61. schôdza

O slovo v zmysle rokovacieho poriadku požiadal podpredseda Národnej rady pán podpredseda Figeľ. Nech sa páči, máte slovo.

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Ďakujem pekne, pán predseda. Ctené dámy, vážení páni, milí kolegovia, dovoľte mi prispieť niekoľkými pohľadmi na tému, ktorá je aktuálna, dôležitá aj perspektívna, nadviazať aj na slová kolegu predsedu klubu pána Abrhana a na to všetko, čo by mohla táto schôdza priniesť. Ona je aj na to príležitosťou, skôr výnimočnou, mimoriadnou, a nemali by sme ju premárniť. Školstvo je rezortom, ktorý má najväčší singulárny vplyv na spoločnosť zo všetkých a je možno najviac zanedbávaným rezortom z hľadiska mnohých potrebných zmien aj financovania, aj celkového vnímania, lebo má dopad na ekonomickú konkurencieschopnosť, na náladu spoločnosti, na zamestnanosť a zamestnateľnosť obyvateľov, na kultúrnu vyspelosť alebo zrelosť a hlavne teda na občiansku zrelosť, ktorá znamená aj istý politický rozmer každého z nás, ale aj celku. Je to teda rezort dôležitý pre budúcnosť jednotlivcov aj krajiny a spoločnosti. A dnešný kritický až krízový stav by mal byť vnímaný skôr ako príležitosť dostať ho do centra záujmu, trvalej podpory a rozvoja.
KDH chápe oprávnené požiadavky a očakávania tak učiteľov, ako aj zdravotných sestier a tu chcem hovoriť skôr o učiteľoch a zároveň aj zúčastňovali sme sa aj sa budeme zúčastňovať na konštruktívnom dialógu, ktorý podporujeme, či na rezortnej, spoločenskej alebo teraz parlamentnej úrovni, pričom aj v jednom, aj v druhom prípade platí, že potrebujeme do rezortu, do oblasti vzdelávania a výchovy, investovať lepšie a viac, v tomto poradí: Lepšie je, po prvé, nerozkrádať, neplytvať, nemíňať, neprečerpávať, neodčerpávať, nevyčerpávať, ale rozumne investovať, možno dvakrát až trikrát zmerať, vážiť, a tak odsúhlasiť, lebo efektívnosť znamená aj kvalitu, návratnosť, mieru, ktorá je veľmi dôležitá aj v súkromnom, takisto aj vo verejnom sektore. No a viac o tom hovorili aj mnohí predrečníci, ak budeme na chvoste, tak zostaneme na chvoste, ba ešte horšie bude. Ak je Slovensko v skupine s Tureckom, ak nástupný plat je tak nízko, ako je zhruba 500-eurová úroveň, ktorá vlastne hovorí o tom, že po dvadsiatich rokoch je asi 800 eur a že celkovo sme pod polovicou vysokoškolského obyvateľstva a v oblasti príjmov učiteľov, tak to je aj málo a hovorí to aj o statuse nízkom, neprimeranom statuse učiteľov pre budúcnosť a význame tejto služby, profesie, tohto poslania, lepšie povedané.
Z európskej skúsenosti môžem povedať to, čo som pripomenul na školskom výbore, od nás na juhu je Grécko, na severe je Fínsko. My sme medzi tým. Budeme driftovať buď na juh, alebo na sever. Grécko má všetky typy chorôb a problémov, od finančných, ekonomických cez zmluvno-právne a bezpečnostné. A hovorím to aj preto lebo školstvo je tam úpadkové. Najviac problémov v sporoch v Únii v Európe o mobilite, uznávaní kreditov, diplomov, kvalifikácií bolo v Grécku a grécki občania ich mali. Fínsko ukazuje, že sa dá konkurovať, inovovať, súťažiť, hoci ich je len päť miliónov, sú na severe, časť krajiny je za polárnym kruhom, majú mnohé limity, nechcem o tom hovoriť, zároveň ukazujú, že s týmto potenciálom dokážu súťažiť celosvetovo.
Dámy a páni, v koaličnej vláde sa ťažšie presadzuje dôležitosť každého rezortu a osobitne školstva, kde výsledky prichádzajú potom s deťmi generačne. A to hovorím práve preto, lebo vo vláde, kde netreba hľadať nejaké kompromisy, kde predseda vlády a strany večer o niečom rozhodne a ráno vláda niečo napíše a na ďalší deň parlament môže urobiť zákon, by školstvo mohlo profitovať a vyzerať lepšie, a preto vnímame tieto štyri roky ako premárnené, pretože aj odborne aj politicky školstvo zostalo skôr v očakávaniach, tie sľuby sa nenaplnili, boli veľmi explicitné, boli opakované, menili sa ministri, ale nie pomery a nie k lepšiemu.
Chcem ešte pár poznámok uviesť hlavne dopredu, aby to nebolo len o situácii, či európskej alebo slovenskej, treba sa dívať dopredu, rozumní vedia, že budúcnosť sa začína dnes, múdri vedia, že ona sa už začala, lebo nadväzujeme, my nie sme na zelenej lúke, nedá sa ísť z nuly a hlavne teda nadviazať na to, čo je, a preto chcem vyjadriť podporu k aktuálnym požiadavkám a zároveň dôvodovej správe, ktorá zároveň je podkladom pre návrh uznesenia, pretože záleží aj na rozhodnutiach do volieb, v týchto týždňoch a mesiacoch a, samozrejme, aj na tom, čo bude potom. To je v rukách občanov aj učiteľov, aj každého. Osud Slovenska je v slovenských rukách a to je dobre. To je potrebné, len treba rozumne s tým narábať, lebo sloboda volá k zodpovednosti. Potrebujeme koncepciu, aby bolo jasné aj, čo treba dlhodobo, strednodobo, krátkodobo, aby bol horizont, cesty, kroky evidentné a podľa toho postupovali jednotlivé vlády alebo boli obdobia. Preto sme podporili, kolega Martin Fronc to navrhoval, ten Národný program vzdelávania, lebo hneď ako bude národný, ak to bude program a ak mu bude venovaná pravidelná, seriózna pozornosť aj zo strany parlamentu, tak školstvo začne vyhrávať a bude vyhrávať, lebo ak sa tam zadefinujú ciele, nástroje a zdroje tak, aby boli rozumné, adekvátne, tak ovocie bude prichádzať postupne, nedá sa to preskočiť.

Chcem podčiarknuť, že je veľmi dôležité, aby z hľadiska cieľov si tu Slovensko postavilo dvojitý cieľ aj kvalitu, aj dostupnosť, len jedno z toho je málo, lebo vedie kvalita k elitárstvu a dostupnosť k egalitárstvu. A ak sa to spojí, rozumne, tak potom sú krásne výsledky, ktoré môžeme pozorovať po Európe v tých lepších príbehoch, za súčasných pomerov, keď je skôr málo peňazí, keď je ťažká geopolitická situácia. Ale európske krajiny, ako je už spomínané Fínsko alebo aj Dánsko päť miliónové, nakoniec Švédsko, tie viaceré ukazujú v tomto krásne výsledky, lebo spájajú cieľ kvality vzdelávania na všetkých stupňoch a dostupnosť vzdelávania a zároveň celoživotné vzdelávanie.
