36. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Kolega Hraško sa správne dotkol toho pozoruhodného faktu, že aj keď sa nám dostáva poučenia z úst právnikov o tom, ako je tá tajnosť ústavne podmienená, opakovane znova a znova si kolegovia zo SMER-u odhlasúvajú tajné voľby. Asi to teda nie je celkom tak absolútne jednoznačné a "ohne weiteres", že nič iného neexistuje, keď si to odhlasúvate. To je na margo teda toho, ako je to povinné alebo nepovinné, alebo tak to má byť.
Ešte raz hovorím. Tá deliaca čiara medzi tajnou a verejnou voľbou prechádza tadiaľ, kde volia volení. To znamená, sudcovia si volia svojich zástupcov do svojich štruktúr a majú právo vedieť, ako ich títo reprezentujú. Presne tak si občania volia mňa. Rozdiel medzi mnou a sudcom pri mojom verejnom hlasovaní je v tom, že o štyri roky nebudem poslanec, alebo o dva, alebo o rok, a budem občan na ulici. Sudca, ak sa nedopustí kriminálnych deliktov, je sudcom na doživotie. To znamená, jeho postavenie je relatívne istejšie ako moje, požíva mnohé výhody, ktoré ja už potom požívať nebudem, ale napriek tomu stojím za tým, že moji voliči majú právo vedieť, ako ich zastupujem i v personálnych otázkach.
A ten argument, ktorý tu vždy znova zaznieva, že na jednej strane váh je verejná kontrola a na druhej strane tisíc iných vecí, ale verejná kontrola v krajine, kde je súdnictvo všeobecne akceptované ako korumpované, je absolútne prevažujúci argument, i keby na tej druhej strane váh boli stovky iných drobností a väčších či menších vecí. Verejná kontrola v súdnictve v Slovenskej republike je absolútne prvá a neoddiskutovateľná požiadavka.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ja tiež trošku chcem zareagovať. Dobre si povedal, že nemá sa tu kto zastať ľudí a je potrebné odstrániť príčinu. Keď chodím na mítingy, ľudia sa ma pýtajú: "Pán poslanec, kedy bude dobre?" Lebo to zaujíma našich ľudí. A ja tvrdím, že dobre bude vtedy, ak poslanec v Národnej rade, ktorý tu príde, alebo poslankyňa, ktorá dostala tú dôveru, dostala mandát, zložením sľubu na Ústavu Slovenskej republiky, ak povie, že "sľubujem", tak touto minútou sa jeho ja mení na my. Ešte raz, jeho ja sa mení na my, to znamená 5,4 mil. národa od Ruského až po Kúty v Slovenskej republike, a nehľadí na svoj biznis, ako tu vykšeftuje s kým, z akej prišiel partie, ale zastupuje všetkých ľudí Slovenskej republiky. Vtedy, občania, sa budeme mať dobre.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca, neurobil som to naschvál, ale vy sa vždy zvyknete opýtať, či chce niekto reagovať. Pri mne to zásadne nerobíte a robíte to naschvál, takže ďakujem za možnosť vystúpiť s reakciou.
Ďakujem kolegom Feckovi aj Osuskému.
A ku kolegovi Martvoňovi by som povedal, že ja som hovoril o všetkých voľbách, nielen o voľbách do Súdnej rady. To znamená, že všetky tieto sú tendenčné. Ja viem, že vy nevolíte sudcov Súdnej rady, vy si tam len dohadzujete svojich ľudí, resp. máte dohodnuté, kto tam pôjde.
Prečo sa voľby zverejnili, aby sa teda hlasovalo verejne? Nuž možno preto, že niekto to chcel stransparentniť, celý tento proces, a naozaj tomu vniesť transparentnosť a prehľadnosť, ale toto vám nevyhovuje, preto to chcete vrátiť, vy to chcete vrátiť späť.
A ešte raz zopakujem, ja pochybujem o vašich poctivých úmysloch v tejto oblasti, a nielen v tejto, pretože už máme skúsenosti, že vy naozaj veľa vecí nemyslíte poctivo a čestne. Všetko myslíte len tendenčne a prospechársky a toto je váš problém. Takže darmo sa vy tuná budete oháňať nejakými argumentami, že toto pre, toto proti, toto za, toto nie, proste je to všetko nastavené vami tendenčne, prospechársky.

