35. schôdza

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážení prítomní, panie poslankyne, páni poslanci, hostia, úvodom možno treba povedať dôležitý fakt, že v našom klube má každý z poslancov naozaj nezávislosť pri mnohých svojich témach, ktoré považuje za témy, s ktorými prišiel do parlamentu a ktorými reprezentuje záujmy svojich voličov. Napriek tomu z toho nie je možné odvodiť záver, že v rámci týchto tém neexistujú v klube Obyčajných ľudí a nezávislých osobností kmeňové témy, ktoré nás jednoznačne spájajú. Jednou z takýchto profilových tém, kde naozaj nemáme rozdiely medzi záujmami jednotlivých poslancov, je aj téma boja proti korupcii. Je to téma, ktorá zaznieva tu v sieni zákonnosti veľmi často, je to téma, ktorá napriek tomuto častému opakovaniu ako keby nenachádzala dostatok odozvy v mysliach, svedomiach i uvažovaní mnohých poslancov. Nie je to téma, ktorou by sme chceli zaujať osobitne ako náš klub. Je to téma, o ktorej sme hlboko presvedčení, že je to téma nesmierne prioritná. Pretože korupcia je jeden z najväčších problémov našej spoločnosti a jeho tendencia, byť naozaj veľkým problémom, je, žiaľ, narastajúca.
Už veľakrát tu boli opakované fakty, ktoré hovorili o tom, že máme veľmi nelichotivé miesto v rámci európskeho rebríčka. Pohybujeme sa v oblasti problémov s korupciou kdesi na nelichotivých čelných miestach.
Možnože ešte väčší problém je však nie v nejakých štatistikách, ani nie v tom, že tak často sa tu narába, až to možno niekedy sa nechce ani počúvať, číslom 500 mil. euro ročne, ktoré tá koťuha korupcia jednoducho zo štátnych a verejných zdrojov spotrebuje, ale možno by sme na prvom mieste mali hovoriť o našom vnútornom pociťovaní tohto obrovského problému. Je tu veľmi pravdepodobne možné hovoriť o tom, že otázka korupcie je otázka nášho vnímania významnosti tohto problému, a keďže sme poslancami, tak tá vnímavosť by mala byť daná predovšetkým tým, ako vážne vo svojich svedomiach bereme problém s korupciou.
Možno si treba pripomenúť pôvod tohto slova. Nie je pravdivé, ak si predstavíme nejaký taký symbol, nejaká obálka, ktorá nemá adresáta, ktorá sa tak nenápadne niekde presúva medzi odosielateľom a prijímateľom. Je to také dosť ploché a málo výstižné. Možno tí starí Indovia, skadiaľ pochádza slovo reupt, mali viacej pochopenia pre pravú podstatu tohto fenoménu. Reupt, staroindické slovo, znamená lámať. A nie je to len lámanie pečatí na štátnych zdrojoch, ale, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je to predovšetkým lámanie charakterov. Lámanie toho, čo by sme mali považovať za svoju prirodzenú výstuhu, niekto tomu hovorí chrbtová kosť, niekto svedomie, niekto jednoducho výchova a zásady, ktoré nemienime opustiť. Úplne jedno, či sme lesníkmi v Novej Sedlici, alebo poslancami Národnej rady Slovenskej republiky. A bojím sa, že práve toto ponímanie je naším veľkým problémom, ktorý ak neodstránime, tak akékoľvek snahy hovoriť tu o podpore ľudí, ktorí majú odvahu bojovať s týmto fenoménom, sú len pozlátkom, sú len bodom v programe, ako to tu už neraz zaznelo. Napokon včera sme tu mali návrh zákona skupiny poslancov z KDH, nazývame ho zákon pána poslanca Figeľa. Už tu bol návrh pána poslanca Lipšica. Už tu bol aj tento návrh, ktorý opätovne v mene celej 13-ky predkladám, a môžem povedať aj 14-ky, však napokon aj poslanec Huba sa na tom výrazne podieľal, nič sa na tom nezmenilo, že teraz momentálne sme 13-ou, ale celá tá pôvodná 14-ka má naozaj obrovské množstvo práce na tomto zákone za sebou.