Školstvo a investície do školstva sú najvýhodnejšie. Po páde banky Lehman Brothers je to už aj tak evidentné, že stratí sa banka, stratia sa účty, ale remeslo má zlaté dno. To, čo vieme, je základom pre obdobia aj po páde banky, aj pre krízové situácie. A spomínam to preto, lebo je to už aj dnes vedecky dokázané, že investície do školstva, do vzdelania, kvalitného, relevantného, majú najvyššiu mieru návratnosti, a to vyššiu než bankové operácie. Oplatí sa to, vráti sa to lepšie než z iných operácií alebo inej politiky. A ak to má priniesť dobré ovocie, dokonca najlepšie, najväčšie, najrozsiahlejšie aj finančne, ekonomicky pre štát a spoločnosť, tak v centre reforiem, zmien a ich nositeľov musí byť učiteľ. Môžeme mať zateplené budovy, magnetické alebo elektronické alebo akékoľvek didaktické pomôcky, ale rozhodujúcim a najvplyvnejším faktorom v zmenách tohto úspechu je učiteľ, jeho profesionalita, jeho kontinuálne vzdelávanie, jeho podpora, jeho status. Isteže, sú tu aj výnimky, ale bez učiteľov to nepôjde a, naopak, s kvalitnými učiteľmi je ten úspech garantovaný. Chcem povedať, že investície cez vzdelanosť na všetkých úrovniach včítane kontinuálneho vzdelávania dnes môžu priniesť a, verím, aj prinesú vyššiu mieru konkurenčnej schopnosti Slovenska a obyvateľstva, ktorá, žiaľ je nízka. A prejavuje sa to i v zaostávajúcich regiónoch i v dvojcifernej nezamestnanosti, i v exode veľkej časti populácie do zahraničia, kde sa skôr uplatnia než tu v inovatívnosti našej ekonomiky, čo je veľká výzva do blízkej i vzdialenej budúcnosti a, samozrejme, aj v ďalších parametroch.
Rád pripomínam, možnože poslednýkrát v tomto volebnom období, to štúrovské, lebo sme mali aj slávnostnú schôdzu, bolo dvesto rokov od narodenia Ľudovíta Štúra, treba viac tvoriť, menej troviť. Bez výchovy a vzdelania to nepôjde. A práve tvorivý proces, kde sa otvára myslenie, nie napĺňa hlava informáciami, ale otvára spôsob hľadania, učenia, celý život je to, čo má dodať škola. A to najšľachetnejšie, čo mi zostalo z tých rokov, rád tiež pripomínam od Komenského, škola má byť dielňou ľudskosti. Keď debatujeme o tom, ako pomôcť alebo nepomôcť alebo kto je utečenec a kto si zaslúži solidaritu, to je o ľudskosti. Keď chýba ľudskosť, všetko je problém. Keď je ľudskosť, problémy sa riešia. A školy tu majú čo povedať aj slovenské a som rád, že školy sa prebúdzajú a angažujú.KDH je pripravené podporiť dobré zámery aj dnes aj po marci aj krátkodobé, ale aj strednodobé a dlhodobé, ktoré sa týkajú tohto stavu, neprijateľného a kritického. Ďakujem pekne.

Vy ste otvorili na začiatku svojho vystúpenia, pán poslanec, pán predseda, jednu veľmi dôležitú otázku, na čo nám vlastne treba byť vzdelaný? Bohužiaľ, si v tejto sále musíme aj povedať, že tu medzi nami sedia ľudia, ktorí si jednoducho tituly kúpili, za dva a pol roka JUDr., magistra za prácu, na ktorú si nevie dotyčný ani spomenúť, o čom to bolo. My si nevážime vzdelanie, my si vážime len titul. A to je niečo, čo musíme odstrániť z tejto spoločnosti. My musíme jasne a verejne pranierovať majiteľov škôl, ktorí zarábajú, predávajú tituly, toho som bola osobne svedkom, predsedovi družstva, ktorý nemá ani maturitu. Áno, to bolo v päťdesiatych rokoch, ja si to pamätám, mne to otec rozprával, ako sa urobili za komunizmu za šesť mesiacov prokurátori, profesori z ľudí, ktorí nevedeli poriadne ani čítať. Z roku 1971 môžem vám povedať aj meno človeka, ktorého vyhodili z univerzity, pretože nepodpísal Biľakovi doktorský titul. A medzi nami sú títo ľudia, ktorí kazia vlastne váhu vzdelania. Titul potrebujeme za akúkoľvek cenu, za akúkoľvek sprostosť, na ktorú si nevieme ani spomenúť. To je tá hydra jedna z hydier, ktorá leží vlastne na našej spoločnosti, pretože my si nevážime vzdelanie a nevážime si potom skutočne vzdelaných ľudí.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán podpredseda parlamentu, keďže viem, že sa ponáhľate na míting do Nových Zámkov, tak chcela by som vám niečo povedať na konci vlastne, keď sa prihlásim do ústnej rozpravy, ale nedá mi to, aby ste si toto nevypočuli. Pán predseda, vy ste boli v roku 2002 ako KDH rovnako vo vláde s Mikulášom Dzurindom. Pred chvíľou ste povedali slová, že vy ste ochotný čokoľvek zmeniť, dneska zasadne parlament, zajtra zmení zákon, zajtra zmení rozpočet a už to bude urobené. Ja sa vás chcem spýtať, či si pamätáte, keď ste pod takýmto tlakom menili dvadsaťjeden sociálnych zákonov o sociálnej pomoci, rodičovský príspevok, prídavok na dieťa a príspevok k jeho prídavku a na 3. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, keď ste sa opäť dostali do vlády, aj za týchto dvadsaťjeden sociálnych zákonov ste vlastne dostali hlasy voličov, ste všetky tieto sociálne zákony zrušili. Pán predseda, práve preto SMER toto nechce, aby sa história neopakovala, že dneska si sadneme a hocičo zajtra zrušíme alebo prijmeme v tejto republike. A v tom je rozdiel medzi nami a vami, že sme zodpovední, nikomu nebudeme nič prijímať do novej vlády, lebo je to nekorektné, a nebudeme nič šiť horúcou ihlou. A poviem aj, ako sa Česi pripravujú na zmeny platov a príjmov. Takže si to zapamätajte, pán predseda, nechceme takto konať, ako ste konali vy, keď ste dvadsaťjeden zákonov schválili, na 3. schôdzi Národnej rady, pričom hneď ako ste sa dostali do vlády, ste ich všetky zrušili. Teda oklamali ste ľudí a voličov, všetkých občanov. My sa takto správať nechceme a nebudeme chcieť opakovať váš model, aby sme podvádzali učiteľov, sestričky a všetkých občanov. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, vy ste spomenuli, že škola má byť dielňou ľudskosti. Ja hovorím, že ňou musí byť, pretože všetci sme prešli nejakými tými školskými rokmi. A ja si na mojich pedagógov (či už základná škola, stredná alebo vysoká škola) s veľkou úctou spomínam, ktorí v mnohých mojich nejakých názoroch, respektíve postojoch ma kreovali. A myslím si, že je to u každého z vás, že máme nejakého toho styčného učiteľa, ktorého si veľmi vážime v tom živote.A myslím si, že štát, ktorý bude podceňovať školstvo, asi nebude mať dlhú budúcnosť. Našich mladých v súčasnosti rodičia nevedia, kam majú prv skočiť, ako zabezpečiť financie pre rodinu, nemajú čas na deti. Žiaľ, nemajú čas na deti, respektíve sú deti vo výchove u starých rodičov alebo prarodičov dokonca. A preto škola a, samozrejme, aj cirkev nahrádza následne tú výchovu. Takže myslím si, že chceme vychovať ďalšiu generáciu, ktorú bude mať patričný rozhľad, bude patrične vzdelaná, a preto musíme to školstvo prioritne riešiť a dávať mu takú váhu, akú by malo mať v každom rozumnom demokratickom štáte. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán podpredseda Figeľ, poznačila som si vašu vetu, ovocie dozrieva postupne. Plne s vami súhlasím. Áno, vzdelávanie je absorbovaním poznatkov postupne, postupne získavame múdrosť. Ako si však máme vysvetliť, ak si niekto to ovocie odtrhne, okamžite dostane titul bez toho, aby spĺňal elementárne podmienky pre získanie toho titulu. Áno, tak povedala pani Vášáryová, nájdu sa ľudia, čo mu to odklepnú, ale nie je za tým tá námaha, ktorá tú múdrosť predpokladá. Skutočná múdrosť predpokladá obrovské obete, pokoru a súdnosť. Viete asi na čo narážam. Ja som vám viackrát spomenula váš titul PhD. a nepresvedčili ste ma, lebo doteraz som presvedčená o tom, že tento titul vám nepatrí. Čestný titul doctor honoris causa, ktorý máte, vám mal postačovať. Ale vy ste absolvovali tretí stupeň vzdelávania, ktorého výsledkom je titul PhD. Ale vy ste nemali na to žiadnu skúšku. Stal sa taký precedens, že vlastne aj inžinier sa môže stať inžinierom bez toho, aby mal nejaké skúšky, keď stačí, že obháji diplomovú prácu. Viacerí vysokoškolskí pedagógovia mi potvrdili, že, áno, je to precedens, ktorý sa vo vašom prípade udial. A navyše, veď vy ste boli eurokomisár a práve pre vzdelávanie, vy ste mali ísť príkladom. A toto ozaj príklad nie je. Veľakrát ma na to aj samotní študenti upozorňujú. Preto, prepáčte, myslím si, že ľudia na Slovensku sú dostatočne múdri. Ďakujem.

