53.schôdza

Na vystúpenie pána poslanca sú štyri faktické poznámky, majú ich páni poslanci Bagačka, Kadúc, Osuský a Martvoň. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Nech sa páči, pán poslanec Bagačka.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, no nejdem sa ja, samozrejme, s vami púšťať do nejakej právnej dišputy, ale chcem zdôrazniť ešte to, čo som povedal. Týmto zákonom sa vytvára určitý priestor. A aj súkromný investor, však sami súkromní investori sem prichádzajú, vytvára možné nové pracovné miesto. A nevytvorenie pracovného miesta je podľa mňa národohospodárska škoda. Viete, vy žijete tu v Bratislave, choďte povedať aj do okresu, z ktorého ja pochádzam, a žijem v Rimavskej Sobote, že: „Mohli ste mať pracovné miesta, no ale, viete, podľa môjho názoru toto je protiústavné, takže ich nebudete mať.“ No, nechcem otvorene tu povedať, čo by vám v tom našom okrese na to povedali. Takže, každé pracovné miesto, ešte raz opakujem, vytvorené je dobrá vec a treba toto podporiť. Ďakujem.

Pán poslanec Kadúc, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Mám skutočne iba takú faktickú poznámku, čo mi v priebehu vášho vystúpenia napadla. Mne sa to tak javí, že všetci z vládnej strany vedia, o čo ide, a opozícia nevie, o čo ide, pretože jedna skupina poslancov má vedomosti o všetkom a tá druhá skupina ich nemá absolútne o ničom. Zároveň sa tu argumentuje, veď to bolo v médiách. Nemyslím si, že toto je úplne správne. A naozaj sa mi javí význam opozície v tejto chvíli úplne bezvýznamný, pretože tak či tak táto vláda alebo väčšina týchto poslancov si odsúhlasí, čo bude treba. Čiže to je prvá faktická poznámka.

Druhá poznámka. Tento zákon sa javí celkom no komplikovaný. Sú to síce tri strany, ale pán minister zvládol za dva dni teda pomerne solídne dielo, čo nebýva zvykom. Mne to tak nejako zaváňa tým, že možnože to nie je zákon ani z dielne aktuálneho pána ministra, so všetkou úctou teraz, ale že ide o niečo úplne iné. Napadajú mi v tejto chvíli nejaké väčšie investície, napríklad R7, D4 aj keď viem, že tam môžeme ísť podľa stavebného zákona. Ja neviem, aké sú tam interné problémy, pán Kolesík, možno vy to viete. Ja budem veľmi rád, keď vystúpi niekto a povie mi, na čo tu je tento zákon, ktorý zase nehovorí nič iné, iba to, akým spôsobom budeme vo väčšom rozsahu mať možnosť vyvlastňovať. Je to podľa mňa veľká škoda. A ja by som osobne veľmi rád zahlasoval za ten zákon, ale keďže neviem, o čo ide, a tie potenciálne riziká sú nie malé, ale celkom veľké, no budem veľmi zdržanlivý pri tomto zákone. A hovorím ešte raz, je to škoda, je to škoda.

Pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ako povedal kolega Lipšic, jedná sa tu o zásah do súkromného vlastníctva chráneného ústavou. My, chvalabohu, máme už dnes ústavu, ktorá umožňuje chrániť ho. Jedna z takých rozhodujúcich križovatiek na ceste do pekiel po „Víťaznom februári“ bola neúcta k súkromnému vlastníctvu. Práve toto doviedlo našu krajinu z prvej desiatky najvyspelejších krajín sveta do úrovne čiernej diery, čo sme o sebe mohli v roku 1989 kriticky povedať. A ak teraz predkladáme v skrátenom legislatívnom konaní zákon, o pozadí ktorého vie nepochybne bystrý chlapík kolega Muňko všeličo, pričom vy ostatní aspoň veríte, že je to dobré, tak my o tom vieme málo. Je to taký zvláštny spôsob nakladania s volenými zástupcami ľudu, že to niektorí vedia a niektorí nevedia. Opäť to vo mne vyvoláva takú historickú analógiu s pamätným citátom Klementa Gottwalda: „Straně věřte, soudruzi!“ A to by bolo treba brať kedykoľvek, keď sa popravoval Clementis, i keď sa rozháňali kláštory. Proste bolo vtedy treba veriť. Nevieme síce presne, či ozaj to bolo dobré, ale veriť tomu bolo treba. No nie je celkom tá pravá cesta nakladať v demokratickom parlamente s poslancami pod heslom: „Straně věřte, soudruzi.“

