58. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpila v prvom čítaní ako spravodajkyňa určená ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do 22. januára 2016.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Dobrý večer. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, vážení občania, zrejme nebude prekvapivé, keď ako spolupredkladateľ tohto zákona sa stotožním so všetkým, čo doteraz v úvodnom slove pána kolegu Kadúca bolo povedané.
Môžem k tomu dodať len to, že odpočet čohokoľvek je vždy prirodzená a veľmi správna vec nie kvôli tomu, aby sme z toho a priori vyvodzovali zdroj kritiky, ale myslím si, že oveľa múdrejšie je z toho vyvodzovať zdroj poučenia. Asi neexistujú plány, nech sú akokoľvek seriózne urobené, ktoré vždy na 100 % vyjdú, a to sa týka aj plánu programu vlády, ktorá pri najlepšej vôli nemôže postrehnúť všetky veci tak, ako sa napokon behom ich volebného obdobia udejú, a preto je veľmi dobré, ak sa dokáže takáto vláda v súlade práve so zámerom, ktorý predkladáme, postaviť pred parlament a vydať svedectvo o svojej činnosti v tom treťom a štvrtom roku, teda ešte v období, keď nie je úplne na konci vládneho obdobia, ale už to obdobie sa preklopilo do druhej polovice svojho trvania.
A určite existujú aj dôvody nielen sa vykúpať v tom, čo sa podarilo, v tej radosti, ale tak trocha bez toho, aby sme k tomu museli prikladať nejaký hanlivý zámer hodný len kritiky, aby teda možno s istou pokorou povedala, že všetko sa nepodarilo, a práve možno to je tá dôležitejšia časť takéhoto odpočtu, ktorý máme na mysli, lebo to môže byť stimul k tomu, aby sa možno budúce vyhlásenie tej istej vlády alebo budúcej vlády - no už tej istej nie, ale možno založenej na podobných politických nositeľoch - pripravilo lepšie, presnejšie alebo aby sa možno konštatovalo, že niektoré zámery neboli celkom správne naformulované. A ak to urobíme s vedomím, že nám ide o vec, tak určite takáto etapa skúmania vlastného zámeru a predĺženia svedectva, vysvedčenia o jeho naplnení môže len pomôcť, a keďže tu v sieni zákonnosti sa často hovorí a ja s tým naplno súhlasím, že ak má byť niekto niekde vzorom v prístupe ku akýmkoľvek zámerom, tak to má byť práve tu. Myslím si, že je veľmi dobre upozorniť, že všetci vydávame v istej chvíli svedectvo a vláda má byť toho vzorom.
A teraz chcem prejsť len veľmi konkrétne k takému modelovému príkladu, ako by to asi vypadalo, keby tento náš návrh už platil a dnes tu stál predseda vlády a oboznamoval poslankyne a poslancov a vlastne aj celú verejnosť s tým, čo sa mu na konci štvorročného obdobia podarilo.
A keďže som neraz tu pred vami stál v lesníckej uniforme, nedovolím si, nemám na to ani vedomosti, ani čas, rozprávať o mnohých bodoch, ktoré sú v programovom vyhlásení vlády, ale zameriam sa na dva momenty, ktoré sa bezprostredne tej zelenej uniformy týkajú, to znamená, zameriam sa na to, čo vláda sľúbila, že v oblasti lesníctva a lesov ako najväčšieho bohatstva štátu bude v tomto programovom období svojej vlády presadzovať.
Skúsme si pozrieť, preto som si zobral aj tento počítač, o chvíľočku dôjde baterka, tak ja to rýchlo prečítam, lebo už je starý. Tak to je bod č. 1, ktorý som si vybral. (Rečník uchopil do rúk notebook a číta text.)
V programovom vyhlásení vlády sa hovorí:
"Vláda vytvorí legislatívne a ekonomické podmienky na zabezpečenie kompenzácie vlastníkov a správcov lesného majetku za environmentálne služby poskytované pre verejnosť." Keď zablúdim v spomienkach do roku 2012, keď sme sa vyjadrovali k programovému vyhláseniu vlády a podrobovali ho ako opozícia kritike, tak som určite povedal a myslím, že to ocenila aj časť vládnych poslancov, že práve v oblasti lesníctva sa stotožňujem s viacerými zámermi, a tento patril jednoznačne medzi ne. A to bola vec, ktorú som myslel úplne úprimne, a rovnako úprimne si myslím, že teraz, keď budem suplovať pána premiéra na chvíľočku v tejto úlohe, tak ma naozaj mrzí, nie je v tom žiadna škodoradosť, že pocit, aha, ale sme tu vládu nachytali, že táto dôležitá vec, nieže sa nenaplnila, ale nebol vykonaný ani pokus o jej naplnenie. A to si myslím, že je ešte možno väčšia chyba, ako keby pri všetkej snahe vlády sa z nejakých objektívnych dôvodov nepodarilo takýto zámer naplniť.
A čo je takým paradoxom, ktorý nemôžem nespomenúť, no, trikrát sme stadiaľto, poslanci z nášho výboru, ktorí sa venujú tejto otázke, navrhovali, aby sa pristúpilo ku strategickej zmene pohľadu na dary lesa, na to, čo les produkuje, a na dary, medzi ktorými musí byť produkcia dreva na desiatom, ak nie na dvadsiatom piatom mieste, pretože hodnoty lesa spočívajú niekde inde, a preto som nesmierne súhlasil s tým, čo vláda si do svojho programu v tomto predsavzala, že tie environmentálne služby, tú produkciu, ktorú denne požívame v podobe vzduchu, ktorý sa dýchať, vody, ktorá sa dá piť, a pôdy, ktorá sa dá obrábať, že to jednoducho začneme nejakým spôsobom oceňovať. Nie je to jednoduché, často sme hovorili, že to je ozaj prelomový pohľad na lesné bohatstvo štátu. Zároveň sme tu zdôrazňovali, že Slovensko je avantgardnou lesníckou krajinou, ktorá má k dispozícii veľmi dobrú históriu šikovných, schopných, európsky na úrovni vyspelých lesníckych odborníkov a vedcov, neraz som spomínal mená trojice Papánek, Zachar a Čaboun, ľudí, ktorí už dávno teoreticky zdôvodnili, ako je možné pristúpiť k oceňovaniu produkcie lesa, nielen cez drevo, ale aj práve cez tieto produkty, takže my sme vlastne vláde boli nápomocní. Ukazovali sme, že existuje spôsob a sú naň vytvorené aj zásadné teoretické predpoklady, ako môže vláda túto svoju úlohu splniť.
A preto naozaj bez akejkoľvek škodoradosti a s úprimným smútkom konštatujem, že nikdy, keď sme tento krok navrhovali a keď sme hovorili o novom termíne, ktorý má byť zamontovaný do zákona o lesoch, o komplexnej hodnote lesov, že nikdy tento termín nenašiel pochopenie u našich kolegov, predovšetkým z výboru, ale aj z vládnucej strany. A je to škoda, lebo ja si zaspomínam, že, nemusím možno menovať vždy, nie je to dôležité, ale jeden kolega lesník zo SMER-u, keď som hodnotil programové vyhlásenie pred tými štyrmi rokmi a hodnotil som ho tak slovami, že sa mi to pozdáva a že s tým súhlasím a že v tomto ohľade by som vedel hlasovať aj ako opozičný poslanec za, že bol potešený, prekvapený a že sme našli akúsi zhodu. Len to sú štyri roky dozadu. Medzitým sa udialo to, čo je pre mňa teda ako premiérová skúsenosť, teda ako premiérová, nie ako "premiér vlády", ale ako "premiéra", a možno práve ten dobrý úmysel, keď sme našli porozumenie po stránke nielen politickej, ale takej odbornej najmä, sa to niekde rozplynulo a učenie o komplexnej hodnote lesa, ktoré mohlo byť majákom, ktorý by posvietil na cestu práve súčasnej vláde, ako naplniť tento zámer, a mohol to byť aj maják pre Európu, kde sme sa mohli ukázať a úplne v súlade s našimi schopnosťami ako lesnícky vyspelého štátu, poukázať na to, že dokážeme tento dôležitý moment, ktorý naozaj Európa musí riešiť, nie je to len úloha Slovenska, že ho vieme uchopiť, že máme na to nástroj, vedomosti, a aby som bol presný, a tým skončím túto časť, tu nešlo o to, že by sme okamžite do zákona dali obrovské záväzky, ktoré určujú povinnosť, aby sa tu začali zrazu u pána ministra Kažimíra presúvať milióny za jednotlivé produkty lesa, za jeho dary.
My sme len mali v zákone úmysel, aby sa tam dostal paragraf, ktorý tieto hodnoty presne popíše a ktorý popíše, akým spôsobom sa musia začať uplatňovať v jednotlivých lesníckych procesoch. To znamená, bolo to akési také entro, bolo to taký prvok k tomu, aby sa toto mohlo programové vyhlásenie vlády naplniť, že sa nenaplnilo, to je, ako som už spomenul, je mi ľúto, a keďže čas ide dopredu, dozadu plynúť nebude, verím, že ak sa niečo podobné zjaví, a verím, že by sa to aj zjaviť malo, a dúfam, že sa zjaví aj v budúcom programovom vyhlásení budúcej vlády, že po prijatí nášho návrhu zákona bude možné o štyri roky hovoriť, ak už nie o tri, lebo prvý ten kontrolný bude o tri roky po prijatí programového vyhlásenia, hovoriť o tom, že táto vec je prijatá, a Slovensko potvrdzuje svoje vysoké členstvo medzi vyspelými lesníckymi krajinami Európy.
Druhý bod, ktorý sa týka rovnakej kapitoly, uviedla vláda Roberta Fica takýmto textom: "Vláda pripraví mechanizmy pre dobudovanie systému hospodárskej úpravy lesov vrátane trvalého financovania vyhotovenia programov starostlivosti o lesy a príjme systémové opatrenia v oblasti inštitucionálneho zabezpečenia týchto činnosti."
No, hospodárska úprava lesov je kráľovská disciplína, kráľovská lesnícka disciplína, ktorej už vďaka niekoľkým stáročiam jej rozvoja a vývoja vďačí Slovensko za ten stav lesov, ktorý tu dnes máme, že sme postupovali systémovo a že taxácia vznikla už pred dvomi-tromi stáročiami, ako jej zárodky, a je to vysoko špecializovaná činnosť, ktorá má aj niekoľko desiatok odborníkov, ktorí zabezpečujú to, že na každom metri štvorcovom slovenských lesov vieme, čo máme urobiť.
