61. schôdza

Vážená snemovňa, vážení vytrvalí v sále i na balkóne bez rozdielu dresov, pohlavia a váh, je taký avantgardný čas na vystúpenie. Netušil som, že sa táto volebná éra bude končiť v skorých ranných hodinách, ale človek sa do smrti učí. Pred mnohými rokmi roku 1998 som zasneženou nocou kráčal dole z parlamentu s Jánom Langošom a vtedy boli časy, keď sa riešilo dedičstvo po Vladimírovi Mečiarovi, v neblahej pamäti. Teraz riešime to, čo je na stole.
A na úvod predstavenia by som sa chcel vyjadriť k scénografii. No trošku mám pocit, že klasici slovenskej scénografie Ladislav Vychodil alebo Aleš Votava by možno povedali, že to čo je tu ako aranžmán, ide mimo mísu, mech tu je, figúry tu sú. Samozrejme, ak by tu mal byť správny mech, tak v ňom by neboli posekané papiere, ale to, čomu sa u nás na Slovensku hovorí cash, peniaze, a tu by nestáli dve totožné figuríny občana Matoviča, ale stála by tu pestrá plejáda figurín, cez ktoré by som sa sotva prebil k rečníckemu pultu, stál by tu bývalý riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne Forai, stál by tu známy salónny interpret modernej hudby raper Ego, stála by tu možno o paličke biznismenka teta Anka, keď nie live, tak aspoň v papundekli, stála by tu pani riaditeľka Domčeková, stál by tu obchodník s heliportmi, riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne pán Vaďura, stál by tu nejaký ten luxemburský kŕmič pacientov, stál by tu nepochybne i môj kolega masér Kostka a stál by tu iste oprávnene v plnej kráse i pán Senčák. A nad tým všetkým by so založenými rukami mysliteľa, ako je vo farbe a v oleji, vyvedený v starej budove Národnej rady stál človek, ktorý nie je Ženou z lesoparku, ako znie názov istej bratislavskej kapely, ale muž z mestského parku. A k nemu by najlepšie sa šikol tamten mech. Ale neboli by v ňom tieto papiere, boli by v ňom také, s ochrannými znakmi. No včera bol poučný zdravotnícky výbor. Ku cti nášho balkóna treba povedať, že tam majú hostia pomerne pekné tapacírované sedenie. To som ocenil pri návšteve na našom balkóne. Pravda je, že garda sa obmenila, lebo zaslúžilá Jednota dôchodcov už kosí nohami perinu a ostali tam len tí, ktorí sa, by som povedal bytostne o tú vec interesujú, neboli sme tam nakomandovaní a vybratí strážnou službou.
Pravdou je, že som sa včera dozvedel viaceré zaujímavé veci. O jednej veci som napísal do blogu. A čo už človek narobí, ak chce citovať klasika, tak si z toho blogu sám seba zacitujem. Dozvedel som sa hneď na úvod vystúpenia pána ministra Čisláka, o čo vlastne ide, však štrajkujú len 2 % zdravotných sestier, je to svätá pravda, ak by z každej stovky z nich na Slovensku celoplošne štrajkovali zdravotné sestry dve alebo dve mali PN-ku, tak by sme to nejako prežili, tých ostatných 98 % by pridalo trochu nadčasov, nieže by sme doteraz žiadne tie nadčasy nemali, prípadne by sme zvýšili koeficient počtu pacientov na jednu sestričku. Ani v tom nie sme doteraz majstri sveta, ba ani majstri Európy. Ale to by šlo. Problém je, ak je to ťažiskovo umiestnené do regiónov a nie je to plošné.
A ešte pozoruhodnejšie je, ak je to napríklad v regionálnej nemocnici. A ku cti pána riaditeľa prešovskej nemocnice slúži, že nám dal k tomu presné čísla. Verím mu, ešte zatiaľ mňa osobne neoklamal, aj keď neviem, kde vlastne vysvitne, že z 24 oddelení je tam ten úbytok len na šiestich a z toho predovšetkým na dvoch oddeleniach, a to takých, kde ide takmer z podstaty veci o život. Je rozdiel, tie sestry v mojom rezorte či chýbajú v dermatológii alebo chýbajú na resuscitácii. Je v tom trochu rozdiel. Každý, kto do toho trochu vidí, by to uznal. A tak vlastne odrazu vysvitne, že tam na traumatologických a priľahlých oddeleniach chýba zo 113 zdravotných sestier 50, to je trošku viac ako 2 %, a na oddelení anestéziológie a resuscitácie chýba zo 61 tých sestier 29. To sú všetko údaje pána tamojšieho riaditeľa (tiež tesne nad 2 %). Takže úplne najzaujímavejšie, čo som sa dozvedel, bolo to, a to povedal sám pán riaditeľ tej nemocnice, že ony tie sestry v Prešove boli vlastne spokojné s tým, čo dostávajú, a štrajkovali len zo solidarity. Ja sa pýtam, zo solidarity s kým štrajkovali, keď 98 % je tam podľa Čisláka spokojných? Tak s kým potom tie dve percentá boli solidárne? Iba sami so sebou mohli byť solidárne. To sú také záhady matematických interpretácií, lebo, viete, percentá sú ošidné. Ja som sa venoval problematike HIV infekcie. A v tom čase bola liečiteľnosť takmer nulová, smrteľnosť takmer istá, ale štatistika hovorila o malých číslach. S malými číslami, keď ide o zdravie a život, je to vždy tak, že je to, samozrejme, brnkačka, ak sa dozvieš, že AIDS dostali len štyria ľudia na Slovensku. Problém potom je, keď to diagnostikujú u teba. Vtedy sa tá štatistika zosýpa a začína ísť o kejhák. Takže tak je to stou dvojpercentnou štatistikou. Ono je to tak, niežeby na Slovensku neboli v zdravotníctve peniaze. Pravda je, že úmerne k tomu, čo ako národný produkt produkujeme a čo si dovoliť môžeme, do zdravotníctva netečie kriticky málo peňazí. Iná vec je, ako sa s nimi nakladá. A tu sa dostávame k úvahám o tom, že by bolo veľmi pozoruhodné poctivo spočítať, čo sa v zdravotníctve rozkradlo.
A, samozrejme, teraz nechcem povedať, že prihrievam si vlastnú polievočku, ale uvediem príklad, ktorý ilustruje zhruba môj názor na vec. SPP v čase Vladimíra Mečiara vedené nebohým Jánom Duckým, ktorý mal zlých kamarátov, s ktorými sa stretol pri tých poštových schránkach na prízemí, v tom čase produkovalo straty a Ján Ducký ako na vyváženie podpisoval tie zmenky. I takto vysoko lukratívny podnik v poctivých štátnych rukách fungoval ako SPP za Jána Duckého.