Nuž tá podstata toho prístupu k tomuto problému je daná možno práve v tom, a ja to považujem za nesmierne dôležité, to vlastne svedčí o tom širokom vejári vnímania tohto problému, že tu v tejto snemovni sa nachádza skupina poslancov, ktorá pri tomto zákone vyslovila opakovane slovo udavač. Hnusné, zlé slovo, ktoré naozaj vystihuje čosi hlboko nedôstojné, čosi, čo nik slušný nemôže považovať za prirodzené. Možno od školských čias, keď existuje udávanie, že ktosi beží za pani učiteľkou zažalovať, možno už tam sa prejavujú tie problémy, ktoré niekto považuje za smiešne. Ja som ich vždycky považoval za vážne. A nepamätám si vo svojom živote, a každý máme, samozrejme, aj 13. komôrku, ktorú radi utajíme, pretože nikto nie sme anjeli, ale ja si naozaj nepamätám na nič, čo by som dokázal ja osobne spojiť so slovom udavačstvo. No napriek tomu je tu skupina poslancov, a netajme to, je to skupina poslancov zo SMER-u, ktorí takéto slovo opakovane použili. Ja som tým hlboko urazený a považujem to za urážku nie mňa, ja som tu nie za seba, ale považujem to za urážku všetkých tých, ktorí ma sem poslali.
Ak by sme hovorili o udavačstve. Môžme. Možnože ozaj história našej krajiny sa nevysporiadala ani s týmto fenoménom. Napadá ma možno také ťaživé historické svedectvo, keď v tejto krajine bolo bežné počas 2. svetovej vojny ukazovať na niektoré brány. Aj tam, aj toho, aj túto. A vypisovať, ja nie, to tí druhí. Ja neviem, či je to pravdivé, to sa možno tvrdí viackrát, ale údajne v análoch Gestapa je zaznamenané, že na Slovensku mali ľahkú robotu, že príliš veľa ľudí z rôznych dôvodov, možno zachrániť si krk a rodinu, možno zarobiť si, možno len z obyčajného ľudského strachu, udávalo. Áno, ak budeme hovoriť o hnedej farbe, ktorá poznačila históriu Slovenska, a o tom, že mnohí Slováci nemuseli zahynúť ani v Nemeckej, ani v Kremničke rukami vlastných súkmeňovcov, keby nebolo udavačstva, nuž, je to pravda. Toto slovo je strašné a jeho dôsledky dodnes sme nejakým spôsobom neprežili, nevyhodnotili. A ak budeme sa chcieť baviť o tomto udavačstve, som ochotný vždy, nie ako nejaký múdry človek, ktorý do toho vidí, ale s pokorou, že máme takéto temné stopy vo svojej histórii, sa postaviť medzi diskutujúcich, a nie preto, aby sme sa v tom rýpali, ale preto, aby sa to nezopakovalo. Pretože história neskončila a biedy, ktoré máme za sebou, nikto nezaručí, že sa môžu zopakovať ešte v horšom vydaní, ako je spomienka našich otcov a starých otcov.
Takže ak sa tu hovorí tak často o udávaní v súvislosti so zákonom, ktorý má podporovať, chrániť, povzbudzovať a odmeňovať ľudí, ktorí sa neboja tam, kde sa ostatní boja, tak to považujem za nedorozumenie, ktoré nám neumožňuje pokračovať v tejto téme. Môžme tu ešte desaťkrát priniesť zákony, aj pán Lipšic, aj pán Figeľ, aj klub OĽaNO, my sa nepohneme. Pretože to je naozaj zásadný problém, balvan, ktorý tu leží. Veď predsi podporovať nejakým zákonom udavačstvo, no tak na to nás tu nie je treba.
A preto sa spytujem, vážení poslanci z klubu SMER, či naozaj nemienite prehodnotiť toto zásadné vyjadrenie niektorých z vás. Ja viem, poviete, ja nie, to iný, ja vám to neprisudzujem všetkým en bloc, ale ja si naozaj pamätám málo ťažších chvíľ za tie dva roky pôsobenia v parlamente, ako boli tie, keď takéto vyjadrenia zazneli.
