33. schôdza

Ďakujem pekne. Dámy a páni, tak rád by som pokračoval teda tam, kde som skončil pred hlasovaním. Hovorili sme o dlhodobej starostlivosti, hovorili sme o tom, že prijímateľ sociálnych služieb, teda klient v sociálnom zariadení, ktorý potrebuje túto ošetrovateľskú starostlivosť, je trochu iný ako bežný pacient. Pacient si totižto vie vybrať zdravotnú starostlivosť a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, keď má, keď nemá jeho poisťovňa zmluvu s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, tak jednoducho pôjde do iného, k inému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, do iného zdravotníckeho zariadenia, aby dostal túto zdravotnú starostlivosť. V prípade ľudí, ktorí sú vo vysokom stupni odkázanosti v zariadení sociálnych služieb to zjavne nie je možné. Oni proste dostanú tú ošetrovateľskú starostlivosť v tomto sociálnom zariadení a to, či bude alebo nebude za ňu zaplatené, závisí od toho, či sa zdravotná poisťovňa dohodne s daným sociálnym zariadením, či vznikne medzi nimi zmluvný vzťah. (Ruch v sále.)
Ja si myslím, že táto formulácia, nechcem ísť do nejakých vážnych ústavných súvislostí, ale myslím si, že do určitej miery naďalej ohrozuje ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť z verejného zdravotného poistenia pre týchto klientov sociálnych zariadení. Oni budú naďalej v situácii, že sú rukojemníkmi tohto celého systému, ktorý sa nastaví po tejto novelizácii.
Ja by som preto rád prišiel s nejakými návrhmi a ponúkam ich a myslím si, že to celé, čo by sme mali začať robiť, je trošku zmeniť fungovanie tohto systému. Často je to o tom, že inštitucionalizujeme fungovanie jak zdravotníckych, tak sociálnych zariadení, ale aj pozície zdravotných poisťovní. Skôr by som sa na to pozrel z pohľadu toho klienta, ktorý potrebuje danú službu v sociálnom zariadení. Navrhujem preto, aby on bol nositeľom tej služby a tých peňazí, ktoré prídu zo zdravotnej poisťovne. A je vlastne úplne jedno, v ktorom sociálnom zariadení sa bude nachádzať. Ak je tá služba indikovaná, ak je, praktický lekár indikuje takúto ošetrovateľskú starostlivosť, a tak za takouto ošetrovateľskou starostlivosťou musia ísť aj peniaze.
Nehovoríme o malom objeme peňazí, reálne sa to týka podľa odhadov, ktoré máme k dispozícii, 34-tisíc klientov zariadení sociálnych služieb, pri ktorých alebo pre ktorých sa vykoná 100-tisíc ošetrovateľských úkonov, a ten odhad ministerstva zdravotníctva je 2,6 mil. eur ročne, čo teda nie je málo peňazí ani pre zdravotné poisťovne, ale nie je to málo peňazí ani pre sociálne zariadenia.
Záverom mi teda dovoľte konštatovať to, že tento proces, o ktorom som hovoril na začiatku, proces postupného presadzovania dlhodobej starostlivosti v našej legislatíve tu máme 10 rokov. V 2004. roku sa podarilo do zákona o poskytovateľoch zadefinovať, že v sociálnom zariadení je možné poskytovať zdravotnú starostlivosť. Treba povedať, že žiaľ, zákon o sociálnych službách počas prvej Ficovej vlády, počas pani ministerky Tomanovej, neriešil túto problematiku dlhodobej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb. Za vlády Ivety Radičovej sa znovu urobil prvý významný krok, teda umožnili, založili sa alebo položili sa základy a podmienky, za akých možno v sociálnych zariadeniach poskytovať zdravotnú starostlivosť. Po dvoch rokoch diskusií prichádza dnes ministerstvo zdravotníctva po nejakom polroku od novelizácie zákona o sociálnych službách s ďalším posúvaním v zmysle takom, že sú jasne zadefinované výkony ošetrovateľskej starostlivosti, ktoré na základe indikácie lekára môžu byť poskytnuté v sociálnom zariadení zdravotníckym pracovníkom zamestnaným v tomto zariadení. Problém je, že naďalej neriešime zásadnú otázku, na ktorej stojí a padá celá táto problematika, a to je, aby za klientom prišli aj peniaze zo zdravotnej poisťovne. Ak tú službu dostane, ak tá služba je poskytnutá kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom v sociálnom zariadení, ak je indikovaná a pacient je poistencom danej, v tomto prípade klient je poistencom danej zdravotnej poisťovne, tak jednoducho musia za ním prísť aj tieto peniaze. Riešenie budeme musieť hľadať, ja prídem aj s konkrétnymi návrhmi v druhom čítaní. Ale bol by som hlavne rád - prvé čítanie o filozofii zákona -, aby sme pochopili problém, ktorý tu máme, aby sme pochopili problém, že kým nevyriešime nárokovateľnosť peňazí za poskytnutú službu, tak reálne nevyriešime znovu nič. Budeme mať nejaké indikácie, budeme mať nejaký vybudovaný systém, ale to, či prídu alebo neprídu do daného sociálneho zariadenia peniaze na poskytnutú ošetrovateľskú zdravotnú starostlivosť, bude na vzťahu dvoch inštitúcií. Nie na tom, ako kvalitne je táto služba poskytnutá. Nie na tom, či pacient to potrebuje alebo nepotrebuje.
