51. schôdza

Ďakujem veľmi pekne pán poslanec, dávam do pozornosti Slovensko je, myslím, prvá krajina, kde sa takáto konferencia uskutočňuje, takže naozaj všetci, čo máte záujem, zúčastnite sa jej.
Nech sa páči, pán poslanec, môžeme pokračovať v prerušenom vašom vystúpení.
Nech sa páči.

Ďakujem. (Ruch v sále.) Takže tento, tento veľký divadelný krásny kúsok, ktorý tu bol predstavený, má poslúžiť na jednu jedinú vec. Vytvoriť dokonalé, dokonalé prostredie dokonalé kulisy pre to, aby sa podarilo Robertovi Ficovi a SMER-u... (Neutíchajúci ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Chvíľku počkajte, pán poslanec, kým sa zjedná náprava. Panie kolegyne, kolegyne, nevyrušujme sa navzájom, prosím, aby mohol pán poslanec pokračovať vo vystúpení. Oberáme sa takto navzájom všetci o čas. Pán poslanec, keď zvážite, že už je dostatočný kľud na vyše vystúpenie, tak nech sa páči, môžete pokračovať.
Kolegovia, poprosím vás, naozaj keby ste nediskutovali a správali sa slušne.
Ďakujem.

Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
No pokúsim sa, tak kolegovia, kolegyne, poprosím vás, asi by sa to ani vám nepáčilo, keby ste tu stáli a no.
Takže, vážení kolegovia, ide tu, samozrejme, o to, aby sa ďalší štátny podnik dostal späť do rúk štát, ale nie preto, aby štát potom sa správal ako úžasný hospodár a aby vyťažil, aby dokázal z tohto podniku vyťažiť maximum, ale, jednoducho zopakujem, opakuje sa scenár, ktorý tu už bol použitý viackrát. Rozšírme svoj vplyv, dostaňme pod kontrolu maximum obratu, ktorý sa v tejto krajne robí v komerčnej sfére. Obsadí, obsaďme tak ako za starých čias tieto podniky našimi nominantmi - také je myslenie SMER-u - a potom strapec firiem, ktorý sa vždy zhromaždí okolo takýchto podnikov, bude mať zabezpečené veľmi dobré príjmy a veľmi dobré zisky. To, že samotné subjekty zo ziskov budú odchádzať a klesať, to už neni podstatné, pretože to sa zdôvodní vždy. Je kríza, zmenili sa podmienky, bolo treba investovať, hlavná vec, že okolité firmy sa budú mať nesmierne dobre. Tých príkladov máme v histórii Slovenska už dostatok a dostatok.
Myslím, že veľmi výstižná veta je tá, ktorú povedal premiér Fico, povedal na margo letiska, že letisko si žije svojím ekonomickým životom. To áno, to je pravda, žije si svojím ekonomickým životom, uskutočnili sa tam veľké štátne investície, dodávatelia, ktorí túto investíciu zabezpečovali, boli nesmierne spokojní, pretože dostali obrovské zákazky, má svoje náklady a spústu dodávateľov, ktorí sú takisto veľmi spokojní, akurát neviem o tom, že by to letisko bolo v zisku. Neviem o tom, že by to letisko fungovalo a že by z neho lietali lietadlá do celého sveta, ale žije si svojím ekonomickým životom. Áno, spravidla na účet daňovníkov a daňových poplatníkov tejto krajiny.
Ako je to v prípade Carga napríklad. Ďalší, ďalšia výkladná skriňa boja Roberta Fica proti privatizácii, zastavil pripravenú privatizáciu s odôvodnením, že rodinné striebro predsa nebudem predávať. Čo je dneska s Cargom? Topí sa v hlbokých stratách a výsledkom riešenie, výpredaj jeho vnútornej hodnoty, lebo neviem, čo chce robiť Cargo bez vagónov, v ktorých má prepravovať náklad, nehovoriac o tom, akým spôsobom táto privatizácia prebehla, že po jej realizovaní sa časť vagónov presunie na podivný, podivnú schránkovú firmu opäť niekde na ostrove, tentokrát na Malte.
