58. schôdza

Nech sa páči, Igor Hraško.

Ďakujem ti pekne, kolega Janko Mičovský, za to, že si ešte pripomenul jeden neduh ministerstva kultúry. A to je skutočne plná starostlivosť o kultúrne pamiatky. A teraz hovoríme, že v roku 2014 bolo vo vlastníctve štátu zhruba 1 516 kultúrnych pamiatok z ich celkového počtu asi 16 001, pričom ostatné boli rozdelené medzi samosprávu, teda VÚC, obce, cirkvi, právnické osoby, fyzické osoby a dokonca aj iné formy vlastníctva. Z týchto 9,32 % pamiatok, ktoré sú vo vlastníctve štátu, teda necelých 10 %, ktoré má štát, sú dve tretiny v zlom stave, teda je ich narušený, dezolátny alebo ešte v obnove prípadne iný stav. To je zhruba 1 010 kultúrnych pamiatok. A to je číslo. Áno, tieto pamiatky všetky by sa dali rekonštruovať, keby na to boli peniaze, len to by sa nesmelo z rezervy predsedu vlády dávať na obnovy futbalových či hokejových štadiónov a podobných taľafatiek. Kultúrne pamiatky nám padajú, tie sa ťažko zachraňujú, so štadiónom sa tu pokojne počká. Samozrejme, je pred voľbami, tak si treba nejakým spôsobom akože podporiť svojich fanúšikov. Nie, však šport je taký dobrý?
No a už ti poviem len jedno. Ty si to pekne celkom osvetlil. A tomu, kto má zatemnený mozog, asi ťažko bude niečo osvetlené. Ale však, žiaľ, už sme na to zvyknutí v súčasnej ére vládnutia vládnej strany. Takže to je toľko len na margo toho.
A skutočne to, že nám kultúrne pamiatky odchádzajú, je holý fakt a to, že sa na to nedávajú väčšie financie, aby sme ich zachránili, je potom druhý fakt. Ale za to môže táto vláda.

S reakciou, nech sa páči, Ján Mičovský.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. No bol som zvyknutý, pán poslanec Jarjabek, že bývate pohotový a trefný, aj keď nemám tú vašu rétoriku celkom v obľube. Ale tentoraz ste boli kdesi inde, nie tam, kde som ja prednášal svoj príspevok, pretože ja som vôbec nerozprával nejako vyčítavo o tom, že ministerstvo kultúry nezabezpečuje opravu kultúrnych pamiatok. Mne je úplne jasné, že potrieb je vždy viac ako zdrojov a žiadny minister nedokáže ani na tomto, ani na inom rezorte zabezpečiť všetko, čo je potrebné. Je to otázka istej hierarchie. Ja som len veľmi konkrétne poukázal na jeden príklad, ktorý sa mi zdá v kontrapunkte so znením zákona a s jeho cieľom ako dosť príznačný, že nestačí nám tu zákonodarcom, medzi ktorých vy patríte už hodne dlho, len prijímať zákony, ale že musíme vedieť zabojovať aj za to, aby sa uplatňovali tie zákony v živote, tak ako sme to sľúbili. A ja si myslím, že zákony, ktoré ja som neschvaľoval, ktoré hovoria o potrebe chránenia kultúrnych pamiatok, vôbec nie sú dodržiavané v takom rozsahu, v akom mali byť. A použil som na to jeden konkrétny príklad. Vieme dobre, že príklady sú dôležité. Nechcem povedať, že príklady tiahnu, lebo v tomto prípade netiahnu, ale možno majú v sebe výstražný akcent. Ak pán minister alebo ak teda jeho ministerstvo dopustilo to, čo som spomínal, a nebolo to riešené tak, že by ktosi tu stál na barikáde a povedal nie, nech je to akokoľvek, kým som minister kultúry, toto sa nesmie stať, tak, nehnevajte sa, ja som si nedovolil povedať, že teda idem premenovať ministerstvo kultúry na ministerstvo barbarstva. Ale toto bolo barbarstvo, ktorého sa niekto dopustil a voči ktorému pán minister hlavne nezabojoval.
