11. schôdza

Dobrý deň, ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Takže, keďže pôsobím v sociálnej oblasti už pomerne dve desaťročia, takže dovolím si teda sa vyjadriť k rozpočtu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. V prvom rade chcem povedať, že svoje pripomienky som hovorila aj pánovi ministrovi, aby zvážil niektoré skutočnosti, ktoré, si myslím, že z môjho pohľadu nie sú politické, ale skôr takou skúsenosťou z môjho života profesionálneho, aby naozaj v konečnom dôsledku tí najzraniteľnejší nemali neskôr problémy v tej realite.
Celkové výdavky na rok 2017 sú rozpočtované vo výške 2 221 286 eur, z toho tvorí 89 % štátny rozpočet, 9 % Európska únia. Návrh rozpočtu na rok 2017 je o 3,3 vyšší ako v roku 2016, avšak ide skôr o navýšenie z eurozdrojov a zdroje štátneho rozpočtu sa znížili oproti predošlému roku ministerstva práce.
V roku 2017 sa rozpočtuje na pomoc v hmotnej núdzi menej o 50 mil., čo je pomerne veľká suma, a preto som vlastne upozorňovala do našich radov, že je to ambiciózne. Na druhej strane, aby to v praxi nespôsobilo problémy a aby si to úradníci nevysvetľovali tak, že máme stanovený nejaký rozpočet a teraz všetci musia ísť von z evidencie a naozaj tí ľudia niekedy majú objektívne dôvody na to, aby teda určitú prácu zvládli alebo nezvládli. Ja poviem príklady. Do tejto kategórie pomoci hmotnej núdze sa rátajú aj aktivačný príspevok, aj príspevok na bývanie a ďalšie následne. Ale gro je vlastne dávka v hmotnej núdzi. Ak občan na Slovensku neprijme prácu, aby si odrobil počet hodín v rámci aktivácie, tak môže byť vlastne pozbavený tej dávky v hmotnej núdzi.
Ale ako, ako sa to reálne deje? V našom zariadení sa ocitlo dosť ľudí, ktorí potrebovali odrobiť tú aktivačnú dávku, lebo ináč by nedostali ani dávku v hmotnej núdzi. Napríklad ľudia v hraničnom pásme mentálnej retardácie nemajú nárok na posúdenie, že sú zdravotne ťažko postihnutí v zmysle pracovného pomeru. Oni tú činnosť veľmi nedokážu vykonávať v tej práci, lebo často menia prácu a následne sa dostávajú na úrady práce. Tam ich posielajú na aktiváciu a oni opäť nezvládajú jednu, druhú aj tretiu prácu. A oni ich následne vyradia a nedostávajú ani tú dávku v hmotnej núdzi.
Ja som navrhovala pánovi ministrovi jednu vec, a bolo by to možno dobré aj pre vás, pán minister, že by sa urobila taká stratifikácia financií na pomoc v hmotnej núdzi, aby sa rozdelila aj na sumu existenčného minima, to znamená, tým by sme zachraňovali takú dôstojnosť človeka bez rozdielu na to, že či sa úradník pomýli, alebo vie vyhodnotiť, ale to by bola nižšia suma a na to by sa prirátavali vlastne trebárs tá dávka v hmotnej núdzi a následné ďalšie príspevky, ktoré v rámci pomoci v hmotnej núdzi by sme dávali. Bolo by to dôstojné, naozaj, keď tá ekonomika ide tak, ako ide, aby sme neublížili tým ľuďom, ktorí vlastne ani nechcú priznať, že majú nejaký problém, to je pravda, ale jednoducho fakt je taký.
Ďalej to boli ľudia, ktorí boli v čase diagnostikovania na úrade práce. Ešte sa im neurčila diagnóza. To znamená, reálne neboli posúdení, a teda vraveli aj na úradoch práce, že majú také a také problémy, ale pokiaľ nemáte papier, tak aj ten úradník, ja verím, že teda nemôže rozhodnúť o tom, že... (zaznenie gongu), nemôže rozhodnúť o tom, že tak to je len na vašom podaní, ale na druhej strane naozaj to existenčné minimum, zadefinovanie tej sumy by pomohlo našim občanom a možno aj taký dobrý pocit zo strany štátu zabezpečiť takú dôstojnosť pre tých ľudí, ktorí to potrebujú.
Samozrejme, ja som za to, že tých dávok a toho zneužívania už bolo dosť, ale preto urobiť vlastne ten systémový krok a zadefinovať si to existenčné minimum, aby sme naozaj potom neriešili veci, že úradník verzus občan, možno ten, ktorý sa ani nevie brániť, lebo spravidla sú to ľudia, ktorí zastupujú potom len neštátne subjekty a potom sa naťahujeme s ministerstvami a tak ďalej. Takže len som trošku sa zľakla tej sumy, že ide o pomerne vysokú sumu, aby sme urobili aj zároveň opatrenia.
Ďalej ma zaujala časť náhradného výživného, ktorá opäť bude nižšia oproti minulému roku, ale samozrejme, že to súvisí s poklesom počtu poberateľov a počtu detí, voči ktorým je, povinná osoba si neplní teda vyživovaciu povinnosť. Na druhej strane chcem povedať, že na 100 uzavretých manželstiev pripadá za minulý rok 34 rozvodov. To znamená, že pokiaľ súd nerozhodne, alebo spravidla rozhodne vždy v tej minimálnej výške, tak výška náhradného výživného je pre takéto dieťa 27,13 euro a naozaj, ak zoberete do úvahy dnešné nároky, za čo všetko sa dopláca a ten živiteľ, ktorý je spravidla mama, ale, samozrejme, už aj v médiách sa ukazuje, že sú to aj otcovia, ktorí majú problém s vyživovacou povinnosťou zo strany druhého rodiča, je tá výška naozaj malá. Ja viem, že sa tešíme, že nám to znižuje, znižuje teda rozpočet, ale na druhej strane fakt je taký, že pribúda tých rozvodov a buď musíme iInštitutútenvestovať do preventívnych činností, a ja som navrhovala, že by sme sa naozaj povenovali tým v Inštitúte pre výskum práce a rodiny. Možno zase by som sa netrápila tým, že sumu znižujeme a na druhej strane mi prichádza množstvo podnetov zo strany rodičov, ktorí hovoria, že ten ich manžel do tých troch mesiacov časť uhradí toho výživného, ale v podstate tá mama nemá nárok na náhradné výživné, ale nemá reálne ani z čoho žiť ďalšie mesiace.
V rámci podpory rodiny sa rozpočtuje prídavok na dieťa, rodičovský príspevok, príspevok na starostlivosť o dieťa a ostatné príspevky na podporu rodiny v nižšej sume, ako bolo minulý rok. Ja som povzbudila pána ministra, že naozaj štatistiky hovoria za seba. A ja keď sa pozriem, ako nám klesá vývoj počtu narodených detí na Slovensku, napríklad od roku 1990, po roku 2015. Napríklad môžem povedať, že v roku 1990 sa nám narodilo 79 989 detičiek a už v roku 2015 je to 55 602. Je to, je to fakt, ktorý určite aj vám bude spôsobovať, pán minister, rok čo rok problém, lebo ľudí v dôchodkovom veku pribúda a produktívneho obyvateľstva bude vždy menej a menej, a preto naozaj musíme všetci spolu vymyslieť, či už pravica, alebo ľavica, niečo na to, aby ten náš štát bol naozaj dôstojným bývaním pre občanov Slovenskej republiky a nesmieme sa možno potierať, kto, kto skôr, kto s kým, lebo v konečnom dôsledku ľudia vonku čakajú na to, že niekoľko rokov, o niekoľko rokov sa budú mať lepšie ich deti a my dnes sedíme tu a musíme byť zodpovední už dnes.
