35. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, začal by som tým, že nič na svete nemá väčší zmysel ako deti. A potom by som pokračoval tým, že pre tie samotné deti nemá nič väčší zmysel, aby ich nečakal zlý život, resp. aby ich čakal šťastný život v rámci možností, aby teda neboli programovo poslané do nešťastného života.
Budem trochu reagovať na kolegu Štefana Kuffu. Na rozdiel od mojej liberálnej kolegyne, ktorá predkladá tento nestranícky, vonkoncom nie v prospech nejakej politickej strany orientovaný, ale všeobecne prospešný návrh zákona, ja som človek, ktorý je liberálny v ekonomike a ktorého hodnotový svet je - celkom otvorene priznávam - skôr konzervatívny. A pokiaľ ide o liberalizmus v hodnotových sférach, tak som liberálom odtiaľ až potiaľ, nie bezbrehý. A preto to mám možno ešte ľahšie podporiť návrh, ktorý Lucia predložila, pretože je to tak, že na konci toho príbehu môže byť šťastný alebo nešťastný človek. Priaznivci Kalvínovi sa domnievali, že ľudský život je zapísaný v knihe osudu a koho ten osud nie je priaznivý, ho proste neminie. Ja si myslím, že deťom z osád bez elementárnych návykov a vzdelania je naprogramovaný ten kalvinistický negatívny osud a toto je návrh, ktorý ako všetko v prírode negarantuje stopercentnú úspešnosť, ale stavia mostík z pravdepodobného nešťastia do sveta, kde nešťastie bude menej pravdepodobné. Domnievam sa, že presne ako povedala Lucia, v tom názore na túto normu sa stotožňuje s kolegom Pollákom, ktorý, ak je to tak, ako sa deklaruje, by mal mať za sebou podporu vládnucej strany, ktorá tu má 83 hlasov. A nemyslím si, že by sa dal tento návrh deklarovať za návrh, ktorý bude pomáhať SaS-u k väčším volebným úspechom. Tento návrh by mal pomôcť skôr spoločnosti, ľuďom a predovšetkým - a o to ide - deťom s naprogramovaným málo šťastným alebo nešťastným životom. A pokiaľ ide o ten neliberálny prvok, tak ono je to tak, milý Štefan, vy prevádzkujete doslova bohumilé zariadenie. Ale, samozrejme, to zariadenie nie je povinné. Ľudí, ktorí zomierajú zlým osudom, ťažkou chorobou kvárení, je veľa a len niektorí končia v hospicoch. Ale i tu by sa dalo povedať to, čo ste povedali vy vo svojom vystúpení, že prirodzené pre človeka je, aby umieral obklopený láskou rodiny. Tak ako zomieral starý Zmeko alebo starý Ďurček v diele Jozefa Gregora Tajovského, obklopený rodinou do poslednej chvíle. A vy poviete, áno, tá rodina ho miluje, ale v mojom zariadení sa mu dostáva niečoho, čo mu tá rodina nemôže poskytnúť. A ja hovorím, vďakabohu za vás a za vaše zariadenie, i keď ho vytrhávate z prirodzeného umierania. Z umierania obklopeného milujúcou rodinou. V živote by ma nenapadlo povedať, že narušujete prirodzený beh vecí, lebo ho robíte v dobrom úmysle a robíte to nepochybne k prospechu toho človeka, ak u vás ten proces prebieha, akokoľvek smutný, v tom najlepšom, čo váš chovanec môže dostať od ľudstva na konci svojej cesty.
Takže rozdiel ide nepochybne formálne v tom, že tuná to považujeme za normu a tam je to voľba, ale ten princíp je ten istý. Tiež by bolo najlepšie, keby sa rodina oňho doma mohla tak starať a tak ho obklopovať láskou, aby vás nepotreboval, presne tak by to bolo dobré v osadách pre tie deti. Ale ani jedno, ani druhé, ako nás skúsenosť učí, nie je tak možné, a preto môžem zahodiť alebo nezahodiť liberalizmus, lebo aj v jednom, aj v druhom prípade ide o človeka. A či ten zomierajúci v hospici, alebo ten, ktorého posielam vedome do najhoršej alternatívy, na tom by nám malo záležať.
Takže bolo by veľmi dobré, keby sme takúto normu prijali durch cez celý parlament; také pekné slovenské slovo; pretože si neviem predstaviť niekoho, kto by si mohol priať, aby deti Cigánov z osád čakal život ich rodičov. A ak môžme spraviť čokoľvek, ísť bez alebo so zohľadnením toho, čo povedala Lucia o ekonomickom aspekte vecí, tak by to mala byť naša, dá sa povedať, takmer humánna povinnosť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená Národná rada Slovenskej republiky, poslanci a poslankyne Národnej rady, podľa zákona o verejnom ochrancovi práv predkladám Národnej rade správu o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013. Podľa zákona má táto správa obsahovať poznatky verejného ochrancu práv o tom, ako orgány verejnej správy vo svojej činnosti dodržiavajú základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Správa, ktorú som vám predložila a ktorú máte všetci k dispozícii, sa skladá z dvoch častí. V prvej časti správy je výber z mojich zistení o porušovaní jednotlivých základných práv a slobôd. Tu považujem za potrebné povedať, že tak, ako sú tieto porušenia usporiadané v správe, nie sú usporiadané v zmysle toho, že by som niektorému porušeniu prikladala vyšší alebo nižší význam, ale sú v správe usporiadané podľa usporiadania základných práv a slobôd tak, ako ich obsahuje naša ústava.
Druhá časť správy je informácia o pôsobnosti a podmienkach činnosti Kancelárie verejného ochrancu práv. Je súčasťou tejto správy preto, lebo v zmysle zákona na plnenie úloh je ustano..., verejného ochrancu práv na vytváranie podmienok pre plnenie jeho úloh je zo zákona ustanovená práve Kancelária verejného ochrancu práv.
V prvej časti správy teraz podrobnejšie uvediem: V roku 2013 som zistila, ako zo správy vidíte, mnohé porušenia základných práv, najčastejšie išlo o zistenia takých porušení, ktoré spočívali na nejakom jednorazovom konaní alebo chybnom konaní orgánu verejnej správy. V týchto prípadoch pokiaľ som zistila porušenie základného práva alebo slobody, obyčajne už po tomto zistení došlo aj k náprave chyby zo strany orgánu. Bol to napríklad prípad neoprávnenej lustrácie v registri obyvateľov príslušníkom Policajného zboru alebo neoprávnené poskytnutie informácie o maloletých deťoch úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Bolo to niekoľko prípadov, v ktorých nesprávnym postupom Sociálnej poisťovne došlo k porušeniu práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe alebo pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. No a opakujem, že vo väčšine takýchto prípadov už potom došlo v priebehu roka k náprave zo strany príslušného orgánu. Takisto som zistila závažnejšie pochybenia v prípade niektorých reedukačných centier, ktoré sa týkali zaobchádzania s deťmi, a aj tu musím konštatovať, že vo väčšine prípadov, pokiaľ to patrilo do, alebo pokiaľ náprava patrila do pôsobnosti reedukačného centra, už po tom, ako som oznámila výsledky svojho prieskumu, došlo v spolupráci s vedením konkrétneho centra k náprave zistených nedostatkov.
Pokiaľ však došlo k porušeniu práva na základe nejakého systémového prístupu inštitúcie a orgánu verejnej správy k vybavovaniu vecí alebo z dôvodu nesprávnej praxe alebo z dôvodu nesprávneho v rezorte používaného výkladu práva, ktorým došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, tu musím konštatovať, že tieto opatrenia prijímané neboli, respektíve opakuje sa neochota verejných orgánov prijímať akékoľvek opatrenia na zlepšenie zisteného stavu. Sú to napríklad zapisovanie detí do špeciálnych škôl, umiestňovanie detí do reedukačných centier, keď úrad vybavuje žiadosti neformálnym spôsobom, alebo aj iné prípady, ktoré majú podľa môjho názoru závažnejší charakter porušenia, to z toho dôvodu, že vo väčšine prípadov ide o bežnú a rutinnú zle zavedenú prax a tým, že sa nemení, tak vlastne neprichádza k náprave.
Medzi najzávažnejšie zistenia verejného ochrancu práv v roku 2013 patrí aj potvrdenie skutočnosti, že napriek najmenej desať rokov známej vedomosti o zaužívaných postupoch zaraďovania detí do školského systému aj ich následného vzdelávania spôsobom, ktorým je porušované ich základné právo na prístup k vzdelávaniu, doteraz neboli prijaté na nápravu tohto stavu žiadne opatrenia. Potvrdila som svojimi prieskumami aj skutočnosť, že postupom orgánu verejnej správy pri zaraďovaní detí do vzdelávacieho systému, tým, ako a aké im ponúkame vzdelávanie, v našom vzdelávacom systéme dochádza permanentne vo vzťahu k niektorým skupinám detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a vo vzťahu k deťom pochádzajúcim zo sociálne znevýhodneného a často aj málo podnetného prostredia a osobitne k rómskym deťom pochádzajúcim z takéhoto prostredia, ktoré majú aj rečovú bariéru, k závažnému a systematickému porušovaniu ich práva na vzdelanie a na prístup k vzdelávaniu. Porušovanie sa týka veľkého počtu detí a napriek tomu, že vieme, že tento postup orgánov verejnej správy k deťom má závažné dopady na celý ich ďalší život aj na spoločnosť, v ktorej žijeme, pokračujeme bezo zmeny v týchto postupoch aj ďalej. Dnes takto už môžeme hovoriť o tisícoch ľudí, ktorí prešli takýmto vzdelávaním, a vieme dnes s istotou povedať, aj ako sa po absolvovaní takéhoto vzdelávania dokážu v živote uplatniť. Napriek tomuto mi nebolo oznámené prijatie jediného opatrenia na nápravu. Ani z úrovne samosprávy, ani z úrovne ministerstiev, ani z Národnej rady, ktorá moju mimoriadnu správu o týchto skutočnostiach do dnešného dňa od augusta 2013 v pléne neprerokovala, a to napriek žiadosti o urýchlené prerokovanie zistení aj návrhov na nápravu nedostatkov.
Zistila som aj prípady závažného porušenia základných práv, ako sú právo na osobnú slobodu, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, porušenie práva na nedotknuteľnosť obydlia, ktoré spôsobili svojím postupom orgány polície, orgány košickej samosprávy, a v súvislosti s týmito porušeniami som konštatovala zásahy a porušenie ústavného práva dieťaťa na osobitnú ochranu tým, že aj deti boli donútené opustiť obydlia, vraj z dôvodu neudržateľnej hygienicko-epidemiologickej hrozby, ale nebola im poskytnutá žiadna pomoc. Ani deťom po brutálnom policajnom zásahu na ulici Budolovská v Moldave nad Bodvou po tomto traumatizujúcom zážitku nebola zo strany orgánov verejnej správy poskytnutá žiadna odborná pomoc. Toto je tiež porušenie práva, základného práva dieťaťa na osobitnú ochranu.
