53.schôdza

Vážený pán poslanec, pozorne som počúval vaše vystúpenie a ako vždy môžem konštatovať, vždy je plné protirečení. Vy na jednej strane niečo skritizujete a dokonca sa postavíte do nejakej pozície a potom na druhej strane to v podstate pochválite. Prezentujete svoje fakty ako fakty, ktoré ste si sami vytvorili. A možno budete známy tým, že ste vytvárač vlastných faktov.
Pochopil som rovnako, že ste urazený, že vás TA3 nepúšťa do vysielania a že vaše preferencie sú v podstate preto tak nízke, lebo vás nikto neberie do vysielania, a že zákon o retransmisii je zlý. To je môj pocit, tak som to pochopil, čo ste povedali.

Rovnako hovoríte, že ste posledný, kto by cenzuroval, ale podrobili ste kompletne všetko, čo sa dalo, cenzúre. To sú tie protirečenia. Tie nechám na posúdenie všetkým ľuďom, ktorí sa pozerajú na toto vystúpenie.

Potom ste hovorili o nejakom kalkule, ktorý už komentovala moja kolegyňa. Ja ho opäť pripomeniem. Vy ste priam príkladom takého skvelého kalkulu, ktorý je v tom, že si založíte vlastnú stranu a keď tá vlastná strana sa nejakým spôsobom neukazuje celkom dobre, tak rýchlo sa spojíte s niekým iným, aby ste mohli byť v parlamente. Čiže toto sú vaše vystúpenia plné protirečení.
No a čo sa týka toho samotného zákona, zákon je niečo, čo tu mohlo byť už dávnejšie, a ja ho vítam práve kvôli tomu, že na Slovensku ten náš trh nie je tak dostatočne silný, aby dokázal sa pasovať s takými veľkými domami umeleckými a neviem marketingovými, ktoré dokážu preplatiť mnohé stanice svojimi ponukami, ktoré sú, samozrejme, omnoho silnejšie ekonomicky, ako sú tie naše stanice. A preto je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja sa musím priznať, že ja vôbec nerozumiem tej debate o tých kvótach, lebo teda v mojom svete to funguje tak, že to, čo sa hrá v rádiách, by mali regulovať poslucháči, teda trh, a nie vonkoncom štát, lebo tá moja sloboda ako poslucháča spočíva v tom, že si vyberiem také rádio, ktoré chcem počúvať, lebo hrá kvalitnú hudbu, a nie určite rádio, ktoré ste vy spomínali, pán poslanec, ktoré hrá Rytmusa. Také rádio ja nepočúvam. Ja už celé roky počúvať Rádio FM, a by som vám to chcela aj odporučiť, kde hrajú kvantum naozaj kvalitnej slovenskej hudby, pretože slovenskí interpreti a autori, to nie je len Rytmus, to sú naozaj kvalitné kapely, ktoré, tie mladé nachádzajú napríklad v relácii Demovnica, vrelo odporúčam, pán poslanec. A ja by som za všetky kapely spomenula Puding pani Elvisovej, Saténové Ruky, Korben Dallas, Janu Kirschner, týchto interpretov, ktorí sú veľmi kvalitní. A sú dostupní napríklad na tom Rádiu FM. Určite nebudem počúvať rádiá, ktoré predávajú ako jediného slovenského autora a protagonistu rapera Rytmusa.

Ďakujem veľmi pekne. Všetko je v poriadku, pán podpredseda? Prihlásil som sa, hej, nie je nejaký problém, trošku neskôr, ale, viete, ja sa učím rád celý život. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Číž, Miroslav, podpredseda NR SR
Som dojatý, pán poslanec. Čiže, naozaj, bolo to fantastické.

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Áno, vidíte, so mnou sa to dá. Viete, keby som chcel byť trošku protivný, tak poviem, že SMER nikdy nezabudne na svojich ľudí. Raper Ego sa musel stiahnuť zo správnej rady, už teda neobchoduje s cétečkami, tak mu pomôžete ináč. Ale to som fakt, pripúšťam, mierne protivný.
Prosím vás, mne naozaj skutočne, ale skutočne ide o to, aby sme nepokorili tú našu ťažko skúšanú kultúru tým, že vystrelíme tých 25 % a po určitom čase zistíme krotučko, že to bolo veľa, že to sme nezvládli, nemáme to odskúšané. Trošku sa bojím tej pokorujúcej debaty, toho pokorujúceho ústupu, proste to je bolestné. A táto kultúra je tak ťažko skúšaná. Už tie okolnosti nebudem opakovať, prečo si to myslím. Tak toto som si dovolil namietať. A dokonca som sem doniesol konštruktívnosť, lebo pre vás ja nie som konštruktívny absolútne v ničom. Ale toto by možno celkom zazvonilo s tým, že toto by možno mohlo byť riešením, skúsiť to nafázovať. To som chcel povedať.
A ešte, prosím vás, pán Blanár, ani tu nie je, k tej nekorektnosti. Ja som to nehovoril preto. Prosím vás, ja vám poviem jeden príklad. Ináč som, prísne vzaté, v TA3 bol za tri a pol roka, čo som poslanec, myslím, dokopy päť minút, ale volali ma tam asi mesiac dozadu a odmietol som tam ísť, lebo chceli, aby som šiel do debaty s Martvoňom. Ja som to odmietol. Čiže ja viem, že iný by sa potrhal, nohy by si zodral kvôli tomu, aby tam vtedy bol. Naozaj nestojí mi to, za každú cenu tam byť, dobre. Čiže naozaj to bolo mimoriadne nekorektné, ale zvykám si na to a mrzí ma to, že to z vašich úst vychádza.

Ja som také nekorektné a hulvátske vystúpenie, pán poslanec, už dlho nezažil. A špeciálne pri tomto zákone zatiaľ tie vystúpenia boli k veci, možno aj emotívne, ale vy ste k samotnému meritu nepovedali nič. Vy ste toto vystúpenie opäť populisticky zneužili, s chladným alebo možno emotívnym kalkulom, aký je vám vlastný, na vlastnú sebapropagáciu.
Musím jednak povedať, veľmi jasne verejnosti, že zničenie pamiatok je trestný čin. Na hrade pamiatky zničené neboli. Keby tam zničené boli, podám trestné oznámenie. Ak vy viete, že boli zničené pamiatky na hrade, podajte trestné oznámenie. Iná vec sú garáže. Pamiatky na hrade zničené neboli. Ale teda na hrubé vrece je hrubá záplata.
Vy, pán poslanec, ste podľa mňa táraj, krikľúň a politická prostitútka, ktorý z čistého kalkulu začínal kedysi niekde pri mládeži HZDS, potom sa votrel medzi Obyčajných ľudí, potom si zakladal vlastnú stranu, ktorý nakoniec... (Výkriky z pléna.), reagujem na vaše vystúpenie a nebuďte hulvát aj teraz, sa tlačí niekde ku KDH. To je odpoveď na vaše vystúpenie, taký ste. Ak tu v tomto parlamente je nejaká esencia populizmu, tak ste to vy. Ale napriek tomu nepomáha.
A už len poznámka. Skúste niekedy neparkovať v meste na miestach, ktoré nie sú pre vás vyhradené.

No naozaj toto bolo vystúpenie k zákonu o retransmisii úplne excelentné, pán predsedajúci.