Tu je rukopis toho, o čo tu vlastne ide, dostať pod kontrolu čo najviac štátneho majetku, ktorý má ekonomické určenie a ekonomické aktivity, a presunúť ho nejakým spôsobom do rúk ľudí, ktorí sú na vládnu stranu napojení. A z toho logicky vyplýva, tá nechuť, ten odpor k privatizácii, ktorý SMER roky rokúce predvádza a ktorý prelomil až minister financií Kažimír, keď povedal, že len v tejto krajine sa z privatizácie stala nadávka, ale inak je to normálna a prirodzená vec. Ten odpor k privatizácii nie je vedený snahou alebo presvedčením o tom, že sa nemá privatizovať. Ten odpor k privatizácii, odpor Roberta Fica je vedený odporom k tomu, že on sa na tej privatizácii nemohol zúčastňovať, že on nebol vtedy pri moci, že to realizoval niekto iný a že tým pádom nič nekvaplo. (Ruch v sále.) Toto je pravá príčina a teraz má dôjsť k reprivatizácii.
Reprivatizácia v tomto ponímaní, ako ho ja hovorím a predstavujem, znamená, najprv všemožnými prostriedkami zoberieme tým, ktorým sa privatizovalo, nájdeme zámienky a odstúpime od zmlúv a potom to presunieme tým správnym, tým našim, tým miestnym spravidla, tým finančným skupinám, s ktorými sa vieme dohodnúť, a nájdeme sofistikované formy, aby to ani nebolo vidieť, aby sme to dokonca dokázali predať ako záslužný štátotvorný čin.
Dokonalým príkladom bolo SPP, štát zobral stratovú matku, aby mohol znižovať alebo udržiavať ceny plynu na nízkej úrovni, a odovzdal ziskové dcéry, aby zisky mohli realizovať súkromní investori. Štát kúpil stratu a predal za to zisk, toto je spôsob nakladania a realizácie štátotvorného záujmu Roberta Fica. Výsledkom budú ťažké ekonomické strany, ekonomický prepad krajiny, ktorý sa do istej miery bude tak hromadiť, až to krachne a potom to niekto bude musieť bolestivo naprávať. A tu opäť bude prichádzať či už úloha Roberta Fica, alebo jeho nejakého budúceho nástupcu, tak ako Robert Fico nahradil Vladimíra Mečiara, aj Roberta Fica pravdepodobne v budúcnosti nahradí niekto obdobný, ktorý nápravu zdevastovanej ekonomiky bude vydávať za chybu, na báze toho si bude budovať svoje politický program a opäť sa bude snažiť dostať k moci, aby opäť zvrátil ozdravenie ekonomiky tam, kde dnes Robert Fico obracia ozdravenú Slovenskú republiku, ktorá sa svojho času stala podtatranským tigrom, stala najrýchlejšie rastúcou ekonomiky Európy, ale potom sa dostala do rúk Roberta Fica, ktorý tu vládne ôsmy rok a vedie krajinu od desiatich k piatim, k prehlbujúcemu sa úpadku a neustále ďalšími a ďalšími krokmi brzdí jej rozvoj.
Tu by sme mohli hovoriť, ale na to máme väčších expertov a tu sa dívam do prvých lavíc, čo sa deje v Slovenských lesoch, v štátnom podniku. Opäť by sa dalo ukázať, aké, príklady, akým spôsobom si predstavuje realizáciu vlastníctva štátu Robert Fico. A tu sa dostávam k tomu, prečo vlastne, a v tom je ten filozofický rozdiel a bude, naveky bude, k privatizácii vôbec došlo. Tu sa predstavuje zo strany vládneho SMER-u privatizácia, či už Slovenských elektrární, alebo čohokoľvek iného, ako niečo, čo Slovensko poškodilo, ako niečo, čo, kde sme si predali nejaký klenot. Tak si spomeňme, že tento klenot od roku 1989 bol politicky ovládaný nominantmi najprv HZDS, potom SDĽ a v presne v duchu princípov, na ktorých tieto strany vždy stáli, boli tieto podniky vykrádané, tunelované zvnútra cez to, že, cez, buď cez dodávateľské zmluvy, buď cez nerozumné, alebo neopodstatnené, inak odpúšťané finančné zdroje z týchto podnikov, boli buď na hrane zisku, s miernym ziskom alebo v hlbšej, alebo v menej hlbšej strate, ale jednoducho slúžili ako dojné kravy, dojné kravy pre politické strany, ktoré do nich dosadzovali svojich nominantov. A to neplatí len na tieto hospodárske alebo priemyselné subjekty, rovnaký princíp platil v bankách, v Slovenskej poisťovni, ktorá takisto patrila vždy do sféry pôsobnosti ľavice, ktorú ľavica reprezentovaná vtedy SDĽ a HZDS absolútne využívala ako dojnú kravu. (Ruch v sále.)
