11. schôdza

Kolegovia, kolegyne, pri otázke amnestií asi je najlepší spôsob, keď rozmýšľate o tom, ako by ste chceli hlasovať, sa skúsiť zamyslieť, že čo by ste očakávali od poslancov Národnej rady, ak by ste dnes boli matka Róberta Remiáša. Ak vy by ste boli matka, ktorej 26-ročného syna niekto dá odpáliť len preto, lebo náhodou by sa prezradilo, že štátna moc mala svoje krvavé paprče v tom, že unášala mladého Kováča do Rakúska. Pevne verím, že každý z vás, ktorému by vašeho syna zavraždili takýmto spôsobom, by chcel sa domôcť spravodlivosti. Pevne verím, že každý z vás, ak by Národná rada prišla s nejakou deklaráciou, s nejakým zdrapom papiera o tom, že áno, je nám to ľúto, že vám zavraždili syna, ale my toho vraha na trestné stíhanie nevydáme, každý z vás by si myslel, že v tej Národnej rade sú asi blázni a sa zbláznili. Dnes si toto môže myslieť pani Remiášová o každom jednom poslancovi vládneho zlepenca, ak jej chcete zalepiť oči s pozlátkom s názvom nejaká deklarácia.
Prijať deklaráciu a formálne sa tváriť, že vám to je ľúto, ale v skutočnosti, keď máte v rukách moc vydať vraha na trestné stíhanie, neurobiť to len preto, lebo, preto, lebo si zmyslel Robert Fico a nejaký jeho právny puritánizmus, alebo jak sa to nazýva, zvíťazí nad zdravým rozumom a nad svedomím, tak je to vaša hanba. Ak dnes chcete matke, ktorá 20 rokov čaká na spravodlivosť, vašou deklaráciou zalepiť oči a zároveň chcete chrániť svojím nestlačením správneho tlačítka vraha, tak sa môžte hanbiť. Dnešné hlasovanie bude práve o tom, či máte kúsok svedomia alebo nie, či chcete matke, ktorej zavraždili syna, zalepiť oči len nejakým papierom, alebo chcete naozaj páchateľov vydať trestnému stíhaniu.

S faktickými poznámkami nikto.
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Poliačik.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Myslím si, že z hľadiska právneho aj vecného už bolo v zásade povedané všetko. Mňa mimoriadne teší, že aj z úst pani ministerky Žitňanskej aj z úst pána kolegu Kresáka zaznel principiálny názor a ja čakám, či bude pretavený aj do hlasovaní. Či návrh ústavného zákona, ktorý podávame spolu s pánom Budajom, dostane podporu aspoň časti koalície, aspoň tých ľudí, ktorí tvrdia, že reálna spravodlivosť by na Slovensku nastala v momente, keď nie deklaráciou, nie vyhlásením, ale reálnym zrušením amnestií umožníme súdnu dohru a vyšetrovanie týchto neľudských zločinov.
Požičiam si názor pána Jozefa Vozára z Inštitútu štátu a práva SAV, ktorý hovorí: "Právo by malo v sebe zlučovať tri základné hodnoty: všeobecný prospech, spravodlivosť a právnu istotu. Tieto tri hodnoty musia byť v súlade. Už v minulosti Ústavný súd vyslovil názor, že jedným z prvkov právnej istoty je zrozumiteľnosť právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci. Ťažko si však možno predstaviť, aby právo zneužívajúce rozhodnutie o amnestii zakladalo právnu istotu. V demokratickom právnom štáte nie je možné tolerovať stav, keď predstavitelia štátnej moci zneužívajú akékoľvek inštitúcie na to, aby vylúčili trestnoprávnu zodpovednosť seba alebo ďalších osôb podieľajúcich sa na štátnej moci. V opačnom prípade by každá odchádzajúca politická garnitúra mohla bezmedzne využiť tento inštitút na zabezpečenie vlastnej beztrestnosti."
Tú poslednú vetu už sme, chvalabohu, vyškrtli z histórie a možnosti udeľovania amnestií boli upravené tak, aby sa mečiarovský krok nemohol opakovať. Ten začiatok však stále trvá. Nemôžme si vyťahovať z právneho systému len to, čo nám vyhovuje, musíme sa naň pozerať ako na celok, a to nie len v obsahu, ale aj v histórii. Ak odkazom pre budúce generácie má byť to, že tu bol zvedený spravodlivý a dobrý súboj za právny štát, tak jeho súčasťou musí byť aj schopnosť napraviť svoje vlastné chyby, nás, ktorí zastupujeme práve teraz štát. Tak ako ho vtedy zastupoval Ivan Lexa, ako ho vtedy zastupoval Vladimír Mečiar, ako ho potom zastupoval Ivan Gašparovič. My sme teraz nositeľmi tej zodpovednosti, my sme tí, ktorí to máme na koncoch našich prstov pri hlasovaní. A teda sme v stave, keď je to urobené zle.
Tu nemá byť návrh ústavného zákona podaný opozíciou a návrh deklarácie a vyhlásenia, ktorý trošku drzo, musím povedať, nám do úst vkladá vláda, ktorá sa nám má zodpovedať. To, čo je v tom ústavnom zákone, mal byť spoločný návrh tohto pléna a to, čo je v tej deklarácii, malo byť dôvodovou správou. Mali sme ústavným zákonom jednoznačne napraviť a zrušiť, čo bolo nesprávne a mali sme v dôvodovej správe zadefinovať, čo si o stave myslíme dnes a ako má právny štát vyzerať.
Už to otočiť nevieme, ale čo vieme spraviť, je dvihnúť ruky a zahlasovať, keď tak, tak aspoň za obidva tieto návrhy, nech idú spolu. Nech je to spoločné prehlásenie parlamentu a vlády, že za Mečiarovými amnestiami sa dnes urobí hrubá čiara a táto kapitola bezprávia a takzvanej, jak to povedať, krvavej tranzície z čias totality do čias právneho štátu je za nami.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. S faktickými poznámkami - dvaja páni poslanci. Ukončujem možnosť prihlásenia sa.
Pán poslanec Sopko, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V nadväznosti na vystúpenie pána poslanca Poliačika si dovolím tak trošku možno metaforicky. Vláda sa môže akokoľvek snažiť obviazať, ošetriť v tomto prípade deklaráciou mokvajúcu ranu na svedomí nás všetkých, avšak takéto riešenie nemôže tú ranu žiadnym spôsobom vyliečiť, pretože veľmi rýchlo presiakne sekrétom, ktorý sa z nej bude tlačiť von dovtedy, kým neodstránime všetky alibistické náplasti a konečne nevydezinfikujeme tú starú ranu, ktorá rozvracia predstavy občanov o právnom štáte v tejto republike. Ďakujem.