Vážená Národná rada, nezávislý orgán verejný ochranca práv je ustanovený nato, aby sa podieľal na ochrane základných práv a slobôd osôb, od ktorých pochádza všetka moc. Teda aj moc orgánov verejnej správy. Podľa ústavy aj zákona sa verejný ochranca práv podieľa na ochrane základných práv a slobôd vo vzťahoch medzi osobou fyzickou alebo právnickou a orgánom verejnej správy. Jeho posúdenie, či orgán verejnej správy porušil alebo neporušil základné právo - slobodu osoby - má osobitný charakter. Verejný ochranca práv postup orgánu verejnej správy preskúmava a svoje zistenia posudzuje len a výlučne z hľadiska dodržiavania právneho poriadku medzinárodných dohovorov, ale aj z hľadiska princípov demokratického právneho štátu a vo svojom hodnotení vychádza a opiera sa o materiálnu podstatu základných práv a slobôd, to sú práva, ktoré človek nedostal od orgánu verejnej správy, ale ktoré získa svojím narodením. Vo svojom hodnotení sa opiera aj o vyšší morálny princíp. Preto pre posudzovanie, či orgán verejnej správy svojím postupom porušil základné právo a slobodu osoby, je verejný ochranca práv ústavnou autoritou vo vzťahu či k jeho zisteniam, čo k jeho zisteniam platí a platí to bez ohľadu na to, že sa má a môže domáhať nápravy iba mäkkými prostriedkami. Je preto zbytočné a neúčelné vyhýbať sa prerokovaniu zistení verejného ochrancu práv a ním navrhovaných opatrení, lebo z podstaty poslania verejného ochrancu práv vyplýva, že v záujme ochrany základných práv a slobôd sa ochranca nemôže prestať dovolávať nápravy, ak zistil ich porušenie. Musí a bude sa nápravy činnosti orgánov verejnej správy dovolávať stále a všetkými dostupnými a dovolenými prostriedkami až dovtedy, kým k náprave nedôjde.
Z prvej časti správy osobitne považujem za potrebné informovať o poznatkoch z prieskumov vykonaných z vlastnej iniciatívy verejného ochrancu práv a aj o využití inej pôsobnosti, ktorú verejný ochranca práv má. V roku 2013 som preskúmala dostupnosť právnej pomoci zaisteným štátnym príslušníkom tretích krajín, a to z toho dôvodu, že v predchádzajúcom období došlo k legislatívnej zmene Občianskeho súdneho poriadku a bolo potrebné preskúmať, či táto legislatívna zmena bola v prospech veci. Po preskúmaní som zistila, že po legislatívnej zmene prístup právnej pomoci zaistených štátnych príslušníkov tretích krajín sa zhoršil, a to z toho dôvodu, že sa zúžila, zúžil počet poskytovateľov právnej pomoci. Z tohto dôvodu som s výsledkami správy oboznámila zainteresované ministerstvá a zatiaľ čo ministerstvo spravodlivosti prijalo čiastočné opatrenia na zlepšenie dostupnosti právnej pomoci vo vzťahu k Centru právnej pomoci v Bratislave, neprijalo môj návrh na zmenu súčasnej právnej úpravy. Je preto, ja to preto tu uvádzam, lebo aj poslanci by mohli zriadiť v tomto smere nápravu.
Ďalej prístup k zdravotnej starostlivosti a k stravovaniu osôb umiestnených v ústavoch na výkon väzby, to bol ďalší prieskum z vlastnej iniciatívy verejného ochrancu práv, a aj v ústavoch na výkon trestu. Tu musím povedať, že prieskum potvrdil spokojnosť s prístupom k zdravotnej starostlivosti aj k stravovaniu väzňov, čiastkové nedostatky, ktoré som zistila v týchto dvoch oblastiach, boli už po odovzdaní správy odstránené, takým najväčším nedostatkom boli zistené, ale iba v jednom zariadení, nevhodné časové intervaly podávania stravy a došlo k náprave v tomto smere.
Ďalším zistením z tejto správy alebo z tohto prieskumu bolo - a je to na úvahu pre Národnú radu Slovenskej republiky -, že súčasné právne predpisy, zákony upravujú povinnosť lekárskej prehliadky pri nástupe do výkonu väzby tam, kde platí ešte aj prezumpcia neviny pre takéhoto človeka, ale aj pri nástupe do výkonu trestu, a ja dávam na úvahu, pretože takéto striktné povinnosti nemajú všetky štáty ustanovené, či nebolo by vhodné zvážiť, kedy je to povinnosťou a kedy by to mohlo byť iba možnosťou. Čiže ide o legisla..., možnosť legislatívnej úpravy.
Ďalej, samozrejme, som vykonávala prieskum, ktorý je, ktorého výsledky sú uvedené aj v mimoriadnej správe verejného ochrancu práv, ktorý sa zameral na uplatňovanie a vykonávanie práva na vzdelávanie rómskej národnostnej menšiny so zameraním na prístup k vzdelávaniu a na zaraďovanie detí do predškolskej prípravy a do školského vzdelávania a na ich vzdelávanie v materinskom jazyku národnostnej menšiny. Ako som už uviedla, moje zistenia potvrdili masívne porušovanie základných práv detí v obidvoch týchto oblastiach, a to aj v oblasti prístupu k školskému vzdelávaniu, aj vo vzdelávaní ako takom. Lebo napríklad školská látka takýmto deťom, ktoré majú rečovú bariéru v útlom veku, je poskytovaná výlučne v štátnom jazyku, aj výklad látky.
Ďalej som preskúmavala ochranu práv dieťaťa, ktoré sa ocitne v kolízii práv s právami jeho zákonných zástupcov. Tu poukazujem na to, že je zabezpečený postup v týchto prípadoch celé desaťročia viac-menej rovnaký, ale je taký formalizovaný, že pri poskytovaní právnej pomoci dieťaťu, ktorého práva sú v kolízii s právami jeho zákonných zástupcov, takéto dieťa nedostane právne zastúpenie. Spravidla je ustanovený ako jeho kolízny opatrovník úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý nemá potrebnú právnickú kvalifikáciu a podľa zákona, ktorý upravuje jeho činnosť, sa má zamerať na pomoc rodine v kríze, na pomoc celej rodine, pritom podľa Občianskeho súdneho poriadku, ak zastupuje práva dieťaťa v súdnom konaní, tak vlastne stojí na strane dieťaťa, ale proti svojim rodičom. Čiže je to vlastne taká dvojrola, ktorá sa sama vlastne vylučuje v niektorých prípadoch riadne plnenie obidvoch týchto rolí. A zároveň konštatujem, že dieťa v kolízii práv nedostáva právnu ochranu.
Preskúmavala som dodržiavanie práv detí umiestnených v reedukačnom centre, musím povedať, že si vysoko cením prístup ministerstva školstva aj zriaďovateľa, aj reedukačného centra v tom prvom prípade, keď som narazila na veľké nedostatky, konkrétne v reedukačnom centre Hlohovec, čo ma potom podnietilo, aby som preskúmavala celkovú prax a systém zaužívaný v reedukačných centrách v Slovenskej republike, no a tam som našla závažné nedostatky aj vo vzťahu k otázke výchovy, aj vo vzťahu k otázke vzdelávania, aj vo vzťahu k otázke výživy. O všetkých týchto zisteniach... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pani, pán poslanec Hraško, poprosím vás, telefonovať choďte von.
Nech sa páči, pani ombudsmanka.

Dubovcová, Jana, verejná ochrankyňa práv
... som informovala príslušné inštitúcie vždy v jednotlivých správach, ktoré som odovzdávala, ale tie nedostatky, ktoré majú systémový charakter, tieto centrá ani ich zriaďovatelia nemôžu sami odstrániť.
Ja, podľa môjho názoru je tu jeden nedostatok, ktorý má systémový charakter a ktorý je možné takmer okamžite odstrániť a napraviť, a to je vlastne ten, ktorý sa týka výživy detí, to znamená ustanovení takých finančných pásiem na stravu detí, ktoré sú v 24-hodinovom ústavnom umiestnení, aby mali dostatok stravy. Naposledy boli tie finančné pásma upravené od septembra 2011 doteraz bez zmeny a potvrdilo sa mi v každom zariadení, že strava, ktorú je možné z týchto, na základe týchto finančných pásiem pre deti nakúpiť, nepostačuje v žiadnom prípade na to, aby mohli byť najedené, sú hladné. Myslím si, že s nápravou takejto veci, keď ju verejný ochranca práv zistí, netreba vôbec meškať, lebo je to jednoduchá záležitosť, napriek tomu mi nebola oznámená náprava tejto skutočnosti.
Považujem za dôležité podrobnejšie sa zmieniť aj o navrhovaných opatreniach, ktoré uvádzam v správe, o súvislostiach medzi týmito navrhovanými opatreniami a zistenými porušeniami. Ešte predtým musím povedať, že verejný ochranca práv v roku 2013 po prvýkrát využil niektoré svoje oprávnenia, ktoré mu vyplývajú zo zákona, ako je napríklad aj predloženie mimoriadnej správy o svojich zisteniach vzhľadom na mimoriadny rozsah porušení práv a ich závažnosť, aj žiadosť o prednostné prerokovanie tejto správy, to bolo využité po prvýkrát, aj dvakrát som predložila vyrozumenia vláde v prípade orgánov verejnej správy, ktoré neprijali opatrenia. To bolo tiež využité po prvýkrát. Ako sa v praxi ukázalo, tak možno aj preto, že to bolo po prvýkrát, tak príslušné orgány sa s touto skutočnosťou nevyporiadali tak, ako by si to vyžadovalo vo vzťahu k verejnému ochrancovi práv a k zisteniam, ktoré im predložil.
No a pokiaľ ide o navrhované opatrenia a súvislosti medzi zisteniami a porušeniami a vlastne prečo som navrhla také opatrenia, aké som navrhla na strane 68 mojej správy, považujem za potrebné povedať: Z mojich zistení vyplýva, že orgány verejnej správy svojím postupom porušovali základné práva a slobody najčastejšie tým, že nesprávne konali v niektorom individuálnom prípade, a ako som už uviedla, tak vo väčšine takýchto prípadov boli prijaté opatrenia, ale v niektorých prípadoch ani pri tomto mojom konštatovaní sa orgán verejnej správy k opatreniam neprinútil. Do tejto skupiny patrí napríklad porušovanie spôsobené policajným zásahom na Budulovskej v Moldave nad Bodvou, aj vo vzťahu k postupu košickej samosprávy pri vysťahovaní osady Nižné Kapustníky neboli prijaté žiadne opatrenia.
Po ďalšie, orgány verejnej správy sa najčastejšie dopúšťajú porušenia základných práv a slobôd osôb vykonávaním svojej bežnej činnosti, teda tým, ako majú nastavený svoj rutinný chod, do tejto skupiny patrí napríklad permanentné porušovanie práv detí na vzdelanie a na prístup k vzdelávaniu v tých prípadoch, ktoré uvádzam v správe, aj postup pri umiestňovaní detí do reedukačných centier a ich umiestňovanie v nich, aj nedostatočná právna ochrana detí, nezabezpečenie riadneho vypočutia dieťaťa v každom konaní, ktoré sa ho týka, a ani to, že sa nevenuje náležitá pozornosť názoru dieťaťa v konaní, ktoré sa ho týka, pretože nie je možné z úradných spisov zistiť, ako sa s týmto názorom, ak ho vôbec orgán verejnej správy zisťoval, ako sa s ním vyporiadal.
