144.
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, pán minister, pán spravodajca, milé kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi povedať pár postrehov k tejto téme, keďže som mal to privilégium zodpovedať za ňu dva roky.
My dnes a mnohí možnože aj poslanci v tejto sále majú pocit, že je to vlastne téma, ktorá je nová, ktorú teraz rieši Európska únia, a je pravdou, že tá téma sa teraz stala vypuklejšou kvôli exodu z Blízkeho východu, ale téma vôbec nie je nová. Len na to, aby ste to pochopili, vám poviem, že Európska komisia navrhovala prerozdeľovanie kvót migrantov už pred viac ako piatimi rokmi. Ja som chodil na rady ministrov pravidelne, každý mesiac sme mali na stole návrh na obligatórne kvóty prerozdelenia migrantov, čo v tom čase tlačili najmä južné štáty, teda Grécko, Taliansko, Malta, Cyprus, menej Španielsko. Ale v tom čase bola pomerne jednoznačná blokujúca ani nie že menšina, ale väčšina, lebo v tom čase okrem nás aj Nemci, aj Rakúšania, ale aj škandinávske krajiny boli proti povinným kvótam. Ale nie je to žiadna nová téma. Je to téma, ktorá je na rokovaní rady roky, minimálne päť rokov od roku 2010 a veľmi pravidelne. To, že sa stala tá téma mediálne zaujímavá až teraz, súvisí práve s tým exodom, ale nie je to žiadna téma nová.
Ja už som v júni, keď som aj na našom výbore a potom aj následne navrhoval, aby sme o tom rokovali v pléne, aby vláda mala silnejší mandát, zdôrazňoval jednu dôležitú skutočnosť a to je, aby sme začali aj v našich dokumentoch, to sa celkom nepodarilo v tom pôvodnom, dôsledne odlišovať utečencov a ekonomických migrantov. To odlišovanie má zásadný význam.
Utečenci sú ľudia, ktorí nedobrovoľne odchádzajú zo svojich domovov pred vojnou alebo pred prenasledovaním. A myslím si, že je ľudskou povinnosťou každého sa snažiť utečencom pomôcť. Samozrejme, podľa svojich možností. Nemá zmysel podľa mňa pri utečencoch najskôr diskutovať, kto ich situáciu spôsobil a prečo ju spôsobil a kto je vinný a kto je nevinný. To je ako keď sa niekto topí v jazere. Ak sa niekto topí v jazere, mám povinnosť ho zachrániť. Je jedno, či to spôsobil si tú situáciu sám, alebo ju spôsobil niekto iný, alebo ho nezachraňuje niekto iný a idem ho zachraňovať len sám, či tam spadol sám, alebo ho tam niekto hodil, nie je dôležité, nie je dôležité. Dôležité je ho zachrániť. Čiže sa mi zdá, že pri utečencoch túto ľudskú povinnosť máme.
A ja nechcem teraz špekulovať o pomere medzi ekonomickými migrantami a utečencami. Spomínal to premiér, spomínali to ďalší poslanci, jednoducho preto – a to je teda smutné svedectvo, že ani Európska únia nemá do dnešného dňa odhad reálnych čísiel, koľko z celkového počtu migrantov sú utečenci a koľko sú ekonomickí migranti. Je pravdepodobné, že nejaká časť, možno veľká časť utečencov alebo migrantov zo Sýrie sú vojnoví utečenci. Často sú to rodiny s deťmi, často sú to ženy, starší ľudia, ale tiež si nemyslím, že všetci migranti zo Sýrie sú utečenci. Sú medzi nimi muži, ktorí utekajú zo Sýrie kvôli tomu, aby nemuseli splniť povolávací rozkaz. Sú to utečenci, keď vlastne majú povinnosť nastúpiť do armády a z tohoto dôvodu, čo aj oficiálne priznávajú, utekajú zo Sýrie, aby nemuseli bojovať na jednej alebo druhej strane proti Islamskému štátu? Tam by som bol trošku s otáznikom. Rodiny, ženy s deťmi áno. Ale nie je to automatické.
