10. schôdza

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku. Za klub SaS sa prihlásila pani poslankyňa Kiššová.
Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, budem sa v svojej rozprave venovať zmenám, ktoré sa týkajú reštrukturalizácie. Napriek tomu, že rozumiem tomu, že dominantná časť navrhovanej zmeny, vládnej zmeny tohto zákona je na bankrote, ja sa budem teda venovať len tým reštrukturalizáciám.
Pri tvorbe zákona o konkurze a reštrukturalizácii bol bezpochyby koncept reštrukturalizácie postavený ako alternatíva konkurzu, ktorá umožní zachovanie spoločnosti, jej činnosti a, samozrejme, aj pracovných miest. Vychádzalo sa z predpokladu, že miera uspokojenia záväzkov dlžníka je pri zachovaní fungovania prevádzky podniku v určitých prípadoch vyššia ako v prípade konkurzu. Inštitút reštrukturalizácie je teda inštitút, ktorý má riešiť insolventnosť v tých prípadoch, kedy má dlžník záujem, silu, možnosti na to, pokračovať v prevádzke podniku, chce ho nanovo naštartovať a proces reštrukturalizácie by mu v tom mal pomôcť, samozrejme, formou odpísania časti dlhu.
Na to, aby takýto inštitút mal šancu úspešne fungovať, tak by mali byť spokojní všetci. To znamená aj dlžník, ktorý nie je prinútený ísť do konkurzu, ľudovo povedané, nie je prinútený to celé zabaliť. A, samozrejme, aj veritelia, ktorí síce touto situáciou utrpeli, no budú profitovať z toho, že táto firma bude v prevádzke ďalej pokračovať a aj oni budú mať ďalej možnosť s touto spoločnosťou spolupracovať, možno byť jej dodávateľmi a tým pádom aj neohrozia týmto spôsobom svoju existenciu, pretože častokrát sa môže jednať práve o prípady, kedy je táto spoločnosť ich jediným možným odberateľom, najmä teda v regiónoch. Čiže určite skvelá myšlienka. Inštitút, ktorý má svoje opodstatnenie, no čas a prax ukázala, že veľmi nešťastná aplikácia.
Počas približne desiatich rokov účinnosti tohto zákona sa stala reštrukturalizácia doslova nástrojom, ako nečestne a pritom úplne legálne podnikať na úkor mnohých veriteľov svojich subdodávateľov, ktorí sú na zákazkách hlavne od veľkých zadávateľov existenčne závislí. V minulosti nám prax ukázala, že išlo hlavne o sektor stavebníctva, ale nie len, v ktorom sú neplatičmi faktúr predovšetkým veľké etablované spoločnosti, ktoré vykonávajú práce financované z veľkej časti z verejných zdrojov, pričom reštrukturalizáciu využívajú ako štandardný nástroj na zbavenie sa dlhov a ochranu pred veriteľmi. V praxi vidíme, ako tieto praktiky vytvárajú nerovné podmienky na trhu, ako deštruujú hospodársku súťaž a ako pôsobia likvidačne doslova na celé segmenty podnikateľského sektora.
Ako som už spomenula, reštrukturalizácia nepochybne má svoje miesto v našom právnom poriadku, avšak súčasná jej právna úprava si vyžaduje viaceré legislatívne zmeny. Keď sme aj my s kolegami v minulosti predkladali niektoré zmeny v oblasti reštrukturalizácie, tak vždy sme hovorili o tom, že reštrukturalizácie je potrebné zneatraktívniť a je potrebné vylepšiť postavenie veriteľov. Má to byť totiž nástroj, ktorý má byť využívaný len výnimočne, ojedinele, keď sa už nedá inak. A nemá s ním byť prvoplánovo počítané v rôznych rozhodnutiach spoločností, poťažne dokonca vo finančných plánoch, vo finančnom plánovaní, ako to niektoré firmy, bohužiaľ, dnes robia. A to nemusíme zďaleka hovoriť len o spoločnostiach, ako boli Doprastav a Váhostav, kde to okrem akejsi pachute zo zneužitia tohto inštitútu celé – od A po Z, od začiatku až po koniec –, celé smrdelo vládou tolerovaným podvodom. Sú to aj mnohé iné spoločnosti, mnohé nemedializované prípady.
