54. schôdza

Pán kolega Brocka, moja dcéra žije v Nemecku, vydala sa tam a dnes ráno mi volala a hovorí mi: Tato a ty si prečo hlasoval proti kvótam? Vy máte problém s 1 700 emigrantami alebo utečencami? My tu v Nemecku ich očakávame 800-tisíc. Tak som jej povedal, že ten môj dôvod bol taký, že jednoducho solidaritu, ľudskosť, lásku nemôžme nadiktovať nariadením.
Ďakujem ti, že si spomenul slová arcibiskupa Vasiľa. Mnohí sme tam teda boli a tú jeho bolesť, kde hovorí o utečencoch, treba jednoducho čítať celú. Čítať celú. Nevytrhovať z toho len to, čo sa nám hodí.
Ale mne sa veľmi aj páčilo vyhlásenie spoločnosti jezuitov, Spoločnosti Ježišovej, ktorí hovoria o tom, že denne sme svedkami prehlbujúcej sa utečeneckej krízy, kde ide predovšetkým o hodnotu ľudského života, a súčasný dramatický prílev množstva utečencov do Európy, predovšetkým zo Sýrie, vnímať máme ako výzvu, ktorej treba čeliť so srdcom, ktoré v každom z týchto ľudí spoznáva trpiaceho človeka, svojho brata a sestru – bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť – a hľadá účinné spôsoby, ako pomôcť. Preto odmietajú všetky formy fóbie a manipulácie, ktoré ignorujú vážnosť a hĺbku tejto humanitárnej krízy, a vnímajú to ako urgentnú potrebu promptne a adresne pomôcť. A vyzývajú nás, všetky štátne autority, aby sme v spolupráci so širšou občianskou spoločnosťou hľadali účinné spôsoby urgentnej pomoci, ako aj komplexného a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
My dneska rozprávame o téme, ktorá, či to pripúšťame, či nie, ja sa nehrám na proroka, ale naveľa a nadlho poznačí Európu, a pozrite sa, v akom formáte. A ja som sa presne toho bál. Presne to som namietal, keď ste otvorili schôdzu. Ja sa budem venovať tej časti, ktorú namietal aj pán kolega Brocka, tú procesnú. Načo toto bolo dobré? Prosím vás, keby sme dneska mali prijať uznesenie, že zajtra posielame deky alebo 5 miliónov euro niekde do Turecka, tak som tu do rána. Dneska nie je zmyslom prijať niečo. Čo niekto na niečo čaká? Ani premiér Fico zajtra nejde do Bruselu. Proste vy ste si to chceli skrátiť. Nepríde vám to obludné? Nepríde vám to nechutné?
Prosím vás, ešte aspoň, že ste nedali hlasovanie o tom, keď skončíme. Veď my keby sme tu mali hlasovať, ako by sme skončili, tak by museli o tri štvrtiny pridať výkony ventilátorov, lebo by tu bol zase ten alkoholový ódor, čo tu vždycky v noci býva, prosím vás. Ešte aspoň to, že ste mali rozum pri sebe. Načo bolo dobré dať prerokovať tento bod, kým sa neskončí? Povedzte mi niekto, kde je, čo bolo zmyslom? Proste nepríde vám to nechutné? Proste rozprávame o téme, ktorá brutálnym spôsobom, silne, neviem, ťažko sa mi hľadajú výrazy, poznačí Európu. Poznačí našu krajinu, poznačí nás a vy sa proste váľate na ubytovniach! Proste vy sa niekde váľate po ubytovniach! Ešteže ste nedali hlasovanie po skončení bodu programu. Prosím vás, by som sa tu udusil v tom ódore. Toto je tá vaša zodpovednosť? Toto je tá vaša zodpovednosť?
A vyprosím si poznámku od pána Pellegriniho, či sa ja niekde ponáhľam alebo neponáhľam. Ja nie som robocop ako vy, že zvládam sedem funkcií naraz. Ja robím prácu poslanca a robím si ju poriadne a budem tu sedieť aj do rána, ale vtedy, keď to má zmysel. Nielen kvôli tomu, aby ste si vy skrátili svoju robotu. Len kvôli tomu. Ja... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

202.
Vážená pani podpredsedníčka, vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte, aby som aj ja sa zapojila do tejto diskusie a zopakovala históriu islamu, aby sme si všetci uvedomili, kde robia chyby politici Európskej únie. Všetky európske vlády evidentne ignorujú silu, ktorá sa tu objavila a ktorá je manipulovaná zo zámoria. Vysvetlím ďalej.
Islamská moc postavená na odkazoch proroka Mohameda, arabským menom Mohamed Ibn Abd Alláh Ibn Hášim, žil od roku 570 do 632. Má podobnú históriu ako kresťanstvo. Ihneď po smrti svojho zakladateľa sa moc islamu rozšírila z Arabského polostrova do prednej Ázie, severnej Afriky, odtiaľ na sever do dnešného Španielska. Omajovci a z nich prvý Abu Bakar ovládol celý Arabský polostrov. Druhý Omar položil základ centralizovanej moci Arabskej ríše. Osman zostavil Korán v roku 653. Zničením Kartága v roku 698 Omajovci ovládli severnú Afriku a navždy zničili vládu Byzancie v severnej Afrike. Pyrenejský polostrov, čo je dve tretiny dnešného Španielska, definitívne ovládli v roku 718. Na východe na Arabskom polostrove Abásovci vyvraždili umajjovskú dynastiu v roku 750. Jediný Omajovec prežil v Španielsku. Volal sa Abd al-Rahmán, žil v Cordóbe a tá sa stala hlavným mestom Cordóbského emirátu.
V 10. storočí bol Cordóbský emirát najvyspelejší štát Európy. Ovládal dve tretiny dnešného Španielska až do vzniku reconquisty, keď kresťania Kastílie, Aragonu, Navary a Portugalska s pomocou pápežských križiakov porazili Maurov v roku 1212 v bitke pri Las Navas de Tolose. Definitívne kresťania porazili omajovské vojská až v roku 1492 obsadením pevnosti Granada. Týmto dátumom skončila reconquista, boj proti islamu na Pyrenejskom polostrove. Celých 700 rokov ovládali mohamedáni až dve tretiny dnešného Španielska. Keby nebolo majordóma Karola Martela, ktorý v roku 732 zastavil postup islamu šíriaceho sa smerom na sever a podobne, keby nebolo Karola Veľkého, ktorý v roku 774 zastavil postup Omajovcov a vytvoril španielsku marku, tak dnes by sme boli všetci islamsky vychovaní.
Na východe Európskej únie sa arabský svet šíril mocou Abbásovcov, a to od roku 750, kedy obsadili Byzanciu. Rozpínavosť islamu na východe Európy zastavili križiacke výpravy, ktoré mali pomáhať Byzancii. Islamská ríša na východe sa rozpadla na emiráty, z ktorých jeden najmenší v roku 1300 v Prednej Ázii dal zrod veľkej Osmanskej ríši. Osmanská ríša obsadzovala európske krajiny až po Moháč, kde v roku 1526 v bitke pri Moháči porazili Uhorské kráľovstvo. Z nášho územia boli Osmani vyhnaní až po porážke pri Viedni dňa 12. septembra 1683. Osmani pretrvali v Albánsku a Bulharsku až do roku 1912, Osmanská ríša definitívne zanikla v roku 1918.
