46. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Stále sa tu otierame, ako už niekoľkokrát, o tú zásadnú debatu, čo má vlastne škola robiť. Má vychovať naše deti, ktoré majú dostať tú základnú výchovu do šiestich rokov v rodine? Na čo ich má, na čo má škola pripraviť deti? Ja som presvedčená, že škola, nech už je to akákoľvek, musí dať v prvom rade civilizačnú, kultúrnu orientáciu ľudí, lebo bez nej si ľudia nevedia vybrať, ľudia sa cítia dezorientovaní a v chaose. Potom by mala poskytnúť všeobecné platné poznatky, bez ktorých sa nedá porozumieť svetu. Pretože môžete ich vychovať ako stolárov, ale pokiaľ nerozumejú tomu svetu, budú sa zase cítiť zle, dezorientovaní a budú mať negatívny pocit voči spoločnosti. Ako keby sme sa stále nezbavili toho rigidného postavenia školstva a aj tohto odborného školstva v tej, v komunistickom systéme pri výrobe robotníckej triedy. Ale, bohužiaľ, sa nevieme zbaviť ani toho rigidného latiníckeho memorovania a potom tej tradície 19. storočia nemeckých škôl so dvojím drilom. Toto všetko sú tie nánosy, ktorých nie a nie sa zbaviť, a stále si ich, stále chceme určovať, že čo tí ľudia majú už potom 50 rokov robiť s drevom alebo s kovom. Čo je nebezpečné a vlastne sa to nedá urobiť.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Pán poslanec Jurzyca, ja skutočne chcem povedať svoje videnie, že bolo to, myslím si, ozaj, racionálne vystúpenie, so znalosťou veci, fundované, vidieť, že sa v tom školstve nejaký ten rok pohybujete. Aj tak si dovolím len zapolemizovať s niektorými vecami. Vy sám ste povedal, a to je sympatické, že sú tam určité riziká, pomenoval ste ich, hovoril ste o nejakých piatich rizikách, ale je to riešiteľné a v druhom čítaní sa k tomu môžeme vrátiť, opraviť, prax môže prakticky posunúť jej riešenie.
Ja sa chcem dotknúť toho druhého znaku, ako ste povedal, nazval ste to tak, ako hodnotiť – anketa verzus tvrdé dáta, ste to postavil. Nuž tak súhlasím, že tie tvrdé dáta, tá štatistika ale by mohla mať väčšiu vypovedajúcu schopnosť, ale v súčasnosti nemáme takú bázu. A myslím si, že je veľmi dôležitý, je aj ten pohľad tých zamestnávateľov, pretože oni sa k dnešnej situácii kriticky vyjadrujú, a ja si myslím, že to sú tie správne pohľady. Pretože kto iný je kvalifikovanejší? Nie nadarmo sa hovorí, že prax je kritériom pravdy. Ja si myslím, že práve v tej praxi môže ten príslušný vedúci, ten, čo odborne vedie, vidieť, ako vlastne sa ten-ktorý absolvent aj v budúcnosti môže uplatniť. Totiž škola nedokáže pripraviť na nejakú odbornosť. Ten fortieľ toho remeselníka môže získať ten mladý človek len tak, že sa postaví k tomu starému skúsenému majstrovi, či je to už, ja som stavbár, používam príklady zo stavebníctva, či je to už klampiar alebo tesár, a skutočne tie finesy, tie postupy to nikto nikdy v škole... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Po prvé, chcem povedať, že pán poslanec Jurzyca ako exminister a súčasne ako poslanec predložil zaujímavé grafy, s ktorými možno pracovať ďalej. A ja sám sa vždy opieram aj o stanoviská pána Goliáša, ktorý je v INEKO a ktorý nám aj v rade pre systémové zmeny mnohé veci jasne povedal, a myslím si, že sme boli často na jednej strune, čo sa týka budúcnosti nášho vzdelávania.
Po druhé, treba povedať, že minister, ktorýkoľvek tam bude, plní programové vyhlásenie vlády, tejto vlády na roky 2012 až 2016, to znamená, že za ktoré hlasovala táto snemovňa, tento parlament. A to sa týka, ako z priorít je tam jednoznačne uvedené odborné vzdelávanie, zamestnávateľnosť mladých ľudí a skvalitnenie odborného vzdelávania s prepojením na duálny systém. A druhá vážna vec, ktorá tam je uvedená v programovom vyhlásení, je to, aby sme v školách nemali len postavený, len školy postavené na biznise, ale aby sme ich postavali na iných kritériách, ktoré uznáva nielen Európa, ale aj svet.
Po druhé, chcem tiež povedať, že áno, ten korporatívny a ten projektný systém, môžem povedať, že je, za Bruna Krajského, predsedu, kancelára rakúskej vlády, sa zaviedol korporatívny systém aj v tejto oblasti, aj v spolupráci s Obchodnou a priemyselnou komorou, podľa mňa to bolo aj v Nemecku a dosiahli vynikajúce úspechy, teda zamestnávateľnosť mladých ľudí aj v tejto oblasti a úctu aj k fortieľu, teda k remeslám, úctu aj k takýmto profesiám, ktoré potrebuje budúcnosť nielen nášho štátu, ale aj Európskej únie. A nakoniec držíme sa toho, čo sme podpísali v memorande v Berlíne s ministrami školstva, ideme touto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja aj vlastne, také aktuálne, čo sme svedkami v situácii, v tom kontexte zdôrazním aj pánovi ministrovi: zemepis, zemepis bude kľúčovým predmetom vzdelávania v našich školách. Je potrebné sa dovzdelať v zemepise, čo sme my, čo sme nevedeli, kde je Curacao, sme si museli dozistiť, že to je pri Venezuele. A asi aj v tom duálnom vzdelávaní naozaj posilniť proste rozsah výuky zemepisu, lebo keď už tento štát tak podporuje vývoz kapitálu, že proste toľko tých peňazí posielame na Antily, na Bahamy, na Cyprus, že možno raz tí naši biedaci tam, čo budú vedieť zapnúť vŕtačku, že možno ich raz niekto zavolá aspoň tam pozametať, alebo nejakú garnižu pripevniť. Viete, a vtedy sa zíde, že kde to vlastne je, to Curacao. By ste neverili, pán minister, Curacao sa súdi s nami o 60 mil., s fondom. Ja som sa minule zamýšľal nad tým, jak sa Belizania dozvedeli, že potrebujú v Piešťanoch cétečko. A teraz v zásade v tom Curacau tí domorodci zistili, že my máme nejaký fond. No jeden by neuveril. Jeden by neuveril, jaký je svet malý, hej. Tak naozaj podľa mňa kľúčovým predmetom, čo tam web, dizajn, čo minule s kolegom sme sa škripli, načo, zemepis, nech vedia naši ľudia, kde idú naše peniaze.