Taktiež boli zistené nedostatky dostupnosti právnej pomoci cudzincom, a to je tiež z dôvodu nesprávneho postupu, respektíve správneho nastavenia tohto systému. Taktiež vznikajú nedostatky v dodržiavaní základných práv aj uzavretosťou systému, ktorý niektoré orgány verejnej správy si ako keby pestovali. Sú uzavreté, neposkytujú informácie, neumožňujú právnu ochranu tým, že nepriznajú právo, nárok a nerozhodnú o tom, ale oznámia to listom. Potom, že v korešpondencii dôkladnejšie nepoučia o možnostiach právnej obrany, ochrany, tým, že neumožnia nahliadanie do spisov bez relevantného a najmä preskúmateľného dôvodu, tým, že neumožnia objektívne preskúmanie svojich postupov alebo neexistuje ani právna možnosť objektívneho a nezávislého preskúmania správnosti postupu orgánov verejnej správy, ako je to napríklad v tých prípadoch, ktoré uvediem aj neskôr a týkajú sa najčastejšie polície.
Z pohľadu verejného ochrancu práv je dôležité, aby boli prijaté také opatrenia, ktoré zlepšia ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb v činnosti orgánov verejnej správy. Pri tvorbe a aplikovaní opatrení je možnosť oprieť sa o názory, ktoré vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil Európsky súd pre ľudské práva. Ja som navrhovala opatrenia na odstránenie porušovania práv detí postupom orgánov verejnej správy, a to v oblasti uplatňovania práva detí na vzdelanie, a poukazujem, aby sme si uvedomili, že od roku 1960 podľa dohovoru o zákaze diskriminácie vo vzdelávaní sa za diskrimináciu vo vzdelávaní považuje aj poskytovanie vzdelávania nižšieho štandardu, ide o materiálnu stránku obsahu pojmu právo na vzdelávanie.
Zopakujem moje zistenia, ktoré iba potvrdzuje, potvrdzujú dlhodobo známe a doteraz neriešené porušovania práv detí, ktoré majú znaky systémovej poruchy v oblasti ochrany týchto ich práv. K porušovaniu základných detí, základných práv detí dochádza v uplatňovaní práva na vzdelávanie maloletých detí, ktoré sú vzdelávané v špeciálnych školách a špeciálnych triedach, pretože sústavný systém, súčasný systém im takmer neumožňuje prístup k vyššiemu vzdelaniu, k maturitnej skúške, vysokoškolskému vzdelaniu oboch stupňov.
Na porušovanie práv detí poskytovaním vzdelávania nižšieho štandardu som upozornila aj v súvislosti so zisteniami v reedukačných centrách. Po prvýkrát v júni 2013 a neskôr ešte v ôsmich ďalších nasledujúcich správach. Medzi možné závažné porušovania detských práv patrí aj poskytovanie vzdelávania nižšej úrovne a kvality, ako už bolo povedané, a vlastne pri preskúmavaní ponúkaného vzdelávania a možnosti výberu povolania v týchto reedukačných centrách som poukazovala na zistené nedostatky. Osobitne sa porušovanie práva na vzdelanie týka detí, maloletých detí rómskeho pôvodu zo sociálne znevýhodneného prostredia, svoje zistenia som preto uviedla v mimoriadnej správe, ktorú som už uvádzala a ktorú ste doteraz neprerokovali. Tam som navrhla aj také opatrenia, ktoré mali krátkodobý charakter a ich účelom bolo zabrániť, aby sa pokračovalo v porušovaní práv týchto detí, ktoré mali byť zapisované do školskej dochádzky v januári 2014. Tým, že Národná rada sa nezaoberala týmito mojimi zisteniami, neprerokovala ich, neprijala ani žiadne opatrenia, a musím konštatovať, že opäť aj tie deti, ktoré išli na zápis do školského systému v januári 2014, sú deti, u ktorých je možné predpokladať, že vo väčšine prípadov došlo k porušeniu ich základného práva na prístup k vzdelávaniu.
Taktiež poukázala som na to, že príprava detí, školská príprava detí, ktoré majú jazykovú bariéru, ak je vykonávaná iba v štátnom jazyku a aj školská látka je im takto predkladaná, sú tak isto nezvýhodňované vo vzdelávaní a spôsobuje to porušenie ich základného práva na prístup k vzdelávaniu aj na vzdelávanie ako také. Zaraďovanie veľkej časti rómskych detí pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného a málo podnetného prostredia najmä do špeciálnych škôl a do špeciálnych tried iba z dôvodu ich sociálneho pôvodu som konštatovala vo svojich správach, a to z toho dôvodu, že ani súhlas rodičov, ktorý dávajú s takýmto zaradením, nemôžem považovať za informovaný. A tak isto diagnostika, podľa výsledkov ktorej trpí väčšina detí, ktoré pochádzajú alebo majú tento pôvod, mentálnymi poruchami, nie je dôveryhodná, lebo sa vymyká akýmkoľvek vedeckým poznatkom o ľudskom druhu. Ďalej nemôžem vylúčiť existenciu priestorovej segregácie prostredníctvom účelového určovania školských obvodov, vylučovanie rómskych detí v školách do rómskych tried, priestorovú segregáciu rómskych tried v rámci internej organizácie školy a vyučovania. Nemôžem potvrdiť, že by som bola zistila prieskumom čo i len jediný konkrétny prípad, že dieťa po zaradení do špeciálnej vzdelávacej vetvy bolo opakovane diagnostikované a po čase preradené do riadnej vzdelávacej vetvy. Hovorili o tom všetci, ale konkrétny prípad mi nikto nevedel poskytnúť.
Ďalej musím znova opakovať, opakovane poukazovať na to, že na to, aby sme deti vyučovali v materinskom jazyku, ak by si to niektorý z ich rodičov prial, ak pochádzajú z rómskej národnostnej menšiny, náš školský systém nie je vôbec pripravený. Na školách, na ktorých sme boli, vyše dvadsať, boli asi traja ľudia – učitelia, ktorí ako-tak vedeli hovoriť rómsky. A to isté sa týkalo aj ostatného personálu. Nazvem to takto, tento spôsob recykluje biedu. Tento spôsob vzdelávania recykluje biedu. Má priamy dopad na neskoršie možnosti Rómov umiestniť sa napríklad na trhu práce či spolunažívať s väčšinovou spoločnosťou a má dopad aj na schopnosť väčšinovej spoločnosti spolunažívať s rómskou menšinou.
Ja považujem za dôležité citovať z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci D. H. a ostatní proti Českej republike, je to sťažnosť 57325/2000. 13. novembra 2007 súd uviedol: Česká republika nie je jedinou krajinou, ktorá sa borí s ťažkosťami pri poskytovaní vzdelávania rómskym deťom. Súd s uspokojením konštatuje, že na rozdiel od niektorých iných krajín sa Česká republika rozhodla tento problém riešiť. Súd uznáva, že v snahe o sociálnu a pedagogickú integráciu znevýhodnenej skupiny, akú predstavujú Rómovia, sa žalovaný štát musí boriť s množstvom ťažkostí súvisiacich okrem iného s kultúrnymi špecifikami tejto menšiny a s istou nevraživosťou zo strany nerómskych detí. Voľba medzi jednotlivými školami pre všetkých, špecializovanými zariadeniami a integrovanými zariadeniami so špecializovanými oddeleniami vyžaduje neľahké hľadanie rovnováhy medzi navzájom protichodnými záujmami." Napriek tomu potom súd konštatoval, že zo skutkových okolností toho prejednávaného prípadu, ktorý sa podobá na tie prípady, ktoré máme my tu, zaradenie do špeciálnej triedy a špeciálnej školy, hej, súd skonštatoval, že sťažovatelia boli zaradení do škôl pre deti s mentálnym postihnutím, ich učebné osnovy boli nižšej úrovne než na bežných školách, kde boli sťažovatelia izolovaní od žiakov z väčšinovej populácie. V dôsledku toho sa im dostalo nižšieho vzdelania, ktoré ešte zhoršilo ich ťažkosti a ohrozilo ich následný osobný rast, miesto aby im pomohlo riešiť skutočné problémy začleniť sa do bežných škôl a rozvinúť zručnosti, ktoré by im uľahčili život medzi väčšinovým obyvateľstvom. Za týchto okolností súd nie je presvedčený, že rozdiel v zaobchádzaní medzi rómskymi deťmi a ostatnými deťmi bol objektívne a rozumne odôvodnený a že by medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom existoval vzťah primeranosti.
Ja upozorňujem na toto rozhodnutie. Nie je jediné. Toto je vo vzťahu k Českej republike, ktorej systém sa v čase, keď toto rozhodnutie bolo prijaté, na náš systém veľmi podobal. V Čechách už došlo k zmenám tohto systému.
Z tohto dôvodu navrhujem, a to je súvislosť s navrhovanými opatreniami, zákaz, aby, zákaz priestorového, organizačného, fyzického a symbolického vylúčenia alebo oddelenia rómskych žiakov v dôsledku ich príslušnosti k národnostnej menšine alebo v dôsledku ich sociálneho pôvodu, často v kombinácii s ich sociálnym znevýhodnením, od ostatných žiakov a upraviť povinnosti orgánov verejnej správy a zodpovednosť za kontrolu dodržiavania tohto zákazu. Tiež stanoviť sankcie za jeho porušovanie a zabezpečiť ich vykonateľnosť.
Čiže ešte raz. Navrhujem zákaz priestorového, organizačného, fyzického a symbolického vylúčenia alebo oddelenia rómskych žiakov ustanoviť výslovne v zákone a zabezpečiť dodržiavanie tohto zákazu, stanoviť sankcie za jeho porušovanie a zabezpečiť vykonateľnosť tohto zákona. Ďalej navrhujem, aby boli prijaté opatrenia na zabezpečenie prístupu ku všetkým stupňom vzdelania aj pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktoré sú vzdelávané v špeciálnych školách a v špeciálnych triedach. Niektoré školy takúto možnosť majú a niektoré školy nemajú. Proste pozrieť sa na ten systém. Áno, navrhujem uskutočnenie bezplatnej predškolskej prípravy, nie, aby bola nielen na papieri, ale aj v praxi, a to aj v štátnom jazyku, ak to vyžaduje záujem detí, a to v dostatočnom počte zariadení, s dostatočným počtom kvalifikovaných odborníkov, a sprístupniť možnosť predškolského vzdelávania najmä pre deti pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného prostredia a pre deti, ktoré majú v predškolskom veku evidentne jazykovú bariéru, najmä rómskym deťom pochádzajúcim zo sociálne znevýhodneného prostredia s cieľom pritiahnuť ich k vzdelávaniu. Potom navrhujem postup v najlepšom záujme dieťaťa aj vzdelávaním žiakov rómskej národnostnej menšiny nielen v štátnom jazyku, ale aj v ich materinskom jazyku, najmä ak je to pre porozumenie učiva potrebné, v útlom veku hlavne. Bezplatné používanie všetkých potrebných učebných pomôcok a potrieb nielen počas vyučovania, ale aj počas prípravy na vyučovanie a zabezpečiť takýmto deťom odbornú pomoc pri príprave na vyučovanie s cieľom opäť získať ich pre vzdelávanie a zamerať sa v tomto úsilí aj na žiakov rómskej národnostnej menšiny. Navrhujem zabezpečiť dostatočný počet asistentov učiteľa vo všetkých školách a triedach, v ktorých sa vzdelávajú žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Sú to návrhy, ktoré opakujem, zdôrazňujem v tomto svojom ústnom vystúpení. Sú uvedené v správe. Niektoré sú uvedené aj v mimoriadnej správe, ale sú veľmi kľúčové a rozhodujúce, preto ich znova pripomínam.