Robert Fico sa chce vrátiť k tomu istému, len v podstate sofistikovanejšej forme, podstatne na vyššej úrovni a už aj so zapojením súkromných skupín a súkromného kapitálu, ktorý veľmi rád participuje na takýchto kšeftoch, pretože mu prináša obrovské zisky, že o toto tu ide, a toto je hra, ktorú rozohral Robert Fico. Preto Robert Fico nežiada doplatok, preto Robert Fico nebojuje za closing, za uzavretie dohody, pretože tým by stratil dôvod sporu, tým by stratil možnosť hovoriť o tom, že privatizácia bola za nízku cenu uzavretá, že to treba zrušiť, že urobíme všetko preto, aby sa tento majetok dostal späť do rúk štátu. Robert Fico potrebuje zámienku, aby mohol zabojovať o znovuzískanie tohto majetku, aby s ním mohol voľne narábať tak, ako som popísal predtým. O toto tu celé ide, a že sa táto hra spúšťa pred voľbami, že je s tým spojené také to krásne a až scenáristicky pripravené divadlo pri preberaní vodného diela a tie vyčíslenia obrovských ziskov, ktoré teraz Slovensko bude dosahovať, a ako tvrdo a nekompromisne budú potrestaní tí zlí zahraniční majitelia, to je len brnkanie na struny voličov, ktorí majú za toto zatlieskať. Aj zatlieskajú, samozrejme.
Voliči strany SMER - tak ako voliči HZDS predtým - budú tomuto tlieskať, pretože toto im hovorí z duše, cudzie nechceme, svoje si nedáme, aj keď to svoje bude holý zadok, ale bude náš, pretože tu nie je národno-štátny záujem hromadiť zisk v prospech Slovenska, ale kľudne aj stratu, ale hlavne nech je len naša, naša strata, ale slovenská. Zisk budú mať len niektorí, tí, ktorí sú previazaní s Robertom Ficom, a ktorí budú využívať politickú moc, aby tuto tento zisk hromadili. Tak ako to robili pri Váhostave, tak, ako to robia stále pri zdravotníctve, ktoré je neustále tunelované a neustále zneužívané, a tak, ako sa to snažia urobiť v ďalších a v ďalších sférach. O nič iné tu nejde, len rozšíriť svoju sféru vplyvu na čo najväčšiu časť hospodárstva, aby poslúžila záujmovým skupinám, ktoré sú okolo SMER-u združené.
Ďakujem za pozornosť, vážené dámy a páni, toľko z mojej strany k tejto téme.

Ďakujem pekne pán poslanec. Ďalší, posledný písomne prihlásený do rozpravy bol pán poslanec Kadúc.
Nech sa páči, potom dám možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené dámy a vážení páni, vážený pán minister, dovoľte aj mne po ix hodinách vzájomného obviňovania sa súčasnej vlády voči vláde bývalej, možno pravicových pohľadov, ľavicových pohľadov, povedať tu, na čo sa pýtal poslanec Jarjabek, a to, o čo nám ide, a to, o čo konkrétne ide mne.
Ešte predtým treba povedať, celá táto situácia sa navonok zobrazuje tak, že pán premiér sa štylizuje do pozície hrdinu a ja musím povedať, že robí to dobre, fakt to tak vyzerá. On je ten záchranca, ktorý chráni verejný záujem, a bývalá pravica je tá zlá. A aj by som to uveril, že chce to a že to myslí úprimne, ak by bol hrdinom so všetkými dôsledkami. A to znamená, ak spraví chybu, za túto chybu ponesie zodpovednosť. Vtedy možno hovoriť o hrdinstve, keď si uvedomujem, čo sa môže stať, a keď sa stane to zlé, postavím sa k tomu čelom a poviem, pochybil som. Pretože dnes nejde o fazuľky a tie sumy, v ktorých sa pohybujeme, a posledné, ktoré som zachytil ja, sú, štát chce požadovať 492 mil. eur od Slovenských elektrární, a Slovenské elektrárne chcú požadovať 590 mil. eur. To sú obrovské sumy. Zdá sa, že zahraničný investor chce požadovať o 100 mil. viac, to je 100 cétečiek, je to obrovský balík peňazí. A preto ja sa budem, škoda, že tu nie je pán premiér, budem sa pýtať, pretože mi chýba v tej správe niekoľko vecí. A určite sa nechystám obhajovať ani jednu, ani druhá stranu, ale mňa zaujíma, aký je ten objektívny stav, lebo tá správa objektívny stav proste nepopisuje.
