10. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predstaviť posledný návrh zákona zo skupiny zákonov, ktoré sme sa v sociálnej oblasti rozhodli na túto schôdzu priniesť a predstaviť.
Jedná sa opäť o zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, zákon 447/2008 a chcem hneď na začiatku povedať, že sme veľmi zvažovali, že či stiahnuť tento návrh zákona alebo nechať. Nakoniec sme sa rozhodli, že ho nebudeme sťahovať, ale využijeme túto možnosť možno na širšie vysvetlenie problematiky a tém s ním súvisiacich. Keď som povedala, že sme uvažovali o tom stiahnuť to, stiahnuť ho, dôvod bol taký, lebo vo vládnej novele, ktorá bola predstavená, ku ktorej sme sa aj vyjadrovali, je problematika, ktorú riešime v našej novele, riešená. Je riešená možno iným spôsobom, ale dovolím si povedať, že rovnako, rovnako vhodným. Každý sa rozhodol, ako by túto problematiku, ktorá viac rokov trápila poberateľov, poberateľov kompenzačných dávok, vyriešiť, a to je podľa mňa veľmi dôležité.
Už v minulom volebnom období sa o takúto zmenu zákona snažila aj pani poslankyňa Jana Žitňanská a vtedy sa stretla s veľkým nepochopením na ministerstve práce, aj na ministerstve financií. Som rada, že odvtedy prešla akousi konverziou, aj teda debata o tom, zahŕňania darov pre osoby zdravotne ťažko postihnutých a ich blízkych príbuzných a ministerstvo si uvedomilo, že spôsob, akým odopieralo možnosť získavať finančné prostriedky na zlepšenie svojho zdravotného aj sociálneho stavu, je naozaj opodstatnená a neznamená to, že ak ľudia zbierajú peniaze na to, aby si vedeli zabezpečiť lepšiu zdravotnú starostlivosť, lepšiu rehabilitáciu, možno aby rodina, aby nedochádzalo k rozpadu rodín, si raz za čas vyzbierala takéto prostriedky aj na obyčajnú dovolenku, na pobyt v horách, len preto, aby sa kvôli ťažkému zdravotnému postihnutiu v rodine nerozpadla napríklad táto rodina, že nie je na tom naozaj nič zlé.
Preto mi dovoľte v krátkosti povedať, alebo teda toto bolo povedané v krátkosti o tom, o dôvodoch, prečo je dôležité vyriešiť túto tému.
Ďalej by som sa už možnože práve k tejto oblasti nejako špeciálne nerozvíjala alebo by som túto oblasť ďalej nerozpitvávala. Hovorím, že náš spôsob nazerania na tento pohľad je alebo znamená možnože druhú cestu vytvorenia, kým ministerstvo si povedalo, že bude riešiť tri oblasti alebo troma postihnutiami oblasti tejto problematiky, my sme sa rozhodli, že zvolíme iný prístup, že v jednom paragrafe alebo v jednom odseku sme proste obsiahli celú oblasť.
Ale v rámci zákona o kompenzáciách sme už aj včera upozorňovali na to, že celý systém zákona 447/2008 nie je nastavený spravodlivo. Ak hovoríme o tom, že tento zákon, všetky kompenzačné prostriedky a pomôcky majú slúžiť na zlepšenie života ľudí, ktorí sa narodili s hendikepom a ich rodín, ktorí sa rozhodli, že buď sa starajú alebo ho dajú do zariadenia, ale proste chcú nejakým spôsobom prežívať, chcú nejakým spôsobom možnože zlepšiť svoj sociálny status, tak poukazujem opäť na výšku opatrovateľského príspevku a na zavedený systém váh, ktorý istým spôsobom ukracuje dodnes rodiny, tieto nároky na kompenzačné dávky alebo na samotné kompenzácie.