Ďalej som zisťovala v tej oblasti stravovania, v starostlivosti o deti, obmedzenie osobnej slobody dieťaťa za účelmi jeho reedukácie. Treba povedať, že na základe, že základné právo je právo na slobodu, patrí aj deťom. V prípade, ak ide o dieťa, ktoré je umiestnené do ústavu, tak je to legitímny spôsob takéhoto umiestnenia, ak sa preukáže účel a ak sa preukáže, že toto umiestnenie plní účel obmedzenia slobody dieťaťa. Ja sa obávam, že v prípade, ak by som opakovane vykonávala prieskumy a nedošlo by k žiadnym zmenám v systéme reedukácie, musela by som konštatovať, že neplní svoj účel tento systém, a to znamená, že v každom prípade, ak dieťa bolo takto umiestnené, bolo porušené jeho základné právo na slobodu, lebo obmedzenie slobody neplní účel.
Prečo to hovorím? Preto, lebo pre umiestnenie dieťaťa na reedukáciu neexistuje okrem ústavného zariadenia žiadna iná alternatíva. Ďalej, pri umiestnení dieťaťa do reedukačného zariadenia väčšinou víťazí tzv. inštitucionálny záujem, čiže už sa niekoľko rokov nevykonáva diagnostika takéhoto dieťaťa, neurčuje sa, aký spôsob reedukácie by bol preň najvhodnejší a ani aký typ vzdelania a čo by vlastne bolo potrebné robiť, aby sme takémuto dieťaťu otvorili šancu zapojiť sa do riadneho života v spoločnosti. Naopak, jedným z najdôležitejších kritérií pre jeho umiestenie je kritérium, kde je voľné miesto. Čiže je to úplne v rozpore so záujmami tohto dieťaťa, každého dieťaťa, ale aj so záujmami tých reedukačných zariadení, v ktorých sú deti, do ktorých sú deti takto umiestňované, lebo ony by sa mali špecializovať na určitý typ problémov, na určitý spôsob výchovy. Takisto, samozrejme, že sa nezohľadňuje ani to, že ako bolo dieťa doteraz vzdelávané. Niekedy je to bez úplnej nadväznosti na jeho predchádzajúci život. Čiže tento systém nie je založený pre dieťa a nefunguje pre dieťa, ale, naopak, tento systém funguje pre systém. Preto to kritizujem a musím sa starať o to, aby došlo v tomto smere k prehodnoteniu a k náprave.
Vo vzťahu k výchove som už uvádzala aj predtým, že boli zistené rôzne výchovné metódy, ktoré sa používali v reedukačných zariadeniach, tradičné, z minulosti, aj napríklad to holenie hláv detí po návrate z vonkajšieho prostredia ako opatrenie proti všiam, povinné gynekologické a venerologické prehliadky dievčat po návrate z centra, z domáceho prostredia, čo je úplne absurdné, absolútne vylúčené, v rozpore s akýmikoľvek základnými právami, ľudskými základnými právami. Ako výchovná metóda sa používalo vyčleňovanie dieťaťa z kolektívu ostatných detí tým, že dostalo odlišný oblek, aby bolo viditeľné, že porušovalo nejaké základné práva. Bol to trest. Takáto výchovná metóda je z pohľadu verejného ochrancu práv úplne neprijateľná. Deti boli umiestňované po úteku za trest do ochranných miestností na 24 hodín. Takisto boli umiestňovaní do týchto ochranných miestností, ktoré sú ustanovené zákonom z určitého dôvodu, ale nezohľadňoval sa tento dôvod a dĺžka pobytu navzájom. Čiže automaticky na 24 hodín, nech tam boli dané za čokoľvek. Aj keď sa napríklad po hodine upokojili a ostatný čas tam už boli vlastne obmedzované na svojej slobode bez akéhokoľvek titulu.
Rôzne takéto zariadenia, napríklad uzavretosť oddelení, demotivačné bodové systémy, dehonestujúca komunikácia s deťmi, vysvetľovanie pobytu tomu dieťaťu, že si tu za trest miesto toho, aby mu to bolo podávané tým spôsobom, že je to jeho šanca na ďalší život. Takže jednotvárne, netvorivé využívanie voľného času, častokrát kasárenská disciplína, uzavretosť niektorých zariadení. To znamená, že v tých prípadoch, ktoré, mohli si centrá zmeniť tieto postupy a čo bolo v ich pôsobnosti, to sa už vo väčšine zariadení, v ktorých som bola a ktoré som navštívila, stalo v priebehu roka 2013. Opäť som si to preverovala vo februári a v marci 2014, čiže naprávame tieto veci spolu s vedením centier.
Ale sú veci, ktoré majú systémový charakter a tie nemôže napraviť riaditeľ alebo riaditeľka centra. Z toho dôvodu teda myslím si, že je potrebné komplexne vyhodnotiť uplatňovaný systém reedukácie v Slovenskej republike a po komplexnom vyhodnotení prijať také opatrenia, aby tento systém plnil svoj účel. To znamená, aby bola ponúknutá deťom reedukácia naozaj.
No a opatrenia v oblasti výživy som už uvádzala. Tam sa to dá urobiť veľmi rýchlo, a to bezodkladne zvýšiť normatívy na zakúpenie stravy pre deti.
Samozrejme, že kontrolovala som aj alebo preskúmavala aj oblasť ochrany práv dieťaťa. To som už spomenula v prípade kolízie práv dieťaťa s právami jeho zákonných zástupcov. Dieťa v skutočnosti nie je ochránené. Funguje tu formálnoprávny systém, ktorý je z pohľadu verejného ochrancu práv neprijateľný. Preto navrhujem opatrenia, aby deťom v takejto situácii bola poskytnutá kvalifikovaná právna ochrana ich práv a oprávnených záujmov osobou znalou práva, aby takúto osobu museli súdy ustanovovať ako kolízneho opatrovníka dieťaťa. Taktiež navrhujem systémovú zmenu, aby úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vystupoval v takýchto prípadoch ako kolektívny, ako opatrovník celej rodiny, pretože on – podľa zákona – má pomáhať rodine v kríze. Mohol by mať v súdnom konaní postavenie vedľajšieho účastníka so všetkými právami, ktoré k tomu patria. Je potrebné upraviť procedurálne pravidlá vypočutia dieťaťa v konaní, ktoré sa ho týka. Podľa mojich informácií ministerstvo spravodlivosti už niečo takéto pripravuje.
Toto bola oblasť základných práv, ktoré sa týkali detí. Takže ja som považovala za dôležité v svojom ústnom vystúpení poslancov Národnej rady na tie základnejšie veci upozorniť ešte aj v tomto komentári k správe verejného ochrancu práv.
Potom je druhá veľká oblasť, na ktorú považujem za potrebné upozorniť vo svojom vystúpení, a to je oblasť základných práv, ktorá sa týka práva na život, ale aj na súdnu a inú právnu ochranu a iné základné práva. Tu ja považujem za veľmi dôležité, že prieskumom sa potvrdilo, že Slovenská republika nemá pre prípad podozrenia z možnej zodpovednosti policajtov, z podozrenia, že spáchali trestný čin, nezávislý orgán vyšetrovania, ktorý by sa mohol touto vecou zaoberať. Pripomínam zistené závažné nedostatky v postupoch polície z dôvodu, že policajný postup nebol objektívne, objektívny a nezávisle preskúmateľný. V policajných oddeleniach, v ktorých polícia vybavuje prípady osôb, ktoré predviedla z rôznych dôvodov na políciu, nezaznamenáva kamerami spôsob, ako tieto osoby vybavuje, ako s nimi zaobchádza od ich predvedenia až po ukončenie ich vybavenia, iba sama o tom vyhotovuje alebo môže vyhotoviť písomnosť. V tejto situácii je predvedená osoba bez akejkoľvek právnej ochrany. Pre túto chvíľu, keď sa ocitá predvedená na polícii, nemá právne ustanovené svoje postavenie, nemá ustanovené svoje práva a pre túto situáciu nie je upravené ani jej postavenie vo vzťahu k polícii. A naopak. Predvedená osoba nie je nijakým spôsobom uchránená ani pred možnou policajnou svojvôľou. Preto je v 21. storočí nevyhnutné, aby spôsob, akým polícia vybavuje na svoje oddelenia predvedené osoby, bol zaznamenávaný kamerou a bol preukázateľný a kedykoľvek k dispozícii. O tom, že polícia nezaznamenáva svoje policajné zásahy mimo svojich oddelení na kamery, už je to verejne známa skutočnosť, resp. verejný ochranca práv len konštatuje, že niekedy zaznamenáva, niekedy nezaznamenáva, niekedy ich sprístupní, niekedy ich nesprístupní, a teda v tomto smere nemožno vylúčiť účelový postup.
Aj toto treba polície, zo strany polície aj toto treba podľa môjho názoru upraviť v legislatíve. Preto som navrhla na nápravu týchto skutočností opatrenia aj vo svojej mimoriadnej správe z augusta 2013, ktoré ste neprijali, nerokovali ste o nich. A to sa stalo až po tom, ako som zistila, že polícia postupovala v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, keď vykonala policajný zásah a nepreukázala existenciu legitímneho dôvodu na takýto zásah a okrem toho ho vykonala neprimeraným spôsobom, použila neprimerané donucovacie prostriedky a závažným spôsobom veľkému počtu fyzických osôb porušila ich základné práva a slobody a potom odmietla prijať zistenia verejného ochrancu práv aj opatrenia na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred svojimi orgánmi.
Opakovane poukazujem na to, že inšpekcia ministerstva vnútra nie je nezávislý orgán vyšetrovania. Takýto orgán totiž nemôže mať vzťah priamej či nepriamej podriadenosti k ministrovi vnútra a požiadavky na nezávislosť vyšetrovania nespĺňa tento orgán ani vtedy, ak by jej vyšetrovanie dozorovala prokuratúra. Teda orgán prokuratúry so svojou právomocou vykonáva dohľad nad zákonnosťou vyšetrovania. K tomu, prečo som toto opatrenie navrhla a prečo je potrebné, aby Slovenská republika prijala všetky tri vrátane tých kamier, aj toto, odcitujem názory Európskeho súdu pre ľudské práva. Vo veci Eremiášová a Pechová proti Českej republike je rozsudok zo 16. februára 2012, išlo o vyšetrovanie možnej zodpovednosti policajtov za samovraždu vo väzbe. Súd ale pri preskúmaní tohto prípadu vyslovil aj svoje stanoviská na to, čo je nezávislé vyšetrovanie. Takže v tomto prípade konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 2 dohovoru, pretože štátne orgány nevykonali účinné vyšetrovanie, a z hodnotenia súdu potom ďalej vyplýva - tá sťažnosť smerovala aj proti kontrole a sťažnosti, ktorú vykonávala inšpekcia ministerstva vnútra - a k tomu súd uviedol: "Vyšetrovacie orgány sa takmer automaticky spoliehali na záznamy a výpovede policajtov zo stanice, kde k incidentu došlo bez toho, aby z vlastnej iniciatívy vykonali ďalšie relevantné šetrenia. Sťažovateľom bol opakovane bez platného dôvodu odopretý prístup k spisu, a to napriek tomu, že táto skutočnosť, nahliadnutie do spisu, nemala podľa všetkého dopad na priebeh vyšetrovania." To je aj k tej uzavretosti tých postupov. Nemožno tvrdiť, že pri vyšetrovaní boli rešpektované požiadavky na adekvátnu starostlivosť a rýchlosť. Podľa zákona o českej polícii vyšetrovala trestné činy spáchané policajtmi inšpekcia, ktorá bola útvarom ministerstva vnútra priamo riadeným ministrom vnútra. V čele polície stál policajný prezident zodpovedný ministrovi vnútra, a teda všetky do vyšetrovania zapojené útvary priamo či nepriamo podliehali ministrovi vnútra. To nie je v súlade s požiadavkou dohovoru na inštitucionálnu a praktickú nezávislosť.