Takže, dámy a páni, myslím si, že je v záujme aj ministerstva práce, sociálnych vecí, aj ministerstva zdravotníctva, ale aj nás všetkých, ktorých buď rodinní príslušníci a známi potrebujú dlhodobú starostlivosť, alebo možno raz ju aj my budeme potrebovať, túto dlhodobú starostlivosť, keď sa toho dožijeme, aby ten zákon nebol len na papieri, aby to nebola len teória, ako by to malo fungovať, ale aby aj v praxi naozaj fungoval a aby zdravotná starostlivosť, ktorá je poskytnutá odkázanému klientovi v zariadení sociálnych služieb, bola aj reálne zaplatená.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja sa pokúsim v mojom krátkom vystúpení poukázať na to, že nie všetky ošetrovateľské výkony vo všetkých zariadeniach sociálnych služieb sú uhrádzané zo zdrojov rezortu sociálneho. A najmä ide mi o to, že niektoré sociálne zariadenia, ktoré ja poznám a ktoré v tomto, v tejto problematike fungujú ako naozaj pilotné projekty alebo projekty veľmi ukážkové, z ktorých by sa dalo poučiť, tieto využívajú na vykazovanie výkonov ošetrovateľskej starostlivosti ADOS-ky. Ja tento, túto časť tejto novely zákona chápem ako také politické gesto, ako vzájomnú dohodu pani ministerky s pánom ministrom práce.
Ale ja si nemyslím, a poviem to aj vo svojom vystúpení, že aj keď to nie je tak náročné na financovanie, že je to správna cesta. Ja to považujem za prvok navyše, pretože si myslím, že dobre fungujúce ADOS-ky, ktorých je, mimochodom, a pani ministerka to bude vedieť najlepšie, možno o 20 % viac v tej minimálnej sieti, ako by ich malo byť, vedia zabezpečiť tieto výkony špičkovými prostriedkami, špičkovým personálnym zabezpečením a naozaj to funguje. Ja to bližšie popíšem vo svojom vystúpení aj poviem konkrétne veci k tomuto. Čiže ja by som nešla touto cestou. Ja si myslím, že diskusia, keby sme išli touto cestou, že by to bolo aj lacnejšie, neboli to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Pán kolega, áno, dlhodobá starostlivosť v našich zariadeniach je obrovským problémom. Avšak ono to nie len v tých sociálnych, ale aj v tých zdravotníckych, je to veľmi tak sa to prelínajúce sa a veľmi často v praxi, v reálnom živote dochádza k tomu, kedy tí ľudia, ktorí sú odkázaní aj na tú sociálnu, aj na tú zdravotnú starostlivosť, tak sú stále tak akoby pingpongovaní raz do jedného zariadenia, potom naspäť do druhého. To je ešte ten lepší "prípad", poviem, hej, aj keď je to veľmi stresujúce pre tých ľudí. Ale najhorší prípad je potom ten a to je tá fáza, nechcem povedať záverečná alebo pred nejakým tým záverom, kedy už toho pacienta nikto nechce. Sociálne zariadenie povie, že oni ho nezvládajú, lebo sú tam zdravotnícke výkony takého charakteru, že jednoducho to nezvládajú ani personálne, ani materiálne, ani technicky. A zdravotnícke zariadenie povie, u nás nemôže byť, lebo máme limity a v podstate neni to pacient, nie je možné, aby dlhodobejšie sa tuná zdržiaval.
Toto je veľmi vážny problém a veľmi ťažký a bolo by dobre sa nad tým naozaj veľmi vážne zamyslieť, aby títo pacienti neboli odmietaní. To odmietanie v tej záverečnej fáze je to najhoršie, čo môže byť. Všetci tí, ktorí ste, a keď ste zdraví a ste zažili vo svojom živote to odmietanie, aké je to veľmi bolestivé a aké je to ťažké. Ak ste v chorobe, nevyliečiteľne chorí, ťažko chorí a zomierajúci a ak máš takýto problém a si odmietaný, tak je to traumatizujúce pre tých ľudí. Veľakrát tí ľudia zomierajú na to, že my ich odmietame.
Čo sa týka matiek a to povinné nahlasovanie, no, kedysi sa deti, nestihnem to povedať, rodili v domácnosti. Ja by som nedával také postihy pre tie matky. Rómska populácia je práve príznačná tým, že opúšťa. Nemocnica nemôže byť väznicou. Nedokončím... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Súhlasím s tým a myslím, že pán poslanec Kuffa to ako človek, ktorý je z praxe a ktorý to vidí každý deň, veľmi dobre opísal. Veľmi citlivo si to nazval, že odmietanie toho pacienta. Áno, mnohokrát sa dostávame do situácie u týchto pacientov v ťažkom stupni sociálnej odkázanosti, ktorí majú vážne zdravotné problémy, že v podstate, jednoducho to poviem, tak po chirurgicky, nevieme, kde, čo s tým pacientom, kde ho vlastne máme dať. V sociálnom zariadení ho nechcú už prijať nazad, lebo nevedia mu poskytnúť náležitú opateru a ošetrovateľskú starostlivosť, a v zdravotníckom zariadení jednoznačne takýto pacient už ďalej nemá čo robiť. Nie je potrebné mu poskytovať na akútnom lôžku zdravotnú starostlivosť a tie príbehy sú naozaj mnohokrát strastiplné a veľmi nedôstojné z hľadiska toho človeka, ktorý celý život prispieval aj do jedného, aj do druhého, aj do tretieho fondu v tejto krajine.
