11. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, najprv by som vám chcela poďakovať za ústretovosť pri mojej včerajšej požiadavke, aby tento bod programu bol načasovaný na konkrétny čas a dátum. Ďakujem vám veľmi pekne. Veľmi si to vážim.
Dovoľte mi teraz predstaviť svoju prvú legislatívnu iniciatívu, ktorá sa týka pre mňa, prirodzene, vysokých škôl. Na vysokoškolskej pôde som strávila posledných 12 rokov ako študentka, stážistka, doktorandka, neskôr ako vyučujúca a od roku 2013 ako prodekantka, teda členka vedenia fakulty. Študovala som, učila aj pracovala na rôznych akademických projektoch doma i v zahraničí, takže si dovolím povedať, že vysokoškolské prostredie je mi známe a za tie roky som si stihla všimnúť a uvedomiť mnohé silné, ale, žiaľ, i početné slabé stránky slovenského vysokého školstva.
Pravdepodobne sa mnohí zhodneme na tom, že slovenské, a nielen vysoké, školstvo sa nenachádza v stave, v akom by sme si ho želali mať. O to viac ma teší, že sa stalo prioritou tejto vlády toto programové volebné obdobie, že na verejnú diskusiu už prichádzajú prvé výsledky okrúhlych stolov a rokovanie expertných skupín pod patronátom ministerstva školstva. Ministerstvo školstva v budúcom roku sľubuje aj, že vyjde rozsiahla novela zákona o vysokých školách, ktorá by mala komplexnejšie riešiť problémy, ktoré slovenské vysoké školstvo má a posunúť ho vpred.
Prečo teda predkladám návrh novely tohto zákona už teraz? Jej zámerom je totiž adresovať dva problémy, dva nedostatky, ktoré môžu byť odstránené pomerne rýchlo a jednoducho, a myslím si, že nie je dôvod čakať na to celý rok.
Prvý z týchto nedostatkov je riešený v bodoch 1 a 2 predkladanej novely zákona. Konkrétne ide o problém nejednoznačnosti ohľadne nezlučiteľnosti funkcií najvyšších predstaviteľov vysokých škôl, ktorá, žiaľ, v mnohých prípadoch vedie až ku konfliktu záujmov. Navrhujem preto vymedzenie nezlučiteľnosti ustanoviť priamo zákonom tak, aby dekan či rektor na vysokej škole nezastával inú vedúcu funkciu na tej istej či inej vysokej škole. Funkcia rektora i dekana je plnohodnotným významným postom, preto vyžaduje plné pracovné nasadenie a necháva len obmedzený priestor pre inú pracovnú realizáciu. Je v záujme vysokej školy, aby jej vedúci predstaviteľ venoval plnú pozornosť pracovnému výkonu na mieste, kde zastáva vedúcu funkciu. Novela nezakazuje pracovný pomer s inou verejnou, štátnou či súkromnou vysokou školou, iba jednoznačne oddeľuje riadiace funkcie od ostatných pracovných povinností a náplní vysokoškolského pedagóga, ktorých medziuniverzitný transfer je často skôr pozitívny. Naopak, viacnásobný výkon vedúcej funkcie býva kontraproduktívny.
