Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, pán predsedajúci, pán minister, nezávidím vám, lebo vediete rezort, ktorý v tejto oblasti odpadov má asi jeden z najhorších zákonov v strednej Európe. Pozerala som si hlasovania, ako ste hlasovali o tomto zákone v minulom volebnom období, ste sa nezúčastnili hlasovania a teraz síce mali ste tam nulu ako neprítomný, ale tým, že ste podporili podanie na Ústavný súd, tak si myslím, že ste nezdieľali obsah zákona, a je mi to úprimne, asi to máte dosť ťažké teraz tento zákon obhajovať a uvádzať ho do praxe. Lebo naozaj je to tak, že ministerstvo životného prostredia sa vybralo presne opačnou cestou ako väčšina členských krajín Európskej únie. A očakávala som trošku razantnejší postoj a postup z vašej strany, už máme vlastne vyše pol roka od volieb a prichádza sa len s veľmi drobnými zmenami k tomuto zákonu o odpadoch, pod kozmetickými zmenami a Európska únia pískne a hneď je tu pozmeňovák, ale keď kričia podnikatelia, kričia samosprávy, upozorňujú poslanci opozície, tak tieto upozornenia sa neberú, neberú vážne. Treba si povedať na rovinu, že zákon o odpadoch v jeho ťažiskových častiach neúmerne zvyšuje byrokratické zaťaženie výrobcov a organizácie zodpovednosti výrobcov, ktoré ich zastupujú.
Ja tiež sa nebudem venovať konkrétne dnešnému pozmeňováku, ktorý je, ale tiež chcem využiť to, že je zákon otvorený a dáva priestor na to, aby sme mohli vyjadriť k nemu nejaké isté výhrady, ktoré keď budete snáď pozorne počúvať, tak sa budú môcť uplatniť aj pri príprave tej rozsiahlejšej novely, ktorá je avizovaná. Počula som o tom, že už pracuje aj nejaká skupina, žiaľ, ako opozícia sme mimo tohto kola, ale budeme pozorne sledovať vaše výstupy a ich pripomienkovať.
Pripomeňme si teda, čo bolo cieľom na vytvorenie nového zákona. Hovorí sa, že bolo vytvorenie štandard..., chcelo sa vytvoriť štandardne podmienku teda z pohľadu rozvinutých krajín Európskej únie a súčasne vytvoriť podmienky pre právnu istotu porovnateľnú s podmienkami v ostatných členských štátoch Európskej únie. No tak už dnešná realita ukazuje, že tento cieľ, minimálne tá právna istota, sa nielen neplní, ale je priamo v rozpore s ním.
Koncept rozšírenej zodpovednosti výrobcov vytvára nerovnaké podmienky pre výrobcov a organizácie zodpovednosti výrobcov. Zaviedla sa povinná autorizácia, ktorá predstavuje riziko vzniku bariér pre vstup nových subjektov na trh. Sú to rôzne obmedzenia či už pri možnosti výpovede zmlúv, alebo striktne definovanie podmienok alebo existencie zmlúv. Tieto skutočnosti sú v priamom rozpore aj s čl. 101 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Výsledkom je systém, kde výrobcovia a OZV-čky, ktoré majú povinnosť plniť si povinnosti vychádzajúce zo smerníc EÚ, nemajú garantovaný prístup k odpadu zo svojich výrobkov. V členských štátoch Európskej únie je to presne naopak. Prístup k odpadu a k základnej infraštruktúre pre jeho zber je výrobcom zákonom garantovaný, napríklad povinnosťou obce alebo zberovej spoločnosti uzavrieť zmluvu s každým výrobcom, ktorý o to požiada. Výsledkom takýchto otvorených systémov je prebratie zodpovednosti výrobcov za všetok vzniknutý odpad bez ohľadu na výšku limitov.
