7. schôdza

Pán kolega, rozumiem vášmu príhovoru ako osobnému vyznaniu podnikateľa. A rozumiem aj tomu, že pravica je pochopiteľne "business-friendly", zatiaľ čo ľavica je skôr „labour-friendly“. Áno, máme rozdielny pohľad na svet v mnohých veciach. Vy viac chránite tých veľkých podnikateľov, my viac tých zamestnancov. To je v poriadku. To patrí k základným politologickým rozhraniam.
Ale ja si myslím, že istý kompromis -  a práve tento Zákonník práce prináša ten kompromis medzi týmito dvoma pólmi, istú rovnováhu -  je potrebný. Pretože vy sa sťažujete, že teda podnikatelia zamestnávajú tých ľudí a pokiaľ sa im to nebude oplácať, tak zamestnávať ich nebudú. Ale ja nemám pocit, že oni potrebujú mať možnosť, aby tí ľudia na nich otročili, len vtedy ich budú zamestnávať. Takto to nefunguje v Európe. Tam tie sociálne práva sú veľmi silné a napriek tomu zamestnanosť je aj v tých štátoch, ktoré sú pozitívnymi príkladmi, ako povedzme Švédsko, veľmi vysoká. A tie príklady ako Španielsko, ako ste hovorili a spomínané tu bolo Portugalsko a tak ďalej, tam dnes vládne pravica. A tie dôvody, navyše, boli štrukturálne, kvôli bankám, kvôli súkromnému sektoru, nie kvôli iba rigidnému Zákonníku práce.
Inak, zaujímalo by ma, prečo zrazu prestávate používať príklad Írska. Donedávna bol taký veľmi obľúbený. Zrazu už je to Estónsko. Potom sa to zníži na niečo menšie a menšie. Už čo chvíľa to bude asi len nejaké Luxembursko alebo Malta.
Ale isté je, pán kolega, že pokiaľ naozaj má fungovať ten systém súkromného podnikania na tom, že ľudia majú otročiť, tak potom to priznajte a povedzme si na rovinu, že tento systém sa tým zamestnancom nevypláca. Tak potom hľadajme alternatívy. Ale ja verím tomu, že je možné fungovať a je možné v rámci zabehaných európskych praktík vytvárať niečo, čomu sa hovorí sociálne podnikanie. Takže verím, že sa dá nájsť kompromis.
Ďakujem.

Pán kolega, ja som nebol pri celom vašom príspevku. Bol som len pri tom závere a tam ma zaujali tie pochybnosti, že čo ďalej s tou závislou prácou. No tak... A čo asistenti poslancov? No nebudem tu hovoriť o detailoch, ale myslím si, že tá nová definícia závislej práce až tak hrozne na tých asistentov poslancov nedopadne. Kto si pozorne prečíta novú definíciu závislej práce a rozumie tomu, čo je tam napísané, pochopí, že asistenti poslancov nebudú musieť byť zamestnávaní v pracovnom pomere ani po tejto novele Zákonníka práce.

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, musím úprimne povedať, aj keď vy apelujete na to, že definičné znaky závislej práce, že by bolo lepšie, keby bolo ich viac a podobne. Musím povedať, že inšpektorát práce nie je schopný postihnúť tých zamestnávateľov, ktorí tlačia úmyselne svojich zamestnancov do živností, a nie je ich málo, je ich dosť. A Medzinárodná organizácia práce odporúčala nie šesť, ani osem, tak ako boli za mňa schválené, s čím som ja teda bytostne nesúhlasila, ale bola to nakoniec dohoda na tripartite na najvyššej úrovni, ale mal by to byť čo najnižší počet znakov a odporúča iba tri.
A v tejto súvislosti ešte chcem povedať jedno na adresu asistentov. Pán kolega, naši asistenti sú skutočne vyšitá závislá práca.

Ďakujem pekne za reakcie. Začnem od konca. Áno, pani poslankyňa Tomanová, podľa mňa tiež naši asistenti sú príkladom toho, že je to, že robia činnosť ako závislú prácu, len my sme im to nastavili tak, že musia to robiť ako živnostníci.
Čiže, pán Mihál, aj na vás, pán poslanec Mihál, nehovoril som, že táto definícia bude o tom, alebo zavedie pre našich asistentov, ako pomenuje ich ako závislú prácu, ale práve toto je príznakom toho, že môže sa to tak stať. A keď sa budeme uberať týmto smerom, tak skôr či neskôr k tomu dôjde.
Pán poslanec Blaha, taký rozdiel, jediný rozdiel, ktorý poviem, čo je tak asi medzi SMER-om a opozíciou, alebo medzi prozamestnávateľsky a prozamestnanecky založenými politickými stranami, to je stará pesnička: Keď máme 100 eur, tak vy im kúpite rybu, my udicu. Lebo... A potom dopadneme tak, že ryba sa zje a je koniec, ale s tou udicou sa dajú chytať ryby donekonečna.