Čo sa týka pani poslankyne Gibalovej, chcem povedať, že áno, toto je veľmi dobré riešenie. Ja som ho aj naznačil. Nechcel som ísť už do riešení. O tom je viac druhé čítanie. Buďme vo filozofickej rovine. Mnohokrát to zariadenia sociálnych služieb dnes suplujú ADOS-kou a robia to dobre. Preto si aj ja osobne myslím, že striktne napísať do zákona, že to musia byť zamestnanci sociálneho zariadenia, nemyslím si, že je nevyhnutné. Skôr by to mal byť poskytovateľ, ktorý má zmluvu so zdravotnou poisťovňou, pretože náš problém je, aby tá služba, zdravotnícka služba, ktorú klient dostane, pacient, klient, teraz je jedno, či je v jednom alebo v druhom zariadení, bola aj reálne zaplatená. Takže z tohto pohľadu tomu rozumiem. Mnohé sociálne zariadenia si dokonca zriadili vlastné ADOS-ky.
Ale rozumiem aj tomu, čo chce pani ministerka, že dnes máme v sociálnych zariadeniach veľa zdravotných sestier, ktoré poskytujú zdravotnú starostlivosť polonačierno, buďme úprimní, ale hlavne za ňu nie je zaplatené. Čiže tu by sme mali nájsť možno nejaký liberálnejší konsenzus, kto môže a kto nemôže poskytovať.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka a vážené, vážené kolegyne, kolegovia, k predkladanému návrhu je, ako už aj bolo povedané, je tam toho dosť. Dotýka sa to viacerého. Ja sa sústredím na dve veci. Jednu len tak zľahka spomeniem a druhú sa pokúsim trošku rozviesť.
Čo sa týka toho prvého, tak to je možné aj uviesť tak, že je to dobrá správa, a potom príde zlá správa. Dobrou správou relatívne je z týchto dvoch vecí, je tá prvá, kde poviem, že to, čo sme koniec koncov už aj niekde videli po televíziách, že bola teda nejaká, teda obvodná lekárka, ktorá bola fakt v hlbokom stave opitosti, a aj taká bezradnosť tých ľudí, lebo to, myslím, sa opakovalo, že ešte znova úraduje a neviem čo. Áno, vyhodnocuje zákonodarný zbor aj skutočnosti, ktoré nastali. To znamená, tak jako v právnickom zbore, tak aj v lekárskom zbore už asi, zdá sa, nie sú len ľudia, ktorí boli považovaní tak jak na takej starej dedine alebo v takom malom mestečku. Čiže už je tam, sa zjaví aj možno, aj štatisticky je to prirodzené, pri tom množstve niekto, kto nerobí zrovna česť a slávu tomuto stavu, a zákon to nevedel, zdá sa, z aplikácie postihnúť. Doteraz to riešil len zákon tak, že ten, kto chcel vykonávať tú prax, bol povinný sa podrobiť tej zdravotnej prehliadke, a už nehovoril potom nič iné. A už potom len, teda v priebehu, on vykonávať tú prax mohol roky, veď alkoholikom sa nestanete za týždeň, to je pravda, ale za tých nejakých 20-30 rokov sa kľudne stanete aj alkoholikom, aj abstinentom, aj znova alkoholikom. Takže je dobré, že sa to vyhodnocuje a nezostaneme v tom móde, ktorý platí doteraz, to znamená, že teraz bude, bol povinný sa podriadiť opätovnému opakovanému zdravotnému vyšetreniu po dosiahnutí, teda ak sa nemýlim, v 65 alebo 60 rokov opakovane. Teraz nám zákonodarný zbor, teda ministerstvo pripravilo vzhľadom na, asi aj operatívne vyhodnotilo, že to, čo teda sa v tých ambulanciách stáva, že je možné, a to chcem ľuďom povedať, lebo ja stále už len zostanem v tom móde, že pre nich to má význam.
Takže ľudia, ak by nejak ste náhodou mali u seba doma, vo vašom regióne, rajóne lekára, ktorý zjavne si to pomýlil s niečím iným a už mal byť dávno niekde inde, tak máte možnosť, že nemusíte čakať, kým bude mať 65 alebo kým sa stane tragédia, je možné tento nový zákon, ak prejde, a vyzerá, že prejde, však tu prejde všetko, čo donesú od pani Zvolenskej. A toto kľudne môže. S týmto som sa, by som sa aj stotožnil. Budete mať tú možnosť, že môžte ako pacient nahlásiť túto určitú skutočnosť tomu orgánu dozoru, a orgán dozoru, sa mu vkladá možnosť vyzvať toho pracovníka, aby sa podrobil opakovanej skúške na vyšetrenie zdravotného stavu. Dobre to hovorím? No. Čiže to je, myslím si, že vcelku dobrá správa. Takže, vážení občania, nie nejak samoúčelne, ale verím, že už máte aj prípady, kde to už dávno malo byť. Tak teraz budete mať tú možnosť, že môžte vyzvať orgán, orgán dozoru, teda ten príslušný orgán tak, aby podrobil. A, samozrejme, máte aj spätný, môžte skontrolovať, že prečo nepodrobil, ak mal a vaše podanie bolo objektívne, nebolo len nejaké zlostné, plné blenu za to, že vám nepredpísal Celaskon šumivý, ale Celaskon iba v tabletke. Takže toto je dobrá správa.