Ďakujem pekne. Po prvé, veľmi oceňujem konštruktívny charakter diskusie. A teraz k jednotlivým vybraným autorom faktických poznámok.
Super, civilizačná orientácia ľudí, pani Vášáryová, beriem, beriem, no troška nám to ušlo asi všetkým, že sme hovorili o tom prepojení škôl a trhu práce, je to taký materiál, ale samozrejme, že to nemá byť jediným cieľom škôl.
Pán Daniš, akceptujem, že je, teda je dôležitý aj pohľad zamestnávateľov, samozrejme. Len nezabúdajme na tie tvrdé dáta. Iba to som hovoril, že môže sa stať, že niektorí zamestnávatelia môžu byť v konflikte záujmov. Tvrdé dáta v tom konflikte nebývajú štandardne. Takže len toľko.
K pánovi Čaplovičovi, áno, to Rakúsko a Nemecko naozaj má nízku mieru nezamestnanosti mladých ľudí. Ja len upozorňujem na to, že dosť to stojí a že za tou nízkou mierou nezamestnanosti je aj hard sphere, to znamená zníženie odvodov nízkopríjmových, to, čo teraz vláda urobila, ale, ale proste v školstve na to dávajme pozor.
Troška si dovolím akurát s pánom Hlinom, tuším, nesúhlasiť, že ja by som povedal, že keďže tí naši ľudia tak dobre vedia investovať na Curacau (vyslovené s pobavením), ja neviem kde všade, že asi majú dosť veľa toho zemepisu na stredných školách.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Takže veselo aj vážne. Ctené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, ja by som svoje vystúpenie rozdelil možno na nejaké dve, tri oblasti. Najskôr vzhľadom na to, že považujem zavedenie duálneho systému vzdelávania na Slovensku za jednu z vážnych reforiem školstva, ktoré sa vykonáva v tomto období, a myslím si, že je verejnosť relatívne málo o tom informovaná, alebo vždy všetky médiá neprinášajú tie základné informácie, a pre tú časť ľudí, ktorí sledujú vysielanie z parlamentu, možno je vhodné povedať aj niektorých pár údajov.
Aký je aktuálny stav a čo nás viedlo vôbec k uvažovaniu o zavedení duálneho vzdelávania?
Dá sa to charakterizovať tromi krátkymi odrážkami: vysoká nezamestnanosť mladých ľudí, nedostatok odborných zručností, nezáujem o technické smery vzdelávania. To by sa dalo dať do prvej odrážky, ktorá má toho spoločného menovateľa, lebo tá zamestnanosť, ktorú očakávame, bude predovšetkým v priemysle a v technických smeroch. Druhá odrážka, nedostatočné prepojenie vzdelávania na trh práce. Tretia, pokles záujmu o odborné vzdelávanie.
Ja som si pozeral, aby to neboli len moje názory, aj niektoré údaje z tlače, možno pár ilustračných. V dôvodovej správe máte povedané, že pokiaľ ide o nedostatok zručností, tak praktické vzdelávanie vo vyučovaní vykonáva u zamestnávateľov teraz priamo len 3,8 % žiakov, 3,8 % žiakov. Pred dvomi rokmi to bolo ešte 5,75 percenta. Aj jedno číslo, aj druhé číslo neuveriteľne, neuveriteľne malé. Ak by sme povedali o tom, ako je to v Rakúsku, v Rakúsku odchádza na odborné štúdium, a čo sú v zásade naše stredné odborné učilištia, až 40 % mladých ľudí. U nás každý chce obchodnú akadémiu, každý chce nejakú akadémiu, každý chce nejakú formu vysokoškolského vzdelania. A môžem polemizovať so spôsobom možno prednesenia informácie, ktorú tu použil vo svojom vystúpení včera pán poslanec Hlina, ale v zásade aj táto informácia hovorí o tom, že ľudia nebažia po montérkových povolaniach, ľudia bažia po diplomoch s vidinou amerického sna. A do tejto situácie nás priviedli čiastočne aj médiá a spoločnosť na to nedokázala adekvátne zareagovať.
Ak budeme hovoriť o tom, aká je prepojenosť na trh práce, dva príklady. Prvý je z ITAPA 2014, kde odborníci v IT sektore povedali: IT sektor na Slovensku vytvára stovky pracovných miest, no chýba mu vzdelaná pracovná sila na úrovni strednej odbornej školy. Konštatovanie, ktoré je absolútne presné. Zhruba 1,5 až 2 roky dozadu sme sa zaoberali informáciou Európskej únie, myslím, že to bolo vtedy na základe vystúpenia nášho eurokomisára Šefčoviča na výbore pre európske záležitosti, ktorý definoval potrebu Európskej únie v oblasti zamestnancov informačných technológií, kde potreba Európskej únie do roku 2015 pred dvomi rokmi bola zhruba 1,5 mil. zamestnancov. Definícia bola, že Európska únia je schopná z vlastných zdrojov vyškoliť niekde niečo viac ako pol milióna týchto pracovníkov, aby boli kvalifikovanou pracovnou silou. A ak nebudeme schopní pokryť tieto požiadavky, odpoveď bola: no tak ich dovezieme odtiaľ, kde ich na toto pripravujú, India a ďalšie ázijské krajiny, čo nepovažujem celkom za šťastné. A dnes to vidíme aj vo forme civilizačných stretov, ktoré máme možno na programe dňa.