Ďakujem pekne.

Možno pani kolegyni Vaľovej by som odpovedal tým, že posledných osem rokov je predsedom vlády Robert Fico a strana SMER je dominantná alebo monopolná pri moci, a zachádzate do roku 2002, mohol by som dlho polemizovať o tom, čo bolo alebo aké bolo dedičstvo alebo rozhodnutia, nie so všetkým tým aj KDH bolo stotožnené. Ale po ôsmich rokoch vy niečo ešte hovoríte o skutkoch. Toho, čoho sa dožadujú učitelia a zdravotné sestry, je len plnenie vašich sľubov, ktoré boli tak explicitné, že sú citované, po štyroch rokoch moci nie sú naplnené. To je to smutné. A k pani Nachtmannovej. To je váš názor, ale odborný, zákonný, oficiálny názor na moju prácu a moje konanie stanovila skúšobná komisia, vedecká rada a Akreditačná komisia, ktorá je na to poverená zo zákona. Nie je na to poverená Oľga Nachtmannová.

Vážení, som veľmi poctený, že vlastne celé vedenie Národnej rady je tu prítomné. Takže neviem, či si to zaslúžim, či vás nesklamem svojím príspevkom, ale pán Číž tu nie je. Ale tomu, čo teraz poviem, to ja ešte raz poviem potom vonku.
Vážení, školstvo a zdravotníctvo, to sú skutočne témy, v ktorých sú všetci doma, lebo všetci posielajú niekoho aj sami chodili do školy, všetci chodíme do nemocníc, do ambulancií. Čiže všetci máme na to svoj názor. Ja teda navyše pochádzam z rodiny kde naozaj šesť generácií dozadu boli učitelia. Aj teraz temer všetci z nej niekde učia za tie platy, o ktorých tu Vašečka hovoril, možno za ešte aj viac, možno aj za 700 traja z nich. A napríklad v Senici, a už som tu to raz povedal, zopakujem to, v kostole je veľká socha sv. Jozefa. Tam moja prababka v roku 1935 ďakovala za to, že už 50 rokov je učiteľka. Keď pôjdete do Senice do kostola tak na pravej strane si to pozrite, na konci je to aj napísané. Minule som si to pozrel, je to pravda. Čiže troška o tejto problematike teda niečo viem. Aj sám som učil rok ako profesor matematiky, chémie a telocviku na Gymnáziu v Nových Zámkoch, kde moje študentky boli 17-, 18-ročné. (Viete si predstaviť tú krásu?) Dneska už sú babky, prababky, ale chodili na stretávky. A teda aj na vysokej škole som 27 rokov prednášal prakticky až do revolúcie stále. A s tým sa už nechcem vyťahovať. Ale teda školstvo, veda a tým pádom trocha aj šport boli blízke môjmu srdcu vždycky.
Pán minister nehovoril zle. Tak bolo to fajn, však všeličo sa tam urobilo. Treba mu za to ďakovať, je tam veľa pozitív, ale na druhej strane použijem metódu pána premiéra. Keď sme tu nedávno mali proste čo ja viem ten pontón, teda tému životného prostredia, tak vlastne jeho odpovede na všetky naše námietky boli v tom, že pán minister vybavil Jaguar alebo pomohol vybaviť Jaguar a už viac nič k tým kritikám nepovedal. Čiže ja si myslím, že nemali by sme sa vyhýbať aj tomu, povedať niečo o tých kritikách a vysvetliť to nejakým spôsobom. V tomto smere pán minister to nepovedal. No tam možno v októbri, keď sme tuná odvolávali ministra, tak možno všeličo odznelo, ale neodznelo to znova tak, ako sme si to my vtedy predstavovali. Pán minister povedal, že bol takzvaný štrajk, to ma trošička, by som povedal, podráždilo. Viete, sa hovorilo, aj slovenský štát bol takzvaný. No to sem nepatrí. Ale bol normálny, uznali ho všelijaké štáty, ale to tu nechcem pripomínať. Aj ten štrajk nebol takzvaný. Bol to úplne legálny protest učiteľov. Ja som dlho už nezažil také nadšenie, ešte k tomu sa vrátim, keď som chodil medzi nich s čiernymi okuliarmi, aby ma nepoznali, aby to nebolo spolitizované. Ale bol som veľmi prekvapený tou atmosférou.
Aké sú problémy v školstve, tak rýchlo expresne to spomeniem, mnohé z toho snáď už bolo povedané.
Učiteľský stav má priemerný vek 46 rokov a chýbajú mladí najmä učitelia, žien je tam dosť, aj keď mnoho z nich je tam aj starých. Školstvo je svojím spôsobom zanedbané, dlhodobo na okraji pozornosti vlády tejto, ale aj iných vlád, musím povedať. U nás uznávanie autorít upadá, a teda status učiteľa takisto veľmi upadá. A dneska to, čo si aj žiaci, aj niektorí rodičia voči učiteľom dovolia, je naozaj absurdné. To nikdy predtým nebolo, učiteľ bol autorita. Učiteľ, regenschori a pán farár na dedine sú tí, z ktorých neviem, ktorý z nich ešte do dnešného dňa je autoritou.