Ja spomeniem len jednu spoločnosť, ktorá zjavne už vo svojej stratégii, keď sa išla etablovať na trh, s prvoplánovou reštrukturalizáciou počítala. Bola to spoločnosť, ktorá najprv uviedla na trh svoje produkty. Neboli to ich produkty. Bola to obchodná spoločnosť, ale teda produkty, s ktorými obchodovala a tieto uviedla na trh s vysoko dumpovanými cenami. Doslova investovala jednak do reklamy, postupne predávala viac a viac produktov, postupne nakupovala od viac a viac dodávateľov, zvyšovala obraty. V tom čase, keď sa tento proces dial, kedy teda táto spoločnosť rástla, zvyšovala svoje objemy, riadne platila, no vytvárala stratu. Pretože takýto spôsob podnikania, že za viac kupujem a za menej predávam, je potrebné jednoducho z niečoho dotovať. A táto firma to kryla rôznymi pôžičkami. A takouto stratou si v rekordom čase – za dva roky – vybudovala veľmi silné postavenie na trhu s tými produktami, s ktorými teda na ten trh prišla a doslova prevalcovala konkurenciu. Konkurencia jej, samozrejme, nedokázala konkurovať, pretože ak niekto chce predávať s nejakou maržou, tak nemôže ísť pod cenu, nemôže dlhodobo dotovať predaj nejakých výrobkov. A čo sa teda stalo? Že spoločnosť po dvoch rokoch neuhradila niekoľko jednotiek stotisícových, približne stotisícových faktúr svojim dodávateľom, ktorých už medzičasom považovali za silného hráča a aj napodiv s dobrou platobnou disciplínou, pretože túto disciplínu tá spoločnosť počas tohto procesu mala. Ten moment nastal až v závere tohto zjavne plánovaného procesu. Na záver tohto celého po tej firme ostalo niekoľko firiem s nezaplatenými faktúrami. Táto firma sa medzičasom stala významným hráčom, ktorý po očistení sa v reštrukturalizácii pokračoval v dobre zabehnutom biznise. Toľko veľmi zostručnený príbeh zo života. Ale aj takéto prípady, nielen ten Váhostav, Doprastav, ale aj takéto prípady by sme mali reflektovať, mali by sme o nich vedieť.
A v kombinácii s faktom, že máme na Slovensku približne okolo 100 reštrukturalizácií ročne, vo mne kombinácia týchto dvoch informácií vyvolala a utvrdila pocit, že naozaj proces reštrukturalizácie treba zneatraktívniť, aby nebol v tak masívnych prípadoch využívaný a aby tí veritelia naozaj neprišli až tak skrátka, ako tomu v súčasnosti je.
Preto som veľmi rada, že aj pani ministerka prináša popri zmenách v osobných bankrotoch aj zmeny v reštrukturalizáciách, keďže, žiaľ, naše návrhy, ktoré sme my predkladali z pozície opozície, nemali v tomto pléne šancu na úspech. A mnohé sú veľmi podobné, ako sú tie, ktoré máme dnes na stole, o ktorých budeme rokovať. Ja by som chcela povedať trošku niečo k tomu, ako jednotlivé tie návrhy na zmenu vnímam.
Veľmi pozitívne vnímam tú úpravu, ktorá hovorí o tom, že dlžník nebude môcť po skončení reštrukturalizácie medzi svojich členov rozdeliť zisk alebo iné vlastné zdroje skôr, ako dôjde k uspokojeniu pohľadávok veriteľov skupiny pre nezabezpečené pohľadávky do výšky ich zistených pohľadávok. Toto je veľmi dôležité, že do výšky ich zistených pohľadávok. To znamená, že ak aj už sa v tej spoločnosti tomu dlžníkovi dala druhá šanca na nejakú revitalizáciu a znovusfunkčnenie svojho biznisu, tak jednoducho je dobré, že aj zákon pamätá na to, že tu ostal niekto po tejto spoločnosti s nevyplatenou pohľadávkou, a skôr ako si spoločnosť začne vyplácať zisk, tak by mali byť uspokojené tieto pohľadávky. Čiže toto vnímam veľmi pozitívne.
Pozitívne vnímam aj zmenu, ktorá hovorí o tom, že prílohou reštrukturalizačného posudku bude zmluva, ktorá bude upravovať aj odmeňovanie správcu za vypracovanie reštrukturalizačného posudku. Toto je určite pozitívny moment, ktorý zvýši transparentnosť, a nie je vôbec žiadny dôvod na to, tieto informácie utajovať.
Ďalšiu pozitívnu zmenu vnímam aj to, že splatnosť pohľadávky nemá byť podmienkou vzniku pohľadávky, a teda správny postup pre rozlíšenie starého a nového dlhu, čo znamená inými slovami to, že súčasťou tých uznateľných pohľadávok nemajú byť len tie, ktoré sú po splatnosti, ale majú to byť aj plnenia, budúce plnenia, ktorých povinnosť plnenia teda vyplýva z nejakej zmluvy.
Ďalej ako pozitívne a možno dominantné považujem to, že je tu taká povinnosť vznesená do toho, že sa navrhuje, aby reštrukturalizačný plán poskytoval nezabezpečeným veriteľom oproti riešeniu úpadku cez konkurz o 20 % viac, ako by bolo v prípade konkurzu, čo dnešná úprava hovorí len, že to má byť viac. To znamená, že ak by pri konkurze dostali veritelia po dvadsiatich centoch, tak už 30 centov znamená, že je splnená požiadavka na reštrukturalizáciu.