Preto by som veľmi uvítala, ak by sa ministerstvo v blízkej dobe rozhodlo meniť spôsob poberania alebo poskytovania kompenzačných dávok. Dôležité pritom je zároveň zamerať sa aj na spôsob posudzovania na zdravotné a sociálne posúdenie. Je úplne choré, ak v systéme existujú štyri rôzne typy posudzovania, ktoré v konečnom dôsledku môžu spôsobiť, že človek s rovnakým hendikepom, bude posúdený úplne rozdielne. Je úplne na mieste a úplne legitímna je požiadavka na zjednotenie tohto posudzovania, aby človek cítil aspoň tú základnú objektivitu, ktorá by pri posudzovaní mala byť, nieže cítiť, ale by mala existovať. To neznamená, že všetci budú rovnako posúdení. To len znamená, že každý bude mať, bude mať rovnakú šancu, šancu byť posúdený čo najobjektívnejšie.
V závere mi dovoľte povedať odkaz, ďalší odkaz, ale podľa mňa najdôležitejší, ktorý chceme cez predstavenie tohto návrhu zákona odkázať vláde. Chceme ju požiadať až poprosiť, aby začala riešiť aj situáciu v oblasti sociálnych služieb. Mnohí ste sa, viacerí poslanci, neviem, či mnohí, ale viacerí poslanci ste sa v posledných dňoch stretli so zástupcami združení, ktoré zastupujú neverejných poskytovateľov a tlmočili nám možno katastrofálne podmienky, za ktorých sú nútení poskytovať sociálnu starostlivosť. Ak nám ide naozaj o klientov, tak verím, že vláda nájde spôsob, aby už budúci rok im vedela zabezpečiť existenciu týchto zariadení sociálnych služieb. Je na to viac možností, ale sme v čase, kedy sa bude čochvíľa rokovať v parlamente o najdôležitejšom zákone roka, o zákone o štátnom rozpočte. Tu je príležitosť ukázať im, že štát sa nestará len o svojich, ale o všetkých klientov zariadení sociálnych služieb. Podmienky nie sú rovnaké, podmienky sú naozaj štátom stanovené diskriminačne a my aj týmto spôsobom chceme poprosiť vládu, aby, aj keď možno zdá sa nesystémovo, vyriešila situáciu sociálnych poskytovateľov, neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Stačí málo. Stačí buď - tak ako to urobila vláda v roku 2012 - poskytnúť dotáciu týmto zariadeniam ako nesystémovú položku alebo zvýšiť príspevok v odkázanosti, alebo možnože skôr príspevok na finančné zabezpečenie týchto poskytovateľov aspoň na budúci rok možno na sumu 420 euro.
Ide o to, že si musíme uvedomiť, že tento rok sa nám opäť dvíha výška minimálnej mzdy a vieme, že práve poskytovatelia sociálnych služieb alebo opatrovatelia, ktorí pracujú v týchto zariadeniach sociálnych služieb, majú veľký problém poskytnúť takúto mzdu. Takže ak vláda na jednej strane, samozrejme, chce zlepšovať situáciu zamestnancov, vieme, že existujú zariadenia, ktoré poskytujú verejno-prospešné služby a vieme, že nie všetci dôchodcovia alebo tí, ktorí sú opatrovaní, si dokážu uplatiť túto službu, tak je na mieste žiadať spravodlivosť, pretože existuje skupina zariadení, na ktorú dopláca každý jeden občan Slovenskej republiky, a to sú práve tí verejní poskytovatelia, ktorí sú zriadení buď samosprávou alebo vyšším územným celkom.
Doprajme aj seniorom, ktorí sa do takýchto zariadení chceli dostať, ale, bohužiaľ, ocitli sa pod čiarou, aby sa mohli dôstojne, aby mohli dôstojne prežívať svoje posledné dni.
