58. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, ďakujem pekne. Kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, pôvodne som, priznám sa, plánoval taký stručnejší príspevok, ale diskusia s pánom Kollárom, keď sme tu sedeli, ma podnietila trošku k takému rozsiahlejšiemu zamysleniu, takže poprosím vás aj o trochu pozornosti a trpezlivosti, lebo si myslím, a to som si naozaj uvedomil v tej diskusii s pánom Kollárom, že je potrebné sa pri diskusii o tomto rozpočte pozrieť nielen naň a nielen do najbližšej budúcnosti a je sa potrebné trošku potrebné pozrieť aj do takej ďalekejšej minulosti, nie, nie tak veľmi dlho, ale predsa len pár minút by som tomu povenoval. (Reakcia ministra.)
Takže, pán minister, keď ma porazí Nový čas, to budem brať osobne. (Reakcia ministra.) Lebo ešte keby to bol Denník N, to by sa ešte, to by som ešte akceptoval. Ale, ale teraz vážne.
Takže jedna z vecí, o ktorých sa dnes už nejak veľa nehovorí, je, že bývalé Československo malo naprieč svojou existenciou, naprieč režimami veľmi konzistentne pomerne striktnú rozpočtovú a menovú politiku. Československo bola jedna z krajín, ktoré vznikli po konci 1. svetovej vojny, ktorá sa najrýchlejšie a najpevnejšie vyrovnala s tými veľmi ničivými dopadmi toho konfliktu a rozpadu Rakúska-Uhorska aj z hľadiska rozpočtovej politiky, ale je to aj krajina, ktorá na rozdiel napríklad od Poľska a Maďarska sa nezadlžila v 70. a 80. rokoch voči Západu v snahe udržať pri nefunkčnom ekonomickom modeli spotrebu obyvateľstva. A, naopak, až do roku ’89. sme boli svedkami pomerne konzervatívnej rozpočtovej a menovej politiky, samozrejme, v rámci možností reálneho socializmu.
To znamená, Československo si do nového slobodnejšieho režimu donieslo tradíciu, ak nie vyrovnaného, tak aspoň pomerne striedmeho rozpočtu a aj pomerne striedmej menovej politiky, na ktorú po roku ’89 nadviazala aj Česko-slovenská federatívna republika, vtedy, samozrejme, pod vedením ministra financií Klausa. Táto striedma politika bola chvíľu na Slovensku vnímaná veľmi kontroverzne, bola spájaná aj s negatívnymi dopadmi vtedajšej krízy a prechodu z reálneho socializmu na trhovú ekonomiku, ktoré sa Slovenska dotklo významne negatívnejšie ako Českej republiky. Pamätáme si, že už v roku ’91 za necelých 5 mesiacov nezamestnanosť išla z nula na 11 %, to sme, chvalabohu, odvtedy takú zmenu už nikdy nezažili a to, samozrejme, vyvolalo na Slovensku obrovskú vlnu bolesti aj odporu a tá bolesť a odpor sa spájali vtedy aj s rozpočtovou politikou federácie československej s touto, ako som už povedal, striedmou a tvrdo vyrovnanou. A preto aj vtedajší líder slovenskej opozície Vladimír Mečiar sľuboval úplne iný, iný prístup. Tohto prístupu sme sa dočkali po roku ’93, resp. najmä po roku ’94, keď Vladimír Mečiar zostavil svoju vládu s vtedajšou Slovenskou národnou stranou a Združením robotníkov Slovenska. A rozpočtová politika sa uvoľnila najmä po roku ’96 alebo od roku ’96, keď v západnej Európe pominul, pominulo dobré ekonomické obdobie, keď západná Európa v rokoch ’94, ’95 brala strašne veľa našich exportov, či už v oblasti metalurgie, ocele alebo aj neocelovej metalurgie, ale napríklad aj v oblasti chémie. Vtedy náš export zásadne vzrástol, na Slovensku boli dobré časy rok-dva, potom v ’96. zásadne spomalila západoeurópska ekonomika aj dopyt po našich výrobkoch. A vtedy Vladimír Mečiar asi ako jeden z prvých lídrov Slovenska alebo aj Československa v dejinách sa rozhodol ísť cestou rozpočtovej zásadnej nezodpovednosti. Vtedy sa v priebehu dvoch až troch rokov krajina dostala na pokraj krachu. Nebolo to nutne vidno len v tých oficiálnych rozpočtových číslach, ktoré navyše vtedy boli ešte pomerne zle metodicky robené, tak sa im dalo schovať takmer čokoľvek. Ale bolo to robené aj prostredníctvom štátom vlastnených bánk, ktoré, ktoré štát vlastnil. Vtedy bolo to robené aj cez rôzne mimorozpočtové fondy, bolo to robené cez rôzne neviditeľné záväzky, štátne podniky si brali hromadne úvery, ktoré štát ručil, ale nedal, zjednodušene povedané, do svojich účtovných kníh vtedy. To znamená, Vladimír Mečiar dokázal v priebehu necelých troch rokov dostať krajinu na pokraj ozajstného bankrotu a prvýkrát v dejinách sme boli svedkami toho, čo môže robiť skutočným zásadne nezodpovedná rozpočtová politika.
Po roku ’98, ako vieme, nahradila túto vládu široká vláda ľavice a pravice pod vedením Mikuláša Dzurindu na štyri roky, ktorá sa snažila pod vedením vtedajšej ministerky financií Brigity Schmögnerovej tieto zásadné nerovnováhy aspoň zmierniť. To sa do roku 2002 aj do veľkej miery podarilo. Zároveň vtedy slovenská ekonomika, ako radi viacej podotýkame, dokázala sa dokonca vyrovnať aj s nákladmi ozdravovania bánk, ktoré teda už spomínaný Vladimír Mečiar takmer dohnal pod zem, a dokázali sme aj to urobiť s pomocou Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu aj s mäkkými úvermi a určitými grantmi, ale napriek tomu prevažne z vlastných síl. No a potom druhá Dzurindova vláda, ktorá bola už čisto stredopravá, toto potiahla ďalej ďalšou konsolidáciou a aj štrukturálnymi reformami, ktoré si dali vtedy za cieľ dostať nás do eura do roku 2009, čo by znamenalo splniť maastrichtské kritérium rozpočtu do roku 2006.
Vtedy v roku 2006 počas, za, naopak, najrýchlejšieho hospodárskeho rastu v našich dejinách, lebo roky 2006, ’7, ’8 sú roky najrýchlejšieho hospodárskeho rastu v slovenských dejinách, sme boli svedkami toho, že sa podarilo splniť toto maastrichtské kritérium, teda slovenský deficit sa dostal pod tie bájne 3 %, ale ďalej sa už veľmi nehýbal, lebo prvá vláda Roberta Fica, v ktorej súčasný minister bol štátnym tajomníkom ministerstva financií a minister financií bol pán Počiatek, sa rozhodla ďalej nekonsolidovať, a keďže Pakt stability a rastu vtedajší bol postavený veľmi jednoducho, a to tak, že kto je pod, kto má deficit pod 3 % HDP, má v zásade pokoj a nie je možné z európskeho vnemu mu do toho nejako rozprávať, tak pokiaľ sme dodržali deficit pod 3 %, tak ani nebolo možné zvonku do toho zasiahnuť. Za týchto okolností sme prijali aj euro, ale zároveň prišla aj veľká recesia, veľká hospodárska kríza.
Prečo to spomínam, je, že vtedy nasledovalo, chvalabohu, krátke, ale druhé zásadné obdobie rozpočtovej nezodpovednosti v dejinách Slovenska, keď nielenže ten deficit verejných financií sa prehupol do veľmi, veľmi negatívnych čísel v tom samotnom krízovom roku 2009, ale ani pred voľbami v 2010. sa neurobila žiadna relevantná, aspoň čiastková konsolidácia, čo v atmosfére, kde, ako vieme, krachovalo Grécko, kde krachovalo Írsko, kde krachovalo Portugalsko - a všetky tieto krajiny bolo potrebné zachraňovať zo spoločných peňazí - a kde Španielsko a Taliansko sa zdalo byť už tak-tak na pokraji problémov, ktoré by už mohli pochovať samotné euro vzhľadom na ich veľkosť, tak v tomto období, keď aj Slovensko začalo byť zásadne ohrozené svojou fiškálnou nezodpovednosťou, tak sa nekonsolidovalo, lebo bolo pred voľbami.
Po voľbách v roku 2010 sa, naopak, konsolidovalo dosť razantne, myslím, že to bolo asi najrazantnejšia konsolidácia za posledných 10 rokov v tom roku 2011, tá druhá potom nasledovala za pána ministra v roku 2012, ale k tomu sa ešte dostaneme. A dostali sme sa z tých absolútne červených, prúserových čísel do takéhoto štandardného rozpätia okolo 3 - 4 %, ktoré je ešte problematické, ale, ale neohrozuje, by som povedal, zásadne ekonomiku okamžite. Dlhodobo je problémové, samozrejme, ale krátkodobo na ňom krajina ešte najmä v týchto podmienkach nekrachuje.
Potom nasledovali všetkým známe udalosti, ktoré viedli k pádu vlády, k predčasným voľbám a k nastúpeniu novej vlády, a tu je už to, kde by som sa chcel dostať k tomu, k ministrovaniu pána Kažimíra.
V podstate dnes a tento rozpočet naozaj poskytuje asi poslednú a zároveň najdôležitejšiu príležitosť zhodnotiť rozpočtovú stratégiu pána ministra Kažimíra, a preto si ju dovolím, hoci stručne, myslím si, že o štyri roky by zaslúžili aj rozsiahlejšie expozé, ale dovolím si ju stručne zhodnotiť. V tom veľkom množstve politických rečí, ktoré sa okolo verejných financií vedú, by nám nemali uniknúť podľa mňa tie zásadné body.
Ten zásadný bod prvý je, že boli sme za tejto vlády svedkami reálneho zlepšovania stavu verejných financií vďaka rozhodnutiam vlády len v jednom roku, a to bolo v roku 2013 na základe rozhodnutí prijatých v roku 2012, teda keď vláda nastúpila, tak bol prijatý rozpočet a boli prijaté aj iné opatrenia, ktoré naozaj znížili deficit verejných financií v tom nasledujúcom roku, samozrejme, vtedy sa uplatňujú. Bolo to urobené totižto v prostredí, ktoré malo dve charakteristiky. V prvom rade ešte nebolo vtedy jasné, že Slovensko je, keď to tak môžem povedať, rozpočtovo za vodou, vtedy v súvislosti s tým, čo sa dialo napríklad v tej chvíli so Slovinskom, ktoré sa tiež hojdalo na pokraji krachu nejaký čas, v súvislosti s tým, že boli krátke, boli obdobia, keď zrazu slovenská vláda nevedela predať svoje dlhopisy, zrazu ich nikto nechcel, teda nie minimálne za nejaké normálne úrokové miery, tak krajiny nášho typu, krajiny, ktoré nepatria ani do toho gréckeho extrému, ale ani nemajú ani ten nemecký, alebo povedzme holandský až jednak až stáročný kredit, a jednak predsa len pevnejšie hospodárske postavenie, tie krajiny uprostred ako my, sa, boli veľmi v krehkom postavení. To bol jeden tlak na novú vládu Roberta Fica. Ako som spomenul, tá konsolidácia, ktorú vykonala Radičovej vláda, ich dostala z absolútneho okraja priepasti trošku ďalej, ale bolo jasné, že pokiaľ by sa nič nerobilo, tak sa to zase môže aj, aj vrátiť.
Druhý tlak, ktorý bol, bol tlak zhoršujúcej sa európskej ekonomiky a z toho aj zhoršujúci tlak slovenskej ekonomiky. Dneska už tiež sa na to pomaly zabúda, lebo ľudská pamäť je krátka, ale ten rok 2012 bol rokom, kedy sa prepadla Európa už druhýkrát do recesie v priebehu niekoľkých rokov, síce oveľa mäkšej, ako, ako bola tá prvá krízová, ale stále to bola recesia. Na Slovensku rástla nezamestnanosť, klesala, teda klesala, spomaľovala ekonomika, aby som bol presný, a to vytváralo tiež vlastne negatívne vplyvy na verejné financie. Za tých okolností pán minister prišiel v roku 2012 s konsolidačnou stratégiou, teda povedal, že tieto kroky chcem vykonať, aby sa vo verejných financiách vodilo lepšie. Tie kroky mali svoj krátkodobý, sú včas, také veci, ktoré sa dajú robiť hneď, a potom sa hovorilo aj o dlhodobejších, skutočných zmenách.
A to, čo ja by som dneska chcel tu zdôrazniť, je, že zatiaľ čo v tých krátkodobých, a síce finančne výnosných, ale ekonomicky dlhodobo skôr škodlivejších krokoch pán minister bol razantný a úspešný, tak v tých dlhodobejších reformách, na ktoré treba aj nejaký čas, ale potom prinesú osoh nielen rozpočtu, ale aj celkovej ekonomike a občanom, tak v tých bol oveľa menej úspešný. Či už len priamo, alebo aj v tom, aby dotlačil svojich kolegov k naplneniu ich sľubov. A dovoľte mi byť konkrétnejší.
Tie krátkodobé veci, ktoré vyniesli veľa peňazí, začnem tou veľmi veľkou a to bolo seknutie II. piliera. II. pilier sa znížil z 9 % mzdy na 4 % mzdy, čo prináša, a plus popritom vláda opakovane robila vyháňanie ľudí z II. piliera, čo prináša tiež okamžité peniaze, a to sú obidve veci, ktoré prinášajú peniaze. To vyháňanie prináša peniaze jednorazovo, lebo sa prenesú peniaze tých, ktorí vystúpili späť do štátneho rozpočtu, takže je to ako keby jednorazový, jednorazové vrecko zlata, a to zníženie z 9 na 4 % prináša v najbližších rokoch každý rok svoj výnos, lebo teda z každej mesačnej výplaty ľudia odvádzajú menej do II. piliera, a Sociálna poisťovňa..., a viac zostáva štátu. To znamená, hoci to okamžite je menej ako to vyháňanie, tak z hľadiska horizontu už dvoch, troch, štyroch, piatich rokov je to oveľa viac peňazí, čo z toho seknutia II. piliera bolo. Celý tento problém v tomto perpetum mobile má jeden problém a to je to, že každé euro, ktoré takto štátny rozpočet získa dnes, bude musieť zaplatiť a ešte viac o 20, 30, 40, 50 rokov, a to nehovorím ja, to hovoria prepočty napríklad Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, to hovoria prepočty aj iných, aj medzinárodných inštitúcií a to je koniec koncov jeden z hlavných dôvodov, prečo sa tieto typy dôchodkových reforiem aj robia. Prinesieme nejaké náklady dnes, aby sme v budúcnosti nemuseli platiť toľko, aby sme v budúcnosti nezbankrotovali naše deti, keď, ak tie, lebo tie výdavky na penzie aj tak narastú, ale aby nenarástli tak, aby sme ich nevedeli zvládnuť. Takže prvý krok pána ministra bolo zvýšenie príjmov zo Sociálnej poisťovne cez seknutie II. piliera, ktoré je krátkodobo preňho a pre štátny rozpočet veľmi výnosné, ale dlhodobo je pre nás všetkých ešte nákladnejšie.
Druhý krok pána ministra, ktorý bol krátkodobo výnosný, bolo zvyšovanie daňového odvodu zaťaženia podnikateľov a zamestnávateľov. Nielenže sa zvýšila daň z príjmov právnických osôb z 19 na 23, neskôr sa znížila na 22, ale zvýšilo sa aj odvodové zaťaženie živnostníkov cez rôzne, viacero konkrétnych krokov, ktoré tu zase nemusím všetky vypočítavať, ale sa aj zaviedla tzv. daň zo straty, teda minimálna, minimálna daň, ktorá sa zaviedla potom v ďalšom roku.
Čo majú spoločné tieto dane? Je možné legitímne debatovať o tom, aká má byť sadzba dane z príjmu právnických osôb, 19 %, ktoré sme mali dovtedy, určite nie je posvätných a určite nemôžeme proste povedať, že každý, kto ju zvýši, je nepriateľ ekonomiky. Otázka však je pri týchto veciach, ako sme konkurencieschopní voči iným krajinám, napríklad v okolí, a ak sme povedzme v tomto menej konkurencieschopní, či vieme ponúknuť niečo iné, čo, naopak, zvyšuje našu konkurencieschopnosť.
Problém pána ministra v stratégii bol v tom, že zatiaľ čo, že zatiaľ čo zvýšil dane podnikateľom rôznymi spôsobmi, nedokázal on ani jeho kolegovia ponúknuť nejaké významnejšie iné kroky, ktoré by viac než kompenzovali to zvýšenie, to zvýšenie daní. A v prípade právnických osôb treba zároveň povedať, že to nemalo nejaké katastrofálne krátkodobé účinky, teda ak nevynechám to, čo sa dialo na začiatku, a tam to asi súviselo aj celkovo s tou európskou recesiou, ale keď sa pozrú z horizontu štyroch rokov, tak tá daň vynáša. Zároveň však vidíme, a to určite nesúvisí len s tou daňou, ale vidíme, že Slovensko je dnes oveľa menej atraktívnou destináciou pre nové investície, to znamená, že tie podniky, ktoré tu už sú, najmä ak dostanú od vlády špeciálne výhody, tu buď zostávajú, alebo niekedy aj expandujú, ale toho, čo sme boli svedkami v predchádzajúcom desaťročí, masívnej vlny nových investícií, či už tých tradičných, alebo tých sofistikovanejších, tých už svedkami nie sme a hovorím, hoci by som to nehádzal len na tú daň, dovolím si povedať, že tá daň je súčasťou celkového zhoršovania klímy pre..., proinvestičnej klímy.
