48. schôdza

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Zo 40-ch minút kolegu Blanára 35 minút sa venoval mne. Pani podpredsedníčka, domnievam sa, že to bolo hrubé porušenie rokovacieho poriadku, pretože nehovoril k veci. A dúfam, že v mojom vystúpení mi umožníte aspoň 5 minút reagovať, aby som vyvrátil tie jeho mystifikácie, nepravdy a lži. A, pani podpredsedníčka, ja myslím, že to je minimálne férové, a ja vám sľubujem, že vo svojom vystúpení neskĺznem do tej istej osobnej roviny, ako sa dostal pán kolega Blanár. Ja len budem faktografický a vecný.
Ďakujem.

Pôvodne som chcel zareagovať veľmi podobne ako pán poslanec Fronc, ale musím troška opraviť ten svoj pôvodný zámer na komentár vystúpenia v rozprave, lebo situáciu trošička zachránil pán spravodajca. Lebo po 40-minútovom prejave sme sa na základe jeho faktickej poznámky dostali aj ku gro toho, že tu máme nejaký zákon a k nemu dva pozmeňujúce návrhy. Keďže ja som to nerátal na minúty, 35 minút sa venovať vlastne predrečníkom, začínať od Adama a vôbec sa nevenovať podstate zákona? Ja som si, pán poslanec Blanár, prišiel vypočuť vaše vystúpenie, pretože bývajú aj svetlejšie momenty, kedy predkladatelia pozmeňujúcich návrhov z vládnej strany prídu s nejakým možno novým uhlom pohľadu a podobne. A tuná som ho dnes teda nenašiel, pretože venovať sa všetkým ministrom, ktorí boli predtým, a nehovoriť o zákone a nehovoriť o svojich pozmeňujúcich návrhov, je strieľať do vlastného kolena, faul. Čiže veľmi som si to nezobral a tú podstatu po vás musel zhrnúť spravodajca.
Ďakujem.

Ďakujem. Mňa zaujala tá zmienka o veľkých zaoceánskych lodiach, keď sa otáča kormidlom. Teraz možno sa zúčastňujem tejto rozpravy a počúvam skôr ako učiteľ, než ako politik. A pripomenulo mi to jednu pasáž z románu Michaela Crichtona Drak, ktorý hovoril o lietadle, kde neskúsený pilot, ktorý na chvíľu prebral riadenie, rýchlo situáciu, kritickú situáciu tak, že prudko strhol knipel, čo spôsobilo za chvíľočku určitý vývrat smerom hore, potom to chcel vyrovnať smerom dole a dostal sa do takého delfinkovania, že to malo brutálny dopad na cestujúcich. A ja som mal troška taký pocit z toho pingpongu, že vaša vláda, táto vláda, hentamtá vláda, že robia so školstvom, a to znamená so státisícmi detí a desaťtisícmi učiteľov a zamestnancov takéto určité delfinkovanie, ktoré má zlý dopad.
Ja by som naozaj apeloval na to, aby, ak sú skutočné námietky v súčasnosti zo strany opozície k vám ako vláde a k vládnemu návrhu, aby sa brali vážne a podľa možnosti, aby sme takéto prudké obraty nerobili. Spôsobuje to medzi učiteľmi a v školstve, aj medzi rodičmi určité znechutenie. To znamená, isto treba niektoré veci upraviť, ale ak sa to dá, je veľmi dobré, aby sme brali do úvahy naozaj povedzme pozmeňováky opozície, skúsili, ak je návrh, niečo prerobiť, niečo stiahnuť, nie kvôli vládno-opozičnému boju, ale kvôli školstvu, ktoré potrebuje naozaj dlhodobú koncepciu, tieto veci robiť menej konfliktne, menej, ako by som nazval, že jednoducho väčšinou. Teraz máme väčšinu, tak to robme tak. A vy máte názor, tak si to zase zmeníte, keď získate väčšinu. To delfinkovanie nerobí naozaj školstvu dobre.
Ďakujem.