Ďakujem aj vláde za pochopenie tejto opodstatnenej pripomienky a verím, že aj poslanci vládnej strany aj vládnej koalície urobia všetko pre to, aby situácia v poskytovaní sociálnych služieb bola spravodlivo vyriešená.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, pánovi poslancovi Jozefovi Mihálovi.
Nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážená pani poslankyňa predkladateľka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákonu, ktorý je uvedený pod tlačou 275. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku, aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 278 z 26. septembra 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Otváram všeobecnú rozpravu a pýtam sa, či sa hlási niekto ústne do rozpravy, nakoľko nemám žiadnu písomnú prihlášku. Áno, dvaja. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.
Pani poslankyňa Shahzad, nech sa páči, máte slovo. A potom sa pripraví pani poslankyňa Gaborčáková.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja by som tiež chcela povedať pár slov k nášmu návrhu zákona, ktorým sa rieši posudzovanie získaných darov. Ako tu už bolo spomenuté, tento zákon už rieši aj vládny návrh zákona, ale chceli by sme upozorniť na niektoré súvislosti, ktoré môžu vzniknúť práve pri aj tomto vládnom návrhu zákona a preto budem hovoriť o niekoľkých konkrétnych veciach.
Zákon o kompenzáciách v súčasnom, v súčasnej verzii posudzuje dary ako príjem osoby odkázanej na kompenzačné príspevky, a teda znižuje zväčša ich nárok. V mnohých prípadoch sa to týka predovšetkým tých, tieto kompenzačné príspevky, ktorí sú odkázaní na pomoc a nepracujú, ani nikdy nepracovali. Týka sa to tých, ktorí nemajú žiadnych príbuzných, a teda potrebujú získavať aj nejaké iné zdroje, a teda tieto dary. Týka sa to aj rodinných príslušníkov, ktorí nevedia tým svojim blízkym zabezpečiť všetko, čo potrebujú pri tom svojom ťažkom zdravotnom postihnutí, a teda potrebujú tiež získavať finančné dary. Ale týka sa to aj tých, ktorí majú ťažké zdravotné postihnutie a pracujú a zväčša im nepokrýva ten ich príjem nárok na, alebo teda ten doplatok, ktorý musia za kompenzačné pomôcky zaplatiť. Tie dary, ktoré sa zvyčajne získavajú, sa používajú jednak na spomenuté kompenzačné pomôcky, čo môžu byť vozíky, zdviháky, príspevok na auto, rôzne komunikačné zariadenia ako notebooky, tablety pre nevidiacich, nepočujúcich, napríklad vodiaci pes.
Používajú sa ďalej na zlepšenie zdravotného stavu, na rehabilitačné pobyty, často nielen pre seba a aj keď sa ťažko pre zdravotne postihnutú osobu hradí príspevok na kúpeľnú, alebo teda hradí kúpeľná starostlivosť, osoba doprevádzajúca túto osobu si ju musí hradiť sama a zväčša na to prostriedky nemá. Ďalej si títo ľudia hradia z toho bežnú prevádzku domácnosti, pretože majú tak nízky príjem, sú na hranici chudoby a nemajú ani obyčajné prostriedky na bývanie, na stravu, na lieky. Ďalej sa z týchto darov hradia napríklad náklady na debarierizáciu, náklady na opravy, údržby domov, bytov, pretože to sú všetko veci, na ktoré si z týchto nízkych príjmov, ktoré majú a z toho rodinného rozpočtu nevedia našetriť.
A v neposlednom rade sú to niekedy aj príspevky na sebarealizáciu tej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Keď sa chce venovať nejakej činnosti, musí dochádzať, musí cestovať, hľadá si, hľadá si prostriedky na sponzorov, na to, aby sa mohla zúčastňovať možno rôznych športových aktivít, aby proste ten človek sa cítil nejakým spôsobom platný v tejto spoločnosti.
