58. schôdza

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. No bol som zvyknutý, pán poslanec Jarjabek, že bývate pohotový a trefný, aj keď nemám tú vašu rétoriku celkom v obľube. Ale tentoraz ste boli kdesi inde, nie tam, kde som ja prednášal svoj príspevok, pretože ja som vôbec nerozprával nejako vyčítavo o tom, že ministerstvo kultúry nezabezpečuje opravu kultúrnych pamiatok. Mne je úplne jasné, že potrieb je vždy viac ako zdrojov a žiadny minister nedokáže ani na tomto, ani na inom rezorte zabezpečiť všetko, čo je potrebné. Je to otázka istej hierarchie. Ja som len veľmi konkrétne poukázal na jeden príklad, ktorý sa mi zdá v kontrapunkte so znením zákona a s jeho cieľom ako dosť príznačný, že nestačí nám tu zákonodarcom, medzi ktorých vy patríte už hodne dlho, len prijímať zákony, ale že musíme vedieť zabojovať aj za to, aby sa uplatňovali tie zákony v živote, tak ako sme to sľúbili. A ja si myslím, že zákony, ktoré ja som neschvaľoval, ktoré hovoria o potrebe chránenia kultúrnych pamiatok, vôbec nie sú dodržiavané v takom rozsahu, v akom mali byť. A použil som na to jeden konkrétny príklad. Vieme dobre, že príklady sú dôležité. Nechcem povedať, že príklady tiahnu, lebo v tomto prípade netiahnu, ale možno majú v sebe výstražný akcent. Ak pán minister alebo ak teda jeho ministerstvo dopustilo to, čo som spomínal, a nebolo to riešené tak, že by ktosi tu stál na barikáde a povedal nie, nech je to akokoľvek, kým som minister kultúry, toto sa nesmie stať, tak, nehnevajte sa, ja som si nedovolil povedať, že teda idem premenovať ministerstvo kultúry na ministerstvo barbarstva. Ale toto bolo barbarstvo, ktorého sa niekto dopustil a voči ktorému pán minister hlavne nezabojoval.
A čo sa týka teda chodenia na váš výbor, je pravda, že veľa som sa tam nenachodil, ale bol som aj na poslaneckom prieskume s vami vlani. A veľmi ma tam zaujímali veci v Matici slovenskej. A pamätáte aj na moje vystúpenie. Môžeme si o tom porozprávať, čo všetko som teda svojou iniciatívou na vašej pôde vášho výboru dosiahol. Osobne si myslím, že nič aj keď... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne.
Začnem reakciou na pána poslanca Mičovského ale potom budem pokračovať reagovaním na vystúpenie pána poslanca Hraška, ktorý teda zatiaľ v tej rozprave ako jediný meritórne rozoberal, toto slovo rozoberal potom trošku inak charakterizujem, samotný návrh zákona.
Pán poslanec, dajú sa vytiahnuť nie jeden, ale desiatky takých prípadov, ako ste povedali, dajú sa vytiahnuť desiatky prípadov záchrany národných kultúrnych pamiatok. Ako hovoril aj pán poslanec Jarjabek, tých kultúrnych pamiatok je obrovské množstvo. A tieto pamiatky sú aj v rôznom vlastníctve. Tým ich najväčším vlastníkom sú cirkvi. Samozrejme, potom je to štát, je množstvo ich súkromných vlastníkov.
Vy ste tak sugestívne, a máte v tomto oprávnenie, popísali jednu pamiatku. Opakujem, mohol by som teraz ja sugestívne popísať záchranu nejakej pamiatky. Myslím si, že v tejto veci pokiaľ nechceme to zneužívať, lebo každého normálneho človeka bolí, keď nejaká pamiatka je definitívne stratená, tak v takejto debate by sme sa mali pozerať na trend a klásť si otázku, či v nejakom období dochádza k tomu, že sa postupuje v tomto systematicky, že sa tá situácia aspoň nejako zlepšuje, opäť v situácii, keď tie potreby spoločnosti sú rôznorodé, mnohé. Určite by som nedehonestoval, ako to urobil pán poslanec Hraško, to, že má tu byť nejaká infraštruktúra pre šport, že tu má byť infraštruktúra pre školstvo, pre zdravotníctvo, pre sociálne služby. Tých potrieb je veľmi veľa.
