný skôr ako formalita, resp. ak personálne rozhodnutia nekryjú tie politické vyjadrenia, nepomáha to. Naozaj verím, že kolegovia zo strany SMER si to všímajú, že veľmi som zdržanlivý v tom, aby som nálepkoval nejako konkrétne jednu vládu alebo chválil v tomto druhú, nie preto, že by som nemal svoj názor, ale preto, že chcem otvoriť priestor naozaj na trošku vecnejšiu diskusiu, aj keď som pripravený na to, čo sa na mňa zosype. Už vidím ten zoznam faktických poznámok. Takže, v poriadku, kolegovia, vylejte si každý svoje vedro špiny v takej miere, ktorú uznáte za vhodnú. Je na to parlamentná demokracia. Ale dovoľte mi povedať, že to nie je cieľom toho, čo chcem povedať. To, čo som chcel povedať, je práve to, že táto vláda má ešte stále šancu, ešte len začína, pán predseda vlády, naozaj si to myslím, nastaviť atmosféru a prostredie inak. Z toho, ako čítam verejnú mienku, ako sa rozprávam s ľuďmi, naozaj si myslím, že sú otvorení, nie sú ani nekriticky nadšení, ale nie sú ani presvedčení o tom, že to dopadne zle. V tomto smere myslím si, že to, čo kolega Matovič včera hovoril, bola veľká pravda v tej druhej časti o tom, že ak, by som povedal, dokáže predseda vlády ustrážiť svojich nominantov, dokáže ustrážiť štátnu správu, môže odísť z politiky alebo teda môže pokračovať s pomerne veľkou aureolou. Ale, a to je moje ale, zatiaľ z tých personálnych nominácií, a teraz nemyslím tým ministrov, ale tie úrovne pod nimi, mám ten pocit, že táto ochota urobiť zmenu a ochota dokázať, že druhá Ficova vláda môže byť nielen iná ako prvá Ficova vláda, ale aj iná ako, povedzme, Radičovej vláda, tu zatiaľ nie je. Ako však zdôraznili včera viacerí pripomienkujúci, je priskoro hodnotiť, dovoľte mi preto nehodnotiť. Dovoľte mi preto naozaj popriať vláde a osobitne pánovi predsedovi vlády, aby dokázal túto zmenu uskutočniť, aby dokázal dať zhora tie kredibilné signály, ktoré zmenia situáciu v tomto štáte.
Na záver mi dovoľte ešte len poďakovať za čas, ktorý ste mi venovali. Ospravedlňujem sa, že to bolo trošku dlhšie ako iné prejavy, ale boli to dva dosť náročné sektory a sektory, ktoré sú dôležité pre budúcnosť našej spoločnosti. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Vážený pán poslanec, ja sa vyjadrím k tej prvej časti, v ktorej ste hovorili o školstve. A budem hovoriť o strednom školstve, pretože aj z pozície môjho postavenia v kraji máme dostatok znalostí, ako sa to vyvíja. A musím konštatovať, že napriek tomu, že oceňujem vašu snahu, riešenie kvality vzdelávania, do určitej miery sa snažíte zamlčovať veci, ktoré sú faktmi.
Hovorili ste o tom, že nemôže sa začať boj na podporu odborného vzdelávania tým, že budeme bojovať proti gymnáziám. Ale zamlčali ste napr. to, že gymnáziá dnes rapídne nám klesajú, čo sa týka kvality vzdelávania. Zamlčali ste napr. to, že dnes keď štátna škola alebo verejná škola, či už VÚC-karska alebo štátna, nezoberie nejakého žiaka s horším priemerom na štúdium, zoberie ho súkromná škola, gymnázium, bez akýchkoľvek problémov. Toto je fakt.
Hovorili ste o tom, že odborné vzdelávanie zároveň produkuje najviac nezamestnaných. To je takisto veľmi zjednodušené. A mrzí ma, že ste to takto položili, pretože sme tu mali obdobie, keď jednoducho nám práve odborne vzdelaní absolventi chýbali. A je snaha aj súčasnej vlády. A myslím si, že veľmi dobrá.
No a na záver mi dovoľte, aby som vám niečo pripomenul. Hovoríte o tom, že ak príde jogín, tak bude jogovo ovplyvnené vzdelávanie a tak ďalej. A použili ste ďalšie príklady.
Vaše vystúpenie, som mal pocit, je príliš ambivalentné. Východniari tomu hovoria, že i tak še dá, i tak še dá. Vy ste povedali, že aj tak sa dá, aj tak sa dá. Nuž potom neviem si predstaviť, ako by vyzeralo v prípade hypoteticky, že vy by ste boli ministrom školstva, ako by ste riadili to ministerstvo, keď vo vašom vystúpení ste povedali, že aj toto by bolo dobré, aj toto by bolo dobré. Ale nepovedali ste, ako by to bolo naozaj skutočne dobré. Takže zamyslite sa, prosím, vás nad tým. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Kolega Beblavý určite pozná princíp virálu, že keď pichnete do niečoho a keď to žije, tak sa vrátite. Keďže žijem, ste pichli do mňa, tak to vraciam. Ja vám gratulujem k tomu dlhému príspevku. Ináč, je to veľká výzva dať to na 35 minút. To potom tá pozornosť vydrží iba chvíľu. Netvrdím, že sa vám to čiastočne nedarilo. Naozaj, bolo to náročné. Len rozmýšľam, čo my máme s vaším nominačným alebo akým zjazdom či snemom, ktorý máte. (Smiech v sále.) Naozaj, aj celkom v dobrom to myslím. Ale pichli ste do mňa. Čiže tých 35 minút bolo náročných.