Osobne som toho názoru, že je potrebné zamedziť kumulovaniu vedúcich funkcií v rukách jednej osoby. Dôsledkom tohto negatívneho fenoménu je okrem diskutabilnej schopnosti reálneho plnohodnotného výkonu, žiaľ, i klesajúca transparentnosť. Ako totiž môžeme garantovať transparentné, efektívne a spravodlivé riešenie riadenia inštitúcie, v ktorej tá istá osoba zastáva dve funkcie, ktoré sú vo vzájomne nadriadenom či podriadenom vzťahu? Ako príklad možno uviesť kumuláciu funkcií dekan a vedúci katedry na tej istej vysokej škole. Vedúci katedier sú spravidla priamo podriadení dekanom. On kontroluje ich činnosť, jemu sa zodpovedajú ako priamemu nadriadenému, on ohodnocuje ich výkon napríklad aj určením výšky ich osobného príplatku, ktorý môže dosahovať výšku, tak ako v iných sférach štátnej a verejnej správy, až 100 % základného tabuľkového platu. Ak je však jeden z vedúcich katedier zároveň dekanom, potom sa zodpovedá sám sebe, kontroluje sám seba a tak isto aj ohodnocuje sám seba. Môžeme to nazvať, ako chceme, ale pre mňa to stále zostáva konfliktom záujmov. V takomto prípade je ten konflikt záujmov azda najvypuklejší, no žiaduce nie sú ani kombinácie iných funkcií s funkciou dekana či rektora či už na tej istej, alebo na dvoch, alebo viacerých rôznych vysokých školách. Som presvedčená, že naše vysoké školy, najmä tie, ktoré sú financované z verejných zdrojov, si zaslúžia, aby ich najvyšší predstavitelia rektori a dekani venovali plnú a nedelenú pozornosť výkonu svojej funkcie, podobne ako riadiaci pracovníci v štátnej správe či vrcholoví manažéri v súkromných firmách, a to o to viac, že práve v ich rukách sa nachádza budúcnosť a smerovanie vysokoškolského vzdelávania tohto národa.
Druhá časť predkladanej novely zákona, upravená v bode 3, je možno zdanlivo marginálna, ale má svoj význam i opodstatnenie. Dovoľte mi objasniť vám prečo. Podľa zákona sa štátnicová komisia musí skladať z minimálne štyroch členov, v praxi sa často skladá aj z viacerých najmä pre prípad, aby bola uznášaniaschopná, ak by niektorý z jej členov ochorel alebo sa nedostavil, alebo aby bol každý čiastkový predmet štátnej skúšky príslušne pokrytý vyučujúcim. Ráno sa komisia dostaví, začne skúšať, no nezriedka sa potom stane, že sa jej členovia vzdialia z rôznych dôvodov na rôzne dlhý čas a v miestnosti zostanú v tom lepšom prípade možno dvaja skúšajúci. Komisia sa potom opäť stretne, vyhodnotí výsledky štátnych skúšok, jej členovia sa podpíšu pod príslušné protokoly, ale to stále nič nemení na fakte, že pri niektorých odpovediach študentov bola prítomná možno menej ako polovica členov štátnicovej komisie. Takýchto prípadov som bola sama svedkom, často som o nich počula od študentov a dokonca aj od jedného kolegu z inej univerzity, kde riešili práve podnet od študenta, ktorý kritizoval podľa jeho názoru nedostatočnú objektívnosť štátnej skúšky práve z uvedeného dôvodu.
Ja osobne nie som zástancom štátnych skúšok v podobe, v akých sú, v akej sú zaužívané momentálne na Slovensku. Zdá sa mi zbytočné skúšať študenta opätovne z tej istej látky, z ktorej už predtým úspešne zložil skúšku. Väčší zmysel vidím v tom, aby sa zvýšená pozornosť venovala diplomovej práci a jej obhajobe, ktorou by sa štátna skúška mohla plne nahradiť. Keďže však štátne skúšky máme a hodnotíme na nich vedomosti študenta a nie jeho schopnosť autonómne rozmýšľať a uplatňovať poznatky v praxi, pripisuje sa im kľúčový význam, preto je nevyhnutné, aby bol garantovaný ich objektívny a seriózny priebeh. Štátnice sú posledným krokom pred získaním titulu, ktorého hodnota má byť podmienená serióznym a riadnym preskúšaním. Preto ak od študenta očakávame, že sa na skúšku seriózne pripraví a že predvedie presvedčivý výkon, na základe ktorého mu bude na celý život udelený titul, je nevyhnutné, aby rovnako seriózne k štátnym skúškam pristupovala aj komisia, aby mal študent istotu, že jeho odpoveď bude ohodnotená dostatočne objektívne a spravodlivo na základe dostatočného počtu názorov a hodnotení.