A keď sa teda bavíme o pamiatkach, skúste sa na to pozrieť tak, možno dať si tú námahu, či sa ten stav v istých aspektoch zlepšuje alebo nezlepšuje. Myslím si, že je to práve činnosť Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý sa začal systematicky týmto veciam venovať. Jednak nadväzoval na svoju činnosť ešte ako na činnosť Pamiatkového ústavu, ktorý vznikol v roku 1951. A je to jedno možno z mála pracovísk, ktoré bez nejakých ideologických bariér kontinuálne pokračuje aj v činnostiach ochrany pamiatok, ale aj v činnostiach reštaurátorských. A potom čo sa stal špecializovaným orgánom štátnej správy, tak veľmi systematicky ich obnovuje alebo dohliada na ich obnovovanie. Robí aj metodiku, aj určité štandardy. A napríklad aj určuje určité priority, či sú to napríklad najmä pamiatky, ktoré sú na Zozname svetového dedičstva UNESCO.
Tak skúste sa na to takto pozrieť. A myslím si, že potom to nebude úplne tak čierno vyzerať, že môžeme sa aj pochváliť mnohými vecami, či už je to práca z pohľadu orgánu štátnej správy alebo aj mnohých dobrovoľníkov, aj štátu.
Tak to je jedna vec.
A teraz prečo to hovorím alebo aj prečo to hovorím? Je to preto, že pán poslanec Hraško, hoci on je len čitateľ, lebo on tak síce sugestívne, ale v podstate prečítal to, s čím som ja bol už veľakrát konfrontovaný, aj osobne, keď som rokoval s predstaviteľmi Komory reštaurátorov, aj prostredníctvom korešpondencie, aj prostredníctvom posledného vystúpenia pána Puškára na parlamentnom výbore. Čiže ja to veľmi dobre poznám. A on len to prečítal. Ani tomu nerozumie, čo prečítal, sugestívne, jednoducho názory reštaurátorov, ktoré z istých dôvodov dehonestujú práve Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. A on dokonca použil vetu, že ministerstvo kultúry sa snaží legitimizovať činnosť Pamiatkového úradu. (Reakcia z pléna.) No vy ste ten, kto určuje, čo je protiprávne a nie protiprávne.
Ja som naznačil, a teraz to ešte znovu rozvediem, činnosť Pamiatkového úradu, ktorý od roku 1951 má aj ochranu a má aj súčasť ochrany dohľadu, ale aj súčasť reštaurátorstva. Postupne sa vybudovali reštaurátorské oblastné ateliéry. Reštaurátorské ateliéry Pamiatkového úradu sú vysoko špecializované. Majú tam obrovské know-how, obrovské skúsenosti. A o ničom inom nie je lobing Komory reštaurátorov ako o tom, aby sa táto súčasť, táto činnosť Pamiatkového úradu zlikvidovala, práve preto, pán poslanec, aby tu bol monopol Komory reštaurátorov. Tridsať pracovníkov reštaurátorských ateliérov Pamiatkového úradu nijakým spôsobom zásadne neohrozuje činnosť Komory reštaurátorov, ale je veľmi užitočné, keď štát má v istej oblasti aj svoju inštitúciu, ktorou napríklad môže pôsobiť práve v oblasti pamiatok, ktoré sú na Zozname UNESCO, alebo keď môže intervenovať v určitých krízových situáciách, keď sa tam stanú nejaké škody.
Viete čo, ja sa nikdy nepodpíšem pod to, aby bola táto súčasť Pamiatkového úradu zlikvidovaná a sprivatizovaná, pretože aj také sú predstavy Komory reštaurátorov v neformálnych rozhovoroch na otázku, a čo by sa potom stalo s tými pracoviskami. No tak začali by sme ich nejakým spôsobom využívať. To by bolo to isté ako v zdravotníctve, keď sa tie lukratívne hrozienka prenesú do privátnej sféry. To je, ako keby ste teraz chceli, aby Komora lekárov tvrdila, že nech sú zrušené štátne nemocnice, nech tu fungujú len súkromné nemocnice.