A musím povedať, že stále počúvam alebo počúval som, teraz to trošku utíchlo, že treba vyvlastniť, dobre že nie polarizovať súkromné poisťovne zdravotné, pričom budeme mať tú jednu, tú dobrú, tú štátnu zdravotnú poisťovňu, ktorá netvorí zisky. No ona ich možno aj tvorí, ide o to, tvorí ich kemu, ako hovoria priatelia na Záhorí. Nepochybne si viem predstaviť, že existujú jedinci, ktorí sú so ziskotvorbou Všeobecnej zdravotnej poisťovne pomerne spokojní. A, samozrejme, ak peniaze Všeobecnej zdravotnej poisťovne odtekajú tými správnymi kanálmi, tak na tom konci pre tie sestry ani pre niektoré iné potrebné veci veľa z toho nezostane. A mne je záhada, a teraz nad tým rozmýšľam ako lekár, v serióznej zdravotnej poisťovni DÔVERA, ktorej chcela súčasná moc, nech to stojí, čo to stojí, však je známe, že premiér Fico sa súdov nebojí, ako náš zástupca na Európskom súde síce prehral všetky tie súdy, ale inak je bez obáv, prehrať sa dá nakoniec aj bez obáv, každopádne nie je mi celkom jasné, aký by bol profit z toho, že by ešte aj to bezvýznamné percento, ktoré zazmluvnila, doktorovi Kostkovi zdravotná poisťovňa DÔVERA po zoštátnení prijala Všeobecná zdravotná poisťovňa.
Je pozoruhodné, a teraz uvediem drobný príklad, keby ste si otvárali kynologickú ambulanciu pre psov, tak potrebujete na to hordu potvrdení, ich celú kopu od všetkých možných. Keď som bol na návšteve Všeobecnej zdravotnej poisťovne, kde pán riaditeľ Vaďura predviedol takmer Alexandrovcov, tí, čo tam boli so mnou z nášho výboru, videli, že to bolo nastúpené ako šíky Sovietskej armády. Tak každý tam odrecitoval to svoje. Ja som pritom položil otázku na tému istých personálnych nedostatkov, a teraz nehovorím o tom garantovaní, pri ktorom ma dneska doobeda opravil kolega Raši, ale o tom, že ak sa niekde poskytuje zdravotná medicínska starostlivosť, tak je tam povinný úväzok lekára, ktorý mal byť v čase Č na bojisku. Má tam byť, kontrolovať stav terapie, riadiť ďalšiu terapiu a tak ďalej. Na to všetko existujú predpisy. Ja som sa na nejakých takýchto jednotlivých poskytovateľov pýtal, keď ten pomerne mladý muž, ktorý mi tam odpovedal, povedal, že tu sa zistili nejaké nedostatky, ale sa riešia. Ja sa pýtam, ako tam funguje revízna činnosť, ako je možné, že keď revízny lekár príde v čase ordinačných hodín na poskytovateľské pracovisko a nenájde tam živého doktora, tak sa nič nedeje? Viem si predstaviť, že keby našiel niekto salmonelu v reštaurácii, tak tú reštauráciu zavrú a posypú soľou ako Kartágo, pričom minister z Komjatíc jej dá milión eur pokuty. Tuná celkom úspešne fungovala nejedna poskytovateľská inštitúcia, kde tí lekári, ľudovo povedané, nepáchli.
Veľmi pekné bolo vystúpenie garanta Kostkových masérní, ktorý zrejme z obavy, aby ho to tam náhodou nezačali liečiť, tam snáď ani v živote nebol. Zicher je zicher, samozrejme, to človek nevie, dvaja mocní muži strednej kvalifikácie sa ho ujmú a napchajú doňho dáke ihly podľa nejakej schémy. No tak tam radšej nechodil, samozrejme, je fajn takto garantovať. Kolega príslušný riaditeľ ma poučil, že môže taký jeden človek garantovať všetky odbory, čo nenamietam, ale očakával by som, že tam budú prítomní lekári, ktorí sú garanti správnosti poskytovanej terapie. I na našej klinike máme terapiu žiarením, dermatologickú, kde sú sestričky, ktoré pacientom pomáhajú, tam žiarič nastavujú, ale dĺžku, dávku, vývoj terapie kontroluje lekár, ktorý má toho pacienta neustále v merku, pričom zaznamenáva vývoj nálezu, nieže tam lekára nezoženieš. Takže pýtam sa, keď sme zazmluvnili tohto dobrého muža bez toho, aby nás ako Všeobecnú zdravotnú poisťovňu zaujímala odborná istota toho, za čo platíme peniaze poplatníkov a tých, ktorí platia odvody, tak aké je podozrenie, že štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa nie je tá najlepšia lampa, pod ktorou nie je najväčšia tma, a tak môžu celkom hladko odtekať peniaze a zdravotným sestrám sa nedostane.
No musím povedať, že nie je iste pre nijakého riaditeľa nemocnice radosťou, že má toto všetko na krku, ale aby ako bilanciu povedal, že jeho zdravotné sestry boli vlastne spokojné, je to v prudkom kontraste s tým, koľko z nich tú nespokojnosť prejavilo. A už kolega Novotný sa zmienil o tom, na čo som sa pýtal i pri tom výborovom podujatí, že sa mi zdá zvláštne, že sa po valaloch, luhoch a hájoch Prešovského kraja voľne ponevierajú sestričky ako tie nadpočetné medvede, ktoré potom v čase Č odchytíme, pričom sto z nich zoženieme na fľaku a priviažeme k lôžku. Neviem jíma ma skepsa, pretože buď sú tie sestry kvalifikované a potom mi je záhada pri existujúcich nadčasoch, ktoré tie, ktoré pracujú, robia, že ich už dávno nezamestnali, alebo sú menej kvalifikované, a tu, prosím, sa nikoho nechcem dotknúť, lebo aj taká sestra, ktorá pracuje v sociálnozdravotnom zariadení, musí mať kvalifikáciu. Ale predsa si viem predstaviť, že inštrumentárka na neurochirurgii potrebuje trošku iný grif na niektoré činnosti ako tá sestra, ktorá sa stará o Alzheimerových pacientov. To znamená, že sa mi jednoducho nezdá isté, že tie sestry, ktoré boli tak hladko nájdené a tam prijaté, majú príslušnú kvalifikáciu, registráciu a všetko to, čo by sa normálne pri pracovnoprávnom zväzku malo kontrolovať. Pán minister, samozrejme, nemohol vedieť, keď som sa ho spýtal, čo robila tá stovka sestier predtým, na to odpovedať. On to vedieť nemusí, no pani personalistka tam veľmi statočne odpovedala, ako to bolo. Ale, znova, ak tie sestry prišli zo špitálov z okolia, tak tam, presne, ako povedal kolega Viliam Novotný, mali tri vrstvy sestier pri vchode na oddelenie, ktoré už nevedeli, čo majú robiť, no tak ich teda pustili veľkoryso s tým, že nech idú na výpomoc. Neviem, či sú také pracoviská, kde to tak je.