Kompenzačné príspevky, o ktorých sme tu už hovorili, boli opatrovateľské príspevky. Tie, tie ja len teraz veľmi stručne zopakujem, že tento príjem opatrovateľov je, alebo tento príspevok - pretože väčšinou hovoríme len o príspevku - nie je to náhrada príjmu, sa z mnohých dôvodov kráti a preto je ešte nižší, ako je tá maximálna hranica, čo je v súčasnosti 220 eur a kráti sa napríklad, lebo osoba odkázaná na pomoc poberá dôchodok, kráti sa príspevok, pretože osoba odkázaná na pomoc poberá výživné, lebo osoba odkázaná na pomoc chodí do zariadenia viac ako 20 hodín týždenne. A tam sa zaraďuje aj školské zariadenie, čo už aj hraničí možno aj s diskrimináciou. Kráti sa preto, lebo sa valorizovali dôchodky. Kráti sa preto, lebo opatrovateľ je poberateľom dôchodkovej dávky, je napríklad poberateľom invalidného alebo starobného dôchodku a kráti sa aj preto, lebo opatrovateľ môže mať iný príjem. Ten iný príjem je len do hranice dvojnásobku životného minima, čo je niekde pod úrovňou 400 eur. Rodiny nemajú dostatočný príjem, lebo často sa tieto rodiny rozpadávajú a živiteľom je teda len tá, ten opatrovateľ v prípade opatrovateľov, ktorý by mal zabezpečiť chod domácnosti a nielen pre osobu odkázanú na pomoc, ale aj pre možno ďalšie deti.
Ďalej to, prichádza táto rodina väčšinou o jeden kompletný príjem, pretože jeden člen rodiny sa vzdáva svojej kariéry a venuje sa starostlivosti, 24-hodinovej starostlivosti o svojho príbuzného. A v neposlednom rade, ak je v rodine osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, tak tie náklady sa na, a tie nároky pre takúto osobu sa zvyšujú a teda nápor na ten finančný rozpočet je ďaleko väčší.
Niečo podobné platí aj pri kompenzáciách, ostatných kompenzáciách, ako sú napríklad príspevky na pomôcku, na kúpu auta, príspevky na osobnú asistenciu. Tieto príspevky v mnohých prípadoch, pokiaľ hovoríme o kompenzačných pomôckach, tie sa nepreplácajú v 100-percentnej výške. Znamená to, že minimálne 5 % si vždy musí osoba s ťažkým zdravotným postihnutím doplácať, a to vždy aj v prípade veľmi nízkeho dôchodku. A pre takýchto ľudí je často aj 100 eur naozaj nedosiahnuteľná suma, pretože nevedia si z tých nízkych dôchodkov našetriť.
Príspevky sa krátia, samozrejme, so zvyšujúcim sa príjmom, čo je veľmi demotivujúce. O tom hovoria mnohí, mnohí ľudia, ktorí sa s týmto potýkajú, ktorí poberajú príspevky na kompenzácie, ktorí by chceli pracovať a nemôžu. Často sa ozývajú ľudia, ktorí sú odkázaní na osobnú asistenciu, pretože osobných asistentov si zaplatiť musia, ak pracujú, nároky sa im zvyšujú a príspevok na týchto asistentov sa im kráti a zväčša, zväčša všetko to, čo navyše zarobia, musia dať asistentovi. A tým pádom, samozrejme, nemajú čas ani peniaze a vlastne takáto práca je pre nich zbytočná.
Častým problémom, s ktorými sa stretávame, je, že tí ľudia, pretože príspevok sa posudzuje za kalendárny rok a platí pre celý nasledujúci rok, respektíve príjem sa posudzuje za ten predchádzajúci rok, tieto osoby so zdravotným postihnutím musia už dopredu predvídať, na čo si majú šetriť do budúcnosti a mnohokrát to tí ľudia nevedia. Mnohokrát sa potešia tomu, že si možno privyrobia pár eur a po roku zistia, že vlastne už nedostanú príspevok na nič, nemajú, nestihli si nič ušetriť, pretože ten, tie príjmy zväčša nie sú až v takých vysokých sumách a po ďalší kalendárny rok majú, buď si musia doplácať vyššie sumy, vyššie percentá alebo napríklad príspevok na osobnú asistenciu im je krátený.