Po tomto v Českej republike robili zmeny, podriadili inšpekciu priamo vláde, no a nasledoval rozsudok vo veci Kummer proti Českej republike z 25. júla 2013. Súd konštatoval, že povinnosť štátu podľa čl. 3 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru začať efektívne vyšetrovanie, viesť vyšetrovanie s príkladnou svedomitosťou a rýchlosťou bol porušený. Súd konštatoval, že postavenie pracovníkov inšpekcie ako policajtov vykonávajúcich úlohy pre ministerstvo vnútra samo osebe výrazne oslabilo nezávislosť inšpektorátu. Na tom fakte nič nemení ani nezávislé postavenie dozorujúceho štátneho zástupcu v SR, je to prokurátor, ktorého prevažne dozorujúce právomoci nie sú dostatočné na to, aby vyšetrovanie prípadu inšpekciou mohlo byť považované za nezávislé. Súd pripomína, že nejde o prvý rozsudok voči Českej republike v tomto zmysle a že aj český verejný ochranca práv sa podobnými prípadmi zaoberal.
Bola to svojím spôsobom priťažujúca okolnosť, že verejný ochranca práv upozorňoval na tieto nedostatky a štát na to nezareagoval. Je teda zrejmé, že Slovenská republika pre takéto prípady v hierarchii orgánov ochrany práva nemá nezávislý vyšetrovací orgán, ktorý spĺňa vyššie uvedené podmienky, a taktiež je zrejmé, že toto nie je ponechané na dobrú vôľu štátu, pretože podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 1 dohovoru je to povinnosťou štátu, mať takýto orgán. Ja preto opakovane to navrhujem Národnej rade a apelujem na ňu, aby prijala takýto orgán, pretože Národná rada Slovenskej republiky je podľa ústavy jediným orgánom v Slovenskej republike, ktorý má právo kreovať zo zákona nové orgány.
Čiže upozorňujem na to, že všetky tieto opatrenia, ktoré som dávala do správy aj v priebehu roka 2013 aj do správy o svojej činnosti za celý rok 2013, sú zásadného významu a je potrebné, aby sa štát s nimi vyporiadal. Ja som navrhovala aj ďalšie opatrenia na zlepšenie ochrany základných práv, napríklad pri tom poskytovaní právnej pomoci cudzincom by bolo vhodné, aby § 27 ods. 3, tak ako bol novelizovaný, bol opäť vypustený z Občianskeho súdneho poriadku, aby sa rozšíril počet osôb teda aj na mimovládne organizácie, ktoré môžu týmto tretím osobám poskytovať právnu pomoc. Tiež opakovane prehodnotiť povinnosť lekárskych prehliadok pri vstupe do, pri nástupe do väzby alebo do výkonu trestu a navrhujem aj ďalšie opatrenia, sú na čísle listu 70, kde navrhujem riešiť právne postavenie občana, ktorý vykonáva menšie obecné služby, lebo je momentálne v akomsi právnom vákuu, jeho práva a povinnosti. Taktiež riešiť vdovské a vdovecké dôchodky opakovane navrhujem, pretože som to navrhovala aj v predchádzajúcom roku. Prijať aj opatrenia v oblasti správneho konania aj v špeciálnych zákonoch, ktoré sa týkajú rôznych úradných konaní tak, aby v prípade, keď rozhodujú negatívne o uplatnenom práve, boli povinné vydať rozhodnutia, aby tieto rozhodnutia boli preskúmateľné aspoň v jednom stupni na základe podaného odvolania alebo iného opravného priestupku. Toto som považovala za najdôležitejšie veci, ktoré sa týkajú opatrení verejného ochrancu práv.
A v druhej časti správy sa zaoberám postavením Kancelárie verejného ochrancu práv a podmienkami jej činnosti. Robím to preto, lebo to, aké má podmienky na vykonávanie svojej funkcie Kancelária verejného ochrancu práv, to priamo ovplyvňuje funkciu ústavného orgánu verejného ochrancu práv. Verejný ochranca práv je totiž pri uplatňovaní a vykonávaní svojej pôsobnosti materiálne limitovaný práve podmienkami, ktoré má Kancelária verejného ochrancu práv. Ja som na to poukazovala už v predchádzajúcom roku a teraz opakovane použijem na to, poukazujem na to, že verejný ochranca práv od svojho vzniku až doteraz nemá vytvorené podmienky na svoju riadnu činnosť. Verejný ochranca práv nemá ani regionálne kancelárie, ani svoje sídlo, nemá potrebné personálne, materiálne a finančné vybavenie a nemá finančnú a personálnu autonómiu, ktorú verejný ochranca práv v krajinách, ktoré zriadili tieto inštitúcie, má mať.
V odporúčaní 1615/2003 Parlamentné zhromaždenie Rady Európy potvrdilo dôležitosť ombudsmana v rámci národných systémov na ochranu ľudských práv a presadzovania právneho štátu. Jeho úlohou pri zabezpečovaní riadneho správania sa orgánov verejnej správy je vykonávať dohľad nad činnosťou týchto orgánov. V čl. 7 tohto odporúčania sa uvádza, že má mať úplnú autonómiu v otázkach týkajúcich sa rozpočtu a zamestnancov. Samozrejme, odporúčanie obsahuje aj iné odporúčania, napríklad týkajúce sa základného individuálneho práva na dobrú správu, ktoré tiež Slovenská republika zatiaľ nerealizovala.
Pokiaľ ide o verejného ochrancu práv v Slovenskej republike, podľa zákona o verejnom ochrancovi práv má si určiť organizačný poriadok a počet zamestnancov. To je iba formálna vec, pretože verejný ochranca práv to určí, ale následne potom vláda a ministerstvo financií to nerešpektujú, čiže nerešpektujú jeho ústavné postavenie, nezávislosť. Aj rezolúcia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy z roku 2013 č. 1959 vyzýva členské štáty, ktoré si zriadili inštitút ombudsmana, aby zaistili, aby tieto inštitúcie spĺňali kritériá predtým citovaného odporúčania Rady Európy. Okrem požiadaviek na prístup ombudsmana k Ústavnému súdu, na zdržanie sa hláv štátov, na zdržanie sa štátov znásobovania inštitúcií ombudsmanského typu vyzvali aj na posilnenie viditeľnosti týchto ombudsmanských inštitúcií, aj na ich podporu a vytváranie priaznivého prostredia pre ich činnosť, a to z toho dôvodu, že v právnom systéme, v ktorom parlament tvorí právne predpisy v oblasti základných práv a slobôd, je úlohou ombudsmana vykonávať dohľad nad výkonnou mocou z pohľadu uplatňovania týchto práv. V tejto rezolúcii z roku 2013 sa priamo vyzývajú parlamenty, teda aj náš, aby aj v tejto dobe krízy nevykonávali žiadne škrty vo vzťahu k rozpočtom verejného ochrancu práv.
Ja musím konštatovať, že inštitúcia, ktorá má zabezpečiť plnohodnotné fungovanie verejného ochrancu práv v Slovenskej republike, doslova živorí. Napriek tomu Kancelária verejného ochrancu práv vybavila v roku 2013 alebo pracovala so 4 403 podaniami, vybavila 3 743 podaní, vykonala 11 tematických prieskumov a na mieste preskúmala vybranú činnosť v 43 inštitúciách, poskytla 827 odpovedí na stránke detského ombudsmana a poskytla 389 písomných usmernení. Je to ale približne iba polovica z tých úloh, ktoré by verejný ochranca práv Slovenskej republiky mal plniť. Neplní ich pre nedostatočnú kapacitu a finančné zdroje. Namiesto 34 právnikov môžeme zaplatiť tabuľkové mzdy iba devätnástim.
Verejný ochranca práv by sa mal zaoberať napríklad preskúmaním zariadení, v ktorých sú umiestnené osoby s obmedzením osobnej slobody, napríklad sociálne a zdravotné zariadenia, psychiatrické oddelenia. Mal by preskúmavať zaobchádzanie s osobami v celách predbežného zadržania, podmienky v týchto celách. Mal by sa podrobnejšie zaoberať postupom cudzineckej polície, možnou diskrimináciou v postupoch a činnosti orgánov verejnej správy ako v systéme nielen s jednotlivými prípadmi. Mal by pripomienkovať zákony a mal by robiť analýzu prijatých zákonov z pohľadov dopadu na ochranu základných práv a slobôd. Nemá to s kým robiť. Mal by sa zaoberať ochranou životného prostredia, lebo je to základné ústavné právo. Nemá to s kým robiť. Verejný ochranca práv si nemôže zobrať poradcov, ako to môžu iné ústavné orgány.
Čiže je množstvo oblastí, v ktorých by verejný ochranca práv mal pôsobiť, ale verejný ochranca práv Slovenskej republiky to ani nezačal robiť. Tak isto, keď idem napríklad preskúmavať podnet individuálny ako reprezentantka ústavného orgánu, mohli by vám to potvrdiť ľudia, musím prerokovávať vec s nimi v najbližšej kaviarni v niektorom meste, pretože verejný ochranca práv nemá žiadnu kanceláriu nikde okrem Bratislavy. Mohla by som sa dohodnúť s orgánmi samosprávy, ktoré by mi možno poskytli takýto priestor, lenže treba si uvedomiť, že tu je kolízia záujmov, pretože práve ich činnosť verejný ochranca práv tiež má preskúmavať. Čiže takéto bratstvá vlastne sú vylúčené.
Na ilustráciu ešte uvádzam, že ministerstvo financií mi pridelilo, respektíve Kancelárii verejného ochrancu práv napr. mzdové prostriedky na rok 2014 tak, že dovolilo mi láskavo, aby Kancelária verejného ochrancu práv mala 57 zamestnancov. Treba povedať, že ide o tabuľkové mzdy. Keby som v roku 2014 začínala na zelenej lúke, prijala by som 57 zamestnancov, ktorí nemajú ani jeden deň praxe, čiže by išli na úplne najzákladnejšiu priečku v svojej tabuľke, ktorá je v zákone ustanovená pre Kanceláriu verejného ochrancu práv, z pridelených mzdových prostriedkov by mi na ich zaplatenie chýbalo ešte 34 022 eur! Čiže je to prakticky nemožné obsadiť kanceláriu, a ešte k tomu kvalifikovanými právnikmi, ale aj iným, iným personálom.
Takže záver. Mottom mojej správy bola vlastne, bolo vlastne uznesenie verejných ochrancov práv V4, ktorí sa stretli v roku 2013 na území Slovenskej republiky, a stretli sa práve po tom, ako Národná rada vlastne vrátila verejnému ochrancovi práv úplne v rozpore s ústavou aj s jej oprávnením, aj so zákonom o verejnom ochrancovi práv správu. A tak verejní ochrancovia práv krajín V4 sa zhodli na tom, že úlohou verejného ochrancu práv je byť očami a ušami parlamentu. Ja myslím, že to predpokladá, že oči parlamentu by nemali byť slepé, jeho uši by nemali byť hluché, asi, a takisto si myslím, že aj srdce nejaké má každá inštitúcia, nemala by byť iba naplnená túžbou po eurách a po ochrane vlastne týchto finančných vecí, ale mala by si za svoj základ zvoliť to, na čom je Európska únia postavená, a to je ochrana základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.