Zablúdim v spomienkach do rokov po roku 1989, keď k nám prichádzali zo sveta, z vyspelých krajín rôzni odborníci a lesníci, boli šokovaní, že takto máme rozpracovanú lesnú taxáciu. Naozaj v tomto smere z hľadiska odbornej vyspelosti lesníckej taxácie sme špička a musíme takou ostať. A ak vláda si dala záväzok, že bude finančne systémovo zabezpečovať práve túto kráľovskú lesnícku disciplínu, tak urobila veľmi dobre, aby tých niekoľko desiatok odborníkov, ktorí zabezpečujú každý rok obnovu desiatok tisíc hektárov lesov z hľadiska lesných hospodárskych plánov, ako sa to voľakedy nazývalo, a dnes programovej starostlivosti o lesy, aby to bolo bez stresov z hľadiska financií. No, nie je to tak. Ako keby úplne paradoxne práve tento zámer narazil nie na to, že sa nenaplnil, ale že sa dostal ešte do opačného garde. Problémy, ktoré sme tu mali, konkrétne vlani, boli tak obrovské, že začali odborníci odchádzať, pretože vláda nedokázala garantovať nieže aspoň zníženú čiastku, ktorá bola málo hodnotovo na úrovni toho, aby mohli zabezpečiť kvalitné plány, ale žiadna čiastka tam dokonca nebola zabezpečená. Bol porušovaný zákon, ministerstvo pôdohospodárstva porušovalo zákon z toho pohľadu, že nedokázalo v termínoch, ktoré ukladá zákon, zabezpečiť práve taxačné úlohy špecialistov na túto činnosť. Pán minister Jahnátek sa veľmi aj nedávno na výbore na mňa hneval, že čo si to dovoľujem hovoriť. Nebolo to myslené zle, ale bolo to v súlade s pravdou. Ak raz zákon hovorí, že do konca roka musia byť vysúťažené taxačné skupiny, ktoré to majú urobiť, a ony nie sú, tak jednoducho zákon je porušený.
V tejto súvislosti teda chcem povedať, že kráľovská lesnícka disciplína taxácie utrpela vlani šok, ktorý, verím, že sa už toho roku už nezopakuje, je tu nádej kvôli tomu, že na poslednom výbore, to možno dávam aj kolegom z lesníctva do pozornosti, bolo garantované, ale nie systémovo, v tom je ten problém, ale zasa ad hoc pre tento rok, pre rok 2016, že prostriedky sú kryté, aj keď sa musím priznať, rád by som tomu veril, ale v položke rozpočtu rezortu pôdohospodárstva na tento účel som našiel iba 84-tisíc eur, čo je zlomok potrebnej sumy. Keďže pán minister bol sprevádzaný svojou generálnou riaditeľkou sekcie ekonomiky z ministerstva pôdohospodárstva, tá na moju priamu otázku povedala, áno, že čítam správne, že je tam iba zlomok, ale že zvyšná časť bude zabezpečená z programu rozvoja vidieka. No ale toto nie je systémové riešenie. Ak vláda povedala, že systémové, tak my nebudeme môcť každý rok čakať a upierať pohľady do Bruselu, či sa to podarí alebo nepodarí zabezpečiť z fondu, lebo ak som dobre pochopil text súčasnej vlády, v tomto smere chcela zabezpečiť systémové opatrenie v oblasti zabezpečenia týchto lesotaxačných činností. Mrzí ma to, že sa to nepodarilo, a chcem vyjadriť vieru v záujme práve toho štábu ľudí, ktorí sa tomu venujú, že sa slová pani generálnej riaditeľky naplnia a že sa možno v budúcnosti naplní aj ten systémový zámer. Aj keď opäť ako opozičný politik musím povedať, ale ako je to možné, že sa pre kamerové systémy protipožiarne v tom istom rozpočte našlo 20 miliónov.
To, niečo tu nehrá, lebo protipožiarna stratégia je dôležitá, ale kamerové systémy, o ktorých v tejto súvislosti sa často hovorí, naozaj nemusia znamenať prevratný spôsob, ako bojovať s lesnými požiarmi, pretože dnes, a to som si dovolil aj minule povedať taký príklad, keď som nastúpil pred dvadsiatimi rokmi v Humennom za riaditeľa závodu, tak sme mali tam úlohu, že ideme urobiť mobilné spojenie všetkých správ, a sme to nestihli, bolo to drahé, o pol roka už boli pomaličky prvé mobily a o dva roky už sme boli radi, že sme to nenasadili, pretože mobilné telefóny to nahradili. Presne tak by to mohlo byť aj s protipožiarnymi systémami, keď už dnes možno na lesnej správe môžme za nie milióny, ale za dve-tri stovky na každú správu dať jeden dron, ktorý možno to dokáže preskúmať oveľa pozornejšie, územie, ktoré sa kontroluje. Ale uznávam, že to je poznámka navyše.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, nielen ako predkladateľ, ale ako človek, ktorý je presvedčený, že všetci vrátane vlády, vrátane poslancov raz, skôr či neskôr musia predložiť odpočet svojej činnosti, ak ho nepredložia, tak ich predloží niekto iný za nich, všetko nás v živote dobehne, tak bude veľmi dobre, ak si tento návrh, ktorým zavádzame povinnosť vlády odpočet predkladať, osvojíme.
Určite to nie je namierené proti tejto vláde ani proti žiadnej inej, je to namierené pre záujem občanov, ktorí prostredníctvom svojich volených zástupcov majú právo spoznať, ako sa programové zámery, s ktorými vláda vyhrá a ktoré teda ako víťazná zložka volebného politického súboja predložila, predstúpila pred poslancov, ako sa s nimi vysporiadala. Určite to bude vec, ktorá v duchu parlamentarizmu a rozdelenia funkcií jednotlivých zložiek v štáte môže len veľmi, veľmi pomôcť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Ja naozaj len krátko. Pán kolega, ma vaše vystúpenie zaujalo, taký dobrý duch z neho išiel, taký, by som povedal, turgenevovský alebo sa vybavovali myšlienky o lese amerického filozofa Thoreaua z knihy Walden - Život v lesoch, že však naozaj tá komplexná starostlivosť o les asi má aj svoju racionalitu, dokonca aj emocionalitu a úzko súvisí s ľudským životom.
Ale nechcel som o tom, chcel som len jednu vec, ktorej som asi nerozumel, lebo je to odborná téma, aspoň pár vetami, keby ste mi vedeli osvetliť, čo presne znamená slovo taxácia. Neviem.
Vďaka.

Janko, ďakujem veľmi pekne za tvoje vystúpenie a to, čo vlastne ani nie je v dôvodovej správe, teraz si presne pretavil do toho, ako by to malo vyzerať, že čo by bolo dôsledkom toho návrhu zákona a čo je, si to použil, myslím, tiež úplne samozrejmé, aby bol nejaký odpočet výsledku alebo nejaký výsledok činnosti kohokoľvek, kto má záujem niečo dosiahnuť, niečo urobiť.
Čiže zhodnotenie lesného hospodárstva z tvojich úst ako lesníka považujem za veľmi dôležité a spravodlivé a veľmi korektné. A takto presne by to proste malo vyzerať, ja proste som za to rád a som veľmi rád, že si sa tiež dal na to, že si predkladateľom takéhoto v zásade triviálneho zákona, ale čo do dôsledkov, opäť dôležitého, ak, ešte raz, máme záujem posúvať Slovensko vpred.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pán kolega, za vystúpenie, ktoré, myslím si, že číta z mnohých sŕdc poslancov, hlavne opozičných, a to je jedno, aká to bude vláda, mala by každá dávať odpočet.
Mne sa zdá po týchto rokoch, ktoré som tu v parlamente, že skôr sa snažíme čím menej tých odpočtov tu dávať, mám konkrétne na mysli správy zelené, ktoré sme, už teraz momentálne prehodnocujeme iba, vyhodnocujem vo výbore, nie na rokovaní Národnej rady, takže zdá sa mi, že ideme opačným smerom, s malým "s", takže to by sme mali tiež nejakým spôsobom, by som povedal, zvrátiť.
Najhoršie na tom je to, ak daný odpočet nebol urobený a na základe nesplnených sľubov tá strana mohla vládnuť. A teraz mám konkrétne na mysli odškodnenie nebankových..., občanov, ktorí boli pri nebankových subjektoch poškodení, nebyť tých 300-tisíc hlasov, ktoré dostala vládna strana SMER v roku 2006, možno by tu ani nebola vládla, aj tento odpočet nedala národu, tým pádom všetko je ako kóšer, v poriadku, O. K.
Takže, vážení, to sú historické, dejinné udalosti, ktoré, dá sa povedať, menia alebo nemenia smerovanie politiky a štátu v daných obdobiach historických, a, žiaľ, odpočet nebol urobený ani v tomto prípade a my sme to dávali ako teraz nesplnenú úlohu a dávali sme to dvakrát už a neprešlo to ani raz, táto úloha. Takže som za ten odpočet a myslím, že každá vláda ho musí dávať dopodrobna, ja hovorím, do šupky, až do poslednej vety, splnila - nesplnila.
Ďakujem pekne, že to predkladáte.

Ďakujem pekne. Ďakujem všetkým trom kolegom za reakciu. Osobitne ďakujem pánovi poslancovi Kvasničkovi, ktorý naozaj vystihol, že ak existuje niečo medzi nebom a zemou, tak najlepšie to môžme precítiť v lese a les naozaj nie je miesto, ktoré by sme mali chápať ako producenta dreva, ale je to miesto, kde sa dá zamýšľať nad mnohými vzťahmi, pretože dokonalý vzťah lesa umožňuje zamyslenie nad širšími súvislosťami zmyslu života.
A odpoveď na tú otázku, ktorá je úplne namieste, pretože to slovo taxácia znie lesníkom prirodzene, ale naozaj to nie je všeobecne známy termín. Lesná taxácia ako skratkové vyjadrenie hospodárskej úpravy lesov je súbor činností, ktoré umožňujú špecialistom, lesníkom taxátorom presne popísať stav lesa, ktorý v danom období, v danom časovom úseku existuje z hľadiska mnohých parametrov a na základe jeho poznania, na základe rastových pomerov, na základe mnohých súvislostí stanoviť na obdobie desiatich rokov, na obdobie jedného decénia opatrenia, ktoré v tom lese treba vykonať. Práve vďaka tejto taxácii sa nám podarilo, v stredoveku to začalo a vrcholí to stále, možno ešte nie sme pri vrchole tejto činnosti, dosiahnuť to, že sme uchránili lesy pred mnohými devastačnými vplyvmi, ktoré tu v 18. a v 19. storočí vplyvom baníctva, hutníctva už ohrozovali lesy ako také. Sú krajiny na svete, kde nemali taxátorov, nemali múdrych panovníkov, ktorí by ich vytvorili, a dnes letí lietadlo ponad územia dve-tri hodiny a vidí bezútešné suché krajiny. Takže v tomto ohľade to treba brať ako fakt.
A, kolegovia, aj pán Kadúc, aj pán poslanec Fecko, ďakujem pekne. Myslím, že my sme rozmýšľali v týchto veciach vždy rovnako, a to, čo sme dali aj na papier, aj tak cítime.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca... Do ktorej teda mám skončiť? Skôr? Tak chceš ísť ráno. Takže ak dovolíte, rád by som vystúpil k poslaneckému návrhu rokovacieho poslaneckého návrhu zákona, ktorý sa dotýka zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.
Nebýva zvykom, aby som vystupoval k právnickej otázke, pretože rokovací poriadok je predovšetkým otázka na ústavných právnikov. Aj keď, samozrejme, my ako poslanci Národnej rady máme svoje praktické skúsenosti a máme niekedy aj nápady, čo by trebalo zmeniť v rokovacom poriadku, ale tento poslanecký návrh, ktorý som aj ja podpísal, sa mi páčil hlavne z toho hľadiska, že dáva logiku. Dáva úplne jednoduchú, poviem to tak, sedliacku logiku, že vláda, ak sa postaví pred túto Národnú radu a žiada ju o dôveru, dostane dôveru na funkčné obdobie, vládne, predloží programové vyhlásenie vlády, ktoré schvaľuje Národná rada, tak vláda by logicky mala odpočet tohto programového vyhlásenia takisto predložiť vláde. Nepredkladať ho na tlačovkách a fajkať niečo na tabuli, čo ani nebolo v programovom vyhlásení vlády, ale skôr sa venovať tomu, ako vyzerá po štyroch rokoch daný rezort z pohľadu ministra a člena vlády, čo sa podarilo splniť z programového vyhlásenia, čo možno bolo nad rámec programového vyhlásenia, lebo život prináša stále niečo nové, takže to je úplne logické, a čo sa nepodarilo splniť.