Do príjmu sa, samozrejme, počíta aj dôchodková dávka. Už sama osebe, keď si zoberieme len priemerný dôchodok, približuje sa k hranici dvojnásobku životného minima, minimálna mzda, to je skoro ďalší dvojnásobok životného minima. A príspevky sa zväčša, sú tam rôzne limity, niektoré sa poskytujú do dvojnásobku životného minima ako opatrovateľské príspevky, tam je dvojnásobok životného minima, niektoré sú do trojnásobku, osobná asistencia je napríklad do štvornásobku životného minima, čo v tomto prípade napríklad znamená, že ak osoba so zdravotným postihnutím má priemerný dôchodok a má minimálnu mzdu, má príjem vo výške 700 eur mesačne, pričom hranica štvornásobku životného minima je 792 eur mesačne. V praxi to znamená, že ak dostane na konci roka povedzme 100 eur odmenu, prichádza o veľkú časť, veľkú časť dávok, respektíve krátia sa im mnohé, mnohé príspevky, respektíve musí ich doplácať vo vyššej sume a zistí, že miesto získaných 100 eur za odmenu, musí doplácať 500, 1 000 eur a tak sa v mnohých prípadoch stáva, že ľudia so zdravotným postihnutím odmeny odmietajú.
Navrhnutý zákon ako ho, ako ho predkladá momentálne, aký máme, ako vládny návrh je fajn. Vyzerá, že by mohol pokrývať mnoho z týchto dôvodov, prečo ľudia finančné príspevky dostávajú. No úplne zákon sám osobe nestačí. Trošku sporný môže byť posledný bod v tomto navrhovanom znení, a to je, že peňažné dary poskytnuté na účely posilnenia účinkov kompenzácie, zachovania alebo zlepšenie zdravotného stavu sa môžu na našich úradoch vysvetľovať rôzne. Leto taká je naša prax. Zákon síce platí alebo zákon bude platiť, nám sa to zdá jednoznačné, ale z praxe môže vyplynúť, že takéto znenie bude nedostačujúce a tí ľudia budú naozaj narážať na problém či administratívny, alebo aj s priznávaním alebo s uznávaním, či spomenutá výška príspevku bude alebo nebude finančný dar, ktorý sa nepovažuje za príjem.
Na záver mi ostáva len dúfať, že raz sa dopracujeme aj k stavu, že tie príspevky naozaj pokryjú nevyhnutné a nevyhnutné výdavky, ktoré súvisia s ťažkým zdravotným postihnutím a nebudeme musieť žiadne finančné dary riešiť.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou ako jediná pani poslankyňa Jurinová. Končím možnosť sa prihlásiť do faktickej. 
Pani poslankyňa, máte slovo.

Ďakujem, pani kolegyňa Silvia Shahzad. To, čo si hovorila, tak to znamená naozaj, že celý ten zákon máš vlastne odžitý na vlastnej koži a podľa mňa niet nad osobnú skúsenosť. Som veľmi rada, že si konkrétne pomenovávala jednotlivé veci, ktoré som ja naozaj len veľmi všeobecne zhrnula v tom, že tak ako máme dnes nastavený zákon o kompenzáciách, nie je spravodlivý pre ľudí, ktorí tieto kompenzácie používajú a najmä potrebujú. Je veľmi dôležité, aby sa naozaj zákon o kompenzáciách využíval nie na demotivovanie ľudí, ktorí majú záujem, chcú a dokážu pracovať so zdravotným postihnutím, ale, a nie na demotiváciu, ale na motiváciu.