Druhá správa je, samozrejme, zlá. Ono by to neboli zákony z ministerstva zdravotníctva, keby sme to nemuseli jedným dychom dodať. Čakal som, ako bude uvedený. Ale nebol uvedený ako jeden zákon z rómskej reformy. Lebo toto, tento zákon a jeden by nepovedal, ale je to zákon rómskej reformy. Tu mali byť jak vrabce nasadaní všetci títo dychovkári, ktorí prezentovali rómsku reformu pomaly za zvukov dychovky. Pán Kaliňák mal sedieť, pán Richter a všetci títo, čo akože to riešia, že majú, predstavujú ďalší zákon z rómskej reformy. Nuž ale čo by ale jeden nechcel, že podľa mňa došlo k základnému nepochopeniu, a to ma zaujíma ako princíp, filozoficky, že, že v čom ideme teda robiť tú rómsku reformu, lebo poviem, prečo to vidím ako problém.
V rámci tejto novely sa novelizujú aj ustanovenia v zákone, ktorý teda neni váš, ale vy ho novelizujete a je to zákon o tom príspevku, nešťastnom, diabolských peniazoch. To sú diabolské peniaze, zákon o príspevku pri narodení dieťaťa. Je to tu. Týmto zákonom ho novelizujeme, vkladáme tam nové ustanovenie, ktoré podľa mňa možno aj vyjadruje to, že ako pristupujete k rómskej reforme. Úplne absurdne a zle. Doteraz platilo, že ak opustila matka svoje dieťa z pôrodnice, tak nedostala vyplatený tento príspevok. Hej, zákon hovoril, že, citujem, a budem pre túto chvíľu aj citovať, nerád to robím, lebo nechcem sa pomýliť, čiže: "po pôrode opustila zdravotnícke zariadenie bez súhlasu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti". Doteraz platilo to, dal som si s tým prácu, ale som otvorenej mysle, že, prípadne ma opravte, ale z aplikácií mi bolo povedané, že tie úradníčky, ktoré to spracovávajú, že, áno, že im to potom tá nemocnica, na matriku to niekde donesú, oni to uložia. Častokrát tí ľudia, tie matky, i keď v tomto sa mi to tam ťažko dáva to slovo matky, s tým chcú vybabrať, že čakajú na určitý čas, že či sa na to nezabudne, a prídu si pýtať ten príspevok, ale je im povedané, že tie panie, ktoré, im na tom záleží, to majú vedľa na stole, že im to zavadzia, že nemôžte, lebo ste opustili bez súhlasu. (Ruch v sále.)
Čiže aby, ak by som vás mohol poprosiť, ja nič v zlom, ja teraz rozprávam k ľudom, ktorí si platia chod tohto parlamentu, majú plné právo teda ma počuť a ja zase mám právo, keď už som tu bol zvolený, aby mi to bolo umožnené v takej forme, aby som nebol rušený. Čiže ak vás, z kolegiality a z takého, ja naozaj, aj keď ste, niekto iný reční, ja si to nedovolím ani, už nehovorím, že sa zdvihnúť v polke, že čo je výrazom určitej neúcty, ale aj poprosím, naozaj že nechajte ma to dohovoriť, keď vás to nebaví, verím, že takých je vás tu veľa, to je úplne v poriadku, netrpím tým, len ma tu nechajte dohovoriť, lebo ja hovorím pre ľudí a hovorím im vážnu vec. Hovorím vážnu vec, lebo ak terajší zákon hovoril, že matka, ktorá opustí svoje dieťa zo zdravotníckeho zariadenia bez súhlasu, tak nedostane ten príspevok, čiže bolo to podmienené súhlasom, to znamená, niekto musel dať súhlas.