Toto nie je politikárčenie, toto je podľa mňa logické doplnenie toho, o čom hovorí rokovací poriadok a ústava, že vláda predkladá programové vyhlásenie parlamentu, mala by, a to schvaľuje, čo teda vláda urobí najbližšie štyri roky, tak takisto by odpočet tohto programového vyhlásenia mala vláda predložiť.
A budem pokračovať v podobných intenciách ako môj predrečník, keď hovoril o tom, ako by takýto odpočet mal vyzerať, a keď dovolíte, veľmi krátko sa, samozrejme, budem venovať rezortu, ktorému sa najviac venujem v tomto funkčnom období a dlhodobo sa mu venujem, zdravotníctvu.
My už sme v princípe hovorili o stave zdravotníctva v tomto roku pomerne často na pôde Národnej rady, naposledy pri mimoriadnej schôdzi, keď sme sa snažili ako opoziční poslanci, navrhovatelia vysloviť nedôveru členovi vlády povereného riadením ministerstva zdravotníctva pánovi Čislákovi. Ale naozaj nejdem vás teraz detailmi zabávať, nie o tom je tento návrh zákona, ale tak veľmi krátko, ak by sme mali povedať, čo sa za štyri roky v slovenskom zdravotníctve udialo, čo vláda za štyri roky urobila, tak určite by sme mali hodnotiť to, že všetko podstatné, čo sa malo v tomto funkčnom období urobiť v zdravotníctve, sa odsunulo po horizont parlamentných volieb 2016. Za horizont parlamentných volieb sa odsunulo elektronické zdravotníctvo, e-Health, napriek tomu, že naňho vláda minula z eurofondov 50 mil. eur, napriek tomu, že zdravotné poisťovne z peňazí, ktoré získavajú od poistencov, to je jedno, či ich platí štát za svojich poistencov, alebo ho platíme my ekonomicky aktívni, takže tieto zdravotné poisťovne zaplatili každý rok v priemere 10 mil. eur na fungovanie e-Healthu, napriek tomu tento systém, ktorý by mal slúžiť na zvyšovanie kvality, na lepšiu informovanosť a bezpečnosť pacientov, stále nefunguje a vláda jeho zavedenie odsunula za horizont volieb 2017. Rovnako dopadol aj veľký projekt, ktorý má oporu v programovom vyhlásení vlády, ja si teraz nevymýšľam nejaké nové témy, a to je projekt spravodlivého ohodnotenia výkonov práce nemocníc, DRG, platba za diagnózu, ktorý vláda odsunula za horizont volieb 2016.
Zato sme sa veľa rozprávali o téme v tomto funkčnom období v zdravotníctve, ktorá bola veľmi vágne zadefinovaná v programovom vyhlásení vlády, a to bola jedna zdravotná poisťovňa. Napriek tomu, že to tak vyzeralo, že vláda tú jednu zdravotnú poisťovňu tentoraz môže urobiť jednak preto, lebo na to má dostatočnú podporu, jednofarebnú vládu s podporou osemdesiatich troch poslancov Národnej rady, a jednak preto, že vyzeralo, že bude mať na to aj peniaze na vyvlastnenie a vyplatenie akcionárov súkromných zdravotných poisťovní, keďže sa chystala predať a nakoniec aj predala svoj podiel v Slovak Telekom.
Napriek tomu jedna zdravotná poisťovňa zostala snom, ktorý v súčasnosti sníva asi už len predseda vlády, a nedošlo k samotnej realizácii, pretože vláda nenašla ani argumenty, prečo by mala vzniknúť jedna zdravotná poisťovňa, presvedčivé, že keď vznikne, bude zdravotníctvo fungovať lepšie. A podľa mňa nenašla ani právne riešenie, ako to urobiť tak, aby to bolo čisté a aby Slovensko neprehralo ďalšiu arbitráž alebo arbitráže a aby to Ústavný súd podobne ako zákaz zisku nevyhlásil za protiústavné.
Po tomto veľkom projekte dnes žijeme ďalším veľkým projektom, ktorý nemá oporu v programovom vyhlásení vlády alebo len veľmi vágnu, a to je projekt novej Univerzitnej nemocnice v Bratislave, projekt, ktorý je nesmierne spackaný od samého začiatku, a už som ho aj na pôde parlamentu kritizoval, pretože vláda sa cez PPP projekt snaží postaviť novú univerzitnú nemocnicu za ekonomicky nepochopiteľných súvislostí, lebo ak niekto za 250 mil. eur postavil novú nemocnicu, 30 rokov ju prevádzkoval tak, že si zarobí na vstupnú investíciu a ešte bude aj v zisku, je skoro nepredstaviteľné pri realite, pri reáliách slovenských v zdravotníctve, o to viac, že miesto, kde má táto univerzitná nemocnica stáť, nie je vhodne vybraté pre takýto urbanistický komplex.
Ďalšou témou, ktorou sa vláda zaoberala a ministerstvo zdravotníctva koncom tohto funkčného obdobia, vyzerá to, že to bude súčasťou zrejme volebného programu, resp. vízie zdravotníctva vládnej strany SMER v ďalšom období, sú integrované centrá zdravotnej starostlivosti, znovu podľa mňa veľmi nešťastný, nepochopený projekt, pretože z eurofondov, ktoré budeme ešte mať v ďalšom programovacom období, sa vláda chystá stavať nové polikliniky, ináč to neviem nazvať, proste nejaké centrá, kde budú pracovať ambulantní lekári, a je úplne nejasné, akí ambulantní lekári tam budú pracovať, či budú zamestnancami, či budú prenajímať tie priestory, prečo majú ambulantní lekári odísť z tých priestorov, ktoré si už za dlhé roky sami zrenovovali, opravili, vynovili, a hlavne nie je jasné, kto to bude vlastniť, tieto nové polikliniky, čiže miesto toho, aby sme išli modernizáciou existujúcich kapacít, tak sa majú budovať akési nové kapacity. Veľmi vágny projekt, ktorý podľa mňa skončí veľmi podobne, ako skončil, ako skončí projekt novej Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Medzitým, kým teda vláda riešila miesto podstatných problémov slovenského zdravotníctva tieto sny, ktorými nás zabávala, či už laikov, ale hlavne odborníkov, situácia v slovenskom zdravotníctve sa postupne zhoršovala, chcem vás informovať, dámy a páni, hovoril som to pri štátnom rozpočte, že dlh štátnych nemocníc koncom tohto roka pohodlne prekročí hranicu 400 mil. eur a bez mihnutia oka, rovnomerným tempom zhruba 100 mil. eur ročne narastá ďalej. Je to veľmi vážna situácia, ktorou sa akosi vláda nezaoberala, a pán minister Kažimír sa tvári, že je to problém, ktorý sa ho netýka. Aspoň tak sa k tomu postavil v návrhu štátneho rozpočtu, ktorý Národná rada hlasmi kolegov zo SMER-u schválila.
Blížiace sa voľby ale prinútili nakoniec ministra Čisláka riešiť aj také ľúbenejšie opatrenia, spomeniem dva. Tým prvým, spomeniem dve opatrenia, tým prvým opatrením bolo, že sa vláda druhýkrát pokúsila - prvýkrát to bola prvá Ficova vláda, teraz druhá Ficova vláda - zakázať poplatky v ambulanciách. Hovorili sme už tom veľa, škoda, že tu nie je môj kolega pán poslanec Blanár, ktorý nás z tohto miesta presviedčal, že sa už nebudú vyberať poplatky v ambulanciách. No tak zájdite na prvú ambulanciu a zistíte, že, žiaľ, som mal pravdu, keď som povedal, že zákon je napísaný zle, akurát sa poplatky premenujú. Premenovali sa, kritizuje to aj pán prezident Kiska.
No a druhý populistický zákon, ktorý mal byť takou čerešničkou na šľahačke torty SMER-u v zdravotníctve, je zákon o odmeňovaní sestier a zdravotníkov v nemocniciach. Minulý týždeň sme o ňom rokovali v pléne. No zákon, ktorý mal vyvolať všeobecnú radosť a potešenie u sestier a zdravotníkov, vedie k hromadným výpovediam sestier v štátnych nemocniciach, podotýkam, v štátnych nemocniciach. A myslím, že už ďalej ani nemusím analyzovať zákon, aby som povedal, že nebol dobre pripravený, nebol dobre predrokovaný, nie je krytý reálnymi peniazmi. No a záverom môžem povedať už len toľko, že to, aký je v podstate odpočet druhej vlády Roberta Fica v zdravotníctve, to je v podstate identické a totožné s odpoveďou na otázku, v akej situácii sa dnes nachádza slovenské zdravotníctvo. Musím konštatovať, že sa nachádza v situácii horšej, v akej bolo pred štyrmi rokmi, vláde sa nepodarilo ani zrealizovať veľké nadčasové cez funkčné obdobie siahajúce projekty, ani stabilizovať rezort tak, aby sa nezadlžoval, ani stabilizovať zdravotníckych pracovníkov tak, aby neodchádzali zo zdravotníctva, ani vyriešiť pálčivé problémy pacientov, čo sa týka výšky poplatkov.
Čiže otázka, čo urobila vláda SMER-u za štyri roky v zdravotníctve, je totožná s odpoveďou na otázku, v akej situácii sa nachádza slovenské zdravotníctvo. V zlej situácii sa nachádza.
A to, čo si asi všetci zapamätáme ako pachuť z týchto štyroch rokov vládnutia SMER-u v zdravotníctve, sú neuveriteľné škandály svedčiace o organizovanom tunelovaní verejných zdrojov v zdravotníctve nominantmi strany SMER cez spriaznené firmy, ktorého sme boli svedkami v ostatnom roku. Skóre: deväť verejných funkcionárov odišlo zo svojich funkcií pre vážne podozrenia z klientelistického a korupčného správania, osem konkrétnych osôb bolo obvinených políciou pre nezodpovedné hospodárenie, pre vážne podozrenie z toho, že tunelovali verejné zdroje. Musím povedať, že odhalilo sa niečo, čo pán prezident Kiska pomenoval zdravotníckou mafiou, neviem, či sa vám páči alebo nepáči tento výraz, faktom je, že boj s touto zdravotníckou mafiou táto vláda ani len nezačala. Okrem niekoľkých kozmetických opatrení, ktorými sa prezentovala, že ich ide urobiť, a boj s touto zdravotníckou mafiou bude čakať na nasledujúcu vládu. Keď v nej ale bude pokračovať SMER v zdravotníctve v podobnom štýle, neočakávajme žiadne výrazné zlepšenie, ani čo sa týka kvality a úrovne zdravotnej starostlivosti, ani čo sa týka organizovaného tunelovania verejných zdrojov v zdravotníctve.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Všetkým pekné ráno. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vrátiť sa k tým, čo sme, k tomu, čo sme včera prerušili, a to je názov, pracovný názov zákona - odpočet vlády. Včera vystúpil pán poslanec Mičovský, ktorý rovnako ako pán poslanec Novotný, ktorí, ak by platil tento zákon, ukázali, ako by to mohlo fungovať, ako by mohlo fungovať zhodnotenie toho, čo táto vláda tomuto parlamentu, a teda aj občanom sľúbila. Dovoľte teda aj mne zhodnotiť oblasť, ktorej sa venujem počas toho, ako som, ako som bol, ako som mal, ako som uplatňoval svoj mandát, a to bola hlavne oblasť právneho štátu a spravodlivosti.
