54. schôdza

Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som predložil spravodajskú správu k navrhovanému zákonu. Vážený pán predseda, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k tomuto návrhu.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, teda zaviesť miesto pamätného dňa štátny sviatok na výročie vzniku 1. Česko-slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá a odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 9. novembra 2015 a gestorský výbor do 10. novembra 2015.
Vážený pán predseda, to je všetko, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán predseda, vážený spolupredkladateľ, vážený spravodajca, vážená snemovňa, bude fajn, ak vzhľadom na nižší počet poslucháčov tu zavládne pokojnejšia atmosféra, ako bola pri predkladaní dôvodovej správy. Ukazuje sa, že do dvadsať poslucháčov je nakoniec lepších ako pred 17.00 hod. 140.
Ale toľko len na úvod k niečomu, čo sa v duchu názvu pekného filmu "Dobří holubi se vracejí" vracia pravidelne k tomuto pultu a na stoly poslancov, t. j. návrh pripomenúť si ako štátny sviatok, tak ako to bolo v období 1920 až ’38 a v období ’45 až potom do konca komunistického Česko-Slovenska, pripomenúť si 28. október nie ako Deň znárodnenia, za aký sme ho dostávali zabalený my, ale ako Deň vzniku Česko-slovenskej republiky, to znamená položenie základov dnešnej slovenskej štátnosti.
Kolega Kaník to už aj v dôvodovej správe podčiarkol a ja, ktorý som už v minulosti predkladal návrh zákona o 28. októbri ako štátnom sviatku, oceňujem veľmi jeho nový vklad do návrhu zákona. A preto si dovolím o ňom trochu pohovoriť a oceniť to, čím doňho prispel výrazne on, to jest, že je to deň, v ktorom si pripomenieme zásluhy Milana Rastislava Štefánika.
My Slováci máme takú akúsi zvláštnu vlastnosť okrem toho plebejstva, o ktorom hovoril Vladimír Mináč, i to, že máme dokonca sami sebou naoktrojovaný pocit, že nemáme dejiny. Samozrejme, hlásime sa k rôznym fiktívnym kráľom z minulosti a staviame im sochy aj s koňmi, všetka česť Svätoplukovi, ale nepovažujeme dejiny tisícročného Uhorska za naše dejiny, hoci boli našimi dejinami, lebo v tisícročnom Uhorsku bol Majster Pavol z Levoče, v tisícročnom Uhorsku Slovensko dodávalo zlato na florény a na kremnické dukáty, v tisícročnom Slovensku tu boli Petzval a mnohí iní ľudia, ktorí hýbali svetom. To boli i naše dejiny toho Uhorska, i my sme do nich prispeli. Bol tu palatín Thurzo, odohralo sa kdečo i so slovenskou účasťou, ale my máme taký zvláštny postoj, že sú to hádam dejiny utlačovateľov, hoci pravda je taká, že národnostný útlak sa dá výrazne vymedziť do obdobia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, to znamená, že ten útlak z tých tisíc rokov, niečo cez tisíc rokov trval intenzívne, stupňujúc sa, možno 50 rokov. Kvôli tomu máme tendenciu nectiť si dejiny, lebo my sme v nich neboli - podľa nás - dostatočne hlavní.
Takouto vecou je i vznik Česko-slovenskej republiky. Tam je tento pocit o to skreslenejší a o to mylnejší, že pri vzniku Česko-slovenskej republiky sme boli hlavní. Áno, neboli sme hlavní v obetiach legionárov. Légie, ktoré boli vojenský základ vzniku republiky, tvorili prevažne českí legionári. To je pravda. Ale Jozef Gregor Tajovský a iní bezmenní slovenskí legionári tiež svojou kvapkou aj kvapkami krvi prispeli k tomu, že sme mohli pred vznikom našej republiky povedať, že už sme tu s naším na strane spojencov bojujúcim vojskom.
Samozrejme, žiariacou postavou tohto vojska bol generál Štefánik. Generál Štefánik je presne ten dôvod, prečo máme 28. október a vznik Československej republiky chápať ako naše dejiny, ako naše víťazstvo, ako slovenské víťazstvo, a bez toho, aby sme mali pocit, že sme sa kamsi len pritreli. Obľúbená a otrepaná argumentácia o tom, že tam v tej Prahe bol len náhodou Šrobár, a koho ten zastupoval, ktorú občas počúvame pri tejto príležitosti a pri tejto téme, je, samozrejme, hlúposť.