Oni navrhovali, aby tak, ako je to aj v niektorých iných krajinách, sa zvážilo aj v Slovenskej republike, aby sa o správe verejného ochrancu práv nehlasovalo, iba aby bola prerokovaná, a to z toho dôvodu, že vlastne samotné hlasovanie môže, môže vyvolávať situáciu, ktorá, že je to pokušenie pre poslancov politicky hodnotiť činnosť verejného ochrancu práv podľa toho teda, ako sú zaradení v parlamente. Pritom ale vlastne práve parlament je tá, je ten partner pre verejného ochrancu práv, ktorému predkladá správu o svojich zisteniach preto, aby došlo k zlepšeniu činnosti orgánov verejnej správy. Taktiež verejný ochranca práv vlastne preskúmava všetky tie postupy orgánov verejnej správy ako jediný jedinečným spôsobom, pretože nevyvodzuje trestnoprávnu alebo pracovnoprávnu alebo inú zodpovednosť, ale apeluje na to, že niektoré postupy sú v rozpore so samou esenciou, podstatou základných ľudských práv, a preto sa žiada od štátu, ktorý je právny a demokratický, aby vo svojom vlastnom záujme tieto opatrenia zobral na vedomie a sa nimi zaoberal.
Neviem, či máte vedomosť o liste regionálneho prezidenta európskeho regiónu medzinárodnej organizácie ombudsmanov z apríla tohto roku, ktorý podpísali všetci členovia predsedníctva európskeho regiónu medzinárodnej organizácie ombudsmanov. Ja o ňom informáciu mám, pretože regionálny prezident a členovia Európskej rady v ňom uvádzajú; je to list pre predsedu Národnej rady Slovenskej republiky; že rada európskeho regiónu s obavami vníma problémy, ktorým čelí slovenský verejný ochranca práv. Ona označuje vo svojom liste vrátenie správy verejnému ochrancovi práv a nezaradenie jeho mimoriadnej správy na rokovanie pléna ako konanie bezprecedentné. Uvádza v liste, že verejný ochranca práv bude predkladať správy kritizujúce aktivity orgánov verejnej správy a v demokracii sa predpokladá, že tieto správy budú riadne prerokované a na ich základe sa vykonajú potrebné aktivity.
Z tohto dôvodu apelujem na vás, vážení poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, aj ako na jednotlivcov, aj ako na ústavný orgán ako celok, aby sa zaoberal vážnymi porušeniami základných práv a slobôd, o ktorých som vás v tejto správe informovala. Je to dôležité nie pre len akceptáciu zistení verejného ochrancu práv, ale je to dôležité pre posilnenie dôvery ľudí v inštitúcie právneho štátu a v to, že orgány verejnej správy majú skutočnú vôľu - a nie iba formálnu - dodržiavať a ochraňovať ich základné práva a základné slobody.
Preto do vašej pozornosti dávam navrhované opatrenia a podčiarkujem, že z takého časového hľadiska, alebo z toho, ktoré je potrebné prijať čo najskôr, si myslím, že najskôr by bolo treba zdvihnúť stravné pre deti, že najskôr by bolo treba zriadiť nezávislý orgán vyšetrovania podozrení z porušovania právnych povinností policajtmi a taktiež by bolo potrebné zaviesť kamery na policajných oddeleniach, ako aj riešiť nevyhnutne a bezodkladne, aj keď to bude na dlhú trať, postavenie detí a ochranu ich práv a hlavne zaoberať sa vzdelávaním a prístupom k vzdelávaniu detí a, samozrejme, zakázať segregáciu rómskych detí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Predpokladám, že to bol technický problém, že som sedela na tom mieste, lebo tá rozprava nebola otvorená.

Zmajkovičová Renáta, podpredsedníčka NR SR
To bol len technický, len zmiatli ste kolegov.

Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
Dobre. Prepáčte, že som vás zmiatla, kolegovia.
Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny uviedla správu o prerokovaní uvedenej správy, tlač 894, v gestorskom výbore.
Predseda Národnej rady pridelil predmetnú správu na prerokovanie Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že výbor podá Národnej rade správu o výsledku prerokovania a návrh na uznesenie Národnej rady. Gestorský výbor v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady prerokoval správu o činnosti verejného ochrancu práv na svojej 38. schôdzi a prijal k nej uznesenie č. 127, ktorým odporúča Národnej rade:
A. zobrať na vedomie správu o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013
B. požiadať vládu, aby vyriešila otázku sídla Kancelárie verejného ochrancu práv v objekte vo vlastníctve Slovenskej republiky a aby sa v procese zostavovania rozpočtu verejnej správy a určovania limitu výdavkov Kancelárie verejného ochrancu práv pre nasledujúce rozpočtové obdobie riadila rezolúciou 1959/2013 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií v Európe.
Návrh uznesenia máte všetci k dispozícii ako súčasť tlače 894a.
Na záver mi dovoľte informovať vás ešte o tom, že o správe rokoval aj výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, a to z vlastnej iniciatívy.
Vážená pani predsedajúca, skončila som. Otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Veľmi pekne ďakujem. Nebudem hovoriť dlho. Chcem poukázať len na niekoľko vecí. Ako prvé by som strašne rada poukázala na to, že teraz, keď sa blíži jedenásta hodina, tak je nás tu trošku viacej. Keď pani ombudsmanka prišla medzi nás a naozaj priniesla jednu vyčerpávajúcu správu s konkrétnymi návrhmi, s konkrétnymi poznatkami, tak poctivo prepracovanú správu, aká sa tu nevidí len tak, tak nás tu bolo ako šafranu a podľa mňa to dokazuje presne ten vzťah celého tohto parlamentu a celej vlády k ľudským právam ako takým. Ja osobne som teda pociťovala sprostredkovanú hanbu za všetkých kolegov, ktorí tu neboli, a ešte viacej za tých, ktorí tu boli a napríklad telefonovali.
Skutočne musím povedať, že keď sa vôbec kreoval ten inštitút ombudsmana, asi nikto si nepredstavoval, že do tej funkcie príde človek ako pani Dubovcová, my sme si mysleli, že zase len formálne niečo zriadime a formálne budeme niečo napĺňať, aby sme boli krásni, napríklad pred Európskou úniou, pred Európskou komisiou, pred kolegami, ja neviem, z Rady Európy alebo odkiaľ, pred všetkými tými, ktorým skutočne záleží na ľudských právach. My sme ale nečakali, že tam príde taký človek, ako je pani Dubovcová, a skutočne si bude plniť to, čo jej zo zákona vyplýva, a bude sem chodiť a bude sem klopať na tie dvere a bude sa domáhať toho, aby sme sa tu všetci spamätali. A je skutočne strašne smutné sledovať, keď tu sedí päť ľudí a počúva ju.
Keď sa predkladajú výročné správy z ostatných úradov, chodia sem všelijakí páni, ktorí nám tu predkladajú tie výročné správy, a to je teda strašná hanba, lebo ono to vlastne nudí spravidla aj toho, kto ju predkladá, tú správu, pretože je natoľko formálna, že my aj keby sme k nej chceli zaujať nejaké stanovisko v nejakej rozprave, tak by sme nemohli, lebo tam sa nemáte o čo oprieť: vyriešili sme toľko a toľko podaní, pozitívne sme vyriešili toľko, negatívne toľko, všetkým nám chýbajú, samozrejme, peniaze. Ale to je tak všetko, čo sa z výročných správ dozvieme.
O to viac si vážim a cením výročnú správu od pani ombudsmanky Dubovcovej za rok 2013, pretože tá nám všetkým nastavuje zrkadlo. A v tomto smere považujem za hrozné to, že každá tá jej správa, každá jedna, ešte aj tá mimoriadna správa, ktorou sme sa odmietli vôbec zaoberať v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, čo je naša psia povinnosť, aj za to sme platení, odmietli sme, tak každá jedna takáto správa obsahuje odporúčania. To je studnica pre každého poslanca, ktorý by chcel v tejto krajine naozaj niečo zmeniť, aby len načrel, lebo tá robota už bola urobená za nás, aby len načrel a predložil to ctenému parlamentu, aby sa tu systematicky mohli niektoré veci meniť. Nestane sa tak. My ignorujeme dlhodobo všetky odporúčania ombudsmanky a čo je ešte horšie, v prípadoch, kedy sú vyslyšané tieto návrhy a príde sem taký návrh zákona, ktorý by napríklad mohol poriešiť nesprávne zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych základných škôl, tak to zmetiete zo stola.
A tu sa pristavím pri dvoch bodoch, ktoré mňa osobne teda veľmi zaujali zo správy pani ombudsmanky. To sú, po prvé, reedukačné zariadenia. V roku, myslím, že to bolo okolo roku 2005, Národné stredisko pre ľudské práva nejakým omylom vtedy tiež sa dopracovalo k správe, ktorá bola pomerne podrobná a hovorila o tom, čo sa deje v našich reedukačných zariadeniach. Tam boli strašné zistenia. Tam boli zistenia o tom, že deti, ktoré sú v reedukačných zariadeniach častokrát aj na takých tých takzvaných dobrovoľných pobytoch, alebo ako sa to presne volá, čo je absurdné podľa mňa, lebo keď ako rodič nezvláda vlastné dieťa a dobrovoľne ho umiestni do reedukačného zariadenia, tak by som veľmi začala uvažovať o tom, či takýto rodič ešte stále má byť rodičom. Ale v poriadku, stáva sa to, a vtedy tá správa v tom roku, myslím, že to bolo 2005, poukázala na to, že tieto deti za rôzne prehrešky, napríklad to, že fajčia za budovou, alebo ja neviem, alebo si vynadajú, alebo sa pobijú, končia v samotkách. To neboli že ochranné miestnosti.
Ja som bola vtedy novinárka, zobrala som kameru a my sme, akože investigatívne, sme sa pomaly vlúpali do jedného reedukačného zariadenia na východe Slovenska, kde sú samé dievčatá, a tam sme našli to, že my sme mali krásnu ochrannú miestnosť, lebo už vtedy nám to nadiktovali ako odborníci z Európy, myslím, že to bolo z Európskej únie. Mali sme krásnu ochrannú miestnosť a popri tom sme mali kobky, kobky, to boli samotky, kde nebolo okno, tam bol jeden taký matrac, ktorý bol premočený, tam to smrdelo naozaj ako medzi opicami. Bolo tam jedno vedro a bolo tam malé kukátko. A riaditeľ toho zariadenia sa chodil na tie zverenkyne, ktoré pichol do tej samotky, pozerať cez to kukátko, ako močia do toho kovového kýbľa. Takéto hrozné veci sa diali ešte v 2005. v tejto krajine a my sme to všetko natočili, my sme mali fotografie, mali sme výpovede týchto zverenkýň. Ony tam boli, niektoré tam boli umiestnené na 36 hodín a viac. Tridsaťšesť hodín a viac! Bolo im tam hodené vždy nejaké jedlo a kochali sa tam niektorí úchylní vychovávatelia vrátane pána riaditeľa tým, že sa chodili na ne pozerať a špehovali ich proste, ako to tam znášajú, tie dievčatá boli pološialené, pretože to boli také samotky, ktoré nie sú ani v tých najhorších väzeniach.