Keď sa pozriem na programové vyhlásenie vlády, časť spravodlivosť, v prvom rade musím skonštatovať, že táto vláda nemala nejakú veľkú ambíciu zlepšiť alebo reformovať súdnictvo, prokuratúru či samotnú všeobjímajúcu spravodlivosť. Nechcem to nejako zbytočne predlžovať, pokúsim sa byť čo najviac faktografický a prípadne, kolegovia, najmä z vládnej strany, keď si otvoríte vaše programové vyhlásenie, počnúc stranou 35 nájdete na ďalších dvoch, troch stranách to, čo ste mali urobiť a to, čo ste sčasti urobili, ale z veľkej, drvivej časti ste neurobili.
Poviem, budem sa snažiť ísť odsek po odseku a tam vám, tam ukázať a dať verejnosti ešte raz na vedomie, čo ste v tejto vláde sľúbili. V prvom rade hneď v prvom odseku hovoríte o tom, že chcete mať optimálnu mieru právnej istoty. Keď sa pozriem na legislatívnu smršť, na úvod volebného obdobia a najmä teraz k záveru, tak len ťažko možno hovoriť o nejakej istote, a už vôbec nie optimálnej. A keď sa pozrieme špeciálne na zákony o sociálnom poistení, ktoré sa menia spravidla tri alebo štyrikrát za rok, tento sľub proste nebol naplnený.
Rovnako to platí hneď v ďalšej časti, a to je podpora, prijatie takých opatrení, ktoré obnovia dôveru v právo a v súdnictvo.
Dámy a páni, dnes čelíme najväčšej nedôvere v súdnictvo v histórii Slovenska. Nezachytil som nejaké zásadné opatrenia na zvýšenie dôveryhodnosti. Práve naopak, to, čo sa dialo a čo sa deje, je práve proti dôveryhodnosti súdnictva, a teda zvyšovanie nedôveryhodnosti. Dnes to posledná štatistika hovorí, čo je podľa mňa zarážajúcejší fakt, ako 74 % nedôveryhodnosti je, že úplne dôveruje súdnictvu len 2 % ľudí. To znamená, dvaja zo sto na 100 % sú presvedčení o tom, že súdy budú rozhodovať spravodlivo.
Ďalej hovoríte o zabezpečení účinnej ochrany základných práv a slobôd. A to mi príde trošku úsmevné, keď si zoberiem, že tento parlament mal problém vypočuť ombudsmanku, vypočuť si ombudsmanku s jej správou. Ak ma pamäť neklame, tak správu, ktorú predložila ku koncu roku, sme prerokovali až o rok a pol. Absolútna ignorácia toho, kto chráni ľudské práva.
Sľúbili ste tiež, alebo vláda sľúbila predchádzanie, aha, dôležitým zmenám bude predchádzať rovnocenný dialóg so zainteresovanými stranami, sociálnymi partnermi a odbornou širokou verejnosťou, vrátane účasti zástupcov sociálnych partnerov. Symbolickým príkladom nech nám je zmena infozákona, ktorá sa robila, ak ma pamäť neklame opäť, dva roky. Niekedy v marci tohto roku sme dospeli, alebo táto vláda dospela spolu s mimovládkami k zneniu, ktoré bolo kompromisné a ktoré všetci označovali, dokonca aj mimovládky, za veľký krok vpred. Nakoniec do parlamentu prišla iba vykastrovaná verzia v podobe troch strán transpozície smernice. Nič iné. Dialóg v jednej časti bol, a keď už bol, tak bol zbytočný.
A toto je podľa mňa najviac komické, vláda v snahe zabrániť zneužívaniu stratených foriem legislatívnych konaní prijíma prísnejšie legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov. Čiže aby sme predišli skrátenému konaniu, prijmeme rokovák alebo ktorú, právnych predpisov, no. My sme rokovák alebo vy ste, vládna strana, prijali rokovák bez toho, aby ste mali súhlas kohokoľvek z opozície, a pričom ste sľubovali, že vy ten súhlas bez toho to nepredložíte, bez toho to neurobíte. Vy ste to predložili, skrátenými konaniami ste nič neurobili, opakovane ste ich využívali a zneužívali na presadenie svojich záujmov, ktoré častokrát sa javili veľmi pochybné. Skrátené konania tak, ako boli doteraz, budú, budú sa stále zneužívať. Neexistuje žiadna sankcia za to, ak skrátené konanie porušíte.
Ďalej ste sľúbili, a teraz idem naozaj, nenachádzam nič, čo by bolo dodržané. Vypracujete, alebo vláda vypracuje novú koncepciu stabilizácie a modernizácie súdnictva, ktorá bude základom pre novú právnu úpravu. Super. Splnené. Ale kedy? Začiatkom, nie začiatkom, v marci, v apríli tohto roka. To, čo má byť na začiatok, podľa čoho by mala, malo prísť k reforme súdnictva, sme spravili ku koncu volebného obdobia a jedným z tých opatrení v rámci tohto materiálu je aj hodnotenie sudcov. Čiže ešte sľub v sľube ste nedokázali splniť, lebo to hodnotenie proste stále nemáme. A zhodujeme sa, že je nevyhnutné.
Sľúbili ste tiež, že ak sa budú robiť zásadné zmeny v súdnictve, tak budete komunikovať s odbornou verejnosťou, aj so zainteresovanými stranami a napríklad v podobe vyšších súdnych úradníkov. Vyšší súdni úradníci boli tri roky v štrajkovej pohotovosti. Tá komunikácia nieže nebola, ona bola, ona bola záporná. Vy ste, vláda čakala do poslednej chvíle, naťahovala vyšších súdnych úradníkov alebo súdny aparát (nie sudcov) až do posledného, do poslednej chvíle, kedy im na konci volebného obdobia pridala peniaze. Tri roky títo ľudia nemali peniaze, tri roky sa nechali opantať sľubmi, na konci ste sa nejako dohodli a podľa tej dohody, keď som si ju pozeral ja, tak mi prišlo, že opäť budúci rok nebudú peniaze na to, čo oni vyžadovali. Žiaľ, zalepili ste im ústa.
Ďalej sľubovali ste obnovenie dôvery v súdnictvo, opakovane. Zabezpečenie práva pre každého na nezávislý a nestranný súd. Zvýšenie vymožiteľnosti práva. Neviem, či si niekto z praxe alebo aj bežný občan myslí, že sa zvýšila vymožiteľnosť práva, lebo ja si myslím práve opak. Stále je možné, dobrým príkladom je spoločnosť s ručením obmedzeným, jedna z najbežnejších foriem podnikania, kedy ak konateľ sa vzdá funkcie, alebo inak; konateľ uzavrie nejaký obchod, dostane plnenie, nebude zaplatené spoločnosti. Spoločnosť si, samozrejme, svoje plnenie vymáha. Žiaľ, eseročka prevedie buď všetok svoj majetok, prípadne obchodný podiel, prípadne, ak sa konateľ vzdá, eseročka by sa mala vymazať. Nič ďalej. Bodka. Plnenie zobrali, ale nezaplatia. Úplne bežná prax v dnešnom podnikateľskom svete. S týmto sa nič neurobilo. Zodpovednosť tých, ktorí konajú, je stále neefektívna.
Prichádzam k prvému opatreniu, ktoré ste splnili, a to je zásadná revízia Občianskeho súdneho poriadku. Tuto treba pochváliť, áno, prišlo ku rekodifikácii alebo k rozdeleniu kódexu na tri kódexy, tento počin je dobrý, ja dúfam, že bude fungovať, že si ho sudcovia, hlavne oni osvoja, a tu by som aj skončil s tou chválou.
Nechcem ani hovoriť nejako extra o tom, že vláda sľúbila posilniť nezávislosť, nezávislosť súdnej moci od moci politickej. Myslím, že každý zainteresovaný vie, že je to úplne opačne.
Sľúbené opatrenie, zameranie sa na alternatívne tresty, okej, náramky, dobrá vec. Aspoň voľačo.
V oblasti ochrany rodiny vláda nanovo definuje priestor na intervenciu štátu. Okej, to sa stalo, ja s tým mám, a nemám s tým vlastne problém, toto ma až tak v tejto chvíli netrápi. Potom je tu niekoľko odsekov, kde sa stále dookola opakuje dôveryhodnosť, vymožiteľnosť, nezávislosť. Tu aj skončím, pretože sú to len naozaj všeobjímajúce frázy a po štyroch rokoch sa dá konštatovať, že 90 % z toho, čo bolo sľúbené v oblasti justície, nebolo naplnené a možno podčiarknuté, zrátané, ak si zoberiem tri opatrenia alebo tri sľuby, ktoré boli splnené sčasti justície oproti asi 15, 16 odsekom nedodržaného, 16, 3, 16:3 v neprospech sľubov.

Ďakujem veľmi pekne, vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne, ctení kolegovia, návrh zákona, ktorý sme pod vedením a gesciou Mira Kadúca a pána kolegu, ktorý práve dohovoril, predložili, je podľa mňa veľmi dôležitým. Dáva nám totiž dve možnosti. Prvá možnosť naozaj dať vláde priestor a zároveň ju konfrontovať s tým, ako dokáže plniť svoje vlastné programové vyhlásenie, a to aj do budúcnosti a druhá je možnosť nám ako opozícii, keďže takéto vyhodnotenie plnenia s výnimkou nejakého odfajkávania sociálnych balíčkov pred televíznymi kamerami, ktoré sú vždy pustené, v zásade neexistuje. Ja som pôvodne neplánoval vystúpiť v tejto rozprave, avšak keď som počul včerajšiu a dnešnú rozpravu a uvedomil som si, že nikto z kolegov nedáva odpočet úspechov vlády v ekonomickej oblasti, tak som sa rozhodol, že aspoň v dvoch pomerne úzko vymedzených témach sa tento odpočet pokúsim dať a pokúsim sa tým teda demonštrovať, ako by vyzeralo fungovanie zákona, ktorý predkladáme, v praxi. Ako by to vyzeralo, keby vláda naozaj musela dávať odpočet plnenia svojho programového vyhlásenia.
Oblasti, na ktoré sa chcem zamerať, pritom sú určite tými najdôležitejšími. Rozhodne, keď sa spýtate ľudí, tak vám povedia, že zamestnanosť, pracovné miesta a roztváranie rozdielov medzi ľuďmi v sume sú tými dvoma najdôležitejšími problémami, ktoré sa objavujú v prieskumoch verejnej mienky, objavujú sa v diskusiách s občanmi, keď chodíme po Slovensku a keď sa s nimi rozprávame. A práve tu musím povedať, že vláda podala najslabší výkon.