Ďakujem.

Pán predseda, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vážený pán Hrušovský, ktorý ma nechcel nechať vystúpiť, lebo asi podporím tento návrh zákona. Tú pikošku, pán poslanec Gál, čo hovoril, tak to bola sila, že dcéra plače otcovi, či pôjde na Kubu, alebo že len vtedy môže ísť, keď bude na to mať peniažky alebo zisk. Nech dá primeraný zisk, nech dá aj pracovníkom, nech ide na Balaton, to má lacnejšie, nebude letenku kupovať. Ale vrátim sa k tej mojej problematike.
Po vyše roku sa parlament opäť zaoberá novelizáciou Zákonníka práce a je to vzhľadom na výsledok marcových volieb prirodzené, lebo naša strana už vlani avizovala, že už pri najbližšej príležitosti zmení tie ustanovenia, ktoré poškodzujú zamestnancov. Jednou z oblastí, ktorej sa presne toto stalo, je postavenie zástupcov zamestnancov vo vzťahu k zamestnávateľom. Rád by som sa po vyše ruku vrátil vo svojom vystúpení k tejto problematike, lebo sa znovu stáva predmetom demagogického boja pravice, ktorá sa usiluje návrat k spolurozhodovaniu zástupcov zamestnancov prezentovať ako akýsi dar SMER-u svojmu zmluvnému partnerovi Konfederácii odborových zväzov Slovenskej republiky. Zaznelo to aj dnes, zaznelo to aj na tlačovej konferencii strany MOST - HÍD tento pondelok. A je to hlúposť z viacerých dôvodov. Venujem sa tejto problematike... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

131.
Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán poslanec, pán poslanec, chvíľočku.
Poprosím vás, kolegyne, kolegovia, ak nemáte záujem počúvať vystúpenie, radšej odíďte zo sály.
Nech sa páči, pán poslanec.

132.
Matejička, Vladimír, poslanec NR SR
Venujem sa tejto problematike vo svojom vystúpení preto, lebo chcem na konkrétnom príklade ukázať, akým nezmyslom je kritizovať spolurozhodovanie zástupcov zamestnancov o veciach, ktoré sa priamo dotýkajú pracovníkov vo firmách, aké pozitívne dopady navrhovaná zmena môže mať. Viem o tom a môžem o tom hovoriť na základe vlastnej skúsenosti. Sám som bol niekoľko rokov šéfom odborovej organizácie na úrovni závodu. Teda ani nie celého podniku. Zdôrazňujem to preto, aby bolo jasné, že nehovorím o právach, či dokonca o akýchsi privilégiách odborárskych bossov za odmenu, za volebné podporu SMER-u, ako sa to usilujú vykresliť opoziční politici. Hovorím výlučne o pôsobení ľudí na najnižšej úrovni odborárskej práce. Hovorím o pôsobení členov zamestnaneckých rád či zamestnaneckých dôverníkov, ktorí by mohli pôsobiť tam, kde odborárska organizácia chýba. Hovorím o ľuďoch, ktorí často vykonávajú svoju prácu dobrovoľne, prípadne len za minimálnu odmenu v zmysle zákona či kolektívnych zmlúv, ktorí sú neraz vystavení veľkému tlaku okolia, tlaku zamestnávateľov, ale aj samotných zamestnancov. Ak sa teda navrhovaná novela Zákonníka práce zameriava aj na posilnenie spolurozhodovania zamestnancov, neprináša to posilnenie právomoci pre Gazdíka, Machynu či Szalaya, lebo ich právomoci sa v skutočnosti ani veľkí bojovníci proti odborom z radov pravice vo vlaňajšej novele nijak nedotkli. Posilňuje to postavenie tých, ktorí obhajujú, bránia a zastupujú pracujúcich ľudí v jednotlivých firmách.
Vlastná skúsenosť, na ktorú chcem upozorniť, spočíva v tom, že dobre fungujúce odbory v podniku či v závode a dobre fungujúci predák základnej odborovej organizácie je veľmi užitočný človek nielen pre zamestnancov, ale aj pre manažment firmy. On totiž nefunguje len jedným smerom - od pracujúcich smerom k manažérom, ale aj opačne. Z vlastnej praxe by som mohol hovoriť príklady, ako bolo našim šéfom výhodné odkomunikovať niektoré rizikové, povedzme nepríjemné situácie, nie priamo, ale prostredníctvom mňa ako šéfa miestnych odborov. Dobrý odborový predák dokáže ľudí nielen nabudiť k boju za svoje požiadavky, ale aj upokojiť, keď sú ich predstavy nereálne. Ten, kto to nedokáže pochopiť, je zlý manažér. A to, že pravicová vláda bola partiou veľmi zlých manažérov, veľmi rýchlo pochopila aj slovenská verejnosť a vyjadrila to svojím hlasovaním vo voľbách.