Otázka, ktorá, alebo priemysel, ktorý živí Slovenskú republiku, automobilový priemysel, z článku Auto magazínu z 1. 12., a týka sa to v tejto chvíli údajov o vysokoškolských študentoch za posledné roky, na humanitných smeroch stúpol počet zo 40-tisíc na viac ako 110-tisíc študentov a na technických smeroch z 25-tisíc na 35-tisíc. Ja sa spýtam, ako, kde vieme zamestnať takýto počet humanitných študentov? Ak by som urobil nejaký prepojovací mostík so stredným vzdelaním, lebo dnes sa bavíme o odbornom vzdelávaní, tak musím povedať, že s istotou drvivá väčšina absolventov odborných škôl nebude dostatočne pripravená na to, aby študovala humanitné odbory na vysokých školách. Takže tu je to prepojenie. Ak hovoríme o číslach, že nám narástol počet študentov zo 40- na 110-tisíc, že drvivá väčšina z nich nenájde adekvátne zamestnanie, že drvivá väčšina z nich, alebo časť z nich, významná, odíde do zahraničia, ale treba povedať nie za odbornou prácou, nie za prácou, ktorá by bola v ich odbore, ale mnohí z nich odídu pracovať do reštauračných služieb, a poviem, že mnohí z nich umývajú dlážky a umývajú riad. Toto si myslím, že je strašný hazard s financiami, ktoré vydáva Slovenská republika na vzdelanie.
Ale dovoľte mi taký krátky exkurz, čo prinesie duálne vzdelávanie spoločnosti, žiakovi, zamestnávateľovi, štátu, rodičovi, tak aby bol nejaký taký komplexnejší pohľad.
Žiak, významný prvok, ktorý tu bude zavedený. Žiak sa bude pripravovať priamo na pracovisku u zamestnávateľa na základe uzatvorenej učebnej zmluvy, podľa ktorej zamestnávateľ plne zodpovedá za praktické vyučovanie, financuje ho, realizuje ho prostredníctvom svojich odborne spôsobilých inštruktorov. Počas svojho štúdia, praxe získa pracovné návyky, podčiarknem ešte raz, pracovné návyky, schopnosť riešiť problémy v praxi, komunikovať so svojím pracovným prostredím. Chcem povedať, že to, čo dnešným mladým ľuďom určite výrazne chýba, sú pracovné návyky. My sme sa tu niekoľkokrát bavili o otázke, že mladí ľudia sú dnes predovšetkým orientovaní na informačné technológie, sedenia za počítačom, komunikovanie cez Facebook, chýbajú im komunikačné zručnosti. Hovoríme o tom, že mladí ľudia začínajú mať zdravotné problémy, aj napríklad v súvislosti so školskými bufetmi sme o týchto veciach hovorili. Mladí ľudia sú obézni, mladí ľudia nemajú dostatok pohybu a hovoríme, že je potrebné to riešiť športom. Ale základnou podmienkou pre to, aby sa mladí ľudia zmysluplne hýbali a našli uplatnenie v živote, je, aby získali pracovné návyky. A k tomu sme sa doteraz nedostali, aby sme ich na toto pripravovali. Je pravdou, že sa začínajú robiť prvé kroky aj v tom, že pracovné vyučovanie sa v zásade v určitej forme opätovne vracia do základných škôl, a je pravdou aj to, že sa budujú učebne na tento spôsob vyučovania.
Druhá otázka je zamestnávateľ. Zamestnávateľ z toho bude mať určite významné benefity, predovšetkým v získaní kvalifikovanej pracovnej sily a kvalifikovanej tak, že bude vycvičená, vyučená, kvalifikovaná priamo na potreby zamestnávateľa na jeho zariadeniach, nakoľko žiaci sa budú pripravovať priamo vo firme. A z dlhodobého hľadiska firma získa stabilných, spoľahlivých a vysoko kvalifikovaných pracovníkov. Nemenej dôležitým prínosom bude, že žiaci budú vytvárať pre neho produktívnu prácu, hoci nie sú zamestnancami firmy, ale treba povedať, že títo žiaci budú za túto prácu aj odmeňovaní v určitej forme. Zamestnávateľ bude šetriť náklady spojené s preškoľovaním a prijímacím konaním nových zamestnancov, ktorí prichádzajú z externého prostredia, a je treba povedať, že v mnohých odvetviach je neuveriteľne veľká migrácia pracovnej sily, a tá pracovná sila nie je už dnes plne kvalifikovaná na výkon práce, o ktorú sa uchádza.