Spomenuli ste to nálepkovanie, teda, že ja nálepkujem alebo nenálepkujem. Viete, že to poviete vy, resp. človek z vašej strany, kde ste vypaľovali cajchom na čelo značky, že kto je aký, ja sám s tým mám skúsenosť. Čiže naozaj by som vo vašom prípade špeciálne, nie osobne, ale vo vašom zastúpení politickom vážil slová, že kto cajchuje alebo kto nálepkuje alebo nenálepkuje.
Ja som hovoril o rómskom probléme preto, lebo na tej predposlednej a poslednej strane je to tak napísané. Čiže preto som to aj tak hovoril, i keď fakt to vyznie cynicky, že fondy EÚ sa použijú na riešenie rómskej problematiky. Viete, fondy EÚ sa používajú na dostavbu diaľnic. Príde mi to trošku cynicky. Čiže asi by sme mali trošku tie formulácie pozmeniť. Ja sám hovorím, dúfam, že sa to už naučím, o sociálne vylúčených spoločenstvách. Zdá sa mi to primeranejšie.
A na záver len dovoľte teda s tým nálepkovaním. Ja s tým naozaj nemám problém. Začnite s tým, ja sa pridám.

Ďakujem pekne. Ja teda budem reagovať v rozprave k časti o rómskej problematike. Samozrejme, ma to mrzí, že táto problematika sa dostala na tie posledné strany a ten objem toho, čo tam teda mala vláda povedať, je veľmi teda neistý.
Dotkli ste sa, pán poslanec, samozrejme, vzdelávania detí z marginalizovaného prostredia. Dotkli ste sa v podstate internátnych škôl. Teda som veľmi rád, že vláda teda dala do svojho programového vyhlásenia vlády toto znenie: "Vláda opätovne posúdi možnosť zriadenia internátnych škôl na dobrovoľnej báze pre deti z marginalizovaného prostredia." A verím, že som k tomu prispel, že to takto je, že to nebude povinné.
A dotkli ste sa aj predškolského vzdelávania, ktoré teda je pravdepodobné riešenie v podstate tohto problému.
Samozrejme, je tu celodenný výchovný systém, o ktorom sa rozpútala obrovská diskusia na Slovensku. A skúšame to na 200 základných školách. A verím, že to dopadne dobre a že to bude alternatívou vzdelávania rómskych žiakov na Slovensku.
Ale nedotkli ste sa špeciálneho školstva, ktoré teda je v katastrofálnom stave na Slovensku, ktoré financujeme dnes dvakrát vyšším teda objemom peňazí. A výsledkom toho špeciálneho školstva je neuplatniteľný človek na pracovnom trhu a človek, ktorý bude závislý od sociálneho systému čiže intervencie štátu. Myslím si, že vo vládnom programe toto chýba. A poprosil by som, pán minister, aby sa špeciálnemu školstvu na Slovensku venovala väčšia pozornosť, lebo nie je možné donekonečna podporovať špeciálne školstvo pre žiakov, ktorí pochádzajú z marginalizovaného prostredia, len kvôli tomu, že sú to Rómovia, a donekonečna vlastne podporovať z verejných zdrojov takýto typ vzdelávania. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Beblavý, však diskusia na výbore bola korektná. Aj z vašej strany to musím povedať. Aj tu vcelku to bolo, ako povedal pán poslanec Hlina, minule povedal hore-dole, fajn. Ale ten záver ste pokazili. Ja vás chápem ako mladého človeka, že robíte politickú kariéru. Takže ten záver ste zbytočne pokazili. Nebudem to komentovať.
Ale ohľadne problematiky školstva. Každé programové vyhlásenie je bianko šekom. To viete veľmi dobre. Preto je to programové vyhlásenie vlády, kde sú princípy, zásady a podstatné sú realizačné kroky, na ktoré bude treba štyri roky, resp. minimálne pol funkčného obdobia. Okrem iného ja si vážim na začiatku rezortovania a ministrovania pána ministra Čaploviča jednoznačne profesionálnu a ľudskú úprimnú snahu dať do toho všetko. To vidím a cítim. A viem, že je to tak. Na to, že je tam istý subjektívny prvok, má každý minister právo. Preto je za ten rezort zodpovedný, preto má právomoci a zodpovednosť. Každý prezentuje, samozrejme, aj subjektívne názory. Je to úplne normálne.
Čo sa týka jednotlivých krokov a prvkov, ja možno vystúpim detailnejšie v rozprave alebo keď sa budú pripravovať jednotlivé legislatívne úpravy. V tejto etape, keď vláda tu nie je ešte ani sto dní, myslím, že je zbytočné prejudikovať to alebo ono a ešte skôr nejakou takou jedovatejšou slinou. Nie je to celkom korektné.
To, čo je dlhodobé a potrebné, sú peniaze, koľko ekonomika bude mať na školstvo a na vedu a status učiteľa. To je stará téma, ale nesmierne potrená, spoločenský, morálny, materiálny status pedagóga ako takého a potom študenta. To sú dve strany tej istej mince, ktoré sú dlhodobou otázkou.
Konkrétne jednotlivé kroky. Na to máme ešte relatívne čas. A budeme ich posudzovať, verím, vo vzájomnej korektnej spolupráci a kontinuálne ďalej. Tam, kde to bolo rozumné a racionálne, to aj pán minister povedal, mienime aj nadviazať na to. Prečo nie? Ale máme právo na to, napĺňať programové vyhlásenie vlády tak, ako chceme, ako si myslíme, že je rozumné a dobré. Ďakujem.