Ja som bol v prvej vláde ČSFR zodpovedný aj za školstvo. Vtedy Česká republika a Slovenská republika mali svojich ministrov. Ale naozaj si pamätám na Pišúta, ktorý bol ministrom po voľbách, bol tam, myslím, dva roky a urobil takú koncepciu a všetko proste, čo by sa malo v tom školstve urobiť. On bol starý pedagóg, myslím, fyzik on bol. No ale potom došli iné vlády, pán Mečiar a jeho, by som povedal, orientácia. A tak bolo ešte po ňom 16 takých ministrov, z ktorých, samozrejme, ťahali iným smerom mnohí. Vtedy mnohí dobrí učitelia odišli preč nielen kvôli peniazom. Ten chaos v učebniciach iste tu už niekto spomínal, ale ja si myslím, že najmä kandidáti za SNS zapríčinili, že proste tam došli učebnice, ktoré sa nemohli používať, veľmi rýchlo sa to zistilo, ale aj snahy o modernizáciu vyučovania priniesli rôzne množinové matematické a iné fyzikálne, chemické knižky, z ktorých do dnešného dňa textom rodičia nerozumejú, čo vlastne od nich chcú.
Univerzita tretieho veku. Je trinásť takýchto univerzít. Mám na tom trošička väčší záujem pre seniorov. Tie sú nedoriešené aj legislatívne, aj finančne. Všetci tí seniori si naozaj všetko musia zaplatiť. Ale to nechcem teraz spomínať, teraz sa jedná skôr o školy stredné. Pán premiér povedal nedávno, že opozícia však mohla navrhnúť niečo také behom tých štyroch rokov a boli by to presadili. Ja som tie štyri roky tu bol. Ale z toho, čo aj opozícia navrhla, temer nič neprešlo. Čiže toto bol naozaj taký mediálny slogan, ktorý nebol pravdivý, lebo opozícia v podstate nemohla nič navrhnúť. Ale to už je iná vec. Nechcem to tu pripomínať.
A potom existujú naozaj moderné vyučovacie metódy. Fínske metódy tu až tak nepoznám, len vo Fínsku majú tak málo detí, že o chvíľu tam nebudú mať komu prednášať. Ale to je zase netaktná poznámka. Ale dnes zameranie na takú encyklopédiu vedomostí, všetko s tým, že všetky predmety sú rovnako dôležité a tak ďalej, to sa mi zdá nemoderné. Ja sa myslím, že veľmi dôležité je, aby sme odhalili v žiakoch ich talent, ktorý im Boh dal a každý nejaký má, a potom ich viedli k tomu, aby ten talent presadzovali, aby vedeli uvažovať, asociatívne myslieť, aby mali dobré nápady, dobré iniciatívy, aby vedeli, že treba sa celoživotné vzdelávať a tak ďalej. To sú metódy, ktorými sa dá presadiť všade, keď toto máte. Keď nemáte nápady, iniciatívu, keď neviete viesť dialóg a tak ďalej, uctiť si aj tých partnerov, tak proste bude tuctový človek, ktorý príde a sa nezaradí do života.
Ja si myslím, ale to možno som tu už tiež raz povedal, za veľmi dôležité zo svojho hľadiska pokladám vyučovanie matematiky (ale nie vzorce a tak ďalej), uvažovanie, myslenie, abstraktné myslenie.
Potom za veľmi dôležité pokladám vyučovanie histórie, aby deti vedeli, že nie sú tu ony na zelenej lúke, že všetko to už raz bolo, ako to riešili v minulosti. A zase VOSR sme sa učili celý rok, aj doteraz o tom nič nevieme, ale preberme históriu, tie základné trendy z gruntu, čo tu boli.
Ja ďalej si myslím, že hudba je veľmi dôležitá. To sa celkom vytratilo z učebných osnov. Dneska poznať klasickú hudbu k citovej výchove, k emóciám a tak ďalej je veľmi, veľmi dôležité.
A potom je dôležitá aj etika alebo náboženstvo, ale s tým, že tu, nie si len sám, musíš byť prosociálny, musíš proste myslieť aj na tých druhých a je teda niečo aj nad tebou, o čom treba aspoň vedieť, že to je, aj keď to neuznávam.
Už kauzy nechcem spomínať, ale naozaj ich tu bolo dosť. V Sládkovičove sifóny, sociálne balíčky tu boli, už sa to predebatovalo, nebudem o tom vyprávať, ale minister mal tresknúť päsťou o stôl, povedať, takto to bolo, tam sa spravila chyba, tento úradník spravil zlý výber alebo verejné obstarávanie a tak ďalej. Toto tuná nenastalo. Ale lepšie by bolo, toto keby povedal, ako keď o tom vôbec nehovorí. Ale to už teraz sa vraciam k tomu, čo som povedal.
Ja viem, že sme v roku 2013 tu mali správu bývalého ministra Čaploviča. Ja sa na ňu pamätám. Bola to hrubá, objemná správa. Dlho sme o nej debatovali. Myslím, že sme ju všetci schválili, ale tá správa naozaj išla niekde dostratena. Ja sa pamätám, že tam boli aj návrhy, čo by sa malo v školstve analyzovať v situácii do budúcnosti a tak ďalej. Neviem, čo je s tou správou, neviem, prečo sa tá správa stratila. Ale mali by sa snáď možno aj k nej vrátiť.
Financie. No nie sú tu, ale aj sú tu. Niekto povie, že sme tam dali miliardu na elektronizáciu, pričom stále ešte musíme chodiť po úradoch. Teraz sme tam dávali nejaké žiadosti na dotácie, tak dvanásť dokumentov sme museli pýtať po úradoch, sme všade museli osobne dobehnúť, miesto toho, aby to bolo sieťované, aby si to sami oni zistili. Miliarda sa na tretí sociálny balíček našla alebo nájde. A teda by som povedal, že tú elektronizáciu, veľmi presnú analýzu toho sa dalo vybaviť za 250 miliónov, sme tam štyrikrát to preplatili. Nechcem o tom vyprávať.
Ale napríklad dobrou úsporou by tam bol aj bilbord. Dneska bilbordov je tak strašne veľa, že keby sme ich všetky zrušili a dali by sme to na učiteľov, tak každému môžeme o 100 % zvýšiť plat, ale to už nechcem zabŕdať. Ja nebudem mať žiadny bilbord, ale volebná kampaň to nebude, dobre.
Europrojekty. Pán minister ich chválil, čo je dobré, však iste tam veľa peňazí tieklo. Ale my to poznáme aj celkom z iného pohľadu. Tie europrojekty naozaj prinášajú veľa peňazí, strácanie piesku, kupovanie starých technológií pri verejnom obstarávaní, preferovaní všelikoho, veľké percentá tým, ktorí to zariadili a tak ďalej a tak ďalej. A som išiel potom na NKÚ, kde protestoval som, písal som, zistil som, že NKÚ má takú právomoc, že ide za tým prvým. Žilinská univerzita to raz bola, dobre. A tam bola reťaz ďalších dodávateľov, na konci sa tie peniaze stratili a pôvodnému, ktorý to všetko urobil, nič nedali, to je pravda, s tým, že vraj NKÚ nemôže ísť po tom reťazci ďalej, to je chyba, to by sme mali v budúcom období zmeniť.