Ak by sme sa zamysleli nad tým, ako bude raz hodnotené historikmi, dejepiscami obdobie tejto vlády Roberta Fica, tak na jednej strane musíme povedať, že určite budú niektoré stránky jeho vlády hodnotiť pozitívne. Určite budú pozitívne hodnotiť kvalitu jeho politického marketingu, to, ako dokázal vyzametať počas celých štyroch rokov s opozíciou, to, ako dokázal uchopiť a vykonávať moc v štáte, čo robil naozaj v podstate bez zaváhaní, dalo by sa povedať, takpovediac až bez kontroly.
Tak isto mu budú musieť nechať aj to, že sa mu podarilo udržať stabilitu verejných financií, napriek tomu, že dlh Slovenska naráža na hranicu dlhovej brzdy a napriek tomu, že sa našej ekonomike relatívne darí a zvyšuje sa aj napriek tomu zadlženie ľudí na Slovensku, len za tento rok dlh na každého občana stúpol o približne 300 eur, o viac než 300 eur. Treba povedať, že naozaj sa Slovensko blíži do doby, kedy v priebehu dvoch rokov, ak budú dodržané predsavzatia vlády, prvýkrát v histórii môže dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. A to nie je málo. Povedzme si úprimne, aj v čase, keď Slovensko malo 10-percentnú mieru hospodárskeho rastu, nemalo vyrovnaný rozpočet. Ani Ivan Mikloš, keď bol ministrom, nikdy nedosiahol vyrovnaný rozpočet.
Na druhej strane, keď sa chceme pozrieť, že v ktorých oblastiach vláda zlyhala, sú to v prvom rade štyri oblasti. A ja som presvedčený, že vláda vie, že v týchto štyroch oblastiach zlyhala, pretože to reflektuje. Reflektuje to jednak vo výmenách ministrov, ktorí sa striedali na rezortoch, ktoré spravujú tieto štyri oblasti a reflektuje to nakoniec aj na kandidátke strany SMER - sociálna demokracia, pretože práve ministri zodpovední za tieto rezorty sa na tú kandidátku nedostali. Tými rezortami sú spravodlivosť, o čom hovoril kolega Miro Kadúc, potom hospodárstvo a zamestnanosť, zdravotníctvo a školstvo. Zlyhania v týchto oblastiach boli také, že sa ministri menili ako na bežiacom páse, na hospodárstve traja počas jedného volebného obdobia, na zdravotníctve a školstve dvaja. A práve hospodárstvo, čo je téma, ktorá ľudí, (reakcie z pléna) traja dokonca, aj na školstve, a práve hospodárstvo, ktoré ľudí najviac trápi, pretože to je rezort, ktorý keď viedol Juraj Miškov, tak pomohol vytvoriť 50-tisíc pracovných miest na Slovensku, pomohol riešiť tú najzásadnejšiu otázku zamestnanosti a práce, tak práve ten rezort podal úplne zo všetkých najslabší výkon.
A ja chcem hovoriť o dvoch problémoch, ktoré si vláda dala vo svojom programovom vyhlásení a pritom ich nedokázala riešiť. A to sú problémy rovnosti, spoločnosti a problém zamestnanosti. Za 20 rokov striedavej vlády ľavicových a pravicových vlád na Slovensku sa na Slovensku poroztváralo obrovské množstvo nožníc. Pootvárali sa nožnice medzi jednotlivými regiónmi, poroztvárali sa nožnice medzi ľuďmi, poroztvárali sa nožnice medzi pravidlami, zákonmi a ich dodržiavaním. Bohužiaľ, hoci si strana SMER vo svojom programovom vyhlásení kládla za cieľ to, čo je pre ľavicové strany obvyklé, posilňovať rovnosť spoločnosti, je to prvá oblasť, v ktorej fatálne zlyhala.
Roztvárajú sa nožnice takmer na všetkých frontoch, kde si vláda predsavzala, že tieto nožnice bude zatvárať. Výrazne sa roztvorili nožnice medzi bohatými a chudobnými. Bohatí sú ešte bohatší a chudobní sú ešte chudobnejší. Prehlbujú sa rozdiely medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska. Roztvorili sa nožnice medzi občanmi a politikmi. Taká medzera, taká obrovská nedôvera voči politikom na Slovensku nikdy neexistovala, aká je dnes. Roztvárajú sa nám nožnice v ďalších oblastiach, nožnice medzi počtom škôl a medzi kvalitou, ktorú na druhej strane vo vzdelaní poskytujú. Zahraničná politika vlády roztvára nožnice medzi Slovenskom a Európou. Znovu sa roztvárajú nožnice medzi poctivými ľuďmi a papalášmi, medzi schvaľovanými zákonmi a vymožiteľnosťou práva. Roztvárajú sa nožnice medzi tým, čo ľudia na jednej strane do systému vkladajú a na druhej strane, čo z neho môžu čerpať. Veď aj samotné sociálne balíčky vlády sú vlastne priznaním, že v desiatkach oblastí vláda zlyhala. Riešenie chudoby, drahé lieky, najvyššia DPH na potraviny v strednej Európe, nízka materská, nedostatok škôlok. Keby toto vláda dokázala za štyri roky riešiť, nemusela by prijímať sociálne balíčky. Sociálne balíčky sú dôkazom zlyhania vlády v týchto oblastiach.
Sociálne napätie a nerovnosť sa na Slovensku prehlbujú už celých 20 rokov a rovnako to bolo aj za posledné štyri roky vlády Roberta Fica. Vláda mala riešiť to, čo ľudí najviac trápi. Tri najväčšie problémy, ktoré ľudí na Slovensku trápia, sú nezamestnanosť, nespravodlivosť a beznádej. Nezamestnanosť zahŕňa približne 300-tisíc ľudí bez práce. Mnohí z nich sú bez práce už tak dlho, že v podstate pracovať ani nedokážu, stratili pracovné návyky a ak sa budú chcieť pracovať naučiť, budú musieť znova začínať od nuly. Avšak nejde len o nich. Okrem nezamestnaných máme na Slovensku stovky tisíc ďalších ľudí, ktorí síce prácu majú, ale každý deň do nej chodia s obavami, že ju stratia. A ďalšie stovky tisíc máme takých, ktorí napriek tomu, že do práce chodia, doslova žijú z ruky do úst, pretože ich mzda je taká nízka, že predstavujú pracujúcu chudobu. Ľudí, ktorí síce pracujú, ale zarábajú tak málo, že z toho nedokážu slušne vyžiť.
Nespravodlivosť v spoločnosti znamená, že ľudí frustruje rozkrádanie na tej najvyššej a zároveň na tej najnižšej priečke spoločenského rebríčka, že politici a oligarchovia, tí tam hore rozkrádajú krajinu vo veľkom, až tak, že tým ohrozujú samotnú podstatu demokratického zriadenia na Slovensku. A že zároveň tí dole, najmä tí neprispôsobiví, najchudobnejší občania znepríjemňujú život svojim susedom stovkami drobných priestupkov a krádeží, za ktoré nikdy nie sú poriadne potrestaní. A stredná trieda, poctiví ľudia, tí trpia. Tí musia poctivo platiť dane, musia poctivo platiť odvody, musia poctivo plniť všetky svoje povinnosti, musia dodržiavať zákony a nezostáva im nič, len sa prizerať, ako tí hore a aj tí dole tie zákony zneužívajú a obchádzajú a nikdy za to nie sú potrestaní.
Tretí najväčší problém - beznádej - je spoločným menovateľom týchto dvoch faktorov. Ľudia na Slovensku dnes nevidia skutočnú nádej, že by sa veci mali obrátiť k lepšiemu. Nevidia zmysel a ani priestor, že by sa sami mali podieľať na zlepšovaní spravovania našej krajiny. Ľudia na Slovensku vedia, že štát nefunguje. A to by nebolo to najhoršie, pretože ten štát by sa dal opraviť. Ale ľudia na Slovensku si už zvykli, že štát nefunguje a už ani neočakávajú, že by vôbec fungovať mal. Idú do nemocnice a automaticky si zbalia svoj toaletný papier. Ochorejú a automaticky po známosti zháňajú lekára, pretože vedia, že v nemocnici ho nedostanú, že nedostanú kvalitnú zdravotnú starostlivosť bez toho, aby ju nezháňali po známosti. To je absolútna rezignácia na dôveru voči štátu, že sa dokáže o občanov postarať a že dokáže poskytnúť kvalitné služby. To je to najhoršie, čo na Slovensku dnes máme.
Ľuďom nasľubovali istoty, ale nesľúbili im zlepšenie. A dokonca aj medzi, nožnice medzi tými sľubovanými istotami a medzi skutočnými istotami sa tiež roztvárajú.
Vláda si vo svojom programovom vyhlásení stanovila niekoľko cieľov v oblasti zamestnanosti a v oblasti rovnosti. Musím povedať, že samotné slovo rovnosť v zmysle sociálnej rovnosti nie je v programovom vyhlásení vlády použité ani raz, čo ma naozaj šokovalo. Avšak používajú sa tam rôzne alternatívy tohto slova. Sociálna súdržnosť, sociálna stabilita, rovnosť šancí, ani raz samotný pojem sociálna rovnosť. V preambule programového vyhlásenia si vláda stanovila desať základných cieľov a medzi nimi sú tri, ktoré sa priamo týkajú rovnosti a zamestnanosti.
Po prvé, zmiernením dopadov krízy posilniť istoty ľudí, štvrtý cieľ znížiť vysokú nezamestnanosť mladých ľudí a systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti a po ôsme, posilniť hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť spoločnosti.
A ja teraz, dámy a páni, dokážem, že vláda zlyhala v napĺňaní cieľa rovnosti a že vláda zlyhala v napĺňaní cieľa znižovania nezamestnanosti a že klesajúce čísla nezamestnanosti, ktoré nám prezentuje, sú len podvodom, sú len účtovným trikom, ktorý sa využil formou zmeny metodiky a že v skutočnosti nezamestnanosť na Slovensku neklesá a ak tieto účtovné triky odpočítame od vykazovania nezamestnanosti či už štatistickým úradom alebo úradom práce, tak nezamestnanosť na Slovensku neklesá, naopak, v niektorých sférach sa za štyri roky vlády Roberta Fica prehĺbila.
Začnime ale otázkou rovnosti, pretože rovnosť, sociálnu rovnosť a rovnosť v príjmoch predseda tejto vlády a vláda samotná riešili veľmi intenzívne. Možno si pamätáte, že druhá vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2002 až 2006 zaviedla rovnú sadzbu dane. Všetky sadzby dane, daň z príjmu fyzických a právnických osôb a aj daň z pridanej hodnoty sa zjednotili na 19 %. Ak nerátam zavedenie tzv. milionárskej dane z roku 2007, tak rovná daň vydržala až do druhej vlády ľavicového politika Roberta Fica, ktorý ju v roku 2013 definitívne zrušil. Najskôr sa zvýšila sadzba dane z príjmov právnických osôb na 23 % a zavedená druhá sadzba dane z príjmu fyzických osôb pre vyššie príjmové skupiny vo výške 25 % bola zavedená následne.