Na druhej strane, ak sa pozrem v rámci podpory rodiny, že sa rozpočtuje menej, pozerám na to, že príspevky na podporu náhradnej starostlivosti sa zvyšujú, hoci nie o vysokú sumu, ale pre mňa je to taký paradox, že úplnú rodinu alebo rodiny ako také podporujeme trošku menej ako náhradnú starostlivosť, ale ja to nespochybňujem, lebo, samozrejme, aj to je potrebné.
Ďalej ma zaujala aj skutočnosť ako opozične k tomu, že najväčší objem kapitálových výdavkov sa rozpočtuje na detské domovy, čo je v sume okolo 3 mil., a je to určené na kúpu domovov, rekonštrukciu, havarijné stavy budov. Ak si paradoxne na to zoberem rozvodovosť a počet uzavretých manželstiev a z toho možno vyplývajúce aj to, že množstvo detí sa nám dostáva teda do detských domovov, možno by som túto položku skôr riešila v rámci eurofondov a nie v rámci kapitoly ministerstva.
Veľmi sa teším, že do rozpočtu na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažko zdravotne postihnutých sa navrhuje vyššia suma, ako bola minulého roku, a teda aj sme sa uzhodli s pánom ministrom na tom, že najlepšie je, samozrejme, aby ten opatrovaný ostal čo najdlhšie doma v starostlivosti u svojej rodiny, a preto vlastne musíme podporiť rodinu ako takú. Ale obávam sa, že ten príspevok, ktorý sa navrhuje, je pomerne nízky a nebude reflektovať tie problémy, ktoré v tej rodine nastanú opatrovaním toho dieťaťa, alebo teda staršieho človeka, alebo človeka odkázaného na pomoc inej fyzickej osoby, ale vidno, že teda naozaj sa to zhoduje aj teda s ministerstvom financií, aj s pánom ministrom.
Do budúcnosti ja som navrhovala systém, ako možno spravodlivejšie a možno aj pre vás fixnejšie vytvoriť systém podpory opatrovania, ako v domácom prostredí, tak aj v zariadení sociálnych služieb, aby sme si vedeli prognózovať tie peniaze a tie ukazovatele možno aj do ďalšieho obdobia a o tom budem hovoriť aj aktuálne možno v zákone o sociálnych službách.
Štvrtou a takou mojou srdcovou záležitosťou sú sociálne služby. Na spolufinancovaní sociálnych služieb sa rozpočtuje viac, ale ide o 10 mil. Ja len poviem, že na tie zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľskej služby, kde sa nachádza 18-tisíc občanov v seniorskom veku, by sme potrebovali 20 mil., a kde sú ďalšie následné služby?
Čo sa týka roku 2015, tak v zariadeniach sociálnych služieb bolo osôb nad 62 rokov 29 419. To znamená, nejde o malé percento ľudí, ktorí sa rok čo rok dostávajú, čo sa týka zdravotného hľadiska, do vyššieho stupňa odkázanosti a to spôsobuje v tých zariadeniach sociálnych služieb enormný nárast personálu, ktorý si nedokážu tie zariadenia uhradiť pri príspevkoch, ktoré sú.
Ak zobereme vývoj obyvateľstva do roku 2015, ktoré nám prognózuje Infostat, aj napríklad do konca volebného obdobia, ide rok čo rok obrovský nárast ľudí nad 80 rokov a ľudí nad 62. Veľké riziko je práve u ľudí nad 80 rokov, kedy sú tí ľudia ohrození aj hospitalizáciou a systém ako taký funguje, čo v nemocnici, to v nemocnici, čo v zariadení, to v zariadení, a neprepája sa systém.
Možno preto, aby tie peniaze sme vedeli naplánovať, aby to bolo racionálne, aby sme vedeli zvládnuť cez štátny rozpočet toto všetko, naozaj navrhujeme prepojenie odkázanosti s úhradou úkonov ošetrovania, to znamená, prepojiť systém zdravotný so sociálnym, lebo tie peniaze na tie úkony tak či tak a možnože aj vo väčšom rozsahu sa poskytnú v nemocniciach, ale v sociálnych službách už nie. Zase sa ten človek dostane do stavu, kedy je opäť akútne hospitalizovaný, kde idú zase vyššie náklady a v podstate to preťažuje ako zdravotnícky systém, tak aj sociálny systém, a aby sme peniaze mali na obe, je potrebné naozaj si sadnúť a tú dlhodobú starostlivosť naplánovať tak, aby sme vám nevykrikovali, možno sa to nestalo politickým nejakým ťahom, ale naozaj sa nad tým zamysleli, urobili nejaké pracovné skupiny a uzhodli sa, že takto budeme my pokračovať v dlhodobej starostlivosti, toľko a toľko ľudí máme, máme v rezorte zdravotníctva toľko úkonov, toľko hospitalizácií, v zariadeniach sociálnych služieb prognózujeme toľko a toľko seniorov a naozaj je potrebné urobiť z toho model.
Možno čo ma ešte tak osobitne mrzí, tak že Sociálna poisťovňa mala ku koncu augusta pohľadávky vo výške 790,4 mil. eur a práve ide o dlhy, ktoré narastajú voči sledovaným zdravotníckym zariadeniam v pôsobnosti ministerstva zdravotníctva, transformovaným zariadeniam, zdravotníckym zariadeniam v pôsobnosti rezortu zdravotníctva. Ide o časovanú bombu. Je to veľké politické rozhodnutie, je to nepopulárne rozhodnutie, ale ak hovoríme o dlhodobej starostlivosti, ktorá je druhou najvyššou položkou po dôchodkoch, musíme sa naozaj nad tým zamyslieť a hoci to budú nepopulárne kroky, tie peniaze je potrebné niekde nájsť, a preto naozaj otvoriť tú problematiku tej Sociálnej poisťovne, lebo ako keby sme sa hanbili povedať to, alebo je to niekde tak skryté, že teda je ten problém. Možno sa mu postaviť zočí do očí a hľadať naozaj spoločné riešenia ako ďalej. Lebo ja si osobne myslím, pokiaľ nebude toto vyriešené, dlhodobá starostlivosť a peniaze, ktoré budeme tlačiť na ministerstvo financií, aby nám dalo viac na sociálne služby a možno na starostlivosť ako takú pre ľudí odkázaných na pomoc inej fyzickej osoby, budú vždy v nedohľadne, lebo je potrebné urobiť v systéme poriadok.
Ďakujem pekne za pozornosť a verím, že si všetci uvedomujeme, že toto všetko je časovaná bomba.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja som si vybrala, pani kolegyňa, z vášho prejavu možnože tri také základné body, ktoré som možnože aj sama už, o ktorých som sama rozprávala v prejave, ale zaujalo ma a potrebujem aj zopakovať, že nášmu štátu chýba rodinná politika. Rodinná politika taká, ktorá by naozaj naštartovala pôrodnosť našich ľudí. Stále hovoríme o tom, že potenciál je v mladých ľuďoch, ale nijako nevidíme, že by štát nejakým spôsobom dbal. U nás je rodinná politika alebo tak, v preklade by sme povedali, že náš štát považuje za rodinnú politiku dávanie rodinných príplatkov, rodinných prídavkov, keby som to chcela veľmi vulgárne povedať.
A znova si pomôžem príkladom z Maďarska, tam za päť rokov, ako spustili také rôzne prorodinné opatrenia z rôznych oblastí, teda cez školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci, výstavbu, ja neviem, ešte čo všetko, zvýšila sa im za päť rokov pôrodnosť alebo natalita ženy, teda jedna žena porodí, 1,23 bolo v roku 2010 a dnes 1,46. Dostali sa síce stále len na úroveň našej krajiny, ale za päť rokov takto zvýšiť natalitu, to je podľa mňa sila. A budem sa tešiť, že príde raz vláda, ktorá tú skutočnú rodinnú politiku urobí.