Proti sile islamu sa dnešná Európska únia stavia pochabými roztržkami okolo imigrantov. Bruselskí politici a vlády krajín Európskej únie sa bezmocne prizerajú, ako imigranti prelomili hranice Schengenu. Vznikli nepríjemné otázky typu: Existuje vôbec nejaká hranica Schengenu? Ako sa to mohlo stať? Kto tu vlastne zlyhal?
V prvom rade zlyhali politici Európskej únie, ktorí svojou nevzdelanosťou prispeli k šíreniu islamu znova na juh a východ Európskej únie. Stalo sa to v polovici 60. rokov minulého storočia, keď politika USA začala svoju dvojstrannú úlohu na Strednom východe. Vyzbrojovali nielen Izrael, ale aj palestínsky odboj proti izraelskej vláde. Postupne vznikali centrá školiacich a výcvikových stredísk, kde experti U. S. Army cvičili islamské partizánske oddiely. Vznikali prvé strediská Al-káidy, ktoré boli financované z petrodolárov od arabských šejkov a riadené boli súkromnými aj oficiálnymi expertmi USA. Participovali na nich agentúry CIA a neskôr aj NCA. V Afganistane títo hrdlorezi vytvorili ohniská Talibanu. Keď šéfovia Pentagonu už nemali proti komu bojovať v Afganistane, keď sa ruské vojská stiahli z Afganistanu, Pentagon presmeroval hrdlorezov do južných oblastí Európy. Konkrétne na južné a východné oblasti Juhoslávie, kde sa islamskí teroristi mohli pohybovať voľne a mohli terorizovať kresťanské obyvateľstvo. Popri aktivitách na juhu Európskej únie rozbehli americké teroristické skupiny svoje aktivity v strednej a neskôr aj v severnej Afrike. Cieľom týchto neoficiálnych, ale amerických misií bol chaos, tvorba chaosu. Chaos a teror v Afrike bol dôvodom pre vstup washingtonskej oficiálnej pomoci na územie zachvátenej chaosom. Táto taktika bola uplatnená aj vo vojne v Juhoslávii. Podobne bola uplatnená v Juhoslávii, neskôr v Líbyi, Egypte a na Ukrajine. Všade tam sa nastolila tzv. demokracia podľa amerického vzoru. V Kosove vznikla jedna z najväčších amerických základní. Prečo? Každý rozumný človek vie prečo.
Teraz chceme riešiť imigračný problém v Európskej únii. Pýtam sa: Viete, prečo USA odmietajú jednotný postup s Ruskom spoločnej pomoci legitímnej sýrskej vláde? Lebo potom by sa minuli cieľom všetky ich doterajšie aktivity. Z hľadiska USA bolo by zbytočné vyhnať islamistov zo Sýrie, ak nemôžu zaviesť americký dolár v Sýrii, ak nezavedú v Sýrii americký systém demokracie, ak si Američania nepodmania Sýriu. Nepáči sa mi to a viem, že sa to nepáči ani občanom Slovenska. Načo sú tu americké vojská, kto nás ohrozuje? Také hlúposti, že vraj Rusko je nepriateľ, to môžu hovoriť nevzdelaným Američanom, ale Európa si dobre pamätá, ako sa Rusko zbavilo totality. Sankcie proti Rusku ochudobneli Európsku úniu, ale neškodia Rusku. Prečo to vlastne robíme?
Najtotalitnejšia vláda na svete je vláda USA. Občania USA majú garantovanú slobodu, pokiaľ ich nezastrelí policajt. USA diktujú svoju politiku všetkým podmaneným krajinám. Chceme byť aj my podmanení?
Opýtam sa inak: Prečo utekajú občania Afganistanu, Sýrie, Líbye, prečo? Lebo tam vládne chaos, americký riadený chaos. Vezmite si Sýriu, bombardujú civilné sídla a zametajú cestu pred islamskými radikálmi, len aby porazili legitímnu vládu Sýrie. To je demokracia? Vyzbrojovať teroristov a bombardovať civilov? To isté sa dialo aj na Ukrajine. Keby nebolo ruskej pomoci ruským občanom v Ukrajine, určite by sa Američanom podaril ich plán. Mali v pláne geopolitické ovládnutie Ukrajiny. Že sa tak nestane, to nie je zásluha demokratickej Európskej únie, ale je to zásluha Ruskej federácie, ktorá úspešne bojuje proti všetkým formám nacizmu a terorizmu.
Európska únia sa správa ako otrok americkej moci, dokonca aj na vlastnú škodu zavádza sankcie proti Rusku. Znova sa pýtam, prečo si Európska únia nemôže vytvoriť vlastný vojnový arzenál bez USA? Prečo Európska únia neprijme ponuku Ruska a nespojí s Ruskom svoje úsilie na vyhnanie radikálov odvšadiaľ: zo Sýrie, z Afganistanu, z Líbye, z Palestíny? Na dohodu s Ruskom nepotrebujeme USA, Rusko už dávno dokázalo svoje demokratické a obchodné spoľahlivé partnerstvo. Demagógiu o ruskej hrozbe odmietam ako zlý humbug amerického pôvodu.
Navrhujem toto: Politici V4 nech navrhnú v Európskej únii obrat vo vojenskom zameraní na vlastnú obranu, to znamená zrušiť záväzky s USA, vytvoriť dohody s najbližšími susedmi, a to je v prvom rade Rusko a potom Turecko. S týmito štátmi spoločne poraziť Amerikou vytvorené gorily nazývané Al-káida, Al-nusra, ISIL, Islamský štát a pod. Ak toto Európa neurobí, pohltí nás Washingtonom riadený chaos. Čaká nás rozvrat a skutočná invázia cudzích národov a teroristov a Washington nás príde oslobodzovať podľa svojich potrieb. A znova sa pýtam: Chceme byť terčom teroristov a potom terčom USA, ako sme to videli v Juhoslávii? Chceme sa stať satelitom USA? Veď už dnes vidíme, že Európska únia sa správa ako kolónia Washingtonu. Rozmýšľajte, vážení politici!
Ďakujem za pozornosť.

204.
No, ja som rád, že som dostal mikrofón, pardon.
Vážené dámy, vážení páni, aj keď je neskoro, tak som rád, že som sa teraz ešte dostal, nie zajtra, kde bude zas všeličo iné. Teraz sme tu počuli, tak musím škrtať, aby som sa nejako neopakoval v myšlienkach, ktoré tu už odzneli. Ale začnem troška snáď netradične, teda ako kresťan, a mnohí z nás sa k tomuto hlásia. Teraz v nedeľu bola normálna omša katolícka a bolo tam čítané od Jakubovho druhého listu menej známe, 14 a tak ďalej. Tam bola takáto veta: "Čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ak nemá skutky? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba mu každodenná obživa a nedali by ste mu to, čo potrebuje pre telo, čo to osoží? Viera, ak nemá skutky, je mŕtva." Bum. Bola o tom krásna kázeň a tak ďalej a bolo to troška, neviem prečo, aj na tému, o ktorej dneska hovoríme aj na Slovensku.