Na navrhovanej novele oceňujem fakt, že postavenie zástupcov zamestnancov vláda navrhuje vyriešiť úplne novým a veľmi moderným spôsobom, ktorý vychádza z dobrých praktických skúseností na podnikovej úrovni. Nie je to automatický návrat k stavu, ktorý sme mali pred poslednou novelizáciou Zákonníka práce, ale je to výrazný posun novým smerom. Oceňujem, že návrh odstraňuje zjavný rozpor ustanovenia zákonníka o reprezentatívnosti odborov s Ústavou Slovenskej republiky, pretože, ako to povedal aj pán minister Richter, je protiústavné požadovať, aby zamestnanci museli zverejňovať svoje členstvo v odborových organizáciách. Z tohto hľadiska považujem za správne, že sa úplne zmenil spôsob vytvárania podmienok pre pôsobenie zástupcov zamestnancov v § 240 tak, aby vyčlenený čas nezávisel od počtu členov odborovej organizácie, ale od počtu zamestnancov v podniku. Pritom je dôležité, že vyčlenený čas na náklady zamestnávateľa nemá byť určený len na prácu samotného zástupcu - buď člena výboru odborovej organizácie, alebo člena zamestnaneckej rady, či zamestnaneckého dôverníka. V rámci tohto času sa vytvára priestor pre všetku ich činnosť, čo najmä v prípade odborovej organizácie bude znamenať napríklad aj schôdzu odborového výboru. Zdôrazňujem to preto, lebo kritici radi vykladajú § 240 ako nástroj na zamestnávanie odborárskych bossov na náklady zamestnávateľov. Argument, prečo má zamestnávateľ platiť nejakého odborárskeho funkcionára, sa objavuje často, ale ako som ukázal nové znenie § 240 sa zďaleka netýka len akéhosi financovania odborárskeho funkcionára, ale aj inej odborárskej činnosti v podniku. Návrh pritom vytvára rovnaké podmienky pre všetkých, ak v podniku funguje viac ako jedna odborová organizácia. A je dobré, že vytvára tlak na odborárov, aby sa museli medzi sebou dohodnúť, ako si vyčlenený čas medzi sebou podelia. Oceňujem to ako dobrý spôsobom tlaku na odborárov na podnikovej úrovni, aby sa zvýšila ich vlastná zodpovednosť za ich vlastné rozhodnutia.
V tejto súvislosti si dovolím ešte jednu poznámku. Ako prezentovali nielen vládni predstavitelia, ale aj sociálni partneri, konečná podoba tohto ustanovenia je výsledkom akéhosi kompromisu, pokiaľ ide o rozsah času poskytnutého pre činnosť zástupcov zamestnancov. V novele teda vláda navrhuje, aby to bolo 15 minút na zamestnanca, pričom odborári podľa medializovaných informácií požadovali 20 minút a zamestnávatelia zase len 10 minút. Je teda navrhnutých 15 minút veľa? Je to, naopak, málo? Zaťaží to výdavky zamestnávateľov tak, že to nedokážu zvládnuť? Alebo im to aspoň výrazne zhorší ekonomiku podniku? Nuž, ja som si urobil prepočet, aby sme mali jasnú predstavu, o čom to vlastne budeme rozhodovať. A tých 15 minút na zamestnanca predstavuje jeden a pol pracovného úväzku pri firme, ktorá má tisíc zamestnancov. Predstavuje to tri pracovné úväzky pri firme, ktorá ma dvetisíc zamestnancov, alebo tri štvrtiny pracovného úväzku pri firme s päťsto zamestnancami. Inak povedané, navrhovaný rozsah predstavuje pár hodín mesačne pri firmách so sto zamestnancami.
Myslím si, že každý, kto má skúsenosti z podnikovej praxe, uzná, že ak firma, ktorá má sto zamestnancov, zaplatí ešte, tisíc zamestnancov, zaplatí ešte jedného a pol zamestnanca navyše, nemá žiadne, nemá to žiadne, ale absolútne žiadne devastačné účinky na hospodárenie takejto firmy. V skutočnosti si výdavok takáto firma ani len nevšimne. Ale pozitívne dopady, o ktorých som už hovoril, sú neporovnateľne väčšie. Takže oceňujem, že vláda navrhuje taký rozsah uvoľneného času, ktorý vychádza z reality na podnikovej úrovni.
Vážené kolegyne, kolegovia, verím, že som na konkrétnych faktoch s použitím konkrétnych údajov i konkrétnych skúseností poukázal na pozitíva, ktoré novela Zákonníka práce prináša. Zámerne som sa zameral na problematiku, ktorá na jednej strane nie je v médiách prezentovaná ako kľúčová, pokiaľ ide o zmeny v Zákonníku práce, ale na druhej strane je často politicky až ideologicky zneužívané, zneužívaná kritikmi najmä z radov pravicovej opozície.