Sociálne služby, to je oblasť, v ktorej sa orientuješ, v ktorej vlastne celý život pracuješ a asi ako jedna z mála máš úplný prehľad o tom, aké potreby sú v jednotlivých regiónoch alebo medzi ľuďmi a aké možnosti sú štátu. Sociálne služby budú fungovať, len ak sa urobí skutočná, úplne totálna reforma sociálnych služieb. A štát sa musí veľmi rýchlo zamýšľať nad touto reformou. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pán minister, pán predsedajúci, dobrý deň prajem. Asi nikoho neprekvapí, keď sa dneska budem venovať v rámci zákona o štátnom rozpočte energetike. Je to taká prierezová oblasť. To hlavné bremeno je na ministerstve hospodárstva. Čiastočne to ale zasahuje aj do ministerstva životného prostredia kvôli Gabčíkovu, ktoré je vo vlastníctve Vodohospodárskej výstavby. No a potom, samozrejme, je to ministerstvo financií. Mali sme tu prednedávnom osobitný odvod pre firmy pôsobiace v regulovaných oblastiach.
Ja vám na rozdiel od svojich nejdem hovoriť, kde máte pridať, ale, naopak, by som vám možnože poradil, kde by ste mohli zoškrtať, ušetriť. Asi vás prekvapí, koľko, koľko poradcov zrazu máte v opozícii, ale ja si myslím, že je dobré vypočuť si aj tento druhý názor.
Energetika je pre štátny rozpočet veľmi významným zdrojom príjmu. Súčasne si ale dovolím povedať, že kvôli netransparentnej, nesystémovej regulácii, predovšetkým zo strany predsedu regulačného úradu pána Holjenčíka, je to súčasne aj eldorádo pre oligarchov, finančné skupiny, politikov a hlavne ich politické rozhodnutia.
Budem sa najprv venovať tým príjmom. Príjmom zo spoločností, kde má štát stopercentný podiel. A začnem takou úplne ukážkovou Slovenskou elektrizačnou prenosovou sústavou, skratka SEPS. Tu je štát stopercentným vlastníkom. Táto spoločnosť, jej činnosti sú stopercentne regulované. Zodpovedá za prenosové, za prenos, a teda jej ziskom sú predovšetkým prenosové poplatky, ktoré sú súčasťou ceny elektriny pre konečného spotrebiteľa, pre jednotlivé osoby, tzv. tarify za systémové služby. Výnos tejto spoločnosti je príjmom štátneho rozpočtu spravidla, keď sú vyplatené dividendy.
V návrhu som našiel jednu zmienku o tom, že v roku 2014 došlo k nárastu príjmov z dividend, ktorý bol spôsobený zvýšením výplaty aj práve od SEPS-u, a to o 5,9 mil. eur. Pôvodne, keď som si tak spätne listoval, tak tie dividendy zo SEPS-u mali byť vyplatené v roku 2015 vo výške 15 mil., nakoniec to bolo, tuším, až 66, keď som dobre našiel tieto čísla. (Reakcia ministra.) Z obchodnej činnosti, čiže z prenosu. A teraz... (Reakcia ministra.) Dobre.
A teraz, ako funguje tá regulácia. Takže regulátor nastaví nejaké poplatky, z môjho pohľadu sú neodôvodnene vysoké, lebo podľa mňa SEPS by nemal dosahovať takéto zisky, pokiaľ je stopercentne štátom vlastnený a radšej by v rámci tej riadnej regulácie malo dôjsť k zníženiu, aby ten zisk sa pohyboval niekde okolo tej nuly. Inak z môjho pohľadu je to nepriama daň. No a pre štát je to ale na druhej strane, pochopiteľne, taká stabilná barlička, pretože keď treba rátať, tak sa to dá vyplatiť vo forme dividendy.
Mňa potešilo, keď som práve v tom návrhu našiel to, že v rokoch 2016 a ďalej tam má dôjsť k poklesu tých príjmov SEPS-u. Má to ísť na nejakých 24 mil. v roku 2016, na 27 mil. v roku 2017. Ale paradoxne neviem o žiadnom poklese prenosových poplatkov. Takže z tohto pohľadu sa zrejme výška tarify za systémové služby nezmení a ľudia budú platiť tak ako doteraz.
Ďalšia spoločnosť, kde má štát tiež 100 %, tak to je Slovenský plynárenský priemysel, matka. Pred voľbami bolo v rámci vratky za plyn vyplatených 48 mil. eur. Napriek tomu v roku 2016 opäť v tej kapitole sa hovorilo o tom, že na dividende z SPP bude do štátneho rozpočtu príjem o 3 mil. eur vyšší. Ale keď som si pozeral ten štátny rozpočet, tak som tam nikde nenašiel, že by vratky za plyn mali pokračovať aj v ďalších rokoch. Súhlasím. Ja si myslím, že tie vratky za plyn nemali byť ani v tomto roku. Pretože pán Fico ich zdôvodňoval dobrým hospodárením Slovenského plynárenského priemyslu, ale pozrime sa na čísla, konkrétne na výročnú správu. Zisky z predaja plynu a elektriny a ostatné dosiahol SPP v roku 2015 vo výške 1,36 mld. eur. Výdavky, keď som si to všetko naspočítal, boli ale 1,44 mld. eur. Z tohto mi vyšlo, že strata z hospodárenia, samotného hospodárenia Slovenského plynárenského priemyslu bola 85 mil. eur. Takže my sme vlastne vyplácali 48 mil. nie zo zisku, ale zo straty. Ale napriek tomu v tej výročnej správe sa uvádza oficiálny zisk vo výške 435 mil. A je to zdôvodnené aj ziskom z finančných investícií. Keď som sa snažil dohľadať, čo to je, to sú dcérske firmy ako Eustream, SPP - distribúcia a Nafta.
Takže sám priznávate, že SPP zo svojej činnosti vykázalo stratu... (Reakcia ministra.) SPP je holding, to je v poriadku, ale zo samotnej činnosti, kde sme sa mali baviť o tom, že keď SPP z predaja plynu dosiahol zisk, tak v poriadku. Keď je to štátna firma, nech si s tým štát robí, čo chce, ale z predaja plynu tam bola čistá strata.
No a prečo máme dneska ten holding, asi viacerí z vás si spomenú na ten vstup EPH do plynárenstva na Slovensku, kedy došlo k tej celej zmene štruktúry, kedy tie zlaté vajcia ako Eustream, ako SPP - distribúcia, ako Nafta sa vložili práve do toho podniku spoločného SPP Infrastructure, kde má štát podiel 51 % a EPH 49. No a ako som už povedal, celý ten stratový segment, ten stratový segment bol doteraz hlavne v oblasti domácností, firmy boli doteraz plusové, predaj plynu pre podnikateľov bol plusovým, strata sa vytvárala v segmente domácností, tak zrazu už ani tieto nedokážu vykrývať tie straty, ktoré sa tam generujú, a musíme si to vykrývať práve z takýchto dividend. No a celá táto strata bola presunutá na 100-percentnú ťarchu štátu.
Takže predaj podnikateľom plynu nedokáže sanovať straty v segmente domácností, musí sa to diať cez dividendy, cez dividendy v regulovaných dcérskych spoločnostiach, kde má však štát, ako som už povedal, iba 51 %. Ale ja nehovorím, že iba 51 % preto, že by mal ten podiel navýšiť. Ale podľa mňa by sa mal aj tohto podielu jednoducho zbaviť.
V súvislosti s SPP - distribúciou som na tejto schôdzi už hovoril, a to práve pri tom osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach. A spojil som to s jednou vecou, a to bola tá riadna regulácia a to boli kontroly v distribučných spoločnostiach, ktoré prebiehali v tomto roku, na ktoré ÚRSO minulo 1,6 mil. eur, na čo dostali extra budget a bolo to na verifikáciu hodnoty majetku u regulovaných subjektov. Na základe tejto kontroly malo dôjsť k poklesu distribučných poplatkov. A ako sa ukazuje, realita je presne opačná. Spotrebitelia, ktorí budú mať alebo majú spotrebu plynu ročne asi do 2 000 kubíkov plynu, tak tým naozaj tie distribučné poplatky, nebavíme sa o cene plynu, ale bavíme sa o distribučných poplatkoch, naozaj klesnú. Ale od 2 000 kubíkov vyššie paradoxne narastú. A je tam naozaj veľmi dramatické zvýšenie hlavne u spoločností alebo napríklad aj u bytových domov, ktoré majú vlastný kotol, a to až niekoľkonásobné.