Preto navrhujem, aby zákon stanovoval nielen minimálny počet členov komisie pre štátne skúšky, ale aj to, že v čase skúšania musia byť v miestnosti prítomní minimálne traja jej členovia.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ďakujem vám za pozornosť, ktorú ste venovali môjmu vystúpeniu. Na záver mi dovoľte povedať, že túto novelu nepredkladám s tým, že by to malo byť niečo, čo nejako zásadne takpovediac vytrhne z biedy naše vysoké školstvo. Som však presvedčená, že aj malé kroky po správnej ceste sú krokmi, ktoré majú zmysel, a že krok k transparentnejšiemu riadeniu vysokých škôl, ako aj krok k zvýšeniu objektivity hodnotenia štátnych skúšok sú opatreniami, ktoré nás možno o malý kúsok ale priblížia k želanému stavu. Verím, že ho raz spoločne dosiahneme. Za seba vám môžem sľúbiť, že toto určite nie je moja posledná legislatívna iniciatíva v tejto oblasti.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, pánovi poslancovi Dušanovi Čaplovičovi. Nech sa páči, pán poslanec.

Dobrý deň prajem. Vážený pán predsedajúci, pán podpredseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku, ktorým som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona pod tlačou 327, predložiť informáciu tejto novely návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 27. januára 2017 a gestorský výbor do 30. januára 2017.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.

Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku.
Nech sa páči, pán poslanec Štarchoň.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, vážené dámy, páni, poslankyne, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, hneď v úvode by som chcel povedať niekoľko slov zo svojej poslaneckej praxe. Ako elév som sa mal možnosť stretnúť doteraz s tromi typmi zákonov, ktoré tu boli predkladané. Prvý typ účelový, druhý typ naprávajúci nedostatky predchádzajúcich zákonov a tretí typ zmysluplne riešiace zákony, ktoré sa sústreďovali predovšetkým na aktuálne problémy občanov, prípadne ďalších organizácií alebo inštitúcií alebo problémy vyplývajúce z členstva Slovenska v rámci medzinárodných organizácií a inštitúcií. Pomer medzi tými prvými dvomi a tým posledným, tretím bol asi tri štvrtiny účelových zákonov a zákonov naprávajúcich predchádzajúce nedostatky už schválených v minulosti zákonov a možno tá posledná štvrtina sa venovala práve tým problémom, ktoré boli relevantné.
K nim však musím pridať ešte ďalší typ zákona a ten typ zákona je v podstate predkladaný v tomto návrhu. Je to redundantný zákon. Prečo redundantný, vysvetlím neskôr. Na základe nie emocionálnych, ale racionálnych faktov, to znamená, že konkrétne skutočnosti, ktorými budem argumentovať.
V prvom rade ešte pred tým, ako začnem argumentovať, trošku osobne. Je mi veľmi sympatická vaša zanietenosť a snaha naprávať veci a rád sa k vám pridám, lebo tých problémov v rámci nielen vysokých škôl, ale všeobecne v rámci školstva je množstvo. A v tomto prípade ale však chcete otvárať dvere, ktoré už sú dávno otvorené. Dvere, ktoré jednoducho v tomto prípade vítajú každého, kto chce riešiť niektoré z tých problémov, s ktorými ste sa počas vašej praxe stretli.
Ja mám viac ako 20-ročné skúsenosti a s takými skutočnosťami, ako ste tu vy prezentovali, ak by som sa aj bol býval stretol, mal som ich možnosť napraviť. Ale k tomu sa dostanem úplne v závere.
Poďme teraz na tie dôvody, prečo tento návrh zákona vnímam ako redundantný, prečo tento návrh zákona vnímam ako nedopracovaný, prečo tento návrh by som určite sa snažil navrhovateľke predložiť na ďalšie dopracovanie.
