51. schôdza

Ďakujem pekne. Nie celkom som rozumel tej poznámke pána Fronca, lebo ja som tu mal poznačené tie závodné jedálne. Dakedy bol systém závodných jedálni a bol dobrý, lebo ľudia sa tam stretli, porozprávali, socializovali, a teda už je na ústupe a možno je to škoda. Ale ideálny stav nebude, to znamená, nie všetci môžu mať závodnú jedáleň. A podľa mňa je to lepší systém, keď existuje. Keď neexistuje, tak sa teda hľadala tá alternatíva a urážali sa ľudia, že teda keď nemajú závodnú, tak musia mať gastrolístok, lebo keď nedostanú gastrolístok, tak si nedajú teplé jedlo. To je podľa mňa, mňa to uráža, keby si to niekto o mne myslel, že ja si nedám teplo jedlo preto, že si nedám gastrolístok.
Prosím vás pekne, ale možno som to zle vypočítal a možno sa začnem tomu venovať. Ak v tejto krajine ešte chodí ešte milión ľudí do roboty a hodnotu, len keby to bola, aby sa nám to ľahko počítalo, len tisíc korún za ten mesiac, tak milión krát tisíc je miliarda, z toho 10 % je 100 miliónov korún, za rok to je viac ako miliarda korún, vážení. Proste miliarda.
Ale teraz povedzme, to neni za to, že niekto prehradil Dunaj, to je za to, že tlačí na tlačiarni gastrolístky, tam nie je absolútne žiadna pridaná hodnota. Neexistuje tam pridaná hodnota! Proste to sú tlačiarenské služby a služby toho servisu tou babou za prepážkou, ktoré sú už čoraz arogantnejšie, a tí, čo ich tam donesú, tak musia to mať spočítané, musia to mať nabalíčkovane, neviem čo všetko musia mať, aby vôbec sa domohli svojich peňazí.
Takže, áno, tak poďme rozprávať, keď tak neveríme našim ľuďom, že si nekúpia teplú polievku, tak poďme povedať, že nech je tu jeden štátny emitent, ktorý bude robiť gastrolístky, tam nie je čo pokaziť, tam nie je čo ukradnúť. Viete, že ak by sme sa báli, že vytvoríme niečo štátne a znova to skrachuje, rozkradnú to. Tam nie je čo pokaziť, tam nie je čo ukradnúť. A bude mať, ten emitent môže dať ministerstvu na činnosť domovov a ťažkých prípadov miliardu ročne. A je ju kde dať. Verím, že by sa uplatnil.
Ďakujem.

Ctení kolegovia, téma gastrolístkov je na pôde Národnej rady už po niekoľkýkrát. A ja úplne na úvod chcem poďakovať kolegom Matovičovi a Mihálovi za to, že sa ňou zaoberali v minulosti. Ja som sa rozhodol tú pochodeň chytiť do ruky a skúsiť tú tému potiahnuť ďalej s tým, že viem, že viacerí z vás sa touto témou zaoberajú a pracujú na nej, za čo im tiež ďakujem. A verím, že tá téma bude ešte živá a bude fungovať. Ja mám k nej taký veľmi pragmatický vzťah.

Rozmýšľal som, čo vlastne v rozprave sa dá na túto tému povedať. A veľa z tých myšlienok som už zosumarizoval v niekoľkých článkoch, ale dovoľte, aby som začal tým, že gastrolístky považujem za zbytočnosť. Považujem ich za sekundárne obeživo, ktoré supluje peniaze v situáciách, kde by tie peniaze suplovať nemalo a kde jednak znepríjemňuje podnikanie majiteľom reštaurácií gastronomických prevádzok.