Takže SPP - distribúcia si prilepší, no a to prilepšenie im, pán Kažimír, zoberiete práve vo forme tohto osobitného odvodu, to znamená, že viac-menej budú zase na nule, akurát pre štát to bude znamenať nejaký príjem, no a zaplatí to zas len občan. Hovoril som o tom bližšie tento týždeň, takže nebudem sa k tomu nejak bližšie rozvádzať, napísal som k tomu dneska aj blog, môžme sa kľudne potom ešte aj pobaviť. (Reakcia ministra.) DPH by ste určite nemali zobrať, ale k tomu sa takisto ešte dostanem.
No a to isté zrejme bude platiť aj pre energetiky, také, kde má štát 51-percentný podiel, či už je to Západoslovenská, Stredoslovenská alebo Východoslovenská. Tu určite poplatky za distribúciu nemáme. Keď som si pozeral výsledky hospodárenia, taktiež sa pohybujú okolo 60 mil. eur, má to byť tak nejak aj do budúcnosti a z toho vychádzam, pokiaľ v týchto distribučných poplatkoch, alebo teda v zisku od distribučných spoločností je už zohľadnený aj ten osobitný odvod, a napriek tomu ostávajú na tej konštantnej, viac-menej konštantnej úrovni, kde sa to mierne zvýši, niekde sa to mierne zníži, tak to znamená, že zrejme aj u nich tie distribučné poplatky budú musieť narásť.
A opäť, teraz sa bavíme o spoločnostiach RWE, EEM, EPH, opäť, opäť to zas len zaplatí občan. (Reakcia ministra.)
Ja sa teda pýtam, načo vám je ÚRSO, načo nám je ÚRSO v konečnom dôsledku? Lebo vy hovoríte o nedokonalej regulácii, naprávate to regulovaným odvodom a o stabilné ceny energií sa stará pán premiér Robert Fico. Podotýkam, stabilne vysoké. Ja preto mám pre vás taký prvý návrh, kľudne zrušme ÚRSO. Ušetríme 3,5 mil. eur ročne.
No a potom tu mám ešte jednu energetickú firmu, Slovenské elektrárne, tam má štát podiel 34 %, pre niekoho iba, pre mňa až. Na budúci rok plánujú stratu 48 mil. eur. No a podľa toho výhľadu na ďalšie roky tam to s nimi tiež veľmi dobre nevyzerá, venovala sa tomu už aj Janka Kiššová, ja iba pripomeniem, opätovne dochádza k predraženiu Mochoviec, opätovne sa odďaľuje dostavba, no a čo by z toho Slovenská republika mohla mať ako vlastník toho podielu, tak to sú dividendy. Ale ja sa obávam, že týchto dividend sa asi nikto z nás nedožije.
Na diskusiu o tom, ako sa hospodári v Slovenských elektrárňach, tak na to by sa mohla viesť asi celá samostatná schôdza, tomu sa nejak špeciálne venovať nebudem, snáď iba dve krátke poznámky. Pre koho je, pre koho je odďaľovanie tých Mochoviec alebo tá nekonečná výstavba výhodná? Pre štát? No, pre štát asi nie, lebo štát prichádza o dividendy napriek tomu, že investície do Mochoviec predstavujú 4 až 5 % z celkového objemu súkromných investícií v Slovenskej republike, ale som presvedčený, že tie dividendy by boli pre nás omnoho vhodnejšie. Pre mňa je to taká dvojsečná zbraň. Na jednej strane stále tam je možnosť objednávania dodávok a služieb cez rôzne dcérske spoločnosti, čo sa dialo aj v minulosti, no a na druhej strane oni sami, mám taký pocit, že nevedia kam z konopí. Zo Slovenska chcú odísť čo najskôr preč, majú veľmi zlé vzťahy s tým spoluvlastníkom, so štátom, no a trápia ich takisto dlhodobé nízke ceny elektriny, koniec koncov preto tá strata 48 mil. na budúci rok.
Ale je tu niekto, komu to celkom vyhovuje, a to sú práve tí dodávatelia. Tí majú v podstate garantovaný biznis už od roku 2008. Z tých, ktorí sú tam naozaj už od tohto roku, spomeniem snáď iba firmu ENSECO, kde je štatutárom pán Práznovský, ktorý bol v čase, kedy sa rozbiehala dostavba Mochoviec, poradcom pre energetiku práve pán Roberta Fica.
No a pri Slovenských elektrárňach tam máme ešte jedno riziko, a to sú rôzne arbitráže a súdne spory, napríklad za anexiu Vodného diela Gabčíkovo. Viete, že tam je teraz 588 mil., takisto štát, samozrejme, zažaloval Slovenské elektrárne. Ale ku Gabčíkovu. V tejto súvislosti o Vodohospodárskej výstavbe hovorila už Anka Zemanová, preto možno iba krátko k hospodáreniu na tomto diele.
Slovenské elektrárne ako vlastník majú aj divíziu, ktorá sa stará o predaj elektriny koncovým spotrebiteľom. Takže oni mali odberateľom a ich ceny, za ktoré dokázali predávať elektrinu vyrobenú v Gabčíkove, boli výhodnejšie ako trhové. Vodohospodárska výstavba, tak tá to mohla predávať jedine na trhu. Keď si porovnáme situáciu, ak by Slovenské elektrárne vyrábali celý rok pri minuloročnej produkcii a zobrali by sme si ich ceny, za aké by toto predávali, následne by Vodohospodárskej výstavbe na základe zmluvy odviedli 65 % z výnosu, tak by Vodohospodárska výstavba dostala asi 50 mil. eur; 49,5 - 50 mil. Ale ak by Vodohospodárska výstavba predávala celý rok, nielen od toho marca minulého roka, tak za, pri trhových cenách by ich výnos z predaja bol 65 mil. eur. Takže, áno, 65 mil. je viacej ako 50, ale musíme si odpočítať 9 mil. eur cca na fixné výdavky spojené s prevádzkou a ďalších 5 mil. za právo na prevádzku, ktorú takisto tiež nedostanú od Slovenských elektrární, no a dostaneme sa na sumu 51 mil. eur. Stále sme o 1 mil. eur v pluse, ale nemáme tu ešte vyplatené SVP-čko, to je ďalších 5 mil. eur, takže v konečnom dôsledku sme niekde okolo rozdielu mínus 4 mil. eur; 3,5 - 4 mil.
No a čo je najhoršie, stále tu nemáme generálnu opravu turbín, čo bol jeden z dôvodov, prečo Slovenské elektrárne prišli o vodné dielo. Iba si dovolím pripomenúť, tu sa bavíme o sume asi 100 mil. eur, ktoré by zaplatili Slovenské elektrárne, takto to bude musieť platiť Vodohospodárska výstavba, ergo štát.