Poďme najprv k samotnému návrhu zákona. Ja som si tu vybral niekoľko jednoduchých bodov, to znamená, že to je prvá skupina dôvodov, samotný návrh zákona. Prečo sa tento návrh týka len verejnej vysokej školy, prečo sa netýka aj súkromných vysokých škôl, prečo sa netýka aj štátnych vysokých škôl? Je zameraný výhradne na verejné vysoké školy. V dôvodovej správe som túto informáciu nenašiel, prečo práve verejné vysoké školy, žiadne informácia v dôvodovej správe nebola.
Ďalší problematický okruh sa týka samotnej terminológie "iná funkcia vedúceho zamestnanca". Kto je vlastne iný vedúci zamestnanec? Áno, môže to byť aj vedúci katedry, môže to byť vedúci ústavu, môže to byť prednosta dokonca. Na Univerzite Komenského v Bratislave máme Lekársku fakultu a naozaj si neviem predstaviť, že by sme sa snažili striktne oddeliť niektoré pozície. Ale napriek tomu tu v tomto momente je citeľný ďalší aspekt a ten aspekt je veľmi jednoduchý, a to je dosah tohto návrhu zákona na Zákonník práce. Predstavme si veľmi jednoduchú situáciu. Som vedúci katedry a snažím sa ašpirovať na pozíciu dekana alebo rektora, idem do volieb, lebo samozrejme, že v tomto prípade výsledok ovplyvňuje predovšetkým, nieže predovšetkým, ale akademický senát, v prípade rektora samozrejme, že rektora vymenúva a odvoláva prezident, ale tiež na základe volieb v rámci akademického senátu univerzity, resp. vysokej školy. A predtým mám uzavretý pracovný pomer. Prešiel som výberovým konaním, som vedúci katedry, mám uzavretú zmluvu napríklad na štyri roky. A teraz sa niečo stane, som už dajme tomu rektorom, som úspešne zvolený, vymenovaný a teraz sa stane napríklad, že senát ma odvolá alebo sa stane iná skutočnosť. Jednoducho prídem na to, že chcem sa venovať ďalej svojej práci a vzdám sa funkcie rektora. Aj to je možné, podobne ako v prípade dekana. Akým spôsobom budem mať garantovaný návrat do tej pozície, v rámci ktorej som bol? Prirodzene, dá sa to riešiť, ale tento návrh zákona túto situáciu nerieši.
Ďalší veľmi dôležitý aspekt. Všetky tieto problémy riešia či už univerzitné štatúty, alebo, naopak, ich riešia štatúty jednotlivých fakúlt.
Ďalší problém, ktorý je tu veľmi spomínaný, teda explicitne je tu uvedený dokonca, je to ten tretí bod, prítomnosť najmenej troch členov štátnej komisie počas konania štátnej skúšky. Áno, súhlasím s tým, ale veď to riešia študijné poriadky, tam nie je žiaden dôvod explicitne kvôli tomu vydávať návrh zákona a schvaľovať nový návrh zákona, ktorý je absolútne redundantný. To znamená, že nie je tu žiaden dôvod.
Ďalší problém, tento návrh zákona nerieši retroaktivitu. Retroaktivita predpokladá sa tam v čl. II, že tento zákon nadobúda účinnosť 1. marca 2017. Čo doterajší rektori, čo doterajší dekani, majú dať výpoveď alebo akým spôsobom sa bude riešiť tento problém, pokiaľ pôsobia na iných funkciách, ako je pozícia rektora alebo dekana?
S čím môžem s daným návrhom súhlasiť, alebo teda v čom súhlasím s daným návrhom, že explicitne odčleňuje jednu skutočnosť, a to, aby som bol presný, nezlučiteľnosť, nezlučiteľnosť funkcií prorektora, dekana, prodekana, kvestora, tajomníka fakulty s inou funkciou vedúceho zamestnanca na inej vysokej škole a s funkciou rektora, resp. dekana a prodekana na inej vysokej škole. V tomto prípade naozaj tento návrh zákona má zmysel a opodstatnenie.
