11. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k návrhu zákona o štátnej službe.
Zatiaľ rečníci, ktorých sme mali, buď také veľmi konkrétne a technické vystúpenia k určitým aspektom, ktoré priamo navrhovali zmeniť pozmeňovacími návrhmi. Alebo naopak, mali sme také stručné a pomerne paušálne odsúdenie tohto zákona z úst pána poslanca Krajniaka. Dovoľte mi preto urobiť trochu takú strednú cestu medzi týmito dvoma prístupmi, kde ja nebudem predkladať konkrétne pozmeňujúce návrhy aj preto, že som ich predkladal ministerstvu v pripomienkovom konaní a boli všetky napospol zamietnuté. Tak priznám sa, že dnes som nevidel, pardon, Úradu vlády, prepáčte, máte pravdu, pán minister. Jak na vás pozerám, tak som zabudol, že dnes tu len zastupujete premiéra, takže Úradu vlády sme ich predložili a všetky boli zamietnuté.
Ale na druhej strane sa mi zdá veľmi dôležité dať tento zákon aj trochu do kontextu a porozprávať o ňom širšie, lebo to tu zatiaľ nezaznelo. Treba na úvod povedať, že toto je už tretí zákon o štátnej službe, ktorý za 15 rokov prijímame. Prvý bol prijatý v tejto snemovni v roku 2001, druhý v roku 2009 a tretí je teda dnes. Zároveň tieto zákony, najmä ten prvý prešiel aj významnými novelami. Prvá bola v roku 2002 hneď, druhá v roku 2003 a potom ešte v roku 2006. To znamená, že tento zákon, nielenže teda už je tretí, ale keby sme brali reálne obsahovo, možno už je štvrtý alebo piaty zákon o štátnej službe za 15 rokov, čo naznačuje aj nestabilitu z prostredia, aj to, že asi je tu pomerne veľká vôľa ho meniť, aj keď možno neexistuje žiadna zhoda o tom žiaducom smere.
To, čo je dôležité, je spýtať sa aj na podklady tohto zákona, ktorý tu dnes je, že čo sme sa za tých 15 rokov naučili a či to, čo sme sa naučili, sa odráža aj v tom zákone, a či ten zákon, aj keď nedokonalý, prinesie nejaké zásadné zlepšenie, pretože sa poučil z tej doterajšej histórie.
Bohužiaľ, a pokúsim sa to aj ilustrovať, tento zákon, aj keď prináša niektoré dobré veci, o ktorých budem hovoriť, vo všeobecnosti sa nepoučil z toho doterajšieho vývoja, alebo ak sa z neho poučil, tak jedine v tom, že sa snaží v skutočnosti zachovať ten dnešný stav, o ktorom sa, dúfam, zhodneme, že je nedobrý.
Na čom to zakladám? Mohli by sme hovoriť o strašne veľa veciach, pretože zákon je dlhý a zložitý, ale dovolím si hovoriť o štyroch témach, ktoré aj v predchádzajúcej rozprave sa opakovali a ktoré v diskusii o štátnej službe väčšinou vnímame ako najdôležitejšie.
Jedna je otázka výberu do štátnej služby, kto sa do nej môže dostať do jednotlivých funkcií. Samozrejme, otázka je prepúšťanie, teda naopak, koho sa môžeme zbaviť a za akých okolností. Je to otázka odmeňovania a motivovania zamestnancov a potom je to otázka etiky a merania výkonu. To sú štyri témy, ktoré keby sme mali aj dobre zvládnuté, tak iné nedokonalosti tohto zákona, si myslím, vieme pomerne dobre, s prepáčením, rozchodiť, lebo by sme prijímali do štátnej služby najmä dobrých ľudí, vyhadzovali by sme z nich, ktorí sa neosvedčili, a v rámci ich pôsobenia by sme ich odmeňovali správnym spôsobom a tlačili aj inak na etický a výkonný postup v štátnej službe. Bohužiaľ, ani po tomto zákone to nebude platiť. Povedzme si prečo.
Keďže máme za sebou už históriu 15 rokov zákona o štátnej službe, vieme na rozdiel od minulosti aj veľmi presne povedať, ako sa veci vyvíjajú v tom doterajšom platnom stave, dokonca na rozdiel od mnohých vecí na Slovensku máme aj viaceré vedecké štúdie o fungovaní štátnej služby na Slovensku za posledných 15 rokov. A dovoľte mi sa o ne oprieť.
To, čo je najpodstatnejší záver z týchto štúdií, ktorých, niektorých som aj spoluautorom, bolo, že prijatie zákona o štátnej službe v jeho jednej, druhej alebo aj tretej a štvrtej podobe zatiaľ nikdy na Slovensku neznamenalo nejakú zásadnejšiu zmenu v tom, ako reálne sú ľudia vyberaní a najímaní alebo aj prepúšťaní, alebo aj motivovaní, odmeňovaní. Zatiaľ všetky zákony o štátnej službe, vrátane ich rôznych mutácií, nedokázali žiadnym spôsobom signifikantne zmeniť to, že na Slovensku je štátna služba výrazne spolitizovaná, a to v oblasti najímania aj prepúšťania, a zároveň, že nemáme dobré spôsoby ani na výber kvalitných ľudí, ani na ich motiváciu, ani na, by som povedal, hľadanie tých zlých jabĺk a, naopak, na zbavovanie sa z nich.
To je záver, ktorý napríklad, nechcem tu veľa hovoriť, ale poviem záver jednej štúdie, ktorú sme vykonávali ešte v roku 2011, ´12, kde sme hovorili s ľuďmi od úrovní ministrov, vrátane ministrov Ficovej prvej vlády až po ľudí na úrovni riaditeľov, generálnych riaditeľov, úradníkov. A v podstate všetci títo ľudia bez ohľadu na politické tričko, funkciu, osobnú históriu, vek, pohlavie alebo akokoľvek iné, sa zhodli na tom, že na reálne fungovanie najímania a vyhadzovania, odmeňovania napríklad na ministerstve alebo na úrade mala oveľa zásadnejší vplyv osoba ministra, niekedy prípadne nejaká DNA jeho politickej strany ako akýkoľvek zákon. Pretože tie zákony, zákon o štátnej službe je nastavený tak a aj po tomto, novele bude nastavený tak, že takmer všetky jeho ustanovenia budú pomerne ľahko obíditeľné a manipulovateľné.
V tom zákon o štátnej službe pripomína takého ešte škaredšieho bratranca zákona o verejnom obstarávaní, ktorý tiež je mnohokrát manipulovaný a obchádzaný v snahe teda nedať zákazku tomu, kto vie dať najlepšiu ponuku, ale tomu, komu ju z akýchkoľvek dôvodov obstarávateľ dať chce. Ale tam aj vďaka európskym predpisom, aj vďaka nezávislému úradu ako-tak sa často aspoň tie najkrikľavejšie prípady naprávajú. V prípade štátnej služby to tak nie je a ja korektne poviem, že to tak nebolo za žiadnej vlády, odkedy tento zákon bol prijatý v roku 2001. Dokonca ešte ani v čase fungovania mýtického Úradu pre štátnu službu to tak nebolo. Ja si pamätám z osobných skúseností príhodu, kde keď sa v roku 2003 vytvárali úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, čo sú jedny z najdôležitejších úradov miestnej štátnej správy vzhľadom na počet zamestnancov, rozpočet aj počet klientov, tak sa podarilo presadiť do zákona, že tieto úrady na rozdiel od iných úradov štátu, miestnej štátnej správy nebudú politicky obsadzované. Teda riaditeľ úradu bude vybraný normálnym výberovým konaním podľa zákona o štátnej službe. Bol to jediný takýto veľký úrad vtedy. Miestnym koaličným radám to však nijako nebránilo, aby si rozdelili pozície riaditeľov politickým a koaličným spôsobom.
Ja som si dovolil upozorniť vtedy predsedu Úradu pre štátnu službu pána Plaia na to, že mám takéto informácie a požiadal som ho aj o dozor a nejakým spôsobom ingerenciu do tých výberových konaní, keďže Úrad pre štátnu službu mal vtedy veľmi silné kompetencie na papieri v tejto veci. Mohol priamo tie veci organizovať alebo nominovať výberové poroty. A pán Plai ma listom uistil, že všetko prebehlo v najlepšom poriadku a v súlade so zákonom. Avšak keď som si pozrel zoznam vymenovaných riaditeľov úradov práce podľa týchto ním nespochybnených výberových konaní a koaličný zoznam, ktorý som dostal do rúk niekoľko mesiacov predtým, tak sa zázračne zhodovali asi na 98 percent.
Tým sa snažím povedať, že aj v čase existencie Úradu pre štátnu službu, aj v čase, keď ten zákon bol asi najprísnejší, aký tu kedy bol, bol na úrovni, kde politicky bol záujem ho nedodržiavať, bol nedodržiavaný. Toto v roku 2006 však najprv politikov jednej a potom druhej strany prestalo baviť vôbec túto hru hrať. To znamená, najprv sa zrušil Úrad pre štátnu službu, ešte na záver Dzurindovej vlády, potom vláda, prvá vláda Roberta Fica prijala ďalšie ustanovenia. Nakoniec celý nový zákon to ešte uľahčil tie veci, ale ani tie neboli veľmi podstatné, to chcem zdôrazniť, lebo ako som spomenul, tá skúsenosť ľudí, ktorí fungovali a fungujú v štátnej službe, či už na politickej alebo úradníckej rovine, je taká, že bez ohľadu na zákon to vždy fungovalo rovnako posledných 15 rokov, či sa predseda vlády volal Fico, Radičová alebo Dzurinda. Málokedy ja používam takýto výraz, lebo väčšinou vidím niekedy veľký, niekedy menší rozdiel, ale z hľadiska dodržiavania zákona o štátnej službe a reálneho oddelenia politiky od úradu tam veľký rozdiel nikdy nebol a podľa mňa ťažko argumentovať, že by to tak bolo. A tie rozdiely, ktoré boli, spočívali, ako som už spomenul, v osobnosti ministra. To znamená, múdrejší, osvietenejší ministri a silnejší ministri si dokázali viac uhájiť svoje rezorty pred rôznymi koaličnými alebo straníckymi orgánmi. Viac tlačili na to, aby si tam dotiahli schopných ľudí alebo uchovali tých, ktorí tam sú, a viac išli po výkone. Menej schopní, menej odolní, menej ambiciózni ministri, naopak, používali tieto rezorty ako nástroj oveľa viac uspokojenia či už vlastných alebo straníckych záujmov. To je situácia, ktorú máme doteraz.