Dnes ráno som počúvala o Slovákovi, ktorý sedel pol roka v Iráne a mal zážitky aj zo samotiek, a keď to opisoval, ani náhodou to nezodpovedalo tomu, čo my sme vtedy nakrútili v tom reedukačnom zariadení. A teraz si predstavte, že na tohto pána riaditeľa bolo podaných niekoľko trestných oznámení. Tá reportáž bola vonku, dokonca bola ocenená a v 2010., keď som bola na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny ako štátna tajomníčka a riešili sme to, že by sme previedli reedukačné zariadenia spod rezortu školstva na rezort sociálnych vecí a rodiny, tak pri tom, ako sme robili rôzne analýzy, som zistila, že tento pán riaditeľ, tento úchylný mocipán, ktorý tam ničil maloleté deti, dievčatá, úplne úchylne sa po nich vozil, tak tento človek je ešte stále riaditeľom v tom reedukačnom zariadení. Takto my fungujeme, ako takto veľmi nám záleží na tom, že čo všetko sa deje v našich reedukačkách, pretože tam sú len tie zlé deti!
To už nebudem hovoriť vôbec o tom, že aké je vnútorné členenie tých reedukačných zariadení, že tam je úplne bežné, že matkovrah, rozprávala som sa s chlapcom, ktorý mal 13 rokov, zabil vlastnú matku a nebolo mu to ľúto; to je ďalšia vec, čo tá matka s ním robila; nebolo mu to vôbec ľúto, bol na izbe s chlapcom, ktorý ukradol zemiaky. Rómsky chlapec z osady proste niekoľkokrát, niekoľkonásobne proste kradol pre svoju rodinu zemiaky z poľa, boli na jednej izbe. Skončilo to tým, že ten rómsky chlapec sa niekoľkokrát pokúsil o samovraždu, lebo to nedokázal vydržať, byť šikanovaný chlapcom, ktorý v 13. rokoch zabil vlastnú matku.
Takto vyzerajú naše reedukačné zariadenia a ja som strašne rada, že sa tomu začal niekto venovať a taká iskierka nádeje, to, čo povedala pani ombudsmanka, že keď už na ňu tu kašleme a keď už ju tu ignorujeme, že ona neprestane chodiť a búchať a vykrikovať, že v tomto štáte je niečo zhnité a že tí, ktorí sú najmenej, najviac bezbranní, ktorí to najviac potrebujú, aby sme dbali na dodržiavanie ich základných práv, tie deti, že je tu aspoň niekto, kto na to bude permanentne upozorňovať.
Druhá vec, to je taká moja srdcovka, a to sú, samozrejme, tie špeciálne základné školy a to zaraďovanie tých úbohých detí z tých rómskych osád do špeciálnych základných škôl. Opäť, ja si pamätám, pred desiatimi rokmi, keď začali tieto poznatky prinášať mimovládne organizácie, samozrejme, všetci ich tu ignorovali, pred desiatimi rokmi začali hovoriť o tom, že dochádza k masívnemu porušovaniu tých základných práv detí k prístupu na vzdelávanie, že robíme obrovskú hrubú čiaru medzi deťmi, ktoré môžu uspieť, a tými, ktoré v žiadnom prípade neuspejú, pretože ich pichneme do osobitných škôl. Pred desiatimi rokmi sa to začalo. Dnes počúvame stále to isté, my sme nič neurobili, kolegovia! To sú tisíce a tisíce ľudí, ktorí sú výdobytkom týchto špeciálnych základných škôl, a to sú tí, na ktorých dnes ukazujeme prstom, že sú cudzopasníci, že cudzopasia na sociálnom systéme tejto krajiny, že do systému ničím neprispievajú, len z neho odčerpávajú. Ale to je naša vina, to je vina každého jedného poslanca v tejto Národnej rade, ktorý tu sedel počas tých desiatich rokov a s vecou, o ktorej vedel, čo plodí, neurobil absolútne nič!
Dnes, nechcem si tu prihrievať polievku, ale dnes, pred chvíľou, sme teda od deviatej hovorili o tom mojom návrhu zákona o povinnej predškolskej výchove pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Prosím vás pekne, aspoň sa nad tým zamyslite, lebo bude nám pribúdať tej armády, ktorá nebude schopná nijakým spôsobom uspieť na otvorenom trhu práce a budú chodiť na tie úrady práce a budú tam do konca života závislí na tom, čo im tento štát dá. Keď sa nespamätáme a budeme potom chodiť do Jarovníc a sledovať, ako volia analfabeti a budeme to riešiť donekonečna a neriešime vôbec nič, až nám to jedného dňa naozaj skolabuje celý ten systém, dôchodkový systém, vzdelávací systém, pretože sú to tie rómske deti, ktoré sa rodia, my majorita deti nerodíme a to, čo porodíme, odchádza nám do zahraničia. Tak skutočne by sme mali pre túto celú armádu detí, ktoré ešte majú šancu sa nejakým spôsobom vzdelať, mali by sme pre ne niečo urobiť, hlavne keď o tom vieme, keď nám otvárajú oči ľudia ako napríklad pani ombudsmanka.
Týmto by som sa jej skutočne chcela poďakovať za všetkých, ktorým aspoň trochu záleží na tom, ako sú dodržiavané ľudské práva v tejto krajine, a za všetkých poslancov, ktorí si prečítajú tie odporúčania, s ktorými prišla, a načrú a vyberú si z toho niečo a prinesú potom návrh zákona, tak, aby sme skutočne dokázali veci aj systematicky riešiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Nebudem teda o mnohých veciach pani ombudsmanke hovoriť, v podstate v rozprave, keď sa prihlásim v ústnej.
A k pani poslankyni Nicholsonovej, ja som veľmi rád, že hovorí o tom, že mimovládne organizácie nám tu už 10 rokov alebo možno aj viacej a dlhšie pripomínajú, že v čom máme problémy. Som veľmi rád, že sa nám podarilo síce naštartovať nejaké pilotné národné projekty, avšak to nie je riešenie. My musíme teda nájsť systémové riešenie tak, aby sme naozaj potenciál, ktorý máme dnes v osadách, sme využili maximálne pre Slovensko tak, aby sme dostatočne pripravili rómske deti na vstup do základnej školy a potom eliminovali neoprávnené zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych základných škôl. To stále hovorím, do drahých špeciálnych škôl, špeciálna škola stojí dvakrát viac peňazí ako základná škola a špeciálna škola nám vychová, dá sa povedať, profesionálneho poberateľa sociálnych dávok, to si nemôžme dovoliť.
Ďalej, ja teda v rozprave poviem, že sme naštartovali dva projekty, národné projekty, ktoré túto situáciu v podstate riešia, a je to teda projekt, ktorý sa orientuje na predškolské vzdelávanie, do ktorého sme zapojili v podstate takmer 3 000 rómskych detí, a druhý projekt, ktorý momentálne spúšťame, už teda pár týždňov funguje, a to je vlastne projekt, ktorý je zameraný práve na elimináciu neoprávneného zaraďovania rómskych detí do špeciálnych základných škôl.

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, z veľmi zjednodušeného pohľadu by sa zo súčasného slovenského diskurzu o ľudských právach mohlo zdať, že v ňom dominujú iba problémy osôb s odlišnou ako heterosexuálnou orientáciou, respektíve témy rodovej ideológie, ktorú, pravdaže, my už prinajmenšom od čias Ľudovíta Štúra neuznávame, ako svedčia postoje nielen našich kresťansko-konzervatívnych priateľov. Pravdou však zostáva, že je množstvo ďalších ľudskoprávnych problémov, ktoré vyplývajú z deficitu ich zabezpečenia či z deficitu vytvárania podmienok pre ich reálne napĺňanie. Lebo čo si budeme navrávať, nedokážeme sa ani my v tejto snemovni vcítiť, vžiť do životov mnohých našich spoluobčanov a detského, do seniorského veku, v marginalizovaných situáciách v spomínaných reedukačných centrách, väzniciach, osadách, seniorských zariadeniach a tak ďalej, a tak ďalej, ak sa v nich náhodou neocitnú naši blízki. A to hovorím iba o niektorých segmentoch témy, ktorá spadá pod ľudské práva, teda pod agendu verejného ochrancu práv, ale aj pod to, čomu hovoríme vznešene právny štát, ktorý bez rešpektovania ľudských práv fakticky nejestvuje. Je preto prirodzenou ústavnou povinnosťou verejného ochrancu práv upozorňovať na to, keď sa ľudské práva porušujú, keď sa deformuje právny štát, hoci väčšinový názor to neraz akceptuje, ba schvaľuje, nielen vo veci LGBT komunity či Maďarov, Rómov a iných.
Aj tieto myšlienky mi prichádzajú na um, keď mám hovoriť o správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013, ktorú by si mali všetci členovia tejto snemovne veľmi pozorne prečítať, ak chcú vedieť, v akom stave sa nachádza naša spoločnosť. Pozrieť sa do tohto zrkadla nemusí byť vždy povznášajúce, ale na vine skutočne nie je zrkadlo. Ako predseda gestorského výboru, dámy a páni, chcem preto odôvodniť návrh uznesenia, ktorý Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a menšiny predkladá Národnej rade prostredníctvom pani spravodajkyne.
V bode A výbor, samozrejme, navrhuje, aby Národná rada zobrala správu na vedomie. Vlani sa tak nestalo po tom, ako jedna z poslankýň podrobila kritike jednu časť správy. Určite sa aj tento rok nájdu poslanci, ktorí nemusia súhlasiť s tým či oným stanoviskom verejnej ochrankyne práv, je to v poriadku, ani s rozsudkami súdov nemusíme súhlasiť, a predsa ich rešpektujeme. V prípade verejného ochrancu práv by sme sa mali zjednotiť aspoň v tom, že problémy, na ktoré poukazuje, si zaslúžia pozornosť Národnej rady. Hlasovaním za bod A návrhu uznesenia vyjadríme náš záujem o zistenia verejnej ochrankyne práv, aj keď na spôsob plnenia jej odporúčaní môžeme mať rôzne názory. Vyjadríme tým aj úctu k inštitúcii, ktorú sme si zriadili práve preto, aby ako naša predĺžená ruka dohliadala na činnosť orgánov verejnej správy.
Zmysel bodu B v návrhu je jasný všetkým. Gestorský výbor sa domnieva, že po 13 rokoch existencie inštitútu verejného ochrancu práv je načase vyriešiť otázku jeho sídla, a je našou povinnosťou zabezpečiť Kancelárii verejného ochrancu práv taký rozpočet, ktorý umožní ombudsmanke nezávisle a aktívne vykonávať svoj mandát.
Otázka sídla verejného ochrancu práv je na pretrase takmer každý rok, keď parlament rokuje o správe o jeho činnosti. Nakoľko minulý rok v rozprave odzneli v tomto smere aj rôzne konštatovania, ktoré nepomohli situáciu riešiť, naopak, boli iba súčasťou politických útokov na súčasnú verejnú ochrankyňu práv, rád by som nejakým vecným vstupom predišiel tomu, aby sa zopakovala minuloročná nekonštruktívna debata, v ktorej niektorí vystupujúci vlastne obvinili verejnú ochrankyňu práv, že sama môže za to, že nemá sídlo alebo že má nízky rozpočet.