No a v súvislosti so Slovenskými elektrárňami, keď sa už bavíme o tých rôznych kostlivcoch, máme tu aj neuzavretú privatizáciu. Posledný nárok, ktorý bol prezentovaný, neuzavretá privatizácia pre tých, ktorí nevedia, je to dorovnané v deň, kedy došlo k reálnemu prevzatiu spoločnosťou Enel a kedy bola stanovená cena. Dneska sa bavíme o cene asi 220 mil. eur, ktoré si nárokuje štát. Ale nebolo to tak vždycky. Prvý audit, ktorý bol robený, myslím, že to bolo v roku 2007, 2008, nie som si istý, robila to firma Deloitte Audit, tak tam sa hovorilo, naopak, o 80 mil. eur, ktoré mali byť vyplatené Enelu. Potom prišiel TAX-AUDIT. No a TAX-AUDIT, ten urobil audit, ktorého výsledky neboli zverejnené, ale výsledkom bol tzv. nulový variant, s ktorým prišiel pán Jahnátek, váš kolega, na poslednú chvíľu bol stiahnutý. No a potom prišiel ten tretí audit vo výške 220 mil. eur od firmy TP Horváth, toto nechal robiť pán Miškov, na čo vôbec nie som hrdý, pretože tie podmienky boli veľmi, veľmi zvláštne, kedy sa hovorilo, že odmena pre TP Horváth, pre túto audítorskú spoločnosť, sa bude odvíjať práve od vymoženej sumy; 6 % z vymoženej sumy. To znamená, čím viacej oni určili v prospech štátu, tak tým väčší nárok oni mali.
Ako som povedal, je to obrovské množstvo kostlivcov, ktoré v súvislosti so Slovenskými elektrárňami máme v skrini, ktoré predstavuje aj hrozbu pre štátny rozpočet a podľa mňa neexistuje žiaden racionálny dôvod, prečo by štát v Slovenských elektrárňach mal ostávať.
No a ešte pár slov k tomu, čo v štátnom rozpočte nie je a podľa mňa by tam malo byť. V energetike máme obrovské množstvo politických opatrení, politických rozhodnutí, ktoré si vymysleli politici, zaviedli úradníci, no ale tú ťarchu preniesli na spotrebiteľa. Urobili to napríklad v cenách elektriny, kde dnes platíme tzv. tarifu za prevádzku systémov, skrátene TPS, tá obsahuje podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov, kombinovanej výroby elektriny a tepla, ale aj výrobu elektriny z domáceho uhlia. No a toto, tu sa bavíme asi o 600 mil. eur ročne, ktoré zaviedli, túto platbu zaviedli politici, ale platia to ľudia v cenách elektriny. A je tu jeden problém a my sme to nedávno dali na posúdenie Ústavnému súdu, a to, Ústava hovorí o tom, že dane a poplatky môžno ukladať iba zákonom alebo na základe zákona. Ale táto tarifa za prevádzku systému bola zavedená vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Takže nie na základe zákona ani žiadnym zákonom. Napísal ju opäť pán Holjenčík, ktorého som spomínal v úvode. No a ako som spomenul, pokiaľ by Ústavný súd rozhodol o neústavnosti tejto vyhlášky, tak nám bude treba nejako vykryť tých 600 mil. eur. Tých možností je, samozrejme, mnoho a úplne najjednoduchšie by bolo preklopiť celú vyhlášku do zákona, čo sa dá urobiť pomerne rýchlo, prípadne si zobrať príklad z českého modelu, kde je stanovený strop pre TPS-ku a zvyšok sa potom rozpúšťa v samotnej cene elektriny alebo sa uhrádza z predaja emisií, teda, pardon, ten zvyšok ide zo štátneho rozpočtu alebo potom ide z predaja emisií.
Politici by si mali konečne uvedomiť, že všetky tie svoje rozhodnutia, ktoré prijímajú, tak mali by za ne zobrať aj zodpovednosť. A toto je napr. aj téma TPS-ky.
Minule, koniec koncov aj dneska ste naznačili, že som agentom EPH, po celom tomto príhovore zrejme budem teraz aj agentom Enelu, agentom RWE, agentom E.ON. Ale ja by som skôr sa tak nejak situoval do pozície agenta deregulácie, štíhleho štátu a zdravého rozumu.
Lebo, pán Kažimír, nezávidím vám ten neporiadok, slušne povedané, aký vládne v energetike. Neviem posúdiť, nakoľko sa cítite za to zodpovedný, ale dovolím si dať vám jeden feedback. Väčšina z tých mnou uvedených vecí súvisí s tou netransparentnou a nesystémovou reguláciou. Vy idete teraz naprávať tým osobitným odvodom, okej, aj keď hovorím, lepšie riešenie by bolo zrušiť ÚRSO a kľudne si to zoberte na plecia vy aj s pánom premiérom. Ale kým si tu budete držať ÚRSO a pána Jozefa Holjenčíka, tak s rovnakými problémami a hrozbami pre rozpočet, na ktoré som dneska poukázal, sa budete potýkať každý rok.
Ďakujem pekne.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Uhrík.

Pán poslanec, nesúhlasím s tým, že by sa mali strategické štátne podniky vrátane Slovenských elektrární naďalej privatizovať a posúvať do rúk súkromným a hlavne teda najmä zahraničným investorom, práve naopak. Ja vidím budúcnosť v posilňovaní vplyvu štátu v týchto strategických podnikoch. Neznamená to, že štát by sa mal dotýkať nejakých iných súkromných sektorov, ale minimálne tých strategických sektorov by sa mal dotýkať a mal by ich mať striktne pod kontrolou.
Nevidím dôvod, prečo by mal štát zo Slovenských elektrární odchádzať. Jeden z takých hlavných argumentov, ako koniec koncov aj váš argument je ten, alebo resp. častý argument je ten, že štát je zlý vlastník a nedokáže sa o tieto podniky starať tak zodpovedne ako nejaký súkromný investor. Keby to aj hneď bola pravda, keby to aj hneď bola pravda, že všetci na Slovensku sú neschopní a sú, nemáme manažerské skúsenosti, sme veľmi krátky čas samostatná republika a nestihli sme nabrať nejakú prax v riadení strategických firiem, tak stále by sa nám oplatilo najať si nejaký zahraničný manažment hoci za zahraničné platy, nech riadia štátne podniky, ale tie štátne podniky majú, tie strategické podniky majú zostať v rukách štátu. Naozaj s tým nemôžem súhlasiť a nemôžem súhlasiť ani s tým, že ten neschopný manažment je dôvodom, že štát je zlý vlastník.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, už pri predstavení programového vyhlásenia vlády som vo svojej rozprave hovorila o tom, že vládny program nepozná pojem rodinná politika.
Prečo teraz spomínam vládny program? Nuž, do rozpočtu sa premietajú priority vlády tak, aby následne rezorty prepojili výdavky do programov s konkrétnymi cieľmi. A keďže vládna koalícia nechce či nevie myslieť prorodinne, ani predstavovaný rozpočet na rodinu nemyslí. Ale predstavitelia vládnej koalície sa iste začnú brániť, že to tak nie je a že o rodine sa pojednáva v časti o sociálnej politike. Dookola budem pripomínať, rodinná politika v žiadnom prípade nie je totožná so sociálnou politikou a bolo by treba čím skôr s týmto sa stotožniť. Keby si vládna koalícia určila už vo vládnom programe ako prioritu napr. riešenie demografickej krízy, tak by sme to dnes museli vidieť v rozpočte. Dnes už nik nespochybňuje, že súčasný stav demografie je najväčším problémom Európy, a teda aj Slovenska. Už aj ekonómovia namiesto rozprávania o HDP a dlhu čoraz viac hovoria o zlej demografii a starnutí obyvateľstva. Preto mali byť opatrenia na zlepšenie demografickej krivky jedným z hlavných bodov vládneho programu a v tomto predkladanom rozpočte by sme mali vidieť prepojenie tejto priority s výdavkami v rezortoch.