A teraz sa poďme pozrieť na ten nový zákon, či to nejakým spôsobom mení. Začnime prijímaním, lebo to je to najcitlivejšie aj najdôležitejšie, ako sú ľudia vyberaní. Tí, čo zastávajú a presadzujú tento zákon, hovoria, že tu je jedna z najpozitívnejších zmien, lebo sa obmedzujú rôzne priame spôsoby ako vstúpiť do štátnej služby a tým pádom nebude možné ľudí až tak tam dostať bez výberových konaní. No tak v prvom rade nie je to celkom pravda, lebo ako povedal, ak sa nemýlim, kolegyňa Remišová, ale dúfam, že necitujem nesprávneho poslanca, že zostáva tam, myslím, že 13 bolo to slovo, 13 spôsobov ako dostať do štátnej služby človeka bez výberového konania. Takže to samo číslo ilustruje, že ak sa nejaké diery zapchávajú, tak tie diery, čo zostávajú pri tom vstupe, sú veľké ako Titanik. Ale čo je dôležitejšie, a to je to, čo som, prečo som hovoril aj ten príklad o mojej vlastnej skúsenosti s úradmi práce, je ten, že akékoľvek výberové konania sú formálne, pokiaľ ich realizuje ten istý úrad a úradník pod dozorom toho istého politika, ktorý má na nich nejaký záujem. To znamená, že kým realizuje výberové konanie osobný úrad ministerstva, ktorého nadriadeným je vedúci služobného úradu menovaný ministrom a nadriadeným je minister, tak do tej doby stačí správne uchopiť tieto funkcie, či už vymenením za vlastných ľudí alebo tlakom na týchto ľudí, a je možné obsadiť funkciu ľubovoľne. Ten najjednoduchší spôsob je aj najčastejšie používaný v praxi, je to, že ten, kto má dostať otázky alebo iné predmety výberového konania, tak ich dostane a na rozdiel od ostatných teda dopredu vie, na čo musí odpovedať, môže sa pripraviť. Samozrejme druhá metóda je to, že sa výberové konania vypisujú čo najneskôr, čo najmenej sa o nich hovorí, aby sa čo najmenej ľudí prihlásilo. A tretia metóda, ktorá sa používa často aj v súdnictve pri výbere sudcov, je, že na subjektívne elementy, ktoré súvisia s hodnotením komisie, sa dá dostatok bodov, aby keď aj náhodou nejaký uchádzač by vyhral tie ostatné časti, tak sa to dá ešte zvrátiť. To znamená, že dneska máme štátnu službu, do ktorej sa netreba priamo vyberať, stačí do nej vyberať výberovým konaním.
Ja poviem príklad. Máme tu spravodajkyňu z SNS. Pred pár týždňami sme mali prípad, keď na poľnohospodárskej platobnej agentúre vyhral výberové konanie taký pán menom Cseh. Teda neviem ako sa správne vyslovuje, ale myslím, že sa vyslovuje Cseh (pozn. red.: vyslovené ako "Čé"), ktorého, teda sa stal zo dňa deň námestníkom poľnohospodárskej platobnej agentúry, čo je jedna z najväčších agentúr tohto štátu z hľadiska objemu financií, v rezorte pôdohospodárstva sa nachádza. Pričom tento pán podľa svojho profesného životopisu okrem ochrankárstva sa venoval len dlhodobej nezamestnanosti svojej vlastnej. To mu nebránilo, aby teda bol úspešne, zvládol výberové na tejto agentúre a stal sa námestníkom. Keď sa to objavilo v novinách, tak niekto tuto spoza mňa sediaci zvyčajne musel zasiahnuť, lebo druhý pán na druhý deň zistil, že nechce byť prekážkou dobrej povesti Slovenskej národnej strany a svojej pozície sa hneď aj vzdal. Ale myslím, že lepšiu ilustráciu toho, že kým výberové konanie realizuje ten, kto tam má záujem si dosadiť svojich ľudí, tak celé výberové konanie je len fraška. A na tom nemení tento zákon nič. Naďalej si budú výberové konania realizovať ich samotné úrady vo svojej vlastnej réžii a tým pádom nemá ani zmysel sa zaoberať všetkými tými ostatným vecami, ktoré tam sú o tom, že či tam bude test zo štátneho jazyka alebo nebude tam test zo štátneho jazyka a aká ešte súčasť bude zo zákona, aká bude v služobnom predpise, pretože to všetko sú len také slalomové bránky, okolo ktorých treba prelyžovať na ceste za úspešným cieľom, ktorý, verme, že keď to zvládol pán Cseh, zvládne to v podstate už ktokoľvek. Takže minimálne otázka rovnosti prístupu k štátnej službe z hľadiska intelektuálnych a iných schopností bude zachovaná, pretože žiaden problém nebude dosť veľký na to, aby takého človeka tam nevedeli dostať, keď je vôľa.
Zároveň, a to už som myslel, že sa nedá povedať, sa však, bohužiaľ, výrazne zvyšuje byrokracia v tom procese, lebo ten zákon ustanovuje, že ak budete chcieť obsadiť voľné miesto, ktoré sa má obsadzovať výberovým konaním, tak najprv budete musieť uskutočniť niekoľko kôl vnútri úradu. A až keď tie dopadnú neúspešne, tak môžte vypísať výberové konanie. Čo to znamená v praxi, je to, že tam, kde bude vôľa, tak bude aj nepochybne cesta a všetci zamestnanci teda dostanú jasný signál, že teda kto sa bude hlásiť, bude synom smrti, a keď náhodou niektorý zamestnanec takýto signál nepochopí, tak výberové konanie sa predsa dá vždy urobiť ako neúspešné. A tým pádom nebude to reálne nijak pomáhať tam, kde je politické alebo klientelistické obsadzovanie, tak ako, a to nie je moja fantázia, tak ako to my vidíme na pätnásťročných skúsenostiach s týmto zákonom aj dnes. Ale pre tých poctivejších to bude, naopak, znamenať strašné zdržovanie, lebo minister, povedzme, minister financií Kažimír, keď bude chcieť obsadiť nejaké špičkové ekonomické miesto na ministerstve financií na Inštitúte finančnej politiky nejakým kvalitným ekonómom, ktorý má za sebou nejaké výkony, tak bude musieť, a hoci bude dávno vedieť, že nikto taký na ministerstve nie je ani v tej rezerve štátnej služby, tak napriek tomu budú musieť skákať cez tie obrúčky a bude to trvať niekoľko mesiacov, len aby bola litera zákona zachovaná. Inými slovami, zvyšujeme byrokraciu, reálna odpolitizácia prijímania sa nekoná.
Druhý bod je prepúšťanie. Tu platí niečo podobné, ale, bohužiaľ, ešte trochu nebezpečnejšie, a to je to, že hlavným nástrojom prepúšťania v štátnej službe doteraz bolo to, že po reorganizácii sa je možné človeka zbaviť. To znamená, že ak nejakým spôsobom zruším vaše pracovné miesto, teda štátnozamestnanecké miesto, aby som to povedal technicky presne, tak sa vás viem zbaviť. Tým pádom každý vedúci úradu, každý minister, ktorý si chcel ten úrad nejak pevnejšie uchopiť urobil reorganizáciu. Ten, čo má, by som povedal, väčšiu fantáziu, si na to najal aj nejakú poradenskú spoločnosť, aby mu to nakreslila, aby to bolo nespochybniteľné. Ten, kto má menšiu fantáziu alebo menšie nejaké škrupule, si to nakreslil aj sám alebo teda jeho ľudia. Sekcie nevhodné sa zrušili, iné nevhodné sekcie sa zlúčili alebo, naopak, tie, čo bolo treba inak riešiť, zase rozdelili. Tým pádom najmä vedúci pracovníci, lebo o nich väčšinou ide, bolo ich možné nieže odvolať, oni už nemali miesto, pretože ich miesto zaniklo, a bolo možné, naopak, na tieto nové miesta najať tých správnych ľudí, ktorých či už minister, rodná strana alebo niekto iný odporúčal. S týmto sa nejakým spôsobom veľa robiť nedá za normálnych okolností, pokiaľ teda nechceme priamo zodpovedným ľuďom zobrať možnosť urobiť reorganizáciu úradu, respektíve je možné urobiť to, čo ako keby robí tento zákon, že poviete, že v tom prípade tí ľudia odchádzajú do kádrovej rezervy, ktorá sa využije pri nejakej najbližšej možnej príležitosti. Tu sa však dostávame späť k tej otázke prepúšťania, teda, pardon, prijímania, že pokiaľ je politicky robené prijímanie ľudí, tak žiadna takáto kádrová rezerva fungovať nemôže, pretože sa vraciame k bodu jedna. Ak náhodou sa aj niekde uvoľní miesto, ale to miesto už je určené pre niekoho iného, tak jednoducho tento človek aj keby ako chcel, sa tam nedostane, pretože či už kombináciou nejakého tichého dohovoru alebo aj kombináciou teda toho, ako sú testy postavené, aká je komisia, jednoducho nikdy cez tie bariéry preliezť nemôže. Opäť, ako vieme z praxe. To znamená, prepúšťanie nebude veľmi fungovať ako nástroj depolitizácie, teda zákaz prepúšťania, ktorý tu je, respektíve to, čo tu je, je, že zavádza sa v nejakej miere definitíva, teda zavádza sa to, že človek, ktorému sa zruší takto pracovné miesto, neprichádza o štátnozamestnanecký pomer automaticky, ale je držaný v tej spomínanej kádrovej rezerve.