Nemienil som vystúpiť, ale chcel by som v podstate zareagovať na pána poslanca Blanára a podporiť ho v jeho názore. A predovšetkým k tomu, že on reagoval a mal právo reagovať na nezmysly a útoky na dve Ficove vlády od pána poslanca Beblavého. Takže sa, prosím vás pekne, nečertite, že mal možnosť ako poslanec na tieto jeho nezmysly a nepravdy reagovať.
Keď som prišiel na školstvo v roku 2012, bol odbor pre odborné vzdelávanie regionálneho školstva takmer zdecimovaný, nepracovala poriadne rada pre odborné vzdelávanie, Štátny inštitút odborného vzdelávania bol pripravený na odstrel. Takto ste sa za vlády Ivety Radičovej chovali k odbornému školstvu.
A ešte aby som podčiarkol jednu vec, lebo je veľmi dôležité, pretože som dostal najnovšie informácie, štatistiky o platoch pedagogických a odborných zamestnancov v prenesených v kompetenciách, to sa týka predovšetkým aj odborného školstva: v roku 2010 a na rok 2011 sa znížili platy pedagogických aj odborných zamestnancov a oproti roku 2012 až 2014 narástli pedagogickým zamestnancom platy o 172 eur a 180,5 eura pre pedagogických zamestnancov. Nebývalý nárast sa urobil vďaka tomu, že sme išli do tarifných platov a že sme tieto veci zabezpečili, čo ste vy v minulosti nezabezpečovali.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem všetkým za ich reakcie. Pôjdem po poradí.
Pán poslanec Fronc, viete, to je také prirovnanie, vy môžete hovoriť o tých zlých samosprávnych krajoch, ale my nemôžeme. Parlament je tu predsa na to, aby sme hovorili, aby sme aj diskutovali. A keď to aj je potrebné možno takto personálne, pretože vy ste sa vyjadrovali na adresu samosprávnych krajov a spochybňovali ste ich v mnohých veciach, ale zdá sa vám to, že to je neadekvátne. Sme tu všetci rovnakí.
Pán poslanec Viskupič, ja som zvyknutý, že snažíte sa vždy nejako dehonestovať vystúpenia. Ja som riadne hovoril o svojich pozmeňujúcich návrhoch, zdôvodnil som ich, aj som vysvetlil, o čo im ide. Dokonca som pre vás, možno ste si čítali niečo iné, povedal jasný postoj k tomuto zákonu, aj k tomu, čo sú tam predovšetkým dobré veci. A to, že tam bol historický exkurz, to bolo nevyhnuté, pretože v opačnom prípade by to vyzeralo tak, že v podstate my robíme všetko zle, len vy máte najlepšie myšlienky. A keď ten exkurz povieme, aby sme pripomenuli trošičku, ako sa to celé vyvíjalo, tak už sa vám to nepáči. Všetko bolo riadne zdôvodnené a je úplne prirodzené, že reagujem v rozprave aj na predrečníkoch, ktorí hovorili aj o nás, aj o mne, pretože pán Beblavý priamo napríklad hovoril o mne, Juraj Blanár predsa, a ja som sa nehneval, tak ako vy, pán Fronc.
Pán poslanec Vašečka, oceňujem ten zmierlivý tón, ale myslím si, že toto nie je nejaké škubanie zákonov, ktoré by sme mohli nazvať pri iných prípadoch povedzme, ktoré naozaj mohli byť, ale toto je niečo, čo je potrebné: vytvorenie fungujúceho zákona a nahradením zákona, ktorý už ukázal, že je potrebné ho zmeniť, lebo nie je dostatočne schopný a vitálny. Čiže to je úplne k veci a tak to má byť.

Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia. Nie som pedagóg, nie som vyučený učiteľ, nevyštudoval som učiteľstvo, som poľnohospodársky inžinier, ale myslím si, že aj pohľad neučiteľa na tento zákon by mal tu zaznieť.