Verím však na základe praktických skúseností, že aj táto zmena je dôležitá a bude mať veľmi pozitívne účinky nielen na postavenie zamestnancov v podnikoch, ale aj na fungovanie podnikov ako takých. Táto a niektoré ďalšie zmeny totiž budú viesť k tomu, že zamestnanci budú v oveľa väčšej miere cítiť záväzky voči firme, svojej firme. Tieto zmeny môžu zvýšiť spolupatričnosť zamestnancov s firmami, môžu zvýšiť ich chuť pracovať, môžu zvýšiť ich výkonnosť, produktivitu práce, ich lojalitu voči firme najmä v krízových obdobiach a to všetko bude mať nepochybne pozitívne dopady na firmu. Takže aj v tejto problematike vláda posúva Zákonník práce pozitívnym smerom tak pre zamestnancov, ako aj pre zamestnávateľov. To je dôvod, prečo budem hlasovať za navrhovanú novelu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, pán minister, dámy a páni, ak by som chcela citovať postoj Republikovej únie zamestnávateľov, okrem iného by som vyslovila na úvod názor, že v prípade predpisov kódexového typu je potrebná, nevyhnutná istá základná miera stability legislatívy. Stotožňujem sa aj so známym a tu už mnohokrát opakovaným od rána vyjadrením, že novela Zákonníka práce prijatá v predkladanej verzii bude bremenom pre zamestnávateľov. Hľadala som spôsob, ako objektívne posúdiť niektoré novelizačné body predkladanej novely, vybrala som si iba niektoré a rozhodla som sa, že referenčným komparatívnym bodom bude pre mňa pre ich posúdenie hľadisko spravodlivosti a to s úmyslom byť úplne zrozumiteľná. Preto, pán minister, chcem vám odtiaľ položiť niekoľko otázok, ktoré sú pre mňa dôležité, a rovnako aj ich odpoveď, a veľmi by som si želala, aby ste na ne odpovedali, alebo sa ich dotkli aj vo vašej prípadnej záverečnej reči, alebo aj vo vystúpení počas rozpravy.
Pán minister, myslíte si, že je spravodlivé, ak sa žiak pripravuje u zamestnávateľa na povolanie na náhrady zamestnávateľa a ten aj pred uplynutím dohody, žiak, zostať v pracovnom pomere určitý čas nemusí uhradiť zamestnávateľovi primerané náklady, ktoré vynaložil na prípravu na povolanie zamestnanca? V podstate takýto žiak a takýto zamestnanec bude trvalo, dá sa povedať, celoživotne profitovať z tohto vkladu. Ja si myslím, že spravodlivý postoj, nie pravý a ľavý, ale spravodlivý postoj je taký, že tú časť určitú nákladov by ten zamestnanec - žiak mal nahradiť.
Je to spravodlivé, ak zamestnanec zostane v pracovnom pomere len časť výpovednej doby? Dokonca po dohode so svojím zamestnávateľom, aby mu patrila len časť pomerného odstupného? Opäť si myslím, že nie je to ani pravý, ani ľavý prístup, je to vec spravodlivosti. Je spravodlivé, aby pružný pracovný čas mohol zaviesť zamestnávateľ len po dohode so zástupcami zamestnancov? Doteraz to stačilo prerokovať.
Zavádzate nerovnovážne postavenie nielen medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ako to tu bolo dnes už mnohokrát povedané, ale aj medzi kategóriou zástupcov zamestnancov, ktorí pôsobia v odborovej organizácii a v zamestnaneckej rade. Je logické a podľa mňa spravodlivé, ak nejaká množina ľudí chce zastupovať všetkých, má byť určený daný limit počtu tých, ktorí chcú zastupovať väčšinu. Je to úplne legitímna a spravodlivá požiadavka. My všetci tu sedíme na nejakom podobnom princípe. Na druhej strane limitujete v § 234 ods. 4 voľbu člena zamestnaneckej rady, ktorého voľby sú platné, ak sa pri hlasovaní zúčastní najmenej 30 % všetkých zamestnancov, ktorí majú právo voliť členov zamestnaneckej rady. Rovnako pre odvolanie zamestnaneckej rady je potrebné, aby sa zúčastnilo hlasovania najmenej 30 % všetkých zamestnancov. No nie je tu žiadna rovnovážna poloha, žiadna parita.