Asociácia emitentov gastrolístkov argumentuje, že reštaurácie by tak mali ekonomické problémy, lebo ľudia by prestali do nich chodiť. Tak samotní majitelia týchto prevádzok si to vôbec nemyslia. Naopak, hovoril som s majiteľmi troch reštaurácií v Bratislave. Jeden z nich gastrolístky odmieta brať a je v situácii, kde si to môže dovoliť. Tí ďalší dvaja sú nútení ich brať. Takisto som hovoril s dvomi prevádzkovateľmi gastronomických zariadení nižších cenových skupín, z nich jedným zo Zvolena a jedným z Prešova. A tí tiež povedali, že, samozrejme, ak by gastrolístky neboli, tak je to pre nich omnoho lepšie, je to zjednodušenie podnikania.
Tam je asi hlavný problém, hlavne pokiaľ ide o tie veľké prevádzky, nebodaj ešte ak niekto vlastní viacero reštaurácií. Tak konkrétny príklad z Bratislavy je ten, že majiteľ tejto gastrosiete musí zamestnávať jedného človeka špeciálne iba na to, aby tie poukážky triedil, nehovoriac o tom teda, že po skončení zmeny sa musí nejaký zo zamestnancov ešte hodinu zaoberať tým, že roztriedi na štyri kôpky gastrolístky, ktoré vyzbiera, potom ich musí dať do trezoru a ďalšie ráno tieto gastrolístky poverený zamestnanec, ktorý je zamestnaný len ako triedič a odovzdávač gastrolístkov, zanesie späť, do firmy, ktorá emituje gastrolístky, a tá ich s maržou 3 až 8 % vykúpi naspäť. Čiže drobný podnikateľ majiteľ gastronomickej prevádzky v podstate prichádza o 3 až 8 % svojej čistej marže, nehovoriac o tom, že ak tento pracovník a zamestnanec donesie gastrolístky a odovzdá ich späť emitentovi, tak nedostane okamžite hotovosť naspäť. Tú hotovosť mu emitent zadržiava približne dva týždne.

Takže dovoľte mi, aby som povedal ešte pár slov a prečítal niekoľko múdrych vecí, ktoré už na tému gastrolístkov odzneli. Myslím si, že je dôležité, aby sa o tejto téme hovorilo.

Štatistické údaje niektoré. Používa gastrolístky dnes 750-tisíc zamestnancov. Tu sa odvolávam na údaje, ktoré zhromaždil analytik inštitútu INESS Ján Dinga. Priemerná hodnota gastrolístkov je 3,5 eura. Ak teda štandardný zamestnanec pracuje približne dvadsať pracovných dní v mesiaci, dostane každý mesiac stravné lístky v hodnote približne 70 eur. Je to niektoré miesiace dvadsaťdva pracovných dní, niektoré mesiace dokonca dvadsaťtri pracovných dní. Na týchto nákladoch sa podľa zákonných pravidiel delí so svojím zamestnávateľom, keď 45 % sa strhne zamestnancovi z čistej mzdy a 55 % zaplatí zamestnávateľ nad rámec superhrubej mzdy.

Existencia gastrolístkov však komplikuje život takmer všetkým. Sú to ceniny, ktoré vyžadujú špeciálny režim. Kolega Zajac ma upozornil na takú zaujímavosť, že štát je najväčším zákazníkom gastrolístkov. V prípade, ak by niektorých z emitentov skrachoval, tak štát v podstate skončí s bezcennými papierikmi, ktoré nakúpil. Bolo by to také veľmi zaujímavé a veľmi rozporuplné, čo by sa vlastne potom dialo, ako by sa s tým štát musel vysporiadať.

Zamestnanci de facto dostávajú časť výplaty vo forme účelovo viazaných stravných lístkov, čo obmedzuje spôsob nakladania s ich vlastnými peniazmi. Namieste je otázka, prečo dávame takto účelovo viazané príspevky na stravu, prečo napríklad ich nedávame aj na ošatenie a na niektoré ďalšie základné ľudské potreby.

Gastrolístky, samozrejme, zvyšujú náklady reštauráciám a obchodom, lebo tie získané stravné lístky vymieňajú za hotovosť a robia to u emitentov lístkov a robia to za poplatok.

Čo sa týka trhu s gastrolístkami, emitenti sú v súčasnosti štyria. Celkový približný odhadovaný ročný objem gastrolístkov je asi 600 mil. eur. Samozrejme, gro z toho je samotná hodnota toho lístka, ale tieto štyri firmy hospodária tak, že majú rádovo 20 mil. až 30 mil. hrubého zisku. A to záleží, samozrejme, na roku, ale sú to peniaze, ktoré bezprácne iba za to, že vydávajú nejaké okolkované papieriky, tieto firmy získavajú.