A myslím si, že aj v prvom čítaní, ktoré tu už bolo, som vystúpil k určitému meritu veci a som rád, že pán minister dodržal slovo. Lebo som tam vystúpil s listom, ktorý mi poslali nespokojní učitelia akadémií, ktoré boli. A, pán minister, ďakujem teda za nich, že vo výbore, ktorý je gestorský, sa pod bodom 2 konkrétne týka tohto nespokojného listu a vyriešenia, to znamená, že znovu tam ponechávame ako obchodnú, tak aj hotelovú akadémiu. Myslím, že kolega Fronc ešte to rozširuje v pozmeňujúcom návrhu o ďalšie akadémie. Ako sa k tomu postavíte, samozrejme, je to vec vaša a vašich poslancov, ako to bude odsúhlasené. Ale ďakujem touto cestou, že tento sľub ste dali a ste ho férovo splnili. Takže to je na úvod.
Ja som z generácie, ktorá vyrastala v socializme, skončila vyštudovaná v socializme a žiť musela v demokracii. To znamená, že bol to dosť taký pre mňa veľký šok, pretože to, čo nás učili v škole, v reálnom živote sa v mnohých prípadoch nedalo využiť. Skončíte v ´86., v ´89. máte revolúciu a máte žiť (vyslovené s pobavením) v demokracii s údajmi, ktoré ste naštudovali v socialistickej sfére. Takže ja som z takejto generácie.
A musím povedať jedno, že škola by mala dávať nádej do života, mala by dávať nádej do života, pretože potom nemá zmysel. A to jedno, či je to základné, stredné alebo vysoké školstvo. Mňa rodičia naučili, že najprv chlieb v ruke a potom si plánuj rodinu a všetko okolo toho, čo máš. To znamená, vyštuduj, buď niečím a potom iď do toho života. Ja si myslím, že to by mala byť normálna akože cesta, ktorou by sme sa mali riadiť. A tak ako tu už bolo spomínané mnohými mojimi predrečníkmi, že ani v odbore a rezorte školstva nie je to všetko v poriadku, ako aj v iných rezortoch, tak ja to len potvrdzujem. Aj z tých listov, ktoré mi prichádzajú, resp. ľudí, ktorí v školstve pracujú a hovoria, že je tento stav v niektorých prípadoch katastrofický a katastrofálny.
Budem reagovať trošku na kolegu Blanára, ktorý povedal, že za pani Radičovej sa to nestihlo všetko vybaviť, ani to odborné školstvo. No za 15 mesiacov to je, myslím, povedať, že to je tá kratšia doba, ktorá z toho volebného obdobia bola za nami, keď sa to končilo. U vás tiež to dávate až po treťom roku vládnutia. To znamená, nechcem tu byť nejaký vzťahovačný, ale proste tiež to nebolo v prvých mesiacoch, takže možnože sme sa mohli dožiť aj v tom Radičovej volebnom období nejakého možnože aj prekvapenia, že možno by aj tento zákon bol uzrel svetlo sveta. Nechcem sa vracať, lebo, hovorím, nemám rád takéto spätné pingpongovanie.
Chcel by som vás, pán minister, poprosiť, či už to budete vy, alebo nejakí ďalší páni ministri, ktorí budú v ďalšom volebnom období, lebo mnohí to deklarujete, ale keď príde na lámanie chleba, tak nejako ako keby sme na to zabudli. A viete, čo to je? Aby ste zhodnotili dosah zákona, ktorý bol tu prijatý, ako skvalitnil ten život v tom rezorte, v ktorom teda bol prijímaný. A teraz zoberiem zákon za zákonom, neni to iba váš odbor, aj u nás v poľnohospodárstve. Bol by som veľmi rád, keby sa to potom vyhodnotilo tak, aby to malo jasný výsledok. Že áno, túto časť, 80 % zákona je super, 20 % treba zmeniť, poďme, ideme to meniť. Bolo to sľubované v mnohých zákonoch, či už poviem centrá voľného času, keď sme ho menili. Teraz ja som sa pýtal aj pána ministra, čo sa týka pozemkových spoločenstiev, keď sme v našom rezorte robili ten zákon, aby vyhodnotil, ako to tam bude, nebude, a pri ďalších. Žiaľ, všetko sa to iba hovorí, a potom, keď je potrebné urobiť nejakú analýzu po nejakých tých rokoch, že ako nám zapôsobil v praxi, nejak nevidím, aby sa to nejak prehodnocovalo. Možnože vy to na ministerstve robíte. Keď robíte, tak klobúk dolu, ale my to tu v pléne nejako nevidíme, nepočujeme. A neviem, či média si až takto vedia urobiť takúto nejakú analýzu, ale pokiaľ áno, tak, chvalabohu, len bol by som rád, keby každý minister takto nejako tie svoje zákony, ktoré tu krvopotne niekedy obhajuje, aby ukázali, že skvalitníte život v tom rezorte, ktorý mal teda byť skvalitnený, a v tom aspekte, že je lepší.