Teraz kratučko ešte sa vrátim, povedal som, že budem hovoriť 10 minút, no už toľko, čo hovorím prešlo, k takzvanému štrajku. Ja som bol na niekoľkých tých akciách, najmä keď pršalo na tom námestí, ale aj tá reťaz bola výborná. Proste naozaj som tam zbadal nadšenie, ktoré tu už dlho nebolo. A nebolo to politické, nebolo to nejaké nátlakové. Mladí ľudia aj rodičia, aj žiaci tam prichádzali, v daždi tam stáli. A to nebol štrajk proti ich vedeniam škôl. Mnohí tam hovorili výčitky, že robia z detí rukojemníkov a že na deťoch a na rodičoch robia sociálne násilie. Ale naozaj to tak nebolo. Ja si myslím, že už ten význam to malo, že zaviazali budúcu vládu, aj určitý tlak na ňu urobili, aby do programového vyhlásenia naozaj túto prioritu školstva silne dali, a to tí, ktorí v parlamente pretrvajú alebo sa doň dostanú, tí by mali si postrážiť, že to bol silný tlak na nich. Vláda nemôže týmto protestujúcim ľuďom posielať odkazy cez médiá a nejako ich ignorovať. To sa nemalo stávať, ale stávalo sa to, čiže normálne minister by si ich zavolal, podebatoval s nimi, spravil veľkú debatu a mohol ten ventil tak pustiť toho napätia týmto spôsobom. To sa, bohužiaľ, nestalo.
Ešte čo sa týka legalizácie štrajku, tak aj katolícky katechizmus pripúšťa možnosť štrajku, nechcem to citovať, ale Ján Pavol II. napísal v roku 1981 encykliku o práci Laborem exercens. Štvrtá hlava Práva pracujúcich tam naozaj má jasné stanovisko k štrajku. Je to štvorriadkové, ale môžem vám to prečítať: „V úsilí o spravodlivé práva svojich členov používajú odborové organizácie metódu štrajku, čo je prerušenie práce ako istého druhu ultimáta adresovaného zodpovedným činiteľom a najmä zamestnávateľom. Je to metóda, ktorú katolícka sociálna náuka považuje za oprávnenú pri zodpovedajúcich podmienkach a v spravodlivých medziach. Pracujúci musia mať v tomto ohľade zabezpečené právo na štrajk bez toho, že by utrpeli osobné trestné sankcie za účasť na ňom. Aj keď sa uznáva, že je to oprávnený prostriedok, treba zároveň zdôrazniť, že štrajk v istom zmysle zostáva krajným prostriedkom. Nemožno ho zneužívať, a to zvlášť nie na politické zápasy.“
Keď biskup Lach sa zastal sestričiek, tak pán premiér povedal, že to je akcia KDH. No tak určite to nebola akcia KDH. No ale keď iného biskupa dva dni už po bežaní štrajku komisia pri KBS neodporúčala štrajk, tak vtedy nikto nepovedal, že aj to bola akcia KDH. Čiže aj v tomto smere aj biskupi sú ľudia a môžu si povedať svoj názor, ktorý možno pred voľbami je tak náhly. Ale toto mohli robiť aj štyri roky. A dúfam, že to budú aj ďalej robiť.
Mne sa zdá, že naozaj tí učitelia, ktorí dnes sú v školstve, hovorím, mám ich doma okolo seba dosť, s radosťou v tom školstve pracujú. Snažia sa pozitívne vplývať na mladú generáciu. A tie rozpory, ktoré tam cítia denno-denne, vyvolávajú práve toto napätie. Prekvapený som bol a ešte raz to zopakujem, že naozaj tie tzv. štrajky, na to som hovoril názor pána ministra, sú naozaj veľmi blízke atmosfére novembra, a teda za to som týmto ľuďom vďačný, že po dvadsiatich šiestich rokoch sa znova udiala nejaká angažovanosť občanov, ktorá tuná bola.
Učitelia stále poukazujú v rôznych úrovniach na tie nahromadené problémy, ktoré sa týkajú nielen tých platov, ale aj materiálno-technického zabezpečenia škôl, vzdelávania učiteľov a nedotiahnutej reformy školstva, z čoho potom v koncovke vzniká tá stúpacia nefunkčnosť školského systému. Mne sa zdá, že naozaj z tých požiadaviek, ktoré mávali od roku 2012, veľmi málo je splnených.
A my máme dnes aj ekonomický rast, aspoň u nás, o chvíľu budeme mať vyrovnaný rozpočet 2018 tuším, čiže darí sa nám, napriek tomu na tento rok rozpočet išiel o 250 mil. dole v školstve. Čiže to, myslím, tu už dnes niekto povedal, ale je to príliš veľa na to, aby sme boli spokojní s tým, že školstvo si naozaj nevybojovalo medzi tými inými rezortmi, a v školstve je budúcnosť Slovenska, to, čo mu patrí.
Mnohí tvrdia, že aj sa zhoršujú výsledky našich detí v medzinárodných i domácich testovaniach, na vyššie stupne prichádzajú deti z nižších stupňov škôl horšie pripravené, roky sa učí bez učebníc či už preto, že učebnice chýbajú alebo sú nepoužiteľné. Zdôrazňujú aj firmy a zamestnávatelia, že školy nepripravujú deti na život meniaci sa v spoločnosti. Toto nepocítime zajtra, ale, by som povedal v takom strednodobom horizonte to určite negatívne ovplyvní celú našu spoločnosť. Čiže učiteľský štrajk je politikum, ale nie tak, že by učitelia chceli ovplyvniť preferencie voličov. Je to politikum, v ktorom prebieha zápas o budúcnosť Slovenska. A ja sa pýtam, keď nie teraz, tak kedy možno silno ovplyvniť budúcu vládu aj programové vyhlásenie v tomto smere? Ja by som povedal, že skôr treba učiteľom poďakovať za túto iniciatívu, odvahu a obetavosť.
A ešte raz hovorím, že naozaj som zacítil na tých uliciach to nadšenie toho novembra 1989. A to aj v starom srdci troška poskočilo, pretože to bolo naozaj vtedy, keď nás zjednotila myšlienka aj keď sme nevedeli, čo bude ďalej, ale sami sme pochopili, že takto ďalej žiť nemôžeme a nechceme. Nejakým spôsobom sme narovnali svoje chrbty aj vtedy, aj teraz ich narovnávame, ktoré sa krivili pod náporom povinností, je to aj teraz, bolo to aj vtedy, neriešením problémov a najmä toho vedomia stále klesajúceho postavenia učiteľa v našej spoločnosti.
To je, samozrejme, vec celej našej spoločnosti, že hocijaká autorita sa objaví, hovoríme, tak ten má hento, ten má toto, ten to spravil, ten hento spravil, proste aj anjel z neba, keby sem došiel za premiéra, by nám to vadilo a by sme našli sto jeho káuz. A to je chyba. Proste autorita je tu na to, aby sme uznávali, keď je na tom mieste, kde je.
Čiže pozitívne je, že celá spoločnosť začala diskutovať o školstve, v médiách, v blogoch, na sociálnych sieťach a všetci si uvedomujú, že je to dlhodobý problém, ktorý sa určite netýka len tých platov. Učitelia boli doteraz tichí a skromní a zrazu sú ochotní ísť do rizika, zriecť sa svojho nie veľkého platu, platiť si zdravotné poistenie a finančne podporiť kolegov, ktorí si nemôžu dovoliť prísť o svoje platy.
Zaujímavé je, že aj manželia tých učiteľov, aj deti, ktoré dávno rezignovali na to, že majú doma učiteľku, ktorá kvôli svojej práci zanedbáva rodinu i domácnosť, kupuje pomôcky z vlastných prostriedkov a trávi voľný čas s cudzími deťmi, pochopili, že táto snaha je z lásky k učiteľskému povolaniu, poslaniu, a preto ich chápu a im pomáhajú, tak ako to vidím, hovorím, okolo seba.