Je tam aj argument zamestnanosti a toho, že zamestnanci týchto štyroch firiem by museli byť prepustení, ale nie som ekonóm, aby som to presne vedel teraz vyčísľovať, ale o čo menej by zarábali emitenti gastrolístkov, tak tie pracovné miesta by sa, samozrejme, o to viac vytvorili v reštauráciách. Tí ľudia, ktorí tam robia, navyše sú zväčša šikovní, vysokoškolsky vzdelaní, takže neobávam sa, že by na trhu práce sa nejakým spôsobom stratili.
Jediný, kto má prospech z gastrolístkov, sú štátom licencované spoločnosti, od ktorých zamestnanci prostredníctvom zamestnávateľov musia gastrolístky nakupovať. Gastrolístky sa nakoniec vždy vrátia k ich licencovanému vydavateľovi, ktorý ich preplatí za eurá, no až po odrátaní svojej provízie. O výške tej provízie som už hovoril, je rádovo 3 až 8 %. Pri predaji gastrolístkov je tá výška regulovaná zákonom na 3 %, avšak pri ich spätnom výkupe neexistuje žiadna regulácia, takže tieto firmy v závislosti od veľkosti toho, ktorý prinesie lístky naspäť, tak im účtujú tento typ marže. Len pre príklad uvediem, také Metro alebo Tesco platia 3-percentnú maržu, ale ak je majiteľ nejakej malej dedinskej reštaurácie alebo krčmy, ktorá podáva jedlo, tak ten platí 6 až 8 % marže. Ešte raz, sú to peniaze, ktoré idú z jeho hrubého zisku, priamo z jeho vrecka.
Gastrofirmy majú garantované príjmy takmer 20 mil. eur a tieto príjmy pochádzajú z miezd zamestnancov, to nie sú nejaké peniaze, ktoré padajú zo stromov, jednoducho je to suma, o ktorú menej dostanú zamestnanci, zisk týchto spoločností často prevyšuje milión eur ročne, zisková marža tu môže dosahovať až 30 %.

Z môjho pohľadu na mieste nie je ani obava, že by ľudia prestali obedovať. Podobný argument skutočne zaznel. Bol od šéfa Asociácie emitentov stravovacích poukážok. Nemal by potom štát povinne vyplácať vo forme gastrolístkov aj časť starobného dôchodku? U dôchodcov nehrozí, že si namiesto potravín budú kupovať alkohol alebo cigarety? Alebo nemala by vláda uvažovať nad úplným nahradením meny poukážkami, ktoré budú určené na konkrétny cieľ, napríklad na dovolenku, na oblečenie, na vybavenie domácnosti? To je spôsob, akým štát zasahuje do autonómneho rozhodovania toho-ktorého človeka, ako naloží s peniazmi, ktoré dostáva za svoju prácu od zamestnávateľa.
Gastrolístky sú pre zamestnanca úplne zbytočným medzičlánkom už len preto, že v praxi dokáže ktokoľvek vymeniť stravné lístky za hotovosť u kolegu, ktorý sa chystá spraviť väčší nákup. Ono sa to nakoniec deje tak, že tí majitelia najmenších prevádzok aby predišli plateniu tej spätnej marže, tak radšej nakúpia potravinový a iný tovar u veľkých predajcov typu Metro alebo Tesco a potom vlastne zostáva na tomto veľkom hráčovi na trhu, aby dojednal s emitentom gastrolístkov čo najlepšie podmienky, ale aj tak či už Metro alebo Tesco škoduje 3 % na tom, že tie lístky spätne musí vykupovať a potom ich dáva. Opäť platí to, že emitent gastrolístkov pri spätnom výkupe zadržiava hotovosť rádovo cca dva týždne.
Základnou otázkou pre mňa zostáva, či má rozhodovať o použití svojich zarobených peňazí zamestnanec alebo či majú o tom rozhodovať štátni úradníci spolu s Asociáciou emitentov stravovacích poukážok. Gastrolístky ostávajú každodennou pripomienkou toho, ako vyzerá oblasť, v ktorej sú záujmové skupiny prepojené so štátom, sú silnejšie ako záujmy občanov. Ako pri iných sociálnych opatreniach, tak treba mať aj tu na zreteli, či politikom naozaj leží na srdci viac komfort pracujúcich alebo biznis spriatelených firiem na úkor nás všetkých.