Ako tu povedal kolega Vašečka, že prakticky nemali by sme to brať po tej politickej stránke, ale po tej odbornej. Ja hovorím, že nech ide o vec, nech nejde o politiku. A vtedy myslím, že každý zákon, ktorý tu bude predkladaný, by mal prejsť nie iba stranou tej, hlasmi tej vládnucej alebo tej koaličnej, ale podstatne väčším spektrom poslancov, ktorí budú zaňho hlasovať, keď je taký dobrý, ako ho deklaruje predkladateľ.
Samozrejme, že každý zákon sa môže zlepšiť, a preto budem veľmi rád, keď aj tento sa možnože skvalitní, pokiaľ budú tu nejaké nedostatky.
Som rád, že sa vraciate aj k tým štipendiám, ktoré možno aj boli, aj za toho socializmu. Ja som mal tú česť brať nejaké štipendium a vedel som, že ten podnik ma potom prijme, keď skončím vysokú školu. Bolo tam, myslím, že päťročné obdobie, ktoré som musel absolvovať v tomto podniku, aby som teda to štipendium akože splatil tou svojou prácou. Takže myslím si, že ako iste bolo povedané, vraciame sa k niektorým starším dobrým veciam, ktoré tu boli a ktoré nejakým spôsobom boli odstrihnuté. A nájsť teraz dobrého, by som povedal, že poviem to staro, učňovkára, ktorý je v danom odbore macher, je veľmi ťažko. Takže myslím si, že je čas na to, aby sme aj tomuto odbornému školstvu dali taký zákon, ktorý vychová ľudí, za ktorých sa nebudeme hanbiť a budú šíriť aj dobré meno nášho Slovenska v zahraničí cez svoju odbornosť. Keď boli naši murári v stave vybudovať či Budapešť, či Viedeň, tak prečo by sme teraz sa nemohli pochváliť aj našimi možnože vyštudovanými žiakmi aj z tohto, týmito odborníkmi? A že nech idú a nech stavajú hoci aj New York alebo hoci aj niekde, proste po celom svete, kde ich budú chcieť a budú sa o nich biť.
Myslím, že to by malo byť v každom rezorte, aby naši ľudia mohli ukazovať tú odbornosť a ísť do sveta povedať, že: áno, my to vieme a učte sa od nás! Veď predsa my nie sme hlúpi. Náš národ neni hlúpy. Veď sme vymysleli lietajúce auto. Tak my sme hlúpi? Len treba veriť našim ľuďom. Verme našim ľuďom, dajme im šancu. Dajme im šancu, možnože aj v tej SAV-ke, možnože aj v tom výskume, aj vo všetkých veciach, kde nám mladí ľudia po skončení vysokej školy utekajú, pretože nemajú takéto možnože hmotné a finančné zabezpečenie, ako možno to majú na Západe alebo teda v iných krajinách, a momentálne u nás to nejako absentuje.
Samozrejme, že je tu veľa problémov, ktoré by vedeli hovoriť kompetentnejší, nie ja, jeden z nich spomeniem. Učebnice, stále sa k nim vraciame. Neviem, ako sa to dá rozseknúť. Pán minister, možnože taká otázka mimo tohto zákona, ale možnože aj tu bude potrebná nejaká učebnica, ktorá tu bude. Keby ste aj na to mi odpovedali, že ako to budete riešiť, nebudete riešiť. Pretože s tými učebnicami to je, či také volebné obdobie, či hentaké, stále sa nejak sťažujú. A myslím si, že to je základ. Ja som bol naučený sa učiť z normálnej knihy, ktorú sme si podškrtávali a nosili domov, čítali, aj keď sme išli domov zo školy. Študoval som v Nitre, takže viac-menej nemal som s tým problém. A teraz vyzerá, že viac-menej ten základný materiál nemáš a potom je s tým problém.
