Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Vážené kolegyne, kolegovia, vážená verejnosť, dovolím si začať Ústavou Slovenskej republiky.
Máme v nej čl. 73 ods. 2. Hovorí sa tu: "Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne, podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi." Je fakt, že mnohé múdre vety, keď sa opakujú, tak stratia svoju ostrosť a možno niekedy nevnímame ani podstatu tých slov. Kolega Škripek voľakedy hovorieval, že obsah niektorých slov sa vyprázdňuje, a ja dodám, že obsah niektorých viet nám začína unikať vďaka tomu, že sú príliš presné, pravdivé a často počuté, ale ja sa chcem odraziť práve pri predložení tohto nášho spoločného návrhu v mene klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností práve od týchto dôležitých slov.
Mandát vykonávajú nezávisle podľa svojho svedomia a nie sú viazaní príkazmi. To znamená, že Ústava Slovenskej republiky, keď si ju prečítate, nikde nehovorí o tom, že sem vstupujú do siene zákonnosti politické zoskupenia, ktoré sú uzavretými celkami, ktoré sa musia zhodnúť na všetkých svojich cieľoch a spoločne, jednotne na základe príkazov vstupujú do politického boja. O tom nikde ústava nehovorí. A práve to je dôležité, táto základná filozofia z pohľadu návrhu, ktorý predkladáme. Všetci sme voličmi. Určite väčšina z nás si vždy prejde kandidátku pred každými parlamentnými voľbami veľmi presne alebo viac-menej presne, a keď ju prechádzame, nepristavujeme sa pri tom, že by sme pri politickej strane, ktorú máme práve nalistovanú, si hneď listovali politický program. Väčšinou si čítame mená a mnoho tých mien pre nás predstavuje buď pozitívny signál, povieme si, tak toho by som rád v parlamente videl, v Národnej rade Slovenskej republiky alebo, naopak, o niektorých si myslíme, že by tam nemali byť. Je to pochopiteľné, prirodzené, je tam niekoľko sto, prípadne tisícka mien a tie milióny voličov si čítajú práve tie mená, a nie politické programy. O politických programoch ústava nehovorí, ale hovorí o svedomí poslanca, o jeho nezávislosti, o jeho zodpovednosti a o jeho povinnosti napĺňať vôľu tých, ktorí ho sem poslali.
Prečo zdôrazňujem v úvode práve pri predkladaní tohto zákona tento moment? No z jednoduchého dôvodu. Myslím si, že nevyjadrujeme vôbec len presvedčenie nášho klubu alebo presvedčenie mnohých z vás, ale dovolím si pri tomto predložení sa oprieť o milióny slovenských voličov. Som hlboko presvedčený so svojimi kolegyňami a kolegami, že takto oni vnímajú svoju potrebu vyberať do siene zákonnosti svojich zástupcov. Naozaj pre nich nie je dôležité, čo si Obyčajní napísali v bode lesníctvo alebo iná z politických strán. Ja som presvedčený, že boli by veľmi radi, keby sa mohli rozhodnúť dostať do týchto lavíc ľudí, o ktorých sú oni presvedčení, že budú napĺňať mandát tak, ako by si to predstavovali. A to je podstata návrhu, ktorý tu chcem zdôrazniť. Čo navrhujeme? Jednu zásadnú, realizovateľnú a potrebnú vec. Aby volič pri parlamentných voľbách sa nemusel rozhodovať len z politických zoskupení a strán, túto možnosť mu neberieme, len ju rozširujeme. Chceme, aby sa mohol rozhodnúť, aby si vybral z rôznych politických zoskupení osobnosti, osoby, kandidátov, ktorých by chcel posunúť do lavíc Národnej rady Slovenskej republiky. Nazvali sme to pracovne absolútny krúžok. Technický postup je jednoduchý. Každý volič bude mať k dispozícii desať preferenčných hlasov, ich preferenčných krúžkov, ktoré bude môcť rozdeliť medzi rôznych, keď bude chcieť, až desať politických zoskupení. Ak sa mi páči Erika Jurinová z Obyčajných, tak si ju tam zakrúžkujem. Ak sa mi bude páčiť kolega Martinák zo SMER-u alebo budem tam chcieť dostať lesníkov, tak si zakrúžkujem lesníkov. Budem sa rozhodovať z rôznych skupín politických strán takýmto spôsobom. Ak si myslím, že pán Šebej je človek, ktorý by mal sedieť v parlamente, ale sa mi veľmi nepozdáva zoskupenie, ale jednoducho on sa mi pozdáva, tak mu jednoducho ten krúžok dám. Viete ako, nechcem, prepáčte, asi to neni je férové, že menujem konkrétnych ľudí, sa ospravedlňujem, podstata