Aký by to mal byť vlastne teda nástroj, čo by vlastne bolo podporou rastu demografie na Slovensku? Nuž akákoľvek podpora mladých ľudí, aby sa nebáli založiť si rodinu. Z prieskumov vyplýva, že mladí ľudia si chcú založiť rodinu, ale majú strach. Oni si totiž nedokážu zabezpečiť bývanie. Problémy spojené s bývaním mladých rodín sú obrovské. Je to jeden z ich najnáročnejších problémov. Vo vládnom programe v časti Výstavba a bývanie sa o opatreniach na efektívnu podporu nájomného bývania dočítate iba v jednej vete. Na trhu bytov a obytných domov sa vytvára tlak, aby v bytovom fonde Slovenskej republiky prevládali byty vo vlastníctve. Pre mladé rodiny teda prakticky neexistuje reálna a dostupná ponuka primeraných nájomných bytov či domov. Z koncepcie štátnej bytovej politiky do roku 2020 vyplýva, že na Slovensku je podiel nájomných bytov veľmi malý a v súčasnosti predstavuje len necelých 6 %. Väčšina nájomných bytov je v súkromnom vlastníctve, verejný sektor disponuje len malým počtom nájomných bytov.
Pár čísiel o nedostatku nájomných bytov.
339 bytov na 1 000 obyvateľov znamená predposledné miesto v Európskej únii a druhé miesto v Európskej únii nám patrí za podiel ľudí vo veku 25 až 34 rokov bývajúcich u rodičov, 53,7 %. Je tu teda obrovský dopyt po výstavbe cenovo dostupných nájomných bytov. Vláda by mala na to pamätať, keď už nie pre demografiu, tak aspoň z dôvodu zvýšenia zamestnanosti. Nikto totiž nespochybní, že mobilita pracovnej sily je jedným z dôležitých nástrojov znižovania nezamestnanosti.
Z dôvodu migrácie za prácou je však potrebná dostupnosť nájomného bývania pre celé rodiny, ale cenovo dostupná tiež. Totiž na Slovensku je z prieskumov zrejmé, že rodiny na bývanie vynakladajú skoro 25 %, alebo minimálne 25 % z celého rozpočtu. Takto je to aj v Nemecku, Poľsku, Španielsku aj v Švédsku, týchto 25 % z rozpočtu rodiny.
Na otázku v prieskume, čo je najväčším problémom, ktorému čelia v každodennom živote rodiny, bola práve vysoká cena bývania, až pre 39 respondentov. A tak by sme očakávali, že vláda vynaloží financie na bývanie jednak za účelom zvýšenia demografickej krivky a jednak za účelom zosúladenia bývania a pracovných príležitostí. Pozrela som sa teda v predloženom rozpočte, pozrela som teda v predloženom rozpočte na rok 2017, aké financie vynaloží vláda v ďalších rokoch na zlepšenie bytovej situácie. Očakávania som mala vysoké, pretože odvšadiaľ počujeme, že krajina je v dobrej ekonomickej situácii, že slovenská ekonomika rastie rýchlo. Na podporu rozvoja bývania prostredníctvom poskytovania dotácií sa v roku 2017 rozpočtujú výdavky zo štátneho rozpočtu v sume 108 mil. eur. Výdavky sú určené na podporu bývania v sume 40 mil. eur, na náhradné nájomné byty vo výške 1,5 mil. eur, na štátnu prémiu k stavebnému sporeniu vo výške 29 mil. eur a na štátny príspevok k hypotekárnym úverom vo výške 37 mil. eur. To je na rok 2017.
Na ďalšie roky sa na podporu bývania plánuje vynaložiť približne rovnaká suma, stále okolo 110 mil. eur. Je zaujímavé, že sa mierne znižuje štátna prémia v stavebnom sporení a zvyšuje sa podpora cez hypotekárne úvery. Štátny príspevok pre mladých, poskytovaný mladému poberateľovi hypotekárneho úveru z prostriedkov štátneho rozpočtu, sa na rok 2017 určuje vo výške 2 % ročne a štátny príspevok pre mladomanželov, poskytovaný mladomanželom z prostriedkov štátneho rozpočtu, sa na rok 2017 určuje vo výške 3 % ročne. A keďže som hovorila, že sa zvyšuje podpora cez hypotekárne úvery, uvediem aj čísla. V roku 2017 je to 37 mil. eur, v roku 2018 40 mil. eur a v roku 2019 42 mil. eur. K tomu sa ešte v svojej rozprave vrátim.
Významnú úlohu v podpore rozvoja bývania má Štátny fond rozvoja bývania, ktorého celkové zdroje v roku 2017 predstavujú čiastku 348 mil. eur. Fond je finančná inštitúcia, prostredníctvom ktorej sa uskutočňuje financovanie štátnej podpory pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu poskytovaním výhodných dlhodobých úverov. Fond poskytuje štátnu podporu na účely obstarania bytu, obstarania nájomného bytu, a to výstavbou nájomného bytu alebo kúpou nájomného bytu a tiež na obnovu bytovej budovy. Ako som už povedala, celkové zdroje vo fonde v roku 2017 predstavujú čiastku 348 mil. eur. Je to síce o 186 mil. eur viac ako v roku 2016, ale nie je to zvýšenou sumou zo štátneho rozpočtu, ale zvýšenými vlastnými príjmami fondu. Vlastné príjmy fondu sú príjmy zo splácania poskytnutých úverov, z úrokov a zostatku predchádzajúcich rokov. Transfer zo štátneho rozpočtu do fondu zostáva nemenný. A je to 25 mil. eur aj na rok 2018, aj na rok 2019. Napriek tomu, že sa tieto vlastné príjmy vo fonde znižujú. Znamená to, že ďalšie roky bude fond disponovať s oveľa nižšími sumami.
Tak si to zhrňme. Štátny príspevok na hypotekárny úver sa mierne zvyšuje a transfer do Štátneho fondu rozvoja bývania, kde sa môžu poskytovať výhodné dlhodobé úvery, je rovnaký a spolu s vlastnými príjmami sa významne znižuje. Pritom mnohí odborníci poukazujú na súčasnú neefektívnosť štátneho príspevku na hypotekárny úver. Nerozumiem, iba ak je dôležitejšie sústrediť sa na bonifikáciu hypoték a úvery na bývanie z dôvodu toho, že väčšina týchto dotácií končí v bankách.
Je to teda zrejmé aj z rozpočtu, vláda nemá prioritu riešiť budúcnosť mladých ľudí, mladej generácie. Ak by to bolo, videli by sme v rozpočte navýšenie transferu do Štátneho fondu rozvoja bývania. Keďže je ekonomika v skvelej kondícii, malo to tam byť. V rôznych regiónoch chce vláda vytvoriť pracovné príležitosti. Myslím si, že takto mohla podporiť aj migráciu za prácou práve dostupným nájomným bývaním pre celé rodiny. Možno bolo namieste aj presunúť aspoň časť príspevku na hypotekárny úver do fondu. Navýšenie financií do podpory bývania by uvítala skupina mladých ľudí do 30 rokov, pre ktorú je otázka bývania nesmierne dôležitá. Podľa dostupných údajov ide o milión, skoro 1 200 000 obyvateľov, to je 22 % z celkového počtu obyvateľov Slovenskej republiky. Títo ľudia si chcú založiť rodiny, ale potrebujú dostupné bývanie.
Pán minister, z pohľadu na verejné financie má rozhodujúci vplyv štruktúra populácie. Dnes má priemerný Slovák 40 rokov, o polstoročie to bude 50 rokov. Slovensko bude starnúť extrémne rýchlo spolu s Poľskom najrýchlejšie v Európskej únii. V roku 2060 budeme patriť medzi najstaršie krajiny nielen v Európskej únii, ale aj vo svete.
Okolité krajiny, a už to tu bolo spomenuté, Maďarsko i Poľsko to už riešia desiatkami opatrení. Áno, samozrejme, znamená to navýšenie finančných prostriedkov. Starnutie obyvateľstva Slovenska sa stáva teda jednou z najväčších výziev 21. storočia, pretože zasahuje viaceré sféry celého národného hospodárstva. Je to jeden z našich najväčších problémov, ale našej vlády akoby sa to netýkalo.
Dobrý hospodár má myslieť na budúcnosť a, pán minister, teda kritizujem vás, že predkladaný rozpočet je pre mladých ľudí v prospech ich bývania veľmi skúpy.
Ďakujem.

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne.