A teraz čo robíte? Robíte to, že píšete: "po pôrode opustila zdravotnícke zariadenie spôsobom, ktorý je v rozpore s ustanovením osobitného predpisu o prepustení z ústavnej starostlivosti" - pod čiarou 8a. Osem a pod čiarou hovorí, že porušením toho je, že kedy, teda je, že kedy vás prepúšťajú z tej ústavnej starostlivosti a čo je potom ergo porušenie. Čiže vás môžu prepustiť z ústavnej starostlivosti z troch príčin: po pominutí dôvodov, pri preložení alebo na vlastnú žiadosť. Čiže teraz mi dávate, teraz dávate do zákona, že ako to zjednodušiť, chcem to zjednodušiť, nechcem byť moc právnický, čiže ak doteraz bolo možné to, len súhlas, a ja verím, že sa možno niekde aj našiel ten doktor, ktorý povedal, že ja som s tým súhlasil, a možno si niekto dodatočne ten súhlas vybavil. Dneska to úplne zjednodušujete. Čiže pán Novotný, nie, čo ste vy hovorili, že s tým treba súhlasiť. Práve naopak, zhoršuje sa to, zjednodušuje sa to, to znamená, pre tie matky - ťažko sa mi tam to slovo dáva - pre tie matky, ktoré nechajú tie deti, tak pre nich to zjednodušujete, lebo už nepotrebujú súhlas toho zdravotníckeho zariadenia, ale nemôžu opustiť ústavnú starostlivosť v rozpore s kódexom. V rozpore s kódexom by to urobili vtedy... Kedy? Keby si nevypýtali súhlas, no tak oni si ho vypýtajú, však to im niekto poradí. Nieže súhlas, keby si, keby to neoznámili, že na vlastnú žiadosť. Keď oznámi, že odchádza na vlastnú žiadosť, tak nemôže ten lekár, tá nemocnica nemôže absolútne nič, ona neporuší ten kódex, ergo dostane tých 850 euro alebo koľko to je. Tak mi, prosím vás, niekto povedzte, toto je tá rómska reforma? Povedzte mi, že či toto je ten smer, ktorým vy chcete ísť. Ja nebudem tu hovoriť, čo som nie raz, nie dvakrát, nie trikrát hovoril, že to sú diablove peniaze, že kvôli tým peniazom sa rodia deti. Teraz som sa už dočítal iné štatistiky, prosím vás, nieže... Už by ste neverili, že Nigéria a Ghana a neviem aké krajiny, už pôrodnosť klesá. Jedine kde stúpa a bude stúpať, budú naše rómske osady. Čiže už ani to nebude platiť. Už, už ja neviem, čo chcete rukolapnejšie doložiť ako dôkaz neschopnosti sociálnej politiky. Ja neviem, čo vás ešte má presvedčiť, nech sa páči, ale bude to ťažké.
Ale teraz v čom vychádzate v ústrety? Teraz to zjednodušujete, čiže matka - stále sa mi to tam ťažko vkladá -, keď opustí to dieťa, tak jej nemôže už nikto nič. Nikto nič jej už nemôže, lebo ona povie, že ona hovorila, že išla na vlastnú žiadosť, no a čo. Ona išla na vlastnú, čiže nešla v rozpore, čiže dostane tie peniaze. Prosím vás, je toto rómska reforma? Občania, vás sa pýtam, lebo sú tu matky, ktoré vedia opustiť svoje deti. A ešte tieto matky si potom vedia prísť vypýtať tých 850 euro. Doteraz tam bola určitá štrapácia, teraz už nebude. Čiže čo chcete povstať, tak dobre, tak rómske alebo, pardon, hocijaké matky, keby ste prípadne chceli opustiť svoje dieťa v nemocnici, lebo, ja neviem, hrá dobrá "didžina" a vy ste zrovna rodili vo štvrtok a v piatok je dobrá diskotéka, alebo ja neviem, preháňam, hyperbolizujem, ale nechápem, lebo ono je to už absurdné, že vôbec to riešime. To už je signálom toho, ale však vieme, že ľudia sú takí, akí sú. Tak už keď to riešime, tak ako to chceme uchopiť? Takýmto spôsobom? Že to zjednodušíme, že áno, však odíď, no a čo, potom si príď, zatiaľ ho nakŕmime, nachováme, ja neviem, nerozumiem tomu, že... To, to ste vedeli? Alebo to vám niekto tak povedal? Alebo ja by som chcel naozaj vedieť, že či toto je rómska reforma.
A, občania, aj vy sa pýtajte, že či toto je rómska reforma, i keď musím byť opatrný, len jemne našľapovať, lebo určite to nemôžme len hovoriť, že, že, že sa to týka, ale súvisí to, ja viem, že tie prípady sú, len v inom, nemôžme to nikdy a ja budem posledný, ktorý to zgeneralizuje, že sa to týka len niekoho, určite to nikdy ja nepoviem, ale štatisticky, žiaľ, je to veľavýznamné v tom, v tej polohe, čiže súvisí to, súvisí to s tým. A podľa mňa občania v tejto krajiny majú právo vedieť, že či týmto smerom ideme uchopiť túto reformu, že matka, ktorá opustí svoje dieťa, v zásade nebude konfrontovaná s nejakým morálnym odsúdením, tuná už vôbec nie, ale alebo, alebo ani možno v komunite, ja neviem, to už nikto ani nepočúva, ale nejaký slabý dosah, teda nejaká slabá ingerencia štátu, že na to mohlo mať vplyv, alebo niekoho ten strach, že počkám tam, už aj o tú chcete prísť, že aj tej sa štát vzdáva. Tak mi povedzte, či toto je, či toto je tá rómska reforma, či toto je spôsob, ako to chcete vyriešiť, lebo hovorím, už Afrika je na zostupe s pôrodnosťou.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Hlina, no mne nedalo nevystúpiť, keď som si vás teraz vypočul. Vy ste to úplne zgeneralizovali. Len pre vašu informáciu a pre informáciu všetkých občanov, nie, toto určite nie je rómska reforma. Rómsku reformu, pokiaľ ste si to nevšimli, rieši rezort Ministerstvo vnútra. To je prvý moment.