A posledná otázka, ktorá je podľa môjho názoru aj trošku sporná, je otázka spolupráce s komorami, zamestnávateľskými zväzmi, ktoré budú poskytovať zamestnávateľom, a treba povedať, že predovšetkým malým zamestnávateľom, poradenské služby a budú garantovať kvalitu praktického vyučovania, zabezpečovať zaškoľovanie, prehlbovanie kvalifikácie pre inštruktorov a podieľať sa na tvorbe vzdelávacích programov v príslušných odboroch vzdelávania. Tu je otázka, ktorú tu nastolil aj pán poslanec Jurzyca, či sa v zásade zamestnávatelia majú na týchto procesoch aj prípravy zákona podieľať a či v zásade sa majú nejakým spôsobom podieľať aj na tvorbe vzdelávacích programoch. Myslím si, že menšia, menší diskurz alebo žiaden diskurz nebude o tom, že či sa podieľať na tvorbe vzdelávacích programov, lebo vytvoriť zmysluplné vzdelávacie programy bez kooperácie so zamestnávateľmi asi nie je možné. A či sa majú podieľať na tvorbe zákona, no je to možno na debatu, ale v každom prípade treba povedať, že je to nový projekt. Aj keď preberáme určité prvky z iných štátov a skúsenosti, snažíme sa preberať tieto prvky duálneho vzdelávania zo štátov, ktoré majú s tým skúseností a ktoré majú najväčšie investície na Slovensku, a tie najväčšie investície, nikto nepochybuje, že sú tu predovšetkým z Nemecka, Rakúska, ktoré sú naše najbližšie krajiny, a dlhodobá dobrá skúsenosť je predovšetkým s nemeckými firmami z automobilového priemyslu. Ja si nemyslím, že by bolo na škodu, aby sa zamestnávatelia podieľali aj na tvorbe zákona. Je síce pravdou to, že je tu istým spôsobom konflikt záujmov, ktorý spočíva v tom, že každý zamestnávateľ bude chcieť z tohto procesu získať čo najväčšie benefity, či už je to v podobe príspevkov na formovanie zamestnávateľských zväzov alebo toho odborného dohľadu, alebo je to formovanie čo najväčších príjmov do svojich kás z pohľadu vzdelávania, a to znamená, že sa budú snažiť nastaviť túto latku čo najvyššie.
Ja sa k týmto otázkam ešte vrátim alebo sa budem možno ešte zaoberať otázkou, že či je správnou cestou dohľad štátu nad kvalitou odborného vzdelávania, ale správnou cestou, posunutie týchto aktivít na zamestnávateľské zväzy a združenia.
Ak budeme hovoriť o drobných živnostníkoch, ktorí majú, alebo drobných zamestnávateľov, ktorí majú menej ako desať pracovníkov, aj títo budú mať z toho benefity napriek tomu, že drvivá väčšina z nich nebude mať školiace pracoviská pre odborných pracovníkov, pre odborné vzdelávanie. Títo budú mať poskytnuté výnimky na priestorovo-materiálovo-technické zabezpečenie, potrebné na vstup do systému duálneho vzdelávania a namiesto nich ho bude môcť preukázať iný zamestnávateľ, ktorý má pracovisko praktického vyučovania k dispozícii. Žiak bude môcť dočasne vykonávať odborný výcvik aj na inom mieste výkonu produktívnej práce a nie tam, kde živnostník vykonáva hlavný predmet svojej činnosti. To znamená, myslí sa aj na tých malých, o ktorých sa tu veľmi často hovorí.
Čo by to malo priniesť štátu? V každom prípade vyššiu zamestnanosť mladých ľudí bezprostredne po ukončení vzdelávania na stredných školách. Iste je na mieste otázka, akým spôsobom tieto veci merať. A plne sa stotožňujem s názormi, ktoré tu boli povedané, že je tu iste potrebné prepojenie databáz, aby sme mali k dispozícii tvrdé dáta, ale opätovne chcem povedať, že s databázovými systémami a informačnými systémami má dlhodobo táto krajina problémy. A spomeniem len rezortný informačný systém na rezorte školstva, ktorý sa nedarí možno viac ako štyri roky, možno ešte dlhšie obdobie, uviesť do zmysluplného prevádzkového stavu. Nechcem hľadať v tejto chvíli vinníkov, lebo myslím si, že by to skĺzlo iba k vzájomnému obviňovaniu sa, a toto nie je podstatou toho, k čomu sa chcem dopracovať.
Poďme k inšpiráciám, na Nemecko, Rakúsko a Švajčiarsko, kde chcem poďakovať aj veľvyslancom týchto krajín za veľmi aktívny prístup k transferu znalostí, sprostredkovávania vzťahov, sprostredkovávania kontaktov so zamestnávateľmi a celkovo aktívneho zapojenia sa do procesu tvorby duálneho vzdelávania.
Neodpustím si však jednu základnú poznámku, že mnohé veci by sme dnes nemuseli transferovať zo zahraničia, keby sme si trestuhodne po ´89. v procese privatizácie nezničili učňovské školstvo a stredné odborné školstvo, ktoré sme na Slovensku mali. Vtedy sme boli názoru, niektorí z nás, ja určite nie, že trh vyrieši všetko, privatizované podniky sa zbavovali neproduktívnych zariadení, medzi ktoré jednoznačne učilištia patrili. Privatizované podniky sa zbavovali zvýšených nákladov, ktoré im iste výchova pracovných kádrov prinášala, a privatizované podniky maximalizovali iba zisk a tvrdili, že o vzdelávanie sa má starať iba štát. Čiastočne je pravdou, že štát musí byť garantom vzdelávania, ale trestuhodne zbúrať systém, ktorý tu fungoval, je fakt škoda a môžme iba plakať nad rozliatym mliekom. Ten systém bol podľa môjho názoru absolútne funkčný a ak preberali v 80., 90. rokoch, aj nemecký vzdelávací systém, nejaké inšpirácie, myslím si, že v mnohom bola inšpirácia Československá republika. A my dnes po dvadsiatich piatich rokoch sa snažíme opäť transferovať niečo, čo už tu bolo vymyslené a čo tu v tejto krajine fungovalo. Považujem to fakt za jednu veľkú škodu a odporúčal by som, aby sme sa možno trošku pozreli aj do našej bývalej histórie, lebo máme sa čím inšpirovať aj v našich podmienkach a nemusíme iba všetko preberať nejakým spôsobom zo zahraničia.