Takže, pán minister, dúfam, že aspoň niečo si z môjho vystúpenia vezmete, aj ostatní kolegovia. A pokiaľ urobíme školstvo tak, aby reflektovalo na potreby trhu a samozrejme to, čo vyštuduješ, keď budeš môcť aj robiť, tak vtedy poviem, že je to optimálne nastavené, že budeme ich mať. Ja som asi mal tú česť takto životom prejsť, doteraz v mojom živote, vyštudoval som vysokú školu poľnohospodársku, aj geodéziu som mal, robil som na pozemkovom úrade a ako štátny zamestnanec teraz tlmočím názory v tejto oblasti, ktorú som aj študoval.
Takže držím palce všetkým našim budúcim generáciám, ktoré budú študovať, aby to štúdium, ktoré zvládnu, či to už bude stredné alebo vysoká škola, aby v tom sa potom mohli realizovať a prinášať dobré výsledky pre našu slovenskú krajinu a pre náš slovenský národ.
Ďakujem veľmi pekne, že ste ma vypočuli.

Ďakujem veľmi pekne. Asi budem odtiaľto musieť odísť, lebo budem v podstate asi musieť reagovať na mnohé názory ľudí, ktorí nemajú dostatočné informácie. Ja pána poslanca nekritizujem kvôli tomu, ale treba povedať predovšetkým, že legislatíva sa musela o rok odložiť. To bolo aj vaše stanovisko v tomto pléne Národnej rady, pokiaľ nebude správa pripravená, pokiaľ nebude dokončená správa, pokiaľ nebudeme poznať tie opatrenia z tejto správy o stave školstva. A rok táto legislatíva stála. To je po prvé. To je nesporný fakt a to sa nedá poprieť.
Po druhé, Centrá voľného času. Prosím, prečítajte si správu, najnovšiu, Štátnej školskej inšpekcie za roky 2013 a 2014. Vy ste hovorili, že to je katastrofa, čísla sú v podstate celkom iné. Centrá voľného času pracujú aj v takom počte, ako boli v minulosti a žiaden problém nie je ani u súkromných, cirkevných a samozrejme aj verejných Centier voľného času.
Učebnice. Návrh by mal byť taký. A viem, že ten problém bol večný a ten bol vždy u každého ministra. Samozrejme u odborného školstva je tu šanca; my sme hovorili aj s ministrom Českej republiky, aj s ministerkou Rakúskej republiky, nie je problém preložiť kvalitnú učebnicu v odbornom školstve z Rakúska, to nie je žiaden problém. A samozrejme nie je problém vydávať spoločné učebnice české a slovenské v mutáciách pre odborné školstvo, lebo máme podobnú problematiku. Nebol by ten problém žiaden, pretože by sme trošku narušili niekde ten biznis v tých učebniciach, ktorý funguje.
A napokon musím podčiarknuť účasť zamestnávateľov na príprave zákona. Po roku 2012 musím oproti minulosti, oproti roku 2009, keď sa prijímal zákon o odbornom vzdelávaní, sa výrazne posunula účasť zamestnávateľov do prípravy zákona, vstúpili do, v rámci školskej štvorpartity, vstúpili v rámci Rady pre systémové zmeny, do tohto problému, vstúpili veľmi výrazne v rámci Rady pre odborné vzdelávanie, a to je tá zásluha, že sa skutočne veci začali aj v tejto oblasti zásadne meniť.

Ďakujem za slovo. Škola, tak aby dávala nádej tým svojim absolventom, aby predovšetkým obstáli vo svojom živote, ale aby bola podľa možností také väčšie prepojenie medzi tou teóriou a praxou, ktorá stále mi tu absentuje v našej krajine. To je jeden rozmer.