To znamená, nejaká ochrana, nejaké istoty v skutočnosti pre verejný záujem tu nie sú. Čo tu ale vzniká, je možnosť takzvaného gréckeho syndrómu. Ak sa pozriete na grécku štátnu službu, tak o nej je známe to, že je teda neuveriteľne prezamestnaná, napriek asi šiestim rokom škrtania to ešte stále platí, ale najmä na začiatku to platilo pre ňu brutálne. Ale ak ste sa niekedy historicky pozreli na to, prečo to tak je, prečo je grécka štátna správa tak prezamestnaná, tak jeden z kľúčových dôvodov je kombinácia práve spolitizovaného prijímania so zákazom prepúšťania. Čo sa stalo v Grécku, bolo, že každá vláda poprijímala svojich kamarátov, straníkov a iných ľudí svojim blízkym, pretože to chcela a dala im definitívu. Nebolo sa ich už možné zbaviť. Nová vláda však, keďže chcela zase svojich ľudí, tak týchto ľudí presunula na nejaké iné miesta, ktoré sa im teda museli vytvoriť, a na tie miesta, ktoré už sú, zase prijala svojich ľudí. Po niekoľkých kolách takéhoto prístupu za posledných tridsať rokov, zhruba od tých osemdesiatych rokoch sa to tak deje, malo Grécko najprebujnejší štátny aparát asi v západnej Európe. A to je teda jeden z možných praktických dôsledkov tohto, čo tu bude, že ďalej sa bude politicky, klientelisticky a kamarátsky prijímať, ale keďže bude sťažené úplne vyhodiť, tak budeme mať armádu ľudí, ktorých budeme platiť, a každá ďalšia vláda tú armádu rozšíri, až kým nám to nepadne celé na hlavu.
Tretí bod je otázka odmeňovania, prípadne ešte... Odmeňovania, začnem odmeňovaním. Tam ten zákon neprináša nejakú výraznejšiu zmenu. Viacerí chceli, aby priniesol. Týka sa to najmä toho, že dneska má ten manažér takmer absolútnu voľnosť v odmeňovaní, pretože cez kombináciu príplatkov osobných a odmien môže dať v podstate akýkoľvek plat komukoľvek, plus existuje inštitút osobného platu, ktorý je už úplne mimo všetkého. To znamená, že v štátnej službe je dneska úplný platový bordel, kde v podstate, nehovoriac o tom, že na rozdiel od iných krajín máme inú tabuľku pre štátnu službu, inú tabuľku pre štátnu službu policajtov, inú tabuľku pre štátnu službu vojakov, inú tabuľku pre štátnu službu ostatných zložiek, inú tabuľku pre učiteľov, inú tabuľku pre zdravotníkov, inú tabuľku pre vysokoškolských učiteľov, inú tabuľku pre kurátorov v múzeách a ešte určite máme zopár ďalších tabuliek, ktoré tu ani neviem vymenovať. Tento obrovský a asi v Európe ojedinelý počet rôznych tabuliek platových pre rôzne skupiny verejných zamestnancov, často veľmi podobných, tento zákon nijak nerieši. Naopak, ešte aj v rámci toho je tu taký spor, ktorý neviem, ako skončí, že kedysi dávno sa povedalo, že ešte aj v rámci tejto štátnej služby je málo mať jednu tabuľku, preto treba urobiť dve a pre zamestnancov Úradu vlády, Národnej rady, Kancelárie prezidenta a myslím, že aj ombudsmana, sa urobila špeciálna tabuľka vyššia, lebo oni sú lepší zamestnanci. Teraz to nestačí. A preto sa tá tabuľka rozbila nejakým zázračným spôsobom ešte naviac, kde teda zamestnanci Národnej rady majú dostať ešte osobitnú tabuľku a zamestnanci tých ostatných mimoriadnych orgánov majú dostať nižšiu, ale stále vyššiu, ako majú tí ostatní tabuľku. Ak si pozriete spoločnú správu výborov, tak tam je viacero pozmeňovacích návrhov schválených vo výbore v tomto smere, a pokiaľ teda viem, prechádza ešte živá diskusia, či teda, keďže máme málo bordelu v tých platových tabuľkách, tak je dobre ho ešte zvýšiť a ešte aj túto mimoriadnu tabuľku rozdeliť na dve, ako to vyzerá, že sa to aj stane. Ale to už ponechám na pani spravodajkyňu a na hlasovanie Národnej rady.
To znamená, v tomto žiadny poriadok nie je, ani nejaké znižovanie svojvôle z hľadiska toho osobného príplatku, odmien tu nie je. To už pomenovala aj pani poslankyňa Remišová, ak som ju správne počúval. To bola napríklad jedna z tých pripomienok, pán minister, ktoré som dal, teda nie vám, ale Úradu vlády, ale vy ho tu zastupujete, aby sme aspoň trochu začali zužovať tú úplnú absolútnu voľnosť, ešte aj to bolo odmietnuté.
Takže zároveň, a to je v tom hodnotení a väzbe na výkon, sa tiež nerobí nič vážnejšie. Jedna z vecí, ktoré sa zaviedli ešte pri roku 2003, bolo, že aspoň časť odmeňovania sa viazala na hodnotenie. To znamená, že ľudia, ktorí mali lepšie hodnotenie, mali dostávať vyššiu valorizáciu týchto miezd a ľudia, ktorí mali horšie hodnotenie, mali dostávať nižšiu valorizáciu miezd. Zároveň to bolo nastavené tak, že tie valorizácie sa sčítavali rokmi tak, že ak aj mal niekto smolu, že si naňho na rok zasadol nejaký šéf, alebo na dva, ale robil dvadsať rokov v štátnej službe, tak ten mu nemohol, na rozdiel pod toho osobného príplatku, to všetko zobrať, lebo jemu sa to postupne nárokovateľne kumulovalo. To zrušil, teda chcem povedať pán Richter, ale nie pani Tomanová, aby som bol korektný, pardon, že si vás občas mýlim, to zrušila pani Tomanová a odvtedy to nič nenahradilo. A nenahrádza sa to ani tu. To znamená, že my máme hodnotenie, o ktorom sa veľa hovorí v tom samotnom zákone, ale nie je naňho viazané mzdové ohodnotenie nejakým signifikantným a nárokovateľným spôsobom. To hodnotenie samo osebe je dosť zaujímavé a dovoľte mi pri ňom trošku sa zastaviť, lebo my už sme to hodnotenie mali, potom sa zrušilo za pani Tomanovej a teraz sa vracia znovu. A vracia sa v podobe, kde, keby sme neboli v Národnej rade, tak si myslím, že sme v nejakej humoristickej relácii. Lebo ten zákon hovorí, že ak v hodnotení dostane zamestnanec dvakrát po sebe viac ako, menej ako 25 bodov zo sto, tak je možné ho prepustiť. Nie povinné, ale možné. No a teraz, keď sa pozriete na to, ako sú tie body dávané, tak spolu 70 % tých bodov sa dáva za výkon a za odborné znalosti, čo v praxi znamená, že vy môžete mať nulový výkon, nulové odborné znalosti, ale pokiaľ máte všeobecné kompetencie a rád sa vzdelávate, tak máte garantované prežitie v štátnej službe. Ak mi niekto vie vysvetliť zmysel výkonnostného hodnotenia, v ktorom na prežitie v štátnej službe stačí nulový výkon a nulové odborné znalosti, tak si to rád vypočujem. Ja taký nepoznám. Ale teda po schválení tohto zákona ho bude mať legislatívne zakotvený.
Ak toto má byť ten prínos, tak jednak teda pripomínam, že sa vraciame k niečomu, čo tu bolo, ale vraciame sa k tomu v oveľa horšej podobe, ako to tu už raz bolo, čo naozaj je pomerne smutné. Zároveň sú tu také drobnosti, ktoré bolo možné napraviť, aj sme ich pripomienkovali, opäť boli odmietnuté. Poviem vám dva príklady.
Ak si pamätáte kauzu ministra Plavčana, včera sme tu o nej chvíľu hovorili, tak pán minister Plavčan porušil zákon dvoma spôsobmi. Jeden je, že v tom samotnom zákone o Študentskom pôžičkovom fonde bolo vždy povedané, že tie funkcie sú čestné. Takže si nemali čo vyplácať za ne odmeny. Ale v zákone o štátnej službe bolo povedané, že ak je niekto, že štátny zamestnanec môže byť v takýchto orgánoch len vyslaný štátom. Teda nemôže tam byť v súkromných aktivitách. A ak je tam vyslaný štátom, tak tam musí byť zadarmo, lebo to má ako súčasť svojho úväzku. Tým pádom pán Plavčan nespochybniteľne porušil aj zákon o štátnej službe, odkedy to tam je. No, neviem, či pán Plavčan alebo niekto iný sa rozhodol, že netreba takto ministrov a iných úradníkov, ktorí sa svojvoľne obohacujú, týrať, a preto v novom zákone to zakazujú, ale zakazujú to len pre právnické osoby, ktoré sú zriadené len na podnikanie. Keďže napríklad Fond na podporu vzdelávania na podnikanie zriadený nie je, keď pán Plavčan najbližšie dostane chuť a opäť raz ako úradník, teda keď nebude minister, ako úradník si trošku prilepšiť z prostriedkov tohto fondu, už to bude konečne možno aj preňho legálne. Priznám sa, že prečo sa robí takáto zmena a prečo ju odmietli ste zo zákona vyňať, tomu ja už naozaj nerozumiem, lebo som človek veľmi neparanoidný, ale iné, ako vysvetlenie plavčanovské, si tu neviem dať.