Summa summarum, o všetkých faktoch, ktoré sa dozvedáme o situácii, pri ktorej vraj o nič nejde, ako sa hovorí žargónovo, je to brnkačka, mňa jíma podozrenie, že celkom taká brnkačka to nie je. Ak tu zaznieva informácia, že keď Janka Šipošová pôjde do špitála, tak sa tam o ňu iste dobre postarajú, nepochybne tomu verím, ale to, čo by jej na to odporučili, je možno Nemocnica svätého Michala, kde je nádej, že bude fungovať digitálny röntgen, ktorý nefunguje ani na I. chirurgii ani v Ružinove, kde bude fungovať výťah, ktorý striedavo nefungoval smerom na I. internú, a kde budú fungovať aj kotly, ktoré tak sem-tam nefungujú na Antolskej. Ide teda o to, že sa vždy dá nájsť akési vysvetlenie. Ináč, jednou z prvých vecí, ktorú sme rušili po novembri 1989, bolo Štátne sanatórium a papalášske nemocnice. Neviem, kam sa uberáme teraz, ale, dobre, ak všetky tieto nemocnice budú prístupné i občanom, tak niet k tomu výhrad, kto by si neželal dobrú nemocnicu, veľa zdaru želám kolegom v tom sv. Michalovi, nech sa im darí a nech dobre liečia. Iste to tak bude, ale chcem teda povedať, že vybaviť ten súčasný stav tým, že už nejde o krízu, že vlastne, ako hovoria Francúzi, tout va bien, všetko ide dobre, ma nenapĺňa istotou. A myslím tiež tak na učiteľov, učiteľky, ako aj tých učiteľov z karloveskej školy, ktorí včera pritiahli na námestie SNP, kde som prišiel aj ja rád, zvýšiť to kvórum, pretože človek vo svojom živote je chvíľami žiakom, chvíľami rodičom, to znamená, dačo k tomu školstvu má, tak aj keď nie je doktorom, tak aj tak niečo s tým zdravotníctvom má.
A ja želám, samozrejme, pacientom v prešovskej nemocnici, žilinskej nemocnici aj trnavskej nemocnici pevné zdravie, dobré, vyspaté, oddýchnuté a nevyčerpané zdravotné sestry, ktoré nie sú nespokojné a frustrované z toho, ako je ich práca honorovaná. A ak aj toto naše nočné sedenie nepovedie k náprave danej veci, tak bude dobré, ak si zapamätáme, o čom bolo, a budeme tak v budúcnosti hľadieť na tie sestry s tým, že nezabudneme na ne, a ctime si tie, ktoré nabrali guráž, a ctime si to, že povedali nahlas, že to nejde dobre. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ono niekedy je fakt lepšie sa povzniesť, prípadne zasmiať, to pomôže prežiť ťažkú dobu. Ja si tiež niekedy pripadám ako v nejakom absurdnom divadle, hej. Tomu by jeden neuveril, čo sa dá s tým robiť. A stále si myslíte, však to je divadlo. Štipnem sa a zobudím sa a nie je to pravda. Problém však je, že je to pravda. Problémom je, že v zásade kolega čo hovoril, to je pravda. Proste absurdné veci sa v tejto krajine dejú. My sa na to pozeráme, pomaly sa od nás čaká, aby sme to rešpektovali, nadlho, pričom keby sa niekto ozval, tak začínajú mať s tým tí ľudia, ktorí v tom svete žijú, problém, prečo ich vyrušujete, keď im je dobre. A ja mám obavu takú miernu, že niekto teraz nastupuje, ide o krok ďalej a ide tento absurdný svet, ten váš svet chrániť.
Ja v súčasnosti som to chcel povedať aj v mojom vystúpení, ale poviem to teraz možno lepšie, mne sa dostala informácia, že včera z prokuratúry prišiel na policajné riaditeľstvo metodický pokyn, ako postupovať pri zadržaní ústavného činiteľa. Ten dokument naozaj existuje, tam prišiel v písomnej forme. To sú naozaj vážne veci, lebo súvisí to asi s tým, že keď mňa zadržali, porušili všetko, čo porušiť mohli, takže asi sa ráta s tým, že sa bude zvyšovať frekvencia toho. Dneska sme tu mali asi niečo urobiť, lebo mne ráno povedali, že dnes budem v putách večer, pričom nakoniec som sa dozvedel, že tie metodické pokyny sa už posielajú po políciách. Viete, ono problém je, že to je reálne. Keby to bol žart, keby to bolo divadlo, sa zasmejeme nad tým, zatlieskame tomu a povieme: „Dobré to bolo, dobre to napísal ten Havel, dobre to napísal ten Brecht.“ Problém tu je, že toto je reálne a vy tento váš svet začínate mať potrebu chrániť za každú cenu.

No než nás všetkých pozatvárajú, skúsim ešte niečo povedať. Ty si v tom svojom prejave vymenoval takú perepúť tých, ktorí by tam mali stáť, alebo nazvime to tým, spomínal si vysoko vážené osobnosti s presahom do zdravotníckeho sveta. Z nich poslednými sú tuším Kostka, cez Foraia až po toho, ktorého si videl alebo vidíme a máme možnosť v historickej budove Národnej rady vidieť v oleji s tými socialistickými hodinkami a, áno, presne s tým gestom. No ja si myslím, že pri definícii tej perepúte, ako si hovoril, by si sa predral tým davom s tým, že by som ich nedefinoval tak, že tu stoja, ale mohlo by to byť aj v prípade pána z parku alebo niektorých tak, že by boli v inej polohe. Ono sa tomu hovorí, mohli by sedieť. Ten symbolizmus už nechám na každom, nech si to preloží.

Pán kolega, viete, títo naši sysli hrajú krátke hry. Neuvedomujú si, že hrať krátku hru sa musí inak, ako hrať dlhú hru. Napríklad dnes ráno dokonca moderné mladé vedenie nášho parlamentu, ktoré dokonca vie možno aj po anglicky, využilo metódu starého Mečiara a prinieslo sem staré babky s tým, aby si sadli na miesta. To čo je? To aká je krátka hra? Veď to musíte si uvedomiť, že táto krátka hra v prítomnosti médií okamžite praskne.