Vypúšťate v § 331 ods. 2 a 3, ktoré dávali možnosť dohodnúť pracovné a mzdové podmienky zamestnanca odchylne v prípade, ak sa na tom dohodnú zamestnávatelia a zamestnanci v kolektívnej zmluve. Pán minister, veľmi sa prihováram za ochranu zamestnancov, ale vyváženú, spravodlivú, nie pokrivenú, ktorá uškodí nakoniec im samým, a možno o tom vedia niečo aj odborárski bosovia. A že ste ani vy, pán minister, neodhalili ich záujem, sa mi veľmi nechce veriť. Pretože aj ja vnímam túto novelu Zákonníka práce ako čistú odmenu odborárom za vašu, politickú podporu vašej strany pred voľbami. A pre mňa najlepším dôkazom toho je naozaj § 240 ods. 3, ktorý, a teraz si neodpustím citovanie z vášho návrhu, ja ho odcitujem, niektoré jeho časti toho ods. 3, ale pre mňa je z čisto formálnej logiky tento návrh parádna chyba, ktorú, ak neodstránite, aj žiak ôsmeho ročníka bude mať na vás ťažké srdce. Tento, mimochodom, odsek, § 243 ods. 3 je tak neprehľadný, podľa mňa tak, tak neprehľadný a ťažko zrozumiteľný, že bude v praxi robiť dosť veľkú neplechu: "Zamestnávateľ poskytne členovi odborového orgánu na činnosť odborovej organizácie pracovné voľno s náhradou mzdy. Ak k dohode nedôjde, zamestnávateľ poskytne členovi odborového orgánu pracovné voľno s náhradou mzdy mesačne v rozsahu určenom ako súčin priemerného počtu zamestnancov pracujúcich u zamestnávateľa počas predchádzajúceho kalendárneho roka a časového úseku pätnásť minút. O rozdelení pracovného voľna medzi jednotlivých členov odborového orgánu rozhodne odborový orgán." Z kontextu tej poslednej vety, ktorú som prečítala, je zrejmé, že navrhovateľ mal v úmysle zadefinovať rozsah pracovného voľna s náhradou mzdy pre celý príslušný odborový orgán s tým, že toto voľno sa bude deliť medzi členov orgánu. Text "ak k dohode nedôjde, zamestnávateľ poskytne členovi odborového orgánu pracovné voľno s náhradou mzdy mesačne v rozsahu" a tak ďalej, "u zamestnávateľa počas predchádzajúceho kalendárneho roka a časového úseku pätnásť minút" však hovorí niečo iné a logika tejto vety je podľa mňa jednoznačná. Hovorí o pracovnom voľne nie pre odborový orgán, ale pre člena odborového orgánu.
Takže preloženie, tento ťažký a komplikovaný odsek, po slovensky, ak som členom závodného výboru odborov vo firme s 200 dušami, podľa znenia návrhu mi ako členovi závodného výboru bude patriť mesačne pracovné voľno s náhradou mzdy v rozsahu 200 osôb krát 15 minút, to je 3000 minút, to je 50 hodín/mesiac. A ja sa pýtam, aj s výkričníkom za tým, že tak to navrhovateľ hádam nemyslel, alebo áno?! Pretože rovnováha uplatňovania práv, ktorú predniesla ráno ako prvá pani podpredsedníčka Laššáková vo svojom vystúpení, no nieže tu pokrivkáva, ja si dovolím povedať, že takýto návrh je hanebnosť v čase, keď sa prepúšťa, v čase, keď zamestnávatelia objektívne uvažujú o znižovaní počtu zamestnancov. A tak potom, čo si toto odborári vylobovali, pán minister, s upozornením len na ten jeden paragraf, ja som si ozaj vybrala len niekoľko tých paragrafov, či s vaším vedomím alebo s vaším nevedomím, bolo by teraz minimálne slušné, ak nie povinné, aby kolenačky žiadali o korekciu takéhoto znenia Zákonníka práce.
Ďakujem. (Potlesk.)

Paragraf 240 ods. 3 znie, prečítam len tú druhú vetu: "Ak k dohode nedôjde, zamestnávateľ poskytne členovi odborového orgánu na činnosť odborovej organizácie a členovi zamestnaneckej rady na činnosť zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi na jeho činnosť pracovné voľno s náhradou mzdy mesačne v rozsahu určenom ako súčin priemerného počtu zamestnancov pracujúcich u zamestnávateľa počas predchádzajúceho kalendárneho roka a časového úseku 15 minút." A potom štvrtá veta: "Ak u zamestnávateľa pôsobí viacero zástupcov zamestnancov, písomne oznámia zamestnávateľovi rozdelenie pracovného voľna podľa prvej vety alebo druhej vety." Čiže nie je to až také úplne dramatické, pani kolegyňa, že každý člen odborového orgánu by mal dostať tých 15 minút na každého zamestnanca. Je to v súčte, ale bolo by fajn, keby tú druhú vetu, keď už túto teda tam chce silou-mocou odborový zväz KOVO mať, aby to bolo gramaticky správne vyskloňované, opravené v druhom čítaní, aby k takýmto pochybnostiam naozaj nedochádzalo.

Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, pán minister, stalo sa už tradíciou, že nástupom novej vlády, ktorá je opačného politického zamerania ako jej predchodkyňa, nastupuje zmena pracovného kódexu. Keď sa vrátime do niekoľkoročnej minulosti dozadu, bolo to takmer pravidlo. To len dokazuje, že pracovné právo je predmetom zvýšenej pozornosti každej politickej strany alebo rozhodujúcich politických strán, aj sa dotýka veľkej časti voličov, a preto k nemu pristupujú každý svojím spôsobom.