Naopak, tento zákon obsahuje 15 rokov, obsahuje povinnosť majetkových priznaní pre všetkých štátnych zamestnancov. Každý rok 40-tisíc štátnych zamestnancov vyplní majetkové priznania, ktoré každý rok nikto neskontroluje, pretože na to nie je ani kapacita, ani postup. Aj to samotné zákonné ustanovenie k tomu je v podstate nevykonateľné reálne v dnešnom zákone. Je to jedna z takých slovenských formalít, kde v mene, ani neviem čoho, buzerujeme veľké množstvo ľudí, v tomto prípade štátnych zamestnancov, ktorí to majú ťažšie sa so sťažovaním, lebo poslanci a štátni zamestnanci sa nikdy sťažovať nemôžu, nikto im to neuzná, ale teda musia oni vyplniť ten papier, ktorý je úplne nanič.
Keď sme preto navrhovali pri tomto návrhu zákona, aby sa zvážilo, že ktoré skupiny štátnych zamestnancov to musia robiť, mimo tohto zákona sme napríklad navrhovali, aby to platilo pri polícii, ale nie pri hasičoch, lebo idea, že hasičovi treba každý rok skontrolovať majetkové priznanie, lebo čo keď náhodou pri hasení tam ukradol z nejakého bytu niečo, sa mi zdá dosť absurdná, tak navrhovali sme pri štátnych zamestnancoch, aby to platilo pre vedúcich, aby to platilo pre tých, čo rozhodujú v určitých oblastiach, a plus tých, čo majú veľmi vysoké príjmy, ako myslím legálne, lebo to možno očakávať potom na významných miestach, ak majú, povedzme, viac ako 2-tisíceurové platy. Tým by sa tento počet znížil zo 40-tisíc odhadom na možno 6-, 7-, 8-tisíc. Hrozne by sa uľavilo týmto ľuďom z hľadiska byrokracie, uľavilo by sa úradom, ktoré to musia archivovať, nikto to nekontroluje a ešte by to mohlo byť medzi zamestnancami aspoň trochu populárne. Ani tomuto nebolo vyhovené, ani teda najsociálnejšou vládou, čomu už nerozumiem.
Čo týmto chcem celé ilustrovať, je, že tento zákon nevyužil dokonca ani to, že nový zákon na to, aby upratal takéto sekundárne veci, lebo to samozrejme nie sú tie najdôležitejšie, to sú len príklady toho, že ešte aj v tých sekundárnych nevidíme až taký posun.
Pokiaľ ide o etiku a o vynútenie, tak tu poviem to pozitívne, ale budem vám musieť, bohužiaľ, povedať s ale, že tento zákon zriaďuje Radu pre štátnu službu. Zriaďuje ako orgán, ktorý má nejakým spôsobom dohliadať na výkon štátnej služby, na ktorý sa budú môcť obracať aj zamestnanci, alebo tí, čo budú mať pochybnosť o tom, čo sa tam deje. A to ja považujem za krok vpred, aj keď opäť si dovolím uviesť tú historickú slušnosť, že ani keď tu bol celý Úrad pre štátnu službu na to určený, tak až toľko vody nenamútil v tejto oblasti, ale napriek tomu treba to vytvorenie rady kvitovať. A ja ho kvitujem a podporujem.
Problém je však v tom, že keď sa pozriete na dve veci, jedna vec je zloženie tej rady, ale ešte vážnejšie sú kompetencie tej rady, tak zistíte, že tá radosť je značne predčasná. V tej rade budú mať pomerne silné zastúpenie ľudia, ktorí budú mať vzťah k existujúcej vláde a k existujúcej parlamentnej väčšine, čo znamená, že asi ich ochota nejakým významnejším spôsobom rýpať do veci bude obmedzená, ale budú tam aj, bude tam aj zopár ľudí, ktorí takí byť nebudú musieť. Väčší problém sú kompetencie tej rady. Lebo tá rada, aby som to zjednodušil, nebude mať takmer žiadne kompetencie. Pretože sú dva kľúčové typy kompetencií, ktoré by boli podľa mňa zaujímavé. Jedna je kompetencia vydávať predpisy, teda určovať pravidlá. Keby rada mohla určovať pravidlá, keby ona mohla vydať etický kódex sama, keby ona mohla určovať, ako majú prebiehať výberové konania a tak ďalej a tak ďalej, vytváralo by to predpoklad, zatiaľ len predpoklad pre nejaký posun. Rada však túto kompetenciu nemá, túto kompetenciu nebude mať nikto, alebo ju bude mať Úrad vlády. Rada môže v niektorých prípadoch zákonom určených navrhovať Úradu vlády, v niektorých ani to nie, ale všetko to bude na Úrade vlády, ktorý, ako vieme, vedie vedúci Úradu vlády, ktorý, ako vieme, je menovaný vládou na návrh predsedu vlády a zatiaľ za každej vlády to bol niekto veľmi politický a veľmi politicky poslušný. Je to aj pochopiteľné vzhľadom na charakter Úradu vlády, len to je veľmi nešťastné pre tento zákon, ak potom tento človek bude zodpovedný za utvorenie pravidiel.
To isté, bohužiaľ, platí aj pre kontrolu. Rada nebude mať reálne silné kontrolné právomoci, že teda dôjde list z úradu toho a toho, že sa tam niečo deje škandalózne vo vzťahu k štátnej službe a členovia rady to budú môcť ísť vyšetriť. Opäť kontrolu práv bude mať Úrad vlády. Oni mu budú môcť dať podnet a potom čakať na to, čo dostanú. Inými slovami, predstavte si, ako keby sme mali predsedu NKÚ, ktorý je síce zvolený nezávisle týmto parlamentom, ale kontrolóri NKÚ by všetci patrili pod Úrad vlády. Vieme si asi predstaviť, ako by tie kontroly NKÚ začali po chvíli dopadať. A preto to nikto ani pri NKÚ nenavrhuje. No ale pri štátnej službe to tu máme a opäť keď sme to navrhli zmeniť v pripomienkovom konaní, bolo to zamietnuté. To znamená, nejde o nejaké prehliadnutie, ide o vedomé rozhodnutie.
No a ak sa môžem chýliť pomaly k záveru, základná otázka, ktorú si musíme položiť, je, že ak tento zákon neprináša nejaké významné zmeny v tom, ako reálne bude štátne služba fungovať, ak doterajší zákon má sedem rokov, čo v živote zákonov by nemalo byť nejak, čas na prijatie úplne nového zákona, prečo ho tu máme? Koniec koncov minister Kaliňák nový zákon o štátnej službe, dokonca ako ústavný, svojho času sľuboval najneskôr do roku 2013, si ja pamätám, bolo prvé vyhlásenie, že bude nový zákon o štátnej službe. A on dokonca chcel, aby sa to konečne odpolitizovalo ako ústavný zákon so silnými garanciami.
Tak máme dve otázky. Prečo tu ten zákon je dneska, prečo po štyroch rokoch sľubovania? A prečo ten zákon je práve taký čajový, aký je, keď chvíľu aj SMER hovoril o tom, že chce predložiť konečne niečo úplne iné? Odpoveď už stručne povedala kolegyňa Remišová, opäť ale dovoľte mi na tom ešte trošku niečo doplniť. A to je to, že jediný dôvod, prečo tento zákon prijíma, je, že by bez neho došlo v podstate k zmrazeniu eurofondov pre Slovensko. Ako bolo povedané, je to tzv. ex ante kondicionalita, čo je teda strašne hnusný pojem pre podmienku, ktorú si Európska únia dala voči Slovensku ako jednu z viacerých, nie jedinú, na čerpanie fondov, kde je, súčasťou nášho vyjednávania s Európskou úniou o tomto programovacom období bolo to, že Únia identifikovala, najmä teda zastúpená Európskou komisiou, naše slabé stránky a potom povedala, že ak tie fondy majú priniesť úspech, majú mať nejaký zmysel, tak musíte si vy urobiť tieto a tieto domáce úlohy. A jedna z tých kľúčových domácich úloh, identifikovaná Komisiou, bola práve nový zákon o štátnej službe, ale teda nie nejaký, ale taký, ktorý práve depolitizuje štátnu službu, zaručí jej kvalitu a urobí všetky veci, ktoré sú potrebné na úspešné čerpanie aj fondov, nielen pre ne. Ako vidíme, toho sme sa nedočkali. Čoho sme sa dočkali, keďže je tu deadline konca decembra tohto roku, na túto ex ante kondicionalitu, že tu ten zákon máme, bude aj schválený a všetci budú spokojní. Únia bude spokojná, že máme zákon, koalícia bude spokojná, že má eurofondy, jedine občania, myslím si, že aj poctivejší štátni zamestnanci moc spokojní byť nebudú, lebo v ich živote sa veľa k lepšiemu ani v najbližších rokoch neznemení.
Ja som pomerne eurofilný človek, ale toto považujem zo strany Európskej komisie za veľmi nedotiahnutý krok, lebo to, čo vieme aj z politiky, je, že ak na niečo tlačíte, potom už na to dajte pozor, alebo sa tomu nevenujte. Akože tento typ formalizmu, odškrtne sa nový zákon, budeme sa rok, dva tváriť, že sa tým niečo vyriešilo, a potom znovu začnú v hodnotiacich správach chodiť tie správy o nedostatočnej administratívnej kapacite, o potrebe zlepšiť kapacity ministerstiev, o tom, že korupcia aj na úrovni štátnej služby v politike je jeden z problémov čerpania fondov, sa budú znovu objavovať a všetci budú znova prekvapení, že ani tretí zákon o štátnej službe nielenže s tým nič neurobil, ale pravdepodobne to aj mierne zhoršil.