Teraz rodina - nerodina, poviem to otvorene. Ďalším významným človekom, ktorý sa podieľal na vzniku tej republiky, bol môj prastrýc Štefan Osuský. To znamená, že to nebolo, že sme spoza plota pozerali, ako nám Česi robia republiku. My sme sa tiež na tej republike podieľali. A, samozrejme, obvyklou námietkou tých, ktorí v skutočnosti nechcú ani jedno, ani druhé, je to, že by sme tento deň mali svätiť 30. októbra. S tým by som sa dovolil vyporiadať veľmi stručne. Tridsiaty október bol pekným prihlásením sa skupiny slovenských vlastencov, prevažne evanjelikov a patriotov, ktorí sa božím riadením, dopravnými možnosťami a informáciou o podujatí dostavili do dvorany Tatra banky v Martine, aby sa zúčastnili zhromaždenia a signovali deklaráciu. Všetka česť. Pravda je ale taká, že keď sa pozriete na distribúciu účastníkov z hľadiska miest, bydliska, z hľadiska náboženského presvedčenia, je úplne smiešne hovoriť, že títo zhromaždení ľudia, medzi nimi môj pradedo, že boli zástupcovia Slovenska. Boli zástupcovia seba, svojho patriotizmu a svojej vôle ísť novou, lepšou cestou, formulované slovami Andreja Hlinku: "Tisícročné manželstvo s Uhorskom sa nevydarilo, končíme." Povedané parafrázujúc.
To znamená, ak niekto tvrdí, že Šrobár nikoho nezastupoval v Prahe, tak môže tvrdiť, že Osuský nikoho v Amerike a Štefánik nikoho nikde. Ale je to hlúposť, lebo neexistovalo žiadne legálne zastúpenie. To, že sa tí dobrí ľudia prezvali Slovenskou národnou radou, je výborné, neboli nikým volení, nemali nijaký mandát a nevznikli z nijakého ľudového zastúpenia a hlasovania. Napriek tomu sú to zaslúžilí ľudia a tých 120 či koľko naviac mien, si zasluhuje navždy našu úctu, lebo to boli odvážni vlastenci.
Ale treba povedať, že generál Štefánik je nosnou súčasťou, presne ako Ľudo Kaník povedal, vzniku Česko-slovenskej republiky, a je zvláštne a, samozrejme, že tá ikarovská smrť k tomu zviedla, to je pravda, že sa vlastne, a nad tým sa zamyslime, slávi jeho smrť, čo je zvláštne. Napadá vás niekoho, ktorí milujete vážnu hudbu, že by sa mala sláviť smrť Ludwiga van Beethovena? Alebo žeby sme slávili smrť, ja neviem, Debussyho? Asi nie. Rovnako je zvláštne považovať v prípade opačného pohľadu na vec bezpodmienečne za výlučne dôvodu hodné oslavovania dátum narodenia. Ideálne - a to sa napĺňa v tomto návrhu zákona a v tom je teda Ľudo Kaník inovatívny - je to, že slávime človeka jeho dielom. A vznik Česko-slovenskej republiky je úplne bez diskusie korunováciou roky trvajúceho snaženia, statočného, krehkého, nie veľmi zdravého a odolného, i vnútorne rozorvaného, ale bojujúceho človeka Milana Rastislava Štefánika.
To znamená, nikdy by mi nenapadlo, že na ňom je najcennejšia jeho smrť, lebo nie je na ňom najcennejšia. Dokonca nie je na ňom najcennejšie ani jeho narodenie. Na ňom je najcennejšie to, čo vytvoril, a to je Česko-slovenská republika. A tá vznikla. A vznikla 28. októbra s jeho levím podielom. A bolo by konečne dobré, aby sme okrem vencov na Bradlo pripomínali, že čo urobil. A urobil to, do čoho sme si zvykli za ostatné štvrťstoročie občas aj kopať, občas o tom hovoriť takmer ako o žalári národov a podobne to znevažovať. Ale ubezpečujem vás, že mohol, ak mal čas, chudák, možno nemal, Štefánik zomierať spokojný, keď sa vracal talianskym lietadlom a s talianskou posádkou do slobodného Česko-Slovenska.
