Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nie som trestnoprávny expert, a preto sa štandardne ani k samotnému vyšetrovaniu kauzy nevyjadrujem, ale dnes si myslím, že je potrebné vystúpiť. Nebudem ani tak hovoriť o procesných trestnoprávnych záležitostiach, pretože na ne sú tu, myslím, väčší odborníci od predkladateľov samotných aj v radoch vládnej strany, ale skúsim hovoriť o širšom kontexte, v čom je problém a ako by sme ho mohli riešiť a možno aj kde sa dostávame do slepých uličiek vrátane tejto rozpravy, ktorá tu dnes prebieha.
Kauza Gorila je veľkým problémom slovenskej spoločnosti, ale rovnako veľkým problém je aj to, čo sa stalo po odhalení kauzy Gorila, alebo potom, čo sa začala vyšetrovať, resp. to, že sa nevyšetrila. A ja si dovolím povedať, že pre slovenskú spoločnosť je to dnes minimálne rovnaký problém a rovnaká trauma ako samotná kauza. Lebo nepamätám si síce prieskumy, ale dovolím si, že ak by sa aj v roku 2005 niekto spýtal ľudí Slovenska, že či sa v politike klame a kradne, tak asi väčšina Slovákov by povedala, že v politike sa klame a kradne. V tom asi taká tá kauza až taká šokujúca nebola.
Ale čo bolo šokujúce a je dodnes šokujúce, že ani desať rokov po tom, čo sa odhalila, a ani štyri roky po tom, čo sa dostala na verejnosť, nie je žiadnym spôsobom vyšetrená. A dokonca naopak, v tej symbolicko-totemickej rovine ani ľudia, ktorí sa až tak o politiku nezaujímajú, nezabudnú na fotku staronového predsedu vlády s fľašou Coca-Coly v ruke vo volebnú noc. A tá fotografia nie je ani tak dôležitá aroganciou, ktorú vyjadruje, ale je dôležitá symbolom, ktorý vysiela. A to je to, že vyhraj voľby, môžeš všetko. Toto heslo, ktoré nám prezradil pán Paška pred niekoľkými mesiacmi, je tu, bohužiaľ, prítomné už dlho. A v tomto zmysle je kauza Gorila, resp. to, čo sa stalo potom, možno väčší problém ako samotná kauza.
To, čo sa totiž stalo potom, potvrdzuje, že v tejto krajine máme dva typy pravidiel: jedny platia pre bežných ľudí strednej slovenskej pracujúcej vrstvy, ktorí platia svoje dane, keď náhodou niečo nezaplatia včas, tak sa boja, keď náhodou niečo nespravia, ako presne majú podľa často veľmi zložitých zákonov, tak hneď dostanú pokutu alebo aspoň výhražný list od štátu, ktorí aj svoje deti vychovávajú tak, aby sa za ne nemuseli hanbiť a aby sa zákony v tejto krajine dodržiavali, často aj zákony, ktoré nemusia byť dokonalé. A potom sú tí ostatní, pre ktorých pravidlo neplatí a to často platí najmä pre tých najbohatších a najmocnejších v tejto krajine. A táto nerovnosť pred zákonom, ktorú nevyšetrenie Gorily len potvrdzuje a je v podstate najväčším symbolom, je podľa mňa tým najväčším problém dnes, najhorším odkazom kauzy Gorila. Nie to, že sa na Slovensku počas niektorej vlády a počas niektorého obdobia klamalo a kradlo, ale to, že sa to za desať rokov nevyšetrilo a nikto nebol potrestaný. Napriek tomu, že vládli vlády oboch strán politického spektra, to znamená, ani nie je možné argumentovať tým, že by niekto chránil len sám seba.
Keď sa na toto chceme pozrieť, tak je dôležité nebyť posadnutý Gorilou. Lebo keby Gorila bola osamelým príkladom niečoho zlého v našej spoločnosti, akokoľvek veľkým a monštruóznym, tak by už dneska bola len odkazom v histórii, nejakého takého, odkazom pod čiarou, drobným, akokoľvek miliardovým. Ten dôvod, prečo Gorila dnes nie je odkazom pod čiarou, je v tom, že sa nevyšetrila, ale je aj v tom, že všetci vidíme, ako sa v takých praktikách pokračuje. Preto ako krajina sme sa nikdy z tohto nedostali a ani sa ďalej nedostaneme.