Čo s tým? Za tri minúty sa podľa mňa nedá povedať nejaký komplet nový model štátnej služby, ale jedna z vecí, ktoré si dovolím odporúčať, dovolím si odporúčať štyri veci, ktoré by malo význam urobiť, keby samozrejme bola na ne ochota čo i len trochu diskutovať, a ktoré by znateľne niečo posunuli, hoci ani žiadna zmena zákona nepriniesla sama od seba taký ten skok, veľký skok vpred. Prvá je, ktorá dokonca myslím, že je pomenovaná aj v programovom vyhlásení vlády, aj, minimálne aj strana MOST, aj strana SIEŤ a mám pocit, či aj SNS, o nej hovorili, a ten, naozaj skutočne a jednoznačne oddeliť a pomenovať a úprimne pomenovať politickú úroveň štátnej služby a nepolitickú úroveň štátnej služby. Dnes totiž máme situáciu, kde máme, my to máme v zákone, aj v tomto, aj v tom predchádzajúcom, aj v tom prvom, vždy bola oficiálne politická, oficiálne politická úroveň štátnej služby. Problém je v tom, že táto zákonná vec nemala nič spoločné s tou realitou tak, ako ju vnímali účastníci systému. To znamená, že ako som spomenul, keď je náhodou riaditeľ nejakého úradu bol zo zákona apolitický, tak ani koaličných partnerov, ani ministra nikoho to nezastavilo, že by nemal pocit, že to miesto je jeho alebo ich. To znamená, prvá vec, čo je, je potrebné túto čiaru nakresliť nanovo a nakresliť ju úprimne. To znamená, ak ju nejaká vláda chce, aby určovala jednu, dve, tri úrovne, musí to byť ochotná povedať, nemôže klamať, lebo to je to, čo máme dneska. Dnes všetci klamú, dnes sa tvárime, že pán Cseh sa na poľnohospodársku platobnú agentúru jedného dňa obrátil, lebo po dlhodobom ochranárskom nezamestnaneckom pobyte pochopil, že jeho naplnením bude byť námestníkom tejto miliardovej, ťažko odbornej agentúry. A oni sa naňho pozreli a povedali si, že lepšieho odborníka by sme nikdy nenašli, ako je tento ochrankár, dlhodobo nezamestnaný, a preto ho na to výberovom konaní vyberieme. Túto lož tu dneska musia žiť, ministerka poľnohospodárstva dneska tu bola, včera, ona musí žiť tou lžou. Keď sa jej dneska spýtate, tak ona sa musí na vás tváriť, že presne tak to zbehlo. Tam neboli žiadne politické tlaky, tam neboli žiadne nominácie, to mi neposlal Béla, alebo pán Danko, alebo nejaký okresný výbor v Dunajskej Strede, to naozaj je najväčší odborník. Táto lož rozkladá systém štátnej služby ako prvá a tejto lži by sme sa mali zbaviť, dokonca aj za cenu, že sa všetci zhrozíme. Že keď tu by tak vláda úprimne povedala, tak by sme čumeli, že kde všade siahajú až tie politické nominácie, na akú úroveň.
Druhá vec, ktorú by tu ale potom potrebovala, aby to nezostalo len pri tom, je pomenovať jasne politickú zodpovednosť. Pri všetkých týchto politických nominantoch, ktorých má byť na internete zavesení, by malo byť presne povedané, kto ich naozaj nominoval a kto za nich nesie zodpovednosť. Aby keď budú mať prúser, tak sme vedeli, ktorého ministra a ktorú stranu za to naháňať, aby sme opäť nemali ako v prípade pána Cseha, a situáciu, kde všetci hovoria, to neni naša nominácia.
Ale poviem inú situáciu mimo štátnej služby, ale úplne ekvivalentnú. Mali sme, ak si pamätáte, v rezorte dopravy, tuším, že jeden deň, alebo dva dni to bolo, šéfa jedného z obrovských štátnych podnikov, bol vymenovaný pánom ešte Brecelym, volal sa Pavúk, také nie úplne karmické meno, a to bol človek, ktorý už v tom manažmente bol za prvej Ficovej vlády a nielenže tú firmu Cargo, Cargo to bolo, dostal k rekordnej strate, ale zároveň si aj odtiaľ odniesol zlatý padák, ktorý niežeby ho zachránil pri páde, ale ktorý ho musel tak ťažiť, že keby naozaj spadol odniekadiaľ, tak ho to zabije. No a tento pán sa znovu stal generálnym riaditeľom. A keď sme na to poukázali, tak za 48 dní už zase ním nebol. Ale prečo to spomínam tu, je, že v tej chvíli ste nenašli politickú stranu, ktorá by sa k tomu prihlásila, že my sme ho tam menovali, ja, Béla Bugár, som ho tam dal, ja, Anton Danko, Andrej Danko, pardon, prepáčte, pán Danko, ja, Robert Fico, som ho tam dal. Alebo ja, minister som o tom naozaj rozhodol, je to môj človek, ak je zlý, odvolajte mňa. To by som potreboval ako druhú vec.
Tretia vec, čo by sme potrebovali, je pri tých nepolitických, pri tom rozhodujúcom zvyšku, pri tých 80, 90 % miest, ktoré by nemali byť politické a ktoré si žiadna vláda už nedovolí označiť ako politické, zobrať právomoc ich výberu tým úradom, v ktorých majú pôsobiť. Minimálne veľkú časť. A tam opäť kolegyňa Remišová spomínala Európsku komisiu, ale pomerne málo o tom hovorila, na to, že tam tak dlho pôsobila, že v Európskej komisii je to presne oddelené. Tie prvé kolá výberu robí jeden úrad, ktorý je na to špecializovaný a ktorý je politicky neovplyvniteľný. To znamená, že žiadny komisár, tu u nás by mi to nikto neuveril, že žiadny komisár na svete vám nevie vybaviť, že prejdete tými testami. Nikto. Neexistuje taký človek na svete, čo by vám to vybavil. To, že keď tými testami prejdete, keď vie ten úrad povedať, že áno, tento človek má kvality, že môže robiť od tejto úrovne vyššie, potom prichádza úloha tých manažérov a politikov. Potom samozrejme si môžu povedať, že tento viac sedí k nám, alebo dokonca sa aj lobuje, členský štát hovorí, my máme málo riaditeľov, tak mohli by ste nášho, tohto niekde dať, ale máme garantované a máme to garantované práve tým oddelením procesu výberu od politického rozhodovania, že všetci tí ľudia spĺňajú kritériá. A toto je totižto ten hlavný problém Slovenska dneska. Ja nemám nič proti pánovi Cseh alebo Csehovi, neviem teraz, ako to vyslovovať. Problém pána Cseh je, že taký človek by nemal byť zamestnaný okrem ochranárskej a vrátnickej pozície na poľnohospodárskej platobnej agentúre, a on sa ta stal námestníkom. A to pre nás všetkých znamená nielen zvýšené riziká korupcie a klientelizmu, ale absolútnu nekompetentnosť v riadení. Keby pán Cseh bol z Harvardu nabúchaný absolvent s 20-ročnou manažérskou praxou v súkromnom sektore, ktorý sa rozhodol ísť obetovať pre štát, lebo pani ministerka Matečná je jeho krstná mama a on proste to urobí pre ňu, že pôjde za jedno euro teraz tam zachraňovať štát, tak mne je to jedno.
Pokiaľ on splní všetky tie kritériá, ktoré sú, a teraz nemyslím len formálne, že dostane tie testy deň vopred, ale že naozaj oddelíme ten výber a ten nezávislý úrad, ktorý to má na starosti, ho prevetrá a povie, že okej. Mne potom nevadí, že si manažéri budú vyberať. Ale oni si musia vybrať zo zoznamu kvalitných. Dnes si vyberajú zo zoznamu svojich. Len sa musia tváriť, že je to tak.