Absolútne podporujem to, či je to Pamiatkový úrad Slovenskej republiky alebo Vysoká škola výtvarných umení, alebo v istých aspektoch aj múzeá a galérie, aby tieto inštitúcie mohli takisto vykonávať takisto reštaurátorskú činnosť. Neobmedzuje to v podnikateľskej činnosti reštaurátorov, dáva to štátu aj určité garancie, že v istých potrebách a oblastiach má aj takúto páku. A treba to uchovať.
Nie, pán poslanec, netreba byť lobistom privatizácie tejto súčasti Pamiatkového úradu, lebo vy ste nič iné tu nerobili, to je presný obraz toho, hoci vy tomu ani nerozumiete, vy ste otrocky prečítali to. Ale jednoducho toto je cieľ Komory reštaurátorov, zlikvidovať, sprivatizovať to, mať na to monopol, všetky peniaze. Nie štát tu je na závadu, ale tu niekomu prekáža štát, tu niekomu prekáža jedno vyspelé pracovisko, jedna naozaj vzácna kontinuita ešte od päťdesiatych rokov, ktorá tu je a vďaka ktorej aj ja si myslím, že ten trend celkový nie je taký čierny pri všetkej bolesti a všetkých aj nepríjemných veciach, ktoré sa týkajú mnohých pamiatok.
Toto som vám chcel, pán poslanec Hraško, povedať a dvakrát si rozmýšľajte, koho lobistom sa v tomto parlamente stanete, prestaňte rozmýšľať len o tom, ako sa predvediete, ako si naberiete nejaké hlasy pred voľbami. Ste na zlej strane, ale vy tomu nerozumiete. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Oceňujem, vážený pán minister, že ste vystúpili. A skúsim to využiť na to, aby som zdôraznil, že ja som vôbec nevytýkal vášmu rezortu ani vašim ľuďom na pamiatkových úradoch, že nerobia dosť pre ochranu pamiatok. Naopak, môj osobné skúsenosti či s bystrickým alebo so žilinským úradom sú veľmi dobré, pričom som hrdý na to, čo sme spoločne urobili v ochrane najmä lesníckych kultúrnych pamiatok. A nepôjdem do konkrétností, lebo to nemá teraz význam, ale, viete, Gándhí keď videl, že teda už nepochodí po dobrom, tak nepoužil žiadne násilie. A ja som od vás nechcel, aby ste išli bojovať do Polomky. Ale Gándhí tak sa vydal na ten svoj slávny Soľný pochod a dosiahol svoje. Vy ste sa mali vydať do Polomky, vy ste mali byť malým Gándhím a povedať: „Nech je to akokoľvek nemožné, ja ako minister kultúry nepripustím, aby sa významná kultúrna pamiatka stratila z povrchu zemského.“ A sa tak strácala vyše roka ona, najprv strecha, potom steny, potom dážď. Potom už aj statik povedal, že už je to pomaly ohrozené. Pochod do Polomky mali ste absolvovať. A mali ste pritom povedať: „Aj keď to možno nezmením, ale zabojujem, pretože nepripustím, aby sa národná kultúrna pamiatka stratila.“ Vôbec nekritizujem vašich ľudí, ja kritizujem vás v dobrom v súvislosti so zákonom, ktorý predkladáte, že je to dobrý zákon. A bol by som veľmi nerád, aby sme ten zoznam stratených pamiatok rozširovali. Ja si vážim, čo všetko sme zachránili, ale toto sa stať nemalo, pán minister. V tom je tá podstata, že som necítil váš boj v tomto smere, hoci som vás na to upozornil a hoci odpoveď od vás mi prišla veľmi obšírna, ale to bolo všetko.

Ďakujem za slovo. Pán minister, vám keď chýbajú argumenty, vy potom útočíte osobne na osobu dotyčného človeka. Ja som si to dosť dobre podrobne preštudoval a rozumiem tej veci. Aj by ste sa čudovali. Nie som len čitateľ, tak ako napríklad váš minister Kaliňák je poštárom, keď odovzdáva hasičskú techniku dobrovoľným hasičom.
Hovorili ste, čo sa tu zlepšuje. No zlepšuje sa tu, áno, niekoľko vecí, lebo som si všimol rekonštrukcie mnohých hradov a iných záležitostí na Slovensku, ale uvediem taký jeden krásny príklad. Je kaštieľ v Necpaloch, jeden zo štyroch, ktorý tam je. Ten je stále v správe ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže tam kedysi sídlil detský domov. Na tom sa neurobilo absolútne nič, dokonca ešte ani historický prieskum tam nie je urobený, rozumiem tomu, a nič sa na tom neurobilo a to chátra. A chátra to a ešte to bude chátrať, pretože zrejme vám to nič nehovorí a vy s tým nechcete nič robiť. To je vaša vizitka.