A mne sa zdá, aj v tých školách sa viac usmieva, diskutuje, hľadá sa riešenie a dialóg. A to je veľmi zaujímavé a blízke tomu roku 1989, učia sa tam aj demokracii, že naraz v slobode bez strachu rešpektujú opačný názor, ako aj rozhodnutie tých, ktorí sa aktívne nezapájajú z rôznych dôvodov do tohto.
Mnohí išli do tohto proti svojmu vedeniu alebo bez jeho podpory, pričom často vnímali nátlak i rôzne formy vyhrážania. K tomu sa teraz už nechcem vracať, avšak tí ľudia, ktorí to na školách zažili, tak vedia, o čom hovorím.
Učitelia objavili a možno aj pre spoločnosť odhalili, že práve iniciatíva zdola bez politického podtónu ich zjednotila v tom, že ide o dobrú vec a treba zjednocovať sily nielen s ostatnými učiteľmi, ale aj s inými občanmi v snahe o lepšiu budúcnosť.
Ešte posledná poznámka. Dostal som e-mail, teraz som si ho prečítal. Trocha som prekvapený z neho, teda Iniciatívy vysokých škôl, ktorá je iná kampaň. Dúfam, že o týždeň sa možnože znova sa zídeme, dobre. Ale je tam spomínané ohrozenie príprav na maturitné skúšky. Poslali mi to nejakí rodičia z Vazovovej. Teraz som si to rýchlo prečítal, ako keby tým, že sa neučilo, môžu byť ohrozené maturity alebo aj celý ročník v škole sa musí opakovať s tým, že niektoré maturitné predmety ako matika, chémia sa neučia a sa nahrádzajú nematuritnými predmetmi a tak ďalej. Čiže ja myslím, že bolo by hlúpe, keby kvôli tomuto sa naraz ohrozovali, posúvali maturity alebo nebodaj sa neuznal celý ten ročník. Čiže v tomto smere asi sa to týka celej spoločnosti u nás, ale tieto dopady na aj štrajkujúcich, ale aj na ľudí, ktorí sú v školách, by nemali byť s tým, že proste tieto tri týždne sme prežili tak, ako sme ich prežili. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ospravedlňujem sa. Chcel by som len poďakovať pánovi ministrovi, lebo fakt si vážim, že je tu a že počúva túto diskusiu, lebo presne to bol náš záujem, že chceme diskutovať o tom, čo ako a akým spôsobom kto vníma túto problematiku, ako je možné pomôcť školstvu, ako je možné túto problematiku riešiť.Ale aj z toho dôvodu vy som chcel apelovať na pána spravodajcu. Je to logické, my sme prišli s návrhom uznesenia. Ja rozumiem tomu, že pravdepodobne predložíte aj vy svoj návrh uznesenia. Chápem to, len by som poprosil, ak je možné, aby sme nepokazili túto atmosféru, teda túto diskusiu o tom, aby ste ako spravodajca nevystúpili posledný, aspoň tí, čo sú prihlásení, ja som to nehovoril predtým, ale v rozprave aby mali možnosť sa vyjadriť k vášmu návrhu uznesenia, tak aby ste, ak máte takýto návrh uznesenia, v rámci korektnosti, diskusie ho predniesli čím skôr, a nie ako posledný, ako to niekedy zvykne bývať, aby sme sa mohli v rozprave vyjadriť k tomuto návrhu uznesenia. Máte 83 hlasov, čiže nehrozí to, že by váš návrh uznesenia neprešiel, ale ide o to, ak chceme diskutovať, my sme ponúkli náš návrh uznesenia, nech sa páči, každý sa môže k nemu vyjadriť. Poznáte ho, každý môže o ňom diskutovať. Preto apelujem na vás, samozrejme, neporušíte tým nič, keď vystúpite ako posledný. Je jasné, môžete využiť svoje právo, ale ak chceme korektne diskutovať, tak by som chcel na vás apelovať, aby ste využili svoje právo, vystúpili prednostne a aby tí, čo sú prihlásení v rozprave, mohli zaujať stanovisko v rozprave k vášmu návrhu uznesenia. Ďakujem pekne.

Príjemný dobrý deň. Vážené panie učiteľky, vážení páni učitelia, vážení pedagógovia, odborníci na vzdelávanie, vážený pán predseda, vážená pani podpredsedníčka, ale aj vážené kolegyne a kolegovia poslanci, za tých vyše päť hodín sme si tu dnes vypočuli veľa vystúpení a veľa názorov. A faktom je, že dnes by sme tu byť nemuseli a dokonca posledné týždne možno ani nemuseli učitelia štrajkovať, ak by sa táto mimoriadna schôdza konala už o tri týždne skôr v čase, keď sme ju spoločne s mojimi kolegami navrhovali ešte pred začiatkom ostrého štrajku slovenských učiteľov. Žiaľ, politikárčenie vtedy vyhralo. A mohol by som teraz hovoriť o stranách, ktoré sa hrajú na najväčších spasiteľov školstva a konanie schôdze nepodporili, hoci ich o to žiadali samotní učitelia priamo v e-mailoch, len preto, že to nebol ich nápad, len preto, že by si tak nemohli pripísať politické body. Ale nebudem to robiť, pretože oveľa dôležitejšie je, že dnes sme sa predsa len stretli, neskoro, dá sa možno povedať, s krížikom po funuse a s vedomím, že tento rokovací maratón nič zásadné nezmení, pretože aj tak už kolegovia zo strany SMER spoločne s kolegami z KDH, a to musím zdôrazniť, prijali na školskom výbore uznesenie, ktoré vlastne hovorí, že problémy v školstve sa budú riešiť až po voľbách. No napriek tomu, že sa dnes naozaj nedá očakávať prijatie rozhodnutí, ktoré by viedli k naplneniu požiadaviek štrajkujúcich učiteľov, je dobré, že sme tu, pretože je veľmi, veľmi dôležité, aby sa pozornosť celej krajiny a nielen tých pár ľudí, čo tu sedia v sále, ale všetkých ľudí zamerala na skutočné problémy, ktoré Slovensko trápia, vysokú nezamestnanosť, nízke platy, školy, z ktorých vychádzajú deti, ktoré sú nešťastné, pričom priveľká časť z nich neodchádza s kvalitným vzdelaním a dostatočne pripravená na život.
Dámy a páni, Slovensko nemá more, nemá ropu, preto je trestuhodné, že všetky vlády doteraz dlhodobo zanedbávali investície do toho najcennejšieho, čo ako krajina máme, do ľudí. Nalejme si teda čistého vína a povedzme si pravdu, lebo tá musí zaznieť. A v prípade vzdelávania naozaj neplatí, že svet je čierno-biely a že sa delí na nejakých dobrých a nejakých zlých. Medzi ľavicovými a pravicovými vládami na Slovensku nikdy nebol žiaden rozdiel, ani jedny z nich doteraz nepovažovali školstvo za svoju skutočnú prioritu. Učitelia mi určite teraz dajú za pravdu. Áno, mnohí hovorili a ako to už často býva hlavne pri sedení v opozícii, odkiaľ sa, pochopiteľne, nič nedá presadiť, mali mnohí politici za dvadsať rokov kopu rezolútnych vyhlásení, lebo reči nič nestoja, nikto vám nemôže dať viac, než vám nejaký politik môže sľúbiť. No pravda je takáto. Za posledných dvadsať rokov investovali slovenské vlády miliardy korún do oddlženia bánk, do automobiliek či do záruk za grécke dlhy. No na investície do školstva, do zveľaďovania ľudského kapitálu, politikom či už z ľavice alebo pravice nikdy peniaze nezvýšili. A to je prvá vážna chyba, chyba, za ktorú sú zodpovední všetci, ktorí niesli za školstvo zodpovednosť vo všetkých vládach. Školstvo u nich nebolo nikdy skutočnou prioritou a nikdy nedostalo skutočnú pozornosť. Za dvadsaťpäť rokov sa na čele ministerstva školstva vystriedalo sedemnásť rôznych ministrov a deväť z nich bolo ministrami kratšie ako jeden rok. Len počas poslednej vlády Roberta Fica sa na čele tohto ministerstva vystriedali traja rôzni ministri. Viete, keby nejakej vláde na školstve naozaj záležalo, tak také čosi nikdy nepripustí. Viete si predstaviť ako by to vyzeralo, keby sa vystriedali traja ministri na ministerstve financií?