Ja som veľmi stručne zosumarizoval argumenty, prečo by gastrolístky mali byť zrušené, a som si vedomý toho, že to asi nezíska väčšinovú podporu v prvom kroku. Zároveň z tohto miesta hovorím, že sa nevzdávam a idem bojovať ďalej a idem nájsť dostatočne širokú názorovú koalíciu, ktorá dospeje k tomu, aby nejakým spôsobom tento biznis, ktorý zaváňa kartelovým správaním, bol eliminovaný. A nebudem tvrdiť, že je to kartelové správanie až do momentu, pokým tak nerozhodne príslušný úrad, ale budem bojovať za to, aby to bolo viac v prospech občanov a menej v prospech štyroch vybraných podnikateľských subjektov, ktoré majú úplne na mieru ušitý zákon, ktoré takýmto spôsobom podnikajú.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť a ak motyka vystrelí, tak snáď túto tému posunieme aspoň do druhého čítania, kde potom môžeme reálne argumentovať a hovoriť o tom, čo je najvýhodnejšie pre ľudí, ktorých zastupujeme. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Považujem tento návrh za veľmi dôležitý. Pomáha odstrániť ďalšiu tehličku byrokracie. A pekne na ňom vidno, ako byrokracia vzniká, najprv sa vymyslí nejaký zákon, potom sa vytvorí loby, ktorá je už na takýto krok naviazaná finančne, a proti tej sa potom ťažko, ťažko bojuje.

Pripomeniem, že zo 144 krajín, ktoré monitoruje Svetové ekonomické fórum, sme v rebríčku byrokracie na 137 mieste. To znamená, sme krajina s veľmi vysokou byrokraciou.

Tiež chcem pripomenúť, že podľa správy o zdravotnom stave obyvateľstva máme asi 35 % ľudí s nadváhou, z toho zvyšok sú ľudia s bežnou váhou, tá správa ľudí s podváhou ani neuvádza, v zásade je to asi na úrovni štatistickej chyby, čiže nehovorím, že tie lístky nemôžu viesť k tomu, že ľudia sa stravujú zdravšie, ale väčšina ľudí asi potvrdí to, že sa stravujú viac. Čiže ani tento cieľ sa celkom neplní.
A potom ešte chcem pridať jeden príklad k tomu, čo hovoril pán poslanec Droba, že keď teda máme gastrolístky, tak by sme mali mať lístky aj na odevy a ďalšie potreby základné. Pripomeniem, že tak ako má žalúdok potrebu jesť, tak mozog má informačnú potrebu, potrebu dostávať informácie. Čiže by mali byť asi nejaké lístky aj na to, zrejme na rýchle pripojenie k internetu alebo nákup laptopov alebo tabletov. Ďakujem.

Ďakujem. Pán kolega Droba, som rád, že tento návrh ste do parlamentu predložili a musím povedať, že možnože gastrolístky, forma špeciálnej meny na Slovensku, bavme sa o tom, že to je mena, platobný prostriedok, boli opodstatnené kedysi dávno. Ale ja si myslím, tak ako aj vy si myslíte, že táto doba je už za nami a prekonaná. A je nemysliteľné, keď firmy, ktoré poskytujú gastrolístky za sprostredkovanie tejto platby, niečo podobné ako platobná karta, účtujú násobne viac ako banky. A práve preto by to malo byť zrušené. Ďakujem. A preto podporím tento návrh.

Ďakujem veľmi pekne. Výnimočne aj z dielne alebo rukou pána Drobu môže prísť niečo, čo môže byť zaujímavé. A pre túto chvíľu to tak je. A ja som to koniec koncov tlmočil aj v piatok, stotožňujem sa s týmto návrhom a stotožňujem sa aj s časťou tej argumentácie, ktorú použil a ktorú som počul. Naozaj je až urážajúce, že niekto proste tak neverí svojim ľuďom, že im hovorí, že keď im nedá gastrolístky, že oni nebudú jesť, oni nebudú nič teplé jesť. Čiže my sme tu také hoviadka božie s tým, že proste im musíte dať všetko. Dáte im tie lístky. Vtedy oni vedia, že si majú kúpiť polievku. Keď im nedáte gastrolístky, oni si nekúpia polievku. Naozaj je hlboko urážajúce toto aj tá komunikácia. Ja viem, že táto vláda by nedbala dať lístky na všetko a každému, aby teda minimálne všetci emitenti boli od nich. A vtedy by to už mali, už by boli možno o niečo spokojnejší.
Ešte len jedna taká poznámka k tomu, čo pán kolega hovoril. Je to tá ziskovosť 30 %. S tým si dovolím nesúhlasiť. Podľa mňa je rádovo vyššia, lebo tie tímy v zásade nič nerobia, len spustia rotačky, na ktorých vytlačia tú ceninu, hej, ktorá má nejaké ochranné prvky, a potom majú menej alebo viac príjemné baby za prepážkou, keď to takto zjednodušene poviem, a veľkých lobistov, ktorí chodia z jedného luxusného hotela do druhého luxusného hotela a dohadujú s ministerskými úradníkmi, koho ešte treba prestravovať. Čiže to nie sú firmy, ktoré majú chlapov v montérkach. To nie sú firmy, ktoré vozia niekde betón s tým, že majú vŕtačky, to nie sú firmy, ktoré niekde niečo dodajú, musia niečo kúpiť. Tá ziskovosť je obrovská. Naozaj za nič dostávajú veľké peniaze. A myslím, že to tu už aj zaznelo, že aj sme prispeli do európskeho sveta s tým, že čo sme my tu schopní vytvoriť pre to, aby sa niekomu žilo v našej krajine ľahšie. Len sú to iba štyri skupiny.