Ale tu už pristupujem v podstate do druhej skupiny problémov, pretože okrem retroaktivity, okrem prekryvu so Zákonníkom práce, okrem problémov toho, že tieto skutočnosti explicitne sú riešené v štatútoch vysokých škôl, v tomto prípade verejných vysokých škôl, lebo tohto tento návrh zákona sa týka práve verejných vysokých škôl, tak aj študijných poriadkov. Načo nám je takýto návrh zákona? Je to redundantný návrh zákona. Návrh, ktorý v podstate nerieši prakticky nič, čo by sa nedalo riešiť aj v súčasnosti.
No a potom tu mám druhý okruh dôvodov, prečo tento návrh zákona považujem za redundantný. A je to politický kontext predkladaného návrhu zákona. Prečo práve politický kontext? Nuž to je veľmi jednoduché. Pani navrhovateľka to tu sama povedala, minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pán Peter Plavčan jednoducho prezentuje snahu v najbližších mesiacoch predložiť komplexnú novelu zákona o vysokých školách. Prečo nepripomienkovať a prečo nevstupovať do samotného procesu tvorby tejto novely, kde všetky tieto skutočnosti sa môžu riešiť? Samotný predpokladaný návrh účinnosti tohto návrhu je predsa 17. marca, pozriem, 17. marca, teraz nie som si istý, á, 1. marca 2017, ale sedemnástka tam aspoň bola. To znamená, že v tom štádiu rozpracovanosti, v ktorom sa novela zákona o vysokých školách nachádza, bude možno už aj celý priestor na ďalšie návrhy a podnety, možno už ukončený a jednoducho tam môžu byť tieto návrhy aj predložené.
Samozrejme, je tu ďalší problém a o tomto probléme sa ako keby ani veľmi nehovorilo alebo sa čiastočne zakrýval tento problém, a to je, že ide o vedomé narušenie akademickej samosprávy. Pretože v tomto prípade zákon, aktuálne platný zákon o vysokých školách jednoznačne definuje rozsah samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy, zámerne hovorím o verejnej vysokej škole, pretože návrh sa týka verejných vysokých škôl, kde do samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy patrí okrem iného aj vnútorná organizácia, uzatváranie zmeny a zrušovanie pracovnoprávnych vzťahov a určovanie počtu a štruktúry pracovných miest na vysokej škole. A zároveň zákon o vysokých školách jasne vymedzuje, že pôsobenie rektora je nezlučiteľné napríklad v študentskom akademickom senáte, alebo, ako to aj vy uvádzate v dôvodovej správe, sú tam jasne zadefinované podmienky výkonu vicerektora alebo dekana. Navyše v rovnakom zákone podľa § 15 Vnútorné predpisy verejnej vysokej školy v čl. I je jasné zadefinované, že verejná vysoká škola vydáva okrem iného aj tento vnútorný predpis, ktorý túto problematiku rieši, a to je štatút verejnej vysokej školy. Čiastočne táto problematika môže byť upravená aj v pracovnom poriadku či v organizačnom poriadku verejnej vysokej školy, lebo primárne je to vec štatútu.
Toto sú teda dôvody v druhej skupine, to znamená, že prečo práve v tomto momente. A druhý dôvod, nemyslí sa tým na samotnú akademickú obec a akademickú samosprávu.
Tretí okruh problémov, ktorý tu je, samotná dôvodová správa. So zanietením som si vypočul jednak návrh predkladateľky a aj jej osobný komentár a k tomu skúsim povedať teda tiež pár slov. Koľko prípadov ste zdokumentovali počas vašej praxe, ktoré by sa týkali buď prvého, druhého alebo tretieho bodu? Keď sme pri treťom bode, orientovaný práve na zloženie štátnicových komisií a ten minimálny počet prítomných členov, tak ja si dovolím vám zacitovať z jedného vnútorného predpisu č. 8/2015, úplné znenie vnútorného predpisu č. 8/2013 Študijný poriadok Univerzity Komenského v Bratislave v znení dodatku 1 a dodatku 2, kde je explicitne uvedené: "Komisia je uznášaniaschopná, ak je prítomný jej predseda a aspoň dvaja členovia."