Ináč aj rodina Ježiš, Mária a Jozef boli tiež utečenci, viete, že ušli, keď ich mali pozabíjať, prvorodených, boli azylanti v Egypte aj migranti, keď sa znova vrátili do Nazaretu, čiže tam tiež vidíme, že už vtedy to takto fungovalo. No a že ich ten Egypt vtedy prijal, aj potom naspäť Nazaret.
Slovensko sa z 80 % hlási ku kresťanstvu, mnohí aj papierovo, ale 80 % podľa nejakých štatistov, som nedávno čítal, je proti prijatiu utečencov. Čiže celkom tu niečo, by som povedal, nesedí. Keď si vypočuli, ak ste si vypočuli alebo prečítali včerajšiu kázeň Cyrila Vasiľa tam v Šaštíne, kde mnohí aj z vás boli, ja som nebol, lebo sme mali tri dni alebo štyri dni predtým veľkú púť, Združenie kresťanských seniorov, len pre nás, a už som teda nechcel dvakrát tam chodiť, no tak tam odzneli veľmi zaujímavé veci na túto tému.
Ja len citujem dve také citácie, ak dovolíte. Povedal: Slovensko, "za pár mesiacov sme si svoje srdcia zatvrdili obavou, ktorá vidí v každom, kto klope na naše dvere, v každom utečencovi bez rozdielu len potenciálneho teroristu alebo špekulanta, zabúdajúc na to, že od nás sme periodicky migrovali kvôli chudobe i politickému útlaku, že aj dnes desaťtisíce našich rodákov si tiež hľadajú obživu, lepší život v zahraničí. Slováci žijúci v zahraničí oprávnene považujú za hrubú nespravodlivosť, ak by ich niekto automaticky hádzal do jedného koša s kriminálnymi živlami, hoci, ako vieme, aj takým naša vlasť občas obohacuje európsky kultúrny priestor." Potom hovoril o svojej situácii, tiež ako emigrant žil dlho vonku, pred 17 rokmi brali odtlačky prstov kvôli neviem čomu a tak ďalej, ale to nechcem hovoriť.
Ale ešte jednu krátku citáciu, druhú, a už potom Cyrila Vasiľa, vladyku, nechám. "Duchovne nás trápi a znepokojuje nie ani tak technický mechanizmus riešenia problémov migrantov, ale vnútorná dispozícia ducha, ktorým k nemu pristupujeme. Bolestne si totiž uvedomujeme, že sa niekedy príliš ľahko necháme celkom zviesť a ohlúpiť úrovňou a argumentáciou nenávistných krčmových či internetových diskusií či prácou rôznych teórií rozdúchavajúcich nenávisť a neľudskosť aj zoči-voči najdrásajúcejším ľudským tragédiám." On tam pokračuje s nejakým inzerentom z Kysúc, ale to už nechcem hovoriť a detailizovať. Ale zaťal do živého nielen v tomto, ale v mnohých témach a vďačný som Cyrilovi Vasiľovi za jeho pekný prejav, ktorý Slovensko, dúfam, že zaregistrovalo.
Keď sa pozriete na dokumenty pápeža, najmä Františka, tak veľmi jasne tiež sa k tomuto vyjadruje. Posledný jeho prejav bol, aj vyvolal veľkú diskusiu, že katolícka cirkev by mala otvoriť kostoly a kláštory pre utečencov. Ja som, už som to tu raz spomenul v nejakej poznámke, myslím premiérovi, že ešte 6. júna mal blog, kde som tiež vyzval cirkev, máme 1 500 farností, 400 rehoľných domov, čo by sa stalo, keby každá farnosť zobrala jednu koptskú rodinu; tam im za vieru odrezali hlavy, videli sme tie videá; a proste ich tu zaintegrovala. Samozrejme, treba ich nájsť, ale viem o tom, že existujú zoznamy doporučujúce rôzne rodiny ľudí, ktorí tam sa v Sýrii prejavili ako seriózni ľudia a kresťania a tu by sme ich mohli zaintegrovať a proste nejako im pomôcť. Samozrejme, že to nepôjde, že cirkev, ale aj vláda, nevládne organizácie, regionálne, mestské úrady, farské úrady a tak ďalej.
Veď vidíte a ste všetci počuli, že za hlavu Európska únia bude dávať 6-tisíc euro za prijatého migranta alebo utečenca, ale to ja nechcem zdôrazniť, to už prešlo. Je zrejmá tá iniciatíva, tuším včera som ju čítal, že Výčapy-Opatovce už zorganizovali, že v okolí Nitry každá obec chce prijať dve rodiny takéto a že to celkom seriózne pripravujú, teraz, samozrejme, nejaký ten befel alebo signál zhora by potrebovali. Čím ja uzavieram túto pasáž troška takej nedeľnej kázne, že kresťanská pomoc človeku v núdzi je povinnosť.
Teraz pár takých poznámok možno aj tak na preskáčku, aby som neopakoval to, čo sme tu už počuli, a počuli sme, myslím, už dneska veľa zaujímavých a múdrych rečí z obidvoch strán.
Médiá, táto téma v médiách naozaj nie je dobre pertraktovaná. Mystifikuje sa, polopravdy, nehovorí sa o príčinách alebo súvislostiach rôznych udalostí, kuso, čo sa stalo, a vypichnú sa vždycky tie senzácie, škandály a tak ďalej a tak ďalej. Toto asi médiá budú vždy tak robiť, lebo ony potrebujú titulky a tak ďalej, ale proste chýba nám tu nejaký seriózny pohľad na situáciu, komu padni, tomu padni, objektívny pohľad, čo sa tu vlastne deje. Samozrejme, keď sme videli, jako na budapeštianskej stanici policajti zdvorilo dávajú migrantom fľaše s minerálkou, on ich stále hádže na tie koľaje, no oni sa boja tam ísť, lebo vlak by ich mohol zraziť, tak to boli absurdné teda témy, ale určite nie sú len takéto.
Samozrejme, Európa, to, že zlyhala, to je pravda, to tu dneska niekoľkokrát odznelo. A tiež by niekto mal za to pykať, že prečo sa takto stalo. Máme tu komisárov, ktorí mohli naozaj niečo už skôr urobiť, mať nejakú koncepciu na to, tá koncepcia neexistuje. Keď predseda Európskeho parlamentu Schulz povie, že si vynúti kvóty aj vojenskou silou, tak možnože to uletelo, možno to tí novinári nejako skreslili, ale sa mi to zdalo absurdné, hrozné. Keď pani Merkelová hovorí, že zastavia nám eurofondy alebo Schengen, alebo kvóty, tak tiež sa mi to zdá také jedno nie celkom patričné, aby jedna premiérka proste niečo takéto hovorila, už teraz cúva trocha, ale proste asi jej tečie tiež do topánok, kde príliš otvorene a príliš veľkoryso všetkých chcela prijať a nerátala, že čo sa tu vlastne deje.