Dámy a páni, asi nikto nepochybuje, že školstvo je dôležité pre všetkých, pre celé Slovensko a nielen pre učiteľky a učiteľov. Žiaci a študenti, ktorí sú dnes v školách, budú o dvadsať či tridsať rokov riadiť túto krajinu namiesto nás. Ak chceme, aby Slovensko nestagnovalo a posúvalo sa dopredu, musí sa prístup ku školstvu konečne zmeniť. Absolútne súhlasím s tým, že je nemysliteľné, aby bol v členskom štáte EÚ nástupný plat mladého učiteľa na úrovni blízkej minimálnej mzde. Nedávno som sa zoznámil s jednou mladou učiteľkou. Pochádza z východného Slovenska a učí v Bratislave na strednej škole. Má vysokú školu a na výplatu dostane každý mesiac 450 eur v čistom, ako to bolo za študentských čias, za dvesto eur si zaplatí podnájom, kde býva s dvoma kamarátkami, sto eur minie na električenku, obedy v školskej jedálni a kúpu pomôcok, ktoré potrebuje na svoju prácu. A za zvyšok dokáže ísť domov raz mesačne do Humenného, kde jej vždy pomôžu a trochu aj prispejú rodičia zo svojich už aj tak biednych dôchodkov.
Dámy a páni, ja viem, môžete mi povedať, že veľmi veľa Slovákov žije z takýchto biednych platov. Žiaľ, máte pravdu. Slováci sú pracujúcou chudobou. Nielen armáda nezamestnaných je problémom našej krajiny, kde ešte väčším problémom je armáda ľudí, ktorí síce prácu majú, poctivo do nej chodia, a pritom dokážu prežiť z mesiaca na mesiac iba z ruky do úst. A preto keď niekto tu spomenie argument, musím sa spýtať, kto sú tí, ktorí osem rokov vládnu v tejto krajine a nič s tým nedokázali urobiť, ako je možné, že tak fatálne zlyhali, ako je možné, že keď povieme, že naši učitelia majú najnižšie platy zo všetkých vyspelých krajín, tak namiesto toho, aby sa zdvihla vlna širokej podpory od verejnosti, zdvihne sa namiesto toho vlna rúk stoviek, tisícov iných ľudí, ktorí upozorňujú, že aj oni majú nízke platy, ako je to možné. Osem rokov vládnete, osem rokov ste vo vláde, ako je možné, že ľudia na Slovensku majú stále biedne platy? Hovoríte nám, že ekonomike sa darí. Odvšadiaľ počúvame výroky vlády, ako sa máme dobre. Fiktívne niektoré štatistiky hovoria o vytvorení dokonca stotridsaťtisíc pracovných miest, ktoré prasknú ako bublina, len čo sa na ne pozrieme podrobnejšie. A potom stačí jeden štrajk učiteľov a odhalí sa krutá pravda o našej krajine a o tom, ako je zle spravovaná, ako vláda zlyhala pri zabezpečení dobrej životnej úrovne. Prosím vás, kam sme to dobačovali, keď ešte stovky tisíc ľudí závidia aj tým biednym učiteľom, ktorí majú na Slovensku najnižšie platy spomedzi učiteľov vyspelých krajín Európskej únie? Je neobhájiteľné, že platy učiteľov sú najnižšie u nás zo všetkých vyspelých krajín, len na úrovni 47 % priemernej mzdy ostatných vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Toto je neobhájiteľné.
S mojimi kolegami sme povedali jasne, a ja to vždy zopakujem, ak budeme súčasťou vlády, máme dve priority a to je zamestnanosť a školstvo. Zaviazali sme sa presadiť zvýšenie platov pre pedagogických zamestnancov o 40 % za štyri roky. To znamená 10 % každý rok. A na rozdiel od väčšiny politických strán a hnutí, ktoré kandidujú v týchto voľbách, v jednom sme iní. Ako jediní sme presne vypočítali úspory na štáte a v štátnom rozpočte vo výške 1,1 miliardy eur, z ktorých vezmeme peniaze na to, čo sľubujeme. A preto dokážeme znížiť odvody všetkým ľuďom, aby mal každý človek, čo chodí do práce, lepší plat okamžite na ruku. A preto dokážeme znížiť aj DPH na všetky energie pre domácnosti, aby každý človek aj dôchodcovia platili menej za elektrinu, za plyn, za kúrenie, za vodu. A preto dokážeme aj zvýšiť platy učiteľom o najmenej 10 % každý rok, až kým sa nepriblížia k platom ostatných ľudí s porovnateľným vzdelaním a praxou. A môžem to tu verejne vyhlásiť, nielen ako nejaké rezolútne vyhlásenie, s mojím poslancom kolegom Jozefom Kollárom sme naozaj všetko presne spočítali a garantujem, že vieme toto navýšenie vykryť.
No zároveň musím povedať aj druhú vec. Keď hovoríme o školstve, zvýšenie platov nestačí, zvýšenie platov je len nutná, ale nie postačujúca podmienka pre zlepšenie pomerov v slovenskom školstve. A treba teda rovno povedať aj druhú vec. Nech Boh ochraňuje slovenské školstvo pred ďalšou jednostrannou reformou od zeleného stola, ktorú po pár rokoch zase ďalšia vláda zruší, pričom prinesie inú reformu, lebo pokiaľ neexistuje spoločný konsenzus, dohoda na spoločných prioritách a postupe v oblasti školstva, potom budú učiteľov a učiteľky vždy deptať a ničiť nielen ich platy, ale najmä pre nich vytvárať kopy rôznych nezmyslov, papierovaní, ktoré na nich uvaľuje ministerstvo. A s nástupom každého ministra školstva je to podľa toho, čo hovoria učitelia, iba horšie a horšie. Za posledné roky som sa stretol možno so stovkami učiteľov. A viete, čo ich štve ešte viac ako platy, čo to je? Tých dobrých učiteľov na každej strednej škole napríklad štve to, že do konca tohto školského roka majú vypracovať školský vzdelávací program na základe zmeneného Štátneho inovovaného vzdelávacieho programu na celé budúce štyri roky. Ale cieľové požiadavky na maturitu zostali staré, hoci obsah sa v niektorých výučbových predmetoch zmenil. Neviem, či rozumiete tomu, čo ich hnevá? Hnevá ich, že im štát doslova prikazuje, aby dnes žiakov učili niečo iné, než z čoho ich majú podľa toho istého skúšať na maturite. Toto je dôvod, pre ktorý zo školstva skôr či neskôr odídu aj tí poslední a najzodpovednejší učitelia, nie platy, ktoré im štát nedopraje, nie spoločenský status, o ktorý ich nekompetentní politici za dvadsať rokov obrali, ale to, že im zopár hlúpych politikov a úradníkov ešte po tom všetkom kladie v ich robote ešte úplne nezmyselné prekážky. A preto sa pýtam v mene tisícok učiteľov matematiky, občianskej náuky a ďalších predmetov, prečo musia učitelia vypracovať inovovaný Školský vzdelávací program do septembra na celé štyri roky, keď ešte nie sú vôbec zverejnené cieľové požiadavky na maturitu a obsah v niektorých výučbových predmetoch sa pritom podstatne zmenil? Tiež sa pýtam v mene tisícok učiteľov cudzích jazykov a desiatok tisíc stredoškolských študentov, prečo budúcoroční maturanti z jazyka musia maturovať na úrovni C1, teda na vyššej úrovni, keď inovovaný Štátny vzdelávací program, kde je zvýšený počet hodín jazyka, platí až teraz pre prvákov od tohto septembra?