A potom je tu ešte nedostatok logiky. Ten preukazoval napríklad aj pán Rezeš, ktorý nasadil toľko malých cicavcov na VSŽ, že vlastne nakoniec ich celé vycicali. A to je naše zdravotníctvo. Takto cicajú, cicajú, cicajú, ale veď keby hrali aspoň strednú hru, ale oni ho vycicajú. A čo budú potom cicať? Všetci pôjdu do Belize alebo kam pôjdu všetci potom?
A, viete, v poľskom sejme sa pri takejto situácii ako situácii, keď nám tu tí ministri dnešní rozprávali všelijaké také technokratické záležitosti, v poľskom parlamente nazývajú pomidormi. („Hádžu do nás paradajky.“) Viete, tí naši ministri paradajkami nás bombardujú. To nie sú argumenty ani fakty, ale paradajky, lebo si hovoria, že majú paradajok dosť a trošku nás zašpinia tými paradajkami. Ale tie paradajky stečú, rozložia sa a nestane z toho vôbec nič tak, ako nezostane po nich nič, len tá špina po tých... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne kolegom. No ono je to pravda, niekedy sa proste dramaturg, ba dokonca aj ten, kto vedie casting, sekne. Dneska, samozrejme, dostali abonentky zaslúžilé tety bojovníčky, ani možno netušili, ako budú zvečnené Eugenom Kordom a ďalšími dokumentaristami, ktorí podali obraz balkóna, dá sa povedať, smutno, hravo vo viacerých dejstvách. Ale treba tiež povedať, že ak som sa na záver lúčil so statočnými na balkóne a s vytrvalcami v sále, ktorých som pozdravil na úvod, nechcem byť zlý a želám tým tetám, ktoré prišli so zápalom hodným lepšej veci bojovať za svojich miláčikov ktorýchkoľvek z tých papundeklových, aj živých, ktorých sa to týka, aby sa stretli, keď im pôjde o hlavu, s nepretečenou posteľou, s fungujúcim signalizačným zariadením a so zdravotnými sestrami, ktoré budú stíhať okolo nich všetko robiť. V opačnom prípade ich to dnešné nadšenie z balkóna v jednej chvíli môže dobehnúť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážení občania, skoré dobré ráno prajem, je jedna hodina ranná a sedemnásť minút. Nedovolím si vstúpiť nejako veľmi do hlbín zdravotníckej problematiky, ale aj predo mnou ako pred lesníkom, pred laikom hĺbka tej studne, toho čierneho v tej studni je udivujúca a prekvapujúca. Ja si dokonca myslím, že ani ľavé ani pravé krídlo tejto snemovne netušilo, že počas dnešnej noci nazrieme až do takej hlbokej priepasti a že v nej bude taká tma.
Oceňujem aj vystúpenie pána Petra Osuského. Naozaj ho obdivujem, že v tejto hodine dokázal tak brilantne, vierohodne a zároveň aj šarmantne popísať všetky biedy dnešného nášho zdravotníctva.Keďže ako som sa priznal, netrúfam si byť odborníkom, obmedzím sa vo svojom vystúpení len na dve veci, ktoré mi spomenuli tí, ktorí tomu rozumejú. Možno to bude nie celkom presné, ale bol by som rád, keby to bolo zobraté na vedomie ako realita dnešného zdravotníctva.
Ešte skôr, ako poviem tie dve veci, bude to stručné, zmienim sa aj o pánovi ministrovi Čislákovi, ktorý už možno v tejto chvíli odpočíva po zaslúžilom dni a čaká iba na to hlasovanie. A zaujalo ma to, že práve z toho množstva faktických poznámok, ktoré zazneli na jeho vystúpenie, si vybral práve tú moju na reakciu, ako keby ho zamrzelo, pichlo kdesi s tým, že som mu spomenul pokoru, ktorá ako keby mu chýbala v jeho vystúpení, pričom on sa tomu venoval. A ja si myslím, že tak som ho trafil presne, pretože, a pripomenul mi to kolega Igor Matovič, keď bola reč tak často o tom cétečku ako o symbole úpadku doby a zdravotníctva v republike Slovenskej a keď pán minister Čislák vo chvíli, keď možno mal byť ozaj pokorný, povedal s takou pýchou, že on túto pseudokauzu nepovažuje za nič iné ako za pseudokauzu, nedopustil sa obrovskej nepokory? A keď sa jej dopustil, nemal byť v istej veci natoľko múdry a natoľko pokorný, že mohol využiť aspoň teraz tento čas, ktorý už je veľmi neskorý, aby povedal, že je v tom niečo pravdy, naozaj nerobia tak dobre, ako by mali robiť? Myslíte si, že toto je vec, ktorá by sa sem nehodila, ktorá by znížila úroveň parlamentu alebo ktorá by, nebodaj, nejakým spôsobom znížila príslušné percento? Toto mi chýba, a preto si myslím, že pána ministra som trafil presne poznámkou o nepokore. A zároveň si myslím, že ani po dnešnej noci sa z toho nepoučil a to je možno niečo, čo hĺbku toho čierneho tej studne slovenského zdravotníctva ešte viacej prehlbuje.
No a teraz tie dve poznámky, ktoré sú na konto zdravotníctva od reálnych zdravotníkov. Bude to možno mierne kacírske, keď od sestričky, s ktorou som rozprával v Humennom predvčerom, budem tlmočiť asi následné stanovisko: „Viete, my niekedy sme na oddelení možno boli ešte v menšom počte, v akom sú tam sestričky dnes, a napriek tomu sme sa stihli o našich pacientov postarať lepšie. A viete, prečo to bolo? Nemuseli sme vypisovať také obrovské množstvo papierov.“ Jednoducho tlmočím odkaz, že, a tým nadväzujem na ten moment, ktorý som použil aj pri časti, keď sme rozprávali o školstve, nie všetko je v peniazoch.
Vážený pán minister, možno by naozaj stačilo, keby sme sa sústredili v tejto súvislosti na to, že by sme v zdravotníctve znížili stupeň administrácie a že by sestrička mohla byť pri pacientovi, lebo, páni doktori, vás je tu pomerne vysoká koncentrácia, hovorí mi toto nasledovné: „Voľakedy, keď lekár naordinoval nejaký postup, ja som si to zapísala do zošita a od tej chvíli to už bola moja kompetencia, robila som to tak, ako to bolo naordinované, a za všetko som zodpovedala. Držala som sa vlastnej evidencie. Dnes pichnem injekciu, bežím k počítaču, dám raňajky, bežím k počítaču, podám ďalšiu nejakú terapiu, pričom keď sa ma snaží pacient poslednú hodinu ešte, keď máme službu už na konci, zavolať, nemá na to šancu, mám toľko povinností, ktoré musím vypísať do toho počítača, že jednoducho sa nevenujem pacientom.“ Takže dávam otázku, pán minister, ktorej riešenie by možno tiež veľa nestálo a ktorá možno by bola celkom použiteľná, ak sledujeme naozaj záujem pacienta ako vrchol nášho snaženia, či by nestálo za to, aby sme množstvo administratívnych úkonov, ktoré dnes od zdravotných sestier požadujeme, znížili.