V prípade živnostníkov, a čiastočne platí ale aj pre tie firmy, sme zároveň svedkami iného kroku, ku ktorému už mám oveľa kritickejší pohľad, a než k tej samotnej sadzbe, lebo aj tá sadzba, tam je to otázka iných kompenzácií a odhadov, a to je to, že ak štát nie je schopný reálne ukontrolovať podvodníkov a tých, čo sa vyhýbajú plateniu daní a odvodov, tak potrestá všetkých. A to bola stratégia, ktorú vykonal pán minister, či už cez to, ako zaviedol tzv. daň zo straty, kde každý, kto nemá firmu v zisku, musí platiť túto daň, bez ohľadu na to, či tú firmu v zisku má z legitímnych alebo nelegitímnych dôvodov, takisto aj to, že drvivá väčšina živnostníkov na Slovensku platí minimálne odvody, tak namiesto toho, aby sme tých, ktorí reálne majú oveľa vyššie príjmy, skontrolovali a dotlačili k tomu, aby platili dane a odvody zo svojich reálnych príjmov, nie z tých, ktoré účtovne vykazujú, tak sa zásadne zvýšili tie minimálne odvody pre všetkých aj pre tých najchudobnejších, aj pre toho živnostníka, ktorý naozaj zarába pár sto eur mesačne. A teraz, a to je možno to, čo chcem povedať, je, že ako sa hovorí v prísloví, "zúfalé ženy robia zúfalé veci", tak aj zúfalí ministri financií robia zúfalé veci, a keď to pán minister v 2012. urobil, čiastočne aj v 2013., mal by som preto väčšie pochopenie ako pre krátkodobý krok, ako pre určité dočasné opatrenie v ťažkej dobe, kým prijmem systémové opatrenia na zlepšenie fungovania Finančnej správy a tých vecí, ktoré s tým súvisia, aj Sociálnej poisťovne, ktorá mi v horizonte tých troch až štyroch rokov zabezpečí, že budem vedieť rozlíšiť podvodníkov od skutočných ľudí s nízkymi príjmami, a tie vyššie dane a odvody dám platiť tým, ktorí sú, tým, ktorí majú, a nie všetkým. Ale to pán minister tiež neurobil. To znamená, že ja ho dnes kritizujem nielen za to, že vôbec k tej stratégii pristúpil, lebo tam mohol argumentovať v ťažkej chvíli, že naozaj nemá na výber, hoci si myslím, že na výber mal, ako uvidíme o chvíľu, ale O. K., ale on ani v nasledujúcich rokoch nikdy nepristúpil ku krokom, ktoré by umožnili toto zmeniť.
A posledný príklad, ja sa vrátim ku kolegovi Mičovskému a k jeho vystúpeniu, kde budem mať aj rovnaký, aj rôzny názor, a možno z toho vznikne zaujímavá debata. Ja na rozdiel od kolegu Mičovského si totiž myslím, že štátne podniky sú legitímny zdroj príjmov verejných financií. Každý majiteľ, ktorý má nejaký majetok, ktorý je komerčne využívaný, má mať nárok na to, aby mal z neho primeraný výnos. To znamená, že pokiaľ si myslíme, že to nemá podnikať, tak z toho robme neziskovú organizáciu, že to nemá zarábať a že to nemá byť v konkurencii hospodárskeho prostredia, a robme z toho neziskovú organizácia, ako máme povedzme niektoré nemocnice, a tam povedzme, že áno, toto nezarába, a keď náhodou zarobí, všetko to má ísť späť do toho subjektu, aby ho to skvalitňovalo. Ale pokiaľ je to štátny podnik, štátna akciová spoločnosť, ja si myslím, že by to zarábať primerane malo, lebo všetci jeho konkurenti na tom istom prostredí tam tiež zarábajú, to znamená v situácii, keď on nezarába, tak to akurát znamená, že my daňovníci nemáme z toho nič, ale či už zamestnanci, alebo najčastejšie rôzne podnikateľské skupiny a manažérske s tým spoločné ten prebytok vytiahnu za nás.
Takže v tomto ja mám trochu iný názor, ale v praxi mám názor veľmi podobný ku kolegovi Mičovskému, pretože to, čo pán minister urobil, nebola stratégia štandardného manažovania štátneho majetku za účelom dosiahnutia štandardného výnosu, ale bola stratégia zrýchleného, často jednorazového a extrémneho vyťahovania peňazí zo štátnych podnikov, ktoré sa mnohé museli často zadlžiť, aby vôbec vedeli zaplatiť tie dividendy a super dividendy, ktoré im štát nakázal. To znamená, že namiesto toho, aby sme povedali, že, manažmenty, musíte hospodáriť štandardne, zarobiť štandardne a my vám z toho štandardne vezmeme dividendy, aké by si zobral normálny majiteľ dlhodobý, slušný, nie nejaký rýchly zbohatlík, tak namiesto toho sme povedali, že vytiahneme od vás obrovské peniaze, aby sme zaasanovali rozpočet, a keď treba, tak si na to požičajte, ale takmer nič sa neurobilo pre skutočne lepšie hospodárenie tých firiem. To znamená, že tie peniaze sa ťahali veľmi často z podstaty tých firiem, nie z lepšieho fungovania, takže v tom ja v konečnom dôsledku s kolegom Mičovským súhlasím v jeho kritike toho, ako sa to reálne na Slovensku robí vrátane lesov, len som chcel povedať, že je tu aj iná cesta, ale tou cestou sa táto vláda nevydala. A to je teda to, na čom pán minister zarobil najviac peňazí.
A teraz ja som spomenul, že je viacero dlhodobých krokov, ktoré je možné, aby vláda vykonala, mnohým z nich sa aj táto, tento minister a táto vláda chystali, a ktoré by mali zabezpečiť dlhodobé lepšie hospodárenie štátu. Keďže čas sa hýbe, dovoľte mi stručne ich pomenovať.
Prvým takým erbovným príkladom bolo ESO, reforma štátnej správy. Neviem, či si pamätáte, ale ESO vzniklo nasledovne, v auguste sem pán minister a vláda prišli s tým balíčkom, ktorý som spomínal, ktorý bol pre ľudí dosť nepríjemný, napriek tomu, že sa snažili svoje voličské skupiny ochrániť, ako sú povedzme dôchodcovia a niektoré ďalšie, tak pre všetkých živnostníkov, pre všetkých ľudí, čo si sporia v druhom pilieri, a to už také drobnosti ako pre všetkých ľudí, čo si kupujú auto, už ani nehovorím, pre nich všetkých bol veľmi nepríjemný ten balíček a všetky tieto skupiny aj my ako ich zástupcovia sme sa tu pýtali, že no dobre, šetrí sa na všetkých, ale prečo nešetríte na sebe. A keďže premiér Fico má, samozrejme, vytríbený politický inštinkt, tak ešte v priebehu augusta sa zrazu odohrala taká prekvapujúca tlačovka, kde po boku s ministrom vnútra vyhlásil, že bude reforma ESO štátnej správy, na ktorej štát ušetrí 700 mil. eur. Tá suma znie strašne dobre, hoci v skutočnosti oni tam spočítali úspory, teda to, čo vôbec chceli, úspory z niekoľkých rokov, takže v skutočnosti na ročnej báze už aj v tom ohlásení to bolo významne menej, ale nebuďme malicherní. To, čo bolo na tej reforme od začiatku vidieť, bolo, že to bolo čisté politikum, kde marketing bol nadriadený čomukoľvek inému, pretože vláda nemala plán ani ochotu urobiť veci, ktoré by skutočne zásadne znížili výdavky na verejnú správu. Pozlučovanie pár úradov dokopy v zmysle prehodenia škatúľ nemá šancu ušetriť ani túto sumu, ani jej významnejší zlomok. To, čo umožňuje ušetriť významné peniaze vo verejnej správe, k tomu sa ešte vrátim, je niekoľko vecí. Jedna je zásadná úspora v obstarávaniach a v tovaroch a službách, ktoré táto verejná správa na seba vynakladá. To by sa dalo, ale to by vyžadovalo, aby tie všetky tie záujmové skupiny, ktoré okolo vlády a štátu sa hýbu, im klepli zuby na prázdno.
Druhá možnosť je zásadne zoštíhliť štátnu správu, zásadne, o 10 %, to neni až tak zásadne, ale aspoň o tých 10 % zoštíhliť. SMER má však mantru, ktorú, že neprepúšťa vo verejnej správe, dokonca aj tam, kde by to bolo potrebné, pretože najmä v tých chudobnejších oblastiach Slovenska, kde má svoje zastúpenie, je to preňho nástroj klientelistickej personálnej politiky voči svojim ľuďom a ich všetkým rodinám. Preto sme nemohli ísť do razantnejšieho škrtania štátnej správy.
Preto jediné, čo sa uskutočnilo, boli dve veci, jedna boli nejaké jemné úspory, ktoré v skutočnosti dosiahli pár desiatok miliónov úspor, a to som ešte relatívne ústretový voči tejto vláde, ktoré sa dosiahli skutočnými zmenami, a tie boli napr. zadokumentované aj v rozpočte na rok 2014, čo bola posledná skutočne vyargumentovaná položková sumarizácia úspor reformy ESO, odvtedy vláda nikdy neukázala, kde ich akože šetrí.
A potom druhá vec, ktorú pán minister urobil, bola tá, ktorú robia ministri financií na Slovensku od nepamäti, a to je plošné obmedzovanie rastu miezd, to znamená, že štát neumožnil rast miezd vo verejnom sektore niekoľko rokov, alebo veľmi minimálny, a to, o koľko usporil oproti tomu, keby mzdy rástli ako v súkromnom sektore, vyhlásil za úsporu reformy ESO. To však s reformou ESO nemalo a nemá nič spoločné a ani na to žiadne ESO nie je potrebné.
Druhá vec, ktorú pán minister sľuboval, bolo lepšie zdaňovanie majetku. My máme dneska situáciu na Slovensku, kde máme jednu z najnižších majetkových daní v Európe, a zároveň je rozloženie bremena na medzi chudobných a bohatších, je často pomerne nerovnomerné, resp. nie je tam veľký rozdiel. Toho značkovým príkladom je daň z nehnuteľnosti, ktorá je najväčšou majetkovou daňovou, kde niekto v Stropkove s domom s trhovou hodnotou 50-tisíc eur platí síce nižšie dane ako niekto v Bratislave na Palisádoch, ale v pomere k hodnote nehnuteľnosti v skutočnosti platí väčšie. To znamená, že na jedno euro hodnoty platí vyššie dane, pretože štát, teda resp. obce a štát spolu, keďže ten systém je kombinovaný, nasadzujú vyššie. Pán minister sľuboval opakovane aj lepšiu a spravodlivejšiu daň z nehnuteľnosti, nedočkali sme sa jej.
DPH. A to je tá oblasť, kde vláda si tradične berie najväčšiu zásluhu a jej ju rád priznám, aj keď asi nie v tom rozsahu, v akom si pán minister predstavuje. Úspešnosť výberu DPH na Slovensku klesala kontinuálne a významne od zhruba roku 2005 až ’6. Klesla významne za prvej vlády Roberta Fica, klesla nie až tak významne za Radičovej vlády a za druhej vlády Roberta Fica, za ministra, pána ministra sa jej podarilo tento pokles zastaviť a podarilo sa, aby výber DPH dokonca mierne vzrástol, jeho úspešnosť. To je, myslím si, zásluha, ktorú treba pánu ministrovi dať a netreba ju samo osebe spochybňovať. Nie je však spochybňovaním povedať dve veci. Prvá vec je, že dosiahlo sa to opäť ako pri tých veciach, o ktorých som predtým hovoril, nie za cenu chytrejšieho systému, ale za cenu oveľa vyššej buzerácie všetkých podnikateľov, či poctivých, alebo podvodníkov, za cenu dlhodobo otvorených kontrol, za cenu veľmi silného nátlaku na podnikateľskú obec - aj zaslúženého - ale veľmi často aj tam, kde je to nezaslúžené, a tým pádom aj za cenu zhoršovania podnikateľského prostredia.
A druhé nespochybňovanie, ale pravda je to, že zároveň to zvrátenie nie je zatiaľ, bohužiaľ, až také signifikantné, ako často počujeme. Česká republika, ktorá považuje vnútri v svojej politike, keď v českej debate, keď som sa rozprával s českými ekonómami, tak oni považujú výber DPH v Čechách za katastrofu, nič sa s tým nechvália. V Českej republike, však keby sme my tak vyberali DPH ako v Českej republike, tak vyberáme oproti tomu, čo pán minister dokázal vybrať, o 650 mil. eur ročne viac. To znamená, že nebudem upierať to, že sa konečne ten trend zlomil, aj keď hovorím, cena je vysoká, ale budem upierať to, že sme ešte nedokázali ani len dohnať zďaleka Českú republiku, ktorá sama v tomto sa považuje za dosť problematický štát vo vysokom európskom podpriemere, navyše vzhľadom na dejiny, kultúru, daňovú legislatívu neni dôvod, aby tam takýto rozdiel bol, naschvál neporovnávam s Rakúskom, porovnávam s Českou republikou.
Pánovi ministrovi sa nepodarilo zaviesť ani spoločný výber daní a odvodov, o ktorom hovoria vlády už od roku 2005, to je UNITAS. Je síce možné v tomto a to aj vedenie Finančnej správy - myslím, neviem, či aj pán minister - ľúbili sa vyhovárať ešte na problémy daňovej správy z ministrovania Ivana Mikloša, ale ak vláda, ktorá je vláda jednej správy a má štyri roky, nedokáže takýto projekt spustiť napriek tomu, že spustí celý nový informačný systém finančnej správy, je vláda, ktorá má problém.
Prečo spomínam spoločný výber daní a odvodov? Že to je jeden z najlepších a najchytrejších nástrojov, ako práve obmedziť to špekulovanie a daňové úniky, o ktorých som hovoril predtým, pretože integrované, manažment informácií medzi zdravotným poistením a Sociálnou poisťovňou a finančnou, resp. jednotný výber tohto všetkého jedného inštitútu, ktorou bola Finančná správa, by minimálne na strane dane z príjmu významnej zmenilo situáciu, samozrejme, neriešilo by to situáciu na strane DPH, ale bolo by to významným krokom vpred, ku ktorému sme sa nedostali. Namiesto toho máme za 100 mil. eur nový informačný systém Finančnej správy, ktorý, keď som sa pýtal prezidenta Finančnej správy, akú priniesol pridanú hodnotu za 100 mil. eur, tak mi nedokázal dať presvedčivú odpoveď. Minister financií nedokázal ani zabezpečiť efektívne vynakladanie eurofondov, hoci za to zodpovedal nielen ako minister financií, ale aj ako šéf kontroly auditu, tzv. certifikačného orgánu a orgánu auditu. Má na to dve sekcie na ministerstve. Vrchol jeho snahy a úspechu na túto vládu uznávam celkom dobre, bolo, že dokázal odblokovať tie zablokované eurofondy, keď ich minulý rok Európska komisia zablokovala, tak zhruba po pol roku ich dokázal odblokovať. Ale akúkoľvek ambíciu na skutočne lepšie vynakladanie eurofondov už zjavne nemal, ani nemá.
V oblasti verejného obstarávania, čo je jeden z najväčších spôsobov vynakladania verejných peňazí, spolu aj s monopolmi je to 11 mld. eur ročne. Toto ministerstvo ani nehleslo do toho, ako sa to má robiť, a pokiaľ ide o jeden z dvoch najväčších rezortov, ktorým je výdavkovo rezort zdravotníctva, tak s výnimkou občasných snáh Martina Filka nepozorujem, že ministerstvo financií malo akúkoľvek reálnu snahu vstúpiť do toho brutálneho, do toho brutálneho mora neefektívnosti a rozkrádania, ktorým je slovenské zdravotníctvo.
Preto aj dnes po štyroch rokoch sme v bode, kde potrebujeme zmenu. A myslím si, že tá zmena by mala mať podobu, ktorá už vyplýva z tých vecí, ktoré som spomenul. Mali by sme predovšetkým smerovať k nižším daniam a odvodom pre bežných ľudí, živnostníkov a malých a stredných zamestnávateľov. To, že sa to nedalo v rozpočtovo ťažkých časoch, možno sa aj môžme zhodnúť. To, že sa to nedá v časoch, keď premiér vyhlási, že má miliardu eur na sociálne balíčky, je už nepochopiteľné. Ja osobne presadzujem už viac ako rok to, aby sme zvýšili nezdaniteľné minimum na daň z príjmu fyzických osôb a zvýšili daňový bonus na dieťa tak, aby priemerná slovenská rodina ušetrila ročne 500 eur. Dovolím si povedať, že celkové náklady tohto kroku sú okolo 350 mil. eur. To znamená, je to náklad len jedného z tých troch balíčkov, za tú cenu by priemerná slovenská rodina mohla ušetriť 500 eur a nemusela by sa nikoho doprosovať o lyžiarske zájazdy. Takisto si však myslíme, že je rovnako dôležitou prioritou znížiť odvodové zaťaženie. Nie tým najväčším, lebo tí, ako sme videli, si vždy s vládou dokážu dať rôzne výnimky, špeciálne dealy, ale živnostníkom a malým a stredným podnikateľom. Pán minister zaviedol minulý rok osobitnú odvodovú položku odpočítateľnú zo zdravotných odvodov, ktorú však v snahe ušetriť urobil tak, že ju využíva len 25 % tých, ktorí sú oprávnení, a tých oprávnených je minimálne množstvo, keďže pomerne rýchlo nad minimálnou mzdou to klesá. Preto si myslím, že potrebujeme znížiť odvody všetkým zamestnancom a živnostníkom u menších a stredných zamestnávateľov, a myslím si, že to vieme urobiť o sumu tiež 500 eur ročne, čo by ročne stálo 450 mil. eur. Zároveň si myslím, že potrebujeme urobiť zásadnú investíciu do školstva, a to je to, kde by som bol k pánovi ministrovi asi najkritickejší, lebo nielenže za jeho ministrovania sme nijakú zásadnejšiu investíciu nespravili, ale ani v tom trojročnom rozpočte, ktorý je tu pred nami, ju nerobíme. Budúci rok rastú výdavky do školstva o menej, ako je tzv. rast nominálneho HDP, to znamená, že nie sú prioritou budúcoročného rozpočtu, a v ďalších dvoch rokoch pán minister navrhuje 0, slovom nulaeurové navýšenie výdavkov na regionálne školstvo a 0, slovom nula eur na vysoké školstvo.
Ja si osobne myslím, že potrebujeme 30 % nárast zdrojov do školstva v najbližšom volebnom období, čo je 624 mil. eur podľa dnešných odhadov. Toto by mali byť kľúčové priority najbližšej vlády, ako ich financovať.
Pán predseda, chcem sa spýtať, môžem dokončiť ešte, mám dve minúty, alebo ako to vidíte? (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Dokončiť, samozrejme. Však ste ma informovali, že máte aj také kratšie vystúpenie, tak, prosím, nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Prosím, pán Kollár ma presvedčil, ja sa ospravedlňujem.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Nabudúce potom budeme aj tak postupovať tak ako vy.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Dobre. Takže pokiaľ ide o tie zdroje, tak 650 mil. by sa dalo získať, keby sme vo výbere DPH len dobehli Českú republiku. To už som spomínal. 940 mil. eur by sa dalo získať, keby sme o 10 % dokázali znížiť výdavky na verejnú správu, a tam nepočítam ani učiteľov, ani zdravotníkov, ani vedcov, ako to napríklad robil Kaliňák pri ESE. Počítam len naozaj len úradníkov štátu aj samospráv.