V tej dôvodovej správe, mne počas viac ako 20-ročnej skúsenosti sa nestalo to, že by niektorá z komisií v zmysle aj tohto ustanovenia nebola uznášaniaschopná. Dokonca v prípade zloženia členov komisií vždy navrhujeme nielen predsedu komisie, ale aj podpredsedu komisie, ktorý preberie práva predsedu, pokiaľ náhodou v tom momente nemôže byť prítomný na štátnej skúške. Dôvody sú veľmi jednoduché. Štátne skúšky niekedy začínajú o pol ôsmej, o ôsmej, končíme niekedy v neskorých večerných hodinách, nemôžete očakávať, že ten človek bude rádovo možno 8 až 10 hodín fyzicky sedieť na jednom mieste, a nikdy sa nestalo to, aby tam neboli prítomní traja členovia. To znamená predseda, podpredseda, alebo teda buď predseda, podpredseda a k tomu dvaja členovia štátnej skúšky. Pokiaľ sa tá situácia vyskytla, tak počas toho momentu sme prerušili štátnu skúšku a pokračovali sme až v tom momente, keď sme boli uznášaniaschopní.
Ja sa teraz pýtam, sama ste tu povedali, že ste prodekankou, ste teda členkou vedenia, sama ste nám tu hovorili o situáciách, keď ste videli, ako toto nebolo dodržané. Mám doplňujúcu otázku, čo ste spravili pre to, aby došlo k náprave? Mohli ste predsa ako členka vedenia priamo dať konkrétne návrhy vedeniu, dekanovi či dokonca rektorovi. A nielen ako prodekanka, ale ako členka štátnicovej komisie, to znamená, že to sa nevylučuje, to znamená, že toto je naozaj problém, ktorý sa dá riešiť.
Navyše problémy, ktoré sa týkajú prvého a druhého bodu nezlučiteľnosť funkcií, nuž o koľkých rektoroch vieme, že by boli prodekani? Poznáte takého, ak hovoríme o verejných vysokých školách? Ja takého nepoznám a ani som sa s niečím podobným nestretol.
Toto sú v podstate tri základné okruhy dôvodov, prečo nemôžem súhlasiť s tým, aby tento návrh zákona bol predkladaný v tej podobe, v akej predkladaný je.
Na prvý pohľad je to totižto krásne zrozumiteľný, jasný zákon. Dokonca nemá žiaden negatívny vplyv na štátny rozpočet. Nezainteresovaný človek by mohol povedať, áno, takto by to malo byť. Ale pointa je v tom, že doterajšia legislatíva túto problematiku po prvé rieši, po druhé v najbližšom období sa bude meniť, po tretie, pokiaľ tieto problémy boli evidované, dali sa riešiť úplne iným spôsobom priamo tam, kde aj vznikli. Kvôli tomuto nemusíme predkladať návrh zákona.
No a možno posledné slová, posledné vety. Veľmi rád sa budem spolupodieľať na ďalších návrhoch, ktoré sa budú týkať nielen systému vysokoškolského vzdelávania na Slovensku, ale aj ďalších okruhov. V tomto prípade nie je žiaden dôvod, aby sme sa členili na opozíciu a koalíciu. V tomto prípade sa jedná o to, aby sme naozaj našli čo najrelevantnejšie riešenia, ako dostať Slovensko na úplne inú kvalitatívnu úroveň systému vzdelávania na všetkých, alebo teda vo všetkých oblastiach.
V tomto momente však musím povedať len jednu vec, a to je posledná, a to, že skutočne navrhujem vrátiť návrh zákona navrhovateľovi na dopracovanie. Z môjho pohľadu v tejto podobe naozaj neviem si predstaviť, že by bol schválený a aké priame i nepriame konzekvencie, možno i počas možno iba niekoľkých mesiacov, by z toho vyplývali.