Ak dovolíte, prešiel by som možno ku krátkej charakteristike toho, o čom sa bavíme v Národnej rade Slovenskej republiky a o čom beží debata mimo tejto pôdy. Ja chcem oceniť konštruktívny tón diskusie, ktorú podľa môjho názoru, ku ktorej prispeli všetci tí, ktorí vystúpili s diskusnými príspevkami, ale na druhej strane chcem povedať, že v mnohých veciach sme reálne odtrhnutí od toho, čo beží v priestore prípravy zákona o duálnom vzdelávaní. Sme odtrhnutí od debaty, ktorá beží na stredných školách, a sme odtrhnutí od debaty, ktorá beží u zamestnávateľov.
Stredné školy, stredné školy zaujíma v zásade z toho zákona predovšetkým § 3, ktorý hovorí o tom, ako sa stredné školy budú volať. Či to budú akadémie, či to budú stredné odborné školy s nejakým prívlastkom alebo či zostane zachovaná štruktúra toho, čo je dnes podľa zákona platné. Ja rozumiem riaditeľom stredných škôl, ktorí chcú nosiť hrdé názvy akadémia, ktorí chcú nosiť iné hrdé názvy, ktorí chcú nosiť historické názvy. A povedal som to už vo faktickej poznámke na vystúpenie pána poslanca Fecka, že poslanecký klub strany SMER, v spolupráci a po konzultáciách s pánom ministrom školstva sme povedali, že budeme hľadať riešenie, aby bol § 3 všeobecne prijateľný pre riaditeľov stredných škôl, pre rodičov, pre spoločnosť, ale aj pre všetkých ostatných. Čiže tu sme pripravení hľadať riešenia a nie je treba vyvíjať žiadne rozsiahle aktivity. Tak ako som už raz povedal, si neodpustím ale poznámku, že nemôže byť jediným kritériom hodnotenia toho, čo sa v strednom školstve deje, ako sa tá stredná škola volá, ale to, akých absolventov vypúšťa a aký rating má tá škola, aká je zamestnanosť alebo nezamestnanosť absolventov týchto škôl, aký je príjem absolventov týchto škôl.
Dnes sme hovorili s niektorými kolegami, nebudem hovoriť konkrétne. Dve stredné školy, jedna z nich, ktorá je krásne obnovená z eurofondov, to znamená riaditeľ je aktívny, krásne priestory, vymenené okná, zateplená škola, bazén, telocvičňa, všetko tak, ako má byť v 21. storočí. Problém je, že absolventi, ktorí z tejto školy vychádzajú, sú z 90 % nezamestnaní. Druhá stredná škola, ktorá je vzdialená asi 30 kilometrov od tejto strednej školy, je stredná škola, ktorá, žiaľ, má zanedbaný zovňajšok, nazvime to tak, potrebovala by uskutočniť určité rekonštrukcie, dovybaviť športoviská a ďalšie veci. Ale zamestnanosť absolventov tejto školy vrátane oceňovania, teda zamestnanosť je vyššia ako 80 percent. Ktorá z týchto stredných škôl a ktorý riaditeľ je dobrý a ktorý riaditeľ je zlý? Z pohľadu učiteľov je dobrý riaditeľ ten, a z pohľadu rodičov, ktorý dáva tým deťom tú vynovenú školu, a v zásade kašlú na to, či z tých detí budú zamestnané. Budú mať rovnaký papier ako tí z tej druhej školy, ktorí budú mať šancu sa zamestnať. A ten riaditeľ, ktorý sa borí s problémami, ktorý hľadá styk s hospodárskou praxou, ten riaditeľ, ktorý vytvára podmienky, aby odovzdával študentom poznatky, aby boli schopní sa zamestnať, uživiť sa a nájsť si zmysluplný život, tento riaditeľ je na tom v zásade horšie a v mnohých očiach je aj horšie hodnotený. Musí chodiť po základných školách, musí robiť nábor, musí presviedčať, vysvetľovať a koľkokrát je menej úspešný ako ten druhý riaditeľ. Aj toto sú disproporcie, ktoré možno budeme musieť posúdiť a budeme sa musieť nimi zaoberať.
Ja by som chcel sa vyjadriť ale k pár veciam, ktoré odzneli v rozprave, a budem sa sčasti zaoberať, dosť veľa možno, vyjadreniami pána kolegu Poliačika. Pán kolega, bol si v uplynulom funkčnom období členom školského výboru, na niektoré veci máme zhodný názor, na niektoré veci máme diametrálne odlišný názor. A myslím si, že tvoje vystúpenie bolo také vyťahovanie hrozienok, na ktorých si sa snažil dehonestovať zákon o odbornom vzdelávaní. Poviem to v tom, že kto bude rozhodovať o tom, že či budú chovatelia ovcí alebo web dizajnéri nejakým spôsobom priorizovaní. Ten človek, ktorý nečítal zákon o odbornom vzdelávaní, by ti v zásade v mnohých, v mnohých prípadoch mohol dať za pravdu a povedať, tak o čom sa títo ľudia, o čom sa títo ľudia bavia.
Ja chcem upozorniť na § 29 tohto zákona, kde sú všetky tieto veci popísané. Ja možno odcitujem len ods.1: "Ministerstvo školstva určuje sústavu odborov vzdelávania a obsah odborného vzdelávania a prípravy v súčinnosti so samosprávnymi krajmi, stavovskými organizáciami, profesijnými organizáciami a ministerstvami... ( a tak ďalej). Vypracúva v spolupráci so stavovskými organizáciami, profesijnými organizáciami normatívy materiálno-technického-priestorového zabezpečenia, ktoré zverejňuje na svojom webovom sídle. Vypracúva v spolupráci so stavovskými organizáciami, profesijnými organizáciami vzorové učebné plány a vzorové učebné osnovy, tvorí strategické, koncepčné, metodické dokumenty v oblasti odborného vzdelávania a prípravy."