Naopak, ekonomickí migranti, tam je situácia úplne odlišná a absolútna väčšina migrantov zo subsaharskej Afriky sú ekonomickí migranti. A tam si myslím, že je potreba, aby Európska únia konečne nadobudla rozvahu a odvahu týchto migrantov repatriovať do ich domovských štátov. Tak ako to robia mnohé krajiny, ktoré sa nelegálnej migrácii pomerne úspešne bránia, ako napríklad Austrália.
Už to bolo spomínané, že dlhodobá neschopnosť Európskej únie vynucovať pravidlá návratovej politiky a readmisie znamená už dnes a bude znamenať vytvorenie takzvaného pull efektu, teda neustáleho zvyšovania počtu ekonomických migrantov, ktorí budú viac a viac motivovaní prísť do Európy. O tomto pull efekte hovorili kolegovia na rade už pred piatimi rokmi, vrátane nemeckých ministrov vnútra. Thomas de Maiziére bol v tom čase tiež ministrom vnútra chvíľu a potom následne bol aj Hans-Peter Friedrich, terajší šéf CSU. Pretože žiadne ľudské právo žiť v ktorejkoľvek krajine, ktorú si vyberiem, neexistuje. Čiže pri ekonomických migrantoch my nemáme žiadnu povinnosť prijímať ekonomických migrantov. Samozrejme, že každá krajina sa môže rozhodnúť prijímať ekonomických migrantov, ale v takom prípade sa už môže rozhodnúť, z akej krajiny, akého vzdelania migrantov prijme.
Aj Slovensko stojí pred demografickou krízou a keď som bol na ministerstve vnútra, tak sme sa snažili vypracovať koncepciu legálnej migrácie. Legálnej migrácie vzdelaných ľudí z kultúrne blízkych krajín. Keď sa spomína často v diskusii o nelegálnej migrácii história Slovenska a to, že aj naši starí rodičia často boli ekonomickí migranti, ktorí cestovali do Ameriky alebo do iných krajín za prácou, tak je to pravda. Ale k tomu by som mal len dve poznámky.
Po prvé, aj Amerika uplatňovala pri ekonomickej migrácii presné kvóty a vždy. To znamená, z ktorých krajín migrantov prijme.
A po druhé, naši starí rodičia rešpektovali pravidlá hry krajiny, ktorá im ponúkla pohostinnosť.
Bolo by zakrývaním si očí nevidieť, čo spôsobila nekontrolovaná migrácia z moslimských krajín do západnej Európy. Nehovorím, že všetci moslimi, ale významná časť moslimských komunít v Európe sa nespráva, ako sa správali naši starí rodičia v Amerike. To nie je strach z neznáma, to je práveže trpká skúsenosť posledných desaťročí.
Po ďalšie, už tu bolo spomínané viackrát, že Európska únia dlhodobo zlyháva pri ochrane svojich vonkajších hraníc. To vôbec nie je nová téma. Teraz sa dostala do pozornosti médií najmä kvôli tragédiám na Stredozemnom mori. Ale už pred mnohými, viacerými rokmi, keď navrhovala Európska komisia prerozdeľovanie migrantov cez obligatórne kvóty, bolo problémom to, že Grécko nechránilo svoju, a zdôrazňujem, pevninskú hranicu s Tureckom, ktorá je približne dvojnásobne tak dlhá ako naša hranica s Ukrajinou. Teda Grécko si jednoducho neplnilo dlhodobo svoje povinnosti nielen v eurozóne, ekonomické povinnosti, ale ani pri ochrane vonkajšej hranice. Európska únia sa bezmocne prizerala.