Pán Maďarič, viete, pán premiér vzal svoje slová späť, lebo on tu točil, motal, krútil to, aké som ja tričká predával. Viete, ja vám poviem, že keby som sa mal s každým blbcom súdiť, nič iné nerobím, iba sa s ním súdim. Prosím vás, ale zvážte slová, zvážte, ako vystúpite, čo poviete, lebo jedna vec je tvrdenie, druhá vec je hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok je v poriadku. Ale nemôžete tak tvrdiť, že som niečo konal. Dobre?

Prosím vás, prísne vzaté, ešte k tomu SNP mi dovoľte uviesť, keby sme sa my nestarali o SNP, tak sa pod vašimi oknami na Námestí SNP aj teraz váľa tridsať opilcov, prosím vás. Rozprávali sme sa o tom. To námestie vyzerá tak, ako vyzerá, a preto sa o to trošku staráme. Aj to je vašou vizitkou, prosím vás. Keby sme tam my neboli a nemali sme záujem, ako vyzerá to námestie, tak teraz pod vašimi oknami sa tam váľa, opakujem, tridsať opilcov, ktorí vykrikujú, a vám by toto nevadilo. Vy by ste tak len naštartovali tú limuzínu a odišli, minister kultúry. Nie je nekultúrnejšie prostredie ako to. Ako vyzerá priestor pred Starou tržnicou, Hviezdoslavovo námestie, Tesco tak, ako vyzerá, to je jedna vec. Ale SNP tu nikto nevybojuje. A vy ste tomu nepomohli ani trošku.

A povedzte, ako ste mi hovorili o tom aute. Ste ma raz na to upozornili, odvtedy som tam nezaparkoval ani raz. Dobre?

Ak to mal byť príspevok ministra kultúry Slovenskej republiky k zákonu o retransmisii s tým, čo povedal za ambonou, pričom predsedajúci ho pri tom nechá, je to, kolegovia, len a len vašou vizitkou.

Jednak, pán poslanec, vy zvažujte svoje slová. Takže toto, čo ste v tej prvej polovici hovorili, platí na vás. Ak máte problémy s námestiami v Bratislave, tak sa obráťte na starostov mestských častí alebo na primátora Bratislavy. Ja neviem trošku si vo svojej hlave upracte, kto má akú kompetenciu, kto sa o čo stará. A nevytýkajte mne, o čom to ja vystupujem. To bola reakcia na vás. Aj som to povedal. Na hrubé vrece je hrubá záplata, tak, pán poslanec.

Ďakujem pekne.

Kolegyne, kolegovia, teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. (Reakcie z pléna.) Ešte raz, je potrebné sa prihlásiť. Takže, kolegyne, kolegovia, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

Slovo má pán poslanec Viskupič, pripraví sa pán poslanec Mikloško.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, vážená Národná rada, niekedy sa aj ja čudujem, kam sa môže ubrať parlamentná debata. Ale asi to tak celkom má byť. A my to neovplyvníme.

Chcel by som sa venovať predloženému návrhu zákona, ktorý sa venuje v zásade dvom podstatným veciam, a chcel by som začať svoje vystúpenie jednou asi rečníckou otázkou, keďže my priamo nemôžete odpovedať. A to je to, že keď ste si dva dni, tri dni dozadu prečítali to a že v médiách sme počuli to, že Európska únia zrušila rooming, či vás to potešilo alebo nepotešilo. Asi všetci vieme, že od roku 2017 bude v rámci európskeho priestoru zrušený rooming. Prečo sa v tejto téme pýtam na otázku regulácie operátorov, mobilných operátorov a či máme právo do tejto oblasti nejakým spôsobom zasahovať? Tak asi každý z nás sa poteší tomu, že ak existujú v členských štátoch mobilní operátori, o ktorých asi všetci vieme, že podnikajú na obmedzenom alebo vzácnom statku. A ten statok sa volá frekvencie. A každý jeden členský štát si reguluje, respektíve vytvára priestor, kto tieto frekvencie bude môcť používať na to, aby sme sa spolu dorozumeli cez mobilné zariadenia, respektíve mohli si cez mobilné zariadenia surfovať na internete a podobne, a zdalo sa európskemu priestoru a tak isto každému z nás, kto prekročil už len hranicu tuná blízkeho Rakúska alebo Maďarska, že je nenormálne, ak platíme šesť korún a 20 centov za jedno megastiahnutie informácií, čo je možno jeden priemerný e-mail, respektíve že máme za hovory účtované iné sadzby, ako máme sadzby dohodnuté s domácim operátorom. Čiže podľa mňa jednoznačná odpoveď na rečnícku otázku, že Európska únia sa po kompromisnom jednaní dohodla na tom, že boli zrušené alebo budú zrušené roomingové poplatky, je aj odpoveďou na to, čo si to štát dovolí, urobiť s hudbou v takzvaných komerčných rádiách.

Ja som tento návrh predkladal v roku 2013, kde nevychádzam z platformy, že vstupujeme do niekoho podnikateľského prostredia, ale vstupujeme do prostredia, ktoré je vysoko štátom regulované. A je veľmi, veľmi chabý príklad, ak niekto povie príklad ako pán Osuský o trafike. Všetci, čo sme tu môžeme teraz skočiť na živnostenský úrad a ak máme pocit, že bude náš biznis plán úspešný a chceme predávať noviny a medzi týmito novinami aj cigarety, tak si otvoríme živnosť, ktorá sa volá voľná, na malopredaj, a môžeme podnikať. Bohužiaľ, všetci, čo tu sedíme, nemáme možnosť, ak sa budeme baviť o frekvenciách, na vysielanie rádií. Tuná máme jedného vysielateľa na internete, ktorý asi potvrdí to, že získať frekvenciu v tomto štáte je to, že štát ju vlastní. A keď to teda voľne prenesieme, tak je to možno jedna z mála vecí, čo tomuto štátu zostala. A na tomto štát zarába tým, že je to obmedzené množstvo, teda pridelí to len obmedzenej skupine ľudí. A tým pádom môj voľný aj liberálnejší pohľad je na to, že potrebujeme mať k tejto téme zadefinované pravidlá.

Doteraz sme mali nejakú definíciu tých pravidiel. A zistili sme, pod tlakom toho kam sme v roku 2004 vstúpili. Čiže vstúpili sme do priestoru Európskej únie, kde funguje obrovská pilierová téma takzvaného jednotného trhu, v oblasti jednotného trhu bez akýchkoľvek regulácií, čiže trhu, kde má byť zabezpečený voľný pohyb osôb, kapitálu, peňazí a tak ďalej. Tam sa nám po nejakom vývoji stalo to, že jednotný trh nám okrem toho, čo zjednocovať má, teda aby naši živnostníci mohli podnikať v zahraničí a z druhej strany aby sme mohli bez väčších bariér tarifných a netarifných mať umožnené to, že náš ekonomický priestor bude zjednotený, v tomto obrovskom tlaku jednotnosti trhu ukazuje aj negatívne skúsenosti. A jedna z tých negatívnych skúseností je odstraňovanie kultúrnej diverzity, respektíve to, že sa v tom európskom priestore začíname čím ďalej, tým viacej podobať. A sú niektoré kultúry, ktoré robia takzvaný kultúrny prenos, veľmi intenzívny kultúrny prenos. A tým, že podporujeme jednotnosť trhu a voľný pohyb, dostávame sa k tomu, že sa nám kultúra v rámci Európskej únie nie diverzifikuje, tie kultúry jednotlivých členských štátov nemajú zarobené na to, aby sa mohli rozvíjať, ale skôr, naopak, unifikuje sa.