140 mi. by sme vedeli získať len o niečo lepším makroekonomickým vývojom, keby sa podarilo zrýchliť ekonomický rast, napr. aj vďaka čerpaniu eurofondov. Neni to jednoduché a trvalo by štyri roky podľa môjho názoru toto uskutočniť, nedá sa to uskutočniť zo dňa na deň, ale ide o ten typ zmien, ktoré bude najbližšia vláda musieť k nim pristúpiť, ak chce, aby aj o štyri, o osem, o dvanásť rokov bolo z čoho čerpať. Lebo pokiaľ nebudeme stimulovať zamestnanosť, neznížime dane bežným ľudom a nezainvestujeme do školstva, tak stredná trieda na Slovensku sa nám pomaly, ale isto rozpadne a to je osud, ktorý, si myslím, že si nemôže nikto z nás dovoliť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Ďakujem aj pánovi poslancovi Beblavému za to, že si teda tiež všimol § 8, a ďakujem mu aj za to, že pri tomto povšimnutí poupozornil na to, čo som ja prizabudol alebo nemal som to videnie, a naozaj s ním súhlasím, že poukázal na istú brutalitu povinnosti tohto odvodu, ktorý sa musí odviesť chceš-nechceš, dokonca, keď sa nepodaria naplniť fondy, tak zákon tam doslova hovorí, že ani tie sa nemôžu naplniť s výnimkou rezervného a odvod musí byť. Takže naozaj to poukázanie na istú brutalitu tohto odvodu a zároveň na to, že sa tu nepočíta so zlepšeným hospodárením, a sa musí ten odvod vykonať bez ohľadu na to, či toto hospodárenie sa zlepšuje, alebo nie.
Ale predsi ja by som len chcel potvrdiť to moje viacstupňové vnímanie pohľadu na štátny podnik Lesy Slovenskej republiky alebo na štátne lesy ako také, že je nevyhnutné povedať, že o akomkoľvek odvode by sme mohli rozprávať ako o oprávnenom jedine vtedy, keby sme mohli povedať, že štátne lesy splnili si všetky svoje záväzky, a vôbec nemám na mysli záväzky ekonomické vo vzťahu k dobrej správe dobrej krajiny. Tento stav možno raz niekedy nastane, ale určite to nie je otázka blízkej budúcnosti, a preto by som rád zdôraznil v tom treťom stupni tejto úvahy, že jednoznačne nerobiť zisk v lesoch nie je až také umenie, ale hodnotiť hospodárenie lesníkov a lesov ako takých podľa zisku a z toho aj odvedených odvodov by bola základná chyba a nepochopenie toho základného, hlavného, čo od lesov očakávame. Zdravej krajiny.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán minister dovoľte mi teda predniesť pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Daniela Duchoňa a Ladislava Kamenického k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2016.
V súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladáme pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2016.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme vykonať tieto zmeny:
1. V prílohe č. 1 sa v riadku „v tom: daň z pridanej hodnoty“ suma „5 447 430 000“ nahrádza sumou „5 647 430 000“, v riadku „spotrebné dane“ sa suma „2 110 333 000“ nahrádza sumou „2 160 333 000“.
Zmeny v daňových príjmoch sa premietnu aj v súčtových riadkoch prílohy č. 1 Bilancia príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu na rok 2016, a v paragrafovom znení zákona o štátnom rozpočte na rok 2016.
Odôvodnenie:
Daňové príjmy štátneho rozpočtu sa menia z dôvodu predpokladaného vyššieho výberu dane z pridanej hodnoty o 200 mil. eur a spotrebných daní o 50 mil. eur v priebehu roka 2016.
2. V prílohe č. 3 v kapitole Všeobecná pokladničná správa sa suma výdavkov celkom „3 177 564 179“ nahrádza sumou „3 427 564 179“, suma výdavkov spolu bez prostriedkov EÚ „3 177 564 179“ sa nahrádza sumou „3 427 564 179“ a suma kapitálových výdavkov (bez prostriedkov na spolufinancovanie) „81 375 000“ sa nahrádza sumou „181 375 000“.
Zmeny výdavkov v kapitole sa premietnu aj v riadku „Spolu“. Zároveň sa zmeny vykonané v prílohe č. 3 premietajú aj v prílohe č. 1 a v paragrafovom znení zákona o štátnom rozpočte na rok 2015.
Odôvodnenie:
V kapitole Všeobecná a pokladničná správa sa z dôvodu zvýšenia daňových príjmov zvyšujú výdavky o 250 mil. eur. Vytvára sa rezerva na zlepšenie výberu daní v sume 150 mil. eur a zvyšuje sa rezerva na významné investície o 100 mil. eur na sumu 175,7 mil. eur.
3. V prílohe č. 4 v časti 48 – Všeobecná pokladničná správa sa suma výdavkov spolu za kapitolu „3 177 564 179“ nahrádza sumou „3 427 564 179“.
Odôvodnenie:
Zmeny v kapitole Všeobecná pokladničná správa sa premietajú aj do prílohy č. 4 k návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2016 „Výdavky štátneho rozpočtu na realizáciu programov vlády Slovenskej republiky a časti programov vlády Slovenskej republiky na rok 2016“.
Ďakujem, skončil som.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, keď som vstúpil dnes do rokovacej sály, došiel kolega Eugen Jurzyca a povedal, že práve teraz sa zdvojnásobil počet poslancov v sále, (povedané so smiechom) ale nie, medzitým je nás tu asi osem alebo deväť.
Takže na úvod chcem povedať jednu poznámku na adresu doteraz prebiehajúcej rozpravy, ktorá vlastne v tomto okamihu vrcholí, čo sa týka tej časti písomne prihlásených poslankýň a poslancov do rozpravy. Je pravdou, že táto rozprava nielenže prebieha v komornej atmosfére, ako to konštatoval koniec koncov aj pán minister financií Peter Kažimír vo svojom úvodnom slove, ale trošku mi je ľúto, že namiesto takého legitímneho zápasu o dve rôzne, ale musím povedať, že legitímne, nazvem to paradigmy alebo dva rôzne prístupy k spravovaniu verejných financií, namiesto zápasu o nejakú diskusiu o dvoch rôznych modeloch ekonomického rastu sme tu včera počúvali strašne veľa aj o otĺkaní kachličiek na toaletách v Dúbravke alebo o migrácii žiab. Z toho mi je trošku ľúto, že takto sa sploštila diskusia o tak závažnej téme, akou je nesporne zákon roka, zákon o verejnom, teda rozpočte verejnej správy na roky 2016 až 2018. Ale je to holý fakt, s tým sa nedá nič robiť, tak sa skúsme aspoň trošku popasovať s týmto problémom a vrátiť tú diskusiu späť, ako som avizoval, na legitímny, podčiarkujem, legitímny zápas o dva rozdielne pohľady alebo dva rozdielne prístupy k spravovaniu verejných financií.
Na úvod mi dovoľte konštatovať, že predložený rozpočet, ja som to už povedal aj do médií a poviem to na plné ústa aj tu, v poslaneckej snemovni, že je najlepším rozpočtom, aký kedy vzišiel z pera ľavicovej vlády alebo, ak chcete, ľavicového ministra financií. A dokonca, pôjdem ešte ďalej ako samotný predkladateľ, nielen najlepším rozpočtom počas druhej vlády Roberta Fica, ale najlepším rozpočtom od vzniku Slovenska, od roka 1993. To je holý fakt a treba mať možno aj trošku odvahy to takto priznať. (Potlesk.)
Druhá poznámka v úvode, ďakujem pekne, druhá poznámka v úvode, pán minister Kažimír v úvodnom slove povedal, že, citujem: "máme sa tešiť z toho, že Slovensku sa darí" a teraz to myslím naozaj bez irónie, bez akejkoľvek irónie, ja sa naozaj teším, že Slovensku sa ekonomicky darí, opreté o dve konštatovania, že sme v nejakom klube spolu s Nemeckom, Holandskom, Luxemburskom a Estónskom, že v pondelok, myslím, bola spomínaná emisia dlhopisov v objeme 100 mil. eur pri úrokovej sadzbe, ak si dobre pamätám, -0,1 %. Toto teší skutočne aj mňa, no len zároveň musím jedným dychom dodať, čo ma vôbec neteší, že Slovenská republika je členom klubu, kde 23 krajín porušuje pravidlá. Ak si zoberieme celú skupinu krajín EÚ, alebo ak to stiahneme na vzorku členských krajín eurozóny, no tak potom štrnásť krajín eurozóny porušuje pravidlá. Toto, predpokladám, neteší nielen mňa, ale toto by nemalo tešiť ani vládu, ani ministra financií, ani nikoho, kto aspoň trochu zodpovedne sa, teda pristupuje k správe vecí verejných. Stále platí, že eurozóna a Európska únia je klubom, v ktorom sa permanentne, dlhodobo a v robustnom rozsahu porušujú pravidlá. Čiže to je z tej druhej strany pohľad na to, čo by nás malo a nemalo tešiť.
Tretia poznámka sa týka, že slovenskej ekonomike sa darí, ale pre objektivitu, a s tým opäť možno bude súhlasiť aj pán minister Kažimír, treba dodať, že sa darí slovenskej ekonomike aj vďaka externalitám, vďaka teda tomu, čo sa deje v externom prostredí okolo toho nášho ostrovčeka, ktorý sa volá Slovensko. A tie externality sú kľúčové, sú tri.
Prvá - prepad cien ropy. Ešte v júni 2014, viete veľmi dobre, že sa barel predával za 115 dolárov. Včera, keď som si pozrel, ako vyzerajú finančné trhy, komoditné trhy, tak sa včera ten barel ľahkej ropy Brent predával za 44 dolárov. Vidíme ten robustný prepad zo 115 dolárov na 44 dolárov za barel.
Druhá externalita, veľmi výrazná, ktorú nemôže nikto opomenúť, je, že Európska centrálna banka napumpovala do ekonomiky eurozóny dvakrát 500 mld. eur. Aj to sa výraznou mierou podpísalo pod fakt, že nielenže klesli úrokové sadzby, ale dokonca atakovali nulu a teraz sa v posledných mesiacoch už dostávajú úrokové sadzby aj do záporných hodnôt, kedy ten, kto si kúpil slovenský dlh, tak bude platiť nám. Teda nie my tomu, kto drží slovenský dlh v rukách, teda slovenské štátne dlhopisy, ale opačne, ten, kto ich drží, ten investor, tak ten bude platiť Slovenskej republike ako emitentovi. Pod toto sa podpísala, a ja priznávam, nielen zvýšená dôvera finančných trhov v slovenskú ekonomiku, ale pod tento iste potešiteľný fakt, keďže nám brutálne klesajú náklady na obsluhu dlhu, sa podpísal aj spomínaný krok Európskej centrálne banky. To len pre poriadok, aby ten pohľad na daný fakt bol čo najobjektívnejší.
A treťou externalitou, keďže som avizoval tri, je oslabenie kurzu eura voči americkému doláru, až na historické minimá, kedy euro vlastne atakovalo takmer paritu. Opäť poviem dve čísla. Ešte v prvom polroku v roku 2014 sa ten kurz pohyboval celých šesť mesiacov niekde v rozpätí, hovorím euro voči doláru, 1,37 až 1,40, aby sa po roku a pol dostal opäť na včerajšiu úroveň, ktorá bola 10 685. Čiže došlo tu k historicky najväčšiemu oslabeniu kurzu eura, čo nemusím nejako dramaticky zoširoka vysvetľovať ekonómom, že to výrazne stimuluje export a výrazne destimuluje import, prirodzene, export do dolárovej oblasti a import z oblasti, kde importujeme tovary a služby, ktoré platíme v amerických dolároch.
Tieto tri externality výrazne prispeli k tomu, že sa slovenskej ekonomike darí. Nepopieram to všetko, čo bolo povedané v úvodnom slove, ale chcem, aby tá pravda bola naozaj ucelená.
Štvrtá poznámka. Ak v predloženom návrhu rozpočtu verejnej správy sa konštatuje, že v roku 2017 by sme mali dosiahnuť na štrukturálnom salde, na primárnom salde vyrovnaný rozpočet, vyrovnaný v európskej terminológii, čo znamená schodok do pol percenta výkonu ekonomiky a v roku 2018 by sme mali dosiahnuť už čistú, čistú nulu, teda vyrovnaný rozpočet, konštatujem, že snáď nebude ani tak ťažké vyrovnaný rozpočet dosiahnuť, ako bude veľmi ťažké a zložité tento vyrovnaný stav dlhodobo udržať.
Piata poznámka. Z toho, čo som doteraz povedal, vzniká legitímna otázka, ako je slovenská ekonomika pripravená absorbovať ekonomické šoky? A zhodneme sa určite na tom, že slovenskú ekonomiku, nielen slovenskú, ale aj celú Európu a ďalšie centrá ekonomickej moci dnešné na svete čakajú v najbližších dekádach obrovské ekonomické šoky. Od roku 2008, od pádu Lehman Brothers, sme si všetci zvykli, že tie ekonomické šoky sa stávajú trvalou súčasťou ekonomiky, svetovej. A dokonca by som povedal, že ak tu máme prostredie, kde panuje obrovská miera neurčitosti, obrovská miera neistoty, tak jednu istotu tu všetci máme, a tou istotou je, ako som spomínal, práve ekonomické šoky. To je s určitosťou, že tie tu budú a budú tu možno čoraz častejšie a možno budú aj čoraz hlbšie. Čiže tá sínusoida tu bude a tie píky smerom hore alebo tie dole prepady budú čoraz od seba vzdialené.
A o to je dôležitejšie sa pozrieť na slovenskú ekonomiku ani nie tak cez technokratickú diskusiu o tom, či výdavky môžu a majú byť o x-stovák miliónov eur nižšie, či vyrovnaný rozpočet sa má dosiahnuť o rok skôr alebo o rok neskôr, ja si myslím, že dozrel čas, aby sa tá diskusia posunula z tejto technokratickej úrovne do úrovne redefinície modelu ekonomického rastu, do úrovne nadefinovania novej ekonomickej paradigmy, aby, ako som povedal, Slovensko bolo pripravené absorbovať ekonomické šoky, ktoré s určitosťou prídu. No a potom už by sme nemohli hovoriť o tom, že o nominálnom ekonomickom raste, tak ako hovoril pán minister Kažimír, myslím, že tretí kvartál to bolo 3,6 % a "ear to ear" na báze celého roka 2015 voči roku 2014 to má byť okolo 3,2 %. Nemali by sme sa pozerať na tento ekonomický rast cez okuliare nominálnych čísel, ale mali by sme sa baviť o kvalite ekonomického rastu. Rovnako, keď hovoríme o vyrovnaní rozpočtu, nemali by sme sa baviť o nominálnom vyrovnávaní rozpočtu, ale mali by sme diskutovať o spôsobe, akým dôjde k vyrovnaniu rozpočtu.
No a tu musím povedať, že kľúčový spôsob konsolidácie alebo ozdravenia verejných financií prebieha práve cez investície s mínusovým znamienkom, to znamená cez pokles investícií. Koniec koncov aj sám pán predkladateľ pán minister, to priznal v úvodnom slove, že je to spôsobené, áno, aj objektívnou príčinou, že nám končí programové obdobie rokov 2007 až 2013, ešte nenabehlo programové obdobie rokov 2014 až 2020, takže v budúcom roku to bude dosť dramatický prepad investícií, čo je, zdá sa, najväčším ťahúňom ozdravovania celého okruhu verejných financií.
Rovnako tak, ak sa výdavky vo verejnej správe priblížia v tom roku 2017, 2018 príjmom, tak mali by sme výrazne zintenzívniť diskusiu o účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vynakladaných verejných výdavkov. Lebo jednou vecou je, a to všetci cítia, aj neekonómovia, jednou vecou je nominálne vyrovnať tie čísla. Poviem okrúhle čísla, že na výdavkovej strane bude 30 mld., hovorím o celom okruhu verejných financií, na príjmovej strane bude 30 mld., všetci máme síce dobrý pocit z toho nominálneho vyrovnania príjmov a výdavkov, ale mala by sa výrazne zintenzívniť diskusia o účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vynakladania verejných výdavkov. A to vôbec nemám na mysli len, napríklad včera to tu niekto otvoril, tú tému, 900 mil. eur, ktoré putovali do informatizácie spoločnosti z toho prvého programového obdobia.
A niekto tu povedal tiež taký príklad, že ak si chcete vybaviť niekde opis rodného listu a ste narodený v Piešťanoch, tak vás pošlú do tých Piešťan, že tam si máte ísť pre ten opis rodného listu. Myslím, že o tom niet sporu a o tom netreba viesť nejaké siahodlhé diskusie, že v e-Governmente, teda v informatizácii verejnej správy možno o dekádu zaostáva Slovensko napríklad za lídrom v tejto oblasti, ktorým bezo sporu je Estónsko. A o takomto neefektívnom, nehospodárnom a neúčelnom vynakladaní verejných zdrojov by sme mohli diskutovať ďalšiu hodinu, každý za svoju oblasť. Niekto sa venuje školstvu, niekto obrane, niekto iným, iným rezortom. A myslím si, že v tomto nájdeme všetci zhodu, v tom konštatovaní, že v efektívnosti, účelnosti a hospodárnosti vynakladania verejných zdrojov Slovenská republika ešte má veľa, veľa čo doháňať.
Šiesta poznámka, a tomuto by som dal možno najväčšiu váhu v tom úvode, je konštatovanie, že Slovensko má výrazne podreformovanú ekonomiku. Všetci ovládame, kto sa venuje ekonomike, slovíčko podchladená ekonomika, čo je tiež pravdou, že slovenská ekonomika je podchladenou. Ak hovoríme o podchladení, existuje akási produkčná medzera medzi reálnym výkonom ekonomiky a potenciálom výkonu ekonomiky. Tá produkčná medzera tu je, nie je malou a slovenská ekonomika naozaj podchladenou je. A keď si presne všetky tieto terminológie použijeme alebo stiahneme na reformy, tak môžeme konštatovať, že slovenská ekonomika je podreformovanou a že tu existuje dosť výrazná reformná medzera, ktorú by som definoval ako odklon od reformného potenciálu krajiny.