Preto mi príde trochu neadekvátne dnes kritizovať Maďarsko za to, že sa snaží, áno, možno do písmena, napĺňať platnú európsku azylovú a migračnú politiku. Namiesto toho, aby Európska únia pomohla Maďarsku zvládať situáciu v utečeneckých táboroch, ktorá isteže nie je a ani nebola ideálna, tak začala Maďarsko pranierovať. Dosť absurdné. Navyše, ak hovoríme, už to tu bolo spomínané, o utečencoch, aký je dôvod ich snahy odísť z Maďarska nelegálne do Nemecka? V Maďarsku možno nie sú dobré podmienky, ale nie je tam vojna a ich rodinám nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
Naši emigranti za socializmu trávili mesiace a roky, mesiace a roky v rakúskych utečeneckých táboroch, dokonca v tých istých, ktoré Rakúsko používa dnes, kým ich neprijala krajina, v ktorej chceli žiť. Jednoducho rešpektovali pravidlá krajiny, v ktorej im už nehrozilo prenasledovanie.
Po ďalšie, už tu bola spomínaná otázka bezpečnosti a ja som to už spomínal vo faktickej poznámke pre predsedu vlády. Samozrejme, že je dôležité zabrániť tomu alebo minimalizovať riziko, aby sa infiltrovali v rámci migrácie alebo azylových konaní na Slovensko radikálni islamisti. Ale ak má v niečom Slovenská informačná služba dobré renomé, a myslím si, že proste je v tom kompetentná, tak to je v oblasti rozviedky a spolupráce so zahraničnými partnerskými službami, a najmä v regióne Blízkeho východu, kde proste tradične máme tento región dobre spravodajsky pokrytý. Ale považujem za dôležité povedať, že v tomto kontexte prijímať väzňov z Guantánama je chyba a bola chyba, ktorá ohrozuje a ohrozovala bezpečnosť Slovenskej republiky. Len ako príklad spomeniem, že oveľa väčšie krajiny ako Francúzsko a Británia prijali, myslím, že deväť väzňov z Gauntánama a Slovensko osem. Slovensko je tretia krajina v Európe, ktorá prijala po Francúzsku a Británii najvyšší počet väzňov z Guantánama, osem, deväť Británia, Francúzsko, osem Slovensko. A potom dlho-dlho nič.
Ja chápem, že mať fotku s americkým prezidentom v roku 2010 pred voľbami je fajn, v roku 2014 pred voľbami prezidentskými je fajn, a ubezpečujem vás, že pre administratívu amerického prezidenta Obamu je zatvorenie Guantánama priorita číslo jedna, on to sľúbil vo volebnej kampani v roku 2008. Keď som bol v Spojených štátoch v roku 2011 aj s ministerkou vnútra aj na State Departmente, pre nich to bola absolútna priorita. Ale to je americká priorita, ja nemôžem hovoriť ani podrobnosti, lebo nemôžem, ale tá prvá trojica väzňov, ktorá bola na Slovensku od roku 2010, ktorá prišla pred voľbami, predstavovala pre Slovensko bezpečnostné riziko. Išlo o osoby s preukázateľnými prepojeniami, ktoré udržiavali na Slovensku s teroristickými skupinami. Hovorím to veľmi jasne. A podarilo sa nám so šťastím, so šťastím, dvoch, ktorí boli najrizikovejší, dopraviť za našej vlády do ich domovských štátov, do Tunisu a Egypta, vďaka tomu, a preto hovorím o šťastí, že v Tunise a v Egypte boli tie revolúcie arabskej jari, ktoré im umožnili sa vrátiť, pretože keby sa vrátili za bývalých režimov, tak ich zrejme, toto by ani nesúhlasili, tak boli v týchto krajinách stíhaní pre hrdelné zločiny. Čiže by som bol pri terorizme zo strany SMER-u trošku opatrný, lebo pritiahnuť sem osem väzňov s Guantánama, ktorí nie sú žiadne bezúhonné osoby, ktoré náhodne v Afganistane zatkli pri varení proste nejakej fazuľovej polievky, nonsens, samozrejme, tak to považujem za bezpečnostné riziko.