Ako veľmi pozitívnu zmenu vnímam aj to, že reštrukturalizácia má byť schválená, resp. splnená podmienka tá, že dlžník sa musí zaviazať, že maximálne do piatich rokov splatí aspoň 50 % svojich záväzkov. Toto vnímam veľmi pozitívne. My sme to aj navrhovali, aj sme to mali v našom volebnom programe. Mali sme to trošku s inými parametrami. My sme hovorili, že štyri roky a 50 percent. Čo znamená, že ak je to spoločnosť, ktorá nedokáže garantovať, že do v tomto prípade piatich rokov nedokáže splatiť aspoň 50 % svojich záväzkov, tak taká firma jednoducho nech nejde do reštrukturalizácie.
Ďalšiu zmenu, ktorú chcem spomenúť a ktorú teda až tak pozitívne nevnímam, je tá, že správcu reštrukturalizácie si nemá vyberať sám dlžník, ale má byť ustanovená náhodným výberom. Toto je vec, ktorá je možno na širšiu diskusiu. Ja na jednej strane rozumiem, čo je zámerom toho, pretože tá správcovská mafia nám v mnohých prípadoch ukazuje, ako sa stačí dohodnúť správca s bankou a potom ešte prípadne so súdom a celé to potom krásne ide a že je tu šanca pretrhať tie väzby. Na druhej strane si treba uvedomiť, že ak jedna súkromná spoločnosť ide si platiť nejakú službu správcu v tomto prípade, mala byť mať možnosť asi si ho vybrať s najlepším vedomím a svedomím. A tu by možno pomohlo, ak by boli zverejňované výsledky úspešnosti jednotlivých správcov. Ak by boli zverejnené na úspešnosť správcov, to znamená, v akom čase vedia proces reštrukturalizácie vykonať, s akou mierou úspešnosti, s akou mierou uspokojenia pohľadávok, proste pri určitých parametroch, tak si myslím, že aj tá spoločnosť by si vedela vybrať správcu s najlepším vedomím a svedomím. Ak to chce robiť slušne a čestne, nemalo by jej byť v tom bránené. Ale rozumiem tej pohnútke, čo sa tým chcelo vyriešiť, len nie som celkom presvedčená, že toto je práve celkom dobré riešenie.
Čo by som možno ešte na záver chcela povedať, hoci chápem, že sme v prvom čítaní, no predsa len, keď už mám mikrofón k dispozícii, nevzdám sa ho tak ľahko a poviem, kde si ešte viem predstaviť nejaký priestor na ďalšie zmeny, ktoré sme presvedčení aj s kolegami, že by pomohli tomuto inštitútu. A síce zavedenie povinnosti informovať veriteľov o všetkých krokoch reštrukturalizácie poštou alebo zverejnením na internete by určite pomohlo k takej tej komfortnosti pre veriteľov, ak by takouto formou boli informovaní, čo dnes, pokiaľ mám správne informácie, je relatívne komplikovaná záležitosť.
Ďalšia vec, ktorú si viem predstaviť, že by sme vedeli diskutovať o takejto zmene, je, aby aj malí veritelia, ktorých výška pohľadávky je nižšia ako jedno percento, mali akúsi možnosť alebo mali možnosť byť zastúpení pri hlasovaní veriteľov. Dnes tomu tak nie je.
Ja na jednej strane rozumiem tomu, že pokiaľ je takýchto drobných pod jedno percento, asi je veľmi ťažké s nimi jednotlivo počítať pri tých zasadnutiach veriteľov, ale akési zastúpenie by tam mali mať. Čiže v prvom priblížení možno nejaká taká len predstava, že ak je takých veriteľov povedzme 20 %, mohli by mať nejaké zastúpenie na takomto pléne.
Ďalšia z vecí, kde si vieme predstaviť ďalšiu zmenu, je, že by bolo vhodné umožniť subdodávateľom firiem, ktoré sú v reštrukturalizácii, aby mohli bez akýchkoľvek sankcií a postihov vypovedať zmluvu s takouto spoločnosťou. Predsa len ak, a hlavne pre tých, pre ktorých je takáto dodávka svojich služieb jedinou, to sú tí malí drobní živnostníci, a tá spoločnosť im jednoducho neplatí a dozvedia sa, že tá spoločnosť ide do reštrukturalizácie a prebieha tam tento proces a oni majú možnosť sa zamestnať niekde inde, začať dodávať služby niekde inde, jednoducho nemali by byť vazalom takejto spoločnosti a vytvárať si tým teda možno aj existenčné problémy. Pri konkurze takáto možnosť je, nie je možná pri reštrukturalizácii, čiže vidím tam možno paralelu, že mohla by byť aj tu.