Všeobecne platí, že čím chce byť politická strana populárnejšia, tým viac jej leží na srdci radový zamestnanec a snaží sa mu zabezpečiť čo najväčšie výhody a naopak, čím je strana zodpovednejšia, tým viac sleduje cieľ dosahovať čím lepšie podmienky na vytváranie nových pracovných miest. Ten prvý typ politických strán má výhodu. Ľúbivé vyhlásenia o starostlivosti o utláčaného zamestnanca ľahko nachádzajú pozitívnu odozvu voliča. Druhý typ politických strán to má omnoho ťažšie. Politici musia prácne vysvetľovať, že nepružný pracovný kódex vedie k zníženej ochote podnikateľov zamestnávať a prispieva k rastu nezamestnanosti. Pred nami je návrh ďalšej novely Zákonníka práce, tentokrát priamo z dielne vládnej strany SMER - sociálna demokracia.
Identifikovať, do ktorej z dvoch skupín spomínaných prístupov patrí, je jednoduché. V dojemnej starostlivosti o zamestnancov, dokonca aj o odbory, vláda ponúka zakotvenie množstva ústupkov zamestnávateľov voči zamestnancom. Cieľom je, ako tvrdí v dôvodovej správe, citujem, "presadzovanie rovnováhy uplatňovania práv a im korešpondujúcich povinností medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ako aj vytváranie dôstojných pracovných podmienok s osobitným dôrazom na prerokovanie týchto podmienok so sociálnym partnerom". Hravo sa dá napadnúť už uvedená formulácia. Hovoriť v pracovnoprávnych vzťahoch o rovnoprávnosti medzi dvoma skupinami je nezmysel. Pracovné vzťahy nikdy nemôžu byť vyvážené. Jednoducho preto, že na jednej strane niekto prácu ponúka a druhý jej prijatím sa zaväzuje plniť príkazy toho prvého a ak tak koná, za odvedený výkon dostane odmenu. Kde sa tu dá hľadať rovnováha?
Nespochybňujem a dvakrát alebo aj trikrát podčiarkujem, že je potrebné stanoviť pevné pravidlá medzi ponúkateľom a prijímateľom práce, veď napokon ich prijatie bolo agendou európskych kresťanský orientovaných strán už v prvej polovici 20. storočia. Pán kolega Blaha o tom hovoril. Aj v neskorších časoch. Ale ide len o pravidlá a nie dosiahnutie rovnováhy akýchsi dvoch triednych nepriateľov - kapitalistov a proletárov.
Druhým nezmyslom z citátu dôvodovej správy je, že pri novele Zákonníka práce sa kládol dôraz na prerokovanie so sociálnymi partnermi. Nuž, aký dôraz? A ak by to bola pravda, potom by zamestnávateľské asociácie museli s týmto návrhom aspoň čiastočne súhlasiť. Nie je tomu však tak. Naopak, zamestnávatelia proti prijatiu novely výrazne protestujú s poukázaním aj na ďalšie pripravované zmeny v daňovej a odvodovej oblasti varujú, že tvorba pracovných miest bude ohrozená, čo môže spôsobiť rast nezamestnanosti. Dojemná starostlivosť vlády o zamestnanca sa tak môže otočiť a otočí proti nemu samému.
Zachytil som tu názory v predchádzajúcej diskusii o tom, zo strany poslancov SMER-u, že Zákonník práce nemá žiadny vplyv na zamestnanosť. Nuž, okrem toho, že to nepovedal pán minister, nepovedal to ani pán premiér, dokonca naopak, povedal, že ak novela zákonníka sa ukáže v praxi ako zlá, tak je ochotný ju vrátiť späť, respektíve urobiť určité opatrenia ku kroku späť. Nuž, ak teda neveríte nám, zamestnávateľom, nechcem povedať aj premiérovi tejto krajiny, pretože jeho vláda schválila súčasný zákonník, chcem ako jeden z dôkazov ponúknuť analýzu Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorej je Slovensko členom. Tie dokazujú, že štáty s flexibilnejším pracovným právom dosahujú nižšiu mieru nezamestnanosti ako štáty s prísnejším. Menovať možno aj konkrétne príklady. Na jednej strane sa darí Dánsku, Švajčiarsku, Veľkej Británii, Japonsku, či Novému Zélandu, na druhej strane zaostávajú Portugalsko, Taliansko, Španielsko či Grécko. Kým pri prvej skupine štátov priemerná miera zamestnanosti presahuje 70 %, pri druhej nedosahuje ani 60 %.