A druhá poznámka, a tým budem končiť, je poznámka, ktorá sa týka otázky školstva. Možno treba siahnuť aj tam, spájam dve veci, výchovu a zdravotníctvo. Hovorila mi pani profesorka z košickej fakulty: „Viete, voľakedy chodili študenti mi na skúšku viac-menej tak pešo alebo možno na ňu prišli skromne autobusom, dnes mám pri dni skúšok plné parkovisko luxusných limuzín. No, dobre, doba sa zmenila, ale zároveň ich skúšam.“ A povedala im k tomu: „Viete, vážení páni študenti, je to na céčko, tak oni mi na to povedali, že sú s tým spokojní, pričom dala som im otázku, či budú tak spokojní, keď budú liečiť pacientov na céčko.“ Nuž, dávam otázku aj týmto smerom, ak nám ide o pacienta, či by sme sa nemali vyvarovať toho, aby sme liečili pacientov na céčko. Možno sa to začína v škole a možno sa to začína, pán minister, pri tej vašej pokore. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Ani som netušil, že to budem musieť povedať, to boli dobré postrehy, pán kolega, naozaj súhlasím s nimi, veľmi ste si to dobre všimli. Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, kolegovia, drahí hostia, drahé zdravotné sestry na balkóne, v túto neskorú rannú už hodinu (jedna dvadsaťštyri), je to hodina, keď mnohé zdravotné sestry aj mnohí lekári majú nočnú službu. Tak pre nich je to asi také normálne, pre poslancov Národnej rady vystupovať o 1.24 hodine je to trošku náročnejšie, ale preto hneď na úvod musím povedať, že drvivá väčšina lekárov, zdravotných sestier, zdravotných pracovníkov na Slovensku vykonáva svoju prácu, nieže prácu, ale povolanie, lebo ja si myslím, že je to povolanie a to tak väčšina z nich aj berie ako povolanie, veľmi zodpovedne, obetavo, a preto im patrí naša vďaka a úcta. A tejto debaty je veľa okolo zdravotných sestier, ktoré sú momentálne vo výpovediach. Zdravotné sestry mnohí poznáme, máme ich mnohí v rodinách, ako známe, niektorí sme boli ich pacienti, poznáme ich ako veľmi obetavé ženy a zodpovedné, preto patrí toto poďakovanie zdravotným sestrám všetkým, aj tým, ktoré nedali výpovede, aj tým, ktoré sú vo výpovediach, ktoré podali hromadné výpovede ako akt zúfalstva, keď chceli poukázať na stav nášho zdravotníctva, na to, koľko sa rozkradne v našom zdravotníctve, pričom chceli tými výpoveďami aj poukázať na to neúspešné rokovanie s ministerstvom zdravotníctva, na to, ako bol schválený zákon o odmeňovaní zdravotných sestier, že neboli zapracované ich oprávnené požiadavky do tohto zákona. A tie sestry tým nežiadali až tak veľa, aj tých 0,03 %, ktoré žiadali za odpracované roky, to nebolo až tak veľa, aby sa to nedalo zapracovať do tohto návrhu zákona. Aj preto sme v prvom čítaní ten zákon podporili, pričom v druhom čítaní sme povedali, že keď tieto požiadavky doň nebudú zapracované, tak opozícia aj klub KDH nebude zaň hlasovať. A pán prezident preto nám ten zákon vrátil na opätovné prerokovanie. Ale SMER chcel ukázať silu a prevalcoval to a nebol ochotný zapracovať tieto požiadavky, nebol ochotný rokovať so zdravotnými sestrami, s ich komorou. Preto tie výpovede prišli od zdravotných sestier a nebolo to jednoduché pre jednotlivé zdravotné sestry podať výpovede, to je veľmi vážny akt. Pre tých kolegov a kolegyne, čo možno sa čudujú, prečo učitelia štrajkujú a zdravotné sestry dávali výpovede, zdravotné sestry podľa zákona nemôžu štrajkovať, hovorím. Tak to je povedané len pre tých kolegov, ktorí by o tom nevedeli.
A čo nasledovalo, keď zdravotné sestry dali tieto hromadné výpovede v Prešove, v Žiline, v Trnave, ale v ďalších nemocniciach? Pán minister Čislák o tom nerokoval a podal na ne trestné oznámenie. Musel sa síce najprv pýtať svojej hovorkyne, za čo vlastne podáva to trestné oznámenie, podal ale na ne trestné oznámenie za šírenie poplašnej správy, keď povedali, že môže byť ohrozená zdravotná starostlivosť až 1 mil. občanov Slovenska. A on s nimi nerokoval, on na ne dal trestné oznámenie. Takto si vláda strany SMER predstavuje rokovania, zastraší, poníži, vydiera. Takto si predstavujú rokovanie? Takto funguje sociálnodemokratická vládna strany SMER? Viete, viacerí vládni poslanci za mnou boli a hovorili, no čo už majú tí riaditelia robiť, že čo by som robil ja vo firme, ak by ti robotníci dali výpovede. Veď potom musia v tých nemocniciach prijať nové zdravotné sestry, sa snažiť, lebo čo už im iné zostáva robiť? No v prvom rade v každom serióznom podniku vrátane nemocnice ak vám podá, ako to bolo v prešovskej nemocnici, 40 % zdravotných sestier, dámy a páni, je ich 40 %, výpovede, tak je tam asi krízová situácia, asi je nevyhnutné rokovať s tými sestrami s tým, že o čo im ide, aké majú požiadavky, a nie ich vydierať a drzo im niečo odkazovať a, pán minister, trestné oznámenia na ne dávať.