A to je dôvod, prečo si myslím, že je dobré takéto formulovanie štátneho sviatku Slovenskej republiky. Je to dôvodné, je to pravdivé a znamená to vážny krok na ceste k priznávaniu si toho, k čomu sme my dobrej minulosti prispeli. Aby sme konečne prestali mať pocit, že vždy sme stáli za plotom a niekto na nás niečo vybavoval. Treba povedať, že ak existuje taký historický moment, kde sme sa takýmto spôsobom zaslúžili my, tak je to 28. október a Štefánik.
Myslím si, že tento návrh zákona - v duchu najlepších tradícií VI. volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky - nemá nádej na schválenie.
Ale ako som povedal, dobrí holubi sa vracajú, a keď nie my tuná s Ľudom, tak raz hádam niekto príde na to, čo je hodné oslavy v našich dejinách. A musím povedať, že tie štyri nosné body našich dejín, moderných dejín, sú presne tie, ktoré Ľudo v dôvodovej správe vymenoval a prečítal, pretože to boli križovatky, kde sme sa odrazili na lepšiu cestu. Vznikol prvý demokratický štát, rozhodli sme sa skončiť s hnedou totalitou v povstaní, skončili sme s červenou totalitou v novembri ’89 a potom sme si mohli založiť štát, ktorý nech vyzerá, ako vyzerá, tak vyzerá ako dôsledok nás samých. Lebo už sa nedalo povedať, že zodpovední sú Česi, Maďari, Nemci, sovietski poradcovia, Židia alebo niekto iný. To už je náš štát. A ak chceme oslavovať 1. január, tak je našou a našich detí a ich detí úlohou, aby ho mohli oslavovať s tým, že ich vklad do toho oslavovania bol dobrý.
Štefánik už nemôže nič vložiť, ale vložil toľko, že dnes môžeme mať pocit, že to, čo prinesie budúcnosť, je naša záležitosť, a že nám to, čo s tou budúcnosťou spravíme, nikto neodpára.
Štefánik bojoval v istých časoch a chvíľach svojho života stratený boj. Nevyzeralo to vždy dobre a jeho múdre heslo: "Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem," je presne to, čo by sme si niekedy, keď mávame nad vecami verejnými, mali povedať aj my, lebo to, čo môžeme a máme v rukách my, je podstatne menej ťažké ako to, pred čím stál Štefánik.
A tak aj keď viem, že je to volanie smädného v púšti, tak vám hovorím, že bude dobré, ak sa nad tým zamyslíte a podporíte tento návrh zákona, a i keď viem, že to možno nebude stačiť, tak že raz príde deň, keď si Štefánika a jeho dielo možno tí ďalší po nás uctia, lebo tak sa to patrí.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Predkladatelia poctivo priznali, že tu s týmto návrhom nie sú prvý raz, a obávam sa, že ani posledný. Obávam sa v tom zmysle, že nieže by som ho nepodporil, naopak, preto som sa aj prihlásil, ale obávam sa, že opäť nezíska väčšinu. Podobný návrh tu odznel pred necelým rokom, vtedy to vyšlo šťastnou náhodou a trošku aj pričinením pléna presne na 28. október, ak si dobre pamätám, dnes to šťastie nemáme, aspoň že to tak-tak vyšlo na ten október, keď už nie na ten konkrétny deň. Ja som sa neprihlásil preto, aby som tu opakoval a zdôrazňoval argumenty, ktorých tu odznelo dosť a ešte aj odznie. Ani nechcem sa siliť a vymýšľať nejaké ďalšie podporné argumenty, určite by sa dalo, ale myslím si, že to nie je, nie je potrebné.
Skôr len chcem podotknúť, že podľa môjho presvedčenia sa pri tom hlasovaní opäť asi nebude vychádzať z faktov. Lebo keby sme vychádzali z faktov, tak by proti mohli hlasovať len nejakí fanatickí prívrženci bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, lebo pre všetkých ostatných v tejto sále fakty hovoria jasnou rečou, že tento sviatok by mal byť zlatým písmom vrytý do nášho zákona o štátnych sviatkoch. A ak si niekto myslí, že hlasovaním proti alebo zdržaním sa prejaví čosi ako slovenské vlastenectvo, tak je na úplne totálnom omyle, pretože, naopak, nebyť prvej Česko-slovenskej republiky a tohto dátumu, ktorý symbolizuje jej vznik, by tu ani slovenská štátnosť, ani slovenský národ neexistovali. Čiže prejavom slovenského vlastenectva je hlasovať za tento návrh.