Ak by sme chceli urobiť výklad tohto odseku, ak by sme chceli urobiť výklad tohto paragrafu, určite sa nemôžeme dopracovať k tomu, čo si hovoril, že to bude nejaký diktát toho, že niekto povie, že či je pokladač podláh alebo čalúnik alebo chovateľ oviec dobrý alebo zlý na základe toho, že si to vycucá svojím spôsobom z prsta. Ja zareagujem, ja zareagujem, možnože sme sa nechopili, ale zareagujem aj na to, čo nebolo počuť v zásade v rozprave a čo som zaznamenal ako reakciou pani poslankyne Vášáryovej, také pohrdlivé vyjadrenie: no, samozrejme, to sú tie komunistické metódy, ktoré opätovne zavádzame do procesu odborného vzdelávania. V žiadnom prípade nie a každý triezvo uvažujúci človek si dokáže urobiť odborný výklad, logický, zrozumiteľný výklad tohto ustanovenia v zákone a nemôže použiť tie slová, ktoré zazneli v tejto miestnosti.
Ďalšia otázka, ktorá tu je a ktorá bola v tvojom vystúpení veľmi akcentovaná, je otázka vytvorenia tlaku na zamestnávateľov aby ponúkali absolventom stredných škôl, alebo tí, ktorí budú absolventami odborných škôl, vyššie mzdy. Plne sa s tebou stotožňujem, len otázka tu teraz je veľmi komplikovaná, veľmi komplikovaná z pohľadu toho, že si ju práve pomenoval ty. Ak my, strana SMER – sociálna demokracia, hovoríme, že chceme vyššie mzdy pre zamestnancov napríklad tým, že zavedieme vyššiu hodnotu alebo cenu minimálnej mzdy, tak vy hovoríte, že deformujeme podnikateľské prostredie. Ak hovoríme o tom, že je potrebné zamestnávať absolventov a dávať im zodpovedajúce, zodpovedajúce financie, tak vy hovoríte, že zvyšujeme náklady práce a zhoršujeme podnikateľské prostredie. Ak sa budeme baviť o tom, že zamestnávatelia, predovšetkým veľkí zamestnávatelia chcú významné príspevky na odborné vzdelávanie a stále hovoria, že ten objem finančných prostriedkov vyčlenených na jedného žiaka alebo na jednu hodinu odborného vzdelávania je nedostatočný, že sú nedostatočné finančné prostriedky na kontrolu kvality pre zamestnávateľské zväzy a združenia, ktoré budú vykonávať dohľad nad týmto, tak títo zamestnávatelia, ktorí dávajú priemernú mzdu, možno v automobilovom priemysle niekde na úrovni 1200 až 1400 euro, a tá priemerná mzda je vrátane platov vrcholového manažmentu, tak títo istí zamestnávatelia dávajú absolventom stredných škôl vo svojich materských krajinách minimálnu mzdu na úrovni niekde 2000, 2200 euro a nemajú s tým absolútne žiadne problémy.
Tak ja sa potom spýtam, prečo títo istí zamestnávatelia s tými istými vlastníkmi majú tak diametrálne odlišný prístup vo svojej materskej krajine? A v krajine, kde, ktorá im vytvára gro tej hodnoty, aj keď nám tu dávajú pracovné miesta, aj keď vytvárajú zamestnanosť, aj keď vytvárajú reálny zdravý chod ekonomiky a tvorbu HDP. Ale to je diametrálne odlišný prístup. Napriek tomu, že máme extrémne dobrú spoluprácu s mnohými firmami, ktoré sa zapojili do procesu odborného vzdelávania a duálneho vzdelávania, musím konštatovať, že tieto isté spoločnosti nemajú problém vo svojej materskej krajine, aby platili poplatky, povinné poplatky zo zákona, kde sú členom zamestnávatelia rôznych komôr, a tie poplatky platia. Takisto tieto firmy transferujú časť zisku zo Slovenskej republiky do svojej materskej krajiny a v tejto materskej krajine prispievajú na duálne vzdelávanie.
Ja sa pýtam, prečo neprispievajú tieto firmy na duálne vzdelávanie na Slovensku, tak ako to robia vo svojej materskej krajine, nakoľko tá, hlavne tá kvalifikovaná pracovná sila bude v krajine, ktorá im vytvára priestor pre ich podnikanie? A v tomto prípade to je aj Slovensko. Čiže tu je taký dvojaký meter, na ktorý si možno treba dať odpoveď, ale je to asi trošku beh na dlhšie trate.
Jedna otázka, ktorú som vcelku nepochopil, možno to bude reakcia vo faktickej poznámke na moje vystúpenie. Si povedal, že v zásade vzdelaní ľudia s odborným vzdelávaním vzhľadom na nízku platovú úroveň na Slovensku aj tak budú utekať preč zo Slovenska. Otázka znie, ako bolo to myslené? Tak, že neoplatí sa ich vzdelávať a radšej ich nevzdelávajme? Ja si myslím, ja si myslím, že toto by nebol dobrý prístup. A my sme sa aj mimo, mimo záznamu alebo mimo tejto pôdy bavili o tom, že prečo je situácia na Slovensku taká, že tí ľudia sú ochotní s vysokoškolským vzdelaním ísť umývať poháre do Londýna a žiť tam nejakým spôsobom dva, tri, štyri roky a považovať to za naplnenie ich životného sna, ale nie sú ochotní za možno 200, za prácu, ktorá je o 200, 300, 500 eur mesačne menej hodnotená, vykonávať odborné vzdelávanie, pre ktoré sa pripravovali celý doterajší život. To je otázka, na ktorú si možno musíme dať odpoveď.