Ďakujem pekne. No opäť poviem, že s týmto návrhom vysoko súhlasím. Ale sa mi niektoré veci, ktoré si, Ďuro, spomínal, možno nezdali celkom správne. Mne sa, naopak, teda nepáčilo, že si prirovnával práve snahu štátu nejakým spôsobom ovplyvňovať, aby zamestnávatelia prispievali svojim zamestnancom na stravu, k tomu, aby teda sme ešte našli iné oblasti s tým, či aj pri tých oblastiach budeme prispievať. To sa mi nezdá možnože do tejto debaty vhodné. Jednoducho je úzus, myslím, v celej Európe alebo celosvetový je úzus, že zamestnávateľ by mal istým spôsobom prispievať zamestnancovi na stravu.

A rovnako ako nesúhlasíš ty, aj veľa ľudí v sále nesúhlasí so spôsobom, ako si to uzurpoval štát, tak nesúhlasím s tým ani ja. Tiež si myslím, že takto vytvorený štátom garantovaný biznis nie je to správne a veľmi to nepomôže ani zamestnávateľom, ani zamestnancom.

Na druhej strane rozprávala som sa s niektorými zamestnancami, ktorým zamestnávateľ vytvoril priestor na odmietnutie používania gastrolístkov práve preto, že je to naozaj veľká námaha pre samotného zamestnávateľa, a dal možnosť kupovať si teplé jedlo vo vybranej firme. Proste nosia im tam obedy. Tí zamestnanci nie sú s tým spokojní, oni napríklad veľmi by chceli inú možnosť stravovania, ale naozaj tá iná možnosť môže byť aj v tom, že budú mať jednoducho peniaze pri svojich výplatách navyše a nebudú sa im dávať gastrolístky, ktoré vytvárajú ďalší biznis pre ľudí, ktorí tým nijakým spôsobom neprispejú k dobru práve toho zamestnanca. Znova zopakujem, že môžu si to dnes vymeniť aj za alkohol a cigarety. Je to fakt. Ďakujem pekne.

Ďakujem kolegom, ktorí zo širokého spektra strán tento návrh podporujú. Vážim si to. A mám pocit, že je to naozaj zdravý sedliacky rozum, veľmi jednoduchá matematika, ktokoľvek sa nad tým trošku zamyslí, tak je mu celkom zrejmé, že tento biznis v poriadku nie je. Náš návrh s kolegom Kadúcom je úplne ho zrušiť. Ale vieme si predstaviť aj iné alternatívy v prípade, že nebude politická vôľa na toto opatrenie, a druhým krokom tak bude minimálne dať možnosť slobodného výberu zamestnanca, či tie gastrolístky chce alebo nechce, tomu, kto ich bude chcieť, tak ich zamestnávateľ bude naďalej vo forme smiešnych farebných papierikov odovzdávať a ten, kto ich nebude chcieť, tak dostane adekvátnu čiastku nezdanenú, nezdaniteľnú ku mzde v hotovosti a sám si rozhodne vlastnou hlavou, či ich použije na jedlo, pitie alebo čokoľvek iné. Rozhoduje tak človek o svojich peniazoch, nie je to darček z nebies ani darček od zamestnávateľa, sú to jeho peniaze, ktoré si zarobil.
Ja ešte poviem takú humornú epizódu. Asi pred mesiacom, keď už tento návrh bol na stole, tak mi volala veľmi sympatická dáma. A keďže som ako majiteľ firmy evidovaný v obchodnom registri, tak volala do mojej firmy. A chcela mi ponúknuť a predať gastrolístky. Potom som jej povedal, že ja som Juraj Droba, lebo ona si pýtala môjho kolegu. A ona na to zareagovala slovami: „Aha, vy ste ten Droba.“ Takže sme sa dobre pobavili, ale zobrala to s humorom, samozrejme, lístky mi už ďalej neponúkala a bral som to tak, že bola slušná a korektná.

