11. schôdza

Ďakujem pekne, pani poslankyňa Verešová, za váš diskusný príspevok. Evidujem jednu faktickú poznámku od pani poslankyne Jurinovej.
Nech sa páči.

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne.

Ďuriš Nicholsonová Lucia, podpredsedníčka NR SR
Evidovala som, pardon, prepáčte, pani poslankyňa, myslím, že pán poslanec Goga sa prihlásil až potom, keď som uviedla, že evidujem jednu faktickú poznámku od pani poslankyne Jurinovej.

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne za slovo. Veľakrát sme už hovorili o tom, že medzi také základné tri ohrozenia rodiny patrí práca, bývanie a málo služieb. Práca v zmysle, že mladí necítia istotu v tom zotrvaní na pracovisku a možno neistotu v tom, že nájdu rovnako kvalitné pracovné miesto, bývanie, o ktorom sa pani kolegyňa Verešová vlastne, abo na ktoré sa zamerala vo svojom príspevku v tom, že nemajú, cítia sa, že nemajú dostatok finančných zdrojov a často to spôsobuje aj tým, ako je nastavená naša spoločnosť, že preferuje naozaj vlastníctvo bytov alebo domov, tak im je potom zaťažko aj možno, alebo je zhoršená mobilita za prácou. A nedostatok služieb. To sú tri ohrozenia, ktoré ovplyvňujú to, že naši mladí ľudia nechcú jednak prichádzať do zväzkov a nechcú rodiť deti podľa toho, ako by si ich v mladosti priali.
Veľmi sa mi páči, akým spôsobom ste sa zamerali na tému bývania. Pre mňa je dôležité memento pre Slovensko to, že naozaj štát musí robiť takú politiku, aby mladí ľudia, aby dal možnosť mladým ľuďom existovať v prenajatých bytoch. Ale nieže prenajatý v súkromnej sfére, ale aby naozaj štát vytvoril politiku, ktorá by stavala byty pre mladých, akoby rozbehové byty. Možnože tým by sa zlepšila situácia práve aj v migrácii za prácou, ľudia by sa prestali cítiť zviazaní, ja neviem, so svojím pôvodným bývaním.
Takže ďakujeme veľmi pekne za taký komplexný príspevok v oblasti bývania.

Pán poslanec Goga.

Pokiaľ by som mohol povedať tiež k tomu, tak súhlasím s pani kolegyňou Verešovou, že na našom trhu naozaj chýbajú tie nájomné byty a väčšina mladých ľudí, pokiaľ tie predpoklady má, tak si berie dneska hypotéky, kedy zostávajú vždycky v nejakom mieste pobytu, väčšinou to sú väčšie mestá alebo aglomerácie, ale dá sa povedať, že, myslím si, že so silným aspektom zamedzeniu odchodu tých mladých ľudí aj do zahraničia by bolo vytvorenie nájomných bytov hlavne v regiónoch, kde predpokladáme v budúcnosti potenciálnych ekonomicky, aktivity nových investorov alebo nových firiem, ktoré budú tam vznikať.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa, nech sa páči, s reakciou na faktické.

Ďakujem pekne. Áno, je to tak, veď práve vláda hovorí, že vytvorí v určitých regiónoch vraj viac ako desaťtisíce pracovných miest. O to viac je potreba bytov a nájomných bytov pre týchto ľudí, ktorí môžu migrovať za touto prácu. Ale ako som už poukázala, na toto sa v rozpočte, s týmto sa vôbec nepočíta.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Uhrík, nech sa páči, máte slovo.