Ďakujem.

Ja, samozrejme, podporujem tento poslanecký návrh zákona a naozaj som si spomenul na to, ako pred rokom 28. októbra sme ho prerokovávali v tejto sále.
Vtedy som vystúpil s pomerne rozsiahlym vystúpením a pokúsil som sa o taký historický exkurz, aby sme o tom dni, 28. októbri 1918 porozprávali trošku zoširšia, aj o tom, čo mu predchádzalo. A hovoril som to vtedy preto, aby sme si možno všetci uvedomili to, čo hovoril aj pán poslanec Osuský, aký bol vlastne obrovský prínos generála Milana Rastislava Štefánika na vznik Česko-slovenskej republiky, aký bol prínos Pittsburských dohôd na vznik Česko-slovenskej republiky, a hovorím to preto, aby som podčiarkol fakt, že Česko-slovenská republika bola prvým štátom, kde Slováci vystupovali ako štátotvorný národ. To bol náš štát. My sme ho vytvorili. A vôbec sa nesmieme pomýliť tým, čo potom používali hlavne komunisti na zašpinenie spomienky na 1. Česko-slovenskú republiku, že bol to unitárny štát a Praha nám diktovala a tak ďalej, bolo jasné, že cesta k federácii alebo k nejakému usporiadaniu bude dlhá, ale to nič na veci nemení, akú úlohu zohral generál Milan Rastislav Štefánik na tom, že Slováci sa stali štátotvorným národom v Česko-slovenskej republike.
A moja posledná poznámka je, že moji priatelia vo Francúzsku aj vysoko postavení ústavní činitelia poznajú zo Slovenska tri osobnosti, generála Štefánika, Adrianu Sklenaříkovú Karembeu a Petra Sagana. Myslím si, že tú prvú z týchto osobností by sme si aj my mohli omnoho viacej uctiť ako tým, že raz za čas položíme vence k jeho pamätníku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán Osuský, tak ako každý rok si dovolím zaspomínať na Vianoce ’69, keď som dostal knižku od Jána Juríčka, ktorá mala vtedy známy podtitul, už sme to tu spomínali, ale mňa to naozaj k tomu núti a musím aj takto verejne vďaku aj svojim rodičom, že mi vtedy kúpili mladému chalanovi 13-ročnému knihu, ktorá sa volala Štefánik a najmä ten podtitul Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik. A ja som sa vďaka tejto knihe dozvedel veľa a tú skratku teraz robím veľmi rýchlo k záveru mojej faktickej poznámky, napojím sa tam, kde ste vy skončili, že vari vás niekto niekedy tento sviatok, ktorý sa tu takto permanentne navrhuje, aj schváli. Ja som presvedčený, že sa tak stane, ozaj skalopevne presvedčený a myslím si, že sa to stane aj kvôli vám, a ja vám ďakujem za vaše každoročné vystúpenie na túto tému. Veľmi si to vážim.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda.
Milí kolegovia, ďakujem všetkým za príspevky. Dovolím si poďakovať a podčiarknuť príspevok priateľa Hubu, pretože presne, ak je niekto v širokom okolí, ktorému môže vadiť 28. október, tak je to Jobbik. Nem, nem soha! Nikdy, nikdy, nikdy! Nie viac Trianonu.
Treba povedať, že všetci ostatní vlastenci, nevlastenci, občania by mali chápať, že je to ich rozhodujúci veľký sviatok, a veľmi dobre to podčiarkol Mikuláš Huba, ktorý iste nie je žiaden čiernočižmový hejslovák. Ďakujem aj Vilovi Novotnému a v literárnom okienku priateľovi Mičovskému by som povedal ešte jedno, vrelo odporúčam po tých rokoch, čo uplynuli od tých čias, keď nám rodičia približne v rovnakom veku kúpili tú knižku, prečítať nie veľmi hrubú o tom, dobrú, lepšiu brožúru slovenského kvázi exilového historika Jána Mlynárika, ktorý napísal základný text svojej knihy v roku ’69, ale potom nevyšla a čakala 21 rokov, kým sa dočkala vydania. Vrele odporúčam, je to detailne vynikajúcim historikom spracovaný príbeh generála Štefánika, ktorý by mal v hrubých rysoch poznať každý slovenský vlastenec.