Zjednodušene povedané to znamená, v akom stave sa nachádzajú zásadné kľúčové štrukturálne reformy na Slovensku a v akom stave by sa nachádzať mohli. Preto som v minulosti, v nedávnej minulosti označil rozpočet verejnej správy hneď po tom, ako ho schválila vláda, za rozpočet premárnených príležitostí. Premárnených príležitostí predovšetkým preto, lebo Slovensko prešľapuje už od roku 2004, 2005, prešľapuje na mieste. A tu si všimnite, že toto nemá nič spoločné s kritikou len ľavicových vlád. To sa vzťahuje aj na pravicové vlády, ktoré tu od vzniku Slovenska v roku 1993 boli a konštatujem, že to prešľapovanie na mieste je veľmi nebezpečné z hľadiska zvyšovania dlhodobej konkurencieschopnosti Slovenska a rovnako tak z hľadiska odstraňovania, ako som pred chvíľočkou hovoril, tej reformnej medzery.
Ja si pamätám za ostatný čas dve také kľúčové obdobia, pokiaľ ide o reformy. To prvé, ako som spomenul, roky 2004, 2005 - reforma dôchodkového systému, reforma daňového systému. Ale opäť pre objektivitu poviem, že aj reforma, ktorá bola urobená, myslím, v roku 2013, nech ma pán minister opraví, to boli tie zmeny v penzijnom systéme, ktoré boli dve kľúčové. Jedna sa týkala zvýšenia veku odchodu do dôchodku, aby vek odchodu do dôchodku bol naviazaný na tú strednú dĺžku dožitia. Inými slovami, aby pracujúci človek, ekonomicky aktívny človek odchádzal do penzie tak, aby sa v tej penzii dožil ešte približne pätnásť rokov. Čiže aby ten odchod a teda vek odchodu do dôchodku bol vždy naviazaný na strednú dĺžku dožitia.
A druhá výrazná zmena, ktorú urobila táto vláda, spočívala v tom, pokiaľ ide o penzijný systém, že sa má zmeniť medziročná úprava dôchodkov, aby sme odišli od súčasného systému, ktorý sa - neviem, odkiaľ ten termín vznikol - sa nazval, že švajčiarsky index, kedy dôchodky sa medziročne upravujú o koeficient, ktorý je 50 na 50. Polovičnou váhou je to medziročná zmena priemernej mzdy v ekonomike a druhých 50 % je medziročná zmena indexu spotrebiteľských cien alebo inflácie. Takto je to dnes a tá zmena, ktorá nastala nie tak dávno, v nedávnej minulosti z dielne tejto vlády, hovorí o prechode na tzv. index dôchodcovskej inflácie. To znamená, ako sa budú medziročne meniť cenové hladiny spotrebných košov, ale toho dôchodcovského spotrebného koša, ktorý má výrazne inú štruktúru, to všetci cítime, ako spotrebný kôš ekonomicky aktívneho človeka.
Tieto dve zmeny, ktoré boli uskutočnené, tým by som povedal, že sa vyčerpáva konštatovanie, ktoré kľúčové ekonomické reformy urobila táto vláda, ale tieto dve zmeny, ak sa nemýlim, jedna z nich má platiť od roku 2017 a druhá až od roku 2018. To znamená, že obidve tieto zmeny boli posunuté za horizont štvorročného politického volebného cyklu. Ale pánboh zaplať aj za to, že tieto zmeny urobené boli. A oni, tieto zmeny, tieto dve, ktoré som teraz pomenoval, výrazne prispeli k tomu, čo sa nazýva, a to je zložitá téma, nejdem do detailov, koeficient S2. Teda ten koeficient dlhodobej udržateľnosti verejných financií, o ktorom hovoril pán minister, že sa zlepšil, myslím, za štyri roky vládnutia asi o 40 %, ak si dobre pamätám. Nič to však nemení na konštatovaní, že Slovensko je podreformovanou ekonomikou s výraznou reformnou medzerou. Budem o tom podrobnejšie hovoriť.
Siedma poznámka sa týka dlhodobej udržateľnosti verejných financií. A tu sa opriem o konštatovanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá v tom rozsiahlom materiáli, ktorý hodnotil predložený návrh rozpočtu verejnej správy, konštatuje, a teraz dávajme pozor, v roku 2016 bude udržateľnosť verejných financií na Slovensku presne takou, akou bola v roku 2013. Nehovorím ja, hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Čo to znamená? Jednoduchými slovami, aby tomu každý porozumel, ten príspevok k ozdraveniu verejných financií, ktorý ste urobili v roku 2013, bol celý skonzumovaný v rokoch 2014 a 2015. Ono sa to hovorí, vo finančnej, v ekonomickej terminológii sa to nazýva, že fiškálna expanzia. To je všetko schované, zakódované, zakľúčované do takej terminológie, ktorej naozaj takmer nikto nerozumie. Fiškálna expanzia neznamená vskutku vôbec nič iné, ako to, že krajina žije nad pomery. Nielen pokiaľ ide o pomer príjmov a výdavkov, ale dokonca aj tá medzera, ten rozdiel, ten deficit sa ešte medziročne zvyšuje. Toto je fiškálna expanzia, že sa do ekonomiky pumpuje oveľa viac zdrojov finančných, ako ekonomika dokáže na príjmovej strane povyberať.
Takže ešte raz. To, čo sa ušetrilo, to, čo sa skonsolidovalo, to, čo sa ozdravilo v roku 2013, to bol naozaj najväčší ozdravný zásah do ekonomiky, ale celá tá delta, celý ten ozdravný príspevok sa skonzumoval v rokoch nasledujúcich, v rokoch 2014 a 2015. A preto konštatovanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, že udržateľnosť verejných financií v roku 2016 je presne taká istá, akou bola v roku 2013.
Takže ak som hovoril o schopnosti slovenskej ekonomiky absorbovať budúce ekonomické šoky, ak som hovoril o podreformovanej ekonomike na Slovensku, tieto dve konštatovania vedú k záveru, že slovenská ekonomika naďalej zostáva pomerne zraniteľnou ekonomikou. A toto je taký ten najzásadnejší zdvihnutý prst, ktorý by mali mať na pamäti hlavne pred svojimi očami budúce vlády, ktoré vzídu po voľbách v marci 2016.
Poďme sa teraz v kocke pozrieť na hodnotenie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pokiaľ ide o predložený návrh rozpočtu verejnej správy a návrh rozpočtu, štátneho rozpočtu na budúci rok. Tam boli, pomerne rozsiahly materiál, ale päť kľúčových konštatovaní.
Po prvé hovorí o tom, ako sa vlastne plnia v oblasti verejných financií ciele, ale ciele, ktoré si samotná vláda sama pre seba postaví, nadefinuje nejaký cieľ, ako sa to nakoniec po roku podarí, alebo menej podarí naplniť. Tak sa pozrime na rok 2015. Všetci si pamätáme, máme to v čerstvej pamäti, takto pred rokom vláda schválila rozpočet so schodkom na úrovni 2 %. Tu v parlamente počas rozpravy po predložení všetkých pozmeňovákov sa ten schodok navýšil z 2 na 2,5 %. Tam bol nakoniec zapísaný v podobe tých 9 alebo koľkátich paragrafov zákona o štátnom rozpočte a konštatuje samotné ministerstvo financií, že tento rok skončí schodkom približne na úrovni 2,74 %. Čiže na Úrade vlády schválené 2 %. V parlamente schodok navýšený na 2,5 a bude končiť, netvrdím ja, netvrdí to ani Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, je to zapísané priamo v predloženom materiáli z dielne ministerstva financií, že tento rok by sa mal končiť na úrovni 2,74 %.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť dokonca konštatuje, že ak sa do konca ešte tohto roka, pričom zostáva niekoľko málo týždňov, neprijmú niektoré opatrenia a naplnia sa niektoré z rizík, tak by mohol schodok tohto roku sa priblížiť až k úrovni 3 %. Ale rozumiem tomu, že treba si trpezlivo počkať na všetky notifikácie a budeme vedieť asi v marci, v apríli úplne presne, ako dopadol, ako dopadol tento rok.
Tie najväčšie riziká, alebo kde došlo k najväčšiemu odklonu medzi tým, čo si vláda zapísala a schválila do rozpočtu na tento rok a skutočnosťou alebo očakávanou skutočnosťou, tých rizík bolo päť. Územná samospráva, odklon asi o 306 mil. eur. Skutočnosť oproti schválenému rozpočtu. Z toho vnútri tých 306 mil. eur len osobné výdavky predstavujú odklon 180 mil. eur. To sú osobné výdavky v územnej samospráve. To je jedna, jeden z maličkých argumentov tej veľkej tézy, ktorá hovorí o tom, že na Slovensku, ktorá je krajinou, ktorá je počtom obyvateľov niekde medzi Londýnom a Berlínom, čiže veľkosť Slovenska teda zmeraná počtom obyvateľov je niekde medzi dvoma veľkými európskymi mestami, či táto krajina si zaslúži mať takmer 3 000 miest a obcí, či táto krajina si zaslúži mať 8 vyšších územných celkov, nie zaslúži, ale či má na to ekonomický potenciál, aby držala tento aparát, či táto krajina potrebuje 21 000 poslancov v miestnych a mestských zastupiteľstvách. A len osobné výdavky územnej samosprávy prekročili 180 mil., tú hodnotu, ktorá bola zapísaná v rozpočte na tento rok.
Národná diaľničná spoločnosť sa odchýlila oproti schválenému rozpočtu asi o 140 mil. Odpustenie zdravotných odvodov nízkopríjmovým obyvateľom, teda nízkopríjmovým pracovníkom, tam bolo 100 mil., čo pôvodne v rozpočte zapísané nebolo, ale samotné opatrenie ako také hodnotím pozitívne, len tiež to spôsobilo potom tú odchýlku. Verejné vysoké školy napríklad sa odchýlili o 58 mil. oproti hodnotám, ktoré boli zapísané v rozpočte. Železnice Slovenskej republiky 40 mil. a tak by sme mohli pokračovať ďalej.
Vo výsledku to znamená, že schodok verejnej správy na tento rok bol schválený na úrovni 1 940 mil., ale očakávaná skutočnosť už je na úrovni 2 124 mil. Rozdiel medzi týmito dvoma hodnotami predstavuje 184 mil. eur. To bola krátka rekapitulácia, pokiaľ ide o očakávanú skutočnosť verzus plán na tento rok 2015.
Pozrime sa teraz v rýchlosti, ako je hodnotený rok 2016. Vláda schválila návrh rozpočtu verejnej správy so schodkom 1,93 %. Európska komisia napriek pozitívnej skutočnosti, o ktorej tu už bolo veľa povedané, že sme v tom klube spomínaných štyroch krajín - Nemecko, Holandsko, Luxembursko a Estónsko - napriek tomuto konštatovaniu Európska komisia hodnotí náš návrh rozpočtu, že sa skončí s deficitom na úrovni 2,4 %, čiže už sme posunutí o 0,5 percentuálneho bodu oproti tomu, čo schválila vláda. A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí, že ak sa naplnia, - ale tu budem objektívny - ak sa naplnia všetky riziká, tak by ten schodok na budúci rok mohol dosiahnuť až úroveň 2,7 %, čo už je odchýlka o 80 bázických bodov alebo o 0,8 % oproti tomu, čo je zapísané v predloženom návrhu rozpočtu verejnej správy.
No a keď sme u tých rizík rozpočtu na rok 2016, tak tie riziká sú kvantifikované. Nie všetky vedela rada kvantifikovať, tak niekde objektívne uviedla, že nekvantifikované. Ak si dáme aj do týchto položiek kvalifikované odhady, tak riziká rozpočtu na tento rok môžu predstavovať sumu až 950 mil. eur.
Spomínali sa napríklad riziká, pokiaľ ide o emisné kvóty - 52 mil. eur korekciou voči fondom zo zdrojov teda Európskej únie. Uvedomme si, že len najčerstvejší údaj, myslím, že je k októbru tohto roka, hovorí o tom, že korekcie v čerpaní eurofondov sú už na úrovni 614 mil. eur a rozpočet ráta, musím povedať, s výrazne nižšou sumou. Zdravotníctvo - 150 mil. eur kvantifikácia rizík. Výdavky samospráv do 100 mil. eur. Dokonca nie je v rozpočte zapísaný výdavok, investičný výdaj na futbalový štadión, myslím, že 26 mil. eur. Nákup vojenskej techniky je v rozpočte veľmi, nieže veľmi, ale vôbec nie je špecifikovaný, koľko to bude vo finančnom vyjadrení. Potom náklady na likvidáciu jadrových zariadení. Dopady dostavby III. a IV. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce. Hospodárenie štátnych podnikov. Vieme veľmi dobre, že viaceré z podnikov, ktoré sú či už pod majoritnou kontrolou štátu alebo s nejakou účasťou štátu, hospodárenie viacerých z nich je veľmi diskutabilné a je otázne, či dokážu v trhovom prostredí tieto podniky fungovať na trhovom princípe. No ak nedokážu a sú to naše dietka, sú to naše podniky vlastnené štátom, no tak budú musieť nastúpiť vlastne finančné transfery a podpora zo strany štátu, čo bude opäť mať mínusové znamienko, pokiaľ ide o dopad na deficit a dlh.
Čiže ak si pozrieme riziká rozpočtu na rok 2016, budem veľmi, veľmi objektívny, za predpokladu, že sa naplnia všetky, čo v určitosti tak nebude v realite, len aby sme vedeli asi, s akým celkovým potenciálnym rizikom pracujeme a druhý predpoklad, že sa naplnia vo všetkých tých, v tej pravej strane intervalu, v tých horných úrovniach, tak by tá suma predstavovala 950 mil. eur.
Druhá povšimnutia hodná poznámka, pokiaľ ide o hodnotenie rozpočtu, spomína ju aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, hovoril som o tom, ako sa konsoliduje. Čiže na jednej strane je veľmi pozitívne, že sa konečne budeme tlačiť k tej pomyslenej nule, pokiaľ ide o schodok, ale pozrime sa na spôsob, akým sa konsoliduje a tu sa dá najviac teda vyčítať spomínaný pokles kapitálových výdavkov, ktoré sa môžu potom veľmi negatívne prejaviť v budúcnosti, pokiaľ ide o rastový potenciál slovenskej ekonomiky.
Tretia poznámka. Je naozaj škodou, že relatívne lepšie časy sa nevyužili dostatočne na ozdravenie ekonomiky. Prosím vás pekne, túto tézu nech si nikto nezamieňa s tým ustavičným opakovaním akéhosi boja proti osterite, že v ťažkých ekonomických časoch nepotrebujeme znižovať deficity a dlhy. V ťažkých časoch potrebujeme pumpovať peniaze do ekonomiky, aby sme proste urobili takú tú keneziánsku politiku, že pôjdu veľké objemy peňazí do ekonomiky a tým sa budeme pasovať s ekonomickou krízou a preto osterita je zlý prístup a dokonca niekto tvrdí, že od toho pomaličky ustupuje aj Nemecko, ktoré bolo v Európskej únii absolútnym lídrom, pokiaľ ide o politiku úsporných, úsporného prístupu k verejným financiám.
Ja tvrdím, že kedy ozdravovať verejné financie, ak nie v ekonomicky lepších časoch? Veď práve v ekonomicky lepších časoch by si rozumná, rozumný hospodár mal vytvoriť nejaký pufer, nejaké nárazníkové pásmo, nejaký objem rezervný financií na to, aby potom mohol lepšie zvládať budúce ekonomické šoky. A keď hovorím o ekonomicky lepších časoch, tak pomenujme ich úplne presne, čo to znamená. Zlepšuje sa nám ekonomický rast, čo konštatuje sám minister financií. Máme tu vyššie daňové príjmy. Tie nárasty daňových príjmov oproti hodnotám, ktoré boli zapísané v rozpočte, sú enormné, čo je opäť potešiteľné konštatovanie. Máme historicky najnižšie úrokové sadzby aj vďaka tomu, že rastie kredibilita slovenskej ekonomiky, rastie dôvera investorov v slovenskú ekonomiku, ale aj vďaka manévrom Európskej centrálnej banky. Hold, máme tie úrokové sadzby historicky najnižšie, čo znamená obrovské úspory na nákladoch na obsluhu verejného dlhu.
Urobili sa zásadné zmeny v II. dôchodkovom pilieri. Povedzme si, v praxi čo to znamená, alebo ktorá sa tu konštatuje o potrebe ústavnej ochrany II. piliera, ale z tej finančnej fiškálny pohľad na toto opatrenie znamená, že už nebude musieť štátny rozpočet dotovať Sociálnu poisťovňu približne vo výške 950 mil. eur ročne, ako tomu bolo pred týmito zmenami, ale po novom už bude stačiť, opravte ma, niekde suma medzi 500 a 600 mil. eur.
Čiže ak si všetky tieto pozitíva, myslím pozitíva z hľadiska tlaku, z hľadiska náporu na verejné financie zhrnieme, tak môžeme úplne smelo konštatovať, že žijeme v súčasnosti v lepších ekonomických časoch. A preto tvrdím, že tieto lepšie ekonomické časy sa mali využiť na vyššiu mieru ozdravenia verejných financií, ak to môžem takto, takto zjednodušene povedať.
Teraz, ak dovolíte, pár poznámok k tomu, čo odznelo v úvodnom slove ministra financií. Asi najviac skloňovanou skratkou v diskusii o návrhu rozpočtu je skratka ESO. Bol som veľmi pozorný a ani v úvodnom slove neodznela ani jedna, ani jedno jediné číslo, hodnota, k akým úsporám reforma efektívnej, spravodlivej a otvorenej verejnej správy viedla. Na začiatku boli oznámené, keď sa tá reforma spúšťala, boli oznámené úspory, ale oni mali byť rozbalené na celý štvorročný horizont vládnutia, myslím, že na úrovni niekde okolo 700 mil. eur.