Druhý moment, zdá sa mi veľmi úsmevné, na rozdiel v podstate od vás, vyzývali ste, aby sme vás nechávali teda dohovoriť, to sa aj stalo. Len chcem sa spýtať, budete sa aj vy takto správať, že necháte dohovoriť ostatných kolegov? Ja si dobre pamätám, ako ste ma tu napadli, keď mi ešte svietil mikrofón počas faktickej poznámky. Vy, žiaľbohu, nemáte právo vyzývať na to, aby vás niekto nechal dohovoriť, i keď sme vás nechali korektne dohovoriť. Vy prvý porušujete to, k čomu vyzývate. Toľko z mojej strany.

Ďakujem pekne. K pánovi poslancovi Hlinovi, keďže ma menoval, že teda som pochválil toto opatrenie, tak možno len niekoľko krátkych myšlienok.
Ešte raz si to preštudujem a nemám patent na rozum, či to funguje v praxi dobre, alebo nie, lebo myslím, že pán poslanec upozorňoval na to, že by to mohlo mať úskalie, a ja som v prvom čítaní, tak ako sa patrí, hovoril len o filozofii. A mne sa filozofia novelizácie zákona 383 o príspevku pri narodení dieťaťa, tak ako je navrhnutá, páči. Hovorí o tom, že keď matka ujde z pôrodnice, nemá nárok na príspevok pri narodení dieťaťa. Ja nie som priateľom len represívnych opatrení, ja som priateľom skôr motivácie. My sme aj vo volebnom programe mali také opatrenia, že plná výška sociálnych dávok bude vtedy, keď matka absolvuje všetky preventívne prehliadky a povinné očkovania s dieťaťom. Čiže nejakým spôsobom by som skôr motivoval k tomu a buďme úprimní, hovoríme o komunite ľudí, kde tento finančný motív, či je to etické, morálne, správne, je veľmi silný, a minimálne bude vedieť táto mladá, väčšinou rómska žena, ktorá rodí, že jednoducho, keď odíde na tú diskotéku, ako ste to vy pomenovali, alebo proste ju to prestane baviť a vráti sa až o 10 dní pre svoje dieťa, tak príde o významný finančný obnos pre jej rodinu, príspevok pri narodení dieťaťa. Čiže ja sa držím len tejto filozofickej roviny, ktorá je navrhnutá, ktorej rozumiem a ktorú viem podporiť. Samozrejme, si pozriem zákonite detaily, o ktorých ste vy hovorili, pán poslanec, a ak to treba ešte nejak upresniť, tak na to je, myslím si, druhé čítanie, ako by vytvorené a zrodené. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Budem reagovať iba na druhého rečníka.
Pán kolega, keďže ste od nás, tak budem mierny. Dobre? (Povedané so smiechom.) Keď, keby by ste boli, sedeli na druhej strane, tak by som bol trošku ostrejší, lebo naozaj to treba pozrieť v tom kontexte. Existujúci zákon hovorí, že sa príplatok nevyplatí vtedy, keď je maloletá - ale to môžte nahradiť výhradným určením rodičovstva - alebo opustí zdravotnícke zariadenie bez súhlasu, už teraz to tam je. Čiže to neni niečo, že teraz na to prišli. Teraz to menia, že namiesto bez súhlasu zdravotníckeho zariadenia v rozpore s prepúšťacím, s protokolom o prepustení. A s rozporom ste, v zásade sa nemáte ako dostať do rozporu s prepustením, lebo vy môžte povedať, že teda aj keby ste to direkt nepovedali, tak môžte povedať, áno, povedal som to vrátnikovi, že chcem ísť na vlastnú žiadosť, čiže aplikačne vlastne nebude existovať dôvod. Ak doteraz existoval a možno sa to nejako vybavovalo, ja neviem, tak teraz už nebude existovať dôvod. Čiže ona kľudne na diskotéku pôjde a kľudne sa po tých 10 dňoch vráti a nikto jej, tie baby nešťastné, keď vidia to, čo mi dneska hovorili, že tie príbehy, aké sú, tak nebudú môcť povedať, že nemajú na to nárok, budú mať na to nárok, čiže to podľa mňa nie je správna cesta.
Na to som chcel upozorniť, na to upozorňujem špeciálne občanov tejto krajiny, že chráňte si svoje verejné zdroje, to nie sú zdroje pána Richtera, pána Kaliňáka alebo pani Zvolenskej, to neni sú zdroje ani SMER-u. To sú zdroje, ktoré vydáva tento štát preto, aby proste riešil nejakú sociálnu politiku. Rieši ju zle. Ja vám to už sa snažím dokázať rok a celý tento rok sa budem tomu venovať hlboko. Minulý rok som zasvätil úžerníkom, tento rok sa idem venovať tomu. A verte tomu, že vám to budem, obrazne povedané, oplieskávať o hlavu stále a neustále, lebo dávate krásne zámienky. Úplne krásne zámienky. Nechápem, prečo donesiete sem takúto hlúposť, absolútnu hlúposť, lebo tá sa nedá zdôvodniť! Ďakujem.

Ďakujem pekne, vážené dámy a páni, vážená pani ministerka, dovoľte mi, aby som sa vyjadrila k tejto novele zákona, ale naozaj netrúfam si ja hodnotiť ako celok túto novelu, ale vybrala som si práve to, čo už odznelo na začiatku tejto rozpravy, a síce zdravotnícke úkony alebo ošetrovateľské úkony v zariadeniach sociálnych služieb.