A čo sa týka teda chodenia na váš výbor, je pravda, že veľa som sa tam nenachodil, ale bol som aj na poslaneckom prieskume s vami vlani. A veľmi ma tam zaujímali veci v Matici slovenskej. A pamätáte aj na moje vystúpenie. Môžeme si o tom porozprávať, čo všetko som teda svojou iniciatívou na vašej pôde vášho výboru dosiahol. Osobne si myslím, že nič aj keď... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za túto výmenu.O slovo žiada pán navrhovateľ, pán minister máte nárok vystúpiť v rozprave. Nech sa páči, máte slovo a potom vystúpi v rozprave Martin Fronc.

Ďakujem pekne.
Začnem reakciou na pána poslanca Mičovského ale potom budem pokračovať reagovaním na vystúpenie pána poslanca Hraška, ktorý teda zatiaľ v tej rozprave ako jediný meritórne rozoberal, toto slovo rozoberal potom trošku inak charakterizujem, samotný návrh zákona.
Pán poslanec, dajú sa vytiahnuť nie jeden, ale desiatky takých prípadov, ako ste povedali, dajú sa vytiahnuť desiatky prípadov záchrany národných kultúrnych pamiatok. Ako hovoril aj pán poslanec Jarjabek, tých kultúrnych pamiatok je obrovské množstvo. A tieto pamiatky sú aj v rôznom vlastníctve. Tým ich najväčším vlastníkom sú cirkvi. Samozrejme, potom je to štát, je množstvo ich súkromných vlastníkov.
Vy ste tak sugestívne, a máte v tomto oprávnenie, popísali jednu pamiatku. Opakujem, mohol by som teraz ja sugestívne popísať záchranu nejakej pamiatky. Myslím si, že v tejto veci pokiaľ nechceme to zneužívať, lebo každého normálneho človeka bolí, keď nejaká pamiatka je definitívne stratená, tak v takejto debate by sme sa mali pozerať na trend a klásť si otázku, či v nejakom období dochádza k tomu, že sa postupuje v tomto systematicky, že sa tá situácia aspoň nejako zlepšuje, opäť v situácii, keď tie potreby spoločnosti sú rôznorodé, mnohé. Určite by som nedehonestoval, ako to urobil pán poslanec Hraško, to, že má tu byť nejaká infraštruktúra pre šport, že tu má byť infraštruktúra pre školstvo, pre zdravotníctvo, pre sociálne služby. Tých potrieb je veľmi veľa.
A keď sa teda bavíme o pamiatkach, skúste sa na to pozrieť tak, možno dať si tú námahu, či sa ten stav v istých aspektoch zlepšuje alebo nezlepšuje. Myslím si, že je to práve činnosť Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý sa začal systematicky týmto veciam venovať. Jednak nadväzoval na svoju činnosť ešte ako na činnosť Pamiatkového ústavu, ktorý vznikol v roku 1951. A je to jedno možno z mála pracovísk, ktoré bez nejakých ideologických bariér kontinuálne pokračuje aj v činnostiach ochrany pamiatok, ale aj v činnostiach reštaurátorských. A potom čo sa stal špecializovaným orgánom štátnej správy, tak veľmi systematicky ich obnovuje alebo dohliada na ich obnovovanie. Robí aj metodiku, aj určité štandardy. A napríklad aj určuje určité priority, či sú to napríklad najmä pamiatky, ktoré sú na Zozname svetového dedičstva UNESCO.
Tak skúste sa na to takto pozrieť. A myslím si, že potom to nebude úplne tak čierno vyzerať, že môžeme sa aj pochváliť mnohými vecami, či už je to práca z pohľadu orgánu štátnej správy alebo aj mnohých dobrovoľníkov, aj štátu.
Tak to je jedna vec.
A teraz prečo to hovorím alebo aj prečo to hovorím? Je to preto, že pán poslanec Hraško, hoci on je len čitateľ, lebo on tak síce sugestívne, ale v podstate prečítal to, s čím som ja bol už veľakrát konfrontovaný, aj osobne, keď som rokoval s predstaviteľmi Komory reštaurátorov, aj prostredníctvom korešpondencie, aj prostredníctvom posledného vystúpenia pána Puškára na parlamentnom výbore. Čiže ja to veľmi dobre poznám. A on len to prečítal. Ani tomu nerozumie, čo prečítal, sugestívne, jednoducho názory reštaurátorov, ktoré z istých dôvodov dehonestujú práve Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. A on dokonca použil vetu, že ministerstvo kultúry sa snaží legitimizovať činnosť Pamiatkového úradu. (Reakcia z pléna.) No vy ste ten, kto určuje, čo je protiprávne a nie protiprávne.