Predložená novela Zákonníka práce má priniesť viacero zmien. Popri novinkách v oblasti odvodov, hlavne pri dohodách o vykonaní práce, častým argumentom vládnych politikov je zvýšiť podiel klasických zamestnancov oproti dohodárom či živnostníkom. Tento cieľ je ušľachtilý a myslím si, že aj dobrý, no ide nesprávnym smerom. Veď či je dobré zaťažiť dohody o vykonaní práce pre študentov masívnymi odvodmi a tým im vlastne zobrať možnosť zárobku na prilepšenie? Ak chceme dať zamestnávateľom nástroj na zvýšenie prijímania ľudí do bežného pracovného pomeru, potom poďme cestou spružnenia čiastočných pracovných úväzkov, ako to robia už roky v Dánsku či Holandsku, kde je nezamestnanosť na najnižších priečkach v Európe.
Ak by minister, pán minister, ak by ste počúvali viac zamestnávateľov, dozvedeli by ste sa, že sprísnenie definície pracovnej činnosti, čím sa má dosiahnuť prechod živnostníkov na radových zamestnancov, nie je zďaleka ten najzávažnejší problém predloženej novely. Zamestnávatelia nie sú teda tí, ktorí by cielene chceli zdierať pracovníkov takým spôsobom, že by ich nútili pracovať na živnosť. Odhliadnuc od anomálií, ktoré sa nájdu v každej vrstve spoločnosti, robia si len svoju robotu. Snažia sa znižovať náklady, aby mohli čo najlepšie podnikať. Vypočujme si teda, čo zamestnávateľov na predloženej novele skutočne trápi. Podľa prieskumu podnikateľskej aliancie im najviac prekáža, citujem, "opätovné zavedenie súbehu výpovednej doby a odstupného, obmedzenie uzatvárania pracovných pomerov na určitú dobu a posilňovanie právomocí a manažérskych kompetencií zástupcov zamestnancov, napríklad pri stanovení noriem práce alebo zavádzaní pružného času". Koniec citátu. O tom tu už bolo hovorené.
Inými slovami, zamestnávatelia strážiaci v tuhom konkurenčnom boji mzdové náklady varujú pred znepružnením pracovného práva, čo môže ohroziť zamestnanosť v ich firmách. Aby bolo jasné, tu nejde len o vyjadrenia najväčších podnikateľov, zamestnávateľov, napríklad z automobilového priemyslu, ktorý na Slovensku tento rok zažíva boom. Nízka cena práce v porovnaní so západnou Európu tvorí pre nich určitý vankúš, z ktorého môžu pustiť perie. Mne ide hlavne o menších, malých a stredných podnikateľov, zamestnávajúcich pár jednotlivcov či niekoľko desiatok pracovníkov. Oni sú kľúčoví pre chod ekonomiky. A hlavne oni sú kľúčoví pre zamestnávanie v zaostávajúcich regiónoch Slovenska. Ak priťažíme im, zatneme do tých najcitlivejších miest na Slovensku. A ešte možno sa budeme chvíľu tešiť, že náš priemysel rastie v Európskej únii rekordnými číslami, ale vďaka ťahu niekoľkých automobiliek v západnej časti našej krajiny. Po avizovaných zmenách v odvodovej a daňovej oblasti nám už dnes klesá počet živnostníkov. Obávam sa, že po ďalšej rane v podobe rigidneho pracovného kódexu nám začnú kapať aj malé firmy, ktorých už aj tak je na Slovensku dlhodobo nedostatok.
Spomínané analýzy Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj nedémonizujú kódexy pracovné a priznávajú, že pracovné právo má zhruba pätinový podiel na miere zamestnanosti v spoločnosti. Podobnú pozíciu zohráva úroveň vzdelania, daňovo-odvodové zaťaženie, administratívna náročnosť podnikania či vymožiteľnosť práva. Keď si však pritvrdenie Zákonníka práce spojíme s avizovaným zvýšením daní a odvodov, problémami v školstve ústiacim až do štrajkov, či s pretrvávajúcou nízkou vymožiteľnosťou práva a rozbujnenou korupciou, niet sa veru na čo tešiť. Hrozí nám, že zamestnanosť poklesne. A práve veľký hazard tkvie v jednostrannej orientácii našej ekonomiky na niekoľko odvetví, hlavne automobilový priemysel. Kombinácia poklesu kvality domáceho podnikateľského prostredia s európskou recesiou a prepadom strojárskej a elektrotechnickej výroby by bola pre slovenskú ekonomiku mimoriadne nebezpečná. Toto všetko treba brať pri úvahe o návrhu, respektíve pri zmene súčasného Zákonníka práce.
Vláda naň siaha v období, keď Európa s veľkou pravdepodobnosťou vstupuje do druhej priehlbiny recesie v tvare dvojité w. Najlepšou prípravou na prekonanie hroziaceho poklesu ekonomiky a stúpajúcej miery nezamestnanosti na Slovensku by bolo práve vykonanie razantných krokov na zlepšenie podnikateľského prostredia.