Tá dlhodobá snaha zamestnankýň alebo zamestnancov v zariadení sociálnych služieb poskytovať zdravotnú starostlivosť v rámci momentálne ustanoveného rozsahu ošetrovateľských výkonov bude pravdepodobne naplnená aj prijatím tohto predmetného návrhu zákona. Ja už som to povedala vo faktickej poznámke, že ja v tejto jednej časti, ostatné nehodnotím, to považujem za politické gesto. V tom najlepšom slova zmysle to považujem za politické gesto, za tú dohodu medzi vami, pani ministerka, a pánom ministrom Richterom, pretože bol tu taký výtlak alebo bol tu, bola tu taká požiadavka zo strán zamestnankýň zariadení sociálnych služieb. Neviem si celkom, ako to už bolo tu povedané a naznačil pán kolega Novotný, nie som, nie je mi celkom jasná vykonateľnosť takéhoto ustanovenia, keďže sociálne služby sa realizujú v zariadení sociálnych služieb, a nie v zdravotníckych zariadeniach. Neviem si dosť dobre predstaviť ani mechanizmus, ktorý prinúti zdravotné poisťovne uzavrieť zmluvu so zariadením sociálnych služieb na tieto výkony. Ak by sa malo postupovať tak, ako som zachytila v niektorých vyjadreniach pána ministra Richtera, že bude sa snažiť ovplyvniť aj pani ministerku, aby ona ovplyvnila poisťovňu, aby také zmluvy uzavrela, no, myslím si, že to by bola veľká nespravodlivosť, dokonca si myslím, že by to bola príležitosť ku korupcii, a dokonca si myslím, že by to mohlo byť považované aj za narušovanie hospodárskej súťaže. Je verejne známe, že dobre fungujúce zdravotnícke zariadenia nedokážu vyrokovať so zdravotnými poisťovňami také zmluvy, ktoré by pokryli požadované aj reálne vykonané objemy výkonov. Som presvedčená, že, aj keď sa to mnohým zamestnancom sociálnych zariadení nebude páčiť, myslím si, že takýto návrh - a sme v prvom čítaní, áno, hovoríme o filozofii tohto návrhu -, že takýto návrh nie je správnou cestou. Ja si myslím, že nie je tento návrh efektívny, nie je efektívny vo vzťahu k verejným financiám, ale nie je správny vo svojej filozofii, pretože naozaj máme agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Môžme polemizovať, aké sú, ale zase nemôžme všetky odpísať, že nie sú dobré alebo nie sú odborné alebo že sú zlé. Máme ich. Máme ich možno nad priemer toho, ako si predstavujeme, ako vyžaduje minimálna sieť, ale máme také agentúry, ktoré sú veľmi odborne uspôsobené svojimi, svojím personálnym zázemím, svojím vybavením, a konkrétne poznám Agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti v Poprade, kde som si vyžiadala konkrétne čísla a informácie, a táto agentúra v pohode chodí robiť výkony do zariadení sociálnych služieb a funguje to. Preto si myslím, že ak chceme nastaviť systém efektívne, tak by sme nemuseli vymýšľať ďalšie mechanizmy, ako zabezpečiť tie výkony v tých sociálnych službách.
Ja som sa rozprávala aj so zamestnancami sociálnych zariadení a tie argumentovali najmä tým, že cítia veľkú absenciu legitimity vykonávania niektorých úkonov. To chápem. Medzi úkonmi, ktoré by oni nemali robiť, ale mali by ich robiť zdravotnícki pracovníci, napr. podávanie liekov, tak mi to bolo povedané. Zámerne hovorím o takomto, spomínam tento, tento úkon. Keď som zisťovala v agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ako napríklad uzatvárajú oni zmluvu, zmluvy s poisťovňami na základe odporúčania lekára, tak som tam napríklad našla, čo ma zaujalo, taký výkon v agentúre, ako je pichanie, aplikácia inzulínu, a bola som prekvapená, že revízny lekár v zdravotnej poisťovni odsúhlasil aplikáciu inzulínu napríklad len na dobu troch dní. A myslí sa tým to, to som sa pýtala, nechala som sa poučiť, že ten chorý človek a tá rodina sa majú naučiť, ako ten inzulín pichať, aplikovať. Rovnako v zariadení sociálnych služieb sú diabetici, ktorí si inzulín pichajú sami, alebo im ich pichajú napríklad príbuzní, alebo im ich pichajú zamestnanci. Čiže nerozumiem tomu, kde je problém, aby zamestnanci zariadení sociálnych služieb napríklad nemohli podávať lieky, keď v mnohých prípadoch si tie lieky podávajú alebo užívajú aj sami klienti a keď je klient, pacient po prepustení z nemocnice v agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti, tak tí príbuzní a tí, ktorí sa o oňho starajú za pomoci napríklad aj ADOS-ky istý čas, tak tie lieky aplikujú oni.