A z tohto celého vypadáva jeden parciálny problém. A to je, že ak sa opýtame na otázku, prečo sa deje to, že mnohé výčnelky našej kultúry sa dostávajú mimo života a skôr odumierajú, ako by sa rozvíjali, tak niečo, čo nám z toho vypadne, je aj to, že komerčný svet komerčných rádií niečo s tým kultúrnym prostredím robí. Stále ešte hovorím len A. Čiže máme tu obrovský tlak pod obrovskou uniálnou témou zjednocovania trhu, keď tu fungujú komerčné rádiá, ktoré nepodnikajú vo voľnom priestore, podnikajú len a len na štátom vlastnených licenciách, a nie každý z nás, nie každý zo dňa na deň sa môže stať vysielateľom, deformujú uniálne kultúrne prostredie podľa mňa a podľa mnohých, lebo toto nie je výmysel, ani tento, ani ten môj návrh zákona, ktorý som dával pred dvomi rokmi, nie je výmyslom Slovenska. Toto si všimli pred časom vo Francúzsku, všimli si to v Poľsku, v Maďarsku, v Holandsku, v Írsku. A to sú štáty, ktoré dlhodobo podľa mňa budujú podľa mňa demokratické pravidlá a tak isto mali na srdci podľa mňa dve veci, z ktorých prvá bola tá kultúrna diverzita, respektíve zachovanie si svojej osobitej kultúry, aby ten obrovský tlak, ktorý ide pod jednotnosťou trhu a všetkých komerčných pravidiel, mal minimálne nejakú hrádzu.

Téma kvót, ten návrh zákona sa nevenuje iba tomu a možno na konci to spomeniem, ale to už hovorili aj predrečníci, možno to je tiež dôležité, má v zásade v našich spoločensko-kultúrnopolitických podmienkach nie dobrý ohlas podľa mňa z dvoch príčin.

Prvé, 25-ročná vzdialenosť od bývalého režimu ešte má nejaké reminiscencie v mnohých pamätiach a vtedy fungoval systém kvót. Ja chcem povedať, že akýkoľvek teraz zavedený sa jemu nepodobá v ničom. Môžeme populisticky, možno tak prvoplánovo útokom na prvú signálnu povedať, že vy komunisti zavádzate kvóty, ale budem sa snažiť v prejave vysvetliť, kde je tu rozdiel.

No a druhá téma je, nepomohli tejto téme tzv. z môjho pohľadu hej Slováci, keďže sa vydali nie veľmi šťastne po tejto ceste. A strana, ktorá si ukradla aj teplý vzduch, tu už bola spomínaná pri tej téme s tým, že veľmi často sa objavuje v niektorých komerčných televíziách, čo sme si všimli mnohí. A dokonca my sme dávali s kolegom Hraško aj podnety v týchto veciach, takže nespíme. Inak sme ich aj dávali, odvtedy už sú možno aj tri mesiace. Kolega Galko sa mýli v tejto oblasti. My nemusíme meniť ten zákon, je napísaný dobre. Tam tá vyváženosť a prístup sú proste zadefinované. Dokonca my ho máme ešte len v spravodajstve, ale ho majú, myslím, len dve krajiny Európskej únie aj v publicistike. A máme tu iné príklady, kedy iné relácie dostávajú obrovské pokuty za to, že nevyvážili. No a tuná niekto ako keby nemal vôľu a chuť sa týmto zaoberať.

A mňa v posledných dňoch vyrušila ani nie tak TA3, to nech teda retransmisná rada rieši, a podnety tu boli, ale to, čo robí TASR, daňami platená, resp. z kapitoly rozpočtu platená tlačová agentúra. Osobne som si to teda nevšimol. Bohu vďaka za strážcov demokracie, že to vytiahli samotní novinári, ktorí mali pocit že 7 % komunikačného kontenta, ktorý sa objavuje v monitoringu tejto štátnej tlačovej agentúry, resp. verejnoprávnej tlačovej agentúry, je asi neakceptovateľných, keďže vieme, že to politické spektrum od strany SMER inde je tak rozdrobené, že by si minimálne v nejakom monitoringu zaslúžili tie strany rovnakú pozornosť. Ale len tu v parlamente sa nachádza 11 opozičných politických strán. Keby z nich mala mať každá tých 7 %, no tak SMER sa nedostane ani k 20 % všimnosti. Čiže asi to naozaj vyvážené nie je. A predpokladám, že sa na kultúrnom výbore na túto parciálnu tému pozrieme.

Čiže ku kvótam. Myslím si, že táto téma sa do pléna parlamentu musela dostať. Ja som to skúsil v roku 2013 sem dostať, keď môj návrh v kocke hovoril o tom, aby sme urobili tak nie strmý nábeh. A teda zaviedli rovno 25 % pre rádiá, ktoré vysielajú z licencie. Ale sme tu začali 10 % a v nábehu skončili pri 30 %. Tento návrh ráta s tými 25 %.

Ideovo sa bavíme o kvótach. A chcem, aby bolo jasné, že ja s touto myšlienkou súhlasím. A dúfam, že som uviedol dostatočné dôvody na to. Tak možno pre potreby druhého čítania je toto v otázke diskusie. Chcel by som to stihnúť ešte doobeda uviesť, pretože ja som avizoval, že moje vystúpenie bude dlhšie.

Chcel by som povedať v konštruktívnom prístupe alebo uviesť to, že ja mám problém v zásade s úplne inou vecou. A to je definícia slovenského umeleckého diela alebo toho, čo vlastne ideme regulovať, čiže toho, čo je tým, tým obsahom. A poviem tie dôvody a teda poobede sa asi tejto téme budem venovať dlhšie, a to jednak preto, že my sme s predsedom výboru absolvovali takú prestrelku mediálnu, kde je tento uralgický bod alebo ten najdôležitejší bod, ak chceme teda niekomu pomôcť, tak budeme musieť nájsť zákonné parametre na to, aby sme zadefinovali, čo tým slovenským umeleckým dielom je, resp. na koho sa má tých 25 %, ak ich následne schválime, bude vzťahovať. A ja mám problém, a chcel by som možno takto krátko cestou odovzdať to aj ministrovi kultúry, s tým, že som si dopisoval s Európskou komisiou v tom roku 2013 a tu je expressis verbis napísané, že, tak ako ste zadefinovali v tom § 28a slovenské dielo, to znamená slovenské dielo určené na pobyt slovenského umelca, resp. teda na to, že sa nachádza ten umelec na území Slovenskej republiky, resp. tvorí na jej území. To je v príkrom rozpore s tromi článkami európskej zmluvy, a to priamo s článkami 18, 49 aj 52. Mne to písala vtedy vtedajšia zodpovedná komisárka za tento rezort pani Kroesová. A na základe toho sme sa my snažili vyšpecifikovať to, čo nám v tých odporúčaniach dala, ako to teda majú iné členské štáty Európskej únie urobené, keďže v momentálnom stave je ich už viac ako 15 z celej dvadsaťosmičky, ktoré v rôznych podobách tento systém zavedený majú. A to bolo, že dá sa to urobiť len na základe ochrany štátneho, resp. úradného alebo teda národného jazyka členského štátu. Tým pádom aj z toho, čo pán predseda výboru vtedy v relácii zosmiešňoval s tým, že sa vymyslel autorskoprávny termín slovenská hudba s textom v slovenskom jazyku, nie je možné to predsa mať, lebo hudba sa nepíše v jazyku, ale je to teda iný nosič, tak aj vypadáva, že to, čo máme zadefinované ako umelecké dielo, je v príkrom rozpore s uniálnymi pravidlami, a preto by som chcel upozorniť na to, že pravdepodobne toto, čo sa bude asi najmenej páčiť, budú to komerčné rádiá, tak ak prijmeme takýmto spôsobom, tak z môjho pohľadu riskujeme žaloby. Myslím si, že mali by sme sa pre potreby druhého čítania zamerať na to, že to slovenské dielo nemôže byť zadefinované tak, že sa vzťahuje na umelca, ktorý má občianstvo v slovenskej republike. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Číž, Miroslav, podpredseda NR SR