Ďakujem veľmi pekne, vážená pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, jak to, jak to uviesť. Mrzí ma, že kvôli jednému človeku krvavíme demokraciu, tak to poviem, a niekedy si treba zaťať a hryznúť. Počkajte, jak to uchopiť abo, aby som, teda malo to vôbec zmysel, teda pre mňa aby to malo aspoň zmysel, že som k tomuto niečo povedal.
Ak je niekoho hlboké presvedčenie, že personálne voľby majú byť verejné, to je jeho nespochybniteľným právom, za ktoré sa vždycky budem biť. Na to, aby sa aj tak konalo, ešte musí vyhrať voľby, hej, ale mal by byť pre svoju vnútornú hygienu konzistentný v tom, hej, že konzistentne presadzuje právo verejnej voľby funkcionárov, konzistentne dlhodobo. Vtedy je pre mňa plnohodnotný, plnokrvný, plnokrvný demokrat, pomlčka liberál, viete, že, proste musí to mať to. To mi niekedy chýba a nás to, poviem pravdu, oslabuje, že táto konzistentnosť mi tu chýba. A my niekedy ad hoc vieme sa skrútiť, tu je proste, tak jak niekto vie rozprávať o potrebe verejnej voľby, tak cvične, cvične o pol roka na právo tajnej voľby a tiež to vystavia ako chrám. Proste argumentačne, argumentačne to bude silné, že? Neviem teda, na čom by sme sa mali zhodnúť.
Prísne vzaté, 1274 - druhý lyonský koncil dal kardinálom právo na súkromie pri voľbe v konkláve, hej. To bolo dosť dávno. Pravdou je, že zvolili aj Borgiu, ale pravdou je, že zvolili tajne aj Jána Pavla II. Čiže niekedy sa stane proste chyba. Nie vždy to vyjde. Hej, proste v tom časopriestore sa proste veci stávajú. Otázka stojí, že či naozaj, a ja dokonca by som bol, čo nie je celkom podľa mňa správne, by som to súhlasil aj s tým, že, áno, práve pre potreby toho, čo povedal pán Osuský, že v akom stave je súdnictvo, by sme sa mohli trošku škripnúť. Alebo jak to povedať. Alebo trošku, možno to ani nenazvem, dobre. Ale je to také, čo by v tom plnom demokratovi podľa mňa nemalo až tak byť.
Lebo, viete, argumentačne tu čo zaznelo, že ten, kto vás sem zvolil, má právo vedieť, ako hlasujete. Tu majú ešte taký archaizmus v Amerike v tých voľbách, že vlastne oni majú ten systém že voliteľov, hej, že proste sa za tú nejakú oblasť ide voliť a ten je viazaný, ten nesmie ináč hlasovať, iba tak, ako mu povedia, že má ísť hlasovať. Je to archaizmus. Ale to je, to je v tom, že keby niekto to chcel povedať, že teda, že ako ma kto zaviazal, že mám voliť. Pri voľbách parlamentných, dajme tomu, vás nikto nezaväzuje, že máte hlasovať takto v prípade nejakého, nejakého kandidáta tuná. To, však to sa teoreticky ani nedá, hej.
A otázka teraz len tu zostáva, že či má právo vedieť, ako ste hlasovali, a na tom sa to asi láme, hej. A či to má, ale či to jeho právo je, ako je to právo jeho silnejšie na tú vašu slobodnú vôľu, lebo vy, tým aktom voľby vám dal aj tú dôveru, že vám dôveruje, že vaše rozhodnutie bude správne.
Naozaj, že to je filozoficky, ja sa v piatok doobeda ťažko, to sa v piatok večer filozofuje po, keď je na to atmosféra. Čiže nechcem sa do nejakých hlbín, takých až filozofických, dostať. Poprosil by som, že možno, možno pre túto chvíľu ja nikomu neupriem právo hovoriť, že ako sa má voliť, len by som aj pre našu silu, ja nikdy sa nebudem na nikoho hnevať, kto tvrdí, že má, si myslí, že sa má voliť verejne. Nech sa páči. Len prosím vás, aj v pondelok, aj v nedeľu, aj v stredu. A vtedy proste je to dobré, dlhodobé aj predvídateľné, to je mimoriadne dôležité tiež v politike, že je predvídateľnosť určitá, že viete.