Veľakrát máme študijné odbory, ktoré naozaj, jednoducho o ne nemá trh práce záujem. To nie je len stredné školstvo, ale to sú aj vysoké školy u nás na Slovensku. Ale predovšetkým, aby tí ľudia dokázali, dokázali v živote obstáť. To nie je len otázka informácií a vedomostí, ale pomáhať v podstate rodičom a rodine vychovávať a formovať osobnosti. Aby ten človek dokázal obstáť. To, že je problém so zamestnaním trebárs u nás, tak je to aj, aj vo svete, aj v Európe, aj v iných krajinách, ale škoda je to. A mne to je veľmi ľúto, koľkokrát absolventi škôl a aj tých vysokých škôl odchádzajú do zahraničia a robia aj o dva, o tri stupne menšiu kvalifikáciu len preto, že u nás nemajú tú prácu.
Chcem poďakovať zároveň aj predkladateľom tohto návrhu zákona, tak ako kolega to robil, že v podstate tie názvy tých stredných škôl, že sa nemenia. Ono to meno školy je veľmi veľavravné a buduje sa cez celé roky až desiatky rokov, dokonca aj generácie. A nie je jedno, ako sa škola bude volať. Tak ako to bolo spomenuté už v priebehu aj rozpravy, to monitorovanie tých škôl si tí samotní rodičia robia, aj samotní tí študenti. A kde je dobrý chýr o tej škole, a to buduje sa to meno, a to je aj cez ten názov, tak tí rodičia s radosťou dávajú tie svoje deti do takýchto škôl... (Vystúpenie prerušené časomerom).

Ďakujem pekne kolegom, že ste na mňa reagovali. Pán Čaplovič, ďakujem za poučenie. Ja ho beriem. Áno, ste ma poučili v niečom, čo neviem. Jasné, nie som majster sveta, takže super, je to tak. A keď učebnice budú vyriešené, o to lepšia nádej pre ďalších našich študujúcich, ktorí prídu študovať.
A keď centrá voľného času splnili to, čo ste deklarovali, a pozriem sa na tie správy, tak potom dobre, vybili ste tromf z rúk tým, ktorí boli oponenti. O tom by to malo byť. Veď na to sme tu v parlamente, takže keď to bude tak, ako ste deklarovali, nemám problém.
Kolega Kuffa, áno, myslím si, že meno školy robí veľmi veľa. A pokiaľ by sa to menilo, tak potom je v tom taký chaos, že neviete, kde vlastne máte ísť. Tak ešte raz potvrdzujem a zdupľujem to tak, že udržme to meno, ktoré raz tá škola si vytvára počas tých školských rokov, tých desaťročí, aby bolo podľa možností zachované.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. K samotnému zákonu ešte niekoľko vecí.
Po prvé. Vo svojom prvom vystúpení som sa pýtal na financie pre tento rok, dnes v médiách zaznela správa, že z fondu vlády pán premiér uvoľnil 25 mil. eur. Pokiaľ je tá informácia správna, tak nepožadujem ďalej odpoveď na túto otázku od pána ministra. Je evidentné, kde sa tie peniaze potom  našli. Beriem to.
Druhá poznámka. Čo sa týka toho nešťastného fondu na podporu odborného vzdelávania, ja si myslím, že tí zamestnávatelia, ktorí budú brať výhody, by mali mať povinné členské v tomto fonde. Aspoň! Aspoň toto by sme mali urobiť, aby v tom fonde naozaj niečo bolo. Ale to je podnet, pretože keby som to dal vo forme legislatívnej úpravy, tak celkom iste by to "prešlo". Pravda?
No a tretia vec, k tej rade, čo sa týka Rady pre odborné vzdelávanie, ja nemám problém, aby taká rada existovala, ale nemôže to byť orgán, ktorý bude rozhodovať. Môže dávať návrhy. Viete, ja sa odvolám na paralelu, existuje Akreditačná komisia, existuje takisto zo zákona, dáva návrhy, sú vážne, ale definitívne o mnohých veciach, o všetkom rozhoduje minister. A aby to náhodou minister nezneužil, aj tu je poistenie. Ak zmení rozhodnutie a nedá akreditáciu, musí odôvodniť. Taká je dikcia zákona. Nemám s tým problém, ale naozaj si myslím, že ministerstvo by sa jednoducho nemalo istých kompetencií zbavovať. A súvisí to s mojím vnútorným presvedčením, viete, že musí existovať čosi, ako je súlad právomocí a zodpovednosti. Pokiaľ bude kolektívne rozhodovanie nejakej rady, kolektívny orgán, kolektívna zodpovednosť, no tak nebude zodpovedný skoro nik za mnohé problémy. Ale ja nechcem, aby bola zodpovednosť len, ja chcem, aby bol, aby bol súlad, aby boli aj právomoci v rukách ministra aj v iných veciach.