Samozrejme, nielen Európa by mala pomáhať, Amerika v ktorých mnohých krajinách nestabilitu urobila a svoj pojem demokracie chce omylne stále do celého sveta predpisovať, už nehovoriac o vojenských zásahoch, Líbya, Irak a tak ďalej, tak tá by mala tiež v tomto pomôcť, oni majú problémy s Mexičanmi, ale to, že zoberie päťtisíc Sýrčanov, je na celú Ameriku, samozrejme, sa mi zdá, veľmi málo. Arabské krajiny, sú to často ich súkmeňovci, moslimovia, prakticky nerobia nič, povedali, že nezoberú nikoho, ponúkli Nemecku, že postavia dvesto mešít v Nemecku a to bude ich prínos k riešeniu tejto krízy. Samozrejme, to je, tiež sa mi zdá absurdné.
Ja som to tu aj zdôraznil a potom som rád, že to aj premiér povedal, ale iste on to mal dávno pripravené, ja skôr len tak spontánne, že ide o problematiku nadstranícku, ide o problematiku naozaj o tri patrá vejš a teraz, že v tomto Slovensko musí byť jednotné a racionálne a proste aj nie politicky korektné. Myslím, že k tomu sa schyľuje a, samozrejme, nemôže, ešte k tomu dôjdem, musia premiéri o tom rozhodovať, veď teda, a nie ministri vnútra.
Ten návrh podpredsedu Figeľa, že bolo by dobré spraviť nejaké slovenské fórum pre solidaritu, ja myslím, že je dobrý, už odhliadnuc od toho, kto to povedal, proste mal by to niekto zobrať do rúk, možno také poradia aj bežia, ale aj vláda, aj regióny, aj samosprávy, aj cirkvi, nevládne organizácie majú mnoho všelijakých iniciatív. Naozaj, keď si pozriete, aj po internete zbierajú auťáky, šatstvá, hračiek, neviem čo všeličo, tie nejako sa centrálne troška riadiť, to ako voľakedy bolo fórum európske, tak aj toto, ale to by bolo omnoho, omnoho dôležitejšie a bolo by to, hovorím, nadstranícke a nadkonfesijné a nad neviem aké, politické, ale vecné, pretože tých iniciatív je veľa, ale ten šéf, ktorý povie, tak takto ideme, tam chýba.
Ja si myslím, že tie kvóty sú naozaj, ja som ich nazval odpútavacou akciou alebo metódou bieleho psa, že na toho sa všetci vrhnite a diskutovať chce sa. Ja som navrhoval, že urobme gesto a neprijmeme kvóty, ale zoberme viac tých utečencov, ako nám nariaďujú kvóty. No keby sme brali tie rodiny, to sú rodiny s troma-štyrmi deťmi, do tých obcí, ktoré by ich boli ochotné zobrať, tak kvóty rýchlo prekonáme a nevieme ani ako.
Samozrejme, je dôležité rozpoznať utečencov od ekonomických migrantov, ale možno ešte k tomu tiež budem mať maličkú poznámku. Teda vrátim sa k tomu, o európskej situácii musia rozhodovať premiéri, to je jasné, jednomyseľnosť je tam nutná, a nie kvalifikovaná väčšina, ako to chcú teraz hodiť na ministrov vnútra, to sa mi zdá, je švindel a Slovensko v tomto smere nemôže to akceptovať: To, že Európska komisia zaspala a to podcenila a teraz nevie čo a ako, to srší z tohto celého.
Na Slovensku je veľa iniciatív, napríklad je taká www ktopomoze.sk, tam toľko ľudí sa prihlasuje, rodín aj organizácií, ktorí by chceli pomáhať a už aj zbierajú, robia; pekné.
My sme, Združenie kresťanských seniorov, myslím, už som to tu spomenul, aspoň kratučko, mali celú konferenciu, to bolo nedávno, dvadsiateho ôsmeho na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ktorá sa volá Európsky rok rozvoja a migrácia. Tak naozaj sme tam mali, ja som to povedal, že hviezdne zastúpenie ľudí, ktorí tomuto rozumia, ale aj charitatívne organizácie, Slovenská katolícka charita, Univerzita sv. Alžbety, ktorá má 105 projektov. Počul som, že ich šéf Vlado Krčméry sadne na auto a ide úradovať ako lekár do Maďarska, nechcem hovoriť, že každý deň, ale často. Týchto utečencov vyšetruje a tak ďalej, takýchto iniciatív je tu naozaj veľa.
Tá pani Šikutová tam tiež aj prednášala, je to Liga pre ľudské práva, šikovná dievka, mladá. Tam ovšem povedala niečo, čo je v rozpore s premiérom, premiér hovoril, že 80 % sú to migranti a 20 % utečencov, tak táto žena, ktorá asi vie, čo hovorí, povedala opačne, že vlastne z tých migrantov, aj na našu konferenciu povedala, že by sme nemali hovoriť o migrácii, ale o utečencoch, že podľa jej znalosti je 80 % utečencov a 20 % migrantov. Samozrejme to, čo tu dneska hovoril minister vnútra, jak vlastne všetci utekajú do Nemecka a jak sa sem prihlásia, za chvíľu sú tu, zmiznú a tak ďalej, to sú otrasné faktá, ktoré dobre, že vieme.
Slovensko nemôže teda sa k tomuto všetkému tváriť "ja nič, ja muzikant" a týka sa to niekoho druhého. Predstavte si, že by tých desiatky tisícov pochodovali cez nás. Neviem, čo by sme urobili, no, neviem, čo by sme urobili. Maďari, chudáci, to takto zlízli a treba byť na ich strane a im v tomto smere pomôcť.
Pripomínam to, že Národná rada už viackrát mohla o tomto debatovať, sme hovorili o Sýrii, o Líbyi, o Iraku, Egypte, problémoch nielen kresťanov, ale aj o jezídoch a ďalších, dali sme uznesenia, ale Národná rada to nikdy neschválila. Mohli sme si už tie témy troška vyrovnať predtým, ale to nechcem hovoriť ako výčitku, ale ako fakt, že proste musíme troška skorej začať o tom vyprávať, ako sa to objaví, proste ten štátnik musí dopredu vedieť, že toto je problém a lups, dá to do programu.
Samozrejme, pri azylantoch chceme ľudí, ktorí tu chcú zostať, a v tomto smere sa mi zdá, že tie rodiny sú lepšie ako nejakí tí mladí s notebookmi a mobilmi, ktorí naozaj chcú ísť niekde pracovať alebo bohviečo robiť, napríklad do Nemecka alebo severských štátov.
To, čo premiér povedal na SNP (poslancovi zazvonil telefón); prúser, prúser, dobre (rečník vypol telefón); že chceme ovšem takých ľudí, ktorí sú nám blízki kultúrne, nábožensky a aj inými hodnotovými našimi kritériami, uznávajú našu ústavu, to, myslím, je dôležité a takto asi by to malo byť.
Nedávno moja sestra išla z Budapešti cez autostrádu a videla tú masu tých ľudí ubiednených tam, to už tu niekto pred chvíľou povedal, ale bola v takom šoku, keď videla tých tisíc emigrantov, jak tam idú vedľa autostrády, že to bolo naozaj hrozné. V tomto smere je dôležité, že V4 drží spolu, lebo je to predsa 60-miliónová sila, ale v tomto smere V4 by mala aj v iných prípadoch držať spolu, a je to sila, ktorú Európska únia nemôže celkom len tak ignorovať.