Prečo je na Slovensku stav, že mladí ľudia, ktorí odchádzajú do zahraničia, nemajú veľkú tendenciu, pokiaľ nie sú odtiaľ prinútení odísť, sa vracať späť do krajiny? A napríklad v krajinách takých ako, ako je Taiwan, a veľká časť ľudí, ktorí sú tam vzdelaní, odíde pracovať na nejakú dobu napríklad do Ameriky, po určitej dobe dvoch, troch, piatich rokov sa vracia späť do materskej krajiny. A to je možno aj otázka toho prístupu, o ktorom tu hovoríme, že ten prístup má byť orientovaný na dieťa a na študenta, to znamená, taký voľný. Ale napríklad v tej krajine, ako je Taiwan, sa určite nedá hovoriť, že ten vzdelávací systém orientovaný na študenta, vzhľadom na to, že tak isto tam fungujú školské univerzity, teda školské uniformy, že tam je ďaleko tvrdšia disciplína, ako je na slovenských školách. A tá pravda bude asi, asi niekde inde, lebo tá pravda bude niekde uprostred.
Riziká, ktoré pomenoval pán poslanec Jurzyca. Určite s tými vecami, mnohými, sa dá súhlasiť, ale možno, možno na takú polemiku. Efektívnosť slovenského školstva, to bol, myslím, ten graf dva, kde bol ten modrý stĺpček medzi tými dvomi červenými, ktorý hovorí o tom, že sme na tom ako relatívne dobre. Odpoveď môže byť aj tá, že vzhľadom na to, že slovenské školstvo je finančne poddimenzované a má relatívne dobré výkony, tak preto môže byť aj pozícia toho modrého stĺpčeka tam medzi tými dvomi vyspelými krajinami. A otázka znie, ako naliať do slovenského školstva zvýšené finančné prostriedky tak, aby to nebola čierna diera ako v mnohých iných prípadoch, ale aby boli zmysluplne použité, tak aby ten modrý stĺpček bol opäť v pozícii pred tými dvomi červenými. Čiže toto je vec, o ktorej sa ako nejakým spôsobom bavme, ale znovu je to otázka, ktorá je na diskusiu.
Otázka motivačných štipendií a ďalších vecí. Ja som veľmi rád, že sa dávame aj touto cestou. Ja si myslím, že to bude dobrý krok a že vytvoríme priestor pre to, aby Slovenská republiky, mladí ľudia v nej boli motivovaní, boli motivovaní študovať na stredných odborných školách, boli motivovaní zostať pracovať na Slovensku a našli si v živote zodpovedajúce, zodpovedajúce uplatnenie.
Čo povedať v zásade na záver? Bolo by o čom hovoriť určite, určite viac. Ja vás chcem požiadať o podporu tohto návrhu zákona s tým, že v druhom čítaní samozrejme sme ochotní načúvať logickým argumentom, ktoré, ktoré prinesiete do tejto diskusie, a celá táto rozprava sa v tomto duchu niesla. A chcem na druhej strane vyzvať aj zamestnávateľov, ktorí nemajú úplne jednotný názor na systém, akým spôsobom majú byť financované stredné odborné školy, aby túto debatu ukončili, aby došli k nejakej zmysluplnej dohode, aby tento zákon vytváral priestor pre širšiu, širšiu spoluprácu aj so zamestnávateľmi a nevyvolával mieru nespokojnosti u jedných alebo u druhých. Lebo dnes je to v zásade boj väčších spoločností verzus zväzy. Ja osobne musím povedať, nie som veľkým priateľom organizovanosti firiem vo zväzoch, nie som priateľom povinnej organizovanosti v žiadnych zväzoch ani v komorách, lebo v slovenskom prostredí sú všetky zväzy a komory veľmi deformované, sú prispôsobené lokálnym záujmom, a budem s veľkým záujmom sledovať, či v tomto prípade duálneho vzdelávania budú zväzu fungovať ako sprostredkovateľ zmysluplnej diskusie, alebo budú fungovať ako lobistická organizácia. V prípade, že by to bol ten druhý prípad, bude potrebné prehodnotiť znenie tohto návrhu zákona tak, aby k tomuto ďalej nedochádzalo.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán kolega Petrák, ja by som chcel nadviazať na to, čo ste povedali, tým, kde ste aj skončili. Viackrát ste sa k tomu vo svojom vystúpení vrátili. To sú tie komory a profesné zväzy. Už len samotné znenie § 11 ods. 1 hovorí o tom, že ministerstvo pristupuje len k vybraným, len k niektorým. Ako príklad uvediem – Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora. Prečo tam nie je Slovenská agrárna komora? Robia to isté, majú zhruba, teda rovnaký počet aj členov, len jedna pôsobí v jednej časti Slovenska, druhá v druhej časti a my sme si ju vybrali. A práve preto mám k tomu aj ja vážne pochybnosti, že ako to bude fungovať. A skôr som náchylný k tomu, že tie zväzy a komory za tie, kladné posúdenie budú pýtať ešte od zamestnávateľov peniaze, čo považujem za choré.
Osobne by som bol nesmierne rád, keby v ďalšom legislatívnom procese v tomto zákone sa zmenil prístup a nech podniky, s ktorými spolupracuje škola, nech o nich rozhodne škola. Škola má akreditované vzdelávanie, tak nech ona rozhodne, s kým bude chcieť spolupracovať a nie profesná organizácia, komu vydá kladné posúdenie, alebo neposúdenie.
Ja som presvedčený, že aj škola, aj vedenie školy dokáže posúdiť, že kde sú vytvorené podmienky na to, aby tí žiaci tam mohli ísť na to odborné vzdelávanie, a nie lobisticky to dať na komory a profesné zväzy. A keď na komory a profesné zväzy, tak potom neobmedzovať taxatívne v zákone, ktoré áno a ktoré nie. To znamená, že potom ich dať navoľno.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. To bola teda potrava na diskusiu, pán poslanec Petrák. Ocenenie najprv za to, že vidíte tam to riziko fungovania komôr. A takisto ešte väčšie ocenenie za to, že vnímate to tak, že do školstva, dobre, viac peňazí, ale strážme tú efektívnosť. Super.