A teraz niekoľko reakcií na to, čo tu zaznelo od pána župana Blanára. A naozaj vyviniem maximálnu snahu, aby som nebol osobný. Nuž už vo svoje faktickej ma obviňujú, že otvárame veci, ktoré sa netýkajú odborného vzdelávania. Paragraf 31, ten upravujú, je priamo v zákone. A čo sa týka ďalšej veci, zmeny alebo zrušenia názvov niektorých škôl, je to urobené. Áno, to sa netýka odborného vzdelávania. Ale je to tam. Je to v tomto zákone urobené. Chcem upozorniť, že trinásť článkov zo zákonov je tam otvorených, strašne veľa. Takže to je jedna reakcia.
Nekontrolovane, neregulovane som vpustil ďalšie školy. Páni, ale ja som nie autorom legislatívy, ktorá umožnila vznik neštátnych škôl, to sa neudialo za môjho ministrovania. A keď a keď už o tom hovoríme, treba povedať, že bol by som rád, keby sme zobrali štatistiky, koľko neštátnych súkromných škôl vzniklo počas môjho ministrovania a počas ministrovania mojich predchodcov. A uvidíte, že to bude číslo podstatne menšie ako u niektorých. Nechcem ich mená používať.
Viete, defragmentácia, áno, ja sa tým netajím, že som za to, aby zodpovednosť a podstatné kľúčové kompetencie boli v rukách ministra a ministerstva školstva, aj kľúčové riadiace nástroje, ktoré sú podľa mňa personálne a finančné veci. A potom môžem od neho žiadať zodpovednosť. Ale pokiaľ to nie je, tak mám aj problém, otvorene poviem, niekedy žiadať od ministra, aby bol zodpovedný, keď on to vlastne nemôže dosiahnuť, pretože zmenou legislatívy to už nie je celkom v jeho rukách.
Viete, že vznikali ďalšie školy, tam, kde nemuseli. No nie je celkom pravda, že to vznikalo neregulovane, pretože konečný súhlas na vznik novej školy ešte aj dnes dáva zriaďovateľovi minister a na, teraz na vznik už dosť dlhú dobu musí byť aj stanovisko súhlasné v tomto prípade buď obce, alebo samosprávneho kraja! Takže chcem povedať, ani v minulosti to nebolo neregulované.
Čo sa týka presunu kompetencií, ja si trošku myslím iné a vnímal som tak, že častokrát samospráva videla za tým presunom kompetencií jeden veľký balík, ktorý nebol v skutočnosti veľký, keď sa rozdelil pre všetkých, ktorých bolo treba nakŕmiť, pre všetky hrdlá. Udialo sa to, ale treba povedať a otvorene, že udialo sa to v rokoch 2001, myslím, vtedy som bol štátnym tajomníkom, ministrom bol pán Ftáčnik. Ale musím povedať aj to, že ten presun bol aký? Zriaďovateľská funkcia a tok peňazí. Potom sa to následne presunulo, cez zriaďovateľov. Ale tam boli aj iné veci, ktoré posilnili kompetencie škôl. Vtedy sa zaviedlo, za ministra Ftáčnika, keď som bol štátnym, vtedy sa zaviedla právna subjektivita škôl. Aby mohli ony pracovať, zodpovedne gazdovať. Načo im je dnes právna subjektivita? – sa opýtam. Načo dnes je? Čiže nie je to tak.