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, nebudem komentovať vo svojom príspevku konkrétne čísla, koniec koncov o tom sa tu bavíme už asi jeden a pol dňa, spomínala to aj naša kolegyňa Grausová. Ja by som rád zaujal stanovisko k rozpočtu ako takému, k tomu princípu, ako bol rozpočet navrhnutý a ako ho my ako politická strana vnímame.
Baviť sa o konkrétnych číslach nemá význam už aj z toho dôvodu, že ten rozpočet je postavený z princípu zle, že je postavený ako deficitný. To, ako keby sme sa išli baviť o oknách, čo sú na dome, ktorý je postavený na blate. Jednoducho je to nezmysel, nemá to význam, pretože ten dom je postavený na blate a nemá význam sa zaoberať oknami.
Vadí mi a prekáža mi, že rozpočet je navrhnutý deficitne. Ale to je síce negatívny argument, ale to sa občas stáva. Občas každá firma sa dostane do nejakého deficitu, do nejakej straty, občas sa každá, aj verejná, inštitúcia dostane do nejakej straty, do nejakého deficitu. Ale čo mi vadí ešte viac ako samotný deficit, je to, keď už niekto dopredu plánuje, keď už navrhuje rozpočet, ktorý bude deficitný. Keď už dopredu počíta s tým, že bude stratový. Veď ono aj zo samotného názvu sa to volá rozpočet, to znamená, že to má byť rozpočítané tak, tie peniaze, ktoré štát zarobí, majú byť rozpočítané tak, aby jednoducho vystali, aby to vyšlo.
Ja sám si svoj rodinný rozpočet takisto nenavrhujem deficitne, takisto som nenavrhoval ani v minulosti nejaké firemné alebo iné inštitucionálne rozpočty, pretože sa to tak robiť nemá a nie je to správne. Argumentovať tým, že v porovnaní s nejakými inými, možno "vyspelými" západnými štátmi nie sme na tom až tak zle, je podľa mňa absurdné. Pretože porovnávať sa naozaj s tými, s tými, s nejakou množinou najhorších a potom sa tešiť, že sme z nich najlepší, to je diskusia alebo to je taká odpoveď na otázku, že kto sa môže najmenej hanbiť.
Západné štáty by som si nebral ako vzor z dvoch dôvodov: po prvé krachujú a po druhé vymierajú. Jednoducho tiež krajiny, koniec koncov hovorila o tom aj pani poslankyňa Jurinová a Verešová, tie krajiny na Západe tu o 30, 40, 50 rokov nebudú existovať v takej podobe, v akej ich poznáme dnes. Ony tu jednoducho nebudú. Budú tam možno nejaké iné náhrady, budú tam možno nejakí iní obyvatelia bývať, bude to nejaký zadlžený svet, ale nebude to to Anglicko a to Francúzsko, čo poznáme dnes. Čiže odvolávať sa a snažiť sa napodobňovať tieto štáty, toto naozaj nie je dobrý príklad.
Ľudová strana rezolútne odmieta akúkoľvek ďalšiu, akúkoľvek politiku ďalšieho zadlžovania. A takisto odmietame aj reči niektorých pseudoekonómov o tom, že dlh je predsa prospešný, naštartuje investície, v budúcnosti sa nám vráti, že to spôsobuje, alebo teda zapríčiňuje nejaký multiplikačný efekt do budúcna.
Argument proti tomu je ten, že len náklady na obsluhu štátneho dlhu boli za posledných 10 rokov 11,43 mld. eur. To sú len úroky, ktoré sme zaplatili za to, že Slovensko je zadlžené; za 10 rokov 11 mld. eur. A to nehovorím ešte o samotnej splátke istiny, to sú len úroky; 11 mil. eur, to je, to sú dve tretiny možno súčasného štátneho rozpočtu. Tento dlh nie je vina len samotného pána ministra financií, je to vina, je to dedičstvo všetkých predchádzajúcich vlád, ktoré tu vládli za, od roku 1993. Za posledných 10 rokov neprišlo ani raz, ani raz k zníženiu dlhu. Situácia, čo sa týka dlhu, je horšia, ako bola kedykoľvek predtým.
Druhá vec, ktorá je v rozpočte navrhnutá zle, alebo z princípu zle, je, že historicky príjmy štátneho rozpočtu rastú, a napriek tomu je štát stále v nejakom deficite. Ja mám porovnané, ja tu mám porovnané dva roky. Rok 2017, to je budúci rok, na ktorý teraz navrhujeme štátny rozpočet, a rok 2007, 10 rokov dozadu. Tak v roku 2007, to bola ešte slovenská koruna, boli príjmy štátneho rozpočtu 10,7 mld. eur a výdavky 11,5 mld. eur. Chýbalo zhruba 800 mil. k tomu, aby bol rozpočet vyrovnaný. Prešlo 10 rokov, príjmy štátneho rozpočtu sa zvýšili o 4,7 mld. eur. Normálny človek by si povedal, že tým pádom štát by mal byť už ak nie v prebytku, tak aspoň by mal fungovať v režime vyrovnaného rozpočtu, a napriek tomu, že teda za posledných 10 rokov sa príjmy štátneho rozpočtu zvýšili o 4,7 mld. eur, zase štátu chýbajú takmer 2 mld. eur ročne.
Bez ohľadu na to, o koľko štát viac vyberie, vždy mu niečo chýba. Podľa nás to je proste nejaké systémové zlyhanie, možno aj zlyhanie myslenia a manažmentu, nech sa deje, čo sa deje, nech štát vyberie koľkokoľvek peňazí od obyvateľov, vždy mu to nebude stačiť. A to je ten hlavný principiálny problém, ktorý s rozpočtom máme.
A ďalší problém, ktorý v rozpočte vidíme, je, že je naivne optimistický. Ja som počúval pozorne aj vystúpenia pána ministra. On spomínal nejaký predpokladaný hospodársky rast, ale aspoň ja, čo som pôsobil vo finančnom manažmente a v zahraničí, tak vždy bola tendencia navrhovať všetky rozpočty tak, aby vykrývali najhorší možný scenár.