Dobre, prepáčte, pán kolega, že vám skáčem do reči, čakal som dve minúty na prerušenie rokovania, ale nepodarilo sa mi ho prerušiť. Keďže chcete vystúpiť poobede, tak nemá význam, aby sme ukončovali túto kapitolu.

Takže, kolegyne kolegovia, dovoľte mi prerušiť rokovanie na dve hodiny, o 14.00 hodine budeme pokračovať opäť v rozprave vystúpením pána poslanca Viskupiča.

(Prerušenie rokovania o 12.04 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Niekedy tie prerušované veci pri rôznych ľudských činnostiach nerobia dobrotu, ale dúfam, že tentokrát to bude dobré. V prvých dvanástich minútach môjho vstupu som sa snažil pomenovať, čiže sme po reklame, tak dáme to o 50 sekúnd naspäť, ako je teraz dobrým zvykom našich komerčných televízií podobne robiť, podľa mňa pre potreby prvého čítania ako ideovej zložky tohto novelizačného úsilia ministra Maďariča, ktorý hovorí v podstate z môjho pohľadu o dvoch podstatných veciach, prvé sú kvóty na hranie hudby a druhé je transpozičná snaha a resp. potreba transponovať niektoré ustanovenia európskej legislatívy. A zaoberal som sa iba tou prvou časťou. A to bolo to, prečo si myslím, že zavedenie kvót do vysielacej alebo programovej skladby našich rádií, či už sú to vysielatelia zo zákona alebo verejnej služby alebo verejnoprávne médiá, alebo vysielatelia z licencií, sa mne ako idea javí ako dobré, dokonca potrebné. A dokonca si myslím, že by sme nemali byť na konci toho európskeho procesu, pretože chcem, aby zaznelo hlavne to, že my nie sme v tomto zámere alebo v tejto iniciatíve prví.

Možnože by bolo veľmi dobré povedať to, prečo sa svojho času Francúzi rozhodli urobiť tu podľa mňa veľmi podstatný krok a to, čo som sa snažil v prvej časti môjho vystúpenia povedať, že si všimli neblahý fakt, že sa im v rámci európskeho priestoru pod diktátom jednotnosti trhu kultúra nie diverzifikuje alebo nerozvíja tým smerom, na čo by Európska únia mala dbať, a teda tým z môjho pohľadu aj pilierovým prvkom Európskej únie, čo je zachovanie kultúrnej diverzity. A keďže sa nám stretli dve proti sebe stojace iniciatívy, a to je zachovanie alebo javy spoločnosti, nazvime ich tak, a to je zachovanie kultúrnej diverzity, pričom oproti tomu stojí jednotnosť trhu, tak presne na pôde tohto sa nám stretáva to v mnohých štátoch podľa mojich informácií. Ja tu mám údaje zodpovedajúce roku 2013. Ale najnovšie iniciatívy v tejto oblasti hovoria nie o dvanástich štátoch Európskej únie, ale o šestnástich týchto štátoch. Čiže mohli by sme aj tak voľne povedať, že keby Únia dokázala vypracovať inú metodiku alebo iný nástroj, ako brániť unifikácii kultúry cez európske spoločenstvo, a tá metodika by nemusela obsahovať národnú reguláciu v oblasti médií a rádií, tak by sme sa tu nemuseli baviť o kvótach.

A teraz si rozdeľme audiovizuálnu tvorbu a audiotvorbu. Myslím, že to tu zaznelo. A ja poviem aj číslo k tomu. My predsa audiovizuálnu tvorbu v našich televíziách máme vysoko, ešte raz, veľmi vysoko regulovanú. Zo zákona u nás platí, že z európskej tvorby tam musí byť umiestňovaných viac ako 50 %. Dlhodobo s tým žijeme. A myslím si, že takáto iniciatíva bola už pri našich prístupových rokovaniach. A takisto keď si pozrieme aj zákon č. 308/2000 Z. z. a podobne viac-menej, ja som nezachytil nikoho, že by proti tomuto nejakým spôsobom protestoval, resp. by to otváral. Keď sme mali v roku 2012 tu v tomto pléne transpozičnú snahu rovnakú, sme zavádzali kvótu do oblasti ponúkania, nazvem to tak, volá sa to anglicky, on demand, čiže naši operátori, ktorí pôsobia v audiovizuálnej oblasti, ponúkajú filmy, ktoré sa dajú vypožičať na nejaký čas, tak tu tento parlament odhlasoval 20-percentnú kvótu európskej tvorby aj do oblastí požičiavania filmov.

Dlhodobo a z mnohých príčin sa tu bavíme, že nám to zostalo ako keby na voľnú reguláciu. Z hľadiska prístupu k Európskej únii to nechali na reguláciu členských štátov. A podľa mojich informácií 12 členských štátov do roku 2013 zaviedlo kvóty do oblasti pôsobenia rádií, vysielateľov, či už z licencie alebo štátnych v niektorých štátoch alebo verejnoprávnych médií. A to sú také neliberálne krajiny, ako je napríklad Holandsko, Slovinsko, Lotyšsko, Maďarsko, Francúzsko, Švédsko a dokonca Írsko. Čiže vo februári ja som dostal správu dokonca z Bundestagu, že nemecký parlament sa zaoberal tým, že postavenie nejakej hrádze unifikácii ich obrovskej kultúry, ktorú Nemecko má, urobí, budú sa baviť takisto o témach a regulácii v tejto oblasti a žiadna iná cesta ako zavedenie kvót pre vysielanie rádiostaníc neexistuje. Možno by tu existovalo pre potreby Slovenskej republiky aj iné riešenie. Po roku 2013 (asi po prvom polroku) sme oddebatovali v tomto pléne to, že tu je tá idea a snaha zaviesť kvóty aj iné riešenie, ktoré by možno viac zodpovedalo liberálnemu pohľadu. A podľa mňa my máme veľmi zle nastavené pravidlá v zákone č. 308/2000 Z. z. A týka sa to cross vlastníctva médií. Podľa toho, ako sa nám to dostalo do právnej úpravy, môžeme to nazvať lex Rusko. Svojho času sa nám stalo to, že pri politickej ambícii jedného pána sa chcel zákonodarca vysporiadať s tým problémom, aby neprichádzalo ku kumulácii vlastníctva médií v audiovizuálnej tvorbe aj audiotvorbe, čiže televízie a rozhlasu, a aby nemohla byť ovplyvňovaná verejná mienka tým, že niekto vlastní priveľa médií, nazvime to tak. Tento relikt, ktorý podľa mňa doteraz v právnom systéme máme, jednak nie je urobený dobre a jednak bráni tomu.