Ďakujem, pán predseda. Ďakujem aj predrečníkovi Petrovi Osuskému aj ďalším, ktorí reagovali na neho, pretože veľmi správnym spôsobom túto debatu usmernili a veľmi správne poukázali na to kľúčové, čo, naozaj o čo tu ide. Pritom keď hovoríme, že takýto sviatok pre historickú pamäť národa a pre to, aby sme si naozaj uvedomovali, odkiaľ sme a kam kráčame, pretože to ovplyvňuje naše osudy, sme tu jednoducho mali. Tá história je veľmi dôležitá, mnohokrát si to neuvedomujeme, ale každý národ, ktorý nevie, kde sú jeho korene, tak častokrát potom blúdi, či už vo veľkom rozsahu, alebo v rozsahu skupiniek, ktoré jednoducho majú pocit, ako keby zrazu tu sme spadli z neba, a potom to môže viesť aj do veľmi, veľmi zlých situácií a do veľmi temných slepých uličiek. Preto je naozaj dobré mať zlomové dejinné body, na ktorých sme sa rozhodli správnym smerom, na správnu cestu sme sa vydali a správne sme sa rozhodli. Také tu sú, spomínali sme ich. Spomínal som ich ja, spomínal ich Peter Osuský, ale ten jeden kľúčový, ktorý tú cestu zahájil, ktorý ju otvoril, tu chýba. A to je práve ten deň, kedy z mnohonárodnej monarchie Rakúsko-Uhorska vzniká Česko-Slovensko, ktoré naozaj prvýkrát v dejinách, novodobých dejinách, pokiaľ nejdeme do predhistorických pomaly čias, o ktorých máme naozaj len minimum informácií a útržkovité informácie, ale prvýkrát v dejinách slovenský národ dostal územie, ktoré jasne mu patrí a ktoré obýva, boli vytýčené hranice, štátne hranice tohto územia, bola uznaná reč za úradnú reč, slovenčina sa stala úradnou rečou, začalo sa systematické vzdelávanie v slovenčine na školách od základných až po vysoké, začali vznikať vôbec vysoké školy, ktoré tu neboli. Tým pádom sa začala vychovávať inteligencia, ktorá tu bola veľmi maličká z hľadiska svojho rozsahu a početnosti, a všetci dobre vieme, že bez týchto atribútov žiaden národ nemôže fungovať. A to je ten prvý bod, od ktorého sa všetko ostatné rozvíjalo. Veď potom aj následné, Slovenské národné povstanie svoju hlavnú ideu malo v boji proti fašizmu, za návrat k demokracii a obnoveniu Česko-Slovenska. To bola základná téza Slovenského národného povstania.
A 17. novembra sme opäť volali po návrate k demokracii, ktorú sme tu mali, ktorá tu bola založená za 1. Česko-slovenskej republiky, kedy Česko-Slovensko bolo takým ostrovom demokracie vo vtedy úplne inej Európe, aká je dnes. Takže naozaj ukazuje sa, že ten odkaz, ten maják vždy svietil a vždy sa k nemu ľudia vracali. A teraz ja sa pokúsim ešte poukázať na to, prečo je tento deň spojený a má byť spojený s Milanom Rastislavom Štefánikom. Prečo je tento človek kľúčovou osobou, bez ktorej by Česko-Slovensko nevzniklo, a preto naozaj uctime si jeho dielo, a nie jeho smrť. To je naozaj vec, ktorá, asi nikde inde by sme ju nenašli.