Preto by som veľmi prosil, ak máme pokročiť naozaj tým smerom, ktorý, verím, že je v záujme celej 150-ky, a ktorý môžme pomenovať ako záchranu obrovského množstva nielen prostriedkov, ale aj úpadkov vo vedomí ľudí, ktorí prestali veriť v spravodlivosť tejto krajine, ak máme v tom pokročiť, musíme sa vedieť pozrieť si do očí a povedať si, že slovo udavač prisúdiť ľuďom, ktorí za nás dokážu prehovoriť vo chvíľach, keď sa my bojíme, je hlboko urážlivé, nedôstojné a zničujúce samotnú podstatu toho, čo týmto zákonom všetci predkladatelia, ktorých som spomínal, sledujú. Preto by som vás chcel veľmi úprimne poprosiť, aby sme sa dostali k tomu, že takýto výraz už nikdy v tejto súvislosti nepoužijeme.
Veľakrát som už rozprával, mal som tú česť predstavovať tento zákon a zdá sa mi nenáležité, aby som prešiel, ale ja to napriek tomu prejdem, všetky tie nuansy, ktoré sú v tomto zákone pomenované. Možnože to bude trocha zdĺhavé. Nechcel by som sa dostať k tomu, aby som bol obvinený zo zbytočného opakovania slov, ale nemám inú možnosť, ako poprosiť ctenú snemovňu o to, aby tomuto zákonu prisúdili mimoriadnu pozornosť.
Ja rozmýšľam, máme nejaký zákon, ktorý predkladali takmer identicky nezávislí, KDH, Obyčajní, a dokonca pár mesiacov dozadu na tlačovej konferencii pán podpredseda vlády Slovenskej republiky Kaliňák oznámil, že takýto zákon sa pripravuje. To znamená, ak dobre rátam, štvrtý v poradí. No ak je to naozaj tak, ak máme takýto veľký vejár predkladateľov, nuž potom by to mohlo svedčiť aj o tom, že sa jedná o výnimočne dôležitú tému. Ak je to výnimočne zložitá téma a toľkí sa k tomu pokúšame nejakým spôsobom vyjadriť a zmocniť túto problematiku do paragrafov, tak potom mám za to, že je tu čas, aby sme sa zhodli na nejakom znení. A ja si myslím, že znenie, ktoré tu dnes predstavíme, náš klub, je znenie veľmi dobré. Bez nejakej snahy vstupovať do konkurencie s ostatnými predkladateľmi, je to najkomplexnejší návrh, ktorý naozaj rieši ochranu, odmeňovanie, pomoc všetkých, ktorých môžme nazvať nie udavačmi, ale ľuďmi, ktorí si zasluhujú našu úctu, vďaku, a ktorých môžme smelo pomenovať, že by mali byť pre nás všetkých, a najmä pre občanov, kde im chceme pomôcť v tejto oblasti, predstavovať prirodzený vzor.
Toľko asi na úvod k tomuto zákonu. Pevne verím, že vážnosť, ktorá je vložená do jeho jednotlivých klauzúl, bude vyjadrená aj vážnosťou prerokovania tohto zákona. A pri tom hlasovaní, viete, hovorím tu často o svedomí, ak sa stane, že opäť to bude také hlasovanie, že dali to Obyčajní, a preto tam bude svietiť za 30, 40, 50, no, nebude to poníženie predkladateľa ani vyjadrenie akejsi kritiky nekvality zákona. Bude to len potvrdenie toho, že mnohí z nás nepochopili, na čo nás sem ľudia poslali, ľudia, nie stranícke centrály, a nepochopili závažnosť problému, ktorý sa snažíme týmto zákonom nie vyriešiť, korupciu ešte nikto nevyriešil, ale obludný nárast tohto problému na Slovensku nastaviť, obmedziť a dať ľuďom nádej, že spravodlivosť môže niekedy aj víťaziť.
Toľko v úvodnom slove. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpila v prvom čítaní ako spravodajkyňa určená ústavnoprávnym výborom k predmetnému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej právnej úpravy. Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.