Treba ešte na úvod povedať, že pri takýchto sumách, s ktorými tu narábame, ako keby to boli drobné, je žalostné, že v našej krajine verejní činitelia nenesú hmotnú zodpovednosť za svoje činy, za svoje skutky, za svoje úkony. Rovnako to platí o korupcii verejných činiteľov, kde sa podľa štatistík javí, že tá vlastne ani neexistuje, a, dámy a páni, väčšina z nás, čo tu sedí, to nie je proste pravda. Mechanizmus vyvodzovania zodpovednosti voči verejným činiteľom, voči tým, ktorí narábajú s peniazmi nás všetkých, nie je funkčný.
Keby tu sedel pán premiér, tak sa ho spýtam, že či ponesie zodpovednosť, ak jeho závery uvedené v správe budú zlé. Ja verím, že mu pán minister Jahnátek bude toto tlmočiť a opýta sa ho, či si uvedomuje to riziko, v akom sme.
K správe. Tá správa je podľa názoru čisto jednostranná, je nezodpovedná, je, nechcem povedať, že je zbytočná, ale je nedostatočná. Chýbajú v nej prílohy, ktoré tam mali byť, a tie prílohy sú napr. tie výzvy, ktorými štát vyzýval Slovenské elektrárne k tomu, aby začali konať, aby neporušovali povinnosti, listy, ktorými sa odstupovalo od zmluvy, pretože sa javí, že tých odstúpení bolo viac. A teraz každé odstúpenie má iné právne následky a tie následky sa javia, že budú v desiatkach miliónov, keď nie v stovkách miliónov euro. Čo je najpodstatnejšie, chýba tam právna analýza rizík. Osobne si myslím, že v každej takejto správe musí byť analýza toho, čo sa môže stať, ak nevyjde to, čo plánujeme.
Tá správa je plná subjektívnych pocitov a nepodložených hypotéz alebo hypotéz vydávaných za test, minimálne v niektorých tvrdeniach, ktoré nemajú proste oporu, a to je, ak sa bavíme o tej konštrukcii odloženia účinnosti niektorých, niektorých zmlúv, tak tam sa priamo konštatuje, že ostatné zmluvy proste sú neúčinné. A ja si tvrdím dovoliť opak a k tomu sa, k tomu sa dostanem. V tej správe sa hovorí, že sa reaguje na dlhodobý problém, ktorý mali Slovenské elektrárne alebo ktorý mal štát so Slovenskými elektrárňami. Ja sa potom pýtam, načo, my tam máme predsa v dozornej rade, štát tam má nejakých svojich nominantov, načo sú tam. Za čo dostávajú peniaze? Načo ich tam máme, keď konáme až teraz? Ak budem korektný, až po troch rokoch tejto vlády, až teraz.
Áno, žaloba prvá bola v roku 2006., ale aj tú žalobu by som si pozrel, pretože hovorí o určení neplatnosti jednej zo zmlúv, ostatné som tam nenašiel a podstatné je, ak chceme pýtať peniaze späť, bude práve druhý petit a to je požadovanie finančného plnenia. Lebo práve s tou dozornou radou súvisí taká jedna právna zásada známa z čias Ríma a to je vigilantibus iura scripta sunt, to znamená právo patrí bdelým, patrí ostražitým a patrí tým, ktorí sa starajú o svoje práva, pretože ak sa nestarajú a nezaujímajú, môžu ich stratiť, nebudú ich môcť viac uplatniť. A tu je práve ten problém, ak správa hovorí o tom, že celá tá dohoda o usporiadaní majetkových vzťahov, na základe ktorej došlo k privatizácii Slovenských elektrární, je neúčinná, tak, a zároveň hovorí, že štát si uplatňoval svoje práva už skôr. Ja sa pýtam, uplatňoval si aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody už v tom roku 2006.? Pretože ak nie, je vysoko pravdepodobné, že uplynula premlčacia lehota týchto nárokových položiek. My dostaneme iba zlomok z toho, čo hovorí premiér. Ak si voľakto myslí opak, nech sa páči, dajte sa do faktickej, odpovedzte mi.