Takže opäť výzva vláde, aby sa zamýšľala nielen nad tým, že zvyšujeme opatrovateľom, chceme, ja neviem, budú teraz opatrovatelia dôchodkovo poistení celý čas opatrovania, akože sú to super veci. Ale skúsme sa zamýšľať nad zmenou celého systému poskytovania kompenzačných dávok. Je podľa mňa veľmi neprijateľné, ak aktivita ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných, sa naozaj znižuje vlastne zvyšovaním príjmu, zvyšovaním svojho príjmu. Je to choro nastavený systém. A preto naozaj buďme možno ústretoví k týmto ľuďom a snažme sa nájsť taký systém, ktorý ich bude viac motivovať ako demotivovať k činnosti.
Ďakujem.

Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Gaborčáková. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem, pán predsedajúci. Milí kolegovia, kolegyne, tak k tomuto návrhu zákona možno premostím, čo hovorila jedna kolegyňa, aj čo hovorila druhá kolegyňa a možno tak na dovysvetlenie, ako vlastne trošku fungujú aj tie rodiny, na aké aktivity zbierajú peniaze a obdobne. Čiže budem hovoriť z praxe, budem hovoriť o rodinách, s ktorými sa ja stretávam.
V prvom rade chcem prepojiť na pani kolegyňu Jurinovú, ktorá hovorila o sociálnych službách. A v rámci darov chcem hovoriť aj o službe včasnej intervencie. Je to služba, ktorá sa dostala do zákona o sociálnych službách. Poskytuje sa rodine, kde sa narodilo dieťatko so zdravotným znevýhodnením, do siedmeho roku veku života. Avšak realita je taká, že tí, ktorí poskytujú finančné prostriedky na túto sociálnu službu typologicky, majú problém so zafinancovaním tej služby a reálne sa stáva, že naozaj ju robíme cez granty, cez dary a rodičia to robia tak, že sa združujú, hľadajú finančné prostriedky a následne si robia rôzne prednášky, semináre a nesúvisí to konkrétne s kompenzáciou zdravotného znevýhodnenia, ale s problematikou zdravotného znevýhodnenia.
Ak naozaj neposkytujeme pomocnú ruku rodine, kde sa narodí takéto dieťa, mnohokrát to končí, bohužiaľ, aj rozvodom rodičov, možno nesprávnou výchovou voči zdravým deťom, lebo to zdravotne znevýhodnené dieťatko je mimoriadne náročné a naozaj pre to rozširovanie množiny podpôr, ktoré sa nepovažujú za príjem, a to ide aj o druh podpory či len peňažnej alebo nepeňažnej, mám za to, že nemá byť ohraničený nejakým stropom. Tí ľudia robia možné aj nemožné, aby posunuli problematiku do hláv nás ľudí, ktorí nemáme takýto problém. To je jedna línia tých rodičov a tam využívajú dary, ktoré majú.
Druhou líniou, o ktorej chcem aj hovoriť, je už spomínaná druhou kolegyňou kúpeľná liečebná starostlivosť. Naozaj to, čo sa nespraví u detičiek do troch rokoch v rámci rehabilitácie alebo neurorehabilitácie, je potom ťažko dohnať a mnohé tie rehabilitačné pobyty sú veľmi efektívne aj v našej krajine, ale pokiaľ ja mám informácie, tak sčasti ich uhrádza poisťovňa Union a Dôvera a nemáme o tom informáciu, aby sa na možno neštandardnej liečbe podieľala Všeobecná zdravotná poisťovňa.
V jednom súkromnom centre, ktoré naozaj pomáha hlavne deťom s detskou mozgovou obrnou, odporúčaný neorehabilitačný program dvojtýždňový pre pediatrických pacientov stojí 3 078 euro. Štvortýždňový pre mladých dospelých alebo dospelých stojí 6 156 euro. Adolescenti a pediatrickí pacienti, ktorí majú absolvovaný trojtýždňový, je 4 617 euro.