Teraz nejdem komentovať dobré veci, ktoré sa udiali, ja neviem, tie jednotné centralizované obslužné miesta a všetko, čo s tým súvisí, ale opäť, čistý fiškálny pohľad cez peniaze, cez eurá hovorí o tom, že aj tie úspory, ktoré sa dosiahli, ja nebudem nikdy tvrdiť, že v reforme ESO sa nedosiahla žiadna úspora. Možno budeme súhlasiť obidvaja s pánom ministrom Kažimírom s tým, že nedosahujú sa tie úspory v objemoch, ktoré boli ohlásené na začiatku pri spustení tejto reformy, ale súčasne treba povedať, a to tu ešte neodznelo, že aj tie úspory, ktoré dosiahnuté boli, zostali v jednotlivých kapitolách. No a tu by som rád povedal, že toto nie je konštatovanie (povedané s úsmevom) moje, ale to konštatoval šéf Inštitútu pre finančnú politiku pán Filko, kedy doslova povedal, že dosiahnuté úspory z reformy ESO zostali v jednotlivých kapitolách. Viete, oni by boli úsporami vtedy, keby boli použité na zníženie deficitu, na zníženie verejného dlhu, to sú potom naozaj reálne úspory. Ale ak ostanú ušetrené peniaze v tých kapitolách, tak pripusťme, že nič významné sa tým nezmenilo.
Regionálne disparity, ktoré nám vyčítala aj ostatná misia Medzinárodného menového fondu, hovoria o tom, že napriek tomu, ako som povedal pred chvíľou, že Slovensko je veľkosťou a počtom obyvateľom niekde medzi Londýnom a Berlínom, že sme maličkou krajinou, ako jedno väčšie európske mesto, napriek tomu medzi našimi regiónmi existujú obrovské disparity, pokiaľ ide o úroveň ekonomického rozvoja. Domnievam sa však, že tieto regionálne disparity nebude možné riešiť tým, že zvýšime finančné transfery. Tomu odpustíme niečo, niekomu niečo pridáme, niekde proste aj na výjazdových zasadnutiach vlády porozdávame nejaké, nejaké balíky peňazí. Regionálne disparity podľa môjho názoru sa dajú riešiť presne tak, ako ich naposledy riešila Kalifornia, ako ich naposledy riešil, myslím, že primátor Chicaga, ktorý povedal, dokonca aj Nemecko v niektorých oblastiach takto postupuje, volá sa to Zero tax zone, poďme cez nulové daňové zóny.
A ja by som sa, dámy a páni, vôbec nebál urobiť bezdaňové zóny vo všetkých desiatich okresoch s nezamestnanosťou vyššou ako 20 %. Tých okresov je desať, možno medzitým, ako nám trošku klesla nezamestnanosť, možno ich bude deväť, možno osem. Bezdaňová zóna by znamenala nulovú daň z príjmu právnických osôb, ale podotýkam, pre podniky s počtom zamestnancov do 50, do 50 zamestnancov a súčasne by to znamenalo negatívny dopad na okruh verejných financií nie vyšší ako 40 mil. eur. Ak sa dnes pozrieme na vybranú daň z príjmu právnických osôb v spomínaných desiatich okresoch, je to suma, myslím, že okolo 38 mil. eur, čo z pohľadu celkového objemu vybraných daní z príjmu právnických osôb, ktorý je niekde až na úrovni 2,5, ak sa nemýlim, miliárd, tak tých 40 miliónov, sa zhodneme, že to je naozaj kvapka v mori, a toto by dokázalo vytvoriť, tieto bezdaňové zóny, výrazný impulz na vytváranie nových pracovných miest. A to už je niečo podobné, ako hovorí tá známa téza, že ak ti chcem pomôcť, lebo si ekonomicky znevýhodnený, tak ti nedám rybu, ale kúpim ti udicu. To je presne o tom.
Keď som hovoril o novej ekonomickej paradigme, tak domnievam sa, že novou ekonomickou paradigmou nemôže byť to, že ako to odznelo v úvodnom slove, že štruktúra rastu ekonomiky na Slovensku sa mení, že ekonomický rast už je menej ťahaný exportom a viacej je pušovaný alebo tlačený domácou spotrebou, čo opäť konštatujem, samo o sebe je pozitívom, nespochybniteľným pozitívom, ale nenazývajme to novou ekonomickou paradigmou. Poviem prečo.
Tá nová ekonomická paradigma by mala vychádzať najskôr z poznania nejakých troch skutočností, ktoré v tejto rozprave ešte neodzneli. Ak si dáme teraz pred zátvorku všetky technokratické diskusie o tom, koľko výdavkov, do ktorých rezortov, každý tvrdí, že potrebuje tomu pridať, tomu pridať, tomu pridať, skoro nikto na Slovensku nehovorí, odkiaľ vziať, alebo aké zdrojové krytie by sa malo poskytnúť na uvedené priority, lebo to už nesie so sebou isté politické náklady, pokiaľ budeme hľadať zdroje krytia, tak povedzme si ale súčasne jedným dychom, že vláda, ktorá vzíde z volieb, bude stáť pred tromi úplne inými typmi deficitov.
Ten prvý deficit nazývam modernizačný deficit. Pozrime sa, v akom stave sú dnes mnohé budovy, nemocnice, proste majetok, ktorý je vo vlastníctve štátu, pozrime sa, v akom stave máme cesty II. a III. triedy. Čiže modernizačný deficit znamená, že dlhé, dlhé roky, a to nemá nič spoločné s kritikou ľavicovej vlády, toto všetko, čo hovorím, sa dá úplne jedným dychom stiahnuť aj na pravicové vlády, ktoré tu boli, že dekádu, ak nie viac, na Slovensku ohlodávame úplne na kosť kapitálové výdavky. A tu sa ten život oklamať nedá. Jednoducho v istom okamihu nás to dobehne, v istom okamihu nás to počká a vo veľmi krátkej budúcnosti sa bude ten deficit, naakumulovaný z dekády smerom dozadu sa bude veľmi intenzívne klopať na dvere a hlásiť a budeme potrebovať enormné investície, aby sme modernizačný dlh na Slovensku dokázali postupne pomaličky znižovať.
Druhý deficit, čiastočne som o ňom hovoril, je deficit reformný. Povedzme si úprimne, a všetci v tejto sále, aj ľavičiari, aj pravičiari, hovoril som o tom, že ostatné reformy v poradí, ktoré boli tu robené, boli pred desiatimi rokmi a teraz naposledy nejaký rok a pol dozadu, hovoril som o tých zmenách v dôchodkovom systéme, ktoré už robila táto vláda. Nehovorím o zásahu do II. piliera, hovoril som o posune veku odchodu do dôchodku, hovoril som o zmene medziročných úprav výšky penzií.
Slovensko má obrovský reformný deficit v troch oblastiach. Po prvé je to oblasť školstva, školstvo naďalej zostáva najmenej zreformovaným rezortom od roku 1989. Holý nepopierateľný fakt. Druhý reformný deficit je v oblasti zdravotníctva, no a tretí je v oblasti verejnej správy. Ešte budem o chvíľočku o tom hovoriť. Takže máme tu modernizačný dlh, máme tu reformný dlh a nakoniec tu máme dlhy, ktoré pán minister veľmi dobre pozná, a to sú deficity implicitné a podmienené. Implicitné dlhy Slovenskej republiky podľa ostatnej kvantifikácie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sa pohybujú na úrovni 111 mld. eur. Aby sme všetci tomu rozumeli, čo znamená implicitný dlh, to je rozdiel medzi budúcimi výdavkami a budúcimi príjmami. Dve najväčšie položky implicitného dlhu vo výške 111 mld. eur spočívajú v tom rozdieli budúcich príjmov a budúcich výdavkov, pokiaľ ide o starnutie obyvateľstva a pokiaľ ide o zdravotníctvo. Spolu, opakujem, implicitný dlh vo výške 111 mld. eur. A nakoniec tu máme podmienené dlhy, ktoré sú, myslím, že tá kvantifikácia posledná, ktorá je známa, je z roku, alebo týka sa roku 2013, tak tie podmienené záväzky sú vo výške 13 mld. eur.
Tak skúsme si teraz spočítať spomínané čísla. Reformný dlh sa úplne kvantifikovať nedá, pretože reformy nesú so sebou aj nejaké efekty, ale nesú so sebou aj nejaké náklady, hovorím o zdravotníctve, o školstve a o reforme verejnej správy. To nevieme presne kvantifikovať. S určitosťou ale vieme, že všetky krajiny, civilizované, ktoré reformy uskutočnili, vždy tie efekty prevýšili náklady. O tom niet pochýb. Ale keďže to nevieme presne kvantifikovať, nechajme to nateraz bokom. Máme tu potom spomínaný implicitný a podmienený dlh 111 a 13, to je 126 mld. eur a nakoniec tu máme spomínaný modernizačný dlh. S týmto všetkým sa bude musieť každá ďalšia vláda, ktorá vzíde po tejto vláde, veľmi, veľmi tuho popasovať. Nebude to ľahké a toto podporuje tézu, ktorú som povedal v samotnom úvode môjho vystúpenia, že vyrovnaný rozpočet nebude ani tak ťažké dosiahnuť, ako bude brutálne ťažké ho dlhodobo, dlhodobo udržať.
No a keď som spomínal, spomínal novú ekonomickú paradigmu, lebo dlho sa tu vedú spory o tom, že pravica, ktorá je v rozvrate, neprišla s alternatívou. Potom, keď niekto nejaký aspoň pokus, skromný pokus o náčrt akejsi alternatívy predloží, tak zase zaznievajú, ale podčiarkujem, legitímne protiargumenty, veď ste to mali urobiť, keď ste vládli, alebo urobte to, keď budete vládnuť. Čiže ja nepopieram a nespochybňujem, že všetky zásahy do ekonomiky alebo tá predstava o modele ekonomického rastu z pera ľavicovej vlády je plne legitímna. Plne legitímna, o tom niet najmenšieho sporu. Ale ak sa bavíme o alternatíve, tak pri rešpektovaní toho, čo som pred chvíľou povedal, že to, čo robíte, je legitímne, máte na to mandát, tak tá alternatíva v spomínanej novej ekonomickej paradigme, ktorou by bezpochybne malo byť nanovo zadefinovanie modelu ekonomického rastu, mala byť opretá o tri kľúčové princípy. Ten prvý sú inovácie, ten druhý je vzdelávanie a ten tretí, ten tretí sa nazýva inkluzívny rast. Inovácia vzdelávania je, myslím, že nespochybniteľnou vecou, hovoril som o tom, že školstvo je najmenej zreformovaným rezortom od roku 1989. Jedine, keď si uvedomíme, že už nastal čas po všetkých robustných, masívnych investíciách do infraštruktúry, do automobiliek, naozaj na Slovensku nastal čas na masívne investície do vzdelávania. Jedine vtedy bude Slovensko schopné absorbovať budúce ekonomické šoky, keď bude mať úplne inú štruktúru ekonomického rastu, úplne inú štruktúru ekonomiky a tá musí byť práve založená na inováciách a tie nám prinesú jedine vysoko kvalifikovaní a vzdelaní ľudia. Preto hovorím o investíciách a vzdelávaní.
Poďme sa teraz veľmi krátko pozrieť na ten tretí princíp nového modelu ekonomického rastu, a to je inkluzívny rast. Opäť cudzie slovo, ktoré keď nerozoberieme na drobné, čo to v zrozumiteľnej reči znamená, tak si môže každý z vás predstaviť pod tým niečo iné. Inkluzívny rast znamená rovnomernejšiu deľbu bohatstva, pretože v tejto oblasti začínajú sa prejavovať negatívne tendencie na Slovensku, budem o tom podrobnejšie hovoriť. Inkluzívny rast znamená nie likvidáciu strednej príjmovej skupiny obyvateľstva, inkluzívny rast znamená rozširovanie strednej príjmovej skupiny obyvateľstva, lebo jedine táto skupina obyvateľstva vytvára hodnoty, vytvára spomínané inovácie, jedine táto skupina obyvateľstva vytvára príjmové zdroje do rozpočtu, nie skupina ľudí, ktorá je zavesená v sociálnej záchrannej sieti a poberá sociálne dávky a inkluzívny rast zároveň znamená odstraňovanie spomínaných regionálnych disparít, o ktorých som pred chvíľou hovoril. Čiže rovnomernejšia deľba bohatstva, vytvorenie silnej strednej príjmovej skupiny obyvateľstva a odstraňovanie regionálnych disparít. To je v súčte pod jedným slovíčkom inkluzívny rast.
Takto ja vnímam a takto ja vidím spomínanú novú ekonomickú paradigmu a jedine vtedy bude Slovensko pripravené v budúcnosti dlhodobo si držať konkurencieschopnosť a byť pripravené, ako som hovoril, absorbovať ekonomické šoky, ktoré s určitosťou prídu.
Možno po tomto antré, keď som trošku objasnil, čo by mala obsahovať nová ekonomická paradigma, je aj trochu v inej, v inej optike potom vnímané a chápané to, čo sme v skratke, teda v minulosti, v uplynulých týždňoch predstavovali, keď sme hovorili o tom, že Slovensko potrebuje viac peňazí pre domácnosti, preto sme predstavili ten program, spomínaný program eurovratky, ktorý bol postavený na štyroch kľúčových veciach, na znížení dane z pridanej hodnoty, nie na niektoré a iba vybrané typy potravín, ale na znížení sadzby dane z pridanej hodnoty na všetky potraviny. A to nemá absolútne nič spoločné s populizmom. Kto toto nazýva populizmom, tak vôbec, ale vôbec nerozumie o tom, čo znamená redefinícia modelu ekonomického rastu. Hovoril som, že to znamená inkluzívny rast. Inkluzívny rast znamená rovnomernejšiu deľbu bohatstva, ktoré vytvorí krajina na vzorke 12 mesiacov.
Preto sme hovorili o tom, že treba znížiť sadzbu dane z pridanej hodnoty z 20 na 13 % na všetky potraviny, na energie pre domácnosti. Tu končí akýkoľvek protiargument typu, že zníženú sadzbu DPH obchodníci nepremietnu do nižších cien a že na konci dňa na tom nebude nikto profitovať. V prípade cien za energie to tak nie je, v prípade cien za energie stopercentnou váhou sa znížená sadzba dane z pridanej hodnoty premieta do zníženia koncovej ceny pre koncového spotrebiteľa, pretože hovoríme o regulovanom sektore. Tam nemá obchodník možnosť povedať, že časť toho zníženia sadzby DPH si nechám v podobe zvýšeného zisku pre seba. Preto sme hovorili o zrušení koncesionárskych poplatkov a preto sme hovorili o znížení sociálnych odvodov zamestnancov z 9,4 % na 7,4 % z hrubej mzdy. Celý tento balík týchto štyroch opatrení by znamenal viac peňazí pre domácnosti v úrovni 733 mil. eur.
A hovoril som pred chvíľočkou o tom, že je veľa ľudí na Slovensku, ktorí hovoria, komu všetkému pridať, je málo ľudí na Slovensku, ktorí hovoria, odkiaľ vziať, pokiaľ ide o to zdrojové krytie. Mne sa veľmi ťažko počúvali vyhlásenia aj niektorých opozičných, musím povedať, politikov, keď hovorili o tom, že komu všetkému by sme pridali, s akými novými prioritami by sme prišli, ak by sme my zostavovali rozpočet a potom, keď sme sa ich spýtali, že no a odkiaľ zoberiete na to zdrojové krytie, tak sme počúvali nejaké reči o tom, že zo zvýšeného ekonomického rastu. No tak toto je naozaj, naozaj nezodpovedný prístup, pretože vravel som, že ak tu máme dnes, vôbec na celom svete v ekonomickej oblasti nejakú istotu, tak tou istotou je, že tu budú tie opakujúce sa ekonomické šoky. To je jediná istota, ktorú máme. Takže ak dnes niekto tvrdí, že na pokrytie, zdrojové pokrytie svojich priorít využije zvýšený výber daní - priamych, nepriamych - lebo tu bude vyšší ekonomický rast, treba vždy zbystriť pozornosť a takéto reči netreba brať vážne.
Takže ak hovorím o zdrojovom krytí, my sme pripravili nejaký balík 15 opatrení, alebo zásobník 15 opatrení, ktorý v súčte by znamenal zdroje, reálne zdroje, nie z budúceho, očakávaného ekonomického rastu, ktorý nemáme všetci pevne v rukách, ani pán minister ho nemá pevne v rukách, ale hovorili sme o opatreniach, ktoré sú presne pomenované, presne kvantifikované a celý ten zásobník pätnástich opatrení by znamenal zdroje vo výške viac ako 1 mld. eur. Poviem len päť z nich, nebudem hovoriť všetkých pätnásť, poviem len päť z nich. Všetky sú v úrovni nad 100 mil. eur, každé z týchto piatich opatrení.
To prvé hovorí o znížení počtu zamestnancov vo verejnej správe. Nechoďme teraz do diskusie, do diskusie o tom, že bola zmena metodiky, prišli do okruhu verejných financií nejaké nové subjekty, železnice, neviem kto, neviem kto, ja teraz nejdem naozaj polemizovať s tým číslom, ktoré je zapísané v rozpočte, v návrhu rozpočtu, a to je 400, ak sa nemýlim, 407-tisíc zamestnancov vo verejnej správe. Nejdem ani polemizovať o tom, že či je to málo, či je to veľa v zmysle medziročného pohybu. Tvrdím, dámy a páni, že od roku 2008 sa s počtom zamestnancov vo verejnej správe na Slovensku neudialo absolútne nič. Pozrite si údaje, choďte do historických dát, pozrite si tie časové osi a zistíte, že plus-mínus rovnakých 380-tisíc, po tých metodických zmenách 407-tisíc ľudí vo verejnej správe Slovensko má.
Je nepochybné a nesporné, že v tejto množine ľudí je veľké množstvo veľmi potrebných profesií, veľmi užitočných, veľmi pracovitých ľudí, učiteľov, lekárov, atď. Opäť nechoďme touto cestou a nepaušalizujme všetkých, ktorí vo verejnej správe pracujú. Pravdou ale je, že spomeniem tri ekonomiky, svetové, to bola Kanada, to bola Veľká Británia a to bola Litva, ktoré práve v odpovedi na svetovú finančnú krízu dokázali zoštíhliť aparát štátnej a verejnej správy o 7 %, hovoria štatistiky OECD. Čo by znamenalo, čo by znamenal presne takýto istý postup v prípade Slovenska? Úspora počtu ľudí vo verejnej správe o 7 % by znamenala úsporu 25-tisíc ľudí, a to počítam z toho nižšieho čísla, z tých 380-tisíc ľudí.
Čo by to znamenalo vo finančnom vyjadrení? Vo finančnom vyjadrení by to znamenalo len na osobných nákladoch sumu blízku 300 mil. eur.