Čo sa týka bilingválnych škôl, áno, je to konflikt záujmov, ale nie až taký, a kedykoľvek si to minister môže zmeniť. To je, to je, nemôže súkromná alebo cirkevná škola zmeniť rozhodnutie. A čo sa týka bilingválnych škôl, keď sú v rukách, a  špeciálne školy, v rukách ministra je konečné slovo. Však to je v poriadku, že je v jeho rukách konečné slovo. Tak keď s tým nesúhlasí, tak môže urobiť, je to predsa iné niečo. Ale stále chcem povedať, že podľa mňa a ja som to povedal aj na výbore, je to jeden jediný bod, veľmi kontroverzný, o ktorom sa budeme sporiť, čo sa týka možnosti otvárať prvé triedy. Ale to je jeden bod z veľkého zákona, preto som nikdy nechcel, aj na výbore som povedal, aby sa toto stalo hlavnou témou. To nemôže byť hlavná téma naozaj tohto zákona, to si ja osobne nemyslím.
Viete, áno, zákon o financovaní a normatívny, áno, som jeho autorom. Páni, ale ja nepoznám dneska zákon, dokonca ani rovná daň nefunguje tak dlho ako ten, napriek tomu, že kdekto ho kritizuje. Trinásty rok je tento zákon. A že pôsobí aj negatívne a že ho zneužívajú alebo sa naučili využívať, aby som nebol zlý na niektorých, a to tak, že jednoducho sa snažia nabrať čo najviac žiakov, to je pravdou. Jednoducho musím, žiaľbohu, povedať, že to je v povahe nás ľudí a na Slovensku zvlášť. Ale na druhej strane ja som tuná opakovane, minimálne trikrát dávam návrh na zmenu tohto zákona, aby tam pôsobili aj iné regulatívy, alebo jednoducho to nebolo len na základe počtu žiakov, tu, a nikdy nebol schválený. A môžem to doložiť.
Viete, to, že vznikajú školy, ale ja to znova zopakujem, čo som povedal už vo faktickej poznámke, to musím povedať, že istým spôsobom to uvoľnenie spôsobilo, sa udialo za pôsobenia pána ministra Mikolaja, pretože ten nástroj bol nastavený finančne. Každý rok vláda svojím nariadením určuje koeficienty normatívov a bolo to urobené tak, aby tie koeficienty pre malé školy boli z roka na rok prísnejšie. Nebolo možno nastaviť presne taký istý koeficient pre plne organizovanú školu a školu, ktorá mala 30 žiakov. To by z roka na rok zaniklo 800 malých škôl. To kto by urobil, kto by to dokázal? Kto by to uniesol, ktorá vláda? A ktorá spoločenská alebo politická formácia? Povedzte mi. Preto to bolo nastavené tak, aby z roka na rok sa tieto koeficienty vyrovnávali. Ale sa to neudialo. To je ten problém. Preto už nebol ochotný niesť tie nepríjemnosti, ktoré sú spojené vždy s tým, že niektoré školy zanikajú. Áno, to je zodpovednosť a veľmi ťažká pre ministra. Vždy je za to otlčený a bitý, ale ja som nastavil a rozbehol. Takže také obvinenia, ktoré zaznievajú tuná, mystifikácie jednoducho nemôžem brať.
A na záver. Nemienil som byť a jednoducho do toho nevkĺznem, aby som bol osobný. Som už príliš dlho v politike a jednoducho ja si chcem už na záver svojej politickej kariéry uchovať istú kultúru. Takže to nie, v žiadnom prípade. Na druhej strane, áno, vždy som bojoval za rezort školstva, za jeho financie a za jeho fungovanie, či sa to páčilo komukoľvek. Ja viem, že sa to teraz nepáči možno niektorým vo vláde, keď som sa ozval proti tomu, aby sa presunuli kompetencie personálne a finančné z ministerstva školstva na de facto na ministerstvo vnútra. Ale keď som bojoval o financie a bol som vo vláde, nepáčilo sa moje bojovanie ani vtedajšiemu ministrovi financií Miklošovi. Budem, pokiaľ budem v politike, za rezort školstva bojovať podľa toho, ako si myslím, že mám a je to správne. A netvrdím, že vždy, čo poviem, je správne, že sa nemýlim. To nie je pravda, každý z nás robí chyby. Ale za ten rezort budem bojovať.
Ďakujem.