A preto aj vystupujem na tejto schôdzi, pretože najvážnejšia situácia je v prešovskej nemocnici. A v tomto kraji žijem, z tohto kraja pochádzam. Pre vašu informáciu, táto nemocnica je koncovou nemocnicou, spádovou nemocnicou pre 700-tisíc pacientov, táto nemocnica zamestnáva zhruba 2-tisíc ľudí, patrí ku najväčším zamestnávateľom v kraji, a preto keďže včera pán minister zľahčoval situáciu s tým, že pod túto nemocnicu akože patrí len Prešovský a Sabinovský okres, áno, sú aj ďalšie nemocnice v našom kraji, ale toto je koncová nemocnica, keď tie okresné, VÚC-karské a ďalšie nemocnice už majú ťažké prípady, posielajú ich do prešovskej nemocnice, a preto keďže tam dala výpovede drvivá väčšina vysoko špecializovaných sestier z tých, ktoré tam dali výpovede na kľúčových oddeleniach, kde sa operuje, a ďalších kardiooddeleniach, tak to je krízová situácia tam, kde bolo rokovať, a nie pánom ministrom Čislákom na ne dávať trestné oznámenie.
Dámy a páni, kým ďalej budem hovoriť o prešovskej nemocnici, lebo budem sa venovať vo svojom vystúpení len jej zo spomínaných nemocníc, nedá mi, aby som v tejto súvislosti nevyslovil také to verejné poďakovanie pánovi biskupovi Lachovi, predsedovi Rady Konferencie biskupov Slovenska, ktorý má u nich oblasť zdravotníctva na starosti, žije v Prešovskom kraji, tam sa stretáva s lekármi, so zdravotnými sestrami, na komisii pri KBS-ke sa stretáva s jednotlivými nemocničnými kaplánmi, ktorí pôsobia po celom Slovensku, a pozná skutočnú situáciu, aká je v našich nemocniciach na Slovensku – nie to, čo nám pán minister Čislák s predsedom výboru Rašim tu maľovali dneska naružovo –, oni poznajú tú situáciu, a preto jeho vyjadrenie, ktoré pán kolega Matovič tu čítal, bolo na základe skutočného poznania stavu nášho zdravotníctva, pričom keď hovoril o tých skupinách oficiálnych aj neoficiálnych, ktoré ovládajú naše zdravotníctvo, tak on vedel, o čom hovorí, keď hovoril o zdravotných sestrách s tým, v akej zúfalej situácii sú, keď cez to všetko podali výpovede, a nemyslite si, že tie, čo nedali výpovede, sú spokojné, lebo nie sú spokojné, pán minister Čislák povedal, že odstúpi, ak zdravotná sestra bude mať nižší plat podľa nového zákona, ako ho mala predtým. A zdravotné sestry aj nám ukazovali, že o 100 aj o150 eur budú mať podľa nového zákona nižšie platy, pričom pán minister Čislák ich odkazuje na kolektívne vyjednávania s riaditeľmi nemocníc. Ale platnosť kolektívnej zmluvy konkrétne v prešovskej nemocnici sa končí v apríli po voľbách. Takže má pravdu kolega Novotný, keď hovorí, že jasne pre SMER znie úkol vydržať v tomto ešte 3 týždne do volieb a potom s tým nech sa deje, čo sa deje, pán minister Čislák predsa nekandiduje za SMER, pán minister Čislák to musí doklepať ešte 3 týždne vo funkcii, odvolávali sme ho za posledný rok dvakrát, ten by ešte vydržal vo funkcii ministerskej, aj keby sme dvakrát ho do volieb odvolávali, on by to ustál, úkol znel jasne vydržať do 5. marca a zastrašiť tie sestry, konkrétne v prešovskej nemocnici, kde pán riaditeľ Čuha robil námestníka za prvej vlády Roberta Fica pani Pažinkovej, dneska šéfke Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pán poslanec Raši a minister Čislák ak dali tie sestry výpovede, okamžite do tej nemocnice nabehli, košická klika predsa si prešovskú nemocnicu nenechá ujsť. Bolo treba vtedy vydržať. Aj včera na zdravotníckom výbore zaznelo, že zdravotná starostlivosť je tam zabezpečená. Predstavte si 40 % zdravotných sestier z 865 tých sestier, budem presný, podá výpoveď, je ich 395 a minister zdravotníctva podá trestné oznámenie na ne za šírenie poplašnej správy. Niektoré tie sestry stiahli svoje výpovede, z nich 304 včera to bolo, dneska 302 z nich ešte je vo výpovediach. Avšak zdravotná starostlivosť podľa pána ministra je tam zabezpečená.
Viete, ja nie som ani lekár, ani nepracujem v zdravotníctve, ale mne tu niečo nesedí. Tam v Prešove na oddelení koronárnej jednotky zo 158 zdravotných sestier robia tri tie sestry, arytmologická jednotka z jej 12 zdravotných sestier tam má teraz jednu zdravotnú sestru. Tak čo tam urobili? Spojili tieto oddelenia. Perinatologické centrum pre patologických novorodencov tam má z 28 zdravotných sestier 7. Oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny, čo je tam veľmi dôležité oddelenie, ich z 27 má osem. Chirurgia, lôžkové oddelenie ich tam zo 40 má osem. Zdá sa vám to normálne? Tých 304 sestier, ktoré sú vo výpovediach im tam nechýba? Samozrejme, tá nemocnica funguje v obmedzenom režime, keď pacientov, ako kolega Hlina spomínal, operácie sa odďaľujú, niektoré prípady sa odtiaľ posielajú do Košíc. A, samozrejme, pri takomto minimálnom zabezpečení zdravotnej starostlivosti tam môže dôjsť ku zlyhaniam, aj ku fatálnym zlyhaniam. A sú indície a prípady, ktoré svedčia o tom, že už tam k nim došlo. Aj dneska TV MARKÍZA v Televíznych novinách poukázala v tejto súvislosti na úmrtie detského pacienta. Áno, kolegovia lekári aj pán Novotný povedal, môže sa to stať aj pri zabezpečení plného stavu, aj keď je poskytnutá komplexná zdravotná starostlivosť, môžu sa stať aj fatálne zlyhania. Ale ten predpoklad, že sa tam ide s takýmito minimálnymi stavmi, je veľmi vysoký. A na tých oddeleniach sa pracuje pod obrovským stresom. A k tomu sa pridáva stres, ktorý vytvára vedenie tejto nemocnice. Toto vedenie, keď sestry z tej nemocnice odišli na PN-ky, robilo čo? Pozývalo ich esemeskami, naháňalo ich cez starostov obcí, aby sa dostavili na príslušnú mimoriadnu schôdzu. V tom momente tie sestry boli na PN-kách.