Čiže čo by som tým chcel povedať? Že nech sa páči, tie názory sú, ja nezdieľam, poviem otvorene, nezdieľam aj skrz tie historické súvislosti, nezdieľam to nadšenie pre ten switch, že verejné voľby majú, majú byť, teda voľby majú byť verejné. Nechcem tu hovoriť príklady, že Slota sa dal voliť verejne, myslím, na nejakom jeho sneme. Tých príkladov... KSČ to malo strašne rado, hej, však to vieme, všetci vieme, že tam človek tým aktom verejnej voľby sa dostáva pod určitý tlak. Ja sa strašne nerád dostávam a podľa mňa každý demokrat, skutočný demokrat, sa nerád dostáva pod určitý tlak, ktorý ho nejakým spôsobom ovplyvňuje, hej, a zaväzuje. To je, naozaj by som bol v tomto opatrný a nerád by som bol, že kvôli jednej osobe, kvôli tomu, že sme sa tam dopracovali, začneme hádzať a kriviť proste inštitúty, ktoré ja, teda ja viem, že pre niekoho vôbec neni vzor nejaká konkláve, ale nejakých 800 rokov to tam ako-tak funguje a je to ako-tak funkčné.
Ale nerád by som bol, že by sme naozaj, neviem, či existuje, pán poslanec Osuský, nejaká komparácia, že kde sa ako volí, to by ma tiež prípadne zaujímalo, že, viete, aby sme znova nevymýšľali niečo, čo nikde sa tým ani nezaoberajú, lebo je to svojím spôsobom neštandardné, hej. Že možno keby sme spravili nejakú komparáciu, tak zistíme, že v zásade nikde nevolia personálne nominácie verejne.
Ja neviem, v Číne volia, to je tak asi, možno aj vo Vietname, ale neviem, či v Nemecku, prípadne mi niekto pomôžte, poraďte, neviem. Neviem, či v Anglicku, tiež neviem, ale rád sa to dozviem a bude to mať pre moje nejaké nastavenie silný vplyv a inšpiratívny. Ale z mojej hĺbky presvedčenia stále si vychádzam z toho základu, že pri tom akte voľby, aj keď má môj, lebo ja to môjmu voličovi poviem, ako som hlasoval, pravdou je, že mi to nemusí veriť, len to už je potom naštrbený vzťah, ale to je tu naštrbené všeobecne, to som nespôsobil ja, hej, že ten vzťah je prudko naštrbený z dôvery, že volič a jeho zástupca. A či si to má možnosť preveriť, tiež asi ťažko, to povedzme pravdu, hej. I keď možno nejaké mechanizmy sú.
Ale v zásade, to ma napadá taká úsmevná príhoda, že v parlamentných voľbách jednému povedali, že, vieš čo, volil som ťa, len ten, čo povedal, že, vieš čo, volil som ťa, nevedel, že v okrskovej komisii sa dá priamo pozrieť, že či vôbec bol odovzdaný hlas, dokonca krúžok. A on si to pozrel a v tej okrskovej komisii, v ktorej on hlasoval, nebol ani jeden hlas odovzdaný (povedané so smiechom), to znamená, zistil, že klamal, ale do očí mu pozeral, že volil som ťa.
Čiže nejaké, nejaké nastavenia toho čiastočne možno zistenia sú, no. Prosím vás, naozaj skončím s tým, s čím som začal, mrzelo by ma, keby sme krivili princípy a krvavili v určitom momente a sa snažili argumentačne dovybaviť, žeby sme sa, to mali robiť niečo tak, čo podľa mňa nie je štandard, len kvôli jednej osobe, ono tá osoba si to nezaslúži. Viete, jak sa hovorilo, že kvôli niekomu si, lebo tým mu dodávame vážnosť určitým spôsobom. Pravdou však je, a s tým sa stotožňujem, že ten stav je taký, ako je, a možno pre tú chvíľu ad hoc je nevyhnutné to možno riešiť menej štandardne.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Hlina použil také celkom reálne z tohto svojho pohľadu, aký tu prezentoval a s ktorým sa dá polemizovať, ale nedá sa zavrhnúť, "škripnúť", "pod tlakom". Nuž nepochybne voľbou poslanca Národnej rady prijímame, samozrejme, nielen tie radostné stránky, ale prijímame i za prvé istú zodpovednosť a, samozrejme, i istý verejný tlak na výkon tej funkcie, to znamená, či to nazvem škripnutím, alebo pod tlakom, jednoducho možno to je niekomu nepríjemné prezentovať sa tým, či volil Dobroslava Trnku, alebo Čentéša. Ale podľa mňa, ako pri suchom mi mokré zhorí, treba brať všetky stránky veci poslaneckej funkcie a podľa mňa to, že môj volič vie, ako som volil, a umožňuje mu to rozhodnúť sa v budúcich voľbách, či ma bude chcieť, je absolútne primerané a vonkoncom by som nehovoril o škripnutí.