Také otázky, že ja som napríklad 1970 v Nemecku už na nejakej Alexander Humboldt stáži ako matematik, vedec, už vtedy tam žilo 4 milióny Turkov, odvtedy sa to ešte viac nabaľovalo a tak ďalej, že naozaj tá prvá generácia ešte jakšt tak, ale tá druhá začne byť zlá. Tá druhá zisťuje, že nemá tie šance, čo majú domáci, že musia len robiť a tak ďalej, si myslia a naraz začnú byť radikáli a sú nespokojní, radikalizujú situáciu. To teraz zažívajú v Nemecku, vo Francúzsku aj vo Veľkej Británii a k tomu by sme, samozrejme, my nemali dôjsť, ale tam sa chyby spravili dávno predtým, neintegrované časti miest sú tam a je to hrozné teraz, neviem, kto to takto vyrieši. To, že v Rakúsku, no 14-tisíc teraz migrantov, 90 tuším požiadalo o azyl, to je tiež, a všetci chcú ísť ďalej, to je tiež absurdné, treba to vedieť teda, samozrejme.
Ten telefón ma troška vyrušil, že vlastne kde som teraz, no už na konci, na konci, dobre. Poradil mi pán poradca. (Rečník ukázal prstom na spravodajcu.)
Chcem ukázať, že nedávno som bol na recepcii vietnamskej, 70 rokov mal aj stolný tenis, Asian, sú ľudia, ktorí sa chcú zaintegrovať, naozaj nie ich je veľa, pár tisíc, ale sú zaintegrovaní, sú naozaj prínosom naším a myslím, že toto je tiež dobrý príklad na to, že by v budúcnosti sme mohli niečo v tomto smere my robiť.
No, posledná poznámka, čo mám, chcem ešte to upozorniť, že naozaj tých ekonomických migrantov treba odlíšiť od tých nebodaj teroristov alebo tých ľudí, čo naozaj zachraňujú majetok, život, a majetok často ani nie, zostal doma. Lenže upozorňujem na to, čo všetci vieme, že je tu demografická kríza, starých je stále viac, deti sa nerodia, a teda skôr-neskôr tu nebudeme mať ľudí na prácu, aj keď dneska je ešte nezamestnanosť. Ja si nebudem čítať štatistiky, neviem ich teraz presne, ale sú otrasné, za 10 rokov tu bude 20-tisíc neobsaditeľných miest a v roku 2050, to sa pamätám, 200-tisíc alebo 250-tisíc neobsaditeľných nami miest. Čiže rozmýšľať troška dopredu a teda skôr, mnohé štáty to riešia práve migrantmi, ale minimálne uvažovať o tom, že ako budeme v budúcnosti zaplňovať tieto základné pracovné miesta, mnohí z nich sú aj kvalifikovaní a seriózni, pracovníkov. A v tomto smere nemáme nejakú politiku a ten trend tu je, málo o ňom hovoríme, najmä teraz pred voľbami, ale upozorňujem, že tu proste je.
A posledná poznámka, že vlastne mnoho svetových špičiek v literatúre, vo vede, v umení, neviem čo všetko, boli migranti, ja mám niekde veličizný plagát, na čele s Einsteinom, tí ušli pred prenasledovaním politickým, išli tam, tam, tam, tie štáty ich prijali a boli proste požehnaním pre celé ľudstvo. Čiže v tomto smere nezabudnite, keď o tomto tu hovoríme. Tak ešte jeden papier tu je, ale to už nechám nabudúce.
Ďakujem, dovidenia. Ďakujem pekne.

206.
Dobrý večer. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady.
Kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, možno začnem tými slovami, ktoré povedala pani podpredsedníčka proste v dobrej viere, že teda pokračuje naše rokovanie trocha pružnejšie možno, ako čakala, ale možno to hneď aj použijem ako metaforu, že dobre nám to odsýpa.
No myslím, že v Európe to odsýpa dobre, len nevieme presne, či tým správnym smerom. Mne sa zdá, že napriek tomu, že v tejto miestnosti sú stovky žiaroviek a osvetľujú naše nočné rokovanie, ale nad Európou, nad Európou sa zmráka a možno celé toto rokovanie, ktoré sa do istej miery zúžilo na také technikálie, kto všetko čo porušil a kto všetko čo vybojoval, možno to treba dať do takého širšieho kontextu, že možno sa zrýchľuje proces negatívnych javov a že by sme to mali vedieť pozorne prečítať, kam smerujeme. Lebo ak nás ešte pred časom Grécko zaujímalo ako problém číslo jedna, dnes Grécko ako keby už vybledol ten problém, alebo už nie je na prvých stránkach svetovej tlače. Potom prišla Ukrajina a pri tej by som sa aj trocha pristavil.
Ukrajina má 50 miliónov obyvateľov, necelých, čo ak by sme namaľovali takúto víziu, že konflikt, ktorý tam horí už dva roky, nehasne, ale stále blčí viac a viac a ľuďom prestane byť jedno na Donbase, či im padajú do záhrady a na ich strechy americké, ruské, ukrajinské, alebo ja neviem aké rakety, a povedia si, že sa tam už nedá žiť a jednoducho sa zdvihnú, istá medza trpezlivosti sa naplní a zdvihne sa z 50 miliónov Ukrajincov pár miliónov a začnú sa hýbať a možno sa tak skoro nezastavia a možno prídu až na hranicu Podkarpatskej Rusi a Slovenska a zrazu ich budeme mať tu na území Slovenska stotisíc, päťsto-? A budeme volať: Nedá sa, je ich priveľa a je tu obrovský problém, Európska únia, pomôž! A možno dostaneme takýmto spôsobom odpoveď za našu nevernosť, za naše obavy, za našu istotu, že tento problém nie je riešený správne? Trocha je to možno pritiahnuté za vlasy, ale je to úplne vylúčené, že práve takýmto spôsobom by sa nám náš dnešný postoj voči kríze, ktorá je naozaj mimoriadne veľká a nemá obdobu, mohol vypomstiť už v dobe, ktorá nie je veľmi vzdialená?
Domnievam sa, že by sme teda nemali tak jednoznačne túto diskusiu viesť v tej rovine technických výhrad o tom, kto všetko porušil zákony schengenských hraníc.
Je pravda, treba trvať na dodržiavaní zákonov. Kto všetko je ekonomický a kto všetko je vojnový utečenec, kto všetko má mladú krv a uteká za lepším a kto všetko už je starý a uteká naozaj kvôli tomu, že sa veľmi bojí o svoj život, lebo to nie je možno ten najsprávnejší prístup k tomuto problému, aj keď chápem a oceňujem, že to, čo tu povedalo mnoho mojich kolegov predrečníkov, malo jasné posolstvo a nedá sa tomu vytýkať nič. Okrem jednej maličkosti.