Len hovorím ešte to, čo povedal kolega Hlina, že naozaj netreba žiadne diplomy z jadrovej fyziky, keď je veľmi jednoduché vytlačiť papieriky a potom sú už len pekné a šikovné obchodné zástupkyne, ktoré ich budú predávať.

Takže chcem vám poďakovať za to, že podporíte tento návrh zákona.

Ďakujem, pán predsedajúci. Dovoľte mi ako navrhovateľovi využiť to právo a vystúpiť v záverečnom slove veľmi krátko a v zásade len zosumarizovať to, čo sme hovorili s kolegom Drobom, ale aj so všetkými vami, ktorí sa zapojili do diskusie.

A veľmi ma teší, že to bol aj jeden vládny poslanec, ktorý povedal, že plus-mínus je to nezmysel, gastrolístky.

Takže stručne. V súčasnej podobe, v akej sú gastrolístky, sú tie lístky úplne nadbytočné. Nepomáhajú nikomu, nepomáhajú zamestnancom, zamestnávateľom, reštauráciám, stravovacím zariadeniam, pomáhajú štyrom subjektom rovnakého druhu a to sú gastrofirmy, ktoré tieto gastrolístky emitujú a ktoré neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu, iba vytlačia gastrolístky a predajú ich, nič iné to nie je. A na tomto veľmi jednoduchom biznise, nie obchode, biznise tieto firmy zarábajú alebo sťahujú, zjednodušene, peniaze od zamestnávateľov v podobe 3 % z ceny gastrolístka, od gastrozariadení v podobe 6, 7, 8 %. V konečnom dôsledku sa bavíme pri jednom gastrolístku o plus-mínus 10 % z ceny gastrolístka. Toto je suma, o ktorú prichádzajú zamestnanci. A prichádzajú o ňu aj stravovacie zariadenia. Práve preto, keďže vidíme v tomto absolútne, že je to totálny nezmysel, že je to naozaj nadbytočnosť, ktorá nepatrí do nášho právneho poriadku, nemá ten význam, ktorý má mať, navrhujeme to zrušenie, ale, ako avizoval Ďuro Droba, my tuto nekončíme, ideme ďalej, pretože takéto nezmysly, aké máme v právnom poriadku, tam nemajú čo robiť. A my sa ich budeme pokúšať či už v rámci klubu OĽaNO alebo s jednotlivými kolegami z iných opačných strán zrušiť alebo pozmeniť tak, aby boli na prospech každému alebo väčšine občanov našej krajiny. A myslím si, že takéto opatrenie, takúto praktickú pomoc si ľudia tejto krajiny nepochybne zaslúžia. Preto budem rád, ak tento návrh podporíte čím viac, tým lepšie. A určite tak môžeme pomôcť občanom. Takže ďakujem za akýkoľvek pozitívny hlas a, ako som povedal, týmto nekončíme a ideme ďalej.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, veľa občanov na Slovensku vníma situáciu ohľadne vymožiteľnosti práva a konaní kontrolných a represívnych orgánov ako nedostatočnú. Je to už dávnejšie spôsobené tým, že pri každej výmene vlády sa určitým spôsobom vymieňajú aj niektoré riadiace zložky daných orgánov, ale sú dosadené tendenčne, ako sa povie, svojimi ľuďmi. Preto v mnohých takých prípadoch tam, kde by sa malo konať, sa nekoná a tam, a kde sa koná, tak sa to snažia zase ututlať a, naopak, niekde sa nekoná vôbec. Jednou z takýchto oblastí je aj Policajný zbor.

Policajného prezidenta si vymenováva minister vnútra. A, nebudem hovoriť nič tajné, je to verejné tajomstvo, samozrejme, dá si tam vždy každý svojho človeka, aby mohol určitým spôsobom asi určité veci, pravdepodobne, ovládať.

Na to, aby k takýmto negatívnym javom nedochádzalo, pripravili sme návrh zákona, ktorým sa snažíme odpolitizovať nomináciu prezidenta Policajného zboru. A to je vlastne aj hlavným cieľom tohto zákona.