A štvrtý, a to by bola taká čerešnička na šľahačke. Pamätám si tento nápad, už mám niekoľko rokov, a keď si pamätám, na stretnutí jedného stretnutia politikov, tak zaznelo také veľmi dlhé ticho. My máme v Trestnom zákone trestný čin machinácie vo verejnom obstarávaní. Ak dneska manipulujete verejné obstarávanie, tak nielen teda, že máte dostať pokutu, ak sa na to príde, ale máte ísť do basy. Normálne to tam je. Počet odsúdených nie je veľký, koniec koncov za aký politicko-štátny trest u nás je, ale sú nejakí. My by sme mali mať trestný čin zasahovania do výberového konania v štátnej a verejnej službe. Lebo to je úplne to isté. Štát ustanoví pravidlá, ako sa majú vyberať tovary alebo ľudia, ale to dôležitejšie, tých ľudí potom nejak nestíha. Vy keď urobíte situáciu, ktorá je naozaj, toto je z praxe, že nejaký úrad ide kúpiť štyri kubíky dreva a vy dáte nereálne nízku cenu a potom zavoláte tomu človeku, čo dal tú reálnu, čo je druhý v poradí, že keď vám dá 500 euro, tak vy sa z tej súťaže stiahnete, to je trestný čin a za to boli u nás ľudia odsúdení. Ale keď vy dáte svojim kamarátom, straníckym poberateľom alebo niekomu všetky testy, zmanipulujete výberové konanie, všetci dostanú pokyny, ako majú hlasovať a nakoniec tam príde pán Cseh, tak sa nič nestalo. To je podľa mňa absurdné, lebo to je z hľadiska toho, čo je jeden zo základných princípov trestného práva – spoločenská nebezpečnosť, je toto podľa mňa oveľa spoločensky nebezpečnejšie. A to už ešte ani nehovorím o sekundárnych dôsledkoch, ktoré je napríklad vyprázdňovanie tejto krajiny mladými ľuďmi, ktorí prestali absolútne veriť v schopnosť férového zamestnávania sa. A nielen v štáte, ale aj v mnohých iných inštitúciách. Takže keby sme tieto veci urobili, tak opäť žiadny zodpovedný človek vám nesľúbi skokovú zmenu v kvalite slovenskej štátnej služby, ale vtedy by sme sa konečne začali vydávať na nejakú cestu niekam. Inak sa budeme motať v tomto kruhu, v ktorom sme 15 rokov. Za tých 15 rokov sme mali lepšie zákony o štátnej službe, mali sme horšie zákony o štátnej službe. Mohol by som ešte hodinu tu robiť drobnokresbu, kde čo bolo lepšie, že hromadné výberové konanie už bolo za Dzurindu, potom sa zrušilo za Tomannovej, teraz sa znovu zavádza, ja som tomu rád, ale ani za toho Dzurindu to nič nezachránilo také veľké. Najmä preto, že kľúč je, pretože sa do neho napríklad až tak veľa ľudí neprihlásilo, tých skutočne kvalitných, pretože neverili v kredibilitu tohto systému. Ale bolo by to zbytočné. Pretože pokiaľ ten základ zostane, a to je to, že tu je papier, tu je zákon a tu je reálny život, a tá vzdialenosť medzi nimi je v prípade štátnej služby jedna z najväčších, aké ja na Slovensku evidujem, tak tie drobné zmeny zákonov si naozaj, že môžeme nechať. Respektíve ak nimi potrebujete zalepiť oči Európskej komisii, aby nezmrazila eurofondy, tak ako čisto cynicky to môžeme pochopiť, ale hodnotovo sa vo mne musí proti tomu zdvihnúť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem kolegovi Beblavému aj za to, že tak výstižne pomenoval situáciu vo výberových konaniach. A ja som mala veľa známych, ktorí sa ani do výberových konaní v štátnej správe nehlásili, lebo si hovorili, no však tam je už dopredu vybratý. A potom tu máme také príklady, ako napríklad pán Lazár z vodohospodárskeho podniku, ktorý bol na jeden deň zamestnaný, aby potom mohol byť vymenovaný ako generálny riaditeľ. Čiže pokiaľ sa nezbavíme takéhoto klientelizmu a politikárčenia, tak našu štátnu správu nikdy nezlepšíme
A ešte sa mi zdal veľmi dôležitý bod pri tých politických nominantov. To znamená, áno, ak je to politický nominant, tak musíme vedieť, kto je zaňho zodpovedný, kto ho nominoval a ten si má za neho niesť aj osobnú zodpovednosť. Ak mu spraví nejaký prešľap, tak by si zaňho mal niesť aj politickú zodpovednosť. A to sa mi veľmi páčilo na jednom seminári o korupcii, s predstaviteľom zo Spojených štátov sme sa bavili o politických, či sú lepšie politické nominácie alebo teda tá profesionálna správa. On hovoril o diplomatickom zbore. A on hovoril, že je pravda, že tam, je pravda, že tam je veľká časť politických nominantov v diplomatickom zbore Spojených štátov, ale s tým rozdielom, že sú vykazatelní a teda, že nesú za nich zodpovednosť tí, ktorí ich tam nominovali, a pri najmenšom prešľape on letí a prevezme za neho zodpovednosť ten, ktorý ho tam nominoval. Čiže hlavne. A majú aj veľmi rozvinutý koncept tej disciplinárnej spravodlivosti, disciplinárnej zodpovednosti. Takže, žiaľ, toto u nás stále chýba a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Toto je naozaj zákon o ukončení alebo neukončení straníckeho klientelizmu. Stranícky klientelizmus je presne to, čomu sa hovorí, že stranícki nominanti idú podľa zmanipulovaných tendrov do vysokých štátnych funkcií. Je to vlastne stranícka nomenklatúra, ktorú sme chceli zrušiť v ´89., ktorá sa zdá, že je aj 27 rokov po Novembri proste absolútne neodbúrateľná. Dokonca dneska celé strany stoja na tom a členovia strany sú v stranách preto, aby sa vyhli skutočným skúškam, skutočným tendrom. A tento zákon chce naďalej predĺžiť platnosť takéhoto klientelistického, straníckeho systému. Preto avizujem dopredu, pán minister, aj všetci, ktorí ho máte odvahu v takejto podvodníckej forme predložiť a prípadne schváliť, lebo to je podvodnícka forma. Odpolitizovanie sa nekoná, odmeňovanie uchováva voluntarizmus, zavádza sa neprehľadný počet tabuliek, výber pracovníkov ostáva spolitizovaný a ešte aj scentralizovaný pod vládu.
To isté platí, jak sa tu už hovorilo, pre kontrolu, členovia rady sú len ozdoba. Moc aj kontrola bude na Úrade vlády. A tak isto ostáva netransparentnosť tých nominácií. Čiže toto je kompletný podvod. A to chcete Európskej únii povedať, že ste sa vysporiadali s otázkou zákona o štátnej službe. Urobím všetko pre to, aby sa Európska únia dozvedela, že je to podvod, aby si to všimla a aby vláda uznala, aj vládna koalícia, že je najvyšší čas prijať poctivý zákon o štátnej službe. Vy sami ho potrebujete. Nebudú sa na vás lepiť iba polovzdelanci a kariéristi. Ľudia si budú musieť o tú definitívu zabojovať a na druhej strane, keď ju raz budú mať, tak budú pracovať tak, aby sa nedostali... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. V podstate to, čo som chcel povedať ako reakciu na pána poslanca Beblavého, už povedali moji predrečníci, pani poslankyňa Remišová a pán poslanec Budaj. Skutočne veľmi trefne a aj pútavo pomenoval hlavné problémové body tohto zákona a ja by som chcel teda poprosiť pána ministra, aby k niektorým z nich zaujal stanovisko, aby sme sa mohli kvalifikovanejšie rozhodnúť, či podporiť a keď, tak v akej podobe tento návrh zákona.
A zároveň ešte jedna malá drobná prosba, zhasla nám jedna z tých adventných sviečok, pán predsedajúci, asi ju treba zapáliť.

Ďakujem. Chcel som povedať k vystúpeniu v rozprave kolegu Beblavého to, že samozrejme bolo to veľmi fundované vystúpenie, avšak čo mi v ňom chýbalo, je vyjadrenie skutočnosti, že to, ako sa tento zákon pripravuje a čo má za skutočný cieľ, je zabezpečenie toho nezničiteľného valu podpory korupčnej vlády Roberta Fica tak, aby akokoľvek už veci sa budú v budúcnosti vyvíjať, bude táto obrovská sila, ktorá garantuje i do budúcnosti jeho pokračovanie v tejto funkcii v takej či onej podobe, aby tam vždycky bola. Aby to bola sila ľudí, ktorí sú lojálni k tomuto režimu, aby tam bola sila, ktorá je založená na tom, že sú to častokrát neschopní, ale lojálni ľudia. Lebo vieme, že tí, ktorí sú neschopní, sú lojálni len k tým, ktorí ich ustanovili na to miesto, kde sú, pretože nikde inde by neboli schopní sa uživiť na takej úrovni ako v takejto nominácii.
Ďakujem.

Chcel by som sa poďakovať pánu prezidentovi Slovenskej republiky Andrejovi Kiskovi za to, že vetoval novelu rokovacieho poriadku a teda, že ešte nie je platná a účinná, a že kolega Beblavý mohol mať 40 minútové vystúpenie, ktoré by v rámci nových pravidiel už nemohol mať, ani keby svoje vystúpenie rozdelil medzi 20 minút písomne prihlásený a 10 minút ústne prihlásený. A keďže nemá poslanecký klub, tak na tých 40 minút by sa nedostal. A myslím, že je to skvelá ilustrácia toho, ako nezmyselná je tá novela rokovacieho poriadku, lebo jeho vystúpenie, môžme s tým súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale nemalo nič, jeho dĺžka nemala nič spoločné s kultúrou alebo nekultúrou v parlamente. Jednoducho bolo potrebné to povedať a dobre, že to zaznelo.
Z vecnej stránky ja vnímam ako najdôležitejšie práve potrebu priznania hranice medzi politickými nomináciami a odborným výberom zvyšku zamestnancov. Nejaké pokusy sa robia, ale jedným z najväčších problémov je práve ten rozpor, ten dramatický rozpor, o ktorom všetci vieme, medzi tým, aká je realita a medzi tým, čo sa za realitu vydáva. Lebo môže byť legitímne, že príde minister a potrebuje si vymenovať svojich ľudí až po tú najnižšiu úroveň, ale ak to tak má byť, tak je potrebné to priznať.
Tak sa chcem spýtať aj pána ministra, že či by ste neuvažovali o niečom takom, že by sa o takýchto veciach hovorilo otvorenejšie a že by to bolo priznané aj v rámci zákona.

Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegom za faktické poznámky. Možno len doplním, že ten kľúčový problém naozaj nie je to, že by dnešný zákon alebo budúci zákon bránili aj dobrým krokom. Aj v dnešnom zákone máme Inštitút pre finančnú politiku na ministerstve financií, kde je veľmi ťažké pre kvalitných ľudí sa dostať, taká je tam súťaž a taký je tam prísny výber. Máme aj poľnohospodársku platobnú agendu a pána Cseh, ktorý sa tam môže stať námestníkom za tých okolností, ktoré sú. To je všetko v dnešnom zákone možné a minimálne z hľadiska zákona je to takzvane lege artis, ako radi hovoria právnici.