Tie pretraktované kvóty, tie kvóty, ktoré sa stali výrazom, ktorý možno už znervózňuje, ktorý je určite najviac a najčastejšie v tejto súvislosti vyslovovaný, tento terminus technicus. No naozaj je náš prístup ku kvótam taký úmyselno stadiaľto zaznievajúci jedine správny? Nemám ani tak na mysli tie predpísané kvóty, ktoré oprávnene sú kritizované ako vec neriešiace. Ale tie kvóty, ktoré sme možno mali už dávno si určiť sami. Kvóty, ktoré nám nenadiktoval Brusel, ale naša ľudskosť. Obyčajná základná povinnosť pomáhať. Často to tu povedali niektorí kolegovia, že áno, nemáme s tým problém. Vieme, že keď už niekto je v horiacom dome, tak mu nemôžme predpisovať, že či mal v poriadku vypísané protipožiarne opatrenia. Alebo príklad s tým topením. Ale v tomto prípade naozaj už bolo treba jasne si povedať, že tu tá naša ľudskosť, prirodzená to vlastnosť nielen Európana, mala nám našepkať a mala to našepkávať aj pánovi premiérovi, že také striktné odmietnutie nadiktovaných kvót je možné jedine za podmienky, že máme vlastné. Že vieme ponúknuť, že existuje schopnosť Slovenska zrátať technické, organizačné, územné, ekonomické, kultúrne, sociálne, neviem ešte aké kapacity Slovenska a povedať si, áno, aj keď nikdy to nebude presné číslo, domnievame sa, že vieme stanoviť kapacitu Slovenska pre riešenie utečencov z vojnových oblastí na isté číslo. A možno to mohla byť veľmi jasná odpoveď, akási protiargumentácia tomu bruselskému diktátu.
Ale, prosím, povedať, že sto, to môže niekto považovať za primeranú reakciu na európsku výzvu? Ja si myslím, že to bola aj zásadná politická chyba vlády. Akási neschopnosť predvídať reakciu. To je tak, ako daňovníkom sa hovorí, že máte vedieť, keď príde vám daňová kontrola, niečo podstrčiť druhej strane, a teda tomu kontrolórovi, aby niečo našiel, aby sa mal čoho chytiť. My ako keby sme zabudli Bruselu v tejto veľmi zložitej situácii, kde vôbec sa nebudem stavať do role človeka, ktorý povie niečo objavné alebo mimoriadne prospešné, ako keby sme zabudli, že sme mali ponúknuť naše riešenie. Predsi zaťať sa a povedať, nie, my nikdy nie, je naozaj krátkozraké. Aj kvôli tomu príkladu s Ukrajinou, ktorý nie je až taký nereálny a ktorý nás môže veľmi bolestivo dobehnúť už v reálnej dobe. A preto si myslím, že toto bola veľká chyba a bude treba, možno ešte nie je neskoro, riešiť možno už budúci týždeň náš spôsob prístupu k tomuto problému práve takouto ponukou, že Slovensko je dostatočne hrdé, sebavedomé a znalé svojich možností, aby neponúklo sto miest pre utečencov, ale aby ponúklo niečo, čo môže byť hodné našich možností. Takže nezvážili sa potenciály Slovenska a urobila sa politická chyba.
A ešte jedna súvislosť, o ktorej si myslím, že tiež by mohla zaznieť, je to súvislosť, že Slovensko je čosi zo svojej histórie veľmi dlžné samo sebe. Vieme, že sme pre vyše štyridsiatimi rokmi veľmi ľahkomyseľne vyviezli desiatky tisíc obyvateľov na smrť. Vyviezli sme vtedy aj svoju ľudskosť alebo minimálne mlčali sme tam, kde bolo treba prehovoriť. Nechcem to kritizovať, je to proste historické bremeno Slovenska. My vidíme v tejto situácii, ktorá tu vznikla, možnosť pre Slovensko nájsť istý spôsob rehabilitácie? Možno je táto súvislosť ťaživá, možno nie celkom presná, lebo je tu iná doba, iné okolnosti, ale toľkí ste to už pospomínali dnes, ten utorňajší prejav vladyku Vasiľa, a mne sa vidí, že túto časť, ktorú on venoval práve otázke ľudskosti, by bolo treba priklincovať na všetky chrámy Slovenska, a nemusia to byť len chrámy, aj tu v Národnej rade by to mohlo byť napísané. Je to určite naša povinnosť. Aj historická, aj aktuálna, pretože to jednoducho velia základy človečenstva, takýto prístup.
Rovnako sa mi nezdalo a zareagujem aj na to, že keď áno, že by sme niekomu aj predsi len otvorili tú náruč, ale dopredu stanovíme aj otázku konfesie, s akou to má ten utečenec prichádzať. Zdá sa mi to tiež ohromne neľudské, nesprávne dopredu hovoriť, že zaklopal si mi na dvere, ale ja sa ťa spýtam, aké máš náboženstvo, a potom ti možno pomôžem. To predsi tiež, a hovoril aj predrečník o tom, to predsi nie je v súlade ani s ľudskosťou, ani s kresťanstvom. Je to problém, ktorý sa dá obracať na mnoho spôsobov, a ja vás nedokážem ani občanov obohatiť o riešenie, ktoré by bolo za hodnotu povedať, a preto nebudem už o tom dlhšie hovoriť.
Len skúsim spomenúť to na záver, čo som povedal v jednej faktickej poznámke ešte na úvod tohto rokovania. Sedel tu aj pán minister zahraničných vecí a ja som sa vlastne aj tak dovolal, že aby to podporil, ale myslím, že tomu neprikladal vážnosť, respektíve považoval tú vec možno za nie dôležitú. Ide o otázku toho, že sme naozaj pred historickou možnosťou práve v tejto súvislosti povedať v Európe dosť dôležité a hlasné slovo ako predsednícka krajina. Pozrel som si to trio, ktoré vždy vzniká z krajiny, ktorá predchádza, ktorá je potom a ktorá nasleduje, my máme päť dôležitých regulí, ktoré boli už prijaté ako opatrenie pre trio, ktoré vytvára Holandsko, ktoré príde od januára, my od júna a nasleduje po nás Malta. V tom triu, ktoré sme už teda schválili, respektíve v tom programe, je päť dôležitých priorít, ktoré má toto trio vyriešiť, respektíve ktorému sa má venovať prioritne.
A ja by som prosil a v tom vidím možno taký maličký kúsok konštruktívnosti v tom, čo teraz mám možnosť pred vami povedať, aby veľmi operatívne bol tento program rozšírený práve o otázku stratégie riešenia tejto obrovskej krízy, ktorej hranice si nevieme predstaviť, nevieme, kam to bude všetko smerovať, tušíme, že ani päťmetrové, ani päťdesiatmetrové múry to nemusia zastaviť. Tušíme, že geometrický nárast ľudí, ktorí sa dajú do pohybu, môže byť nezvládnuteľný, a preto si myslím, že takúto možnosť, ktorú máme ako predsednícka krajina, by sme mali teda neodkladať až od toho 1. júla, ale už teraz prijať aj doplnenie programu, aj zásady, podľa ktorých by sme tento program vedeli naplniť konkrétnymi predstavami, požiadavkami, pokynmi.