Tieto zmeny zapadali do rétoriky programového vyhlásenia vlády o zvyšovaní sociálnej súdržnosti, o potrebe znižovania rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Skutočnosť je však opačná. Zmeny v daňovej oblasti dopadli oveľa viac na chudobných. Chudobní platia viac daní a kvôli zmenám v daňovej oblasti sa nerovnosť v slovenskej spoločnosti za posledné štyri roky zvýšila, čo dokazujú samotné vládne inštitúcie v štatistikách, ktoré zverejňujú. Vláda totiž v rámci zmien v daňovo-odvodových zákonoch zaviedla ešte ďalšie dodatočné opatrenia, ktoré dopadli negatívne najmä na chudobných. Ide predovšetkým o zaťaženie dohodárov odvodmi. Na Slovensku si ešte v roku 2012 privyrábalo prácou na dohodu asi pol milióna ľudí. Z dát Sociálnej poisťovne vyplýva, že približne tretina dohodárov si týmto spôsobom privyrábala popri zamestnaní a viac ako tri štvrtiny zarábali do 200 eur mesačne, 90 % z nich menej ako minimálnu mzdu na dohodu. Dá sa teda predpokladať, že išlo najmä o nižšie príjmové skupiny, ktoré si takto snažili prilepšiť.
Do roku 2013 platili dohodári len priamu daň vo výške 19 % a ich zamestnávatelia odviedli do garančného a úrazového fondu sociálneho poistenia dokopy 1,05 % z hrubej mzdy.
S rokom 2013 však prišli spomínané zmeny v odvodoch a dohodári museli začať platiť rovnaké odvody ako klasickí zamestnanci. To znamená, že okrem 19 % dane, museli zamestnanci odviesť 13,4 % a zamestnávatelia až 35,2 % z hrubej mzdy. Ak sa potom zamestnávateľ rozhodol udržať rovnaké náklady na zamestnanie dohodára, znížil mu tým príjem pred zdanením na 65 %, teda na menej než 2/3 pôvodnej mzdy na dohodu. Zamestnávatelia však, samozrejme, nedokázali presunúť celé daňové bremeno na dohodárov, takže nasledoval druhý krok, ich prepúšťanie. Podľa štatistík Sociálnej poisťovne prinieslo zavedenie odvodov na dohody medziročný pokles o 200-tisíc kontraktov, čo predstavuje tretinu všetkých uzatvorených dohôd. Počet samotných dohodárov, keďže jeden dohodár môže mať jeden, ale aj viac kontraktov, poklesol o 25 %. Vplyv týchto zmien v daňovo-odvodom zaťažení - a tu sa dostávam k tej príjmovej rovnosti - spätne tento rok analyzovala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, nezávislý orgán nominovaný parlamentom a vládou. Tá s pomocou ekonometrického modelu a individuálnych dostupných dát posúdila okrem iného aj vplyv týchto opatrení na vývoj príjmovej nerovnosti spoločnosti. A viete, na čo prišli?
Na porovnanie použili dva najrozšírenejšie ukazovatele rovnosti v spoločnosti, tzv. Giniho index, ktorý zachytáva nerovnosť v príjmoch, čím je bližšie k jednotke, tým sú príjmy nerovnomernejšie rozdelené a Kakwaniho index, ktorý zachytáva progresivitu daňovo-odvodového systému. Vyššia hodnota znamená vyššiu mieru progresivity, čiže ľavicoví ekonómovia, ak to nie je oxymoron, by povedali, že je sociálne spravodlivejší.
Z výsledkov analýzy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť vyplýva, že aj napriek vládnej rétorike zmeny v daňovo-odvodových zákonoch za posledné štyri roky, páni kolegovia, neznížili príjmovú nerovnosť v Slovenskej republike, Giniho koeficient ostáva relatívne nízky na úrovni 0,27, ale naopak, celkovo zvýšili progresivitu daňovo-odvodového systému. Kakwaniho index daňovej progresivity sa znížil z 0,068 na 0,065.
Vidíme tak, že ľavicová vláda svojou rovnostárskou rétorikou nakoniec ešte zvýšila daňové zaťaženie nízko príjmových obyvateľov. Chudobní platia po zmenách, daniach a odvodoch za posledné štyri roky viac. To nehovorí Martin Chren, to nehovorí SKOK, to hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť na základe analýz konkrétnych dát.
Navyše do tejto analýzy ešte neboli započítané ďalšie opatrenia vlády. V roku 2012 bolo silne zvýšené degresívne zdanenie tabakových výrobkov o 2,59 %. Chudobní fajčia viac ako bohatí, ako ukazujú prieskumy a dáta, a preto zvýšenie dane z tabakových výrobkov sa ich dotkne viac ako bohatých. Vláda obmedzila nezdaniteľnú časť základu dane na manžela alebo manželku. Vláda zrušila plánované zrušenie koncesionárskych poplatkov, čo je daň na hlavu, ktorú platí každý bez ohľadu na výšku svojich príjmov a vláda zrušila zníženie dočasného zvýšenia DPH o jeden percentuálny bod, aj keď už pominuli poriadne dôvody na jej zvýšenie. Tieto opatrenia rovnako prispeli k relatívnemu presunu daňovo-odvodového zaťaženia na chudobných.
Na príklade Slovenska tak vidno, že vláda, hoci mala ľavicovú rétoriku snažiac sa zakryť diery vo verejnom rozpočte, vo výsledku siahla na príjmy tých najzraniteľnejších, tých najchudobnejších, tých sociálne najodkázanejších a z ich peňaženiek riešila problémy verejných financií.
Z pohľadu vlády to môže byť najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k potrebným peniazom predovšetkým v sociálnom štáte, ktorý je financovaný vysokým odvodovým zaťažením, ktoré ničí pracovné miesta a nepriamymi daňami ako daň z pridanej hodnoty. Na Slovensku totiž veľkú časť HDP, veľkú časť toho, čo sa na Slovensku za rok vytvorí, tvoria veľké zahraničné a silno kapitálovo vybavené spoločnosti, ktoré veľkú časť svojej produkcie vyvážajú do zahraničia. Toto je pridaná hodnota, na ktorú politici nemajú dosah na Slovensku a nedokážu ju zdaniť, preto musia brať zamestnancom, preto musia brať ľuďom.
Keď si zoberiete štatistiky, tak z celej eurozóny Slovensko má druhý najnižší podiel miezd na HDP. Časť bohatstva, ktoré sa na Slovensku vytvorí, ktorá ide k zamestnancom, je u nás, po Grécku, druhá najnižšia v eurozóne. Prečo? Pretože mzdy sú obrovsky zdanené, zatiaľ čo kapitál je zdanený veľmi nízko. Zo správy PricewaterhouseCoopers o platení daní - to nie je správa súkromnej firmy, to je jeden z indikátorov ročenky Doing biznis, ktorá hodnotí kvalitu podnikateľského prostredia - vyplýva, že celosvetový priemer daňového zaťaženia je 41 %, z toho daňové zaťaženie práce, firmy, zamestnávateľa je 16 % v priemere a zdanenie zisku spoločnosti je ďalších 16 % v priemere. Na Slovensku máme nadmerne zaťaženú prácu, nadmerne zaťažených ľudí, až 39 %, 39 % zaťaženie práce na Slovensku oproti 16 % svetového priemeru. A naopak, zdanenie zisku tvorí len 10 % celkového zaťaženia.
Dámy a páni, v prvej časti svojho prejavu som teda dokázal, že výsledkom štyroch rokov vlády Roberta Fica je nedodržanie záväzkov o sociálnej súdržnosti a o znižovaní rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Vláda svojimi opatreniami najmä v daňovej a odvodovej oblasti na trhu práce naopak viac zdanila chudobných, siahla do peňaženiek chudobných a z nich brala peniaze na pokrytie svojho hospodárenia. Trh práce, hospodárstvo, to, kde naša predchádzajúca vláda bola taká úspešná, tá oblasť, kde Juraj Miškov ako minister pomohol vytvoriť 50-tisíc nových pracovných miest. Úspešnosť politiky v tejto oblasti sa však dá merať aj inými indikátormi. Vláda sa zaviazala znižovať nezamestnanosť.
A teraz v druhej časti svojho prejavu dokážem, že vláda zlyhala v znižovaní nezamestnanosti a že dáta a štatistiky, ktoré využíva, sú len podvodom a klamom, že v skutočnosti nezamestnanosť na Slovensku neklesá, že za pozitívnymi číslami o nezamestnanosti sú len metodické zmeny v jej vykazovaní.
Dovoľte mi začať predstavením takého slova - neviem, koľkí z vás ho poznajú - doketizmus. Viete, čo je doketizmus? Doketizmus je známy ako heréza v kresťanstve, ktorá tvrdí, že Ježiš Kristus nezomrel na kríži, že len vyvolal zdanie svojej smrti, pretože jeho božská podstata nemohla uviaznuť v ľudskom tele. A ja mám taký dojem, že takáto dokézia pomaly, ale iste vplynula aj do nášho vykazovania nezamestnanosti a začíname mať doketickú mieru nezamestnanosti. Prečo? Prednedávnom priniesol dokonca aj ultrapravicový denník N článok, ktorý konštatuje, že všetky hlavné ekonomické údaje sú za terajšej Ficovej vlády lepšie, ako boli pri preberaní moci v roku 2012 a že sa miera evidovanej nezamestnanosti blíži k jednociferným číslam.
Ak sa spoľahneme len na prvý pohľad na štatistické údaje o zamestnanosti a nezamestnanosti, je to tak. Skutočnosť je však oveľa, oveľa prozaickejšia a menej optimistická, než deklaruje ministerstvo práce a osobitne vláda Slovenskej republiky, ktorá neustále pripomína nejakých 60-tisíc vytvorených pracovných miest, kde, zopakujem, aj keby tých 60-tisíc vytvorených pracovných miest za štyri roky vlády Roberta Fica bola pravda, tak my sme za necelé dva roky vytvorili 50-tisíc pracovných miest a boli sme teda úspešnejší. Ale ani tých 60-tisíc pracovných miest vlády Roberta Fica nie je pravdivých. Dokonca aj keď povieme, že išlo o nejakých 60-tisíc dočasných pracovných miest, aj to je spochybniteľné. To sa len vytvára to zdanie, tá dokéza, že je to tak.
Zoberme si najprv čísla o zamestnanosti. Zdrojom zisťovania, a to jediným zdrojom zisťovania miery zamestnanosti na Slovensku je výberové zisťovanie pracovných síl, v ktorom sa štvrťročne zisťuje kľúčový údaj pre enumeráciu miery zamestnanosti, a to je počet pracujúcich osôb.
Počet zamestnancov sa zisťuje aj v iných štatistických zisťovaniach, napr. v podnikových štvrťročných výkazoch cez informačný systém o cene práce. Avšak ten počet pracujúcich jedine cez výberové zisťovanie. Pozrime sa na vývoj počtu pracujúcich, tak ako ho vykazuje Štatistický úrad Slovenskej republiky vo svojom zisťovaní.
Rád by som vám, ťažko sa prednášajú tabuľky, dovoľte mi povedať, výrazné zvýšenie počas vlády Roberta Fica, počtu zamestnaných sa prejavilo trikrát za celé obdobie vlády Roberta Fica. V druhom a treťom štvrťroku 2014 o 22 %, medziročne a v druhom štvrťroku 2015 o 24,8 % medziročne. Ten skok v počte pracujúcich medzi prvým a druhým kvartálom 2014 je extrémne zvláštny a treba sa pozrieť, v čom tkvie čaro päťnásobne zvýšeného prírastku pracujúcich voči prvému kvartálu 2014, voči situácii rok predtým. Lebo je rozdiel, že či naozaj na Slovensku pribudli pracujúci, alebo či išlo o nejaký administratívny zásah, ktorý zvýšil počet vykazovaných osôb, ktorí pracujú, oproti minulosti.