Včera, pán kolega Hlina, boli ste chvíľku na zastupiteľstve, volili sme nočnou hodinou predsedu predstavenstva Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, volili sme ho vo verejných voľbách, záznam si môžte prečítať, ako som ja volil, ako volili iní.
A úplne nakoniec, po nežnej revolúcii, keď sa, dá sa povedať, utriasali veci na univerzitách, tak v komisiách, ktoré vyberali prednostov kliník, boli i zástupcovia pracovníkov i zástupcovia študentov, popri odborníkoch zástupcoch vedenia, a tí, presne ako tí americkí volitelia, mali predtým schôdze svojich, ktorých oni zastupovali, a tí im dali mandát hlasovať takto. A oni potom jediní v tej 12-člennej komisii, študenti a zástupcovia pracovníkov, hlasovali verejne a tak to bolo zakotvené v štatutárnych materiáloch, aby tí, ktorí ich volili, vedeli, ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Alojz, no minimálne za SaS-ku treba povedať, že my sme boli tí, ktorí presadzovali a doteraz presadzujeme v prípade volieb vždy verejnú voľbu, keď ide o mandát daný niekým iným. To znamená, ak občan volí sám za seba, nech je voľba tajná, ale v prípade, že občan volí ako zástupca niekoho iného, nech je voľba verejná. Koniec koncov tak bol, tak boli zmenené pravidlá za vlády Ivety Radičovej okrem tých volieb, kde tajnosť predpisuje ústava, nebol na to dostatok hlasov. A ja som presvedčený o tom, že to je správne, a budem sa toho držať, lebo si myslím, že volič má právo vedieť, ako volí jeho, ako volí jeho verejný zástupca. A malo by to byť na jeho vnútornej integrite, aby si to vedel obhájiť a ustáť.
A čo sa týka tohto rozhodovania, že či tajná, alebo verejná, treba sa pozrieť ešte na jednu vec, že ono to nie je čierna a biela, lebo do toho vstupuje rokovací poriadok Súdnej rady a on môže spôsobiť to, že síce tá voľba bude tajná pre verejnosť, ale nebude tajná za zavretými dverami. Že sa nám môže stať, že sa bude voliť na neverejnom, resp. tajnom zasadnutí, ale vo vnútri za tými zavretými dverami každý bude vedieť, kto ako volil. To znamená, že tá vydierateľnosť prechádza iba do toho úzkeho kruhu za tými dverami a tam si to všetko môžu povedať a vysvetliť, ale verejnosť k tomu nebude mať nijaký prístup. A to je riziko práve toho rozhodovania, ktoré dnes máme na stole. Lebo keby to bolo tajné aj v tom vnútornom kruhu a dané zákonom, tak sa ešte dá rozprávať o princípoch a filozofii. Ale ak sa stane, že sa nám teraz tá rada zavrie za dvere, ale za nimi už to tajné nebude a každý bude vedieť, kto za koho dvíha ruku, tak tam je presne priestor na vydieranie a korupciu, ktorému treba zabrániť.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca.
Pán poslanec Hlina, ja ďakujem za ďalšiu historickú súvislosť, ktorú ste spomenuli z hľadiska toho symbolu princípu slobodných volieb v demokratickej spoločnosti, ktoré som aj ja spomínal v rozprave, čiže je to len ďalší príklad, príklad toho istého.
A chcel by som sa tiež vyjadriť k tej konzistentnosti v názoroch na tajnú a verejnú voľbu. Vystúpili tu viacerí poslanci za kluby jednotlivé, či už je to klub KDH, alebo SDKÚ, alebo klub MOST - HÍD, a mňa by len zaujímalo, ako sa v rámci týchto politických strán hlasuje o funkcionároch jednotlivých politických strán. Nie je to tiež tajným hlasovaním?
Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem za slovo, vážená predsedajúca.