Určite nebude Európska únia na to stačiť sama, bude potrebné iniciovať aj OSN, aj Bezpečnostnú radu. Možno sú to všetko veľké predstavy, ale nič iné neostáva, len použiť pre tú malú guličku menom Zem všetky hybné sily, ktoré dokážu tú obrovskú riavu, ktorá sa dáva do pohybu a ktorej konca nevidíme, zastaviť, usmerniť, vyriešiť. Myslím, že nepôjde to bez porozumenia veľmocí, ale ja si myslím, že hlas predsedníckej krajiny alebo toho tria nie je natoľko bezvýznamný, aby sme sa o to nepokúsili už v najbližších dňoch, a možno príprava takého svetového summitu, ktorý by to mohol pomenovať a nájsť riešenia, za účasti veľmocí z jednej aj druhej strany by sa mala rozbehnúť veľmi rýchlo, pretože na hodinách Európy tiká vysoký čas.
Ďakujem pekne.

208.
Vážené kolegyne, kolegovia, aj keď nás je v sále málo, ale ja viem, že aj tak naši občania nás budú počúvať zo záznamu a tieto myšlienky, ktoré sme si tu dnes povedali v sále, budú sa šíriť ďalej. A chcem skutočne oceniť dnes pri rokovaní tak vážnej témy ten pokojný tón, ktorý skutočne potrebujeme pri riešení tejto situácie.
Zdá sa, že leto bolo veľmi horúce a bolo plné turbulencií a tie turbulencie sú stále tu. Žijeme dobu v permanentnej zmene. Všetci. Len čo si občania zvyknú na prijaté pravidlá spolužitia v európskom spoločenstve, nasledujú ďalšie, ďalšie a nové. Ešte sme si ani nevychutnali skutočnosť, že sme členmi veľkej rodiny krajín zostavenej na princípoch vzájomnej podpory, pomoci a solidarity, a už sme – naša vláda i celá krajina – označovaná za krajinu, ktorá porušuje princípy solidarity a humanizmu.
Hovorí sa veľa o ľudskosti. Áno. Všetci sme ľudskí, všetci máme v sebe tú ľudskosť a Slováci sú od pamäti národ pohostinný. Kto je viacej ľudský? Rozhodnutie premiéra Roberta Fica a mnohých politikov tu v sále, ktorí sme odmietli kvóty, ktorí sme zodpovední voči migrantom aj utečencom a zodpovední voči našim občanom, alebo tí sú ľudskí, ktorí dali takú veľkú pozvánku pre všetkých tých utečencov a migrantov do európskeho spoločenstva? Pozvánku za vidinou lepšieho života a šťastia?
Každý máme nejakú predstavu o šťastí. Ja mám inú, môj kolega ďalší inú a, samozrejme, aj tí ľudia, ktorí idú do Európy, majú inú predstavu o šťastí. A ja si myslím, že práve tú ľudskosť a tú zodpovednosť, ktorú sme prijali pred niekoľkými mesiacmi v tomto parlamente, a to, čo chceme prijať aj teraz, máme my v sebe oveľa väčšiu, lebo je to zodpovednosť za našu krajinu, ale je to zodpovednosť aj za Európu, za európske spoločenstvo, na základe nejakých princípov a hodnôt bola založená Európska únia.
My ako politici, ako obyvatelia, pokračovatelia európskej kultúry hodnôt nemôžeme podporovať životný štýl typu utečeneckých táborov. Ich vytvorenie je len prvou, akousi prvou pomocou pre imigrantov a utečencov. Každý chceme mať domov. Domov je to najdôležitejšie, čo máme. To isté chcú aj tí ľudia, ktorí sem idú. Chcú mať domov tu? Alebo sme pre nich len prechodným riešením lepšieho života? Budú sa tu cítiť doma? Alebo sa cítia stále doma v tej, vo svojej krajine?
Ja vám poviem len jednu vetu, ktorú som si veľmi zapamätala z jedného príbehu o takej detskej láske medzi holandským dievčatkom a chlapcom z Maroka, ktorý sa narodil už v Holandsku a rodina bola z Maroka. A on povedal tej svojej priateľke Poleke, vieš, narodil som sa v Holandsku, narodil som sa tu, ale môj domov je v Maroku. A to je presne to, o čom celý čas hovoríme, že či skutočne to, čo chceme urobiť v najlepšej viere pre tých ľudí, či skutočne im vytvoríme domov. Lebo my im budeme vytvárať ten domov podľa vlastných predstáv.
Pre mňa je skutočne neprípustné, aby sme podporovali zvláštny životný štýl, ktorý je v štýle utečeneckých táborov. My dnes vieme, že v utečeneckých táboroch na predmestí Damasku, tento tábor utečenecký existuje 58 rokov, vlna migrácie dnes nastupuje veľmi evidentne a my sme sa s tým – ani európske spoločenstvá, ani ďalšie štáty sveta – sa tým nezaoberali. A dnes tu máme problém, problém, ktorý dnes Európa nebude Európou, ale bude iným spoločenstvom, ktorý skutočne všetci nechceme, ale chceme tým ľuďom pomáhať.
Ja som celé leto a jeho väčšiu časť strávila aj formálnymi, neformálnymi stretnutiami doma i v zahraničí. Navštívila som aj občianskou vojnou rozdelené územie medzi Gruzínskom a Abcházskom a stretla som sa s deťmi v školách, ktoré deň čo deň prechádzajú tým bojovým územím do školy. Zhovárala som sa s učiteľmi, s rodičmi, zástupcami OSN, o tom, ako sú náročné riešenia a situácie.
Jedno je však isté, mier je možné dosiahnuť len rozhovormi a dohodami. A nielen v Gruzínsku, v Abcházsku, na Ukrajine, ale i v Sýrii, v Iraku, v Turecku a všade na svete. Ukončenie vojen by v základe zmenilo životy obrovskej skupine ľudí. V 21. storočí máme k dispozícií všetko, čo je k tomu treba, všetko, okrem dobrej vôle a úprimnej snahy. Nie všetko máme v moci ako poslankyňa a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky zmeniť či vyriešiť. Úlohou nás politikov je okrem iných povinností i nachádzanie rozhraní rôznorodých postojov a názorov, ktoré sú v demokratickej spoločnosti žiadané, potrebné a obohacujúce. Cieľom tohto snaženia je pomáhať obyvateľom, ktorí chcú žiť vlastné životy v pokoji, v pohode, orientovať sa v rozporuplnosti diania vo svete, ktoré dopadá tým či oným spôsobom aj na ich životy.
Naši občania si už niekoľkokrát asi v tých začiatkoch utečeneckej krízy kládli otázku, čo všetko sa musí ešte stať, aby sme si zastali obyvateľov našej krajiny. Čo sa musí stať, aby sme ich obhajovali, ochraňovali, zastupovali a dôverovali ich zdravému úsudku. Čo všetko sa musí stať, aby sme dôverovali predsedovi vlády a podporovali ho v tom, čo treba, čo mu treba podporiť, že rozhodnutia jeho vlády, našej vlády, všetci sme aj občania, sú v prospech Slovenska, v prospech obyvateľov Slovenska.
A ja by som chcela, tak ako povedal aj náš predseda, a veľmi vnímam aj rôzne postoje a podporné postoje mojich kolegov aj z opozície a myslím si, že to je presne ten hlas, ktorý tu hovoril pred chvíľočkou, aj mnohí kolegovia, ktorý bude ten jednotný do Európy. To je veľmi dôležité, lebo aj tak to povedal aj ten tatíček Masaryk, že aj malý národ môže byť príkladom pre tých veľkých. Aj v malom národe, aj v hociktorej dedinke, v mestečku sa môže zrodiť tá myšlienka, ktorá môže byť myšlienkou - a veľkou myšlienkou - pre všetkých. Aj malý národ môže byť tým mostom na spojenie s tými veľkými. A ja si myslím, že tohto by sme sa mali držať.