V súčasnosti sú očakávané celkové príjmy v budúcom roku na úrovni 15,4 mld. eur. A očakávané výdavky na úrovni 17,4 mld., čiže schodok 2 mld. eur. Inými slovami, príjmy sú nižšie ako plánované výdavky. Ešte aj v týchto príjmoch, v týchto nižších príjmoch je ale zahrnutých 2,6 mld. eur z prostriedkov rozpočtu Európskej únie, ktoré sa ale nemusí podariť získať. Čo bude v situácii, keď sa eurofondy nebudú čerpať takým tempom, akým sa očakáva?
Ďalšia vec je, že rozpočet ani zďaleka nesmeruje k vyrovnanosti, k vyváženosti. Pán minister rád spomína, že okolo roku 2020 a ďalej sa plánuje už s vyrovnaným rozpočtom. Ale opäť, ja som si pozrel tú prognózu, v roku 2019 sa stále počíta so schodkom 900 mil. eur pri zahraničných transferom, čiže prostriedkov z Únie, vo výške 3,2 mld. eur. Čiže 2019 nám bude chýbať 900 mil. eur za predpokladu, že sa nám podarí získať 3,2 mld. z Európskej únie. Potom v nasledujúcich rokoch by to malo byť menej. Ale v nasledujúcich rokoch Slovensko pravdepodobne eurofondy čerpať nebude môcť. A ak áno, tak iba časť krajov, nie všetky kraje. To znamená, že po roku 2020, kedy už eurofondy nebudú, by Slovensko muselo zahradiť v rozpočte jednak výpadok 3,2 mld. eur, ktoré teraz plánuje získavať z eurofondov, a ešte dorovnať tú stratu 900 mil. eur.
Čiže v roku 2020, 2021 by štát musel nájsť niekde navyše takmer vyše 4 mld. eur. Logicky teda nie je možné po roku 2020 dosiahnuť vyrovnaný štátny rozpočet, a to ani nehovorím o tom, že je veľmi nebezpečné, naozaj nebezpečné stavať všetky výdavky, všetky investičné výdavky verejnej správy na eurofondoch.
Ďalšia kapitola v rozpočte, ktorá je z nášho pohľadu kritická, sú výdavky na informatizáciu. Iste ste postrehli mnohí tú kampaň, tú kauzu iniciatívy Slovensko.Digital, kde spomínali, že na informatizáciu slovenskej verejnej správy sa doteraz minulo, minula takmer 1 mld. eur. Suma, za ktorú by sa dalo postaviť, ako uvádzali v tom videu, alebo kúpiť 14-tisíc trojizbových bytov v Žiline. Namiesto toho tu máme webstránky, ktoré nikto nepoužíva, a súťaže, ktoré vyhrávajú kartely veľkých IT firiem. Sám viem, že tieto firmy si od verejných inštitúcií účtujú zhruba dvojnásobné sadzby, než aké si pýtajú od súkromných investorov, pretože také zmluvy sme my zdedili po bývalom smeráckom vedení na Úrade Banskobystrického samosprávneho kraja a takisto sme na informatizáciu spoločnosti museli doplácať. Na informatizáciu sa teda preinvestovala zhruba miliarda eur a aký je výsledok, aký je z toho výsledok? Naozaj majú ľudia menej byrokracie? Naozaj musia menej chodiť na úrady? Má niekto taký pocit? Počet zamestnancov verejnej správy stúpol v porovnaní s rokom 2007 z 361-tisíc ľudí na 414-tisíc ľudí. Čiže štát, verejná správa - a teraz počítame aj železnice a všetky tie štátne spoločnosti - zamestnáva v porovnaní so situáciou spred 10 rokov o 50-tisíc ľudí viac. Napriek tomu, že sa investovala miliarda eur do informatizácie. Proste výsledok je nielenže nulový, ale ešte aj negatívny. Čím sa informatizuje, elektronizuje, tým viac ľudí proste štát potrebuje. S týmto sa naozaj nedá súhlasiť a už vonkoncom sa nedá súhlasiť s plánovanou sumou 334 mil. eur, ktorá je alokovaná v nasledujúcom rozpočte na výdavky IT, a táto istá suma, zhruba táto istá suma je alokovaná aj na roky 2018 a 2019.
My riešenie situácie v neúnosnej, naozaj v neúnosnej byrokracii vidíme nie v elektronizácii týchto byrokratických služieb, ale práve v odstraňovaní týchto byrokratických služieb. Dva príklady za všetky. V budúcnosti sa plánuje elektronizácia zrušenia rodného čísla. Rodné číslo sa má nahradiť nejakým bezvýznamným identifikátorom čísiel, pretože je problém, že zo súčasného rodného čísla sa dá určiť pohlavie človeka. To je problém, s ktorým Slovensko zápasí, ako keby to bolo niečo, za čo sa treba hanbiť, kto má aké pohlavie. Tak to treba anonymizovať a, samozrejme, zelektronizovať. Toto je presne, presne ukážka totálne zbytočnej elektronizácie, pretože riešením je takúto nejakú iniciatívu zavrhnúť ako celok.
Ďalšia elektronizácia, ktorá má prísť, je automatické predlžovanie platnosti vodičských preukazov. Je problém, že vodičské preukazy mali neobmedzenú platnosť, tak bolo treba zaviesť až 15-ročnú platnosť vodičských preukazov a, samozrejme, tomu treba spraviť zase elektronicky nejaký systém, kde si ľudia budú môcť elektronicky predlžovať platnosť vodičských preukazov. Zase ďalšia zbytočná byrokracia, ktorej riešením nie je elektronizácia tejto byrokracie, ale práve zrušenie tejto byrokracie ako celku.
No a ešte jedna kapitola, aby som nerozprával dlho, výdavky na Slovenskú informačnú službu 51 mil. eur. To je tretina z toho, čo má Banskobystrický samosprávny kraj so 650-tisíc obyvateľmi. Tak naozaj potrebujeme tak šmírovať, tak sledovať všetkých ľudí, že Slovenská informačná služba potrebuje 50 mil. eur?
Celkovo zhrnuté: Ľudová strana ako zástanca nejakej zodpovednej hospodárskej politiky s týmto rozpočtom vonkoncom nemôže súhlasiť. Vláda, minister financií idú zadlžiť Slovensko o ďalšie 2 mld. eur., tým pádom sa zvýši dlh na jedného Slováka takmer na 8-tisíc eur, každý Slovák bude dlhovať takmer 8-tisíc eur. To je pre nás proste neakceptovateľné, neodpustiteľné a nemôžme, nech sa na nás nikto nehnevá, nemôžme nad tým vyjadriť ani zlomok pochopenia či zľutovania.
Ďakujem.