Ja nám naozaj skúsenosti s tým, že nestačí jeden cyklus absolvovať, a preto ako každý rodič, aj ja som matka dieťaťa, by som urobila všetko pre to, aj keby som vodu pila, chleba jedla so soľou, aby som tomu dieťaťu dala tú starostlivosť, ako viem najlepšie. A preto naozaj tie pobyty sú mimoriadne drahé, hlavne u svalovej atrofie. Metódy, ktoré sa robia u detí, tak sa robia v zahraničí. A taká jedna fáza jedného dievčatka, s ktorým sme tiež prichádzali do kontaktu, stála 65-tisíc euro. Okrem toho tí rodičia museli cestovať do Kyjeva, to sú ďalšie mimoriadne náklady na tento pobyt. Ale sú aj pre autistov veľmi efektívne delfínoterapie, ktoré sa robia v zahraničí. Napríklad v Turecku stojí jedna jazda 300 až 390 euro. A ubytovanie dieťaťa, s ubytovaním a s tými jazdami to je 2 500 euro. Na to musí rodič uhradiť ešte teda svoje náklady.
Naozaj ide o mimoriadne výdavky, aj keď určite si niektorí kladiete, či je to potrebné. Aj ja som sa vo svojej praxi mnohokrát tak pozastavila nad tým, či naozaj tá efektivita a či tomu dieťaťu to prinesie ten efekt, keď je tak mimoriadne drahé a tiež som bola skeptická. Keď som začala pracovať v zariadení, kde som, tak som bola veľmi skeptická, či tie peniaze, ktoré všetky vyzbierajú, pomôžu v konečnom dôsledku tomu dieťaťu. Ale naozaj, je to efektívne. Máme dvoch chlapcov, ktorí majú Aspergerov syndróm. Obaja rodičia sú sami zdravotne znevýhodnení a ak by nechodievali na liečebný pobyt, na ktorý mamka vždy každý rok zháňa peniažky, tak tí chlapci by dnes nechodili, boli by na vozíku okrem toho, že majú aj ďalšiu vážnu chorobu, ktorá patrí do spektra autizmu.
Tým chcem povedať, že naozaj ohraničenie stropu je mnohokrát pre rodiny hlavne s dieťaťom do prvého stupňa základnej školy tak veľmi dôležité a tak mimoriadne drahé, že častokrát sú schopní predať aj svoje nehnuteľnosti. A pokiaľ sa nájdu ľudia, ktorí im to zafinancujú, tak by naozaj sme nemali spochybňovať peniaze, ktoré im dá niekto iný a my sme im to mali sťahovať z toho, čo dostávajú. Je to naozaj veľmi ponižujúce pre tých rodičov, keď chodia a pýtajú.
Na druhej strane hodia to všetko za hlavu a pred ním je to dieťa. A keď to dieťa nechodilo, nerozprávalo a po troch, štyroch, možno aj piatich, šiestich rokoch začne to robiť, tak ja som šťastná, nieto ešte ten rodič, čo naozaj hovorí, že tak ja som už, viete, pani šéfka, ja už som taký žobrák, ja už chodím a kade-tade pýtam tie peniaze. A naozaj, pokiaľ je to dieťa zdravotne znevýhodnené, tam by sa nemalo nič krátiť. Toto je ďalšia robota pre tých rodičov, ktorú si zabezpečia sami a aj uhradia sami.
Takže možno na problematiku darov a zdravotného znevýhodnenia detí a mladých ľudí som chcela dnes prepojiť na náš návrh zákona toľko, aby aj toto padlo na pôde, ktorá rozhoduje o veciach, ktoré menia životy ľudí a rodín so zdravotným znevýhodnením.
Ďakujem pekne.

Ďakujeme aj my, pani poslankyňa Gaborčáková. Na vaše vystúpenie evidujem tri faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Kotleba.