No a poslednou tou zmenou je to, čo som už spomínala, teda zverejňovanie úspešnosti správcov konkurzov a reštrukturalizácie. To by určite pomohlo nielen transparentnosti, ale aj tomu možnému výberu, ak by teda taká možnosť zachovaná v budúcnosti bola.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť, dámy a páni, a chcem veriť, že priestor na diskusiu o týchto návrhoch, ktoré som teraz veľmi stručne predstavila, bude. A na to, aby ten priestor bol, je, samozrejme, potrebné, aby tento návrh zákona prešiel do druhého čítania, a preto teda za klub SaS chcem povedať, že my toto podporíme a verím, že ten priestor bude aj efektívne využitý.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami traja. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec Baránik.

Ďakujem.
Ja by som reagoval na to, čo povedala pani kolegyňa Kiššová, v tom zmysle, že sa nevyjadruje primárne k tej hlavnej časti tohto zákona, ktorá sa týka úpadku fyzických osôb. Tam chcem zdôrazniť to, že sme naozaj za to, aby sa takáto norma prijala. Niektoré detaily určite, že by sa tam dali ešte rozdiskutovať, ale v zásade sme, nechcem povedať, že príjemne prekvapení, sme veľmi spokojní s touto úpravou a ceníme si to, že ako je to spracované.
Ďakujem.

Pán poslanec Ivan.

Ďakujem za slovo.
Ja som len chcel doplniť našu kolegyňu Janu Kiššovú, že keď spomínala tie prípady, kedy sa reštrukturalizáciou riešili vlastne ekonomické problémy firiem, tak vlastne dnes sa v tlači objavil prípad Carrefouru, kedy vlastne tí nešťastníci veritelia dostanú len 3 % zo svojich peňazí a namiesto 17,5 milióna eur dostanú nakoniec len 430-tisíc eur. Takže určite je najvyšší čas niečo s týmto zákonom robiť. A v druhom čítaní, predpokladám, že podáme nejaké pozmeňujúce návrhy.
Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Laššáková.

Ďakujem pekne za slovo.
Pani poslankyňa, ja chcem oceniť, že vaše vystúpenie bolo naozaj vecné a odborné. A môžem len vysloviť súhlas s vaším konštatovaním, že reštrukturalizácia sa v mnohých prípadoch zneužívala na to, aby firma, ktorá vstúpila do reštrukturalizácie, si mohla takto očistiť svoje dlhy a ďalej pokračovať. A tiež chcem oceniť aj to, a nebýva to vo vystúpeniach opozičných poslancov časté, že ste uviedli pozitíva predloženého návrhu zákona. Myslím, že už je dostatok praktických skúseností z uplatňovania reštrukturalizácie, aby tie chyby, ktoré sa v praxi vyskytli, a ako som povedala, reštrukturalizácia bola zneužitá, aby sa zamedzilo do budúcna, aby sa reštrukturalizácie zneužívali.
Ako ste aj sama uviedla, zákon je v prvom čítaní. Bude naozaj priestor vo výboroch, aby sme o ňom diskutovali a takisto aby sme diskutovali aj o prípadných pozmeňujúcich návrhoch. A som presvedčená, že pani podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti určite takejto vecnej a odbornej diskusii bude naklonená.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kiššová, môžte reagovať na faktické.

Ďakujem veľmi pekne.
Chcem poďakovať za všetky faktické pripomienky. Je to možno taká vzácna, vzácny moment nejakej všeobecnej zhody.
Chcela by som ešte doplniť možno tú informáciu, ktorú povedal aj kolega Ivan, že sa dnes medializoval prípad Carrefouru a povedal aj číslo 3 percentá. Ja keď som túto tému riešila a konzultovala s viacerými právnikmi, pretože ja nie som právnik, tak sa viacerí zhodli, že za ich praxe, odkedy riešia reštrukturalizácie, sa nestretli s prípadom, že by bolo zaplatených viac ako 5 %, čo je teda strašné číslo. A možno aj to je to, prečo veľmi pozitívne vnímam to, že dneska už tá hranica bude proste fixne nastavená a 50 % je, aj keď zrejme arbitrárne nastavená hranica, ale je to už hranica, kedy sa možno oplatí naozaj tú firmu zachraňovať aj s účinnou spoluprácou veriteľov. Lebo nejako ťažko vyžadovať súčinnosť veriteľov a možno spolupracovníkov v tej firme, keď jednoducho po dlžníkovi ostane kopa veľmi, veľmi nasrdených, keď to poviem veľmi slušne, kolegov a spolupracovníkov.
Ďakujem pekne.