Dámy a páni, pýtam sa v mene učiteľov, ktorí sú zahltení robotou, ktorá sa zďaleka nekončí o druhej, tretej poobede, ktorí často pracujú na prípravách a opravách písomiek a zadaní aj cez celé víkendy a po večeroch, prečo sa musia robiť komisionálne skúšky aj pri prestupe z prvého ročníka, napríklad z jedného gymnázia na druhé gymnázium, a pýtam sa v mene všetkých pedagógov, ktorí sú zároveň triednymi učiteľmi, prečo dodnes platia také hlúpe pravidlá, že učitelia musia manuálne vyškrtávať v triednych knihách, prečo sa tu úplne nezmyselne menia pravidlá, ako napríklad vyškrtávanie z ľavého dolného rohu do pravého horného rohu, keď ešte pred troma rokmi bola povinnosť škrtať z ľavého horného rohu do pravého dolného rohu? Komu toto prospeje? Komu prospejú tieto hlúposti? Veď tých učiteľov tak len zbytočne zaťažujeme. To, čo učiteľky a učitelia aj rodičia naozaj potrebujú, je oveľa jednoduchšie než nejaká „reforma školstva v poradí“. Slovenské školstvo potrebuje v prvom rade odpolitizovanie. Tam treba odpolitizovanie a odstrániť všetky stranícke a politické vplyvy na jeho fungovanie, zastaviť strácanie sa peňazí po ceste na školy v obecných a župných rozpočtoch, potrebujeme pravidlá postavené na odbornosti a na dôvere voči učiteľom, a nie na striktnej byrokratickej kontrole výstupov namiesto výsledkov. Veď nakoniec za to, že školstvo dodnes neskolabovalo, môžeme vďačiť práve a len a tým učiteľom a učiteľkám, čo ešte zo školstva neodišli pracovať inam. Pritom na tom, či štrajkovali alebo neštrajkovali, už až tak nezáleží, lebo oveľa dôležitejšie je, ako pristupujú k svojej práci, vo voľnom čase, po večeroch, keď si doma robia prípravy.
Slovensko nestojí na papalášoch, Slovensko nestojí na celebritách a, vážení kolegovia a kolegyne, Slovensko nestojí ani na 150 poslancoch tu v parlamente, Slovensko stojí práve na tých státisícoch takýchto každodenných hrdinov, o ktorých sa síce v novinách nepíše, ale bez ktorých by naša krajina neprežila ani deň. Nejdem sa tváriť, že školstvu rozumiem najlepšie zo všetkých, aj keď som si sám odučil dva roky na vysokej škole. Som totiž presvedčený, že ako politik by som mal v prvom rade vytvárať priestor odborníkom. Ja som sa vždy vo svojom živote snažil obklopovať ľuďmi, ktorí sú šikovnejší ako ja. A darilo sa mi to. Na tom stál úspech firiem, ktoré som vybudoval od nuly, bez privatizácie, bez pôžičiek a úverov, bez eurofondov. A preto sa aj dnes spolieham na ľudí vo svojom tíme okrem mnohých učiteľov, s ktorými spolupracujem. A musím povedať, že som mimoriadne hrdý na to, že máme na kandidátke najviac učiteľov a pedagógov. Viac ako desatinu našich kandidátov do parlamentných volieb tvoria práve ľudia, ktorí školstvu rozumejú. Školstvo je našou skutočnou prioritou. A preto bol možno aj náš program nedávno v denníku SME vyhodnotený ako najpodrobnejší, rozumný a, nebojím sa to povedať, najlepší.
Ak by som mal teda zhrnúť v jednej vete to, čo školstvo potrebuje, je to odpolitizovanie a potreba vrátiť učiteľom okrem dôstojného odmeňovania aj dôveru, že sú to práve oni, ktorí najlepšie vedia, čo treba robiť, len na to potrebujú vhodné podmienky. Škola vychováva naše deti, nerozvíja len charakter a zručnosti. Nesmierny význam školstva je nielen v tom, aby viedlo budúcu generáciu k excelentnosti, okrem tejto základnej funkcie má totiž škola ešte dve ďalšie úlohy. Po prvé, pripravujeme žiakov na život v jeho zmenšenej a kontrolovanej verzii a, po druhé, podporujeme u žiakov kritické myslenie. Boli to práve učitelia a učiteľky, čo boli v minulosti nositeľmi tzv. osvietenstva, modernosti a nových myšlienok aj v tých najvzdialenejších kútoch našej krajiny. Deti a žiaci v škôlkach a školách trávia viac ako polovicu svojho aktívneho času a práve preto nám musí záležať na tom, aby sa o deti a žiakov starali kvalitní a spokojní učitelia, ktorí majú rešpekt, dôstojnosť a ktorým záleží na ich práci.
Žijem na Slovensku a chcem, aby tu žili aj moje deti. Preto vám dávam osobný prísľub, že ak budem súčasťou novej vlády, v programovom vyhlásení presadím ako najvyššiu prioritu zvýšenie investícií do vzdelania na úroveň príslušného priemeru krajín Európskej únie. Ak budem mať tú možnosť, tak zároveň presadíme koncepčné a dlhodobé riešenie všetkých ostatných problémov školstva, nie také, aby sa tu všetko menilo pomaly každý rok ako doteraz, ale dlhodobú stratégiu na 10 rokov dopredu, ktorá bude prijatá v parlamente a ktorej cieľom bude, aby ju prijali všetci poslanci podľa možností 150 hlasmi, aby bola zaručená kontinuita a nedochádzalo k zmenám v školstve po každých voľbách, lebo takto, dámy a páni, to dokázali a urobili v krajinách, ktoré by mali byť našim vzorom, vo Fínsku, ale aj v neďalekom Poľsku. A som presvedčený o tom, že takto to dokážeme urobiť aj u nás na Slovensku. Ďakujem veľmi pekne.

Do rozpravy som prihlásená, takže na rečnícky pekný taký prejav, čo by bolo, ak by bolo, zareagujem, že zabudol pán Miškov, že sme boli vo vláde nie v kuse 8 rokov, lebo medzitým boli vo vláde oni, 2 roky, že nám určitú kontinuitu narušili, ale vysvetlím aj to fungovanie škôl, lebo si myslím, že to bolo veľmi od zeleného stola povedané, takže keď pôjdem do rozpravy, tak sa k tomu vrátim. Ďakujem.