Čiže ja chápem sestry v zariadeniach sociálnych služieb, že ktoré majú zdravotnícke vzdelanie, tak mi to pripadá, taká bola požiadavka, chcú mať aj status zdravotníckeho pracovníka. Ja možno budem teraz trošku uštipačná, ale sestra, ktorá chce byť zdravotná sestra, má priestor pracovať v zdravotníckom zariadení. Sociálne zariadenie nie je zdravotnícke zariadenie, a preto ja si myslím, že redukcia ADOS-iek, komplexný audit ADOS-iek, možno úprava minimálnej siete ADOS-iek a spružnenie systému, aby odborné výkony ošetrovateľské chodili robiť do zariadení aj ADOS-ky, že by bola lepšia cesta, ako by bol systém aj efektívnejší. Určite, že ulkusy, dekubity, rozpady rán po operáciách, diabetické nohy, amputácie, tracheotómie, sondy, infúzie, rehydratačná liečba onkologických pacientov, odbery, rehabilitácia a ďalšie, áno, toto robia agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti a to všetko sa naozaj dá robiť aj touto formou, analgetická liečba, podávanie morfia a opiátov.
Pri zoznamovaní sa s touto problematikou som zistila, že viac ako 80 % výkonov v zariadení sociálnych služieb je opatrovateľských. To znamená, že, samozrejme, nechcem prejudikovať nejaké zľahčovanie alebo upodozrievať dopredu, že tieto výkony sú žiadané preto, aby sa umelo nastavili výkony, ako je ošetrovateľská hygiena, polohovanie, ale upozorňujem na to, že aj to sa môže stať v zariadeniach sociálnych služieb a považujem to za veľké plytvanie. Keby som mala porovnať napríklad - a pani ministerka to veľmi dobre pozná, pretože manažovala zdravotnú poisťovňu - tak napríklad reálne v jednej agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti mesačný limit pobočky je 3 700 eur. Reálne uznané výkony celkom vrátane nadlimitných, konkrétne zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne, je 5 250 eur mesačne. Čiže už tam je vidieť tú disproporciu medzi požiadavkou, medzi predpisom, ordináciou a medzi dohodnutým objemom a medzi reálne vykonanými a zoškrtanými výkonmi poisťovňou. Čiže neviem si predstaviť, ak my nedokážeme zaplatiť alebo pokryť tie požiadavky limitov, nazvime to, tých dobrých, poctivých, zdravých ADOS-iek, ako poisťovne budú uzatvárať zmluvy so zariadeniami sociálnych služieb. Naozaj to považujem, možno je to tvrdé, ale to považujem za plytvanie peniazmi a považujem to za veľmi neefektívny prístup. Toto je moja predstava. Si myslím, že toto je čas a miesto, kedy treba hovoriť o filozofii tohto prístupu. Ja viem, že to nezmením ani že vy, pani ministerka, sa nerozhodnete, že to bude ináč, ale vidím v tomto ustanovení tejto novely velikánske medzery a myslím si, že prax mi dá za pravdu, že to bude veľmi, veľmi ťažko vykonateľné. Lebo neviem si predstaviť, akým mechanizmom sa budú tie výkony alebo tie zmluvy na výkony s poisťovňami uzatvárať. Navyše, navyše tie zdroje, ktoré nepokrývajú tie objemy v ADOS-kách, sú oveľa náročnejšie na financie. Tam sú financie na mzdy. Tam sú financie na pohonné látky. Taká jedna dobre fungujúca ADOS-ka napríklad najazdí ročne 64-tisíc kilometrov v okruhu cca 40 km, teda vo svojom rajóne.
Čiže ja naozaj nevidím dôvod, aby sme zavádzali ďalší, ďalší takýto duálny systém týchto služieb v zariadení sociálnych služieb, a prihováram sa za to, aby teda ste to zvážili. Ďakujem pekne.

Súhlasím s pani poslankyňou Gibalovou, že ak má táto novela síce posunúť problematiku dlhodobej starostlivosti dopredu, ja si stále myslím, že kráčame smerom k rozvinutiu naozaj k fungujúcej dlhodobej zdravotnej starostlivosti na Slovensku, ale má byť len formálnou novelou, ktorá bude na papieri, lebo v praxi nakoniec dôjde k minimálnej miere k zmluvám medzi zdravotnými poisťovňami a zariadeniami sociálnych služieb, tak sa tu zbytočne trápime.
Nie to je cieľom ani tejto snemovne a verím, že ani vlády Slovenskej republiky. Rozumiem aj tomu, čo povedala pani poslankyňa Gibalová, ona to hovorila aj vo faktickej poznámke na mňa, že dnes to vlastne poskytujú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Dokonca mám aj vedomosť o tom, že mnohé sociálne zariadenia si vytvorili takéto agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti a musím sám za seba povedať, že ja by som bol v tomto menej konzervatívny a menej obmedzujúci ako ministerstvo zdravotníctva, viac liberálnejší. V princípe je jedno, kto poskytne túto ošetrovateľskú zdravotnú starostlivosť v zariadení sociálnych služieb. Môžu to byť zamestnanci, ktorí spĺňajú podmienky na zdravotníckeho pracovníka v zmysle platnej legislatívy, môže to byť vonkajšia agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti, môže to byť vlastná agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Dokonca by to mohla byť aj licencovaná sestra, čo sme zaviedli do legislatívy ešte v 2004. roku, ako samostatný zdravotnícky pracovník, ktorý bude mať zmluvu o výkone práce so sociálnym zariadením. Problém ale je to, čo neriešime, aby peniaze išli za klientom. Ak tá služba bude - a je jedno, kým poskytnutá - musí byť za ňu zaplatené, lebo ináč sa daný klient dostáva do situácie, že je porušené jeho ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.