Myslím si, že tieto závery, ktoré sú v správe, sú pochybné. A nenašiel som tam žiadnu argumentáciu, prečo by to tak proste malo byť. A navyše a vieme úplne presne, tá účinnosť je podmienená tým uzavretím dohody o prevádzke VEG, teda Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Uzavretím, uzavretím, uzavretie je v zásade dohoda dvoch strán na niečom. Prísne vzaté, nemusí sa hovoriť o platnej zmluve. Tá dohoda hovorí o uzavretí a v obchodnom práve platí a verím, že má, videl som tu aj pána profesora Mamojku, aj pani docentku Žitňanskú, platí, právne úkony sa vykladajú podľa úmyslu strán. A ten úmysel strán tu nepochybne nebol ten, že keď sa ukáže neskôr, že zmluva o prevádzkovaní je neplatná, že nebude platiť celá dohoda. Ten úmysel strán bol podľa mňa nepochybne v tom, aby bola podpísaná okrem iného zmluva o odškodnení. Aby nemohla strana, ktorá podpísala dohodu, povedať o týždeň, že ja vám to nepodpíšem. Toto bol úmysel strán. Preto si myslím, že tá dohoda, o ktorej vy tvrdíte, že je neúčinná, nepochybne je platná a je aj pravdepodobné, že je stále účinná. Čiže náhradu, o ktorej hovoril pán premiér, že budeme požadovať 5 mil. ročne krát tých takmer 10 rokov za starostlivosť o prevádzku Gabčíkovo, proste nie. To právo, ten nárok nevznikol. Aspoň ak, ak sa nemýlim. Ale toto musí povedať súd, prípadne tieto riziká musí mať analyzované nejaká právna analýza rizík, o ktorej som hovoril a ktorá je podľa mňa tuto kľúčová. V správe sa ďalej hovorí, že keďže zmluva o prevádzke Gabčíkova je neplatná, absolútne neplatná, nemohla nadobudnúť účinnosť ani zmluva o odškodnení. A preto nemôže Enel alebo teda zahraničný investor požadovať sumu, ktorú by získal, ak by prevádzkoval elektráreň 30 rokov. Opäť nenachádzam žiadny právny základ na toto tvrdenie a teším sa, že je tu pán minister životného prostredia, že mi to možno vysvetlí. Na základe čoho toto tvrdíme. Je to veľmi dôležité. (Reakcia z pléna.)
No. A keď si pozrieme tú zmluvu o odškodnení, nájdeme v nej dôvody, kedy, ak budeme aj predpokladať, že je platná, lebo ja si myslím, že, že táto zmluva je stále platná, dokonca aj účinná, nájdeme tam právny základ toho, kedy môže, kedy môžu Slovenské elektrárne požadovať od Fondu národného majetku platby alebo ušlý zisk, ktorý by mohol získať počas 30 rokov. A my, Vodohospodárska výstavba poslala jednu z výziev alebo jednu z výpovedí takú, ktorá tento nárok priamo zakladala. Zakladala priamo nárok na to, aby mohli požadovať 30-ročnú náhradu škody alebo ušlého zisku. Toto je obrovská chyba. Zdá sa, že to chcela vláda zasanovať niečím, a to ma až desí, ale to rozhodnutie Krajského súdu 9. marca 2015, ktoré bolo deň predtým, ako nadobudla výpoveď účinnosť, je veľmi podozrivé, je veľmi podozrivé. Zdá sa, že vláda vedela o tom, ako dopadne rozhodnutie alebo ho priamo ovplyvňovala. Neviem, čo je horšie, neviem, čo je horšie. Pán minister, je to veľmi pochybné. Deň na to, ako je právoplatný rozsudok, nadobudla účinnosť výpoveď. Mýlim sa? Tak je.
Takže a podľa agentúry SITA je vedených aktuálne 12 sporov. Ja by som tieto spory v tejto správe rád videl a by som ich tam očakával a zároveň by som rád videl, aké sú výhľady na tie spory na víťazstvo, na prehru alebo na čokoľvek. Lebo ak ich tam nemáme, sme alebo ten, kto podložil túto správu, a to je pán premiér, sme iba hazardéri. Nič iné. Hazardujeme so štátnymi peniazmi. Lebo slová pána premiéra, že my sme v pohode, veď poďme sa súdiť, my to vyhráme, my sme v práve, sa veľmi, ale veľmi podobajú na slová pri poisťovni Union, akcionári Achmea, kedy tiež sa pán premiér bil do pŕs a povedal, poďme sa súdiť, my sme v práve. A čuduj sa svetu, 29,5 mil. euro je zablokovaných v Luxembursku. V tomto spore. A ten, kto sa vyzná, vie, že v medzinárodnom práve sa peniaze len tak neblokujú. Peniaze občanov tejto krajiny, 29,5 mil. euro je zablokovaných, lebo pán, aj preto, lebo pán premiér povedal, že poďte do mňa, poďte sa súdiť.