Zber, tento separovaný zber musí niekto zaplatiť a, samozrejme, veľkým problémom je samotná cena a úhrady nákladov spojené s vyzberávaním a nakladaním so zberanými zložkami komunálnych odpadov, ako papier, sklo, plasty, kovy, a tieto náklady musia v našom zákone uhradiť výlučne iba vývozcovia a dovozcovia balených tovarov. To znamená, že tak ako to bolo do 1. januára, kedy miestny poplatok zahŕňal aj od občana aj nakladanie so separovaným zberom, tak dnes obce môžu tento miestny poplatok použiť výhradne na nakladanie so zmesovým komunálnym odpadom. Cieľom bolo, aby sa aj znížili tieto výdavky za miestne poplatky za zber komunálneho odpadu, avšak v žiadnej obci k takémuto zníženiu poplatku nedošlo a práve naopak, obce naďalej kričia, že nemajú dostatok prostriedkov. A napriek tomu, že vlastne mala sa im vytvoriť istá finančná rezerva, stále sa neriešia čierne skládky, ale, naopak, čierne skládky sa požadujú, len sa naťahuje ruka na štát, aby sa poskytli dotácie na riešenie čiernych skládok, ktoré by mali obce likvidovať z prostriedkov miestneho komunálneho poplatku, resp. s lepším nakladaním so starostlivosťou o životné prostredie.
V zmysle nového zákona o odpadoch firmy, ktoré doposiaľ pôsobili ako oprávnené organizácie pre obaly, sú povinné požiadať ministerstvo životného prostredia o autorizáciu v prípade, že chceli od 1. júla pokračovať v zabezpečovaní limitov recyklácie odpadov z obalov pre výrobcov a dovozcov balených tovarov a takto sa vlastne mali stať jedinými finančnými prispievateľmi financovania tohto systému. Podľa § 27 ods. 5 majú teda výrobcovia a dovozcovia balených tovarov znášať všetky finančné náklady spojené so zberom, prepravou, prípravou na opätovné použitie, zhodnotením, recykláciou, spracovaním a zneškodnením, oddelenie vyzberaného separovaného odpadu. Pod všetkými nákladmi sa dajú rozumieť aj náklady na nádoby, na obslužnú techniku, prevádzkové náklady, na zberné dvory a sklady, na triedenie, lisovanie, skladovanie, na zabezpečenie recyklácie odpadov až po uloženie zbytkov nerecyklovateľných odpadov na skládku alebo ich likvidácia v spaľovni.
V tom istom ustanovení zákona sa však nachádza veta, ktorá upozorňuje, že "za finančné náklady, ktoré znáša výrobca, sa nepovažujú výdavky na vybudovanie zberných dvorov, zariadenia na zhodnocovanie odpadov, zariadenia na zneškodňovanie odpadov, ako aj náklady na obstaranie techniky a technológie na obstaranie týchto činností". Teda žiadne obstarávacie investičné náklady, teda ani odpisy z daných investícií. Z uvedeného vyplýva, že to isté ustanovenie hovorí o povinnosti dovozcov a výrobcov uhrádzať všetky finančné náklady a následne o tom, že investičné náklady vrátane odpisov hradiť nemusia.
Pýtam sa teda, ako toto ustanovenie v praxi sa začalo realizovať, keď výrobcovia a dovozcovia, ktorí majú financovanie zabezpečiť, nemajú k cenotvorbe nákladov žiaden prístup? Čiže tá cena je naozaj od buka do buka. Čiže na jednej strane odpadové firmy požadujú zaplatenie nákladov spojených s doposiaľ realizovanými investíciami do techniky, zariadenia zberných dvorov a na strane druhej výrobcovia a dovozcovia nebudú ochotní tieto náklady uhrádzať. V prípade, že výrobcovia a dovozcovia nezaplatia požadované náklady od obcí a miest, je možné očakávať nefunkčnosť systému separovaného zberu a následné výrazné znečistenie životného prostredia na Slovensku. A nezaplatia ich vtedy, ak nedôjde k odsúhlaseniu si obvyklých nákladov, a tam je ďalší kameň úrazu.