Tu treba povedať jasne, verejný ochranca práv, odkedy ako inštitút existuje, každý rok vo svojej správe zopakoval nutnosť riešiť problém sídla. Kto si dá tú námahu a prečíta si správy bývalého verejného ochrancu práv pána Pavla Kandráča, zistí, že ani jeho netešila tá situácia, keď musel vynakladať značný podiel svojho rozpočtu na nájom. Vo svetle týchto faktov je asi zbytočné teraz diskutovať o tom, ktorá vláda nesie za túto neutešenú situáciu väčšiu zodpovednosť. Aj počas výkonu funkcie verejného ochrancu práv Pavlom Kandráčom sa menili vlády rôzneho zafarbenia a tak je tomu aj v prípade pani ombudsmanky Dubovcovej odvtedy, čo nastúpila do svojho úradu. Teda bez toho, aby som sa pokúsil zbaviť zodpovednosti ktorúkoľvek vládu vrátane tej, ktorej som bol členom, podčiarkujem aktuálnosť výzvy adresovanej vláde vo veci sídla ombudsmanky. Tá mimoriadna aktuálnosť vyplýva z dvoch skutočností:
1. Prebieha reforma verejnej správy a práve teraz je veľká šanca, že sa uvoľní vhodná budova vo vlastníctve štátu.
2. Ešte nikdy nebol rozpočet kancelárie verejného ochrancu práv taký nízky ako teraz, teda nikdy nebolo tak ťažké hospodáriť s obmedzenými financiami, nikdy tak citeľne nemuseli byť obmedzené aktivity verejného ochrancu práv kvôli tomu ako práve teraz.
Mimochodom, keď sme na našom výbore vlani rokovali o návrhu rozpočtu na tento rok, štátny tajomník ministerstva financií pán Pellegrini dal verejný prísľub, že vláda do konca tohto roku problém sídla vyrieši. Čiže návrh uznesenia, ktorý pripravil gestorský výbor, v tomto bode vlastne podporuje úmysel vlády. Ako som pred chvíľou povedal, ešte nikdy nebol rozpočet verejného ochrancu práv taký nízky ako tento rok, a iste všetci vieme, že bola či je kríza. Ibaže aj v čase krízy je nevyhnutné, aby jednotlivé inštitúcie, od ktorých sa, samozrejme právom, vyžaduje efektívne hospodárenie, dokázali plniť svoje zákonné úlohy. Je veľmi neférové niekomu skrátiť rozpočet a potom ho kritizovať napríklad za to, že má malo zahraničných aktivít, alebo, ako sa to stalo práve v minuloročnej rozprave. Okrem toho by som rád zdôraznil, že práve národné ľudskoprávne inštitúcie majú mimoriadne úlohy v čase krízy. Tieto inštitúcie sú totiž v prvej línii, keď ide o pomoc ľuďom so znevýhodnených a marginalizovaných skupín, ktorí sú najväčšími obeťami krízy. Je to obdobie, keď musia rozšíriť svoje pôsobenie aj do oblasti hospodárskych a sociálnych práv, ak ich porušenie bráni vo výkone základných práv.
Považujem za poburujúce, že podľa dostupných informácií ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 plánuje ďalej znižovať už aj tak neúnosne napnutý rozpočet Kancelárie verejného ochrancu práv. Poslanci gestorského výboru z týchto dôvodov navrhujú Národnej rade, aby odporúčala vláde riadiť sa pri zostavovaní rozpočtu rezolúciou Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií, o ktorej tu bola už reč a v ktorej sa píše doslova, že štáty by mali zabezpečiť týmto inštitúciám dostačujúce finančné a personálne kapacity, ktoré im umožnia vykonávať svoje úlohy efektívne, a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy preto vyzvalo štáty, aby urobili všetko preto, aby sa neuskutočnili rozpočtové škrty, ktoré vedú k strate nezávislosti ombudsmanskej inštitúcie.
Mohol by som sa odvolať aj na nedávno uverejnenú správu generálneho tajomníka Rady Európy, ktorá za jednu z vážnych výziev, ktorým členským skupinám v súčasnosti čelia, označila práve oslabovanie nezávislosti ľudskoprávnych inštitúcií v časoch hospodárskej krízy. Napokon aj v návrhu celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv, ktorý v blízkom čase by mala schvaľovať vláda, sa o verejnom ochrancovi práv a Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva uvádza, že ich personálna a finančná poddimenzovanosť, ako aj pokusy o politické intervencie do ich nezávislosti sú dlhodobo neúnosné a vyžadujú si zásadné riešenia.
Verejná ochrankyňa práv v súčasnosti mimoriadne úspešne využíva náklady šetriace spôsoby na informovanie verejnosti, ako sú napr. sociálne siete, ale nemá možnosť využívať nejaké alternatívne metódy, pokiaľ ide o plnenie svojich základných povinností. Jednoducho nemôže existovať bez potrebného technického vybavenia a bez kvalifikovaných spolupracovníkov.
Po tomto vysvetlení k návrhu uznesenia by som sa ešte rád vyjadril k spôsobu prerokovania správy verejného ochrancu práv v Národnej rade z pozície gestorského výboru. Kto si čo len prelistoval tohtoročnú správu alebo aj ktorúkoľvek správu z minulých rokov, vie, aký široký je diapazón problémov, ktorými sa verejný ochranca práv na základe podaní alebo z vlastnej iniciatívy zaoberá. Mnohé z nich sa napr. týkajú rodinného práva, trestného práva, oblasti vzdelávania, sociálnej politiky, súdnictva a tak ďalej, a tak ďalej. Pre tieto verejné politiky máme v Národnej rade zriadené špecializované výbory, ktoré by sa mohli kvalifikovane vyjadriť k jednotlivým oblastiam a k navrhnutým odporúčaniam.
Oceňujem, že výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport sa z vlastnej iniciatívy venoval príslušnej časti správy, a vyjadrujem nádej, že jeho príklad budú nasledovať aj ostatné dotknuté výbory. Samozrejme, najlepšie by bolo, keby správa bola priamo pridelená viacerým výborom, tak, aby gestorský výbor mohol ich závery zahrnúť do spoločnej správy. Je to prax, ktorá je zaužívaná aj v iných krajinách s inštitúciou parlamentného ombudsmana, v niektorých sa dokonca plenárneho zasadania musia zúčastniť všetci členovia vlády, voči ktorým je správa ombudsmana kompetentná sa dotknúť. Takéto niečo by som však už sa ani neodvážil navrhnúť.
A teraz ešte k obsahu. V mojom ponímaní výročné správy inštitúcií slúžia na to, aby sme vďaka periodicite mali možnosť sledovať vývoj vecí k lepšiemu či k horšiemu, aby sme mohli zaregistrovať výskyt nových problémov a tak ďalej. Pokiaľ na odstránenie zistených problémov je nevyhnutná nová právna úprava, verejná ochrankyňa práv adresuje svoje odporúčania Národnej rade. Na strane 70 a 71 svojej správy pani verejná ochrankyňa práv uvádza, že z odporúčaní, ktoré dala Národnej rade v minulosti v správe, sa nerealizovalo ani jedno. Je to pravda, no v tomto prípade by som predsa len sa chcel zastať Národnej rady a pripomenúť, že práve na tejto prebiehajúcej schôdzi bol pokus o prijatie zákona, ktorým by sa odstránila nerovnosť pri vyplácaní vdovských a vdoveckých dôchodkov. Keďže sa však návrh pána poslanca Nagya nedostal do druhého čítania, zrejme musíme počkať, kým bude predložený vládny návrh zákona. To už ale patrí k osobitostiam parlamentnej práce, čiže nestačí, aby odporúčania verejného ochrancu práv, ak sa odporúčania verejného ochrancu práv nedajú realizovať mimo zaužívaných pracovných metód Národnej rady.
V správach verejného ochrancu práv každý rok majú významné miesto problémy súvisiace s prieťahmi v konaní, či už ide o súdy, alebo orgány verejnej správy a ďalšie porušenia práva na dobrú správu veci verejných. Na jednej strane je smutné, že ide o akúsi klasiku, ktorú sa nám nedarí systémovo odstrániť, na druhej strane - ako to vyplýva aj z tohtoročnej správy - dotknuté inštitúcie a ministerstvá si svoje chyby zväčša priznávajú a potom aj pomerne pohotovo ich naprávajú.
K nespochybniteľným pozitívam tohtoročnej správy verejnej ochrankyne práv patrí cit pre objavovanie ďalších závažných problémov, porušovania práv tých najviac bezbranných, ktorí sa v mnohých prípadoch práve z dôvodu ich spoločenského statusu, marginalizácie, neznalosti či nemožnosti sa dopátrať svojej pravdy obracajú na iné orgány.
Sú to deti, všeobecne deti v reedukačných centrách, ľudia žijúci v segregovaných osadách, väzni, zaistení cudzinci a podobne. Sú to témy, ktoré, ako sa ukázalo aj pri rokovaní či nerokovaní skôr o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv, vyvolávajú vášnivé diskusie o tom, koho to vlastne ombudsmanka obhajuje, prečo sa nepostaví za, v úvodzovkách, slušných ľudí a podobne. Ak sa takéto poznámky objavujú v diskusiách od anonymných čitateľov v elektronickej tlači, nemá význam sa nimi zaoberať, ale ak sa však takto vyjadrujú poslanci najvyššieho zákonodarného zboru štátu, aj keď niekedy len mimo dosah mikrofónu, treba jasne a jednoznačne konštatovať, že základné ľudské práva nie sú darom, ktorý sa rozdáva za zásluhy. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, ale je 11.02. (Reakcia rečníka.) Nech sa páči, tak dokončíme, ak je všeobecný súhlas, predpokladám.

Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
To, že sa pani verejná ochrankyňa práv, že si všíma a obhajuje tých, ktorými veľká časť spoločnosti pohŕda, nie je prejavom jej ignoranstva voči tzv. slušným, ale naopak, dôkazom toho, že si svoju prácu vykonáva svedomite a v plnom súlade s poslaním inštitútu verejného ochrancu práv, a za to jej patrí uznanie. Najlepším vyjadrením uznania z našej strany však bude, ak sa budeme náležite venovať všetkým jej odporúčaniam, ak budeme s plnou vážnosťou zvažovať ich plnenie, ak sa tieto odporúčania stanú permanentnou súčasťou práce relevantných výborov Národnej rady. Aj preto si vás na záver dovoľujem ešte raz požiadať o podporu návrhu uznesenia gestorského výboru.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pekné predpoludnie. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme hlasovať o prerokovaných bodoch.
Ešte pani podpredsedníčka Zmajkovičová.

Ďakujem pekne. Pán predseda, ja si dovoľujem pripomenúť členom výboru pre hospodárske záležitosti, že riadne zasadnutie výboru bude dnes o 12.00 hod. v priestoroch výboru. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán predseda, chcem len pripomenúť členom výboru na kontrolu SIS, že o dvanástej bude krátke zasadnutie výboru. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pani Dubovcová je pomaly jediný mimoparlamentný ústavný činiteľ, ktorý nie je pod kontrolou vládneho SMER-u - SD, a s tým súvisí alebo z toho vyplýva aj jej reálne postavenie. Má to svoje takpovediac ľudské alebo osobnostné, ale aj legislatívne príčiny. No a k tomu, aby sme tie príčiny zmenili a zlepšili, chcel prispieť aj náš návrh, ktorý sme v januári predložili spolu s podpredsedníčkou Národnej rady pani Jurinovou, a bol to veľmi jednoduchý návrh, ale priniesol by určité pozitívne a antidiskriminačné zmeny, a to tým, že by zrovnoprávnil všetkých najvyšších mimoparlamentných ústavných činiteľov a dostal ich na tú úroveň, akú požíva napríklad pán prezident.
Žiaľ, tento jednoduchý pozmeňovací, teda jednoduchý návrh novely zákona o rokovacom poriadku neprešiel a následkom toho je aj to, že takéto polodisidentské postavenie verejného ochrancu, v tomto prípade ochrankyne práv pretrváva.
Chcem apelovať na vás, keďže sa chystáme znova predložiť tento návrh, keď uplynie polročná lehota, aby ste ho láskavo zohľadnili a podporili.
Ďakujem.