Vybudovali sa štátne ateliéry, super, za čie peniaze to je? Je to za peniaze daňových poplatníkov čiže za štátne, super, to je vynikajúce.
Hovoríte, že 30 zamestnancov neohrozuje komoru. Mnohí z tých zamestnancov, ktorí sú na Pamiatkovom úrade, sú páni profesori, ktorí vyučovali mnohých tých, ktorí sú teraz v Komore reštaurátorov. Proti nim ja nič nemám, nech robia, ale tak potom nech si selektujú robotu, či chcú reštaurovať, alebo teda hodnotiť výskum a tak ďalej.
A okrem toho už keď hovoríte, dávam vám jeden návrh, jedná sa teda o slovenské národné kultúrne pamiatky. Zrušte zákon o Komore reštaurátorov, odtiaľ preveďte pod Pamiatkový úrad zamestnancov, teda tých, ktorí budú chcieť, samozrejme, tam ísť, pretože majú kvalifikáciu. Ale doložte mi kvalifikáciu tých 30 zamestnancov, o ktorých hovoríte, že sú na Pamiatkovom úrade. To bude mi teraz úplne postačovať. A budem vtedy spokojný. Ja nerobím pre lobistov, ja nerobím pre súkromníkov ako vy a vaša vláda, viete, v tom je medzi nami rozdiel.
No a ešte raz sa pýtam, čo je nezrozumiteľné na tom, že niekto svojmu kolegovi odsúhlasí rekonštrukciu, reštaurovanie, schváli na to financie a potom ho ešte aj skontroluje? Toto je ten primitivizmus toho, čo ste hovorili.

Ja chcem poďakovať pánovi ministrovi kultúry, že zopakoval všetko to, čo povedal niekoľkokrát na našom výbore, len tá reakcia na tom výbore bola podstatne iná, preto, lebo tam boli skutočne ľudia, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, ktorí tejto problematike rozumejú a ktorí vedeli aj profesijne odpovedať a oponovať, a nie tak, ako keď sem niektorí páni poslanci, konkrétne dvaja, prídu do pléna a objavujú teplú vodu. Ďakujem za pozornosť.

Veľmi primitívne sa doteraz vyjadroval pán poslanec Hraško, hoci mne tu vyčítal nejaký osobný útok, dúfam, že to pán poslanec Jarjabek nepočul, takže k nemu sa vyjadrovať nebudem.
Pán poslanec Mičovský, ja som porozumel vášmu vystúpeniu. Aj to beriem sčasti. Ďakujem.

Pani podpredsedníčka, pán minister, kolegyne, kolegovia, neviem, či po tejto chvíli vypätej atmosféry niektorí nebudú vnímať moje vystúpenie tak trochu, akože opozičný poslanec sa stavia v niektorých veciach na stranu ministra, ale ja by som rád ctil zásadu: Amicus Plato, sed magis amica veritas. Plato je síce priateľ, ale pravda je väčší priateľ. Neviem, či tento zákon bol inšpirovaný, ale celkom iste bol aj ovplyvnený tou kauzou vývozu poprsia pápeža od údajne Berniniho a zrejme aj niektoré paragrafy ovplyvnil.
Ja som presvedčený, že pamiatky treba chrániť, ale primerane, a treba vytvoriť priestor na to, aby istým spôsobom sa dali aj kúpiť a vymeniť. Viete, keď zájdete do Budapešti, do aukčného domu Nagyházi alebo Kieselbach alebo do Viedne do aukčného domu Kinsky, tak tam máte predaj, keď hovoríme, obrazov a sôch, pričom tam, kde krajina nechce, aby sa vyviezli, je napísané: No export. Tak dopredu viete, s ostatnými je to vybavené, nie je problém. V Maďarsku máte napísané, pokiaľ tu ja mám kolegov, védett, myslím, sa to píše, je to zakázaný export. A ja poznám aj medzi vami tých, ktorí sú zberatelia a ktorým sa stáva, že na Slovensko sa dostávajú aj vzácne umelecké diela. Takže istým spôsobom je potrebné, pohyb alebo obchod aby tu bol. A ja si myslím, že chrániť to treba, ale nie tak, že budeme pritom chrániť absolútne všetko, lebo potom nechránime nič.