Zákon zavádza kontrolu efektivity triedeného zberu v obciach zo strany súkromných OZV-čiek a na základe výsledkov tejto kontroly umožňuje výrobcom združeným v OZV jednostranne ustanoviť výšku nákladov, ktoré obci uhradí tzv. obvyklé náklady. Tieto náklady nemusia ale vôbec zohľadňovať reálne náklady na nakladanie s odpadom v obci. Ale následne podľa § 85 náklady nad úroveň obvyklých nákladov hradí obec z miestneho poplatku. Zákon teda nezavádza skutočnú a plnú zodpovednosť výrobcov za svoj odpad. V skutočnosti náklady na triedený odpad zaplatia občania. Prvýkrát v cene výrobku obalu a druhýkrát v miestnom poplatku. Výška nákladov, ktoré požadujú odpadové spoločnosti na základe ich doterajšieho pôsobenia v mestách a obciach zaplatiť, je v dôsledku ustanovenia § 27 ods. 5 neprimerane vysoká. Vzhľadom na doterajší vývoj v oblasti nakladania s odpadmi z obalov u nás a v susedných krajinách je možné za relevantnú výšku nákladov považovať náklady pohybujúce sa okolo 100 eur za tonu vyseparovaných obalov, to znamená plasty, sklo, papier. Ale ceny sa napríklad na východnom Slovensku pohybujú za 1 tonu plastov 1 200 eur za tonu, sklo 230 eur za tonu, papier 100 eur za tonu, na strednom Slovensku sa ceny pohybujú vo výške za plasty 880 eur za tonu, sklo 120 eur za tonu, papier 180 eur za tonu. Sú to ceny presne tak, ako hovorili moji kolegovia predrečníci vo faktických, že sú to výšky, ktoré sú mnohokrát likvidačné a, samozrejme, výrobcovia sa bránia tieto sumy uhrádzať, vedie to potom k systému, že nenahrádzajú skutočné množstvá, aby sa vlastne im tie poplatky znížili.
Čiže problém v cenotvorbe je aj ten, tu som spomínala výpočet obvyklých nákladov, ktorý vytvára ten problém, že sa odvíjajú z počtu vývozov v objemových jednotkách napriek tomu, že limity na zhodnotenie sa musia plniť v tonách. To znamená, že keď sa, nepočítajú sa tony, ale aj prázdne nádoby.
Ministerstvo životného prostredia vytvorilo systém, ktorý je v rámci Európskej únie neštandardný, a tak ako kedysi pri Recyklačnom fonde, aj teraz si ide ministerstvo a Slovensko tak svojou slovenskou cestou. Kým inde v Európskej únii sa výrobcovia stávajú vlastníkom odpadu, za ktorý sú zodpovední a priamo ovplyvňujú nákladovosť systému, na Slovensku musia akceptovať existujúce obecné systémy triedeného zberu, ktoré sú niekedy neefektívne, predražené a tieto náklady musia uhrádzať. Ministerstvo vytvorilo zložitý a neprehľadný mechanizmus preplácania iba niektorých nákladov, zaviedlo možnosť kontroly samospráv zo strany súkromných spoločností, zaviedlo množstvo administratívnych opatrení, ktoré sú úplne zbytočné a systém predražujú.