Je chronicky známe, že nám nefungujú súdy a prokuratúra a vymožiteľnosť práva je nízka. Odvodový systém sa komplikuje ešte viac, ako poznáme doteraz. Siahame na rovnú daň. Korupcia je rozbujnená, deformujú sa vzťahy medzi štátom a podnikateľmi, i podnikateľmi navzájom. Sústreďme svoju pozornosť na tieto oblasti a nechajme Zákonník práce dnes na pokoji. Zachovajme aspoň niečo, na čo dnes hľadia podnikatelia pozitívne. Počúvajme ich hlas, lebo práve oni vytvárajú pracovné miesta, ktoré potom môže regulovať Zákonník práce. Nerozumiem, ozaj nerozumiem, prečo práve teraz prichádza vláda s návrhom zmeny Zákonníka práce. Žijeme v dobe, keď treba uľahčiť ľuďom nájsť si prácu a treba uľahčiť zamestnávateľom tú prácu im dať. My skôr, a ja osobne mám určite záujem podporovať takéto zákony, ale navrhnutá novela Zákonníka práce ide proti tejto filozofii, a preto ju nemôžem podporiť.
Ďakujem za pozornosť.

Pán kolega iba dve vecné poznámky. Tam ma zarazila tá vaša veta, citujem: "Pracovné vzťahy nikdy nemôžu byť vyvážené." To sa naozaj chcete zmieriť s touto definíciou? Že musí byť zákonite autokracia vo firme? Poviem vám príklady, že to tak nemusí byť. Ekonomická demokracia napríklad v hnutí "ozdravené továrne" po Európe, po Latinskej Amerike; nemecký projekt kodeterminácie, kde majú obrovskú moc zamestnanci pri participácii na vedení podniku; švédsky model lontagarfondner, tzv. robotníckych fondov (tak isto to tak je); družstevné vlastníctvo, spomínaný Mondragón... Ja vám tu môžem rozprávať príklady 15 minút. Ten váš pohľad je pohľad 19. storočia. Nie dvadsiateho prvého. Takže tá prvá poznámka: naozaj, ako demokrat by ste sa mohli zamyslieť nad tým, že nie je nevyhnutné vyžadovať autokraciu v podniku.
Druhá poznámka, citujem vás: „Zamestnávatelia nechcú nútiť zamestnancov, aby robili na živnosť, len znižujú náklady.“ Pán kolega, to je ako povedať: Pedofili nechcú zneužívať malé deti, len počúvajú svoje pudy. To je to isté. Tak to robia. Niektorí to, žiaľ, robia, že nútia tých ľudí na tú živnosť, lebo znižujú náklady. A čo teraz máme s tým spraviť? Máme sa s tým zmieriť? Dobre viete, že to je nespravodlivé, že to je nefér voči tým ľuďom. Máme sa s tým zmieriť? Ja nehovorím, že všetci podnikatelia sú zlí. Tak isto nehovorí nikto v Trestnom zákone, že všetci ľudia sú vrahovia, ale v Trestnom zákone je napísané, že vražda je zakázaná a bude sa trestať. O tom to je, pán kolega, zákon musí nastaviť pravidlá. V tom máte naozaj pravdu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Mikuš veľmi pekne zdôraznil súvislosť pracovných kódexov a úrovne zamestnanosti. Chcem len pripomenúť, že za dvadsaťdva rokov, odkedy meria Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj tieto ukazovatele, tak vidieť jasné rozdiely, tak ako on naznačil, krajiny s vyššou flexibilitou pracovného kódexu majú aj vyššiu mieru zamestnanosti; tieto krajiny sú Švajčiarsko, Dánsko, Japonsko, Veľká Británia, Nový Zéland, Kanada, v poslednom čase sme už hovorili o príklade Estónska. Na druhej strane práve Španielsko, Taliansko, Grécko, v poslednom čase Belgicko, sú krajiny, ktoré sú skôr negatívnym príkladom, kde vidíme, že rigidnejšia legislatíva má zlý vplyv na zamestnanosť.
Ťažko sa mi preto počúvajú vyjadrenia z vládnej strany, ktoré hovoria o tom, že pracovný kódex nebude mať vplyv na zamestnanosť. O tom, že to nie je pravda, svedčí napríklad aj samotná metodológia konkurencieschopnosti, v ktorej sme neobstáli. Slovensko, ako vieme, skončilo ako tretia najhoršia krajina v Únii. Horšie už len Gréci a Rumuni dopadli. Chcem vám pripomenúť, že v metodológii merania tejto konkurencieschopnosti, dámy a páni, má efektívnosť pracovného trhu až 17 percent. Čiže takmer pätinu celkovej konkurencieschopnosti ovplyvňuje efektívnosť pracovného trhu, ktorá je najmä ovplyvnená základným zákonom pracovného práva, a to je Zákonníkom práce.
Ďakujem.