To znamená, ten nový zákon, čo je jeho najväčší problém, je, že on veľmi málo robí pre to, aby ten spodok obmedzil, aby naozaj sa nediali tie zlé veci. Tie sa ďalej diať budú v podstate v nezmenenej forme alebo teda možnože preskočia štyri bránky slalomové namiesto troch, ale nie je tam tá reálna zmena. Nuž tá by naozaj vyžadovala úplnú zmenu toho, ako sú ľudia vyberaní a len to pridá byrokraciu a zložitosť a komplikácie pre tie dobre fungujúce úrady a pre nás všetkých. A tu sa, ak môžem, špecificky aj budem venovať, čo povedal pán Baránik, ja s ním súhlasím. A preto som upozornil na ten grécky fenomén. Je naozaj, ak tá definitíva začne fungovať v takomto prostredí, tak my sa o 10 rokov môžeme diviť, že nám napriek všetkým esám, postesám a predesám (pozn. red.: narážka na reformu ESO) bude neustále rásť počet ľudí v štátnej službe, preto pre každého bude najjednoduchšie tých ľudí nevyhadzovať, však to už je v zákone, že majú definitívu, ale vždy si nájsť tých svojich. Pretože podstata apolitickej štátnej služby neni je garancia nevyhoditeľnosti. Podstata apolitickej štátnej služby je to, že prijímanie a riadenie a povýšenie sa riadi inými ako politickými kritériami. A to tu naďalej nebude, ale bude tu to, čo pomenoval pán poslanec Baránik, teda garancia vďaky tých ľudí, ktorí budú vedieť, že v konkurenčnom systéme by neprežili, ale v tomto majú minimálne garantované zamestnanie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi začať tým, čo tu už bolo spomenuté, a teda to je fakt, že tento zákon sa prijíma účelovo. Prijíma sa účelovo na to, aby mohli pokračovať v tejto oblasti eurofondy a ich čerpanie a tomu teda zodpovedá aj celkový návrh toho zákona, ktorý sa prácne opravuje aj tu v parlamente a ktorý nie je dostatočne premyslený, aj keď má aj teda svoje svetlé stránky, o ktorých sa aj tu už hovorilo. Ako dôsledok to teda bude mať naozaj nárast byrokracie a v praxi tá implementácia nebude taká, ako by pri serióznom mienení takéhoto zákona mohla byť. Keď som sa na finančnom výbore pýtal teda predkladateľa, akým spôsobom je navrhnutý plán implementácie tohto zákona, lebo toto nie je iba taký zákon, toto je zákon, ktorý by si vyžadoval veľmi rozsiahly plán implementácie, lebo sa týka prakticky celého toho súkolia fungovania štátnej správy. Keď som sa teda pýtal na konkrétny plán implementácie, tak mi bolo povedané, že štátna správa bude mať na implementáciu pol roka, to je celý plán. Skrátka, sa to schváli a štátna správa bude mať na implementáciu pol roka. To je všetko. To znamená, toto ilustruje veľmi názorne účelovosť toho zákona.
Jedna vec napríklad, len keď ju vypichnem, ktorá by sa mohla zdať drobnosťou, tak je, že sa tam spraví databáza teda zamestnancov štátnej správy, bude tam databáza nadbytočných zamestnancov, atď., a tak ďalej. V súčasnej dobe ani mnohé ministerstvá nevedia, koľko zamestnancov verejnej správy pod nich patrí. Napríklad ministerstvo školstva vám nevie povedať, koľko máme na Slovensku učiteľov, ani teda verejne zamestnaných, nie súkromných učiteľov. Sú minimálne dve databázy a každá hovorí úplne iné číslo. A tento zákon len tak úplne, úplne, úplne mimochodom hovorí, že spraví sa, že bude teda komplexná, komplexná databáza všetkých zamestnancov verejnej správy a s rôznymi podkategóriami a tak ďalej. Veď to je jeden obrovský, rozsiahly IT a iný projekt, ktorý treba dobre naplánovať a dať dokopy. Skrátka zo stavu, že ani jednotlivé ministerstvá nevedia, koľko majú pod sebou zamestnancov, chceme dospieť do stavu, kedy máme prehľad o celej štátnej, resp. štátnej správe, možno verejnej správe, je náročný, náročný proces, ktorý treba dobre pripraviť. A toto je iba malá časť toho zákona, len malá časť toho zákona.
Poďme na takú časť, ako je napríklad spomínané hodnotenie zamestnancov. No, hodnotenie zamestnancov, je mi jasné, že v praxi to bude, že sa tam nakliká, ja neviem, desať bodov, tam bude a, b, c, d v nejakých všeobecných kategóriách. Ale toto neni reálne hodnotenie, to ani netreba robiť, ak to má byť takto aplikované do praxe. Jednoducho keď chceme spraviť hodnotenie zamestnancov, tak daná organizácia musí predovšetkým vedieť svoje vlastné ciele, ktoré chce dosiahnuť. Predpokladám, že to hodnotenie bude ročné, takže aj tá organizácia si musí vedieť zadefinovať svoje ročné ciele, tieto ciele budú musieť byť špecifické, merateľné, atď., aby mali nejaký význam.
No dnes jednotlivé organizácie štátnej správy takéto ciele ročné, štvorročné zadefinované jednoducho nemajú. Takže ako vyhodnotíme toho zamestnanca, či jednoducho podľa schválených cieľov sa dopracovával k výsledku a aká bola jeho miera dopracovania sa k výsledku? Bude tam také, že bol usilovaný, a teraz ho jeho nadriadený alebo niekto bude hodnotiť, že áno, nebol. Ale čo keď robil na tom, čo keď vynachádzal koleso, ktoré už je vynájdené? Tak aká je reálna efektivita potom takéhoto zamestnanca?
Čiže máme tu ďalšiu časť tohto zákona, ktorá teda by si pri serióznej aplikácii vyžadovala radikálne zmeny v štátnej správe, zadefinovať ciele, potom merať výsledky, to znamená, že spraviť si teda celý projekt na to, ako v ktorej organizácii, keďže štátna správa je tiež rozľahlá a určite učiteľa nebude merať tak isto ako niekoho, kto spracováva eurofondy na životnom prostredí, tak jeden obrovský rozsiahly projekt na to, akým spôsobom sa merajú výsledky a spracováva sa dosiahnutie cieľov jednotlivých štátnych organizácií.
A toto sú len také dve časti toho zákona, pričom každá z nich by si vyžadovala jeden obrovský, rozsiahly, tak by som povedal, že prevratný, prevratný projekt. Takže je úplne zjavné, akým spôsobom do toho pol roka tento zákon bude aplikovaný. Bude aplikovaný preto, aby sa čerpali eurofondy, a bude aplikovaný tak, že nejako formálne skúste spĺňať v každej jednej štátnej organizácii literu tohto zákona, aby sme niečím mohli zalepiť oči Európskej komisii, že to akože, akože robíme. Bohužiaľ, ani len teoreticky mi na finančnom výbore nevedel predkladateľ povedať, aspoň nejakú osnovu akéhokoľvek, akéhokoľvek plánu. Pritom na štátnu správu sa je treba pozrieť komplexne.
Za súčasnej situácie sú oveľa závažnejšie veci, ktoré treba prednostne vyriešiť v štátnej správe, a taká tá najväčšia je, že jednoducho máme rozsiahlu a slabo platenú štátnu správu, Aj tento samotný zákon rieši tabuľkové platy, pričom tie tabuľky, čo uvádza v dvoch kategóriách, sú pod úroveň 500 euro v hrubom. To znamená, 500 eur je podľa premiéra Roberta Fica minimálna mzda, akú chce súčasná vláda v blízkom čase dosiahnuť, ale zároveň tá istá vláda plánuje dve kategórie platov pod 500 eur. Takže aj to s tou minimálnou mzdou nie je mienené seriózne, pretože tie reálne plány sú iné.
Keď len sme spomínali to hodnotenie, či vôbec má byť tabuľkové, nemá byť alebo ako tabuľkové má byť, tak si myslím, že namiesto toho tzv. neporiadku v tabuľkách by sme si skôr mali identifikovať organizácie, kde jednoducho tabuľkové platy vôbec netreba. Napríklad je tam Kancelária prezidenta. No asi v Kancelárii prezidenta netreba zadefinovávať nejaké tabuľkové platy, stačí dať rozpočet a už teda vedúci kancelárie nech si zamestná, keď chce za ten istý rozpočet 5 ľudí, keď chce za ten istý rozpočet 30 ľudí, akokoľvek to považujú za efektívne, pretože tam nie sú miesta pri okienkach ako niekde v Sociálnej poisťovni, kde, kde sa vyžaduje nejaká kontinuita, nejaké ovládanie nejakých dlhodobých procesov alebo nejakých sociálnych zákonov. Čiže keď chceme odstrániť aspoň časť toho neporiadku, tak si identifikujme organizácie štátnej správy, kde vieme zrušiť tie tabuľkové platy úplne.
Čo treba najprv teda so štátnou správou spraviť? Neefektivita je veľmi, je veľmi dôležitou črtou. Máme druhú najbyrokratickejšiu správu, štátnu správu v Európe, po Luxembursku, čo je miniatúrna krajina, takže tých by sme asi nevedeli predbehnúť, aj keby sme veľmi chceli. A je to podľa Medzinárodnej organizácie práce, nie je to, nie sú to nejaké moje výpočty. Zostalo nám to dedičstvo z komunizmu, v istých sférach sa tá štátna správa ešte ďalej rozmnožovala, rozširovala a v súčasnosti jednoducho máme absolútne nadbytočnú štátnu správu. Takže najprv je si treba identifikovať, ktoré zákony sú nadbytočné, ktoré funkcie štátu sú nadbytočné, koľko vecí robíme, že robíme jednu vec desiatimi spôsobmi, desiatimi zákonmi atď. a zredukovať, zredukovať tieto procesy.