A chcem to povedať aj v súvislosti s tou kauzou Bernini. Toľko som sa o tom načítal, že Slovensko prišlo o sochu v hodnote 30 mil. eur, myslím, eur alebo dolárov, teraz neviem, či to uvádzali, 30 mil. dolárov. Neviem, odkiaľ lietala, dodnes som sa nedozvedel, odkiaľ je tá suma 30 mil., ale, viete, po prvé, keby to naozaj bola reálna suma, tak Slovensko by o to neprišlo, nemohlo by o to prísť, lebo ja si neviem predstaviť vládu, ktorá by bola dala 30 mil. na kúpu takéhoto poprsia a ktorá by to politicky prežila.
Ja si pamätám spred dvanástich rokov, keď minister kultúry Kňažko mal možnosť kúpiť za 12 mil. korún sériu sloveník. A vláda na to, žiaľbohu, nenašla odvahu Tak vtedy, si myslím, sme o to prišli. Ale o to v tomto smere sme neprišli. Prišli sme o to tak, že sa to nenachádza na území Slovenska. To je ale rozdiel.
Ja som v tej aukcii SOGA bol, dvakrát, pretože to bolo dvakrát u nich ponúkané za tú istú vyvolávaciu cenu, 24-tisíc eur. Druhýkrát to bolo predané. Ale vznikla z toho úžasná bublina.
Po prvé, Slovensko nemá a ani nemôže mať špecialistov, odborníkov, ktorí by naozaj úplne vedeli zodpovedne posúdiť, či je to alebo nie je to od Berniniho. Malo ich z Galandovcov, z Fullu, z Benku a podobne, ale to je celkom prirodzené, že takýchto odborníkov nemá. Pokiaľ by ste chceli takého odborníka, aby urobil príslušný posudok, na to sú obrovské finančné prostriedky, to by bolo treba prvé vedieť.
Po druhé. Je pravda aj to, že bolo toto poprsie ponúkané aj inom múzeu, v Liechtensteinovom, pokiaľ viem, múzeu, kde to bolo odmietnuté s tým, že to od Berniniho nie je, že maximálne, lebo tu rôzne stupne existujú, tuto atribuoval, pripisovanie, tam pripustili maximálne, že je z dielne Berininiho toto, ale nie poprsie vyrobené Berninim.
Ale, prosím vás, taká vec, ako sa to predáva 30 mil., neverím, to nie je vec verejnej informácie. Tomu, že by to pustilo Gettyho múzeum, neverím. To sa nedeje. A takisto sa veľakrát nedozviete ani to, za čo sa to predalo, pokiaľ to nešlo cez verejnú aukciu. A z tých vecí, kde sa to od toho Berniniho predalo, z verejných aukcií zistené ceny najviac, ale to bola terakota, lebo materiál tiež rozhoduje, boli 2 mil. Ale bežne sa od neho predáva za 100-tisíc, 200-tisíc a menej vydarený kus aj za menej. Zoznam tých cien tam bol.
Prečo o tom hovorím? Hovorím ešte raz, ja pokladám za dôležité ochranu pamiatok, ale nemôže to ísť v tomto prípade za istú hranicu tak, aby nebol umožnený aj pohyb a výmena kultúrnych pamiatok.
A, mimochodom, keď už hovoríme o tých veľkých stratách, tak nedá mi, aby som nepovedal, že Slovensko najviac prišlo o kultúrne pamiatky v 19. storočí pri organizácii Miléniovej výstavy. A darmo existuje dokonca zmluva, že by sa to malo vrátiť. To sa nikdy nevráti, tak ako sa nevrátia nikdy pamiatky, ktoré ukoristili švédske vojská počas tridsaťročnej vojny z Čiech.
Mimochodom, ste si daktorí spomenuli, že aspoň tú jednu vzácnu bibliu žiadal vtedy možno prezident Havel na vrátenie. Nie je vrátené ani toto, jeden jediný kus aspoň symbolický. Čiže toto sa pohybuje inak.