Takže pár historických faktov. Prvýkrát alebo jedno z prvých vyjadrení zahraničných politikov, ktorí vyzdvihujú osobu Milana Rastislava Štefánika, takéto vyjadrenie zaznelo na Kongrese utláčaných národov v Ríme v roku 1918, kedy taliansky premiér Viktor Orlando nezabudol spomenúť a vyzdvihnúť s chválou Česko-slovenské légie v rámci talianskej armády a rokovania so Štefánikom, ktorý tieto légie budoval a vytvoril. Toto, tento kongres často historici vnímajú ako prvý symptóm obratu v postoji dlhodobých mocností k vzniku Česko-Slovenska. Treba si uvedomiť, že nie hneď bola ochota mocností, ktoré vtedy rozhodovali o tom, ako bude vyzerať povojnová Európa, nasmerovaná automaticky k ochote podporiť, uznať a garantovať existenciu Česko-Slovenska a tým pádom aj Slovenska ako jeho súčasť.
Takýmto ďalším dôležitým medzníkom bol vznik Československej národnej rady v Paríži vo februári v roku 2016. (Pozn. red.: správne má byť 1916.) Táto bola neskôr uznaná spojencami a vytvorili ju, to už zrejme mnohí vedia, tri dôležité postavy zahraničného odboja, Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Eduard Beneš, ktorí sa 13. februára rozhodli konštituovať túto Československú národnú radu, kde sa Štefánik stal podpredsedom. Ale bol to práve Štefánik, ako sa píše v historických análoch, ktorý predsunul návrh na vznik Československej národnej rady, a jemu sa za to kladú najväčšie, najväčšie zásluhy, pričom rozhodujúci význam vstupu generála Milana Rastislava Štefánika do vedenia česko-slovenského zahraničného odboja azda najvýstižnejšie opísal český publicista a politik Lev Borský vo svojom konštatovaní, že vyhlásenie Českého komitétu zahraničného zo 14. novembra 1915 nevzbudilo v štátoch Dohody očakávaný záujem. Až vtedy, keď koncom roku 2015 vstúpil do vedenia česko-slovenského odboja Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými cieľmi, vysokými stykmi, dostala akcia charakter cieľavedomého politického vedenia. Tento citát alebo tento moment je dôležitý na to, aby sme si uvedomili to, že Milan Rastislav Štefánik udal skutočne tomuto snaženiu taký smer a taký tón, že začal byť braný vážne a začalo sa s ním uvažovať a počítať v rozhodujúcich rokovaniach víťazných mocností ešte pred koncom prvej svetovej vojny. Predtým myšlienka a vyhlásenia, ktoré zaznievali vtedy, nenachádzali patričnú odozvu, a keby sa to vstupom Milana Rastislava Štefánika nezmenilo, tak by pravdepodobne Česko-Slovensko ani nevzniklo. A až po jeho príchode - tu pokračujem v citácii - sa členovia Československej národnej rady postupne dostávali do styku s vplyvnými dohodovými politikmi, do parížskych salónov, ktorí mali zásadný politický a vojenský vplyv. Politická aktivita sa vplyvom a schopnosťami Štefánikovými dostáva ku kruhom vládnucim a pomaly sa od nich začína učiť robiť zahraničnú politiku.
Vráťme sa na Slovensko a k slovenským politikom, ktorí v tom čase pôsobili na Slovensku a sa vyjadrovali, samozrejme, k týmto otázkam tiež. Mnohokrát alebo mnohokrát, ja som dokonca zaznamenal asi pri niektorom predchádzajúcom zdôvodňovaní tohto návrhu, že tu zaznieva aj akýsi, akýsi konfesionálny pohľad na to, že Štefánik evanjelik a katolícki politici ako keby mali iný pohľad, a to je podľa mňa jednak v rozpore s historickými faktami a jednak naozaj mimo akéhokoľvek racionálneho vnímania veci, pretože ako to už povedal, každý vlastenec, ktorý sa cíti vlastencom slovenským, by mal jednoznačne Štefánikovu osobnosť vyzdvihovať a vznik Česko-Slovenska dvojnásobne.