Ďuriš Nicholsonová Lucia, podpredsedníčka NR SR
Evidovala som, pardon, prepáčte, pani poslankyňa, myslím, že pán poslanec Goga sa prihlásil až potom, keď som uviedla, že evidujem jednu faktickú poznámku od pani poslankyne Jurinovej.

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne za slovo. Veľakrát sme už hovorili o tom, že medzi také základné tri ohrozenia rodiny patrí práca, bývanie a málo služieb. Práca v zmysle, že mladí necítia istotu v tom zotrvaní na pracovisku a možno neistotu v tom, že nájdu rovnako kvalitné pracovné miesto, bývanie, o ktorom sa pani kolegyňa Verešová vlastne, abo na ktoré sa zamerala vo svojom príspevku v tom, že nemajú, cítia sa, že nemajú dostatok finančných zdrojov a často to spôsobuje aj tým, ako je nastavená naša spoločnosť, že preferuje naozaj vlastníctvo bytov alebo domov, tak im je potom zaťažko aj možno, alebo je zhoršená mobilita za prácou. A nedostatok služieb. To sú tri ohrozenia, ktoré ovplyvňujú to, že naši mladí ľudia nechcú jednak prichádzať do zväzkov a nechcú rodiť deti podľa toho, ako by si ich v mladosti priali.
Veľmi sa mi páči, akým spôsobom ste sa zamerali na tému bývania. Pre mňa je dôležité memento pre Slovensko to, že naozaj štát musí robiť takú politiku, aby mladí ľudia, aby dal možnosť mladým ľuďom existovať v prenajatých bytoch. Ale nieže prenajatý v súkromnej sfére, ale aby naozaj štát vytvoril politiku, ktorá by stavala byty pre mladých, akoby rozbehové byty. Možnože tým by sa zlepšila situácia práve aj v migrácii za prácou, ľudia by sa prestali cítiť zviazaní, ja neviem, so svojím pôvodným bývaním.
Takže ďakujeme veľmi pekne za taký komplexný príspevok v oblasti bývania.

Pokiaľ by som mohol povedať tiež k tomu, tak súhlasím s pani kolegyňou Verešovou, že na našom trhu naozaj chýbajú tie nájomné byty a väčšina mladých ľudí, pokiaľ tie predpoklady má, tak si berie dneska hypotéky, kedy zostávajú vždycky v nejakom mieste pobytu, väčšinou to sú väčšie mestá alebo aglomerácie, ale dá sa povedať, že, myslím si, že so silným aspektom zamedzeniu odchodu tých mladých ľudí aj do zahraničia by bolo vytvorenie nájomných bytov hlavne v regiónoch, kde predpokladáme v budúcnosti potenciálnych ekonomicky, aktivity nových investorov alebo nových firiem, ktoré budú tam vznikať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Áno, je to tak, veď práve vláda hovorí, že vytvorí v určitých regiónoch vraj viac ako desaťtisíce pracovných miest. O to viac je potreba bytov a nájomných bytov pre týchto ľudí, ktorí môžu migrovať za touto prácu. Ale ako som už poukázala, na toto sa v rozpočte, s týmto sa vôbec nepočíta.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, nebudem komentovať vo svojom príspevku konkrétne čísla, koniec koncov o tom sa tu bavíme už asi jeden a pol dňa, spomínala to aj naša kolegyňa Grausová. Ja by som rád zaujal stanovisko k rozpočtu ako takému, k tomu princípu, ako bol rozpočet navrhnutý a ako ho my ako politická strana vnímame.
Baviť sa o konkrétnych číslach nemá význam už aj z toho dôvodu, že ten rozpočet je postavený z princípu zle, že je postavený ako deficitný. To, ako keby sme sa išli baviť o oknách, čo sú na dome, ktorý je postavený na blate. Jednoducho je to nezmysel, nemá to význam, pretože ten dom je postavený na blate a nemá význam sa zaoberať oknami.
Vadí mi a prekáža mi, že rozpočet je navrhnutý deficitne. Ale to je síce negatívny argument, ale to sa občas stáva. Občas každá firma sa dostane do nejakého deficitu, do nejakej straty, občas sa každá, aj verejná, inštitúcia dostane do nejakej straty, do nejakého deficitu. Ale čo mi vadí ešte viac ako samotný deficit, je to, keď už niekto dopredu plánuje, keď už navrhuje rozpočet, ktorý bude deficitný. Keď už dopredu počíta s tým, že bude stratový. Veď ono aj zo samotného názvu sa to volá rozpočet, to znamená, že to má byť rozpočítané tak, tie peniaze, ktoré štát zarobí, majú byť rozpočítané tak, aby jednoducho vystali, aby to vyšlo.
Ja sám si svoj rodinný rozpočet takisto nenavrhujem deficitne, takisto som nenavrhoval ani v minulosti nejaké firemné alebo iné inštitucionálne rozpočty, pretože sa to tak robiť nemá a nie je to správne. Argumentovať tým, že v porovnaní s nejakými inými, možno "vyspelými" západnými štátmi nie sme na tom až tak zle, je podľa mňa absurdné. Pretože porovnávať sa naozaj s tými, s tými, s nejakou množinou najhorších a potom sa tešiť, že sme z nich najlepší, to je diskusia alebo to je taká odpoveď na otázku, že kto sa môže najmenej hanbiť.
Západné štáty by som si nebral ako vzor z dvoch dôvodov: po prvé krachujú a po druhé vymierajú. Jednoducho tiež krajiny, koniec koncov hovorila o tom aj pani poslankyňa Jurinová a Verešová, tie krajiny na Západe tu o 30, 40, 50 rokov nebudú existovať v takej podobe, v akej ich poznáme dnes. Ony tu jednoducho nebudú. Budú tam možno nejaké iné náhrady, budú tam možno nejakí iní obyvatelia bývať, bude to nejaký zadlžený svet, ale nebude to to Anglicko a to Francúzsko, čo poznáme dnes. Čiže odvolávať sa a snažiť sa napodobňovať tieto štáty, toto naozaj nie je dobrý príklad.
Ľudová strana rezolútne odmieta akúkoľvek ďalšiu, akúkoľvek politiku ďalšieho zadlžovania. A takisto odmietame aj reči niektorých pseudoekonómov o tom, že dlh je predsa prospešný, naštartuje investície, v budúcnosti sa nám vráti, že to spôsobuje, alebo teda zapríčiňuje nejaký multiplikačný efekt do budúcna.
Argument proti tomu je ten, že len náklady na obsluhu štátneho dlhu boli za posledných 10 rokov 11,43 mld. eur. To sú len úroky, ktoré sme zaplatili za to, že Slovensko je zadlžené; za 10 rokov 11 mld. eur. A to nehovorím ešte o samotnej splátke istiny, to sú len úroky; 11 mil. eur, to je, to sú dve tretiny možno súčasného štátneho rozpočtu. Tento dlh nie je vina len samotného pána ministra financií, je to vina, je to dedičstvo všetkých predchádzajúcich vlád, ktoré tu vládli za, od roku 1993. Za posledných 10 rokov neprišlo ani raz, ani raz k zníženiu dlhu. Situácia, čo sa týka dlhu, je horšia, ako bola kedykoľvek predtým.
Druhá vec, ktorá je v rozpočte navrhnutá zle, alebo z princípu zle, je, že historicky príjmy štátneho rozpočtu rastú, a napriek tomu je štát stále v nejakom deficite. Ja mám porovnané, ja tu mám porovnané dva roky. Rok 2017, to je budúci rok, na ktorý teraz navrhujeme štátny rozpočet, a rok 2007, 10 rokov dozadu. Tak v roku 2007, to bola ešte slovenská koruna, boli príjmy štátneho rozpočtu 10,7 mld. eur a výdavky 11,5 mld. eur. Chýbalo zhruba 800 mil. k tomu, aby bol rozpočet vyrovnaný. Prešlo 10 rokov, príjmy štátneho rozpočtu sa zvýšili o 4,7 mld. eur. Normálny človek by si povedal, že tým pádom štát by mal byť už ak nie v prebytku, tak aspoň by mal fungovať v režime vyrovnaného rozpočtu, a napriek tomu, že teda za posledných 10 rokov sa príjmy štátneho rozpočtu zvýšili o 4,7 mld. eur, zase štátu chýbajú takmer 2 mld. eur ročne.