No faktom je, že došlo k metodickým zmenám. Štatistický úrad zahŕňa od druhého štvrťroka 2013 vo výberovom zisťovaní pracovných síl, zahŕňa aj osoby, ktoré vykonávajú aktivačné práce. Tie sa dovtedy ako pracujúci nevykazovali. Aktivačné práce sú vykonávané zväčša formou menších obecných služieb, a preto tlak na vykonávanie menších obecných služieb spôsobený novým zákonom o pomoci v hmotnej núdzi č. 417/2013, preto sa vláda tak snažila čo najviac ľudí zahrnúť do aktivačných prác a ktoré účinky sa začali v štatistikách prejavovať práve od druhej polovice roku 2014 a ovplyvňovali rast zamestnanosti aj bez toho, aby sa reálne vytvorilo čo i len jedno skutočné pracovné miesto na Slovensku.
Tento skok v počte pracujúcich je neprehliadnuteľný a ťažko vysvetliteľný bez podrobnejších údajov, ale keď sa pozrieme na podrobnejšie tabuľky, dajú sa tie podrobnejšie údaje získať. Porovnávaciu bázu v celom svojom prejave hovorím, používam ako druhý štvrťrok 2012, pretože vtedy došlo k striedaniu vlády Ivety Radičovej vládou Roberta Fica, a tu možno kvantifikovať teda, že v akom stave bola preberaná krajina vládou Roberta Fica, ktorá sa v programovom vyhlásení zaviazala znižovať mieru nezamestnanosti.
Výberové zisťovanie pracovných síl za druhý kvartál rokov 2014 a 2015 uvádza v publikácii Štatistického úradu Slovenskej republiky nasledujúce fakty. Vláda Roberta Fica tvrdí, že zvýšila počet zamestnancov, počet pracovných miest na Slovensku o 63 200 osôb. Z nich však 8 100 tvoria ľudia, ktorí migrovali za prácou do zahraničia. Čiže ľudia, ktorí na Slovensku prácu nedostali a museli sa odsťahovať za hranice, to je 8 100 ľudí z tých 60, ktoré si vláda Roberta Fica prisvojuje ako úspech. No a ten zvyšný nárast počtu zamestnancov vo výške 56,1-tisíc osôb je z 95,9 % spôsobený nárastom dočasnej a príležitostnej práce, z ktorej 30,3 % tvoria aktivačné práce a 69,7 % tvorí dočasná a príležitostná práca.
Čiže zhrňme si to. Vláda Roberta Fica sa tvári, že vytvorila 63-tisíc pracovných miest. Z toho ale 8 100 sú ľudia, ktorí sa odsťahovali za prácou do zahraničia a štvrtina sú ľudia, ktorí nepracujú reálne, chodia len na aktivačné práce. To nie sú skutočné pracovné miesta. A ten ďalší zvyšok, to je len dočasná a príležitostná práca, nie skutočné pracovné miesta. Počet zamestnaných osôb sa teda na Slovensku zvýšil o 56,1-tisíca, ale vytvorilo sa v skutočnosti za štyri roky vlády Roberta Fica len 2 300 stálych pracovných miest. Len 2 300 stálych pracovných miest za štyri roky oproti 50-tisícom, ktoré sa vytvorili, keď ministrom hospodárstva bol Juraj Miškov za rok a pol.
Aby ste si nemysleli, že vymýšľam, toto sa konštatuje aj v publikácii štatistického úradu za druhý kvartál 2015, citujem: "Z hľadiska stability zamestnania rast počtu pracujúcich bol opätovne spôsobený prírastkom dočasne a príležitostne pracujúcich osôb o 30,3 % a aktivačných prác o 34,5 %."
Ďalej uvediem ďalšiu tabuľku. Bilancia zamestnanosti na Slovensku. Pracujúcich celkovo bolo 2 416-tisíc. Pracujúcich bez pracujúcich v zahraničí 2,2 mil. a pracujúcich bez pracujúcich v zahraničí a bez aktivačných prác 2 211 300. Z tejto tabuľky sa dá ľahko určiť počet osôb, ktoré pracujú v zahraničí a počet osôb na aktivačných prácach a počet skutočne zamestnaných. To, samozrejme, stavia rast počtu pracujúcich do iného svetla, ako ho predstavuje vláda a pán premiér, lebo ide o prevažne rast založený na zmene metodiky vykazovania počtu pracujúcich. A za to treba poďakovať súdruhom z Medzinárodnej organizácie práce, ktorá metodicky zastrešuje výberové zisťovanie pracovných síl. Kto má najlepšie kontakty na Slovensku na Medzinárodnej organizácii práce? Strana SMER, ktorá presadila zmenu metodiky.
Je pravda, že za pracujúceho sa považuje osoba, ktorá v referenčnom období vykonáva aspoň jednu hodinu akúkoľvek prácu za mzdu, plat alebo iný druh odmeny. Ale ja som si naozaj nie istý, či aktivačný príspevok a aktivačné práce spĺňajú túto podmienku. Za vlády Ivety Radičovej sa títo ľudia nevykazovali medzi zamestnaných. Nevykazovali sme ich do štatistík, že sme vytvorili ďalšie pracovné miesta. To sme mali desiatky tisíc ľudí, ktorí pracovali na tých hradkách, ktorí pracovali na obnove hradov s pomocou nezamestnaných, čo je projekt, ktorý rozbehol Daniel Krajcer. Nefalšovali sme štatistiky týmito ľuďmi.
O skutočnej úspešnosti politiky zamestnanosti od prebratia vlády Roberta Fica do konca druhého štvrťroka 2015 hovoria nasledujúce dáta. Počet pracujúcich rástol, môžem vám ich ukázať, ten rozdiel voči druhému kvartálu 2012 v roku 2015 tvorí až -9,9 %, mínus. Mínus 9 900 osôb, pardon.
Počet pracujúcich rástol vďaka zvýšenej migrácii za prácou do zahraničia. Počet zamestnancov rástol z dôvodu dočasného prechodného zamestnania a z dôvodu zahrnutia aktivačných prác ako formy zamestnanosti. Samozamestnané osoby ovplyvnili vývoj počtu pracujúcich veľmi málo, iba o 5 900 pracovných miest za tri roky. Pri klesajúcej miere nezamestnanosti, ktorú vykazuje štatistický úrad aj úrad práce, v skutočnosti na Slovensku klesol počet stálych pracovných miest voči druhému kvartálu 2012 o 9 900 osôb. Klesol počet stálych pracovných miest za štyri roky vlády Roberta Fica. Čiže čo máme povedať o takejto politike zamestnanosti vlády Roberta Fica, ktorej hnacím motorom sú nezamestnaní, ktorí vykonávajú aktivačné práce, krátkodobé zamestnania a to, že zúfalí Slováci musia odchádzať za prácou do zahraničia?
Na toto máme byť hrdí? Týmto sa chceme chváliť? To je tá dokézia rastu zamestnanosti, v ktorej na jednej strane vláda tvrdí, že miera nezamestnanosti klesá a na druhej strane počet pracovných miest, počet pracujúcich na Slovensku sa znižuje. To je to, že Ježiš na kríži zomrel, aj nezomrel. To je debakel ministra hospodárstva, ktorý bol tak neschopný za Ficovej vlády, že ho trikrát museli meniť. To je debakel ministra práce, pretože ako inak sa má hodnotiť kvalita práce ministra práce, ak nie v stabilite zamestnania, ak nie v tom, že na Slovensku majú ľudia istú, dobrú aj dobre platenú a stabilnú prácu? Veď stabilita bolo to čarovné slovíčko, ktorého sme sa napočúvali do aleluja za posledné štyri roky. Tak, vážení, stabilita sa znížila, nestabilita rastie aspoň v oblasti zamestnanosti.
Je teda možné, aby som zhrnul túto prvú časť, prvý bod témy nezamestnanosti, že na Slovensku vzniklo 60-tisíc nových pracovných miest podľa vlády Roberta Fica, avšak časť týchto pracovných miest vznikla v zahraničí, keď zúfalí Slováci museli odísť za prácou. Najväčšia časť nie sú skutočné pracovné miesta, len dočasná príležitostná práca, keď si Slováci nevedia nájsť dobrú robotu a preto si musia len privyrábať a zvyšok, veľká časť sú aktivačné práce, ktoré nie sú skutočnou robotou, sú len verejnými prácami prideľovanými nezamestnaným.
Dovoľte mi teraz pozrieť sa bližšie na zúbok ďalšiemu z cieľov programového vyhlásenia vlády Roberta Fica, a to je cieľ znižovať dlhodobú nezamestnanosť. Konkrétne bod 4 preambuly, systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti. Je známym faktom, že bolestivým miestom v slovenskej politike zamestnanosti je dlhodobá nezamestnanosť, ktorú sa zatiaľ nedarí zvládať. Trh práce na Slovensku potrebuje nový impulz na absorbovanie tej ťažko zamestnateľnej pracovnej sily. Ja mám na toto jeden taký možno alternatívny pohľad, s ktorým sa možno veľa ľudí so mnou nebude zhodovať. Ale vždy som tvrdil, že dnes sa na dlhodobo nezamestnaných, aj na tých Rómov pozeráme hlavne ako na náklad, na mínusovú položku, ktorá nás stojí peniaze a stále ich tam musíme tlačiť. Pre mňa je práve toto oblasť, ktorá skrýva najväčší potenciál Slovenska. Predstavte si, že by sme dokázali tých 200-tisíc nezamestnaných využiť, že by sme im dokázali dať prácu, dokázali by sme ich integrovať do spoločnosti, dokázali by sme im vrátiť pracovné návyky. To je najväčšia zásobáreň rastu HDP, výberu daní, všetkého, kde sa Slovensku môže dariť.
Z tabuliek štatistického úradu a úradu práce je zrejmé, že miera dlhodobej nezamestnanosti narastala aj v roku 2013, narastala aj v roku 2014 a náznak drobučkého poklesu dlhodobej miery nezamestnanosti nastal až v druhom kvartáli 2015. Podľa výberového zisťovania pracovných síl je dokonca situácia v miere dlhodobej nezamestnanosti odlišná. Podľa VZPS je miera evidovanej nezamestnanosti vyššia ako podľa merania ústredia práce a výrazne klesá v roku 2015.
Opäť sa ale škriatok, problém skrýva v zmene metodiky. Túto zmenu ale vieme kvantifikovať. Ide opäť o započítanie osôb vykonávajúcich aktivačné práce medzi pracujúcich. Ak eliminujeme metodickú zmenu, potom je situácia odlišná. Bez započítania tejto metodickej zmeny je fakt taký, že dlhodobých nezamestnaných, oproti koncu vlády Ivety Radičovej, je po štyroch rokoch na Slovensku o 1 200 viac. Priemerná ročná dĺžka evidencie navyše stúpla. Čiže aj pri miere dlhodobej nezamestnanosti, kde si vláda strany SMER dala za cieľ jej znižovanie, sa bez podvodov, bez účtovníckych trikov a bez zmeny metodiky tento cieľ naplniť nepodarilo. Naopak, dlhodobo nezamestnaných je na Slovensku o 1 200 viac na konci obdobia vlády Roberta Fica.