A teraz diskusia o tom, lebo ja si, mám v takej čerstvej pamäti vystúpenie ministra Kaliňáka, myslím, že bol vtedy u Štefana Hríba Pod lampou, keď štartoval projekt ESO, kde dostal presne túto otázku, že a čo bude s počtom zamestnancov? Odpoveď bola: "No nebudeme siahať na počet zamestnancov vo verejnej správe, pretože ak by sme to urobili, tak tí ľudia by skončili všetci do nohy v sociálnej záchrannej sieti, skončili by na úradoch práce." Prosím vás pekne, toto nemôže byť pravdou, toto nemôže byť pravdou, v opačnom prípade by sme museli súhlasiť s tým, že je pravdou opak, a teraz ma neberte doslova, budem trošku zlý, to by znamenalo, že vo verejnej správe máme absolútne neschopných ľudí. Lebo ak by platilo, že každý z tých odídencov, ktorí budú v rámci redukcie počtu ľudí vo verejnej správe prepustení, ak by platilo, že nikto z nich sa neuplatní na trhu práce, či už ako živnostník, podnikateľ alebo zamestnanec v náväznom vzťahu, ale všetci do nohy skončia na úrade práce, tak potom by asi platila opačná téza, že nám v tomto okruhu verejnej správy pracujú samí neschopní ľudia, čo všetci vieme, že nie je pravdou.
Ja sa skôr prikláňam k takému pocitu, že nie je politická vôľa urobiť zásah v tejto oblasti, pretože to nosí so sebou vysoké, enormné politické náklady. A preto vám garantujem, že aj po ukončení celej reformy ESO bude v tejto oblasti pracovať úplne presne rovnaký počet ľudí, ako pracoval pred reformou, úplne rovnaký počet ľudí, ako pracoval v roku 2008.
Preto sa pýtam, dokedy budeme toto nechcené dieťa, ktoré sa volá urobenie poriadku vo verejnej správe, dokedy budeme toto nechcené dieťa tlačiť pred sebou? Vedeli by sme pri nepatrnom zásahu do tejto oblasti, ako som povedal, ušetriť sumu 300 mil. eur len na osobných nákladoch. Tam som do tej sumy nenapočítal úsporu, lebo každá pracovná sila vo verejnej správe nosí so sebou aj ďalšie náklady, má nejakých šesť, sedem metrov štvorcových officu, má nejaký počítač, ktorý produkuje nejaké odpisy účtovné, atď., čiže to nie sú len osobné náklady. To sú ďalšie veci s tým spojené. Na prevádzkových nákladoch opäť by bolo možné ušetriť sumu približne 150 mil. eur. Na kapitálových výdavkoch len cez, poviem to veľmi diplomaticky, cez zefektívnenie verejného obstarávania by bolo možné ušetriť minimálne 100 mil. eur. Na adresnejšom vyplácaní príspevku, rodičovského príspevku, by sa dalo ušetriť asi 100 mil. eur. Túto oblasť asi pomenuje kolega potom, Mihál. Myslím, že ten rodičovský príspevok sa dnes vypláca asi na množine 143-tisíc osôb, je to suma niekde okolo 203 eur u detí vo veku do troch rokov. Adresnejšie znamená, aby bol ten rodičovský príspevok vyplácaný v prísnej korelácii s príjmovou úrovňou rodičov, akonáhle to budeme paušalizovať, že patrí každému a vždy, každému dieťaťu do troch rokov, bez ohľadu na to, či rodičia sa nachádzajú v dvojpercentnej množine najmajetnejších ľudí na Slovensku, alebo sú to deti rodín sociálne odkázaných, čiže to socialistické, každému rovnakou mierou, tak ak opustíme tento princíp, mali by sme okamžite na stole úsporu vo výške približne 100 mil. eur, opakujem opäť, politicky nežiaduce dieťa, toto opatrenie, pretože nosí so sebou vysoké politické náklady.
A keď som povedal, že päť opatrení len spomeniem z tých pätnástich, tak posledné, piate opatrenie znamená adresnejšie vyplácanie prídavku na dieťa. Dnešná situácia je, že sa to týka asi 1,1 mil. detí, v tejto množine je aj približne 100-tisíc vysokoškolákov, podotýkam a sú to vlastne všetci do veku dvadsaťpäť rokov. Opäť veľmi na zamyslenie, ak sa na Slovensku dá študovať strašne dlho, úplní takí premianti v tejto oblasti, si spomínam, bolo Rakúsko kedysi, kedy ste mohli zadarmo študovať na, aj na dvoch, aj na troch vysokých školách. Tam ste dokonca mohli študovať donekonečna, aj keď vám bolo tridsaťpäť rokov. Vo výsledku to znamenalo, asi šesť, sedem rokov dozadu, že Wirtschaftsuniversität vo Viedni, keď otvorila na začiatku nového semestra zapisovanie sa študentov na predmety, aby mohli získavať kreditné body atď., tak dva dni pred tým spávali tí študenti, počúvajte, vo vyspelej krajine, v Rakúsku, spávali v spacákoch na chodbách univerzít, aby ráno, keď ten profesor otvoril proste "kik off", že poďte sa zapísať ku mne na predmet na daný semester, aby tí študenti sa tam zapísať stihli. Bolo to preto, že tie vysoké školy boli zadarmo, boli pre všetkých a pokiaľ vás rodičia financovali, tak ste mohli študovať až, proste donekonečna.
Keď si tento socialistický rakúsky model porovnám s tým, čo som na vlastnej koži zažil v Spojených štátoch amerických, kde každý si uvedomil, že keď za ten semester bude musieť zaplatiť na menej kvalitných školách päťtisíc dolárov, na najkvalitnejších školách štyridsaťtisíc amerických dolárov za semester, iba "tuition", iba školné, tak si ten študent veľmi rozmyslí, či štvorročné, štvorročný študijný program bude študovať osem rokov. Veľmi si to rozmyslí, lebo jeho rodič mu to rýchlo spočíta, že univerzita x-y je tým miestom, kde odišlo moje dieťa, ale kde odišli aj moje peniaze. A ja tvrdím, že vzdelanie je skutočne tovar, vzdelanie je tovar. Všetko na svete, čo je zadarmo, okamžite spotrebiteľ, príjemca tej služby si tú službu neváži, to je napríklad to rakúske vysoké školstvo. A keď budeme aj sociálne cítiaci a budeme sa hneď nad touto tézou, že vzdelanie je tovar, že sa naježíme, že, ježišmaria, nie, však a čo talentované deti z chudobnejších rodín? Aj na toto je odpoveď a funguje, to nie je nič, to nie je nejaký sociálny experiment urobený v skúmavke, v laboratóriu, on skutočne funguje v Spojených štátoch, a to je celý ten prepracovaný, dlhé roky úspešne aplikovaný systém študentských pôžičiek. Naozaj, nie je problém, veľmi rýchlo bez nejakých byrokratických záťaží si vybaviť študentskú pôžičku, ktorú si potom ten študent, ak doštuduje, a toho opäť brutálne motivuje hlavne doštudovať. Máte prípady ľudí na Slovensku, že študujú päť, šesť rokov a skončia bez ukončenia toho štúdia, jednoducho. Keď ho tatko prestane sponzorovať, tak odíde zo školy. V Spojených štátoch nie, ten študent si veľmi rýchlo rozmyslí, že musím dokončiť školu, musím byť úspešný na trhu práce, aby som budúcich päť, sedem, osem, deväť rokov mal z čoho splácať ten "student loan", tú študentskú pôžičku.
Trošku som zabŕdol do detailu, do, len do školstva, ale potom výsledkom je, že na Slovensku máme strašne veľa a strašne málo kvalitných vysokých škôl, strašne veľa a strašne málo kvalitných vysokých škôl. Opäť čierna diera, cez ktorú nám uteká hrozne veľa peňazí, ale odbočil som od toho piateho opatrenia, pretože keď hovorím, že to je vzorka alebo množina 1,1 mil. detí, tak do nej patrí práve aj tých 100-tisíc približne študentov slovenských vysokých škôl a všetci dostávajú vyplácaný prídavok na dieťa, ktorý je 23 eur alebo 23,50, neviem presne, mesačne až do dosiahnutia toho veku, dvadsiatehopiateho roku života. Na tomto opatrení, urobenie poriadku a urobenie adresnosti v tejto oblasti, by rovnako Slovenská republika mohla ušetriť sumu približne 100 mil. eur.
Tak by som mohol pokračovať ďalej a ďalej. Celý ten zásobník pätnástich opatrení by znamenal konkrétne, reálne, kešové peniaze, úsporu vo výške približne 1 mld. eur, z ktorej by bolo možné potom financovať tie iné priority, o ktorých som hovoril, tie iné priority, ktoré by v praxi znamenali realizáciu už spomínanej novej ekonomickej paradigmy, postavenej na inováciách, postavenej na vzdelávaní a postavenej na inkluzívnom raste. Takže budem držať palce pánovi ministrovi financií pri naplnení, napĺňaní predloženého štátneho rozpočtu a rozpočtu verejnej správy, ale budem oveľa viacej potešený, ak vlády, ktoré prídu po voľbách, nehovorím teraz o horizonte nasledujúcich štyroch rokov, to je ďalšie a ďalšie vlády, ktoré prídu, ak si čo najskôr Slovensko uvedomí, že mali by sme odísť od technokratických diskusií o tom, či na výdavkoch tam menej, tam viac, či vyrovnaný rozpočet o rok skôr, o rok neskôr, či deficit má byť o desatinku menší alebo väčší. Nie, uvedomme si, že tlačí Slovensko pred sebou tri obrovské balvany v podobe troch, pomenoval som to podrobne, deficitov alebo dlhov. Modernizačný dlh, reformný dlh a nakoniec spomínané implicitné a podmienené záväzky, ktoré sa pohybujú v úrovni asi 130 mld. eur. Toto si uvedomme, lebo toto nás jedného dňa všetko dobehne.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Pán kolega Kollár, mňa ste zaujali hneď v úvode, keď ste ohodnotili alebo charakterizovali tento návrh rozpočtu ako najlepší rozpočet od Ficovej vlády, ak som dobre počul, dokonca najlepší rozpočet od vzniku Slovenskej republiky. Ja som sprvu myslel, že ste to mysleli ironicky, ale potom som videl, že to hovoríte úplne vážne, že to nebola žiadna irónia a musím sa priznať, že tomu nerozumiem, veď vy ste nakoniec aj kriticky a veľmi kriticky hovorili takmer dlhšie, ako minister financií. Áno, tento návrh rozpočtu, pán kolega, teda je napísaný možno dobre, možno to vás na tom návrhu fascinovalo, ale ja si myslím, že ono je v podstate pre SMER jedno, čo je v ňom napísané, oni si aj tak budú robiť svoje veci tak, ako doteraz. To znamená, veď ste to hovorili, nebudú robiť reformy, budú plytvať, plytvať verejnými zdrojmi na jednej strane a na druhej strane budú aj klamať. Veď to nakoniec povedal aj predseda NKÚ, keď hovoril stanovisko k rozpočtu a hovoril o tom, že ako sú podhodnotené výdavky jednotlivých kapitol, že sa podceňujú mnohé riziká a nakoniec, ja si myslím, že situáciu zhoršuje aj to, že oni tolerujú kradnutie vo veľkom.
Pán kolega Kollár, ja si myslím, že ak po voľbách nebude SMER pri moci, tak je to prístup, nech sa starajú iní, po nich potopa a ak zostanú pri moci, aj tak ich štátny rozpočet nebude nijako obmedzovať ani zaväzovať. A preto skôr si ja myslím, že tento návrh štátneho rozpočtu, naň sedí iné prirovnanie, že je to rozpočet premárnených .... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Vážený pán poslanec Kollár, musím veľmi oceniť, že ste konečne vrátili túto diskusiu do odbornej roviny, ktorú som tu počas včerajšieho celého dňa nejak nepozoroval. Veľa vecí bolo spolitizovaných. Ocenili ste aj ekonomické výsledky, ktoré táto vláda dosiahla. Korektne ste spomenuli aj medzinárodné hodnotenia rozpočtu.
Súhlasím s tým, že nás čakajú turbulentné časy a treba sa na toto pripraviť. Ale určite sa budeme líšiť v tom základnom pohľade na svet, to je, to sú tie dva základné pohľady, kde teda ja si myslím, že nielen tá absolútna efektivita je dôležitá, ale aj dosiahnutie určitého sociálneho zmieru. Tejto vláde sa na jednej strane podarilo dosiahnuť veľmi dobré ekonomické výsledky, ale na druhej strane aj udržať ten sociálny zmier. To vlastne smerovanie tých výdavkov je jasné, že vy budete mať iný pohľad na to, ako sociálnodemokratická vláda, ale musím podotknúť, že samozrejme môžme sa prikryť len perinou, na ktorú máme. Čo sa týka, súhlasím aj v tom, že je veľmi škodlivá likvidácia strednej vrstvy obyvateľstva, ale zároveň si myslím, a to ako bez akejkoľvek ideológie, že práve globálny kapitalizmus dospel ekonomiku svetovú k tomu, že tá stredná vrstva nám mizne.
Čiže čo sa týka vašich eurovratiek, musím povedať, zase je to nejaký spôsob, ako nejakým spôsobom uľahčiť tomu, tým nízkopríjmovým skupinám a my máme ten pohľad zase nejaký iný, my sme tu už vlastne zrealizovali. Takže potom, keď budete pri vláde, tak, nech sa páči.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dotkol by som sa jednej veci, o ktorej poslanec Kollár hovoril, a to tézy, ktorá je veľmi nepopulárna, totálne nepopulistická a pritom absolútne pravdivá. To jest, že vzdelanie je tovar. Vzdelanie, ktoré umožňuje človeku lepšie uplatnenie, lepší, lepší, povedal by som, veľmi často aj príjem. Lepšie postavenie v spoločnosti je nepochybne takým istým tovarom, ako čokoľvek iné, čo zlepšuje situáciu človeka a za čo ten človek platí. O to viac platí, že vzdelanie je tovarom u nás, kde, a neklamme si do vrecka, existuje možnosť kúpiť si titul, kde existuje možnosť študovať za platbu, ktorá zároveň súbežne garantuje nadobudnutie titulu, ktorý sa stáva absolútne tovarom, pričom ešte tovarom aj menej hodnotným a ako hovoria bratia Česi, podloudně získaným, hanebne získaným. Takže ono to s tým vzdelaním je tak, že bolo tovarom vždy. Samozrejme, v čase umiestneniek, keď komunistická moc rozhodovala, kto kam pôjde, tak sa dalo diskutovať o tom, aký je to tovar alebo netovar. Ale v dnešnej situácii to tovar je. O to horšie je to s tým tovarom v tom, že sa daňoví poplatníci, často i tí, ktorých deti neštudujú, skladajú na fiktívne študovanie iných detí, ktoré nakoniec už dneska nezriedka a dokázateľne končia na úrade práce.
Všeobecná a dlho pertraktovaná téza o tom, že akékoľvek vzdelanie zlepšuje tvoje uplatnenie, no neviem, možno aj naučiť sa príma hrať golf alebo skákať z lyžiarskeho mostíka je na niečo dobré. Otázka je, či ti toto zlepšenie vzdelania má platiť daňový poplatník.

Ďakujem pekne za slovo. Veľmi krátka replika na to, čo hovoril kolega z KDH Julo Brocka. My sme mali podobnú názorovú takú kontroverziu aj takto pred rokom. Ja ti, Július, zopakujem tú vetu. Ja som povedal a za touto vetou si stojím: "Tento návrh rozpočtu je najlepším návrhom štátneho rozpočtu z dielne ľavicovej vlády od roku 1993." A za touto vetou si stojím a kedykoľvek ti ju dokážem aj na číslach. Poviem jednu vetu. Spomeň si, Július, na rozpočty rokov 2009 a 2010. Tiež boli vtedy z dielne ľavicovej vlády a obidva boli postavené na deficitoch vo výške 8 %. Tak je toto najlepší ľavicový rozpočet od vzniku Slovenka, alebo nie je? Jednoznačne je. O tom niet absolútne pochýb. To neznamená, že to všetko ostatné, čo som hovoril, možno ešte si dospával, alebo si bol na raňajkách, ja neviem, ale kto pozorne počúval, tak myslím, že presne vie dešifrovať, keď som hovoril o potrebe nového modelu ekonomického rastu, keď som hovoril o tom, aké balvany tých modernizačných reformných dlhov deficitov Slovensko pred sebou tlačí, aj implicitných, aj podmienených záväzkov. Takže treba počúvať naozaj vcelku. Netreba vytiahnuť jednu vetu, o ktorú si sa v svojej poznámke oprel.
No a ďakujem kolegom za ostatné faktické poznámky. Plne podčiarkujem a súhlasím s tým, čo aj povedal môj sused tuto pri mne Peter Osuský na adresu školstva. Toto nás totižto, táto nepríjemná téma tiež veľmi rýchlo počká. A čím viac budeme odkladať riešenia smerom do budúcnosti, tak tým budú tie riešenia drahšie a menej priechodné. Pretože čaro tých reforiem je nielen v kompetentnom zvládnutí obsahu reformy, ale práve v jej odkomunikovaní ľuďom tak, aby bola prijatá tá-ktorá reforma, či už sa týka školstva, zdravotníctva, verejnej správy alebo čohokoľvek iného.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja sa ospravedlňujem za včerajšok, kedy som tu nebol. Užíval som si naše zdravotníctvo, teda nie ja, ale moja ročná dcéra. A musím povedať, že napriek tomu, že sa o detskom kardiocentre hovorí, že je to špičkové pracovisko, tak je vidno tú patinu, ktorú slovenské zdravotníctvo so sebou nesie aj na tom špičkovom pracovisku. Je mi ľúto tých ľudí, ktorí tam pracujú, aj tých, ktorí tam musia chodiť ako pacienti, najmä tých malých detí. Ale v našom prípade to dobre dopadlo, na rozdiel možno od iných detičiek. Takže som po včerajšku spokojný, pretože zdravie je tá najväčšia priorita. Ani štátny rozpočet u mňa takúto jednoducho nemá, pán minister. (Povedané so smiechom.)
A teda dnes dovoľte, aby som pár minút pridal aj ja. Nebudem sa snažiť o súperenie s majstrom bonmotov, kto povie niečo vtipnejšie. Budem úplne suchárskym spôsobom komentovať to, čo vlastne za celé štyri roky tu máme.