Pán poslanec Martvoň, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Lipšic, budem sa snažiť zostať v odbornej rovine a dovoľte, aby som vám pripomenul v podstate dva návrhy na skrátené legislatívne konanie, ktoré boli za pani Radičovej vlády prijaté a schválené týmto parlamentom, bolo to 3. 11. 2010, teda bol predložený zákon o RTVS, kde išlo o zlúčenie STV a Slovenského rozhlasu, kde podľa môjho názoru doteraz nebolo odôvodnené, aké škody tam hospodárske alebo na ľudských právach hrozili Slovenskej republike, a taktiež to bolo v roku 2011 o stavebnom sporení. Jednoducho každá vláda v podstate si ten návrh na skrátené legislatívne konanie snaží nejakým spôsobom zdôvodniť. A myslím si, že tento návrh, ktorý tu je, je oveľa lepšie zdôvodnený a má určite väčší dopad na práve to, čo sa týka dôvodu skráteného legislatívneho konania, ako ten návrh, ktorý bol o zlúčení STV a Slovenského rozhlasu v roku 2010, čo predložila vtedy vaša vláda.

Čo ale chcem uviesť? Áno, ústava hovorí, za akých podmienok je ten verejný záujem, ale je tam aj uvedené, že je to za primeranú náhradu. Primeraná náhrada je tu judikatúrne už obsiahnutá, akým spôsobom a čo je primeranou náhradou.

A dovolím si upozorniť, že toto nie je úplne celkom nový zákon v tom zmysle, že by prišiel úplne nový zákon, toto je novela už existujúceho zákona z roku 1999, kde sa dopĺňajú niektoré ustanovenia. Čiže jednoducho aj legislatíva ministerstva hospodárstva už reagovala aj na judikáty, ktoré predtým súviseli s tým, čo ste aj vy povedali ohľadom, povedzme, tých diaľnic alebo nejakých iných zákonov.

Ale to, čo tým chcem povedať, je, že tento zákon upravuje jasný postup, ako to vyvlastňovať, dopĺňa to, pričom ak bude niečo protiústavné, samozrejme, Ústavný súd potom rozhodne, ak bude nejaký návrh, a myslím si, že ministerstvo a Národná rada bude na to vedieť zareagovať, ale ja si nemyslím, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pán poslanec Lipšic, nech sa páči.

Podmienky vyvlastnenia sú tu okrem toho, že to musí byť zákonná forma, ešte ďalšie kľúčové dve. A to sú verejný záujem a primeraná náhrada. To sú dve osobitné podmienky. Ja som sa bavil o verejnom záujme, ktorý tu absolútne zjavne absentuje.

Pri diaľniciach išlo o úplne iný príbeh, príbeh núteného obmedzenia vlastníckeho práva pred vyvlastnením. A v tomto parlamente sme vás vtedy upozorňovali, je to úplne jasné protiústavné, napriek tomu proste hlasovali sme o tom, išli sme s tým ďalej.

Tu to je ako cez kopirák, znovu na to upozorňujeme, v princípe argument nie je žiaden, okrem toho, že verejný záujem je čokoľvek, čo je pekné, dobré a bohumilé, ale to nie je pravda, lebo, ešte raz, áno, už dneska sa umožňuje, a podľa mňa je to zlé a teraz sa to rozširuje, vyvlastnenie na súkromnú investíciu. Ale ten princíp platí taký, že potom nikoho vlastnícke právo v tejto krajine nie je chránené, lebo keď na niekoho pozemku môžeme zamestnať pár ľudí a príde tam nejaký drobný investor, môžeme to vyvlastňovať, lebo to je verejný záujem. Ale to je ten princíp, ktorý je podľa mňa postavený na hlavu a chorý.

A prichádzate do parlamentu s tým, že: „Však je to nejaká investícia, verte nám, bude to dobré.“ Tak to mi príde úplne choré. Parlament má verejné schôdze a má rokovať o verejne zrejmých dôvodoch. Cisár Caligula kedysi, sa to teda písalo, vylepoval edikty vysoko na stĺpy, aby to ľudia nevedeli prečítať. Ale nie sme teraz v tej dobe, aby sme rokovali v princípe o skrátenom konaní o zákone, o dôvodoch ktorého sa dohadujeme, lebo ich nie je možné verejne pomenovať, ktovie, čo to je, ale s tým, že: „Sme dobrá vláda, sociálna, tak verte nám, že to bude dobré.“ Naša ústava vyžaduje viac.