Okrem toho, samozrejme, cieľom tohto zákona je upraviť aj legislatívne prostredie v oblasti teda policajnej správy tak, aby sa posilnilo postavenie policajného prezidenta a jeho právomoci v služobných veciach vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru.
K posilneniu postavenia a právomocí prezidenta Policajného zboru touto novelou dochádza zavedením nového transparentného mechanizmu jeho menovania a odvolávania, ďalej, vytvorením trojčlennej návrhovej komisie, ktorá okrem zástupcov policajných odborov a akademickej sféry pozostáva aj z bojovníkov proti korupcii a zástupcov občianskej spoločnosti z radov takzvaných bielych vrán, ďalej, presunom kompetencie ho vymenovať z ministra vnútra na vládu Slovenskej republiky, ďalej, stanovením jeho funkčného obdobia vrátane jeho maximálnej dĺžky, aby sa nám nestalo to, že bude presluhovať tak, ako predseda NKÚ, ďalej, zakotvením dôvodov na jeho odvolanie z funkcie priamo do zákona, aby opäť nedochádzalo k svojvoľným zmysleniam si, že teraz si ho niekto odvolá, lebo sa zrazu niečo zmenilo, samozrejme, to obdobie je iné, ako je volebné obdobie Národnej rady, ďalej, vytvorením samostatnej rozpočtovej organizácie z Policajného zboru, napojenej ale na rozpočtovú kapitolu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a vlastného služobného úradu, no a napokon jeho ustanovením do funkcie vedúceho služobného úradu.
Uvedenými opatreniami zároveň dochádza k minimalizácii teda politickej kontroly nad Policajným zborom a jeho prezidentom, ako aj k zavedeniu princípu nezávislej polície do slovenského právneho systému. Je to úplne nový prvok od novembra roku 1989. A máme za to, že je to krok správnym smerom.

Nerobím si nejaké veľké ilúzie o tom, že ak vládna moc potrebuje ovládať políciu, že by sa to za súčasného stavu a za súčasného obsadenia Národnej rady mohlo zmeniť, avšak tento návrh je pripravený a určite bude predložený vždy, keď to pôjde, keď to bude možné, a budem sa snažiť vždy o jeho presadenie a zavedenie do praxe.
V Slovenskej republike sa ďalej javí byť vhodným prostriedkom na dosiahnutie stanoveného cieľa koncentrácia základných organizačných a operatívnych kompetencií v rukách policajného prezidenta alebo teda prezidenta Policajného zboru a umožnenie ich aplikácie bez ingerencie výkonnej moci.

V dôsledku našej úpravy je vo výlučnej právomoci samotného policajného prezidenta vytvoriť takú organizačnú štruktúru Policajného zboru, ktorá umožní efektívne a účelne plniť všetky úlohy, ktoré Policajnému zboru ukladá zákon.

V ďalšom sa v tomto zákone hovorí o tom, že druhým krokom v procese posilnenia nezávislosti a odpolitizovania polície je adekvátna úprava vzťahov na vrchole policajnej organizačnej štruktúry, v rámci ktorej je potrebné vymedziť pozíciu riadiaceho orgánu. V zmysle platnej legislatívy na jej úpravy sú síce útvary a služby Policajného zboru riadené prezidentom Policajného zboru, avšak on sám je podriadený a zodpovedný ministrovi. Okrem toho má minister oprávnenie k prelomeniu pravidla o riadení služieb a útvarov Policajného zboru. Nadriadené postavenie ministra vo vzťahu k prezidentovi Policajného zboru vychádza z kreačnej závislosti, prezidenta Policajného zboru totižto vymenováva a odvoláva doposiaľ minister.
Aby sa dosiahol optimálny stupeň nezávislosti celého Policajného zboru, je rozhodujúce, aby sa vhodným spôsobom modifikovali uvedené vzťahy. Tento cieľ možno dosiahnuť dvoma komplementárnymi úpravami. Na jednej strane dochádza k úprave existujúcich ustanovení § 6 zákona č. 171/1993 Z. z., na strane druhej tu dochádza k doplneniu nových paragrafov, teda § 6a až 6c, ktoré komplexne novým spôsobom upravujú proces menovania a odvolávania prezidenta Policajného zboru.
Jadrom návrhu zákona je trojica nových ustanovení, ktoré menia súčasný politický spôsob obsadzovania funkcie policajného prezidenta. Z teoretického hľadiska sa jedná vlastne o inštitucionálne riešenie obsadzovania vysokých štátnych funkcií, ktorého podstatou je zmena patronážneho modelu na typ, ktorý má bližšie k meritokratickému modelu. Je to, samozrejme, zložité vyjadrenie, ale hovorí sa tým o tom, že politické nominácie by tu mali mať čo najmenší vplyv, tak ako sa snažíme koniec koncov o to my z hnutia OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti. Predkladali sme už viacero podobných návrhov zákona, aby nedochádzalo k politickým nomináciám, ale, naopak, aby dochádzalo k transparentným výberovým konaniam a aby sa do funkcií vrcholových a riadiacich dostali ľudia, ktorí sú nezávislí priamo od politiky, možno každý určite sleduje nejakým spôsobom politiku, takže nikto nie je od nej nezávislý, aby nedochádzalo k priamym politickým nomináciám a, samozrejme, tak potom k ovplyvňovaniu a riadeniu určitých spoločností, inštitúcií tendenčným spôsobom a, samozrejme, aj – tak ako sú dneska niektoré výberové konania nastavené tendenčne, aby vyhral vopred vybraný uchádzač alebo vopred dohodnutý –, tak aby k takýmto javom nedochádzalo.
Ako som hovoril, sú tam teda dva spôsoby.