Najskôr chcem ešte na úvod sa tak trošku začudovať tu, za týmto pultom, prečo sa o štátnom rozpočte rokuje v čase, kedy na tejto schôdzi ešte nebol prerokovaný zákon o sociálnom poistení, respektíve jeho novela. Veď predsa je tam dôležitý návrh o zmene výšky materského s dopadom plus-mínus 9 alebo 10 mil. eur. Nevadí to? Prečo sa rokuje o štátnom rozpočte predtým, ako sa bude rokovať o zákone o zdravotnom poistení? Tam sú tak isto dôležité veci. Napríklad zmeny pri odvodoch z dividend alebo zmeny v ročnom zúčtovaní z hľadiska odpočítateľnej položky. A samotná odpočítateľná položka je diskutabilná záležitosť, pretože podľa návrhu sa jej výška 380 euro meniť nemá. Napriek tomu, že medziročne nám stúpa minimálna mzda z 380 na 405 eur. Čiže toto je veľmi zvláštne, že tieto dva zákony budú prerokované až po schválení štátneho rozpočtu. Pripadá mi to, tento postup za neférový.
A ešte jedna maličkosť, je tu ešte aj zákon o športe. Moja trošku srdcovka a tam sú tak isto dosť dôležité dopady na štátny rozpočet. Veď diskutovať sa tu bude v rozprave na budúci týždeň napríklad o tom, či má alebo nemá byť presadený z hľadiska sponzoringu sponzoring ako taký, ako daňový výdavok. Či má alebo nemá byť v prípade sponzoringu aplikovaný takzvaný superodpočet, to sú dopady na štátny rozpočet. A vôbec, samotná kapitola venovaná príspevku na šport v rozpočte ministerstva kultúry je sama o sebe na diskusiu. A keď k tomu pridám aj prechodné ustanovenie zákona o športe, kde sa teda hovorí o odvode z výťažku z lotériových hier z Tiposu, viem si predstaviť, že tu budú padať pozmeňovacie návrhy, a to všetko sú dopady v miliónových čiastkach na štátny rozpočet. Takže toto je mi čudné, prečo sme so štátnym rozpočtom nepočkali na schválenie týchto troch zákonov? Dobre.
Chcem hodnotiť ani nie tak predložený štátny rozpočet, ale keďže toto je jedno z posledných príležitostí, ako sa vyjadriť na tomto mieste k štvorročnému vládnutiu strany SMER, chcem vlastne hovoriť tak trošku z nadhľadu z tej mojej oblasti, lebo nie som chrobák, truhlík nerozumiem všetkému. Chcem teda z toho nadhľadu hodnotiť celé štyri roky. Čiže obdobie vlastne od roka 2012, kedy ste vládu prebrali, až do roka 2016, kedy príde nejaká nová vláda. Uvidíme. Takže z hľadiska daňovej politiky, a hovorím hlavne o zákone o dani z príjmu, aj keď zákon o DPH si tak isto zaslúži pozornosť. Tak pripomeniem.
Za obdobie vlády SMER-u sa uskutočnili zásadné zmeny, dramatické zmeny v zákone o dani z príjmov. Negatívne, bohužiaľ, negatívne voči ľuďom, ktorí pracujú, podnikajú, majú živnosť, majú firmu. Zasiahli najmä menších podnikateľov, pre ktorých tie zmeny, ktoré tu boli schválené, znamenali vážnu ranu. Bratislavský Volkswagen, ten nad tým zrejme mávol rukou. Ale malý podnikateľ v Horných Orešanoch, ten určite nie. Takže napríklad zaviedli sa daňové licencie, čiže vlastne daň zo straty. Máš firmu, nedosahuješ zisk, nikoho to nezaujíma, musíš platiť daňovú licenciu, čiže 480 alebo 960 euro, alebo temer tri tisícky. Zhoršilo sa možné odpočítavanie straty z minulých období. Ak v roku 2012 ešte platilo, že podnikateľ si mohol stratu, ktorú mal v nejakom roku, slobodným rozhodnutím uplatniť počas nasledujúcich siedmich rokov tak, ako sa on rozhodol, súčasný stav je taký, že ak niekto dosiahne stratu, nevymyslí nič, musí sa stotožniť s tým, že tú stratu bude odpisovať rovnomerne v jednej štvrtine počas nasledujúcich štyroch rokov, či sa mu to hodí alebo nehodí, či už pôjde do zisku alebo nepôjde.
To je veľmi nevýhodné najmä pre také oblasti podnikania, kde ten nábeh stojí veľa peňazí a firma začína byť zisková až po tých štyroch rokoch. Čiže investor, ktorý by tu chcel investovať do takého biznisu, ktorý mu nebude prinášať ovocie okamžite, ale až s istým časovým odstupom, nejaké sofistikovanejšie výroby, informačné systémy a podobne, tak si to veľmi dobre rozmyslí pri takej daňovej politike Slovenska.
S tým súvisí odpočítavanie, respektíve uplatňovanie odpisov. Ak v roku 2012 tu bola relatívna, no veľmi relatívna, to ani by som to slovo nemal používať, ale miernejšia odpisová politika, dnes je to tak, že povedzme pri budovách alebo aj, či kancelárskych alebo hoteloch, reštauráciách a podobne, sa budova odpisuje 40 rokov. Samozrejme, každý by mohol namietnuť, veď taká budova, veď to vydrží aj sto rokov bez nejakej nutnosti ďalšej investície, ale daňová politika nie je o tom, aby sme zmerali, či tá budova spadne po 40-tich rokoch, po 20-tich, alebo po koľkých. Rovnako ako auto, ktoré sa odpisuje štyri roky, je každému jasné, že po tých odpisoch po štyroch rokoch je ešte veľmi dobre použiteľné. Má možno polovičnú zostatkovú hodnotu z nákupnej.
Ale ide tu o vlastne daňovú politiku, ktorú my premietame cez tie odpisy do toho, čo tu vlastne chceme mať.
Čiže ak na jednej strane napríklad hovoríme, že podporujeme turistický ruch, cestovný ruch, dovolenky, pardon tie zimné prázdniny pre zimné lyžiarske zájazdy pre deti zadarmo a podobne, hej, tak druhá vec je, že vôbec ho nepodporujeme, pretože ak si niekto povie, tak ja by som vcelku postavil nejaký penzión niekde v Nízkych Tatrách, dajme tomu, tak keď si pozrie zákon o dani z príjmov, že bude ho odpisovať až 40 rokov, čiže 2,5 % ročne z tých, z toho povedzme 200-tisícového nákladu, ktorý do toho dá, si bude môcť odpísať a zbytok pomaličky 40 rokov, tak si to veľmi dobre rozmyslí. Tu keby sme ponechali tých 20 rokov, keď už nič lepšie, tak bolo by to určite z pohľadu takýchto investícií pre tých ľudí zaujímavejšie. Ale nie je.
Zrušilo sa to. Zrýchlené odpisovanie až na výnimky, lízingové odpisovanie, to všetko sú negatívne zásahy do podnikania v mene rýchleho získania príjmov teraz. No ale to je druhá stránka veci. To máte podobné, ako pri II. pilieri. Dobre, štátny rozpočet získal rýchlo teraz, lebo podnikatelia si teraz odpíšu menej, majú menšie výdavky, vyšší základ dane, platia vyššie dane. Teraz. Lenže to všetko má aj druhú stranu mince. To potom znamená, že ten nasledujúci minister financií, možno nie ten hneď ďalší, ale ten o desať, pätnásť rokov vlastne bude mať tých daňových príjmov menej, pretože tie odpisy ešte budú bežať, hoci by za inej politiky už dávno skončili. Čiže je to, je to také trošku krátkozraké, aby táto vláda mala viac peňazí na výbere daní.
Malí živnostníci nie sú spokojní s tým, že sa zaviedol strop pri paušálnych výdavkoch. Budete určite, pán minister, hovoriť, že predsa to sme navrhovali aj my. Áno, ale v každom prípade, v každom prípade ten strop 5 040 eur je fakticky demotivujúci pre takého živnostníka, ktorý už zarobí predsa len viac, ako nejakých tých 1 000 eur mesačne brutto na príjmoch, na tom, čo vyfakturuje a zrazu zistí, že sa mu to vlastne neoplatí, pretože ten strop paušálnych výdavkov pre neho znamená, že už ten ďalší príjem brutto celý zdaní. Ten prírastok toho príjmu celý zdaní. Takže dobre, tak si môže, samozrejme, povedať, že prejde na skutočné výdavky, prejde na účtovníctvo, ale to sú zase nejaké iné režijné výdavky. Musí si platiť účtovníčku a vôbec nejde len o to, že si bude platiť účtovníčku. Ide o to, že bude mať traumu z toho, že čo, ak v tom účtovníctve bude niečo zlé? Čo, ak mu príde daňová kontrola? Čo, ak dostane pokutu? Pretože výhodou paušálnych výdavkov je to, uplatním si paušálne výdavky a mám svätý pokoj. Viem, že nemusím ďalej nič riešiť pri nejakej daňovej kontrole. A to je, samozrejme, výhoda aj pre štát, pretože tá daňová kontrola tam nemusí ísť, pretože nemá dôvod. Čiže nad týmto by sme sa mali tiež trošku zamyslieť.
No pokiaľ ide samotnú sadzbu dane, mali sme tu rovnú daň 19 % v roku 2012, dnes je situácia taká, že firmy platia 22 % a fyzické osoby, ktoré majú lepší úspech, viac zarobia, čiže majú základ dane nad 35-tisíc eur ročne, tak tam sa sadzba dane zvýšila na 25 %. To sú dve, to sú dve zlé veci. Prvá je taký ten, taká tá reklama Slovenska, ktorú sme jednoducho zrušili. Ak Slovensko si urobilo v rokoch 2004 a ďalej reklamu, doslova reklamu u investorov v tom, je tam rovná daň 19 %, to je také jednoduché na pochopenie. Som nejaký bohatý investor, resp. spravujem nejaké podielové fondy niekde, čo ja viem, v Amerike, rozmýšľam, kam umiestniť tie milióny, miliardy eur alebo dolárov, ktoré mám k dispozícii, ktoré chcem dať napríklad do Rumunska, do Srbska, do Poľska, alebo na Slovensko. Tak pokiaľ Slovensko malo v tom svojom vlajkovom štíte - rovná daň 19 %, tak bola to dobrá reklama pre takýchto investorov, ktorí sa aj na základe toho rozhodli, že na Slovensko prídu. No dnes ich musíme lákať, viď Jaguár, stámiliónovými dotáciami, aby tá dotácia, aby tá investícia prišla. Samotné podnikateľské prostredie alebo daňové prostredie nie je atraktívne na to, aby sem ten podnikateľ svoju investíciu umiestnil. No a keď si poviete, kašľať na nejakých amerických investorov, lenže Slováci, ktorí majú majetok a ktorí si zakladajú firmy, no dnes utekajú oni sami. Naši podnikatelia utekajú zo Slovenska preč. Zakladajú si firmy napríklad v Čechách alebo v Maďarsku, kde sú skrátka výhodnejšie, výhodnejšie podmienky. No to je spolu s únikom mozgov, je to jednoducho tragédia.
Je tu ešte jedna maličkosť, lebo teraz som hovoril o tých bohatých, ako sa im priťažilo. Ale je tu ešte jedna maličkosť, ktorá sa volá zamestnanecká prémia. Prosím pekne, to ste zaviedli vy v roku 2009 ako opatrenie v daňovom zákone, v zákone o dani z príjmov, ktoré malo pomôcť slabo zarábajúcim zamestnancom. Opatrenie, ktoré vlastne v roku 2009 znamenalo, že ak mal niekto skutočne nízky príjem a neplatil dane, lebo máme tu nejakú nezdaniteľnú časť, ako vieme, tak ak sa nezmestil ani do tej nezdaniteľnej časti, tak vlastne dostal tú zamestnaneckú prémiu od štátu, nie od zamestnávateľa a výška tej zamestnaneckej prémie, čiže akejsi negatívnej dane, zápornej dane, v tom čase dosahovala až 181 eur. V roku 2009, kedy boli aj tie príjmy relatívne nižšie, 181 eur. To bol prakticky skoro jeden čistý mesačný plat v tom čase.
V roku 2012 zamestnanecká prémia už bola len vo výške 46 eur, no ale, čo sa mi strašne páči, je to, že už v roku 2015, teraz pri daňových priznaniach pri ročnom zúčtovaní tí slabo zarábajúci zamestnanci zistia, že na zamestnaneckú prémiu vlastne fakticky nárok nemajú. Jej výška je totižto nula. Nezrušilo sa to v zákone. Na to ste nemali odvahu priznať, že je to hlúposť, že to tam iba zavadzia, je to jeden zbytočný dlhý paragraf, ktorý teda zavadzia nielen v zákone, ale robí to problémy každému, kto to daňové priznanie podáva, lebo musí rozmýšľať, a toto tá zamestnanecká prémia, tento riadok je čo? Ako to mám vyplniť? Potom po desaťminútovom rozmýšľaní ho napadne, tak keď neviem na to prísť sám, tak si pozriem poučenie a po ďalšom rozmýšľaní zistí, keď si to poučenie prečíta, jaj, však to je nula. Čiže, čiže tá zamestnanecká prémia je dnes nulová. Za šesť rokov spadla zo 181 eur na čistú nulu. Takže to je z pohľadu toho nízkopríjmového zamestnanca a daňovej politiky, aby to bolo jasné, že tie zásahy sa netýkajú len milionárov.
No a ďalší taký zásah, ktorý sa týka každého, kto má rodinu, je zásadné obmedzenie, ktoré ste presadili pri nezdaniteľnej časti na manžela, manželku. Tých odpočítateľných potenciálnych 3 803 eur od základu dane, čo využívali najmä mladé rodiny, dnes zostalo v platnosti pre zúženú skupinu rodín pri splnení tých podmienok, ktoré ste sprísnene zadefinovali do zákona o dani z príjmov, a to vlastne pri prepočítaní na 19-percentnú sadzbu dane znamená, že rodiny platia o 722 eur ročne viac ako predtým. O 722 eur ročne. To nie je malá suma. To je v podstate pre takú rodinu jeden čistý mesačný príjem. Toto ste skrátka spôsobili. To je v daniach.
Odvody. To, čo teraz budem hovoriť, to sa veľmi, veľmi ťažko ako komentuje a veľmi ťažko hovorí, ale sú to fakty. Takže zaradom. Maximálny vymeriavací základ, ktorý sa vzťahuje na tých lepšie zarábajúcich zamestnancov alebo živnostníkov, ktorí majú skutočný úspech vo svojom podnikaní, maximálny vymeriavací základ bol v roku 2012 pri starobnom poistení 3 076 eur. Dnes, teda v roku 2016, aby som bol presnejší, v roku 2016 bude 4 290 eur. Tritisíc sedemdesiat šesť bude 4 290. To je 39-percentné zvýšenie za tie štyri roky. O 39 % ste zvýšili maximálny vymeriavací základ do Sociálnej poisťovne. Keby som urobil porovnanie v zdravotnom poistení, tak tam je ten percentuálny nárast ešte vyšší. Zaviedli ste odvody z dohôd. Dnes víťazoslávne prezentujete, že ste študentom umožnili nejakú úľavu. No áno, umožnili ste úľavu z toho, čo ste zaviedli. Veď predtým sa prakticky z dohôd žiadne odvody neplatili. Študent, dôchodca, ktokoľvek, to bolo jedno. Dnes je odvodové zaťaženie z dohôd prakticky rovnaké, ako v prípade zamestnanca na pracovnú zmluvu a dokonca ešte vyššie, pretože odpočítateľná položka pri zdravotných odvodoch sa na dohodárov nevzťahujú, nevzťahuje, čiže dohodár platí zdravotné poistenie naplno, kdežto zamestnanec s nízkym príjmom pri pracovnej zmluve predsa len akú-takú výhodu cez tú odpočítateľnú položku má.
SZČO. Zrejme, zrejme nepovažujete živnostníkov za vašu voličskú skupinu. Neviem, aby som tu teda príliš nepolitizoval ako politik, pravda, pán spravodajca, takže ale k veci. SZČO mal v roku 2012, v roku 2012 minimálny vymeriavací základ 340 eur. V roku 2016 to bude 429 eur. To je nárast o 26 %. Odvody, tie povinné, minimálne odvody boli 160 eur, na budúci rok sú 202 eur. To je takisto nárast o 26 %. Ja viem, že toto je skôr parketa ministra Richtera, ale patrí to sem, pretože rozpočet kryje všetky ministerstvá a zároveň sčasti aj Sociálnu poisťovňu, takže vtedy minister Richter odôvodňoval, teda v roku 2013 ten skokovitý nárast minimálnych odvodov živnostníkov tým, že inak budú mať nízky dôchodok, preto sa im vymeriavací základ musí zvýšiť. Ako keby tie odvody boli len o dôchodkoch. Po prvé, tie odvody sú napríklad aj o zdravotnom poistení vo významnej miere, čo s dôchodkom nemá nič spoločné. Zdravotné poistenie je fakticky daň, čiže vlastne zvýšili ste zdravotnú daň živnostníkom a hotovo.
A pokiaľ ide teda, keď sa vrátim k tým dôchodkom ako takým, minimálny dôchodok, ktorý sa zaviedol pred pár mesiacmi, vlastne znamená, že či platím odvody z vymeriavacieho základu vo výške 24 % priemernej mzdy alebo ako živnostník z vymeriavacieho základu vo výške 50 % priemernej mzdy, môj starobný dôchodok bude na konci dňa, ako sa populárne hovorí, či na sklonku života, rovnaký. Čiže, či zaplatím z 24 % priemernej mzdy, čo zodpovedá dnes základu asi 215 eur mesačne alebo zo základu 50 %, ako nútime živnostníkov podľa zákonov, zo 429 eur mesačne, výsledný dôchodok budú mať tí dvaja občania úplne rovnaký. Tu ste živnostníkov jednoducho oklamali. A ak to aj minister Richter v tom roku 2013, dajme tomu, nedomyslel a v dobrej vôli to naozaj takto ako naprojektoval, tak je najvyšší čas to vrátiť naspäť a minimálny základ živnostníkov okamžite dať dole, pretože dnes vieme, ako to je, úplne jasne. Ak to neurobíte, tak môj rezultát z celej operácie je, oklamali ste živnostníkov. Oklamali ste ich.
Pokiaľ ide o odpočítateľnú položku pri zdravotnom poistení, povedal by som, že výborná vec a v podstate je to súčasť aj programu SaS, keď to vylúpnem ako nejakú podmnožinu z toho, čo my voláme odvodový bonus. Zvýhodnenie na odvodoch tých, ktorí málo zarábajú cez zavedenie odpočítateľnej položky v zdravotnom poistení. Dobre. Dobre.