Ak tu my sa teraz bavíme o tzv. monotypových rádiách, ktoré vytvárajú nejakú programovú službu, s touto programovou službou prichádzajú v licenčnom konaní pred licenčnú radu, ak v tejto z môjho pohľadu súťaží krásy, ale máme ju tak v zákone nastavenú, uspejú, dostanú možnosť vysielať, ale viac-menej všetky rádiá sa venujú monotypu. Aby sme si rozlíšili, čo je monotyp, nebavíme sa o tom, či vznikne džezové rádio alebo rádio rockové, ale bavíme sa o tom, či budeme mať spravodajské rádio alebo regionálne rádio, alebo rádio, ktoré sa venuje hudbe. A nám sa stalo, že my máme v podstate všetky rádiá monotypové a hudobné. Keď sme sa bavili o programovom vyhlásení vlády, hovoril som o tom, aby sme sa zamerali aj na zákon č. 308/2000 Z. z., nedostalo sa to do programového vyhlásenia vlády. A myslím si, že tento zákon by zniesol zásadnú revíziu, ale asi to už zostane na program pre iné vlády.

Viem si predstaviť, je to podobné v Čechách alebo v iných krajinách, že ak existuje nosná tzv. mainstreamová stanica pri jednom vlastníctve jedného mediálneho domu, tak si potom môže daný silný vysielateľ, ktorý má celoplošné rádio s jednou programovou skladbou venujúcou sa mainstreamu, sformátovať aj iný ten typ. A vtedy by nám mohli vznikať silné, kvalitné, regionálne rádiá, resp. možno aj hudobne profilované, pretože by si povedal vysielateľ napríklad., že keďže má celoplošné rádio v mainstreame, vie sformátovať pre potreby Bratislavského kraja rádio džezové. Z hľadiska nastavenia parametrov biznisu pravdepodobne viem, a to už máme skúsenosti, že keď niekto sformátuje rádio zaoberajúce sa len nejakým výsekom hudby, napríklad slovenské, to už máme príklad, na trhu neuspeje.
Myslím si, že aj v tejto miere by sme mohli hovoriť o tom, ako pomôcť slovenskej hudbe, ako pomôcť možno tej vážnej hudbe, možno hudbe, ktorá má z východiska predpoklad byť menšinovou. Ak by teda existovali silné mediálne domy, ktoré by dokázali svoju ponuku následne regionalizovať, resp. umiestniť možno, vidím Igora Hraška, aj do folklóru, tak by to vedeli urobiť pri tom, že by sme im to v zákone nieže neumožnili, ale umožnili. Riziko spájania, resp. oligarchizácií médií nám tu ostáva ako stále zdvihnutý prst, takže myslím si, že toto znesie debatu, ale napriek tomuto reštrikčnému opatreniu si myslím, že k oligarchizácii v našej mediálnej sfére prichádza a zákonné nastavenie proti tomu nevieme účinne nastaviť. Preto by sme si mali v tomto radšej priznať, že pre potreby toho dobrého nastavenia treba uvoľniť ruky a zamerať sa na iné mechanizmy, aby nás tu do mediálneho prostredia oligarchovia netlačili. To, čo súčasne ako platná právna úprava tu je, je skôr mimikry a nezodpovedá realite. A napriek tomu sa môžeme pokojne baviť o tom, že ten komerčný svet alebo svet oligarchov si nájde svoje cestičky.

A sme absolvovali asi tri poslanecké prieskumy ohľadom Rádia VIVA. Toto je presne príklad toho, ako sa obišiel zákon, pretože minimálne všetci na výbore vieme, kto mal o to rádio záujem a kto ho nakoniec získal. A tomu, že ho bude vlastniť jeden silný mediálny dom, ktorý vlastní u nás licenciu na vysielanie jednej z komerčných televízií, a ľudia pracujúci pre túto televíziu pôsobia aj v tom novom rádiu, zákonné nastavenie nijako nezabránilo, skôr si myslím, že nášmu mediálnemu svetu ubližuje to, že sa chceme pred verejnosťou tváriť, že máme nastavené pravidlá a dodržujeme zákony.

Aby niekto obchádzal zákon a tváril sa tak, že nekupuje členov, a ja budem možno teraz ostrejší, našej Rady pre vysielanie a retransmisiu, aj to sme sa snažili na jednom poslaneckom prieskume vyskúmať. A mnohí členovia tam potvrdzovali to, že si nevedia vysvetliť, ako môže jednochlapová eseročka, právnická agentúra, s tým, že až potom sa rozhodla stať sa vysielateľom jednej programovej služby jedného konkrétneho rádia, až potom sa stať vysielateľom a získať celoplošné frekvencie, ako k takémuto projektu môže dať táto rada päť radných hlasov, to sme sa inak doteraz nedozvedeli, ako sa to mohlo stať. My sme mali na tom poslaneckom prieskume záver s tým, že tu počkáme na rozhodnutie súdnej moci a v tomto prípade aj Najvyššieho súdu. No a, čuduj sa svete, aj to rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo v tom, že koniec koncov získala toto bohatstvo štátu čiže všetky tieto frekvencie pôvodne jednochlapová eseročka, právnická agentúra. A myslím si, že ak by sme mali zákon, ktorý toto vie postihnúť, tak by sme urobili mediálnemu svetu dobre.
Otázka regulácie je, vrátim sa k predmetnému návrhu zákona, pán spravodajca, nemusíme sa usmievať, pretože stále sme pri novelizácii zákona o retransmisii, takže táto mierna odbočka súvisí presne s témou, že ak sa budeme baviť o kvótach, ja v tejto miere tento zákon podporujem.

Moja výhrada je k tomu nábehovému percentu, čo sa budeme snažiť pozmeniť, teda ak na to nájdem dostatočné množstvo poslancov, aby sme rozložili v priestore a čase to, aby sa či už verejnosť, poslucháči alebo aj tie komerčné rádiá vedeli lepšie vysporiadať s tým, že príde k nejakému vymedzeniu nejakého vysielacieho priestoru medzi 6.00 a 24.00 hodinou hudbou, ktorá bude mať slovenské korene.