Poviem príklad úplne taký jednoduchý, idete si zaregistrovať auto. Ťažko si je predstaviť jednoduchšiu operáciu ako registrácia auta, proste jeden jediný úkon. Ale vy si zoberiete technický preukaz, na ktorom je pečiatka ministerstva dopravy, to znamená, že ministerstvo dopravy všetky údaje z technického preukazu toho auta má v databáze. Čo musíte spraviť, zobrať ten technický, ktorý je teda z ministerstva dopravy, vyplniť si žiadosť na polícii na dopravnom inšpektoráte, vyplniť si žiadosť, kde tie isté údaje, ktoré jedno ministerstvo už má v databáze, znova, znova vypĺňate do papierovej žiadosti a následne to odovzdáte polícii a táto polícia to znova, to, čo už má štát v databáze, znova na základe vašej písomnej žiadosti to nahadzuje do nejakej svojej databázy, tie isté údaje. No, úplne jednoduchý úkon a koľko úradníkov navyše, navyše zamestnáva. A teraz si predstavte, celú tú rozsiahlu štátnu správu, kde takýchto neefektívnych procesov, a toto pritom je taký proces, ktorý je užitočný, lebo každý si asi potrebujeme, kto si kúpime auto, zaregistrovať to auto, toto je aspoň užitočný proces, aj ten sa robí úplne neefektívne. Ale keď bol audit na ministerstve financií, tak sa zistilo, že nielenže užitočné procesy sa robia neefektívne, ale že sa robia procesy, ktoré niekde začínajú, vzniká to nejakým papierom, ten papier putuje, niečo sa k nemu pridáva, pripisuje, odpisuje a na konci toho procesu to skončí nikde. To znamená, že to je proces, ktorý je nejakým zákonom, predpisom definovaný, ale on niekde začína, nemá žiaden reálny význam, prejde celým ministerstvom a končí niekde na konci bez akéhokoľvek výstupu, lebo však aj tak to nikto, taký proces alebo jeho výsledok, nepotrebuje. A takýchto procesov na tom len jednom jedinom ministerstve, ktoré si dovolím povedať, že je možno najefektívnejšie riadené zo všetkých ministerstiev, tak takých tam našli desiatky, ak to neboli stovky takýchto úplne nezmyslených procesov, ktoré niekde vznikajú niekde zanikajú, nemajú žiaden reálny, žiadne reálne opodstatnenie a žiadne reálne výstupy.
Čiže toto je najprv treba si zadefinovať a potom možno zistíme, že nám stačí desatina štátnej správy, pretože nemusí jeden úradník vypisovať do technického preukazu údaje na ministerstve dopravy, potom to nemusí prejsť žiadateľom a potom to nemusí niekto nahadzovať na polícii, ktoré patrí, ktorá patrí pod ministerstvo vnútra.
Čiže zadefinujme si najprv toto a potom zistíme, že pred tým, ako budeme vytvárať rozsiahle databázy, ucelené, zamestnancov a tak podobne, tak tých zamestnancov bude oveľa, oveľa, oveľa menej a celá tá štátna správa bude oveľa, oveľa jednoduchšia a tým pádom aj takýto zákon sa bude dať spraviť oveľa kvalitnejší a implementácia toho zákona následne na štíhlu a efektívnu štátnu správu bude neporovnateľne ľahšia a pri tomto zákone potom nebudeme musieť debatovať o toľkých eventualitách a detailoch.
Dám ako príklad napríklad aj Škandináviu, lebo Škandinávia sa vždy uvádza ako nejaký, ako nejaká oblasť s bezbrehým socializmom, ktorá zázračne, napriek bezbrehému socializmu, funguje. No, sú tam vysoké dane z príjmu fyzických osôb. Keď sa pozrieme na firemné dane, tie sú také ako u nás, v Nórsku je vyššia daň a napríklad vo Fínsku je nižšia daň firemná, ale čo sa týka štátnej správy, tak tam sú veci, ktoré aj inde na Západe patria pod štátnu správu, tak tam sú outsourcované súkromným firmám databázy aj štátnych zamestnancov a veľa procesov zo štátnej správy je outsourcovaných, je to elektronizované a outsourcované súkromným firmám. Čiže opäť, ak chceme naozaj spraviť tú štátnu správu efektívnou, spravme si jej porovnanie, spravme si aj porovnania. A možno niečo také budem robiť cez Parlamentný inštitút, porovnanie toho, aké zákony a teda akým spôsobom je outsourcovaná štátna správa v Škandinávii, vo Švédku a v ďalších krajinách a implementujme niečo z toho. A opäť budeme potrebovať oveľa menší počet štátnych zamestnancov a oveľa menej problémov s tým spojených budeme musieť vyriešiť.
U nás bola takou premárnenou šancou tá reforma ESO, ktorá nám, bohužiaľ, zvýšila náklady na administratívu, lebo teraz sú vyššie, ako boli pred ňou, zvýšila nám počet štátnych zamestnancov. A pri tejto príležitosti opäť raz spomeniem to, čo som hovoril na začiatku, pretože keď sme sa ministra Kaliňáka, za ňu zodpovedného ministra, pýtali, že aký bol počet štátnych a verejných zamestnancov pred a aký po, a teda ak tvrdí, že reforma zefektívnila, tak o koľko zredukovala štátnych zamestnancov a verejných zamestnancov, odpoveďou bolo, že po prvé, efektivita sa nemusí dosahovať iba redukciou počtu zamestnancov a po druhé, absolútne sa nedá povedať preto, že sa menili kategórie zamestnancov, nejakú databázu má ministerstvo vnútra, nejakú databázu svoju má ministerstvo financií a tak ďalej. Čiže týmto chcem ešte poukázať v praxi na to, že tento zákon, tento návrh zákona nie je mienený seriózne, je to veľmi účelový návrh zákona, pretože len taký projekt, ako danie si dokopy toho, koľko vlastne máme zamestnancov a ich presná evidencia roztriedi do kategórií, by si vyžadovalo veľký projekt, ktorý sa vôbec nechystá, pretože tá štátna správa má podľa vyjadrenia predkladateľa nejako implementovať do pol roka ten zákon.
Takže ešte raz len zhrniem, veľa iných vecí sa dá urobiť so štátnou správou tak, aby sme mali štíhlu, efektívnu štátnu správu. A to neznamená horšie služby ľuďom, naopak, keď je štíhla a procesy sú efektívne, tak s materskou netreba behať, keď sa vybavuje, od jedného úradu k druhému, ale sa jednoducho jedným alebo teda pár klikmi vybaví od počítača, a prinajhoršom keď teda nechce robiť s počítačom, tak si to na jednom mieste vybaví veľmi, veľmi ľahko a nemusí behať od jedného úradu k druhému. Takže toľko k tomu. Rozmýšľajme nad tým, ako implementovať veci, ktoré vedú k reálnej efektivite, a takýto účelový zákon, si myslím, že je lepšie nepredkladať.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Rečník hovoril o tom, aké sú dôsledky zákona, ja k tomu dodám, že hlavným dôsledkom je ilúzia. Za prvé, v ilúzii budú zamestnanci, že teraz už majú definitívu a nebude do nich politika zasahovať. Nie je to pravda, zákon to negarantuje. V ilúzii, poriadnej, má byť Európska únia, lebo má uveriť, že na Slovensku vláda prerušila stranícky klientelizmus. A takisto verejnosť, v ktorej sa bude rozprávať, že tento zákon to dokáže. Nie je to pravda, Úrad vlády bude mať väčšie kompetencie, aj kontrolné, aj výkonné, než bude mať samotný úrad.
A ako som už povedal, je našou občianskou povinnosťou upozorňovať aj verejnosť, aj Európsku úniu, že toto je ilúzia. Zákon ste chystali skoro tri alebo štyri roky. Z diaľky, keďže toto je naozaj zákon roka, toto je zákon desaťročia, toto bola podmienka acqui communautaire pre vstup Slovenska do Európskej únie. A vtedajšia vláda Mikuláša Dzurindu do roka túto podmienku zrušila. Teraz ste mali šancu to napraviť a ukázať, že vám ide naozaj o odpolitizovanie verejnej a štátnej správy. Zatiaľ tento zákon je ilúzia, predstierate, že vám o to ide, a je našou povinnosťou na to upozorniť. Dodám ešte, že jednou veľkou ilúziou je, že ešte aj toto predstieranie by sa implementovalo do šiestich mesiacov. To len ilustruje, že to vôbec nemyslíte vážne.

Pán poslanec Rajtár upozornil na ten náročný proces implementácie celého zákona o štátnej službe. Zákon o štátnej službe napríklad predpokladá vytvorenie registra, a to nielen tak, že vytvorenie registra, v prvom rade by to mal byť jeden centrálny register. Dúfam, že nebudeme tvoriť niekoľko, viac ako desať samostatných sektorových registrov. Čiže vytvorenie jedného registra, kde budeme zhromažďovať všetky údaje, kde tie údaje budeme sledovať, vyhodnocovať, nejakým spôsobom budeme z toho vyvodzovať celú koncepciu riadenia personálnych kapacít v štátnej správe. A toto všetko, no chcela by som vidieť, ako to budeme do polroka implementovať. Ak to má byť hotové do polroka, tak to bude asi veľmi šlendriánsky urobené.
Tu by som ešte chcela upozorniť na to, že aj správa OECD o stave verejnej správy na Slovensku nás upozorňuje na to, že riadenie ľudských zdrojov vo verejnej správe vo všeobecnosti, teda nielen štátnej, ale aj vo verejnej správe, je na veľmi slabej úrovni. Neexistuje prehľad, akých zamestnancov potrebujeme, aké miesta nám budú chýbať, aká je veková štruktúra, kde máme slabiny.
Ešte jedna taká zaujímavá štatistika, že odmeny zamestnancov napriek tomu, že v podstate máme veľmi, máme jeden z tých vyšších počtov zamestnancov, ktorí sú zamestnaní v štátnej správe z vyspelých krajín OECD, na druhej strane odmeny zamestnancov sú jedny z najnižších zo všetkých krajín OECD, tvoria 7,7 % HDP. Čiže znamená, že ich máme veľa, ale sú tak slabo platení, sú tak slabo platení, že ťažko do tej štátnej správy dostaneme schopných ľudí. Tak dúfam, že sa ministerstvo bude venovať aj tomu, ako motivovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)