58. schôdza

Ďakujem. Som rád, že si pripomenula aj otázku tzv. nútených živností, ktorú, ak budete brať vo voľnej úvahe, že Národná rada by mohla byť v niektorých otázkach tým povestným majákom alebo príkladom, keďže príklady priťahujú, tak tento stav, ktorému, ja rozumiem tomu, že aj rozpočtové pravidlá Národnej rady môžu byť napäté, a preto nútime ľudí do živností, tak na druhej strane sa pýtam, že prečo to doteraz robil celý privátny sektor. Proste robili to asi aj preto, že šetrili na odvodovom a zdravotnom zaťažení tohto štátu, ale sme sa raz, a dokonca sociálni demokrati niekoľkonásobne zhodli na tom, že to je neblahý stav. Tak doteraz presne nerozumiem, ako môže jeden úprimný a autentický sociálny demokrat nútiť človeka, ktorého možno prvýkrát v živote, jediného čo zamestnával, alebo má k nemu ten vzťah zamestnávateľ a zamestnanec, núti ho do živnosti pri výkone činnosti, ktorá nielenže sa podobá, ale je výsostne činnosťou, ktorá by mala byť riešená štandardným zamestnaneckým vzťahom. To, že to stále ako svietiaci maják v Národnej rade dlhodobo pretrváva, teda pod argumentáciou, že Národná rada v podstate týmto šetrí aj finančné prostriedky, tak tento stav je až tragikomický, že naďalej nevieme ľuďom, ktorí robia často úradnícke administratívne práce ako každý jeden človek zamestnaný v tomto sektore, nechávame ich stále a tvárime sa pred verejnosťou, že predsa to sú živnostní... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Šípošová.