A v tomto smere, si myslím, nemali by sme vždy len naletieť a veriť to, čo zaznieva v bulvárnych médiách, aby sa vyrobila kauza. Ďakujem.

Pán poslanec Fronc, chcem sa ti veľmi pekne poďakovať za to, čo si povedal. Táto téma bola obsahom bodu programu mimoriadneho rokovania výboru, ktoré sme k tomuto bodu mali. A bolo zvolané opozičnými pánmi poslancami. A, opäť, chcem len poďakovať za to, čo si povedal, preto, lebo k tejto téme sa teda vyjadrili opoziční poslanci, koaliční poslanci, minister kultúry. A viete, na akom názore sme sa pritom všetci zhodli zhruba? Je to presne na tom, o čom hovoril pán poslanec Fronc. O tom hovorili všetci tam zainteresovaní, minister kultúry, ľudia z profesií, ktorí boli na tomto výbore. Takže o to viacej apelujem, keď niekto chce do nejakej témy hovoriť, tak ako tu títo dvaja páni poslanci rozprávali predtým, hej, pred chvíľou: Príďte na ten výbor sa pozrieť, čo sa tam všetko deje, príďte si vypočuť informácie, lebo inak potom tu strieľate od pásu hlúposti, ako nám to jeden z pánov poslancov predviedol. Ďakujem za pozornosť.
Pán poslanec Fronc, ešte raz veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem pekne. Vystúpenie pána poslanca Fronca urobilo podľa mňa fantastický kontrast medzi snahou zaujať nejakým vykrikovaním a neporozumením problému, ako to predviedol pán poslanec Hraško, a preto som aj v rozprave vystúpil, aby som mu to jasne povedal, niečím takým, ako to urobil pán poslanec Fronc, ktorý vystúpil veľmi poučene.
Teraz mohol by som byť, samozrejme, a som rád, že povedal pán poslanec Fronc o tej kauze Berniniho to, čo povedal, lebo veľa z toho, čo povedal je pravdou. Ale on v úvode naznačil niečo, čo nedopovedal, ale ja tomu veľmi dobre rozumiem, na čo asi nie je ani možné vo svetle Berniniho tá slovenská verejnosť zrelá. A to je otázka, do akej miery má byť regulovaný pohyb kultúrnych predmetov v rámci napríklad Európskej únie.
Napríklad poviem vám takú vec. Teraz relatívne nedávno v Nemecku ministerka prišla s návrhom, ktorý sprísňuje pohyb nemeckých kultúrnych predmetov na úroveň našu. A sa tam proste zdvihla obrovská vlna protestu, pretože jednoducho nemeckí umelci a vlastníci kultúrnych predmetov hovorili, že to obmedzuje konkurencieschopnosť nemeckého umenia, ak sa všetko podriadi nejakému prísnemu povoľovaciemu procesu. Aj u nich tam platí, že to čo je súčasťou národného kultúrneho dedičstva, to, samozrejme, nesmie byť vyvážané. Ale doteraz tam je, že všetko ostatné v zásade v rámci Európskej únie je pohyb voľný. A to je veľká otázka, či máme chrániť všetko úplne alebo teda len to národné kultúrne dedičstvo. Tento zákon nie je o tom, on transformuje európsku smernicu a hovorí vyslovene o národnom kultúrnom dedičstve ako to, čo u nás musí zostať. Ale iné veci by, ja mám ten názor, v podstate mali mať právo súkromní vlastníci aj predať alebo sa s tým odsťahovať, hej. To proste je súkromné vlastníctvo.
A teda busta Berniniho, aby som ešte aj toto povedal, to nikdy Slovensku nepatrilo, to bol súkromný majetok, o ktorom ani nevieme, ako sa dostal do vlastníctva Ernesta Zmetáka. A možno sú tam aj nejaké nepríjemnosti a boli by sme možno prekvapení, keby došlo na vec, že čo by sa zistilo, že ako on k tomu na konci druhej svetovej vojny alebo tesne po druhej svetovej vojne prišiel.
No a potom je tu tá vec, že keby aj teda nebolo to vyvezené, tak to kúpil ten pán Guenebeaud. A bolo by to na jeho panskej vôli, či by to štátu ponúkol alebo neponúkol. To znamená, že on by si to kľudne mohol nechať a nikdy by sa to proste do galérie nedostalo.