Teraz sa ale bavíme o 590 mil. eur. To je neuveriteľný balík peňazí a ja nenachádzam, kto bude zodpovedať, keď sa pán premiér mýli. A to sa dostávam k predposlednej časti môjho vystúpenia a to je, bolo tu spomenuté jedným z kolegov z opozície, hmotná zodpovednosť verejných činiteľov. My sme s kolegami z klubu OĽaNO pripravili tento zákon vo viacerých podobách. Ak sa nemýlim, ja osobne som ho dal päťkrát, aby sme hovorili o tom, že ten, kto narába s peniazmi občanov tejto krajiny, musí za škody zaplatiť, ak túto škodu spôsobí, úmyselne, z nedbanlivosti. To je ten teraz, môžme sa baviť o miere zavinenia. Či to bude úmysel, nedbanlivosť, o miere, kedy sa vyviní ten človek, alebo ktorých činiteľov sa to bude týkať, ale vy ste im nedali absolútne šancu o tom hovoriť. A mrzí ma, že boli takí poslanci aj z opozície, ktorí o tom hovoriť nechceli. Neposunuli zákon o hmotnej zodpovednosti do druhého čítania.
K privatizácii poviem možno jeden osobný názor a myslím si, že privatizácie, ktoré na Slovensku prebehli niektoré, niektoré, niektorých podnikov, neboli správne, či už z pohľadu finančného, alebo dokonca aj strategického. A myslím si, že naše podniky alebo podniky, ktoré zabezpečujú fungovanie tohto štátu, majú patriť štátu. Ale nemôžu patriť štátu bez toho, aby v tom podniku fungoval správca alebo riaditeľ, generálny manažér, ktokoľvek, ktorý bude, bude tam absentovať politická nominácia, bude to bez výberového konania, bude to bez zodpovednosti. Ťažko môžme hovoriť o tom, že štátne podniky hospodária dobre. To je vlastne argument voči pánovi bývalému ministrovi financií pánovi Miklošovi, ktorý hovoril, ak to odcitujem, že prečo boli privatizované elektrárne, že boli, podniky boli neefektívne, stratové, boli zdrojom korupcie, chýbali im investície, skúsený manažment aj etablovanie na svetovom energickom trhu. Ak by vo vedení tohto podniku alebo ktoréhokoľvek strategického bol človek, ktorý má na to skúsenosť, ktorý je vybraný, ktorý nie je nominovaný, ktorý prešiel transparentným výberovým konaním a ktorý ponesie za svoje chyby zodpovednosť, trúfnem si povedať, že privatizácia podľa tohto argumentu by bola zbytočná.
Na záver len toľko, že musím povedať, že som presvedčený, že pokiaľ nebude zavedená hmotná zodpovednosť v nejakom rozsahu verejných funkcionárov, dovtedy sa na Slovensku bude plytvať, drancovať a, žiaľbohu, aj kradnúť.

Na vaše vystúpenie traja páni poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Ako prvý, pán poslanec Huba, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Bol som takmer určite prvý človek a obávam sa, že dosiaľ aj posledný v tejto krajine, ktorý sa pred tridsiatimi štyrmi rokmi pokúsil vypracovať a následne aj publikoval trojvariantné ekonomické hodnotenie doby návratnosti výstavby a prevádzky Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, vychádzajúc naozaj z komplexu hodnôt od rýdzo materiálnych, až po takpovediac duchovné. Samozrejme, zároveň vychádzajúc z vtedy, z vtedy aktuálnych cien týchto komodít alebo komodít v úvodzovkách. Tá návratnosť alebo doba návratnosti mi vyšla podľa zvolených variantov od, myslím, ak si dobre pamätám, 46 rokov, po neuveriteľných 2 400 rokov.