Pán poslanec Hlina, ja sa pripájam k vašej, miestami až filozofickej, úvahe, ako ste uviedli svoju argumentáciu k vrátenej novele. V ideálnej spoločnosti by vôbec nemuselo byť podstatné, či sa jedná o verejné, alebo o tajné hlasovanie. Samozrejmosťou by malo byť vždy to, že zvolený kandidát je skutočne vyjadrením slobodnej a vážnej vôle nerobenej v tiesni, pod nátlakom alebo pod hrozbou nejakých možných následkov. Podľa môjho názoru však je vždy rozhodujúci nezanedbateľný ľudský faktor, teda otázka toho, že kto rozhoduje o tých personálnych otázkach. Či má táto osoba odborné alebo morálne predpoklady na ozaj dobrú voľbu, dobrú v zmysle toho, že koná v prospech sledovaného cieľa.
Dnes sme však svedkami toho, že ten reálny stav je značne odlišný od toho želaného, od toho ideálneho. Pri niektorých hlasovaniach sa veru často vygenerujú predstavitelia, ktorí často nie sú hodní svojej funkcie.
Práve preto si myslím, že ľudia, ktorí zo zákona alebo už z výkonu svojho povolania majú právo rozhodovať o personálnych otázkach, majú si byť vedomí aj možných následkov svojho konania za to, že komu ten svoj hlas dali. Ak je ich rozhodnutie ozaj úprimné, poctivé, čestné, tak myslím si, že nie je problém vysvetliť tie pohnútky alebo dôvody ich rozhodnutia. Ak nie, tak by sa, samozrejme, radi schovali za tajnosť hlasovania.
Nepodporujem v žiadnom prípade nastavovanie pravidiel bez nejakej racionálnej úvahy a bez vyhodnotenia všetkých plusov a mínusov riešenia, nakoľko viem, že okamžité a účelové riešenia, bez ohľadu na protiargumenty, málokedy môžu prispieť k ideálu. Aj tak si však myslím, že v tomto prípade by sme mali risknúť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja možno len na upresnenie, aby sme tú tému nezužovali, ona, ja viem, že mediálne vysvetliteľné je to možno na prípade predsedu Najvyššieho súdu, jeho predchádzajúcej voľby a súčasnej voľby. Ale, ale treba povedať, že nie kvôli tomuto došlo k tejto zmene.
Keď sa menila právna úprava Súdnej rady za predchádzajúcej vlády, tak sa menila ako súčasť jedného veľkého balíka, v rámci ktorého sa zavádzala verejná kontrola od verejných výberových konaní cez zverejňovanie rôznych informácií o justícii vrátane rozhodnutí, vrátane výkonnosti súdov, jednotlivých sudcov, vrátane verejných zasadnutí Súdnej rady en bloc, vrátane toho, že sa zverejňujú záznamy, a vrátane toho, že sa verejne hlasuje o všetkých personálnych otázkach, ako reakcia na to, že tá totálna uzatvorenosť systému, ktorú justícia predstavuje. Bariéry toho, aby do toho nejak arbitrárne vstupovala výkonná moc alebo arbitrárne vstupovala zákonodarná moc, nám nedáva veľa priestoru, ako otvoriť ten systém. A jediný priestor, ktorý tu je, je priestor pre takúto verejnú kontrolu.
Čiže to bola súčasť balíka normálne ako konceptu jedného vrátane, áno, verejných volieb všetkých, podotýkam. To, že teraz v diskusii sa ako príklad uvádza predseda Najvyššieho súdu, je príklad, ale veľmi pekne poprosím, aby sme vnímali to prijatie tej zmeny za predchádzajúcej vlády a predchádzajúceho volebného obdobia parlamentu v celistvosti.
Ďakujem.

Pán kolega Hlina, aj keď máte iný názor na spôsob voľby v tomto prípade ako ja, predsa len ste na záver povedali, že ak je menej štandardná situácia, dá sa to obhájiť, verejná voľba, aspoň tak som to rozumel. No, veď práve o to ide, pán kolega. V justícii, stav v justícii na Slovensku, je to menej štandardná situácia, myslíte, iba menej štandardná? No veď podľa reči tých, ktorí ju poznajú veľmi dobre, hovoria, veď to je situácia nie neúnosná, ale to je katastrofálna situácia v justícii.
Čiže v takýchto prípadoch si myslím, že je nevyhnutné prijímať opatrenia, ktoré sú aj pre niekoho istým obmedzením. Lebo, a hovorili to aj moji predrečníci, za tajné hlasovanie sa mnoho razy skrývajú skorumpovaní, skompromitovaní ľudia.