Čo robí to vedenie prešovskej nemocnice ďalej? Organizuje podpisovú akciu o tom, že si tí pracovníci v nemocnici, ktorí sú tam dneska, neprajú, aby sa tie sestry vrátili naspäť do nemocnice. Keď som sa na to pýtal na zdravotníckom výbore, jej pán riaditeľ povedal: „My to neorganizujeme, my neorganizujeme ani to, že počas PN-ky sú tie sestry bombardované esemeskami, návštevami starostov, aby sa dostavili do nemocnice.“ Kto to organizuje? Vážne je niekto taký naivný, že si myslí, že to organizujú lekári, ktorým chýbajú tie sestry, ktorí nemôžu bez nich operovať, pretože tam nemajú adekvátne špecializované sestry? Sú donútení, samozrejme, vedením napriek tomu operovať. Aj preto včera som bol na zdravotníckom výbore a moji kolegovia z opozície žiadali na ňom o poslanecký prieskum aj v prešovskej nemocnici, pretože len tam na mieste činu sa dajú niektoré tie veci preveriť. Máme o tom informácie od zdravotných sestier, od lekárov, od občanov, od pacientov, ale poslanecký prieskum je štandardnou formou a tento mal sa uskutočniť čo najrýchlejšie.
Aby ste si nemysleli, že si vymýšľam, tak vám prečítam verejne dostupný list jedného lekára z prešovskej nemocnice. Musím dopredu povedať, že vôbec toho lekára nepoznám, ten lekár má iniciály S.S., nebudem čítať radšej jeho celé meno, ale je to verejne dostupné, takže preto si to dovolím prečítať. Je asi tri týždne starý tento list, tá situácia teda dnes je ešte horšia. Ten nadpis znie: „Čo ďalej – alebo nielen výpovede. Ten text potom pokračuje takto: „V týchto dňoch v prešovskej nemocnici je situácia, ktorá ešte nikdy v jej histórii nenastala, neúspešné rokovania Odborového združenia zdravotných sestier a pôrodných asistentiek s ministrom zdravotníctva vyústili až do prijatia novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, čo pre zdravotné sestry v štátnych nemocniciach znamená koniec garancie platobných podmienok vyplývajúcich zo zrušeného zákona, napadnutého terajším poradcom premiéra pre zdravotníctvo,“ to je to, čo som hovoril, že zdravotným sestrám podľa nového zákona hrozia v štátnych nemocniciach nižšie mzdy, než aké mali doteraz, „namiesto toho minister odporučil zdravotným sestrám, že si ich majú zachovať alebo vyrokovať v kolektívnych zmluvách. Tento stav vyústil až do posledného možného riešenia podania výpovedí tých sestier, ktoré s takýmto riešením nesúhlasili. Od prvého dňa podania tých výpovedí tam sa postupne zhoršovala atmosféra na jednotlivých oddeleniach, dochádzalo často k slovným i iným spôsobom nátlaku na zdravotné sestry vo výpovediach, ktorý sa ubúdajúcim časom smerom k uplatneniu výpovednej lehoty začal stupňovať. Táto stresová situácia sa vyhrotila až do takej miery, že jednotlivé sestry tam prestali zvládať bežné pracovné situácie a pod hrozbou možnej chyby pri svojej práci sa rozhodli z práce odísť. Keďže ich vedúci pracovníci im odmietali nárok na dovolenku, riešili situáciu odchodmi na PN-ky, ktoré sa z týchto dôvodov stali hromadnými. Tento stav ochromil nemocnicu ako celok a pre kompetentných bol jasnou správou, že situácia je vážna a je nutné začať seriózny dialóg, aby sa tá situácia v ich nemocnici v čo najkratšom čase znormalizovala. Namiesto rokovania a upokojenia ale ten krízový režim pokračuje a zodpovední poskytovatelia zdravotnej starostlivosti prehlasujú, že sú schopní zachovať dostupnú a bezpečnú zdravotnú starostlivosť až po odchode všetkých zdravotných sestier, ktoré sú u nich vo výpovediach. Ako by to malo byť? To nevieme. Od odchodu asi tretiny sestier vo výpovediach sa tam medziľudské vzťahy premenili na priam osobnú nenávisť vedúcich pracovníkov, primárov a vedúcich sestier niektorých oddelení voči sestrám vo výpovediach. Niektorí tam denne telefonujú, posielajú esemesky, alebo iným spôsobom kontaktujú zdravotné sestry na PN s odkazom, že ich už na svojich oddeleniach nechcú, že zlyhali, lebo odišli od lôžok pacienta, sú pre nich hyeny,“ pardon, ale citujem, „sliepky. A to, čo tu ďalej pokračuje, radšej neprečítam. Pokračujem ďalej v tomto citovaní: „Uvádzam len veci, ktoré som sám počul, ale tých prívlastkov je oveľa viac. To zažívajú sestry dennodenne ako ďalší spôsob nátlaku, aby sa vzdali, aby pokorne prišli naspäť a stiahli výpovede, aby prestali bojovať o to, čo majú. Potom si z nich zrejme niektoré vyberú a niekam zaradia, lebo ich terajší vedúci pracovníci už predsa nechcú. Každému súdnemu človeku musí byť smutno z toho, čo sa teraz v prešovskej nemocnici deje, a to nielen lekárom, zdravotným sestrám, ošetrovateľom, ale i bežným pacientom, pretože pri tomto stave naozaj nemajú záruku, že budú kvalitne ošetrení, že niekto v strese neurobí chybu. Nech sa tento stav skončí akokoľvek, to nebude pre nikoho víťazstvom, lebo zanechá za sebou zničené medziľudské vzťahy v kolektívoch, vzájomné priateľstvá, ktoré sa zmenili na nenávisť, horkosť bežných ľudí, ktorí sa domnievali, že demokraciu u nás už nemožno ohroziť. Prosím všetkých, ktorých sa tento stav týka, aby začali hľadať a našli rozumné riešenia, riešenie tejto situácie, bez ohrozenia zdravia a života ktoréhokoľvek pacienta, lebo sa to teraz ešte dá urobiť, ale o chvíľu môže byť na to neskoro.“ Na konci tu je uvedené, že je to zo dňa 16. 1. 2016, a sú uvedené iniciály lekára S. S.