je jasná. Volič sa rozhodne pre poslanca, tak ako to hovorí ústava, a môže týmto spôsobom rozdeliť svojich desať krúžkov do rôznych politických zoskupení. Samozrejme, nemusí, ak je presvedčený, že strana SMER je tá, ktorú chce mať, a chce jej udržať ich 40 %, tak tých desať krúžkov dá všetkých do strany SMER a je to vybavené. Proste, táto možnosť sa v žiadnom prípade neodoberá voličovi, aby si zvolil iba tú svoju stranu, a len mu akurát dáme väčšie právo rozhodnúť o poradí, pretože bude už dávať tej jednej strane, keď o ostatné nemá záujem, až desať preferenčných hlasov. Výsledkom tohto veľmi jednoduchého postupu je aj jednoduchý výsledok, jednoduchý záver. Do parlamentu, do stopäťdesiatky sa dostanú tí poslanci zo všetkých kandidujúcich politických strán, ktorí získali pri parlamentných voľbách najväčší počet preferenčných hlasov. Od tých, čo sú schopní osloviť svojimi osobnosťami státisíce voličov, až po tých, ktorí niekde na 150. mieste možno budú mať len 15-tisíc krúžkov. Je to nespravodlivé? Nie je to v záujme naplnenia ústavy? Práve toto je ten postup, ktorý umožní nám čl. 73 ods. 2 naplniť práve v tom zmysle, ako to tvorcovia ústavy predpokladali. Oni nepredpokladali, že budú tam posúvať politické strany. Predpokladali, a veľmi správne, že posúvajú do siene zákonnosti, do 150 lavíc nezávislých ľudí, ktorí zastupujú svojich voličov a konajú v duchu svojho svedomia a osobnej zodpovednosti.
Ani princíp straníckosti tu nie je v žiadnom prípade napadnutý. Samozrejme, že všetko ostáva, ale zdôrazňuje sa to, čo tvorcovia ústavy mali na mysli, a preto náš návrh považujeme nie za nerealizovateľný, nevhodný, ale za návrh, ktorý v duchu Ústavy Slovenskej republiky dáva voličovi to právo, ktoré ústava a jej tvorcovia predpokladali. To je prvá zásadná vec pri predložení tohto návrhu zákona.
Tá druhá, rovnako dôležitá, ale predsi len v určitej hierarchii by som jej prisúdil druhé miesto napriek tomu, že pre naše zoskupenie je to veľmi blízke, náš návrh zákona umožňuje rozšíriť kandidátku politických strán o jednu dôležitú ešte kandidátku, a to o kandidátku nezávislých osobností. Jednoducho nebude povinnosť každého občana, pokiaľ sa chce svojou prácou a myslí si, že by mal teda tú svoju prácu zavŕšiť aj takýmto spôsobom, že sa chce dostať do Národnej rady Slovenskej republiky, stotožniť sa s niektorým programom politickej strany. Môže sa rozhodnúť pre vstup do parlamentu, pre pokus o takýto vstup na kandidátke nezávislých kandidátov a v takomto prípade je jeho povinnosťou nazbierať 10-tisíc podporných hlasov na základe toho, že tieto hlasy budú overené, a tak ako uvažujeme v detailoch, ktoré teraz nepopisujeme, zapísané do kandidátskej listiny, budú mať možnosť dostať sa bez problémov na túto listinu a uvidí sa, či tých 10-tisíc hlasov, ktoré získali pre svoj záujem, pre svoju ambíciu, bude dostatočných na to, aby sa naozaj pri voľbách pomocou 10 preferenčných krúžkov aj do Národnej rady dostali.
Náš návrh zákona rieši tam veľmi podrobne nielen túto základnú filozofiu, ktorú som si dovolil popísať podrobnejšie, ale rieši aj otázku financovania tak politických strán, ako aj nezávislých kandidátov, ktoré sa zjednocujú, a zároveň všetkým nezávislým, pretože tam vzniká otázka ich kontrolovateľnosti, popisuje presný postup, ako sú povinní viesť účtovníctvo, ako zodpovedajú za svoje narábanie s finančnými prostriedkami, akými sankciami prípadne sú vystavení, pokiaľ by s týmito prostriedkami narábali nezodpovedne. Takže pri uvedení tohto zákona som si dovolil povedať tie zásadné body.
Opakujem, dávame týmto návrhom voličovi možnosť rozhodnúť sa pre to, aby mohol v duchu ústavy poslať do Národnej rady Slovenskej republiky 150 poslancov, ktorí sú ich, zástupcovia občanov, ktorí nie sú a priori zástupcovia politických strán, ktorí konajú slobodne, nezávisle a podľa svojho presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Toto hovorí ústava a toto náš návrh veľmi efektívne zapracúva, resp. navrhuje zapracovať do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Ďakujem, skočil som.