Druhá výhrada, ktorú som spomínal, je výhrada, ktorá sa týkala podľa mňa toho kruciálneho a zásadného bodu o tom, čo teda slovenské dielo je. Ak sa pozrieme na účely tohto návrhu zákona, je to tam definované v § 28a. A ja si teda dovolím zacitovať mierne z dôvodovej správy, kde ministerstvo alebo teda navrhovateľ hovorí o tom, že slovenské hudobné dielo je hudobné s textom aj bez textu, pričom podmienkou je, že autor hudby alebo textu alebo výkonný umelec, má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. A tu je problém. Ja chcem veriť, že ohľadom tohto prebehla komunikácia s Európskou komisiou, pretože keď som sa v roku 2013 týmto zaoberal, ja som to chcel riešiť dvomi cestami. Tu mi bola absolútne a priori odmietnutá tzv. rezidentúra alebo pobyt, že ten trvalý pobyt je alebo bol na území Slovenskej republiky. Francúzi to vyskúšali a prehrali s tým. Presne takto to spravili a boli z toho dva súdne spory. A takto to proste urobiť nešlo. Tak som poslal inú žiadosť a to bolo, či by sa nedalo prihliadať pre účely definície slovenského diela s tým, že by to boli umelci, ktorí sú organizovaní v nejakej kolektívnej ochranke predmetného členského štátu. A odpoveď z Európskej komisie na to bola taká, že predsa aj tá kolektívna ochranka má nejakú rezidentúru, niekde sídli. A aj to by bolo diskriminačné. Čiže skúsim to ešte vysvetliť. Ak by sa aj samotný Elton John chcel chrániť alebo svoje dielo chcel chrániť slovenskou SOZA alebo inou ochrankou, tak to by z neho „vyrábalo“ slovenského umelca. Ale ani toto by nešlo, pretože tá kolektívna ochranka predsa sídli v Slovenskej republike a keďže má sídlo v Slovenskej republike, oproti ostatným umelcom z celej Európy by to bolo diskriminačné, čo by išlo proti ustanoveniam základnej zmluvy o fungovaní Európskej únie, a preto to tak nejde urobiť.

Preto vznikol podľa mňa ľudsky nepochopiteľný právny termín. A ten právny termín znel hudobné dielo v slovenskom jazyku. Áno, stalo sa to kritikou, toto kritizoval aj vtedajší predseda kultúrneho výboru, či už mediálne alebo na výbore. keď sme sa o týchto témach bavili. Bohužiaľ si doteraz myslím, že to inak urobiť nejde, pretože ak chceme definovať slovenské dielo a nechceme byť diskriminační a chceme byť v súlade s európskymi normami, tak vieme slovenské dielo zadefinovať iba tak, že budeme chrániť slovenský jazyk ako kultúrne dedičstvo a musí to byť urobené tak, že do oblasti, kde chceme slovenské diela vidieť, potrebujeme teda dať iba a len ten parameter slovenského jazyka, a nie údaj minulého alebo súčasného trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Ja budem čakať na vyjadrenie, ak a priori alebo vopred vieme, že toto spôsobí problém, chcel by som predostrieť, že nás teda potom tí, ktorí budú touto reguláciou dotknutí, a oni sú veľmi nahnevaní, budú napádať, že sa chceme do ich oblasti teraz v tej voľnejšej pôsobnosti dostať, čiže ide o tie komerčné rádiá, ak sa im tento nápad nebude páčiť, o čom vieme.

Tuná je jeden pán poslanec zo strany, ktorá vznikla len nedávno a ktorej predsedníčkou je šéfka komerčného rádia, tak vieme voľne predpokladať, čo to asi s komerčnými rádiami spraví. A nemyslím si, že sú na tom tak kapitálovo slabo, že by niekoho teda nelajzli nejakou žalobou voči Slovenskej republike. A keď teda pre potreby tejto zmeny zákona zažalujú Slovenskú republiku s tým, že ide proti európskym smerniciam, tak urobíme téme toho s tým, že chceme, aby v slovenských rádiách sa hralo viacej slovenskej hudby, viac zlého ako dobrého. Čiže ak budeme riskovať to, že pre potreby tohto zákona zadefinujeme, či ten umelec mal alebo má pobyt v Slovenskej republike, je podľa mňa a teda aj podľa eurokomisárky vtedy Kroes v rozpore s tromi ustanoveniami európskej legislatívy. Preto sa chcem spýtať možno pre potreby záverečného slova a podobne, tá komunikácia či prebehla a ak prebehla, či sme si istí, že tieto spory, ktoré môžu nastať, Slovenská republika vyhrá. Inak radšej zíďme z kratšej cesty dolu a zmeňme definíciu slovenského diela na to, že chceme chrániť slovenský jazyk, a nie ľudí, ktorí mali alebo majú pobyt na území Slovenskej republiky.

Ďalšou témou, ktorej by som sa chcel dotknúť, je téma, ktorú teda tu nie celkom podľa mňa šťastne definujeme. A hovoril o nej pán poslanec Hlina. A naozaj ja už tu volám po otvorení tej kultúrnej debaty širšej, akým spôsobom sú nasadzované reklamné bloky a či našu spoločnosť chránime alebo nechránime proti neblahému vplyvu reklamy na cigarety a alkohol. Ono sa to tu nachádza tak marginálne, ale predsa len by sme si mohli už k tomu raz sadnúť a uzavrieť túto tému jej vyriešením a spravením nejakej zásadnej dohody, pretože inak či populisti alebo ktokoľvek, kto sa touto témou chce zaoberať, nám to sem budú neustále nosiť, ako keby nás tým chceli atakovať. A myslím si, že nejaká zmena v tej oblasti posunúť to po tej dvanástej hodine tu je jeden z nápadov. A podobne je minimálne na zamyslenie, a nechcem to nazývať, že je to o odvahe, aby sme to už raz vyriešili. Ja si viem predstaviť aj absolutizáciu tejto témy. A vôbec by som sa v rámci mediálneho mixu nebránil tomu, aby z audiovizuálnej tvorby a audiotvorby reklama na tento typ výrobkov vypadla úplne. Ale hovorím, že tomuto by mala predchádzať bazálnejšia debata, nie iba taký výkrik s tým, že čo to vlastne urobí s marketingovými mediálnymi plánmi jednotlivých vysielateľov. A mňa by to teda osobne zaujímalo. A potom teda by sa tu malo prikročiť k nejakému riešeniu.

Posledná vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je odpoveď na otázku, čo by mohli priniesť tie kvóty. Mnohí sa boja, že sa im to podobá na ten bývalý režim a že bývalý režim teda tu kvótoval vysoko, dokonca zakazoval hranie nejakého typu hudby.

A ja si myslím, že treba si odpovedať na otázku, čo sú tie dva benefity. Možno tí kritici budú vedieť potom uviesť viac-menej to riziko, ktoré by ale nemalo byť len v nejakej všeobecnej rovine s tým, že obmedzujeme slobodu. Hovoril som o tom, že vo vysoko regulovanom prostredí prichádza k určeniu pravidla. Nemáme dobrú situáciu v hraní slovenskej hudby. V tom roku 2013, a to mi tu teda chýba, neexistovala ani daná štatistika, ktorú som chcel. Ja sa chcem spýtať, existuje už teraz štatistika komerčných rádií alebo vychádzame z nejakých ich vnútorných playlistov alebo štatistík, ktoré si vedú komerčné rady samotné, alebo má štát vedomosť, koľko sa tej hudby hralo pre potreby toho roku 2013? Ale aj teraz sme sa pohybovali v rozmedzí pri komerčných rádiách. A teraz sa podržte, sú rádiá, ktoré hrajú toho menej ako 2 %. A to už bol pohľad, ktorý bol vysoko alarmujúci. Preto mi vypadli z toho dve zásadné veci, ktoré by som chcel do zákona doplniť, alebo možno teda aj otázky. A ono to súvisí s tým, že okrem týchto parametrov, či už o tom, koľko tej hudby bude, ako ju zadefinujeme, sa otvára aj otázka, kto to bude kontrolovať. Bude mať retransmisná rada v tejto miere zvýšený rozpočet?