Ja som naznačil, a teraz to ešte znovu rozvediem, činnosť Pamiatkového úradu, ktorý od roku 1951 má aj ochranu a má aj súčasť ochrany dohľadu, ale aj súčasť reštaurátorstva. Postupne sa vybudovali reštaurátorské oblastné ateliéry. Reštaurátorské ateliéry Pamiatkového úradu sú vysoko špecializované. Majú tam obrovské know-how, obrovské skúsenosti. A o ničom inom nie je lobing Komory reštaurátorov ako o tom, aby sa táto súčasť, táto činnosť Pamiatkového úradu zlikvidovala, práve preto, pán poslanec, aby tu bol monopol Komory reštaurátorov. Tridsať pracovníkov reštaurátorských ateliérov Pamiatkového úradu nijakým spôsobom zásadne neohrozuje činnosť Komory reštaurátorov, ale je veľmi užitočné, keď štát má v istej oblasti aj svoju inštitúciu, ktorou napríklad môže pôsobiť práve v oblasti pamiatok, ktoré sú na Zozname UNESCO, alebo keď môže intervenovať v určitých krízových situáciách, keď sa tam stanú nejaké škody.
Viete čo, ja sa nikdy nepodpíšem pod to, aby bola táto súčasť Pamiatkového úradu zlikvidovaná a sprivatizovaná, pretože aj také sú predstavy Komory reštaurátorov v neformálnych rozhovoroch na otázku, a čo by sa potom stalo s tými pracoviskami. No tak začali by sme ich nejakým spôsobom využívať. To by bolo to isté ako v zdravotníctve, keď sa tie lukratívne hrozienka prenesú do privátnej sféry. To je, ako keby ste teraz chceli, aby Komora lekárov tvrdila, že nech sú zrušené štátne nemocnice, nech tu fungujú len súkromné nemocnice.
Absolútne podporujem to, či je to Pamiatkový úrad Slovenskej republiky alebo Vysoká škola výtvarných umení, alebo v istých aspektoch aj múzeá a galérie, aby tieto inštitúcie mohli takisto vykonávať takisto reštaurátorskú činnosť. Neobmedzuje to v podnikateľskej činnosti reštaurátorov, dáva to štátu aj určité garancie, že v istých potrebách a oblastiach má aj takúto páku. A treba to uchovať.
Nie, pán poslanec, netreba byť lobistom privatizácie tejto súčasti Pamiatkového úradu, lebo vy ste nič iné tu nerobili, to je presný obraz toho, hoci vy tomu ani nerozumiete, vy ste otrocky prečítali to. Ale jednoducho toto je cieľ Komory reštaurátorov, zlikvidovať, sprivatizovať to, mať na to monopol, všetky peniaze. Nie štát tu je na závadu, ale tu niekomu prekáža štát, tu niekomu prekáža jedno vyspelé pracovisko, jedna naozaj vzácna kontinuita ešte od päťdesiatych rokov, ktorá tu je a vďaka ktorej aj ja si myslím, že ten trend celkový nie je taký čierny pri všetkej bolesti a všetkých aj nepríjemných veciach, ktoré sa týkajú mnohých pamiatok.