Po platnom referende v Gabčíkove pán premiér vyhlásil, že budeme akceptovať jeho výsledok, a tak sa deje. Nepôjdeme proti záujmom a vôli obyvateľov, môžeme namietať výsledok referenda, môžeme namietať postoj predsedu vlády, možno hazardovať s dôverou občanov? Myslím, že nie.
Chcela by som aj oceniť prácu novinárov a reportérov, že citlivo komentovali situáciu a zodpovedne narábali s faktami v snahe informovať občanov a nezneužili situáciu na rozdúchavanie vášní či zvyšovanie neprehľadnosti situácie pri protestoch extrémistov v Trnave. Bola som tam, zažila som ľudí, zažila som strach, zažila som aj toho mladého človeka, ktorý prišiel sám s transparentom medzi extrémistov a povedal, hanbím sa za vás, a tak ako ho išli aj napadnúť. A môžem vám povedať, že išla som ho ochrániť a v tom okruhu tých ľudí a tých extrémistov, ako som bola a som im dávala otázky, prečo chcete ísť do Gabčíkova, odpovedajte mi, len jednu otázku sa chcem všetkých vás spýtať, prečo chcete ísť do Gabčíkova, keď tam nie je žiaden migrant. Prečo idete a prečo je tam snaha ísť a ísť s protestom, či chcete podať alebo zatlieskať obyvateľom Gabčíkova za jeho rozhodnutie, podať im ruku a keď vieme, aké sú vaše názory na obyvateľov národnostnej menšiny a je tam 80 % obyvateľov maďarskej národnostnej menšiny.
Na otázku som nedostala odpoveď, ale musím vám povedať, že pre mňa je potešujúca jedna vec, ktorá, keď skončil sa ten protest, tak prišli dvaja mladíci za mnou, ktorí mali zástavu Slovenskej republiky a opýtali sa ma, či sa môžu so mnou stretnúť. Ja verím, že som ich presvedčila v tých postojoch, a to čo som im hovorila, že vykopávajú otvorené dvere, aby dôverovali postoju predsedu vlády. A znovu ocením postoj novinárov, ktorí skutočne informovali veľmi presne a odprezentovali aj celý postoj, aj celú reakciu, ktorú som mala, ale hlavne postoj predsedu vlády, a to chcem veľmi oceniť, pretože neboli na strane extrémistov. A skutočne to, čo nepotrebujeme na Slovensku, je konflikt. Ak nás nemôžu poraziť zvonku, tak sa neporážajme sami, buďme jednotní, to je veľmi dôležité.
Ja a moji kolegovia, kolegyne, zrejme ako vy všetci, milujem pokojné ulice slovenských miest a ten pokoj nie je samozrejmý. Prisahali sme všetci na Ústavu Slovenskej republiky a sľúbili sme na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike, sľúbili sme plniť svoje povinnosti v záujme jej občanov. A tiež to, že budeme dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sme ich uvádzali do života. Odmietanie kvót, ktoré porušujú práva utečencov a migrantov, je istým spôsobom tiež uvádzanie zákona do života. Ochrana schengenského priestoru, ochrana hraníc európskeho spoločenstva, nášho spoločenstva, je žitie dohodnutých medzinárodných pravidiel. Dodržiavanie štandardných postupov pri posudzovaní nároku či práv pri udelení azylu je dodržiavanie platných pravidiel rovnako ako trpezlivé skúmanie možnosti tranzitu cez naše krajiny, alebo aj to, čo sme sľúbili našim občanom.
Sociálny štát, ktorý je zodpovedný za všetkých svojich občanov, silných aj slabých, jednoducho za všetkých, je dobrá vec. Doba si isto vyžiada aj nové tváre v politike, život nezastavíme a mladí sa raz aj chopia moci, aj to je dobrá vec. Dobrá vec sú aj kresťanské hodnoty, ktorými sme, či sa nám to páči, alebo nie, všetci vo svojom vnútri poznačení, už len tým, že žijeme na tomto území, aj to je dobrá vec. Uhly pohľadu, nezávislé postoje, o nich si myslíme čokoľvek, ak majú mieru, sú tiež dobrá vec. Dobrou vecou je aj pamätanie na záujmy národnostných menšín nielen na území Slovenskej republiky, no i hájenie záujmov slovenských menšín v zahraničí. Tradície a kultúra nášho národa aj ich udržiavanie, pestovanie sú dobrou vecou. Prekračovanie hraníc komfortných zón v živote možno považovať za rovnako dobrú vec.
Všetky tieto dobré veci sú možné. Potrebujeme k tomu trpezlivosť, vzájomné načúvanie a vôľu, ochotu dohodnúť sa. No najdôležitejším predpokladom pre všetky tieto dobré veci je mier. Mier v sebe, ktorým to všetko začína, ale i končí. Som presvedčená, že to všetci zvládneme v prospech dobrých vecí. Som presvedčená, že to zvládneme pre všetkých občanov našej vlasti a v rámci európskeho spoločenstva. Želám nám a všetkým len tie dobré veci aj to dobré rozhodnutie k tomuto uzneseniu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Pani kolegyňa, iba krátko, myslím si, že áno, jak ste povedali, aj malý národ môže vytvoriť nejaký ten most medzi tými veľkými. A Ján Pavol II., keď bol na Slovensku svojho času ešte počas života, tak povedal, že Slovensko vnesie do Európy nie ekonomiku, ale to duchovno a to, v čom je silné, a to je možnože aj, ako sa hovorí, miluj blížneho svojho ako seba samého.
Hovorili ste aj o tom, že chceme vytvárať domov, nový domov pre utečencov, ktorí tu k nám prichádzajú. Dám tak na zamyslenie, jeden Američan sa ma opýtal, že kde ste doma? Tak samozrejme, každý ináč reaguje a on mi povedal, že viete, kde ste doma? Som povedal, nech sa páči, povedzte mi to. Tak povedal, ak prídete na miestny cintorín a pozrite, tu mám otca, tu mám deda, tu je sused, tu je kamarát zo školy, tu je môj strýko, a povedal, že tam som doma. Takže takto časť Američanov vidí, že kde je doma. Takže možno trošku na uváženie, že ten domov predsa je len asi tam, kde sme vyrástli a kde máme nejaké väzby, kde nás niečo viaže.
Myslím si, že my nemáme v krvi kočovný spôsob života, Slováci, ako možnože iné národy a možno aj tie, ktoré momentálne k nám migrujú, a vidíme, že nemajú s tým problém ísť a doslova že osídľovať iné územia. Takže chcem veriť, že to spoločnými silami zvládneme, ale v prvom rade musíme tu našu bezpečnosť nášho národa, samozrejme, že chrániť, pretože na to sme tu. Takže myslím si, že ja s tým problém nebudem mať, a verím, že to, čo vláda navrhne, respektíve aby schválila Národná rada, bude aj s mojím čistým svedomím.
Ďakujem pekne.