A, samozrejme, je pravdou aj to, že tu neexistuje 100-percentná istota, že je to originál, a to nielen v tom zmysle, že Liechtensteinovo múzeum, ktoré má rovnakú prestíž ako Gettyho múzeum, má ju minimálne takú, povedalo tu, že: „No tak ale my nie sme si istí.“ Ale nekúpili to. A, samozrejme, zase Gettyho múzeum povedalo, že možnože to je originál. A kúpili to a riskli to. A možno sila tých peňazí povie v danej dobe, že teda bude sa to prezentovať ako originál. Tu ale odborníci hovoria, že o 50 rokov tam môže prísť nejaký špecialista, ktorý zasa preverí všetko možné v tomto skúmaniu a povie, že asi teda to originál nie je. A, samozrejme, sa bavíme o buste, to znamená, tam nemôže byť ani žiadna signatúra, neexistuje ani súvislý sled, povedal by som, písomne doložených majiteľov tej busty. Čiže nikto nikdy na sto percent nepovie, že práve tá busta je originál.
Čiže ak by to teda ten súkromný vlastník tomu štátu ponúkol, ja si naozaj myslím, keďže to nie je slovacikum, ani inak sa to Slovenska netýka, že je otázka, či by tu bol spoločenský a politický konsenzus dať za to neviem koľko miliónov.
Samozrejme tých 30 mil., to bola tiež trefná poznámka, lebo to nebolo nikdy oficiálne nejako verifikované, v tých médiách kolovali všelijaké informácie o tom.
Čiže to som len potreboval povedať.
Skôr ma teda zaujala tá podnetná myšlienka, a raz na to možno dôjde, debatovať nielen v takom tom správnom nastavení, aby sme si chránili národné kultúrne pamiatky, ale aj v tom, že určitý typ vlastníctva kultúrnych predmetov musí mať proste voľný pohyb, ktorý nemôže byť úplne, úplne obmedzený.
Ja na záver tejto rozpravy by som si dovolil ešte povedať takú poznámku trochu od veci, keďže toto bol posledný zákon, ktorý som predkladal.
Tak si dovolím poďakovať parlamentu za spoluprácu, najmä kolegom z výboru pre kultúru a médiá, ale aj ostatným.
Samozrejme, ďakujem za podporu predovšetkým poslancom strany SMER, ale aj iným, pretože väčšina mojich zákonov mala vždy aj širšiu podporu. Ďakujem vám. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy, vážení páni zámerom návrhu zákona je najmä stanovenie podmienok systému a formy poskytnutia podpory najmenej rozvinutým okresom Slovenskej republiky, vypracovanie akčných plánov ako záväzných dokumentov, ktoré zabezpečujú znižovanie hospodárskych a sociálnych disparít medzi jednotlivými okresmi, zriadenie Rady pre rozvoj najmenej rozvinutého okresu ako odborného poradného orgánu, ktorý je tvorený zástupcami ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a subjektov územnej spolupráce, ktoré participujú na vypracovávaní akčných plánov pre potreby najmenej rozvinutých okresov, ako aj v neposlednom rade určenie definície jednotlivých foriem podpory, ktoré sa poskytnú okresom s najvyššou mierou nezamestnanosti.
Chcem ešte uviesť do pozornosti, že na rokovaní Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti bol 5. novembra predložený pozmeňujúci návrh, ktorý prezentuje zmeny po odsúhlasení ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ministerstvom financií, ako aj Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Obsahom tohto pozmeňujúceho návrhu je predĺženie lehoty na predkladanie akčného plánu vláde Slovenskej republiky zo šesť na deväť mesiacov, ako aj zmena v striktnom stanovení vypracovania akčného plánu, ktorý sa bude podľa návrhu vypracovávať spravidla na päť rokov, a taktiež sa znižuje koeficient miery evidovanej nezamestnanosti z 1,9-násobku na 1,6-násobok, zavádza sa odvodová úľava na sociálnom a zdravotnom poistení, ako aj definícia subjektu sociálnej ekonomiky.
Týmto zákonom sa novelizuje zákon č. 561/2007 Z. z. o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona v znení neskorších predpisov. Ďakujem za slovo, skončil som.