Ďakujem pekne. Ja mám poznámku k tomu istému, k tým asistentom a k tomu, čo vykonávajú. Vykonávajú naozaj závislú činnosť.
Ja som bola viac ako 15 rokov riaditeľkou občianskeho združenia, ktoré zamestnávalo v rámci svojich nie veľmi bohatých finančných možností rôznych odborníkov, bez ktorých by nemohlo robiť tú činnosť, ktorú robilo. Strašne to dalo roboty aj mne, strašne sme sa našpekulovali, veľmi ma presviedčali ekonómovia, audítori, účtovníci, že to, čo robia v akejkoľvek pozícii, či odborní poradcovia, konzultanti alebo asistenti v občianskom združení, je závislá činnosť, pretože ju robia s prostriedkami a v priestoroch zamestnávateľa. Čiže museli sme to robiť napriek tomu, že tam sa nejednalo o veľké peniaze, niekedy išlo o 50 dnes eur alebo 150 eur.
Ale čo ešte chcem naviac povedať, dnes sú projekty poskytované mimovládnym organizáciám, napríklad od rôznych donorov, pri ktorých je spolufinancovateľom projektov republika, Slovenská republika, čiže štát si dáva podmienku, že musí používať tie finančné prostriedky len na pracovné zmluvy alebo na dohody. To znamená, musí z nich odvádzať, teda nemôže používať tú fintu, ako používa Národná rada, že aby sme ušetrili finančné prostriedky. Myslím si, že je to nespravodlivé a je to donebavolajúce. Nie je to dobrá správa, nie je to dobrý signál, nemalo by to tak byť.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Huba je ďalší prihlásený do rozpravy, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dámy a páni, áno, sú tu dve dámy, ja budem veľmi stručný, a len trošku rozviniem to, čo povedala pani podpredsedníčka a zároveň spolupredkladateľka tohto nášho spoločného doplňujúceho návrhu. A začnem, ak dovolíte, tak trochu všeobecnejšie, malým exkurzom do histórie.
Keď sme to tak rekapitulovali na začiatku volebného obdobia, tak s kolegom Brockom sme zistili, že sme tu pravdepodobne jediní poslední mohykáni, ktorí sme sa ešte riadili rokovacím poriadkom Slovenskej národnej rady v tom prvom, skrátenom volebnom období po Nežnej revolúcii, teda v rokoch ´90 – ´92, takže môžme porovnávať na základe vlastnej skúsenosti. Priznám sa, nejak som neštudoval ten starý rokovací poriadok a nepamätám si detaily, ale pamätám si to, čo sme na základe neho zažívali. A keď sa vyjadrím aspoň k tej tu už spomínanej kontrolnej funkcii, musím s poľutovaním konštatovať, že vychádzajúc z toho dávno minulého rokovacieho poriadku, bola táto ošetrená oveľa efektívnejšie a, by som povedal, reálnejšie ako v tom súčasne platnom. Na poslanecké prieskumy sme chodili bezmála každý týždeň bez ohľadu na to, či sme boli z opozície alebo koalície, a naozaj si nepamätám, že by bolo nevyhnutné takéto prieskumy schvaľovať väčšinou toho-ktorého parlamentného výboru, keďže, ako vieme, v parlamentných výboroch má spravidla väčšinu vládna koalícia, a preto ten výsledok takéhoto hlasovania je, aký je.
Pokiaľ viem, v tomto návrhu nového rokovacieho sa sľubujú čiastočné zmeny k lepšiemu, ale napriek tomu vychádzam z platného právneho stavu a ten je, aký je. Kolega Fecko spomínal tú reálnu skúsenosť zo štyroch rokov nášho výboru, a tá je absolútne tristná a de facto anuluje túto potenciálne významnú kontrolnú funkciu parlamentu v tejto oblasti. Ktorá nie je len, keď si spomeniem na tie naše poslanecké prieskumy spred tých dvadsiatich troch a viacerých rokov, naozaj nie je len kontrolná v tom zmysle niekoho kontrolovať a sankcionovať, ale naozaj sa dozvedieť o reálnom stave vecí v tej kontrolovanej inštitúcii a napomôcť tomu, aby sa ten stav vecí zlepšil. A myslím, že takto sme aj v tých časoch fungovali. Takže veľmi sa prihováram k tomu, vrátiť sa k takémuto stavu aj legislatívneho ošetrenia poslaneckého prieskumu.
A nepamätám si tiež, že by niektorý minister neprišiel, keď sme ho pozvali na výbor, aby sme s ním nejaké problémy konzultovali alebo aby vysvetlil nejaké svoje činy alebo vyjadrenia. Čo je dnes, bohužiaľ, pomaly bežná prax, teda opak tohto stavu, že je pomaly problém dostať na výbor aspoň – zase hovorím z vlastnej skúsenosti – člena vlády, pokiaľ nejde o vyslovene obligatórne povinnosti pri predkladaní zákonov. To, že tam posielajú zväčša už štátnych tajomníkov, to je druhá vec, ale fakt je, že na nejakú takú vecnú a problémovú konzultáciu dostať člena vlády na výbor alebo do nejakej ad hoc zriadenej komisie, v ktorých som mal česť byť pred tými mnohými rokmi, dokonca jednej dosť dôležitej som predsedal, tak bolo nemysliteľné, aby člen vlády neprišiel.
Nepamätám si taktiež, že by niektorý člen vlády nebol odpovedal na interpelácie vecne, konkrétne a v zákonom stanovenom termíne. Toto sa mi stalo opakovane v tomto volebnom období, čiže aj tu vidíme vlastne dosť výrazný regres, keď to tak musím povedať. Neviem presne už, ako to bolo ošetrené v tom rokovacom poriadku, ale či to už bolo na základe nejakého zvykového práva, alebo analógie so zahraničím, alebo na to bol špeciálny paragraf, ale viem, že takéto počínanie člena vlády by bolo jednoznačným dôvodom na jeho odchod z vlády, keby si dovolil takýto postoj, arogantný postoj vlastne k Národnej rade a poslancom Národnej rady.
V tomto spomínaní by som mohol pokračovať, ale nechcem vás unavovať, to bolo naozaj tak letom-svetom na úvod a keďže som už ten veterán. A podotýkam ešte dôležitú poznámočku, že som bol takisto ako teraz poslancom opozície. Čiže nebolo to nejaké nadštandardné postavenie z titulu, že by som bol poslancom za vládnu koalíciu vtedy, a preto by ten vzťah nebodaj bol iný ako teraz.
No a celé to spomínam na úvod preto, aby sme sa trošku zamysleli nad tým, kam sme sa v niektorých oblastiach počas tých dvadsiatich troch rokov údajného budovania alebo pod heslom budovania štandardnej demokracie dostali, keď v skutočnosti sme sa viacerým demokratickým princípom skôr vzdialili, než by sme ich nejako podporili alebo rozvinuli.
No a teraz k meritu nášho doplňujúceho návrhu, ktorý tu bol prednesený. Na záver zdanlivo samozrejmé konštatovanie, že zákon až na výnimky, keď ide o nejaký lex typu lex Hlinka a podobne, ktorý sa logicky vzťahuje na konkrétnu osobu, ale zákon sa nemôže vzťahovať vo všeobecnosti na konkrétne osoby, ale má mať systémový charakter, to je ako taká notoricky známa vec, na ktorú niekedy zabúdame. A práve prípad verejnej ochrankyne práv je toho príkladom, pretože je to pomaly jediný vysokopostavený mimoparlamentný ústavný činiteľ, ktorý nie je pod kontrolou vládneho SMER-u – SD a tomu aj zodpovedá jej reálne postavenie. Okrem toho, že to má svoje takpovediac osobné a politické príčiny, má to aj svoje legislatívne príčiny. No a v snahe odstrániť tento hendikep a tento určitý prejav diskriminácie vysokého ústavného činiteľa práve predkladáme tento doplňujúci návrh, myslíme si a sme presvedčení spolu s kolegyňou Jurinovou, že by sme týmto návrhom a jeho prijatím naozaj len docielili stav, že tí kľúčoví ústavní činitelia, medzi ktorých podľa ústavy patrí aj ochranca práv, teda ombudsman a ombudsmanka, že by sme učinili zadosť tejto požiadavke určitej spravodlivosti a rovnoprávnosti vysokých ústavných činiteľov.
Zároveň na záver takú možno trošku moralitku, že výsledky hlasovania o tomto doplňujúcom návrhu ukážu aj to, že či naozaj uvažujeme systémovo alebo či sme tak trošku zaslepení tým, kto v súčasnosti ten-ktorý úrad zastáva.
A v podstate to je všetko, čo som považoval za potrebné povedať na doplnenie predrečníčky k tomuto doplňujúcemu návrhu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Na vaše vystúpenie jedna faktická poznámka.
Pán podpredseda Číž, nech sa páči.