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem tri faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Krajniak, nech sa páči.

Pán poslanec Uhrík, vaše názory na vyrovnaný štátny rozpočet považujem za zdravé a správne. Myslím si, že by to mal byť cieľ, ktorý by sme mali brať vážne, pretože je nemysliteľné, aby sme pokračovali v takomto hazardovaní s verejnými financiami.
Chcel by som len pripomenúť, že aj lord Keynes, ktorý presadzoval deficitné financovanie štátu v čase krízy, súčasne hovoril, že v čase, keď je hospodársky rast, sa musí tento deficit z prebytkov v rozpočte vrátiť. Ani on si nevedel v tom čase predstaviť, že takéto úchylné financovanie na dlh celej západnej civilizácie bude pokračovať desiatky a desiatky rokov.
Všimnime si, že štáty južnej Európy, najmä Španielsko a Taliansko, ako aj Francúzsko, sa už ani nehrajú na to, že by v Európskej únii dodržiavali 3-percentný deficit. Celá Európska únia vyžaduje od nás a my sa to snažíme urobiť, ale mali by sme to urobiť aj z princípu zdravého rozumu, že budeme ten deficit znižovať, ale, naopak, Španielsko, Taliansko a Francúzsko veselo deficit zvyšujú a spoliehajú sa na to, že ECB-čka natlačí ďalšie a ďalšie miliardy eur, ktoré jednoducho tento proces zasanujú. To považujem za zvrhlé a úchylné.
Súhlasím aj s vašimi názormi na stratégiu o financovaní IT sektora na Slovensku, pretože málokto si uvedomuje, že aj keď tie investície boli fiktívne, my z nich musíme platiť, ako tento štát, servisné zmluvy, ktoré sú viac ako 10 % ročne z toho, čo sa akože preinvestuje. Keď skončia eurofondy, ako to tento štát bude zvládať? To, čo sme si teraz akože zainvestovali, nebudeme vedieť ani udržať v chode, ani tie IT stránky, na ktoré nikto nechodí.