Miera evidovanej nezamestnanosti. Doteraz som ukázal, že sa nevytvorili reálne pracovné miesta, že dlhodobá nezamestnanosť vzrástla. Pozrime sa na mieru celkovej evidovanej nezamestnanosti. Takto, že ak ste ekonómovia a trošku sa v tom vyznáte, tak tie nekonečné debaty o tom, ako zisťuje mieru nezamestnanosti štatistický úrad a ako úrad práce, sociálnych vecí rodiny, majú svoje čaro. To spočíva v tom, že hoci to obidvaja merajú úplne inými spôsobmi, úplne inými nástrojmi, tak vo svojich hodnotách sa za posledné roky priblížili tak blízko, že je to až čudné. Len niekoľko rozdielov v metodike zisťovania a dajme bokom, že v jednom prípade ide o nezamestnaných, ktorí sa zaradia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, čiže tých, čo sa prihlásia na úrade práce a v druhom prípade sa to robí výberovým zisťovaním. Čiže anketári štatistického úradu chodia za ľuďmi a na uliciach sa ich pýtajú, že či pracujú, alebo či nepracujú. Do štatistického zisťovania sa za nepracujúce osoby považujú:
- osoby na rodičovskej dovolenke, čo je zhruba 80-tisíc osôb, títo nie sú zaradení do evidencie nezamestnaných na úradoch práce,
- osoby, ktoré v referenčnom týždni vykonávali aspoň jednu hodinu platenú prácu,
- osoby, ktoré v mesiaci majú príjem zo zárobkovej činnosti vo výške 75 % životného minima ostávajú v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Čiže aj keď pracujú, ale zarábajú príliš málo, zostávajú v evidencii uchádzačov.
Osoby vykonávajúce aktivačné práce sú považované za pracujúce osoby v štatistickom systéme a len časť z nich je považovaná za nedisponibilné osoby v systéme ústredia práce. Napríklad v druhom kvartáli 2015 bolo v štatistickom systéme za pracujúcich považovaných 63,6-tisíc osôb vykonávajúcich aktivačné práce a len 14,3-tisíc z nich bolo považovaných za nedisponibilných. Teda rozdiel je na hranici 50-tisíc ľudí medzi štatistickým úradom a úradmi práce. Už len z týchto rozdielov v metodike možno usúdiť, že je zázrak, že vykazované hodnoty nezamestnanosti sú takmer totožné, aj podľa štatistického úradu aj podľa úradu práce.
Druhý problém pri vykazovaní miery nezamestnanosti je zase určenie ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Ten rozdiel medzi ÚPSVaR-om a štatistickým úradom sa ešte v roku 2004 pohyboval na úrovni 40-tisíc ľudí a znížil sa do roku 2014 na 24-tisíc. Tým, že nastavíme, keďže miera nezamestnanosti sa meria podielom ľudí, ktorí sú bez práce alebo tvrdia, že sú bez práce, na celkovom množstve ekonomicky aktívneho obyvateľstva, keď upravíme počet ekonomicky aktívneho obyvateľstva, môžeme opticky, metodicky upravovať aj mieru nezamestnanosti, tváriť sa, že je nižšia.
Odhady ekonomicky aktívneho obyvateľstva ÚPSVaR alebo teda toho človeka, ktorý na ÚPSVaR-e robí, sú pritom konzervatívne oproti štatistickému úradu a paradoxne z toho dôvodu je miera vykazovanej evidovanej nezamestnanosti z dôvodu počtu ekonomicky aktívnych osôb ešte možno o trošku vyššia, než by v skutočnosti mala byť na úrade práce.
Čo sa ale stalo za posledné štyri roky? Najprv, pokiaľ sa týka samotnej metodiky zisťovania miery evidovanej nezamestnanosti, došlo v priebehu vlády Roberta Fica k zásahom do spôsobu zaraďovania do evidencie, ktorých dopad je len veľmi ťažké kvantifikovať. V skratke možno povedať, že sa zaviedla akási čakacia doba, kým sa žiadateľ o zaradenie v skutočnosti aj zaradí do evidencie a vznikol preto posun pri vykazovaní prítoku nezamestnaných. To má za následok napríklad takýto jav: ak sa pred rokom 2013 niekto prihlásil do evidencie nezamestnaných do siedmich dní od vzniku nezamestnanosti, tak sa tam zaradil ku dňu skončeniu pracovného pomeru. Teraz platí, že sa čaká 7 dní a ak žiadateľ počas týchto 7 dní napríklad ochorie, tak ho medzi nezamestnaných už nezaradia, čím si opticky pomáhajú.
Druhá vec je zaradenie časti aktivovaných nezamestnaných medzi nedisponibilných nezamestnaných. Tým, že zhruba 15-tisíc ľudí, ktorí chodia na aktivačné práce, zaradili medzi ekonomicky neaktívnych, došlo k metodickej zmene, ktorú ak eliminujeme, tak sa zvýši miera evidovanej nezamestnanosti na úradoch práce v roku 2014 a 2015 zhruba o pol percentuálneho bodu. Ak sa zbavíme tejto metodickej zmeny, tak nezamestnanosť podľa úradu práce je o pol percenta vyššia, než vykazuje vláda Roberta Fica.
Keď si zoberieme čísla zo štatistického úradu podľa výberového zisťovania pracovných síl, tak ten pokles nezamestnanosti v druhom kvartáli roku 2015, ktorým sa vláda hrdí, je tiež len zdanlivý. Opäť ide o nezapočítanie osôb, ktoré vykonávajú aktivačné práce medzi nezamestnaných. Ak by sme započítali osoby, ktoré vykonávajú aktivačné práce, medzi nezamestnaných, tak rozdiel spôsobený zmenou metodiky je až 2,3 %. Miera nezamestnanosti je podstatne vyššia, než hovorí vláda Roberta Fica.
No a posledný štvrtý bod v oblasti zlyhania vlády Roberta Fica v politike zamestnanosti, o ktorom chcem hovoriť, je taký prenesený a týka sa miery pôrodnosti, natality. Aj s vedomím, že tie pronatalitné štátne iniciatívy majú vždy obmedzený efekt, nie je možné pri stave pôrodnosti na Slovensku rezignovať na odstraňovanie ekonomických bariér k rodičovstvu. Ľudia na Slovensku nechcú mať deti, pretože mať deti sa stalo luxusom a pokračovalo to za vlády Roberta Fica. Zhoršovalo sa to za štyri roky vlády Roberta Fica.
Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky sa na Slovensku narodilo stále menej detí. Rozdiel v roku 2013 oproti roku 2012 bolo -2 709 detí. V roku 2014 sa narodilo o 2 869 detí menej, než na konci vlády Ivety Radičovej. Ľudia na Slovensku nechcú rodiť deti, pretože je to pre nich stále ťažšie a ťažšie. Z tabuľky, z čísiel, ktoré som prezentoval, je jasné, že vláda rezignovala v rodinnej politike, a to aj napriek niektorej zrade, aj napriek tomu, že KDH sa dohodlo so SMER-om na zmene ústavy, kde presadili vo svojej SMER - KDH koalícii úplne nezmyselné ustanovenia, ktoré rodičovstvu a rodine nijako nepomôžu. Ukazuje sa, že počet detí na Slovensku klesá a že sa rodí stále menej detí, že aj táto politika, aj napriek kolaborácii zo strany opozície alebo časti opozície, konzervatívnej, absolútne zlyhala. Až teraz tesne pred voľbami vláda zvyšuje niektoré rodinné dávky, pričom rodičovský príspevok a prídavky na deti zostali nezmenené počas celého obdobia vládnutia.
Čiže, dámy a páni, dovoľte mi zhrnúť. Vo svojom prejave, kde som sa snažil vyhodnotiť plnenie cieľov programového vyhlásenia vlády tak, ako by to vyhodnocovanie malo prebehnúť, keby platil zákon, ktorý sme spolu s pánom Kadúcom a ďalšími kolegami predložili, som dokázal dve veci. Po prvé, jednoznačne som dokázal, že politika hlavne v oblasti daní a odvodov, politika vlády Roberta Fica zvýšila nerovnosti v slovenskej spoločnosti za posledné štyri roky. A po druhé, dokázal som, že zamestnanosť sa počas štyroch rokov vlády Roberta Fica zlepšuje len opticky a len vďaka účtovným trikom a podvodom, vďaka zmene metodiky a že v skutočnosti sa zamestnanosť na Slovensku zhoršila. Miera zamestnanosti rástla len vďaka migrácii Slovákov za prácou, len vďaka rastu dočasnej a príležitostnej práce a kvôli účinku metodických zmien vo vykazovaní počtu aktivovaných nezamestnaných medzi pracujúce osoby.
Na trhu práce sa ale v skutočnosti za štyri roky stratilo takmer desaťtisíc stálych pracovných miest. O desaťtisíc stálych a udržateľných pracovných miest máme na Slovensku menej. Miera nezamestnanosti vykazovaná ÚPSVAR-om klesala pod vplyvom metodických zmien, ktoré znižujú mieru evidovanej nezamestnanosti o zhruba pol percentuálneho bodu oproti realite. Miera nezamestnanosti vykazovaná štatistickým úradom klesala síce tiež, ale k výraznejšiemu poklesu voči druhému kvartálu 2012 došlo len pod vplyvom metodických zmien.
Dlhodobá nezamestnanosť podľa čísiel ÚPSVAR-u stagnovala, mierne zníženie miery dlhodobej evidovanej nezamestnanosti je prítomné až na konci roku 2015. Podľa štatistického úradu je ale v skutočnosti tendencia opačná a bez zmeny metodiky posudzovania aktivovaných nezamestnaných v skutočnosti narástol počet dlhodobo nezamestnaných o 33,5-tisíc oproti druhému kvartálu 2012. To v skutočnosti aj koreluje s uvádzaným zvýšením priemernej dlhodobej evidencie o zhruba tri mesiace od roku 2012.
No a natalita, pôrodnosť na Slovensku sa zhoršila. Počet narodených detí klesol oproti roku 2012 o 2 869. To všetko preukazuje fatálne zlyhanie ministra hospodárstva a ministra práce strany SMER vo vláde strany SMER, fatálne zlyhanie v oblasti práce, pracovných miest, zamestnanosti. Slováci majú menej práce, Slováci majú menej pracovných miest a Slováci sú stále rovnako zle platení, ako boli na začiatku vlády Roberta Fica, pričom tým chudobnejším vláda podľa dát Rady pre rozpočtovú zodpovednosť berie viac, ako tým bohatším. To je fatálne zlyhanie v napĺňaní programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Pán poslanec Chren, musím povedať, že nejako ma špeciálne neteší počuť takéto negatívne výsledky počas štvorročného vládnutia tejto vlády. Ale som rád, že tebou vytvorený, alebo že bol vytvorený priestor na odpočet, to je podľa mňa jedna z najdôležitejších vecí, ktorá by mala nasledovať po nejakom volebnom období alebo po nejakej perióde, kde už sa blížime ku koncu. Povedať si, čo bolo a čo nebolo splnené. Špeciálne by ma zaujímalo ešte raz, keby ste mohli zhrnúť tie čísla o nezamestnanosti a zamestnanosti, lebo tie mi prišli celkom, celkom brutálne. Dosť zavádzajúce informácie mediálne podľa toho, čo ste povedali. Tak keby ste ich mohli zopakovať ešte.
Použijúc vaše slová debakel. Keď sa pozriem na rezort spravodlivosti, pozriem sa na včerajšie vystúpenie aj pána poslanca Novotného, pána poslanca Mičovského a nedá mi nepovedať, že výsledky programového vyhlásenia tejto vlády sú debakel.