Jedna posledná poznámka na záver ešte, ja už som hovoril o Lisabone a ja tu aj mám, alebo som si to nechal hore, ale ja som to citoval v júni, ja som v Národnej rade v roku 2008 vystríhal parlament v tom čase, aby sme neschvaľovali Lisabonskú zmluvu práve preto, boli to tri dôvody, jedna bola Charta ľudských práv, druhá bola prenos kompetencií niektorých zo strany národných štátov na úrovni Európskej únie a tretia bola práve presun hlasovaní z jednohlasných hlasovaní do väčšinových hlasovaní v mnohých oblastiach vrátane azylu a migrácie. A vedel som ako minister spravodlivosti predtým, ako je dôležité, aby členské štáty mali právo veta v kľúčových veciach. Vtedy, samozrejme, že som bol označený, že my sme protinárodní, keď sme nehlasovali za a tak ďalej. K tomu sa nemá zmysel vracať.
Len Lisabon spôsobil, že Slovensko dnes nemá právo veta, to, čo hovoril premiér Fico, že summity majú politické vyhlásenie, ktoré prijímajú konsenzom, je veľmi pekné a chválitebné, ale tuná sa nebudú prijímať správy ani vyhlásenia politické, tuná sa prijme smernica, právny akt, o ktorom rozhodne kvalifikovaná väčšina rady, to je jedno, akej rady, rady, kde môžeme byť prehlasovaní. My sme stratili právo veta v tejto oblasti, nech si hovorí premiér Fico, čo chce, sme stratili právo veta kvôli Lisabonskej zmluve. Je to veľmi jednoznačné, ak by Lisabonská zmluva nebola, dnes bez nášho súhlasu by žiadne kvóty nemohli byť. Neviem, či to je dosť jasne povedané. By nikto ich nemohol schváliť a teraz nemuseli by sme morfondírovať, že čo urobíme, keď to schvália proti nášmu súhlasu, proste by sme povedali "nie" a bodka. Takže si pamätajme aj trošku minulosť.
A posledná poznámka je k europoslancom: Myslím si, že našu pozíciu znedôveryhodňuje, keď európski poslanci v Európskom parlamente práve za vládnu stranu, traja zo štyroch, opakovane hlasujú za povinné kvóty. Ja tu aj tie hlasovania, samozrejme, že mám, lebo vznikla o tom polemika, tak vám o tom niečo poviem.
Vo štvrtok bola schválená správa, ktorá zahŕňa obligatórne kvóty. V bode 9 opakuje svoju výzvu Európsky parlament Komisii, aby sa použil záväzný systém rozdelenia žiadateľov, povinný prerozdeľovací kľúč zohľadňujúci perspektívu integrácie a potreby a osobitné okolnosti samotných žiadateľov o azyl, ktorý zakotvuje permanentný obligatórny prerozdeľovací mechanizmus. A je síce pravdou, že bol návrh, pozmeňovací návrh, aby to tam nebolo, ten neprešiel, za ten návrh hlasovali všetci europoslanci, ale to bolo v spoločnej správe, to tam aj zostalo, pretože boli prehlasovaní. A štyria europoslanci napriek tomu hlasovali za túto správu spolu s bodmi o povinnom prerozdeľovacom systéme. Pani poslankyňa Beňová, pán poslanec Zala, pán poslanec Maňka a pán poslanec Nagy, ale myslím, že MOST má trošku iné stanovisko, takže u nich sa aspoň nekryjú, alebo nerozporujú slová a skutky. Ale ak prezident, vláda, opozícia jednotne odmietajú kvóty a europoslanci za SMER ich opakovane schvaľujú, tak si myslím, že to našu pozíciu v rámci Európskej únie nijako nerobí dôveryhodnejšou, práve naopak. Robí ju menej dôveryhodnou a tomu by sme sa mali vyvarovať.
Ja si myslím, že by sme mali prijať uznesenie, to nesúhlasím s pánom poslancom Blahom, koniec koncov, veď premiér nám tu tvrdil, že by bolo dobré niečo povedať k tomu ako ďalej, ak budú prijaté napriek nášmu stanovisku kvóty. A to si myslím, že tiež treba prijať uznesením parlamentu, aby vláda potenciálne mohla mať silnejší mandát.
Ďakujem veľmi pekne.