Keď sa pozrieme na samotnú finančnú skupinu Penta, tá aj v nasledujúcich rokoch pokračovala v mnohých praktikách, ktoré sú o vyciciavaní tohto štátu a v konečnom dôsledku o vyciciavaní jeho daňovníkov. Ja to nebudem obsiahlo dnes tu dokumentovať, dokumentovali sme to v minulosti. Už dnes spomínané vytiahnutie 400 mil. eur zo zdravotnej poisťovne Dôvera na základe rozhodnutia nominanta Ficovej vlády od roku 2009 ďalej je asi finančne najväčším príkladom. Ale tých príkladov je tu veľa. Bolo by však chybou zosobňovať tento problém na finančnú skupinu Penta. Nie preto, že by si to nezaslúžila, ale preto, že Penta je len jedným z príkladov toho, ako to u nás funguje.
Vezmime si druhú najznámejšiu skupinu, to je finančná skupina J&T. Mal som osobný zážitok tento víkend s jej najvyšším predstaviteľom pánom Patrikom Tkáčom. Nechcem ho dlho popisovať, ale predsa len musím, aby som vysvetlil, ako je to relevantné k tejto dnešnej téme. Pán Tkáč a skupina J&T ovládajú dve banky, J&T banku v Čechách a Poštovú banku na Slovensku. Tieto banky majú veľmi vysokú úverovú expozíciu voči firmám sídliacim na Cypre. V prípade J&T banky je to dokonca 43 % celého úverového portfólia a dvojnásobok vlastného imania tejto banky. Teda dvojnásobok všetkých zdrojov, ktoré v tej banke majú akcionári k dispozícii, má táto banka požičané na Cyprus. A zároveň vieme z verejných údajov, že len zlomok týchto peňazí naozaj je na Cypre investovaných, všetky ostatné sú investované v iných krajinách, prevažne v Čechách a na Slovensku.
To znamená, ak sa vrátime ku kauzám, ako je Váhostav, ako je cétečko, ako je Falck, a mohli by sme ich takto mnoho menovať, to sledujeme teraz, dnes, nie pred desiatimi rokmi, nie ani pred piatimi rokmi, dnes, v tejto chvíli ich sledujeme, tak vidíme to, ako sa dnes využívajú finančné štruktúry schránkových firiem cez Cyprus, ako ich využívajú finančné skupiny.
Keď som na to v piatok upozornil guvernérov oboch centrálnych bánk, českej a slovenskej, aby sa na to pozreli, tak pán Patrik Tkáč okrem toho, že preukázal politickú kultúru, ktorá hovorí, že tento parlament vôbec nie je to najhoršie miesto, aké z hľadiska politickej kultúry akej môžeme byť svedkom. Keďže myslím, že tu napriek tomu, že pán Matovič použil expresívnejší výraz a ktorý to tu aj niekto odsúdil, hoci je to terminus technicus Vladimíra Iľjiča Lenina, tak pán Tkáč bez problémov hovorí o politikoch ako "hlúpych zlodejoch s holou riťou", tak oveľa zaujímavejšie bolo to, že tento oligarcha vôbec nemá problém s tým tvrdiť, že, a vysvetľovať tieto podivné toky na Cyprus s tým, že vlastne cez ne obchádzajú slovenské dane a že to je vlastne pre slovenské rodiny dobré. A to je podľa mňa dnes problém. To je problém vymáhateľnosti porušovania našich predpisov. Nie je to problém minulosti, nie je to problém jednej finančnej skupiny. Je to problém mnohých aktérov a je to problém dnešný.
A preto si myslím, že táto schôdza je dôležitá, preto som aj podpísal návrh, keď kolega Lipšic prišiel s týmto podkladom, lebo my dneska cez poukazovanie na to, čo sa deje s touto kauzou, neriešime minulosť jednorazovú a konkrétnu, ale riešime aj systém a dnešok.