Toto som vám chcel, pán poslanec Hraško, povedať a dvakrát si rozmýšľajte, koho lobistom sa v tomto parlamente stanete, prestaňte rozmýšľať len o tom, ako sa predvediete, ako si naberiete nejaké hlasy pred voľbami. Ste na zlej strane, ale vy tomu nerozumiete. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána ministra páni poslanci Mičovský, Hraško, Jarjabek sa hlásia s faktickými poznámkami.Nech sa páči, pán poslanec Mičovský.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Oceňujem, vážený pán minister, že ste vystúpili. A skúsim to využiť na to, aby som zdôraznil, že ja som vôbec nevytýkal vášmu rezortu ani vašim ľuďom na pamiatkových úradoch, že nerobia dosť pre ochranu pamiatok. Naopak, môj osobné skúsenosti či s bystrickým alebo so žilinským úradom sú veľmi dobré, pričom som hrdý na to, čo sme spoločne urobili v ochrane najmä lesníckych kultúrnych pamiatok. A nepôjdem do konkrétností, lebo to nemá teraz význam, ale, viete, Gándhí keď videl, že teda už nepochodí po dobrom, tak nepoužil žiadne násilie. A ja som od vás nechcel, aby ste išli bojovať do Polomky. Ale Gándhí tak sa vydal na ten svoj slávny Soľný pochod a dosiahol svoje. Vy ste sa mali vydať do Polomky, vy ste mali byť malým Gándhím a povedať: „Nech je to akokoľvek nemožné, ja ako minister kultúry nepripustím, aby sa významná kultúrna pamiatka stratila z povrchu zemského.“ A sa tak strácala vyše roka ona, najprv strecha, potom steny, potom dážď. Potom už aj statik povedal, že už je to pomaly ohrozené. Pochod do Polomky mali ste absolvovať. A mali ste pritom povedať: „Aj keď to možno nezmením, ale zabojujem, pretože nepripustím, aby sa národná kultúrna pamiatka stratila.“ Vôbec nekritizujem vašich ľudí, ja kritizujem vás v dobrom v súvislosti so zákonom, ktorý predkladáte, že je to dobrý zákon. A bol by som veľmi nerád, aby sme ten zoznam stratených pamiatok rozširovali. Ja si vážim, čo všetko sme zachránili, ale toto sa stať nemalo, pán minister. V tom je tá podstata, že som necítil váš boj v tomto smere, hoci som vás na to upozornil a hoci odpoveď od vás mi prišla veľmi obšírna, ale to bolo všetko.

Pán poslanec Hraško, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Pán minister, vám keď chýbajú argumenty, vy potom útočíte osobne na osobu dotyčného človeka. Ja som si to dosť dobre podrobne preštudoval a rozumiem tej veci. Aj by ste sa čudovali. Nie som len čitateľ, tak ako napríklad váš minister Kaliňák je poštárom, keď odovzdáva hasičskú techniku dobrovoľným hasičom.
Hovorili ste, čo sa tu zlepšuje. No zlepšuje sa tu, áno, niekoľko vecí, lebo som si všimol rekonštrukcie mnohých hradov a iných záležitostí na Slovensku, ale uvediem taký jeden krásny príklad. Je kaštieľ v Necpaloch, jeden zo štyroch, ktorý tam je. Ten je stále v správe ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže tam kedysi sídlil detský domov. Na tom sa neurobilo absolútne nič, dokonca ešte ani historický prieskum tam nie je urobený, rozumiem tomu, a nič sa na tom neurobilo a to chátra. A chátra to a ešte to bude chátrať, pretože zrejme vám to nič nehovorí a vy s tým nechcete nič robiť. To je vaša vizitka.
Vybudovali sa štátne ateliéry, super, za čie peniaze to je? Je to za peniaze daňových poplatníkov čiže za štátne, super, to je vynikajúce.
Hovoríte, že 30 zamestnancov neohrozuje komoru. Mnohí z tých zamestnancov, ktorí sú na Pamiatkovom úrade, sú páni profesori, ktorí vyučovali mnohých tých, ktorí sú teraz v Komore reštaurátorov. Proti nim ja nič nemám, nech robia, ale tak potom nech si selektujú robotu, či chcú reštaurovať, alebo teda hodnotiť výskum a tak ďalej.
A okrem toho už keď hovoríte, dávam vám jeden návrh, jedná sa teda o slovenské národné kultúrne pamiatky. Zrušte zákon o Komore reštaurátorov, odtiaľ preveďte pod Pamiatkový úrad zamestnancov, teda tých, ktorí budú chcieť, samozrejme, tam ísť, pretože majú kvalifikáciu. Ale doložte mi kvalifikáciu tých 30 zamestnancov, o ktorých hovoríte, že sú na Pamiatkovom úrade. To bude mi teraz úplne postačovať. A budem vtedy spokojný. Ja nerobím pre lobistov, ja nerobím pre súkromníkov ako vy a vaša vláda, viete, v tom je medzi nami rozdiel.
No a ešte raz sa pýtam, čo je nezrozumiteľné na tom, že niekto svojmu kolegovi odsúhlasí rekonštrukciu, reštaurovanie, schváli na to financie a potom ho ešte aj skontroluje? Toto je ten primitivizmus toho, čo ste hovorili.