Vďaka.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Na vystúpenie pána poslanca sú štyri faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Fedor.

Áno, pán poslanec, ja patrím do tej kategórie ľudí, pre ktorých je tento návrh zákona jasný a zrozumiteľný, pretože podľa môjho názoru sa netreba do detailov vyznať v problematike fungovania vysokých škôl, aby sa odpovedalo na tie dve vaše zásadné otázky, a to prvé, že prečo sa to týka práve verejných vysokých škôl. No pretože sú to verejné prostriedky a si myslím, že tu je evidentný verejný záujem, aby sa tým zaoberalo aj na úrovni, na ktorej sa to zaoberať má, a teda aj na úrovni parlamentu.
No a po druhé, keby asi k takým prípadom nedochádzalo, teda ku kumulácii funkcii, tak by takáto novela zákona zrejme ani v parlamente nebola. Ja to považujem za príspevok k prehľadnejšiemu riadeniu vysokých škôl. A zároveň je evidentné, že ak niekto zastáva dve funkcie, pričom jedna z nich je podriadená tej druhej, to sa nedá nazvať inak ako konflikt záujmov. A ten snáď nebudeme nikto z nás obhajovať, pán kolega.
Ja si cením príspevok pani poslankyne ako príspevok k lepším vysokým školám, ako vysokým školám, kde sú prehľadnejšie väzby, ako príspevok k rozhýbaniu stojacích vôd našich vysokých škôl, ktoré najmä na funkcionárskej úrovni často slúžia ako odkladište pre zberateľov funkcií. Kde nepúšťajú do riadenia vedenia mladých, zanietených, ktorí prinesú novinky, modernizáciu a nielen na technologickej úrovni našich vysokých škôl, pretože to iste potrebné je.
Naše školy fungujú tak, že stagnujú v porovnaní s inými, v porovnaní so svetom, nehýbu sa vpred. Potrebujeme to zmeniť a toto považujem za dobrý príspevok správnym smerom. Nemusí to byť zásadná zmena, ale je to malý dobrý krok a správnym... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Samozrejme, dalo by sa diskutovať o tom, že ten zákon sa má vzťahovať na všetky druhy vysokých škôl, pretože nielen to, že jedny používajú verejné zdroje, je nosným prvkom. Rovnako nosným prvkom je to, že tituly získané na všetkých školách majú byť rovnocenné v zmysle korektného spôsobu. To znamená, áno, tomu zákonu chýba rozšírenie na všetky vysoké školy.
Ale napriek tomu by som bránil predkladateľku, pretože viete, pán kolega, ten argument, že však na to máme štatúty univerzít a vysokých fakúlt, na to máme študijné poriadky. No, ono je to tak, keď je niečo zákonom, tak je to zákonom, keď je to študijným poriadkom, je to nepochybne podzákonnou záležitosťou.
Drobný príklad uvediem. Všetci vieme, že angličtina sa stala lingua franca, že je to tá reč, s ktorou sa vo svete dorozumieme. Samozrejme, že vieme, že mládež potrebuje vzdelanie v jazykoch, to sme vedeli posledných 20 rokov. Pamätný výrok Ladislava Kováča na námestí SNP v novembri 1989 bol: "A, študenti, teraz choďte domov a učte sa anglicky." Veľmi múdry výrok. Ale napriek tomu sa tá angličtina tak strašne zase nepohla na tom Slovensku, až kým sa dostala do zákona, stala sa povinnou.
A tu chcem povedať, že je rozdiel medzi úvahami, tendenciami a zbožnými želaniami a zákonným príkazom. V tomto zmysle je zabránenie konfliktu záujmov dodržanie skúšobného poriadku štátnicovou komisiou vec, ktorá kľudne znesie zákonnú normu. A v tomto zmysle by som bránil v týchto bodoch kolegyňu Cséfalvayovú.