A v tejto súvislosti mi dovoľte povedať, že v jednom sa, myslím, od kolegu Lipšica líšim, a to je v tom, že ja si myslím, že tieto finančné skupiny, aj tie, ktoré sú v Gorile, aj tie ostatné, netreba démonizovať ani preceňovať. Niektorí z ľudí, ktorí ich vedú, sú inteligentnejší, niektorí sú hlúpejší, niektorí sú dynamickejší, niektorí sú lenivejší, ale oni nie sú ten hlavný problém Slovenska. Oni sú len jeho symptóm. Tak ako keď máte oslabený organizmus a nejaká infekcia ho napadne, tak ak by tú infekciu zdravý organizmus zvládol, tak to viac hovorí o potrebe posilniť imunitu organizmu, než ho potrebuje démonizovať, tú infekciu. Netreba, samozrejme, ani takúto infekciu ignorovať a už vôbec z nej netreba robiť nejaký vzor. To sa tu dnes nedeje, aj keď musím byť prekvapený, musím s prekvapením povedať, že sa niekedy deje vo verejnom diskurze, že z týchto bezohľadných mužov, lebo zatiaľ sú to takmer všetko muži, že z bezohľadných mužov, ktorí na úkor nás všetkých bez toho, aby vytvorili skutočnú hodnotu, sa obohacujú prerozdeľovaním hodnoty najmä z verejného, tak niekto je z nich schopný robiť ešte aj hrdinov, takých Robinov Hoodov alebo Jánošíkov. A netreba ich ani ignorovať. V tom súhlasím, a preto som rád, že táto schôdza bola dneska zvolaná, ale netreba ich, ako som už spomínal, ani démonizovať a preceňovať, lebo sú aj symptómom slabosti našich inštitúcií a našej demokracie.
A tu sa dostávam k záveru môjho vystúpenia, čo je úloha tejto schôdze a politiky všeobecne. Za normálnych okolností sa v parlamente nemôže a nemá riešiť vyšetrovanie akejkoľvek kauzy. Ak to vyšetrovanie prebieha v súlade so zákonom a nie sú o ňom nejaké absurdne zásadné pochybnosti, nie je to téma, do ktorej by politici mali zasahovať. Ak však máme naozaj kauzu, ktorá čiastočne rozhodla jedny parlamentné voľby, ako tu už bolo dneska spomenuté, môže ovplyvniť ešte aj ďalšie, ak máme kauzu, ktorá desať rokov po svojom odhalení a štyri roky po zverejnení kompletného, možno presného, možno nepresného, materiálu nie je vyšetrená, tak tu parlament má svoju úlohu. Ale nie je to úloha rozhodovať o vine a nevine, je to len úloha tlačiť na jej vyšetrenie. Nedať tým, ktorí sú za to zodpovední, pocit, že to môžu pokojne zamiesť pod koberec alebo odkladať. V tom sme dneska málo úspešní. Sme málo úspešní nie preto, že by tu neboli individuálni politici, ktorí sa o to snažia, dokonca aj celá jedna veľká časť politického spektra napriek tomu, že si musí vždy pri tej príležitosti vypočuť aj veľmi nepríjemné veci, je ochotná na to tlačiť. Ale sú neúspešní jednoducho preto, že majorita, parlamentná väčšina nemá záujem o vyšetrenie a je ochotná znášať aj nemalé náklady, aby to tak naďalej bolo.
Ale povedzme otvorene, pán Lipšic, vy ste to už tu citovali v úvodnom prejave, aj na strane tej menšiny, aj v prípade pána Trnku bolo zopár ľudí, ktorí sa buď dali kúpiť, alebo, vy ste to povedali, že buď sa dali kúpiť, alebo boli vydieraní. Tak? A ja s týmto, s touto analýzou ja súhlasím. To znamená, že my ešte aj dnes vedieme minoritný zápas, zápas menšiny, a minimálne do parlamentných volieb to tak aj zostane.
Preto mi dovoľte dnes zdôrazniť aj druhý účel tejto schôdze a to je zobrať si z toho politické a spoločenské poučenie. A tu mám názor, ktorý sa s mnohými kolegami zhoduje v jednej veci, ale v inej je veľmi odlišný. A to je v takej dnes už klasickej debate ľudia verzus inštitúcie. Jedna škola zdôrazňuje potrebu zmeny zákonov a pravidiel hry. Potrebujeme skutočne protischránkový zákon, potrebujeme skutočnú hmotnú zodpovednosť politikov, potrebujeme systém, kde policajný prezident nebude bábka v rukách ministra vnútra, potrebujeme systém, kde inšpekcia nad políciou bude nezávislá od politikov a špeciálne od ministra vnútra. Potrebujeme väčšiu verejnú kontrolu práce polície a prokuratúry v niektorých oblastiach, potrebujeme zmeniť pravidlá napríklad vo verejnom obstaraní, v eurofondoch, ktoré sú dnešnou Gorilou, keď to tak môžem nazvať. To všetko je pravda a ja som určite jeden z tých, aj ktorí také kroky navrhovali, navrhujú a presadzovať budú, pretože verím v systémové riešenia.