Milý pán kolega a ešte aj profesor! Mal som tú česť rovnako od tých čias sledovať túto Národnú radu a pamätám si na obdobie, keď vystúpiť v Národnej rade, pokiaľ som sám neodborník na nejakú špičkovú otázku, že bolo v podstate zriedkavé, aby prišiel niekto, kto nepracuje s nejakým špičkovým odborníkom. A kde teda tento pult znamenal, že z tých 50, 60 % odznievali veci, ktoré boli v zásade v súlade ako už s dosiahnutím aspoň tým štandardným, ale vrcholovým poznaním v krajine. Že už sa dalo tým diskutovať na úrovni tak jednotlivých ústavov Akadémie, fakúlt, odborného aktuálneho života a podobne. Iste vieš, že v živote som si nedovolil vystúpiť v tomto parlamente a postaviť sa a hovoriť o otázkach životného prostredia, ktoré nemajú povedzme že nejaký právny alebo iný nuans.
Otázka ale na druhej strane je to, že ja sa trošku, profesore, vyznám v ústavnom práve a ústavné právo má svoju štruktúru, má svoje poznatky, máme dneska možnosť porovnávať európsky ústavný systém a tak ďalej a tak ďalej. Pri všetkej úcte, pri vystupovaní poslancov tvojho klubu, kde môžme mať elementárnu predstavu o tom, že je tam základná znalosť východísk pri poznaní napríklad ústavného práva? Akú majú cenu potom tie vystúpenia? S čím máme polemizovať, o čom máme rozprávať?
Čiže ja si myslím, ak chceme hovoriť o týchto otázkach, o ktorých si hovoril, ja ich rešpektujem, aj keď mám na to iný názor, ale áno, dá sa o tom rozprávať, aj tón, aj spôsob, aj vymeniť si skúsenosti. Ale bohužiaľ, to je veľmi výnimočný fenomén pri vystupovaní mnohých členov, bohužiaľ, klubu, v ktorom si bol alebo si.

S reakciou na faktické pán poslanec Huba.

Ďakujem pekne.
Ja som aj zdôraznil vo svojom vystúpení, že sa nevyjadrujem ani tak k legislatívnej stránke striktne teda, ako skôr k tej vlastnej skúsenosti a k tomu, že mám tu unikátnu možnosť porovnávať v tom oblúku dvadsiatich piatich rokov pomaly tie dve skúsenosti. A preto hľadám cesty – napriek tomu, že nie som ústavný právnik – k tomu, aby sme tú prax zlepšili a aby tí, čo prídu po nás, mohli tie reálne funkcie, ktoré parlament má plniť, vykonávať lepšie a medzi ne, sa iste zhodneme, patrí nepochybne aj kontrolná funkcia.
Súhlasím s tebou v tom, že nie som nadšený, keď tuná doslova každý vystupuje ku všetkému. Musím sa zastať klubu OĽaNO už bez ohľadu na to, či som jeho členom alebo nie som, že máme tu ľudí, ktorí sa vyznajú aj v ústavnom práve, takže ani tam by som nenavrhoval celkom zovšeobecňovať. A zase na druhej strane nie som svedkom toho alebo nie sme svedkami toho, že by každý člen klubu OĽaNO sa vyjadroval k ústavnoprávnym záležitostiam. Ale takisto považujem tvoj názor za legitímny a v mnohých veciach sa asi zhodneme.
Ďakujem.

Ďalší v rozprave je prihlásený pán poslanec Kadúc, nech sa páči.