Takže poďme k Hlinkovi, ktorý je popredným katolíckym politikom vtedajšieho Slovenska a Česko-Slovenska. Tam je veľmi dôležitý jeho prejav na tajnej porade Slovenskej národnej strany, ktorý sa odohral 24. alebo zaznel 24. mája 1918. V intenciách hesla "Preč od Maďarov" Andrej Hlinka v zmysle: "Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť." Toto je presný citát, ktorý zaznel z úst Andreja Hlinku na danej porade dávno pred vyhlásením 28. októbra alebo pred vyhlásením Česko-Slovenska, kde znova len zopakujem, povedal, "sme za orientáciu československú". Čo bola jediná cesta v danom čase, ako zabezpečiť vznik krajiny, v ktorej bude Slovensko štátotvorným a Slováci štátotvorným národom. Išlo o najjadrnejšie a aj po formálnej stránke najprecíznejšie stanovisko slovenskej politiky v období prvej svetovej vojny k ústrednej otázke česko-slovenského štátneho zjednotenia v uznesení tak veľkej závažnosti a dosahu. Do tej doby sa k tejto zásadnej otázke tak jednoznačne nevyslovila ani domáca česká politika. To znamená, že na slovenskom území a slovenská politika podľa historikov, ktorých tu citujem, sa v tom čase vyjadrila jednoznačnejšie k československej orientácii a vzniku Česko-Slovenska ústami Andreja Hlinku.
A teraz ešte k tej spochybňovanej otázke Vavra Šrobára, ktorý bol pri vyhlásení a podpísal zákony, ktorými sa, ktorý po vyhlásení Česko-Slovenska vlastne vzniká Česko-slovenská republika. Je jeden z piatich mužov 28. októbra. Ako vznikol jeho mandát zastupovať Slovensko, jeho legitímny mandát? 12. septembra bola obnovená predvojnová myšlienka zriadenia Slovenskej národnej rady, a tá začala fungovať, ako reprezentatívny orgán slovenských politických subjektov. Ňou bol poverený Vavro Šrobár, ktorý tým získal mandát na vykonanie ústavnoprávnych úkonov a počinov v mene Slovákov, v mene uhorskej vetvy československého kmeňa. Toto bol citát z uznesenia z 12. septembra spomínanej vznikajúcej alebo práve vzniknutej Slovenskej národnej rady. Jeho prejavom bolo ním podpísanie prvého zákona novej Česko-slovenskej republiky večer 28. októbra, zákona č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného česko-slovenského štátu a rovnako aj prehlásenia voči česko-slovenskému ľudu toho istého dňa. Z tohto jednoznačne vidno, že aj po formálnoprávnej stránke, po stránke historických faktov je skutočne na jednej strane tento dátum dátumom, ktorý by bez osoby a práce skutkov, činov, snahy Milana generála Rastislava Štefánika nevznikol a nebol, a zároveň je to dátum, kedy oba národy, slovenský aj český, rozhodli o vzniku Česko-slovenskej republiky a zároveň, že to je dátum, ktorý otvoril budúcnosť pre Slovenskú republiku a pre slovenský národ, ktorú dnes realizujeme a pri realizácii tejto súčasnosti a jej rozvoji sa môžeme odvolávať na tradície, ktoré práve týmto dňom boli zahájené, ktoré vniesol do našej histórie Milan Rastislav Štefánik a ďalší ľudia, ktorí v jeho stopách následne nasledovali.
Takže, vážené dámy, vážení páni, ako kolega Peter Osuský už povedal, keďže, žiaľbohu, nedošlo k pokynu pravdepodobne na podporu tohto návrhu zákona, asi ani tentokrát tento návrh nebude úspešný, ale tak ako Milan Rastislav Štefánik sa nikdy nevzdával, ani my sa v tomto smere ani v inom vzdávať nebudeme a je to len otázka času, kedy tieto argumenty padnú na úrodnú pôdu, a ja viem, že ešte minulého roku, keď sme presne 28. októbra tento návrh zákona prejednávali, priamo z radov vládneho SMER-u v kuloároch zaznievali hlasy, že áno, jednoznačne tento dátum by mal byť štátnym sviatkom, a preto som presvedčený, že sa tak stane, a je škoda, že sa tak nestane teraz. Aj keď by sme druhé čítanie nestihli, ale už by sme 28. október, ktorý za zhruba mesiac nastane, mohli sláviť ako ten počiatočný a najdôležitejší dátum, ktorý rozhodol o tom, že dnes žijeme v Slovenskej republike, máme zákonodarné orgány, zvrchovanú vládu, úradnú reč, nespochybniteľné hranice, sme členmi Európskej únie a súčasťou západnej civilizácie, a to sú všetko túžby a ciele, ktoré mal gen. Milan Rastislav Štefánik.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)