Mne vadia dve veci pri tom kontrolórovi alebo teda tom orgáne, ktorým bude retransmisná rada.

Prvý problém je, kontrolovať to tá rada bude iba na dožiadanie, neviem, či ste si to všimli v tom zákone, ale... (Reakcia z pléna.) Nie, nie, pani poslankyňa, ono je to zadefinované tak, že ak retransmisná rada o to požiada komerčné rádio, tak komerčné rádio je povinné povedať, koľko tej hudby hrá. Tak je o tom, myslím, rovnako paragraf. Čiže vieme, kde žijeme, si poviem, že tieto dve rádiá ja nechám na pokoji a nikdy sa ich na to neopýtam. Prečo to nie je nastavené tak, že potom zvýšime nejaké rozpočtové parametre retransmisnej rady. A keď už to teda chceme zavádzať, a mali by sme vychádzať z pravidla, padni, komu padni, tak by to mali robiť v nejakom cykle kvartálnom, polročnom, mesačnom, v takom, na akom sa dohodneme, ale automaticky, a nie tak, ako je to za zadefinované v zákone, že na požiadanie má vysielateľ z licencie povinnosť teda predostrieť, koľko je tej hudby a či dodržiava parametre tohto zákona, ktorým mu to nastavujeme. Toto je môj prvý problém.

A druhým problémom je teda naznačená otázka, či pre potreby ustanovení tohto zákona a pre tú novú kompetenciu bol oslovený minister financií a retransmisná rada bude mať opakovane päť rokov, keď sa zaoberáme správou, či už na výbore alebo tu v pléne, hovoríme o finančnom poddimenzovaní retransmisnej rady, keď má kontrolovať všetky komerčné rádiá, a vychádzam z toho, že by teda mala kontrolovať všetky rádiá, či dodržiavajú ustanovenia tohto zákona, paralelne aj zvýšený rozpočet možno na to, aby mohli vybaviť technickými zariadeniami toto vysielanie, a následne ja si myslím, že to bude potrebovať aj nejaký personálny moment, pretože už v troch alebo štyroch posledných správach z retransmisnej rady sme boli oboznámení s tým, že sú na strope s využitím personálnych a technických kapacít retransmisnej rady, a teraz im dávame podľa mňa dosť mohutnú kompetenciu, ak to chcú naozaj relevantne vyhodnotiť, a podľa mňa dosť silný sankčný mechanizmus, ktorý následne nastáva, na to s tým, či to budú mať šancu vôbec zmonitorovať.

Čiže k otázkam, čo prinesú kvóty, tak prvé je, že retransmisná rada dostane kompetenciu a zároveň povinnosť toto monitorovať. A pýtam sa, či to zvládne, či má na to dostatočné peniaze a prečo jej to teda nedávame ako automatickú povinnosť a nezaväzujeme ju tým, ale nechávame to na osobnom rozhodnutí niekoho z rady. Naozaj si myslím, že je 17 tých zásadných vysielateľov, z ktorých niektorí vedia zarobiť. Hovorí sa, že zarábajú u nás len dve-tri rádiá. No ale prečo by mal dostať niekto možnosť rozhodnúť, že od toho-ktorého rádia si to proste žiadať nebude. Tomuto celkom nerozumiem. A keď sa mám tváriť ako zákonodarca, ktorý prijíma všeobecné zákonodarstvo, tak by tu mala byť určená jednotnosť prístupu, pretože ja chcem veriť všetkým radným, ale automatické nastavenie zákona by nemalo zvyšovať ich kompetenciu do tej miery, že budú môcť medzi jednotlivými vysielateľmi rozhodnúť, kde tvrdosť zákona dopadne absolútne a kde sa tvrdosti zákona vedia vyhnúť. Takto sa všeobecné zákonodarstvo podľa mňa prijímať nemá.

Ďalšia odpoveď je na tú rečnícku otázku, čo prinesú kvóty. A to je to. čo som naznačil v jednej z faktických poznámok k tejto téme. A to sú peniaze. Myslím si, že pri tej motivácii mnohé krajiny, ktoré tam pristúpili, tak ako som ich vymenoval, nemali na mysli len kultúrnu diverzitu, ale aj to, že ich územie produkuje pri používaní, a o tom sa bavíme, nejakých umeleckých formátov a teda aj vysielaním rádií nejakú sumu peňazí. A zamerali sa na to, že tá suma odchádza z ich krajín. Ak tu voľne predpokladáme pri analógovej alebo poolovej metóde, že ak sa hrá veľké percento zahraničnej hudby, tak na základe prerozdeľovacieho mechanizmu, nechcem ísť do hĺbky, veľa peňazí odíde z územia Slovenskej republiky. Alebo niekedy to bolo tak vo Francúzsku, keď k tomu prikročili. A preto si myslím, že ten pozitívny dopad pri tomto je. A chcem, aby on zaznel natvrdo a naliali sme si čistého vína. Áno, jedná sa tu aj o peniaze. A tieto peniaze podľa mňa, ak sa zameriame na to, kde majú skončiť, tak budú môcť skončiť viacej na ich prerozdeľovaní medzi slovenskými umelcami, a nie u nejakých Justinov Bieberov a podobne v zahraničí. Je to dobré? Je to zlé? Ide o to, že sa vybrali raz umelci za premiérom, raz za predsedom parlamentu svojho času a podobne a bojovali za svoje vlastné tantiémy. Alebo na druhej strane máme na mysli, že sa tak finančné prostriedky dostanú viac k slovenským umelcom, a teda aj na novú tvorbu. Mám pocit, že návrh zákona chcel toto vybalansovať, a myslím si, že ak si túto otázku položíme, ja odpoviem, že je to dobré. Chcem, aby v tej debate proste boli naozaj všetky karty na stole. A odpovedzme si tu, či naša kultúra netrpí aj finančným poddimenzovaním, tým, že často je to tak metaforicky opisované, že sa stala popoluškou, a či zdroje, ktoré by mohli zostať na území Slovenskej republiky, nie je dobré teda takýmto spôsobom u nás nechať. Áno, súvisí to s tým. A ja so všetkou vážnosťou hovorím pri otázke, čo prinesú tie kvóty, to, že prinesú aj peniaze.