Ale to je dávna spomienka a použil som ju na úvod a skôr teraz ju popriem v tom zmysle, že sa napriek tomu v žiadnom prípade necítim byť expertom na hodnotenie ekonomických dopadov akéhokoľvek diela a už vôbec nie právnych alebo medzinárodno-právnych.
Ale čo mi vychádza z úvah o tejto transakcii aj z toho, čo tu odznelo, aj čo som si prečítal, je, že vlastne tá transakcia ekonomicky pre Slovensko nemôže dopadnúť dobre. A to paradoxne bez ohľadu na to, či má pravdu Mikuláš Dzurinda alebo Robert Fico. Lebo buď budeme dediči zlého rozhodnutia predchádzajúcich vlád a obráti sa to proti nám ekonomicky, alebo budeme zodpovední za to aktuálne rozhodnutie a opäť sa to obráti proti nám. Čiže namiesto win-win stratégie sme tu svedkami lost-lost stratégie a na druhej strane nepochybne to bude mať politický a PR a emocionálny pozitívny efekt pre vládu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predseda. No dejiny i krásna literatúra, svetová i naša, poznajú prípady príbehov ľudí, ktorí trpeli tým, čomu sa hovorí v psychiatrii "patologičskoje sudičstvo". Teda že sa boli v stave súdiť o kúsok medze s gazdom od "za tou medzou" a boli v stave doviesť svoj možno slušný majetok a gazdovstvo na bubon z princípu, pretože sa chceli súdiť, lebo boli takí. Ako sa vraví, bolo to v nich ako v koze.
Ale rozdiel proti týmto súdom, o ktorých sa tu už dnes opakovane hovorí, je ten, že doviedli na bubon svoje gazdovstvo. Teda niesli hmotnú zodpovednosť, po ktorej volá pán poslanec Kadúc. Problém je, že keď sme zarazili Unionu zisk, tak toto viťúzstvo, ako by bratia Češi povedali, furianstvo, je síce veľké viťúzstvo pred zrakmi nadšených voličov, ale na rozdiel od toho gazdu i tie zaviazané peniaze v Luxembursku, i tí právnici, ktorí neboli celkom lacní, ako vieme, a ktorí úspešne ten spor doviedli k prehre, boli platení z daní občanov. Z daní občanov, pred ktorými sme sa chceli predvádzať ako viťúzi.
Pán premiér Fico bol naším zástupcom na Európskom súde. Ako dobrý právnik dokázal to, že nevyhral ani jednu slovenskú kauzu, ale som presvedčený, že tú kauzu Unionu, ktorú tak hrdinsky ohlásil, že sa s nimi za tie prsty ťahať budeme, ako vidím, nevyhrali ani ním vybraní právnici, a musím povedať, že by ju zrejme nevyhrali ani o triedu lepší právnici ako je on, lebo bola stratená od samého počiatku.

Pán poslanec Jarjabek.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec Kadúc, ja len, aby som sa trošku vrátil k tomu primárnemu predmetu tejto debaty celej, ktorá tuná, ktorú tuná už počúvame niekoľko hodín, vy sa úplne legitímne pýtate na to, čo dozorná rada, čo správca, čo manažéri, čo riaditeľ, úplne legitímne ako hľadáte odpovede na tieto legitímne otázky, ktoré nie sú jasné. Ale oni sú neni sú jasné aj z toho dôvodu, že tento projekt privatizácie je od začiatku zlý. Od začiatku to proste nefunguje, hej, a tento krok, ktorý ako nás teraz čaká, je vlastne krok na záchranu a na opravu toho nefungujúceho kroku, ktorý sa stal pred niekoľkými rokmi. Čiže to je ten, to je ten problém, keby normálne táto inštitúcia fungovala, tak aj na vaše otázky by sa dalo asi normálne odpovedať.
Vzhľadom na to, že táto otázka a táto privatizácia sa ukazuje aj v zmysle tej debaty, ktorá tu je a ktorá ako nie je len otázkou koaličných poslancov, sa tento obchod ukazuje ako obchod zlý. Ako obchod zlý, sú tu rôzne podozrenia z kšeftárenia, z kšeftov, zo zlej privatizácie, zo zámerne zlej privatizácie a rôzne podozrenia, ktoré ešte budú určite mať vo svojom dosahu aj orgány činné v trestnom konaní.
Proste tento projekt, tento výpredaj toho rodinného striebra bol zlý. Preto obávam sa, že na tieto vaše otázky dnes ani neexistujú nejaké normálne odpovede.
Ďakujem za pozornosť.