Výrobca obalov je pomerne široko definovaný v zákone. Môže ísť o živnostníka alebo hocijakú právnickú osobu. Tu by som sa chcela pozastaviť, pretože naozaj večne sa hovorí, že ide iba o podnikateľov. V niektorých častiach zákona je naozaj definované, že ide o odpad pri podnikaní. Ale v iných častiach zákona sa hovorí všeobecne o právnickej osobe. To znamená o každej právnickej osobe, ktorá vyprodukuje nejaký výrobok, ktorý sa uvádza na trh, môže to byť leták, brožúra, môže to byť čokoľvek, čo následne môže skončiť v komunálnom odpade. To znamená, že môže z povinností sa týkajú tých právnických osôb, ktorí si chcú vytlačiť reklamné letáky, katalógy, brožúry, balia tovar zákazníkom do škatúľ, dávajú zákazníkom na tovar sáčky alebo iné obaly a podobne. Všetci títo sa totiž považujú za tzv. výrobcov vyhradených výrobkov. Medzi ich povinnosti okrem mnoho iných patrí aj povinnosť registrovať sa na ministerstve životného prostredia a uzatvoriť zmluvu s externou firmou, ktorá sa zaoberá spracovaním odpadu. Rovnako sa však tieto problémy primerane vzťahujú aj na tie subjekty, ktoré dávajú svojim zákazníkom na tovar sáčky, balia im tovar do škatúľ alebo iným spôsobom im zabalia tovar. Zaujímavá situácia nastáva, ak niekto vytlačí leták sám a do schránok ich roznáša iná firma. V takom prípade je právnická osoba považovaná za výrobcu neobaľovaných výrobkov a za distribútora neobaľovaných výrobkov podľa zákona o odpadoch sa považuje firma zabezpečujúca roznos týchto letákov konečným používateľom, ktorá ich vlastne roznesie priamo do schránok a táto firma sa musí zaregistrovať.
Čo je problémom, je, že v zákone o odpadoch nie sú uvedené žiadne limity, ktoré by stanovovali, od akého počtu neobaľovaných výrobkov uvedených na trh sa podnikateľ stáva výrobcom neobalových výrobkov. Znamená to, že bez ohľadu na to, či si jeden podnikateľ vytlačí jeden reklamný plagát a nalepí ho niekde, alebo druhý podnikateľ si vytlačí 100 000 reklamných letákov a roznesie ich do poštových schránok, povinnosti majú rovnaké. Každá právnická osoba, ktorá vyrobí neobaľovaný výrobok v akomkoľvek počte, sa stáva výrobcom neobaľovaných výrobkov so všetkými súvisiacimi povinnosťami. Čiže a pritom povinnosti sú aj uzatvoriť zmluvu s OZV-čkou, ktorú nemôže kedykoľvek vypovedať, aj keď jednorazovo si iba dal vytlačiť napríklad nejaké tie letáky, ale paušálne bude musieť tejto organizácii platiť paušálne výdavky, pokým nevypovie zmluvu bez udania dôvodu k 31. 12. alebo s výpovednou lehotou 60 dní. Pritom za neplnenie týchto povinností sú ozaj neprimerané pokuty vzhľadom na to, aká je aplikačná prax.
Preto s kolegyňou poslankyňou Janou Kiššovou podávame pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý sa týka práve tejto časti neuplatňovania pokút. Presne je to doplňujúci návrh k tomu, ktorý podala kolegyňa Kiššová. Takže dovoľujem si ho teraz prečítať.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Jany Kiššovej a Anny Zemanovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. (tlač 193).
Článok I sa dopĺňa novelizačným bodom 4, ktorý znie: 4. Za § 135a sa vkladá § 135b, ktorý vrátane nadpisu znie:
㤠135b
Prechodné ustanovenia účinné od 1. januára 2017
Pokuty podľa tohto zákona za porušenie povinností podľa § 58 ods. 1, 2 a 4 nemožno uložiť v období od 1. januára 2017 do 31. decembra 2018. Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2017, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti."
Odôvodnenie: Predloženým pozmeňujúcim návrhom sa navrhuje dočasné pozastavenie možnosti uložiť pokuty za nesplnenie povinností ustanovených v § 58 ods. 1, 2 a 4. Dôvodom predloženia tohto pozmeňujúceho návrhu je viacero aplikačných problémov vyplývajúcich zo súčasného nastavenia uvedených ustanovení a potreba ich komplexnejšej úpravy. Až do nápravy tohto stavu považujú predkladatelia za potrebné dočasne pozastaviť možnosť ukladať pokuty.
Ďakujem pekne za pozornosť.