No a posledná vec je, čo teda tie kvóty a debata okolo nich prinesie. A to je to, že je to téma, ktorá podľa mňa nie veľmi šťastne sem bola zaradená. Tu sa diala vtedy kauza VÁHOSTAV-u a minister kultúry s premiérom spravili tlačovku, kde predpokladal celý národ, že príde k nejakému zásadnému posunu a vyjadreniu k tejto kauze. A naraz, hops, tie kvóty sú všeobecne obľúbenou témou. Myslím si, že či už SMER alebo nejaké iné prieskumné agentúry verejnej mienky presne vedia, že toto je téma, s ktorou súhlasí takmer 80 % obyvateľstva. Chcú to zmeniť. Je to pod témou toho, že môžu tu zostať peniaze, zachovať si kultúrnu diverzitu. A odpustite mi, pán minister, myslím si, že keď ku koncu volebného obdobia s parametrami legislatívneho procesu, keď sa touto témou budeme opäť v druhom čítaní zaoberať v septembri, prichádzame do volebného obdobia, tak je to veľmi dobré z hľadiska politického marketingu vymyslené. A tu je pre mňa troška kritika, lebo ja som chcel túto tému vidieť viac-menej vecne a možno aj pomôcť tomu, aby sme vysvetlili, o čo sa jedná a že to s komunistickými kvótami nijakým spôsobom nesúvisí. Stratili sme možno túto zbraň. Vy ste nabili pištole a delá mnohým kritikom, viac-menej pri kritických hlasoch od niektorých oponentov tejto témy, ktorí sa tu ďalej ani nedostali, iba hovorili o tom, že snažíte sa prekryť VÁHOSTAV takto obľúbenou témou. A ja si myslím, že to tej téme ubližuje a mohli sme to vyriešiť omnoho a ďaleko skôr a pri mandáte vašej vlády alebo pléna tohto parlamentu, mať v rukách už nejakú evaluáciu toho procesu. A mohli sme sa tak baviť alebo rozprávať o tom, či tento krok zo začiatku vášho volebného obdobia dobrý bol alebo nebol. Od tohto sme oprostení, ak to prezident podpíše alebo nepodpíše, platnosť toho zákona prechádza úplne skoro na prelomové obdobie funkčnosti tejto Národnej rady. A takisto sa pripájam k tej kritike, že táto téma je kúsok zneužitá pre potreby politickej kampane. A pre mňa to je len na škodu veci, a preto na otázku, čo prinesú kvóty, odpovedám aj to, že je to náboj do politickej kampane, čo nie je dobré, lebo tá téma sa tým pádom automaticky spolitizuje.

No a posledná odpoveď na otázku, čo prinesú kvóty okrem peňazí, zachovania kultúrnej diverzity politického náboja pre stranu SMER, je to minimálne možnosť, že existuje nástroj, kde jeden z ďalších členských štátov, keďže táto oblasť sa nechala z pohľadu európskej regulácie na pôsobnosť od členských štátov, ho zavádza, a teda, keďže to navrhuje strana, ktorá je vo vláde, tak asi sa aj zavedie, prichádza tu k niečomu, čo podľa mňa nesvedčí celkom o dobrom parametrickom nastavení Európskej únie. Čiže myslím si, že či už v agende jednotného trhu, digitálnej agende alebo kultúrnych agendách by sme mohli dať otázku aj na pôde Európskej rady, neviem, ako vy často chodíte na Európsku radu, keďže ja aj v eurovýbore disponujem zištne témou kultúra, ale my sme asi ani nemali možnosť sa tuším na eurovýbore stretnúť, či by neexistovala nejaká možnosť iniciácie toho, že ak máme byť silní v rámci európskeho priestoru proti neblahým dôsledkom parametrického nastavenia budovania jednotného trhu, či nemáme túto tému otvoriť aj z pohľadu Európskej únie a nechať jednotlivé národné štáty sa hĺbkovo boriť s témou zachovania kultúrnej diverzity takpovediac iba a len s parametrami sily národných štátov, či ju nemáme otvoriť širšie, pretože môj osobný prínos do tejto témy je, že by bolo dobré pre to naše nadchádzajúce predsedníctvo, aby sme medzi našimi štyrmi možnými prioritami pre naše predsedníctvo zaradili presne túto tému. A to je téma kultúrnej diverzity a ochrany kultúrnych v najširšom možnom významne slova špecifík jednotlivých členských štátov.

Je to aj politické prihovorenie, aj podaná ruka na to, aby sme zodpovedných ľudí na SK PRES-e o tejto téme presvedčili, pretože by nám tu potom nemuseli vypadávať parciálne témy, ako sú kvóty v rádiách, ale mali by sme nejakú silnú protizbraň na to, aby všetky dobré parametre budovania jednotného trhu mali aj svojho pandanta, negatívne. A to je, že sa nám viac alebo menej kultúrne prostredia unifikujú a tí silnejší hráči s možno väčšími obsahmi alebo zrátanými obsahmi na viac ľudí a s väčšími finančnými prostriedkami dokážu štáty, ktoré sú ako my malé, valcovať. A myslím si, že projekt Únie určite nechcel mať vo svojej DNA zabudované to, že má prichádzať k unifikácii kultúry cez európsky priestor. Ale ja si osobne myslím, že presne, naopak, má prichádzať k podpore a zachovaniu všetkých špecifík národných kultúr jednotlivých členských štátov.

Tuto skončím a dúfam, že táto téma stratí ten politický náboj a dokážeme si odpovedať na to, čo prinesú tie kvóty vecne, a zameriame sa na tú oblasť, kde chceme túto reguláciu mať alebo nemať, s tým, či táto regulácia je nastavená z hľadiska nábehu dobre, či definícia slovenského diela zodpovedá alebo nezodpovedá jeho definícii z Európskej únie, pričom ak jej nezodpovedá, aby sme vytvorili predpoklad toho, že predídeme procesu alebo možným súdnym sporom v tejto oblasti. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, hovoril si úplne v závere, že dúfaš, že táto téma stratí ten politický náboj. Ale ty si ten, kto do toho tú politiku tu vnášal, čo je veľmi zlé. Ty si stále hovoril o politickom marketingu, ty si stále hovoril v zmysle politiky o tomto zákone až tak, že proste si sa mi zdal trošku politicky premarketizovaný, nehnevaj sa, lebo toto naozaj o tomto nie je. Stále si hovoril o politickom marketingu. S tým vôbec nemá nič spoločného tento zákon. A ďaleko lepšie sa počúvaš, keď máš profesijné pripomienky k tomuto zákonu, to ti hovorím úplne otvorene, lebo to je priestor na polemiku, kde sa dá tu niečo o tom hovoriť. V tej prvej časti ešte pred obedňajšou prestávkou si napríklad hovoril o našej polemike, ktorá bola pri tomto predloženom zákone práve tebou.

Ak si spomínaš, tá polemika nebola celkom o tom, čo si hovoril, ale o charakteristike pôvodného slovenského hudobného diela, tak ako si ju charakterizoval ty vo svojom návrhu zákona. Tam sme sa bavili o tom, že si napríklad zabudol na inštrumentálnu hudbu, tam sme sa bavili o tom, akým spôsobom má byť charakterizované pôvodné hudobné dielo vtedy, keď napríklad je dielo slovenského autora, ktoré je v inom jazyku. Hovorili sme vtedy, ak si spomínaš, o Ferenczyho Shakespearovských sonetoch. Podľa tvojho návrhu zákona by toto dielo vlastne nebolo pôvodnou slovenskou tvorbou. Čiže toto bola tá polemika, kde sme hovorili o zlej charakterizácii pôvodného slovenského diela. A toto v tomto zákone je vyriešené určite inak a ďaleko lepšie, ďaleko prehľadnejšie a ďaleko osloviteľnejšie, ako to bolo vyriešené v tom tvojom návrhu zákona. O tomto sa bavme.

A, samozrejme, tie profesijné pripomienky, ktoré si spomenul, o ktorých budeme hovoriť určite v druhom čítaní, no tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)