Problém je ale ten, to som, pán minister, ak si spomeniete, hovoril vlani, keď sa o tom rokovalo, že ak je vyklesávanie odpočítateľnej položky nastavené tak prudko, ako je, tak to vlastne spôsobuje vysoké tzv. marginálne zdanenie, či zodvodnenie príjmov. Čo to vlastne znamená? Znamená to to, že ak teda zarábam tú minimálnu mzdu, tak fajn, "fajn", lebo teda mám nižšie odvody, ale s každým jedným eurom, ďalším zarobeným eurom zistím, že z toho ďalšieho zarobeného eura mi nezostane ani polovica, pretože mi to zhltne to kvadraticky narastajúce vlastne zdravotné poistenie. Je to jednoducho nastavené zle. A krásne to je vidieť teraz. No ono to ešte nie je vidieť, ono to ľudia zistia v januári.
Ak ste presadili zvýšenie minimálnej mzdy z 380 na 405 eur, zamestnanci, ktorí zarábajú minimálnu mzdu, vám za to zatlieskajú, tak pointa je v tom, že z toho zvýšenia minimálnej mzdy o 25 eur zamestnanec bude mať čistý príjem vyšší o 16 eur, o šestnásť. Ale štát, tým myslím štátny rozpočet, Sociálnu poisťovňu a zdravotné poisťovne, štát získa omnoho viac ako ten samotný zamestnanec. Ten vyšší príjem štátu sa v závislosti od toho, či zamestnávateľ je v strate, alebo v akom je zisku, bude pohybovať od 14 až do 23 eur. Tak si zoberte, zvýšenie minimálnej mzdy plus 16 eur čistého pre zamestnanca, ktorý tú minimálnu mzdu zarába, ale plus 23 eur pre štátny rozpočet a rozpočet sociálnych, zdravotných poisťovní. To je skvelé. To ste teda fakt pomohli tým nízkozarábajúcim zamestnancom. Ale keď sa vrátim na začiatok, to je vlastne dôkaz toho, ako zle je nastavená odpočítateľná položka. Vy odmietate diskutovať o tom, aby sa zvýšila s rastom minimálnej mzdy z 380 na 405 eur a odmietate diskutovať aj o tom, aby sa to vyklesávanie, prudké vyklesávanie odpočítateľnej položky zmiernilo, aby sa odstránilo to vysoké marginálne zdanenie, zodvodnenie príjmov nízkopríjmových zamestnancov. To je chyba. Tak sa to robiť nemá.
A ešte jedna vec - zdravotné odvody z dividend. Áno, zaviedli sme to za vlády Ivety Radičovej. To, samozrejme, priznávam. Možno to bola chyba, možno sme to robiť nemali. Mali sme počkať na zavedenie odvodového bonusu a urobiť to v jednom balíku a nie tak, že sme vlastne naštvali ľudí, ktorí majú firmy. Ale pozrime sa na čísla. Vtedy v roku 2012 ten maximálny odvod na zdravotné poistenie daný povedzme tým, že si niekto vyplatil dividendy, bol 10 % z maximálneho ročného základu 27 684 eur. Čiže v tom čase ten maximálny odvod z dividend mohol byť 2 768 eur. Teraz, respektíve teda v roku 2016 je to 14 % z maximálneho základu 51 480 eur. Čiže ten odvod môže byť 7 207 eur. To je 260-percentný nárast, 260-percentný nárast. To nie je nárast o 4 alebo o 5 %. To je skrátka 260-percentný nárast, ktorým ste vytrestali tých, ktorí majú firmy. Nestačí, že sú tu tie daňové licencie, problémy s odpočítavaním straty, odpismi a tak ďalej, ale ešte k tomu aj toto.
Nedá mi, nedá mi trošku neodbočiť od týchto čísielok k politizovaniu, samozrejme. A pýtam sa vás, pán minister, mali ste v programe jednu skvelú vec. Volá sa to jednotný výber daní, cieľov a odvodov. Experti to poznajú pod skratkou UNITAS. Na toto som sa tešil, že vláda jednej strany, kde nie sú problémy medzi jednotlivými ministerstvami, kde je to úžasne koordinované, bez problémov za tie štyri roky, už to bolo dosť aj pripravené, bez problémov za tie štyri roky to zavediete. Tešil by som sa, a nielen ja, tešili by sa podnikatelia, zamestnanci, účtovníci, ľudia, ktorí pracujú v štátnej správe, v aparáte na povedzme finančnej správe, pretože ten systém by bol jednoduchší ako ten zmätok, ktorý tu máme teraz. Nuž, ale akosi tento bod z programového vyhlásenia vlády ste jednoducho nesplnili, nechválite sa tým. Však kto by sa chválil tým, že toto neurobí? Je to obrovská škoda.
Na druhej strane to, čo sa tohto roku dialo na finančnej správe, to je obrovská hanba pre finančnú správu, žiaľ, aj pre tých radových ľudí, ktorí na finančnej správe robia. Ale je to v prvom rade obrovská hanba pre šéfa finančnej správy pána Imreczeho, aj pre vás, pán minister, pretože ho jednoducho kryjete. Fakt je ten, že predražený informačný systém, kde to predraženie je radovo v desiatkach miliónov eur - informačné systémy sú vynikajúca možnosť, ako vytunelovať štátny rozpočet, to všetci vieme - tento predražený informačný systém nedokázal zabezpečiť to, aby finančná správa splnila svoje povinnosti podľa zákona, a jednou z tých povinností je do konca mája odovzdať potrebné údaje Sociálnej poisťovni, údaje potrebné na to, aby Sociálna poisťovňa vedela po novom oznámiť živnostníkom, SZČO, či majú, nemajú byť poistení, aký je ich vymeriavací základ.
Finančná správa si túto povinnosť jednoducho nesplnila, pretože do konca júla, čiže jún, júl, dva mesiace po termíne nebola schopná tieto údaje zaslať do Sociálnej poisťovne, respektíve prebiehali tam pokusy metódou: pokus - omyl. A našiel sa nejaký úradníček, na ktorého bola zhodená vina, lebo že vraj zle stlačil nejaký gombík. No keď aj zoberiem, že 30. júla nejaký úradník zle stlačil nejaký gombík na počítači, tak sa pýtam, prečo ho stlačil až 30. júla? Mal ho stlačiť 30. mája. Čiže v každom prípade tam došlo k dvojmesačnému omeškaniu. A to omeškanie bolo vlastne ešte dlhšie, pretože pokým sa to celé vybavilo, tak bol august. Toto bolo zásadné zlyhanie finančnej správy a jeho manažmentu.
Keby toto urobí nejaký podnikateľ, že o dva mesiace neskôr si splní nejakú svoju povinnosť, povedzme zaplatí neskôr daň, podá daňové priznanie o dva mesiace neskôr, tak dobre vieme, čo by ho čakalo, bez milosti, šup-šup, preplesk, pokuty, hotovo. A bol by na čiernej listine a podobne. Tuto sa pánovi Imreczemu nič nestalo a som zvedavý, keď sa niekedy dostaneme k tým číslam, aké dostal odmeny za to, ako úžasne finančná správa fungovala v tomto roku. Jeden taký ešte maličký príklad, 30. júna tohto roku nefungoval portál, 30. júna chceli tisíce ľudí podať daňové priznania, ktorí mali odložený termín. Nemohli to urobiť, pretože bol nefunkčný portál finančnej správy a blahosklonne finančná správa vtedy vyhlásila, nevadí, môžete to podať ďalší deň alebo ďalšie dni, lebo, lebo nám nefunguje portál. Nuž tak teda, keď finančnej správe nefunguje portál, tak je úplne pokojne možné, aby daňovníci si splnili svoje povinnosti neskôr a hotovo. Ale takto sa to jednoducho nerobí. Z toho mali byť vyvodené dôsledky. Ja som teda žiadne vyvodenie dôsledkov nezaznamenal.
No a k tejto politickej časti, samozrejme, patrí čerpanie eurofondov a tie, ako sa to hovorí? Nieže rozkradnutie eurofondov, ale aký je ten korektný bruselský termín? Už si na to nepamätám, ako sa to povie. Korekcie. No korekcie, korekcie, neviem čo, ale podľa mňa, ja to volám rozkrádanie eurofondov a pokutu, ktorú teda z Bruselu máme. Padlo tu, môj predrečník Jozef Kolár hovoril, že 600 mil. eur. Šesťsto miliónov eur, ak je to fakt, 600 mil. eur je účet, ktorý musia zaplatiť občania Slovenska za to, že táto vláda šafári s eurofondami. A to je len špička ľadovca. To je len to, na čo sa prišlo. Nebudem túto tému rozvádzať ďalej. Vrátim sa k téme. A teraz od tých daňových odvodov k veci.
Ste sociálnodemokratická vláda. Čiže toto by sa možno dalo akceptovať z pohľadu sociálnych demokratov. Dobre, zvýšili ste dane, zvýšili ste odvody, lebo ste sociálni demokrati a to tak akosi k ľavici patrí, že zvyšuje dane, zvyšuje odvody. No tak sa teda poďme pozrieť na to, čo vy ste teda ako ľavica mali dať občanom z tých vyšších daní a vyšších odvodov. Takže napríklad, keď si zoberieme určitý sociálny rozmer, ktorý je zakomponovaný v zákone o dani z príjmov cez inštitút daňového bonusu, v roku 2012 sme odovzdávali vlastne vládu vláde SMER-u s tým, že daňový bonus bol vo výške 20 eur 51 centov mesačne na jedno dieťa. V roku 2016 je daňový bonus 21 eur 41 centov. Ešte raz, 20 eur 51 to bolo, 21 eur 41 centov to je. Aký je to, prosím pekne, nárast za štyri roky? Pozor, nespadnite zo stoličiek, plus 4 % za štyri roky vládnutia sa daňový, sociálnodemokratickej vlády pripomínam, sa daňový bonus pre rodiny zvýšil o 4 %.
Nezdaniteľná časť na daňovníka, ktorá je ďalším takým sociálnym nejakým prístupom, rozmerom v zákone o dani z príjmov, pretože nízkozarábajúcim vlastne umožní neplatiť daň. V roku 2012 - 3 644 eur, v roku 2016 - 3 803 eur, čiže nárast o 4 %. Tento rozmer, ktorý tam je, aby teda slabozarábajúci neplatili daň, alebo platili ich nižšie, ten sociálny akýsi rozmer zákona o dani z príjmov, zlepšilo sa to za štyri roky o 4 %. Len.
Zamestnanecká prémia v roku 2012 - 46,40, v roku 2015 nula. Prídavky na deti. Už prejdeme teraz k tým typickým sociálnym položkám. Prídavky na deti, ktoré by mali podporovať rodiny. Áno, bola tu diskusia, ja to podporím. Bohatí by rodinné prídavky na deti dostávať nemali. A na druhej strane sa pozrime na ich dane a odvody. Ale k veci. Prídavky na deti boli 22 eur 54 centov v roku 2012. V roku 2016 23 eur 52 centov. Čiže zvýšenie o necelé euro a o 4 %. Za štyri roky o 4 %. Rodičovský príspevok bol 194,70 v roku 2012, je 203 eur 20. Zvýšenie za štyri roky o 4 %.
Čiže vymenoval som teraz niekoľko kľúčových položiek, ktoré znamenajú nejakú podporu najmä, najmä mladých rodín a počuli ste štyrikrát za sebou za štyri roky štyri krát štyri krát štyri. Za štyri roky tieto štyri položky narástli o skromné 4 %. Keď sa vrátim k tomu, ako sa napríklad zvýšili odvody, tak maximálny základ sa zvýšil o 39 %, odvody živnostníkov sa zvýšili o 26 %, ale tieto položky, kde teda štát niečo dáva, vracia rodinám, sa zvýšili o 4 %. To je obrovský nepomer.
Dobre, patrí sa povedať, čo by sme s tým urobili my. Takže čo by, čo by presadila a čo chce presadzovať SaS, čo by sa teda premietlo, samozrejme, do štátneho rozpočtu, ak by SaS mala túto možnosť? Tak v prvom rade rovná daň. Treba sa vrátiť k rovnej dani, na začiatok k tým niekdajším 19 % a podľa toho, ako to ďalej pôjde, veríme v multiplikačný efekt, znižovať sadzbu dane z 19 na 17, na 15 %. Myslíme si, že by to šlo. Dépeháčka. Nerobiť tu experimenty s tým, či suchý rožok alebo rožok s maslom má mať dépeháčku 10 % alebo 20 %. Skrátka, zastabilizovať dépeháčku na niekdajšiu úroveň 19 % na všetko.
Pokiaľ ide o odpisy, pokiaľ ide o umožňovanie odpisov strát, zaviesť liberalizáciu do odpisovania aj majetku ako takého, aj strát z minulých rokov. To znamená, aby sa podnikateľ, zamestnávateľ rozhodol sám, ako chce, či budovu odpíše okamžite, alebo to bude odpisovať 40 rokov alebo 10 rokov alebo, ako mu vyhovuje. Aj dnes existujú možnosti, ako si upraviť legálne, v súlade so zákonom daňový základ. Len je to neuveriteľne komplikované a nie každý to ovláda. Ale o tom som nechcel. Odpisová politika by sa nemala takto premietať do žmýkania, aby bol lepší štátny rozpočet teraz a uvidíme, čo bude po nás. Odpisy, uplatňovanie straty, mala by tam byť sloboda na strane podnikateľov. Samozrejme, daňové licencie. Okamžite to treba zrušiť, to je bez akejkoľvek debaty.
A ďalej to, čo trápi živnostníkov, zrušiť takzvaný minimálny vymeriavací základ. Vrátiť sa viac k možnostiam dobrovoľného poistenia, keď na to príde, ale zrušiť minimálny vymeriavací základ. Zoberte si tú totálnu nespravodlivosť pri zdravotnom poistení. Dnes má, zatiaľ, zamestnanec s príjmom 380 eur nulové zdravotné odvody, živnostník s reálnym príjmom povedzme 300 eur musí platiť zdravotné odvody 58 eur. Kde je tu nejaká spravodlivosť? Toto nie je nič iné, ako trestanie živnostníkov za to, že sú na živnosti. Šup-šup pekne do roboty podpísať pracovné zmluvy a zarábajte minimálnu mzdu. Kto si chce pomôcť, kto si verí, kto chce stáť na vlastných nohách, kto chce byť slobodnejší, nie. Toho budeme trestať cez zdravotné poistenie napríklad. To je nespravodlivé.
No a vlajková loď SaS - odvodový bonus. Odvodový bonus v sebe spája viacero výhod. Napríklad hovoril som o tom marginálnom zdanení pri odpočítateľnej položke na zdravotné poistenie. Zarobíš jedno euro naviac, dostaneš 40 centov. Toto by sa pri zavedení odvodového bonusu nestalo, pretože ten je nastavený tak, že tie sadzby, pravidlá sú rovnomerné, či mi príjem skočí o 1 euro pri 200-eurovom príjme, pri 500-eurovom príjme alebo pri 1000-eurovom príjme. To je veľká výhoda. Je to spravodlivejšie, logickejšie. Ďalej napríklad v odvodom bonuse platí, že bohatí, teda s príjmom nad 2 000 euro mesačne, tak to definujeme, strácajú nárok na podporu od štátu v podobe rôznych dávok, pretože jednoducho ju mať nemusia. Na druhej strane netrestáme tých, čo zarobia cez 2 000 eur vysokými odvodmi, pretože tam už tie odvody potom končia. Tam je maximálny základ na hranici 2 000 eur mesačne.
A aby som nezdržiaval, tak len ešte jedna vec. Jednoduchosť odvodového bonusu. Odvodový bonus vám dokážem popísať desiatimi vetami, keď na to príde, ak by ste ma boli ochotní počúvať, ale popísať súčasný daňový odvodový systém, len popísanie samotnej odpočítateľnej položky pri zdravotnom poistení je na desaťstranovú prednášku. Len jedna jediná vec. Keď si zoberieme ďalšie, napríklad uplatňovanie nezdaniteľnej časti na manželku, to je ďalšia hodinová debata, pokým by som vám to vysvetlil, ako to celé vlastne funguje. Čiže v jednoduchosti je krása a preto SaS presadzuje riešenie daňového, odvodového sociálneho systému, schované pod skratkou - odvodový bonus.
Pán minister, myslím si, že z môjho vystúpenia je evidentné, že rozpočet ako taký nepodporím, nepodporíme, ak poviem za všetkých poslancov za stranu SaS. Tie dôvody tu, myslím, jasne zazneli. A je mi ľúto, že po štyroch rokoch odovzdávate Slovensko v takom stave, v akom, bohužiaľ, je.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne kolegovi za analýzu toho, čo bolo a čo by bolo, keby. A ja využijem aj túto faktickú na takú informáciu, že ja by som sa v zásade nebol prihlásil, ale dnes moja dcéra nešla do školy, chodí na francúzske bilingválne. Chcem, aby hovorila jazykom hrdého národa a nešla do školy, lebo sa štrajkuje. A to ja oceňujem. Ja nemám za zlé učiteľom, že dneska pripravili mimoriadne kreatívnu formu upozornenia na to, čo sa deje v našej krajine. Čiže moje vystúpenie v zásade kvôli tomu, pán spravodajca, aj prípadne na vás, že pripravte nejaký pozmeňovák, vyhádžte z rozpočtu tie tunely, napríklad ten, čo som včera hovoril, tie upratovania softvéru a hardvéru, to vysávanie ventilátorov v počítačoch. Vyhádžte to tam a nazbierate toľko, koľko potrebujú učitelia. Naozaj, dajte ten pozmeňovák, vy sa môžete prihlásiť kedykoľvek. Ja potom moje vystúpenie stiahnem. Keď nie, tak aspoň pre pamiatku a česť a počesť tým učiteľom, ktorí, ja sa teším tomu, že sa tu niekto nájde a že je schopný sa vzoprieť, tak ich aspoň v tom mojom vystúpení pochválim a poviem, čo v rozpočte zostalo. Pokúsim sa dovtedy zozbierať, čo v rozpočte zostalo, aký bordel, tunel a tunely a neviem, čo všetko možné a nenašli ste peniaze na to, aby ste zvýšili im platy. To je zmyslom môjho vystúpenia na záver debaty k štátnemu rozpočtu. Ďakujem.