Zároveň však potrebujeme aj, a to je tá druhá škola, ľudí, ktorí budú tieto zákony vykonávať. A tu mi dovoľte povedať, že ak zmeníme všetky tieto zákony, ktoré som spomenul, a budú vykonávané rovnakými štruktúrami, tak sa nič nezmení, alebo sa zmení len veľmi málo, aby som bol presnejší. A zároveň ak sa začnú meniť ľudia, ale nezmenia sa pravidlá, tak sa tiež zmení veľmi málo. Koniec koncov, ako som už spomenul, vystriedali sa tu, toto už je tretia vláda, odkedy bola nahratá pamätná nahrávka, a ľudia sa menili, ale vyšetrenie tiež nebolo dotiahnuté.
Preto si myslím, že potrebujeme zmenu na oboch frontoch. Ale tú zmenu, a to je podľa mňa to najťažšie, tú zmenu dnes na Slovensku môžu urobiť len politici. A tu mi dovoľte nesúhlasiť s kolegom Matovičom. Kolega Matovič hovoril o tom, že je potrebné odstrihnúť politikov od polície, prokuratúry, justície. Nechcem hovoriť zaňho, ale myslím, že mohol mať na mysli aj český vzor, kde určitá forma odstrihnutia politiky od práve justície aj policajných orgánov pomohla tomu, aby sa aj vyšetrili a otvorili niektoré veľké kauzy. To však bolo možné len preto, že vo vnútri týchto zložiek bol veľmi silný vnútorný kvas a veľmi silná generácia ľudí, ktorí využili tento priestor, ktorý sa vytvoril na to, aby zásadne zmenili situáciu.
Takíto ľudia v nejakej miere určite sú aj na Slovensku vo všetkých zložkách štátu. Ale z toho, čo vieme a čo sme videli za ostatných desať rokov, nedosahujú tú kritickú masu, ktorej stačí len to, aby im niekto neodsekával hlavy a veci sa zmenia, tak ako sa to stalo v Českej republike v prípade štátneho zastupiteľstva a niektorých policajných orgánov.
Pokiaľ politici dnes nebudú alebo v budúcnosti schopní tomu pomôcť, tak sa obávam, že len zvnútra ten impulz nepríde. A preto si myslím, že potrebujeme aj tie štrukturálne zmeny, o ktorých som hovoril, pretože bez nich nevieme pomôcť vnútorných zmenám v rôznych orgánoch tak, aby sme sa dostali z tejto veľmi frustrujúcej situácie, kde pre určitú skupinu ľudí akoby neplatili žiadne pravidlá a neplatili nie na kauzu, ktorá je stará desať rokov, ale neplatili ani na kauzy, ktoré sú zo včerajška, z dneška ani zajtrajška.
Dnes by sme pomaly každý deň vedeli doniesť sem do parlamentu nejakú kauzu, ktorej straty pre verejný rozpočet sa nepohybujú ani v tisícoch, ani v desať tisícoch, ani v státisícoch eur, ale pohybujú sa v miliónoch až desiatkach miliónov. A toto pokračujúce ošklbávanie nás všetkých, ktoré sa stalo tak bezostyšným, že možno ste zachytili minulý týždeň, majiteľ a riaditeľ jednej z veľkých internetových firiem, ktorá nežije zo štátnych zákaziek, sa až búril a povedal, že on vždy vedel, že je tu korupcia vo verejnom IT sektore, ale to, že za ním chodia ľudia, ktorí ho vôbec nepoznajú a bezostyšne mu navrhujú korupčné biznisy so štátom, lebo už sa ničoho neboja, neboja sa vôbec trestu, tak to už aj jeho vyprovokovalo nielen k trestnému oznámeniu, ale aj k verejnému vystúpeniu.
Preto, a tu už naozaj mi dovoľte na záver jednak vyzvať ľudí, ktorí dnes sú vo vnútri týchto orgánov, či sa jedná o finančnú správu, bankový dohľad, políciu, prokuratúru, aby prejavovali svoju občiansku odvahu a prejavovali ju len jednou vecou, že budú robiť svoju prácu dôsledne a nebojácne, ale hlavne, a to je, myslím si, tá úloha pre ďalšiu vládu, je spojiť zásadné štrukturálne zmeny, ktoré niektoré som tu vymenoval, s tým, aby naozaj nová generácia ľudí dostala do rúk moc tak, aby tieto zákony boli nielen schválené parlamentom, ale boli aj uvedené do života, čo je síce ústavný sľub, ktorý skladá mnoho ústavných činiteľov v tejto krajine, že bude uvádzať zákony do života. Ale to je podľa mňa aj tá, najmä v prípade takýchto káuz, tá časť ústavného sľubu, ktorá je najčastejšie porušovaná.
Ďakujem veľmi pekne.