Prvý spôsob, ktorý sa v súčasnosti pri menovaní prezidenta Policajného zboru v plnej miere využíva, je obsadzovanie do funkcie na základe politického rozhodovania a, prirodzene, vytvára vzťahy politickej záväznosti a lojality, pričom podstatou nami navrhovaného modelu je transparentný výberový proces na základe objektívnych kritérií.

Základná kreačná schéma pre funkciu prezidenta Policajného zboru pozostáva z jednoduchého pravidla, prezidenta Policajného zboru vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra. Minister však nemôže vláde navrhnúť kohokoľvek na túto funkciu, keďže je viazaný osobami na zozname príslušných kandidátov, ktorých mu predloží osobitná komisia, ktorá je konštituovaná výhradne na tento účel.
Toľko snáď k úvodu o tomto zákone.

Ešte by som doplnil, že v rámci uvedených zmien je asi najmarkantnejšie badateľná základná myšlienka, z ktorej návrh zákona vychádza aj vo viacerých ďalších bodoch. Touto myšlienkou je koncept racionálnej administratívy, ktorej základom je snaha o optimalizáciu dvoch protichodných prúdov vo verejnej sfére. A teraz citujem zo strany 71 jednej publikácie: „Konflikt medzi univerzálnymi a straníckymi cieľmi je podľa Przeworského zdrojom napätia medzi politikmi a administratívou. Dochádza tak k situácii, keď decízori chcú použiť administratívu na stranícke účely. Uvedená situácia dostáva úradníkov do konfliktných tlakov. Ak administratíva implementuje rozhodnutia vládnucich politikov, potom sa do určitej miery stáva nástrojom konsolidácie straníckych záujmov. Ak je, naopak, administratíva autonómna, tak nie je nástrojom verejnosti na realizáciu verejného záujmu. Ideálna situácia by bola vtedy, ak by administratíva implementovala tie rozhodnutia politikov, ktoré sú vo všeobecnom záujme verejnosti bez toho, aby sa stala nástrojom tých záujmov, ktoré sú čisto stranícke.“ (Sičáková-Beblavá, Ondrušová, Klimovský, Jacko: Teoretické aspekty politicko-administratívnych vzťahov, Bratislava, Ústav verejnej politiky a ekonómie v roku 2010.)

Takže to sú dôvody, racionálne dôvody, samozrejme, aj celá prax, z ktorej sme vychádzali pri návrhu tohto zákona, a novelou tohto zákona by sa mohlo vyriešiť naozaj veľmi veľa vecí a hlavne veľmi veľa vecí pohnúť dopredu. Je nám jasné, že tým, ktorí sú zapletení v rôznych nekalých veciach, tento zákon po vôli nebude. A to potom bude vidno aj z hlasovania. Takže si potom občania Slovenskej republiky budú môcť pozrieť, kto má záujem a kto nemá záujem na tom, aby sa veci skutočne vyšetrovali a nezávisle vyšetrovali. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre obranu a bezpečnosť za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.

Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.

Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.

Skončil som. Prosím, pán predsedajúci, otvorte rozpravu.