Chcem ale povedať, že, a tu chcem aj pritiahnuť pozornosť pána poslanca Daniša, on hovoril o tých, tiež anketách verzus tvrdých dátach. Pán poslanec Petrák, vy ste hovorili, že, citovali ste nejakú štúdiu z automobilového priemyslu, že treba viac tých absolventov techniky, a že teda tá humanita má veľa nezamestnaných. Odcitujem nejaké dve vety zo správy ministerstva školstva, ešte exministra Čaploviča, ktorá nebola potom schválená vo vláde, ale škoda, ona bola celkom dobrá. Citujem: "Z hľadiska odboru vzdelania 61,5 % nezamestnaných absolventov získalo diplom v spoločenských vedách, náukách a službách, teda menej ako bol ich podiel na celkovom počte absolventov. A 19,3 % nezamestnaných absolventov skončilo technické vedy a náuky, teda viac, ako bol ich podiel na celkovom počte absolventov." Tu vidíme ten rozdiel, ten rozdiel, aký môže nastať. Na jednej strane čo hovoria reprezentanti nejakých zamestnávateľov, a aké sú tvrdé dáta.
A súčasne chcem povedať, že vy ste spomenuli niekoľko rizík, ktoré vyplývajú z fungovania zamestnávateľov, ale najväčšie podľa mňa je to, že lobujú za to, aby dostali viac absolventov do neperspektívneho odboru, hoci je ich ri-zi-ko, hovorím, že riziko. No je mi ľúto, to sú naozaj krátke faktické niekedy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Chcela som sa prihlásiť do diskusie, do rozpravy k tomuto bodu programu, ale rovnako ako pán kolega Fronc, som sa zúčastňovala včera zasadnutia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, takže aspoň takto faktickou a v druhom čítaní sa budem snažiť viacej hovoriť.
Ale, pán poslanec Petrák, vy ste mnohé, to, čo som chcela povedať, povedali. Na jesennom zasadnutí Parlamentného zhromaždenia Rady Európy táto téma rezonovala. A už to, že sa dostala do organizácie, ktorá sa zaoberá primárne ľudskými právami, je zrejmé, že to je veľmi dôležitá téma. Rozoberala sa problematika toho, že mladí ľudia v Európe sú nezamestnaní kvôli tomu, že si vybrali profesie, ktoré sú neuplatniteľné na trhu práce Európskej únie a v štátoch Rady Európy. Presne o to ide.
Množstvo detí študuje obory, o ktoré nie je žiaden záujem. A naopak, nedostatkové odbory sa potom musia sanovať deťmi z iných častí sveta. A teda vzniká tu potom veľký rozpor medzi tým, čo trh práce potrebuje, a to, čo školský systém ponúka. Ja som v tejto téme vystúpila a rovnako to, čo ste tu vy povedali, som povedala ja.
Mimochodom, so zmenou spoločensko-politického smerovania sme vyhodili systém, ktorý bol v podstate to, čo tu teraz chceme v Európe zaviesť. A musím povedať, že tieto moje poznámky vyvolali značný záujem a veľa kolegov z ostatných krajín Rady Európy sa informovalo. A keď sme popisovali, ako to u nás fungovalo, tak povedali, to je presne ten ideál, ku ktorému my chceme dospieť. A my sme to tu ozaj mali. Je veľmi dobré, že sa k tomu chceme vrátiť. Samozrejme, absolútny návrat neexistuje, ani by to nebolo dobré, lebo spoločnosť sa posunula niekam inam. Sme podstatne ďalej, ale už len tá myšlienka, že prepojiť trh práce so školským systémom, s praxou, je určite veľmi, veľmi dobrá.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec, chcem ti poďakovať za tvoje vystúpenie. Dotkol si sa takej širokej škály problémov tohto zákona a musím povedať, že sa stotožňujem s tvojimi slovami, ktoré si vyslovil. A ak dovolíš, chcem podporiť týmto aj slová pani kolegyne, poslankyne Nachtmannovej, ktorá sa venovala práve problematike, ktorá odznela aj v Štrasburgu na septembrovom, respektíve októbrovom plenárnom zasadnutí, a tie debaty tam boli jasné a zrozumiteľné.
Čo sa týka tvojho vystúpenia, ja budem samozrejme rád, že tento zákon, a verím tomu, že prejde a bude, čoskoro sa uplatní v praxi v tom regionálnom školstve. A samozrejme, pretože ide aj o úpravu trhu práce. To si musíme každý povedať. A máme množstvo nekvalifikovaných ľudí, zamestnancov, chýbajú nám odborníci vo viacerých odvetviach. Takže treba tento zákon len privítať.
Dotkol by som sa jednej problematiky z tvojho vystúpenia, ktorú vidím, že je rozdielna medzi tebou, pán poslanec, a pánom Jurzycom ohľadom spolupráce s tými pracovnými skupinami. Ja, naopak, som presvedčený, že je potrebné, aby sa tieto pracovné skupiny schádzali, aj keď si tam spomenul konflikt záujmov. Samozrejme je dôležité zistiť, do akej miery ten konflikt záujmov tam je, ale pokiaľ nebudú spolupracovať ministerstvá a niektoré pracovné skupiny na takomto zákone, tie skupiny, ktorých sa to týka, tak tam vidím práve riziko do budúcnosti, že môže dôjsť k sporom, a by si mnohé veci nevedeli vysvetliť.
Čo sa týka ešte ďalšej veci, podporujem to aj z toho pohľadu, že vidím tam, že môže dôjsť k zabezpečeniu nového materiálno-technického zabezpečenia pre školy, vybavenie škôl aj nad rámec normatívu, ktoré takéto školy v odbornom vzdelávaní získavajú. Čiže treba naučiť žiakov, samozrejme, pracovať, osvojiť si pracovné návyky, aby si teda do budúcnosti vedeli vytvoriť aj nejaké hodnoty. Oni vedia robiť, pretože to dokazuje aj množstvo ich výsledkov, čo vidíme napríklad na výstavách Mladý tvorca a podobne. Takže podporujem tento... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)