Bez ohľadu na to, o koľko štát viac vyberie, vždy mu niečo chýba. Podľa nás to je proste nejaké systémové zlyhanie, možno aj zlyhanie myslenia a manažmentu, nech sa deje, čo sa deje, nech štát vyberie koľkokoľvek peňazí od obyvateľov, vždy mu to nebude stačiť. A to je ten hlavný principiálny problém, ktorý s rozpočtom máme.
A ďalší problém, ktorý v rozpočte vidíme, je, že je naivne optimistický. Ja som počúval pozorne aj vystúpenia pána ministra. On spomínal nejaký predpokladaný hospodársky rast, ale aspoň ja, čo som pôsobil vo finančnom manažmente a v zahraničí, tak vždy bola tendencia navrhovať všetky rozpočty tak, aby vykrývali najhorší možný scenár.
V súčasnosti sú očakávané celkové príjmy v budúcom roku na úrovni 15,4 mld. eur. A očakávané výdavky na úrovni 17,4 mld., čiže schodok 2 mld. eur. Inými slovami, príjmy sú nižšie ako plánované výdavky. Ešte aj v týchto príjmoch, v týchto nižších príjmoch je ale zahrnutých 2,6 mld. eur z prostriedkov rozpočtu Európskej únie, ktoré sa ale nemusí podariť získať. Čo bude v situácii, keď sa eurofondy nebudú čerpať takým tempom, akým sa očakáva?
Ďalšia vec je, že rozpočet ani zďaleka nesmeruje k vyrovnanosti, k vyváženosti. Pán minister rád spomína, že okolo roku 2020 a ďalej sa plánuje už s vyrovnaným rozpočtom. Ale opäť, ja som si pozrel tú prognózu, v roku 2019 sa stále počíta so schodkom 900 mil. eur pri zahraničných transferom, čiže prostriedkov z Únie, vo výške 3,2 mld. eur. Čiže 2019 nám bude chýbať 900 mil. eur za predpokladu, že sa nám podarí získať 3,2 mld. z Európskej únie. Potom v nasledujúcich rokoch by to malo byť menej. Ale v nasledujúcich rokoch Slovensko pravdepodobne eurofondy čerpať nebude môcť. A ak áno, tak iba časť krajov, nie všetky kraje. To znamená, že po roku 2020, kedy už eurofondy nebudú, by Slovensko muselo zahradiť v rozpočte jednak výpadok 3,2 mld. eur, ktoré teraz plánuje získavať z eurofondov, a ešte dorovnať tú stratu 900 mil. eur.
Čiže v roku 2020, 2021 by štát musel nájsť niekde navyše takmer vyše 4 mld. eur. Logicky teda nie je možné po roku 2020 dosiahnuť vyrovnaný štátny rozpočet, a to ani nehovorím o tom, že je veľmi nebezpečné, naozaj nebezpečné stavať všetky výdavky, všetky investičné výdavky verejnej správy na eurofondoch.
Ďalšia kapitola v rozpočte, ktorá je z nášho pohľadu kritická, sú výdavky na informatizáciu. Iste ste postrehli mnohí tú kampaň, tú kauzu iniciatívy Slovensko.Digital, kde spomínali, že na informatizáciu slovenskej verejnej správy sa doteraz minulo, minula takmer 1 mld. eur. Suma, za ktorú by sa dalo postaviť, ako uvádzali v tom videu, alebo kúpiť 14-tisíc trojizbových bytov v Žiline. Namiesto toho tu máme webstránky, ktoré nikto nepoužíva, a súťaže, ktoré vyhrávajú kartely veľkých IT firiem. Sám viem, že tieto firmy si od verejných inštitúcií účtujú zhruba dvojnásobné sadzby, než aké si pýtajú od súkromných investorov, pretože také zmluvy sme my zdedili po bývalom smeráckom vedení na Úrade Banskobystrického samosprávneho kraja a takisto sme na informatizáciu spoločnosti museli doplácať. Na informatizáciu sa teda preinvestovala zhruba miliarda eur a aký je výsledok, aký je z toho výsledok? Naozaj majú ľudia menej byrokracie? Naozaj musia menej chodiť na úrady? Má niekto taký pocit? Počet zamestnancov verejnej správy stúpol v porovnaní s rokom 2007 z 361-tisíc ľudí na 414-tisíc ľudí. Čiže štát, verejná správa - a teraz počítame aj železnice a všetky tie štátne spoločnosti - zamestnáva v porovnaní so situáciou spred 10 rokov o 50-tisíc ľudí viac. Napriek tomu, že sa investovala miliarda eur do informatizácie. Proste výsledok je nielenže nulový, ale ešte aj negatívny. Čím sa informatizuje, elektronizuje, tým viac ľudí proste štát potrebuje. S týmto sa naozaj nedá súhlasiť a už vonkoncom sa nedá súhlasiť s plánovanou sumou 334 mil. eur, ktorá je alokovaná v nasledujúcom rozpočte na výdavky IT, a táto istá suma, zhruba táto istá suma je alokovaná aj na roky 2018 a 2019.
My riešenie situácie v neúnosnej, naozaj v neúnosnej byrokracii vidíme nie v elektronizácii týchto byrokratických služieb, ale práve v odstraňovaní týchto byrokratických služieb. Dva príklady za všetky. V budúcnosti sa plánuje elektronizácia zrušenia rodného čísla. Rodné číslo sa má nahradiť nejakým bezvýznamným identifikátorom čísiel, pretože je problém, že zo súčasného rodného čísla sa dá určiť pohlavie človeka. To je problém, s ktorým Slovensko zápasí, ako keby to bolo niečo, za čo sa treba hanbiť, kto má aké pohlavie. Tak to treba anonymizovať a, samozrejme, zelektronizovať. Toto je presne, presne ukážka totálne zbytočnej elektronizácie, pretože riešením je takúto nejakú iniciatívu zavrhnúť ako celok.
Ďalšia elektronizácia, ktorá má prísť, je automatické predlžovanie platnosti vodičských preukazov. Je problém, že vodičské preukazy mali neobmedzenú platnosť, tak bolo treba zaviesť až 15-ročnú platnosť vodičských preukazov a, samozrejme, tomu treba spraviť zase elektronicky nejaký systém, kde si ľudia budú môcť elektronicky predlžovať platnosť vodičských preukazov. Zase ďalšia zbytočná byrokracia, ktorej riešením nie je elektronizácia tejto byrokracie, ale práve zrušenie tejto byrokracie ako celku.
No a ešte jedna kapitola, aby som nerozprával dlho, výdavky na Slovenskú informačnú službu 51 mil. eur. To je tretina z toho, čo má Banskobystrický samosprávny kraj so 650-tisíc obyvateľmi. Tak naozaj potrebujeme tak šmírovať, tak sledovať všetkých ľudí, že Slovenská informačná služba potrebuje 50 mil. eur?
Celkovo zhrnuté: Ľudová strana ako zástanca nejakej zodpovednej hospodárskej politiky s týmto rozpočtom vonkoncom nemôže súhlasiť. Vláda, minister financií idú zadlžiť Slovensko o ďalšie 2 mld. eur., tým pádom sa zvýši dlh na jedného Slováka takmer na 8-tisíc eur, každý Slovák bude dlhovať takmer 8-tisíc eur. To je pre nás proste neakceptovateľné, neodpustiteľné a nemôžme, nech sa na nás nikto nehnevá, nemôžme nad tým vyjadriť ani zlomok pochopenia či zľutovania.
Ďakujem.