Dámy a páni, už som to povedal vo svojej faktickej poznámke, tá situácia je dnes ešte horšia, dve tie sestry, ktoré včera sa vrátili naspäť do prešovskej nemocnice, museli podstúpiť tortúru odprosenia toho s tým, že čo si to dovolili. A dostal som aj pred chvíľou na Facebook odkaz od ďalších zdravotných sestier, čo všetko im tam bolo povedané s tým, čo si to teda dovolili, a teda ten, kto ich prijímal naspäť, povedal, že najradšej by im teda dal jednu po papuli za to, čo vystrájajú. Takto ďaleko dospela situácia v prešovskej nemocnici, pričom podľa pána ministra tam je všetko v poriadku, zdravotná starostlivosť zabezpečená. Ak som mu spomenul a naznačil včera, že došlo pritom aj k niekoľkým fatálnym prípadom, tak na mňa vyskočil s tým, že sa mám obrátiť v danej veci na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Nuž ale bývalej pani riaditeľke prešovskej nemocnice, ktorá je šéfka Úradu pre dohľad, pán terajší riaditeľ tejto nemocnice jej robil námestníka. Takže to ona ho bude vyšetrovať? Preto som sa pýtal a vlastne neustále aj dnes sa pýtam aj ministra Čisláka, aj pána predsedu výboru Rašiho na to, ako chcú zabezpečiť zdravotnú starostlivosť na Slovensku v tých troch alebo štyroch nemocniciach, kde chýba vyše päťsto vysoko špecializovaných zdravotných sestier. Veď tie zdravotné sestry majú ponuky ísť robiť do zahraničia. A z nich každá jedna, ktorá odíde do zahraničia, nám na Slovensku bude chýbať. Nové zdravotné sestry na úrade práce nenájdeme a bude trvať roky, kým získajú špecializáciu a kým budú mať určitú prax a odbornosť, aby mohli poskytovať takú zdravotnú starostlivosť, akú ju poskytujú tieto teraz. Sú to zdravotné sestry s vysokoškolským vzdelaním, s praxou, odbornosťou. A mne bude veľmi ľúto a nám všetkým by malo byť ľúto, keď budú odchádzať do zahraničia. A drvivá väčšina z týchto sestier nemá svoju prioritu odísť zo Slovenska, má rada svoje povolanie. Sú to obetavé zdravotné sestry, ktoré chcú doma pracovať, pričom tie ich požiadavky neboli také finančne neúnosné pre náš štát, aby sa s nimi nedalo dohodnúť, len treba bolo s nimi rokovať, ale všetko v tejto krajine momentálne, keď tu máme jednu vládu a stranu, závisí od jedného muža, od predsedu vlády Roberta Fica. A ten im minulý týždeň dal nádej, povedal, že sa môžu vrátiť na svoje miesta za tých podmienok, za akých pracovali. (A tie sestry to prijali. Povedali, že tak urobia.) A už v pondelok to neplatilo, do prešovskej nemocnice nemôže sa vrátiť 304 zdravotných sestier, ale sa im odkazuje, že ich môže byť takto len 188. Tam tým chcú medzi nich vraziť klin s tým, že ktoré tam prvé prídu naspäť a odprosia, tak tie prijmú, pokoria, pričom tým zvyšným ukážu: „Vidíte, toto už nikdy viacej, vážené sestry, nerobte.“ Pokoriť, vydierať ich chceme? Ako tak chce naplniť svoje slovo premiér Robert Fico, od ktorého rozhodnutia dnes závisí všetko. Ak by chcel ten problém vyriešiť, mohol byť vyriešený jedným telefonátom. Alebo nemôže rozkázať ministrovi Čislákovi a ten rozkázať riaditeľom nemocníc, lebo košická klika si takto rozdelila sféru vplyvu a prešovská nemocnica patrí do sféry vplyvu košickej kliky aj po jej odchode z druhej najvyššej ústavnej pozície v tomto štáte? Čo sme to takto za krajinu? Ľudovít Ódor vypočítal, že sa tu stráca na zdravotníctvo štvrtina peňazí (viac ako jedna miliarda.) Tak v akej to krajine žijeme? Korupcia zožiera našu spoločnosť a v zdravotníctve je to úplne perfídne, keď si pacienti naozaj musia nosiť toaletný papier a ďalšie zdravotné pomôcky do nemocníc a na cétečkách a ďalších veciach sa tu rozkrádajú milióny, stá milióny. Preto keď hovorím o prešovskej nemocnici, som to povedal včera na zdravotníckom výbore, povedal som to už aj dneska vo faktickej poznámke, tá situácia je tak zlá, tie medziľudské vzťahy sa tým, že to vedenie ich dlhodobo neriešilo, skôr ich svojimi zásahmi zhoršovalo a prilievalo tak olej do ohňa, tá situácia je zrelá na to, že by vedenie prešovskej nemocnice mohlo byť okamžite odvolané, inak sa tá situácia tam ani nedá riešiť, a premiér Robert Fico nech naplní svoj sľub, ktorý dal verejne tým sestrám, že sa môžu vrátiť na svoje pozície za tých podmienok, za akých tam pracovali.
Situácia u nás nie je taká, že by bol nadbytok na Slovensku špecializovaných zdravotných sestier, ktoré naozaj tu potrebujeme, a ony majú ponuky na odchod do zahraničia a mne aj nám v KDH bude veľmi ľúto ak budú musieť opustiť túto krajinu, pretože ak to urobia, budú nám všetkým chýbať. Všetci sme buď pacienti alebo potenciálni pacienti a zdravotníctvo teda je to, na čom by nám malo záležať.
Takže vyzývam premiéra Roberta Fica, aby dodržal svoj sľub, ktorý dal minulý týždeň tým sestrám, aby sa mohli vrátiť do nemocníc za tých podmienok, za akých tam pracovali, k lôžkam pacientov. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Chcem ti poďakovať, pán kolega, že si pripomenul tejto snemovni aj odvahu a statočnosť otca biskupa Milana Lacha, ktorý veľmi jasne popísal marazmus v našom zdravotníctve a to, čo je veľmi smutné, kto v skutočnosti vládne v našom zdravotníctve a nielen v zdravotníctve. Prečo teraz mlčia naše autority, žiaľ, aj cirkevné? Asi im treba pripomenúť odkaz Svätého otca Jána Pavla II.: „Nebojte sa.“

Veľmi ma tiež znepokojuje aj situácia v prešovskej nemocnici, o ktorej si hovoril, predovšetkým arogancia jej vedenia, ktoré nerieši už kritickú situáciu tejto nemocnice. Ale na druhej strane tam nemajú problém ponižovať, pokorovať sestry, ktoré sa rozhodli vrátiť na svoje pozície a takisto donútiť pracovníkov tejto nemocnice, aby podpisovali petíciu proti návratu tých zdravotných sestier, ktoré z nej odišli.V podstate ten problém je ďaleko, ďaleko hlbší. Mal som tam možnosť sa rozprávať s jedným nemenovaným primárom, ktorý hovoril, že tie sestry, ktoré u nich potom prijali narýchlo, v podstate sú nepoužiteľné minimálne jeden rok. Takže o akej situácii tu vedenie prešovskej nemocnice hovorí? Skutočne tá situácia je kritická a pokiaľ sa nebude čo najrýchlejšie riešiť, myslím si, že to môže dopadnúť ešte horšie ako sa nám to momentálne zdá. Ďakujem pekne.