Pán poslanec Baránik.

Ďakujem. Ja by som mal jednu faktickú k vystúpeniu kolegu Poliačika, a to je tá, že na rozdiel od časov, ktoré spomínal on, že keď tu sedeli ľudia ako ten, čo následne bol riaditeľom SIS-ky a jemu podobní, tak oni v tom čase mali aj exekutívnu moc. My tú exekutívnu moc nemáme a preto aj keby sme náhodou tento ústavný zákon prijali, tak v podstate nič sa neodohrá, pretože tí, čo mali tú exekutívnu moc vtedy, ju majú aj dnes a za to môžme ďakovať aj tým, ktorí sa hlásia teraz, že budú za ten zákon hlasovať.

Reakcia nie je. Ukončujem, ukončujem možnosť, ukončujem, vyhlasujem rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko pani ministerka Žitňanská? Nie je tomu tak. Chce sa vyjadriť pán spravodajca Nemky? Nie je tomu tak.
Druhý pán navrhovateľ, nech sa páči, pán Viskupič.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vážená pani ministerka, myslím si, že všetci predrečníci mali na mysli jednu a zásadnú vec. Je málokedy v rukách tohoto pléna tak jednoznačná odpoveď na závažný spoločenský problém. Myslím si, že po čase, ktorý som strávil v pléne tohto parlamentu, som zažil aj situácie, kedy sa parlament chcel tváriť, že dokáže legislatívou alebo zmenou legislatívy vyriešiť nejaký spoločenský problém a de facto to bola skôr iba možno malá náplasť alebo nemal pevne v rukách to, čo sa legislatívnou zmenou v rámci spoločnosti vyriešiť malo alebo chcelo.
Ale dnes máme na stole najčistejší možný prípad, kedy rozhodnutie tohoto pléna dokáže závažný spoločenský problém Mečiarových amnestií a ich ťažobu vyriešiť hlasovaním. Myslím si, že poslankyne a poslanci tohoto pléna majú jednoznačnú moc vysporiadať sa s temnými 90. rokmi a nie podporu deklarácie, ktorú nám sem predložila vláda a s ktorou sa máme stotožniť, ale jednoznačne prijatím ústavného zákona, ktorý mení dôsledky a mení podstatu Mečiarových amnestií, jednoducho odhlasovať. Podľa mňa toto je najvyššia možná výzva pre ústavodarcov a ústavodarkyne a zákonodarcov a zákonodarkyne na to, prečo si pýtali mandát od občanov. My za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, ak to dobre rátam aj z predchádzajúceho volebného obdobia, prichádzame s touto iniciatívou opakovane. Dokonca, ak to spočítame, tak je to ôsma iniciatíva, ktorá atakuje toto plénum, aby sme sa s touto, s týmto obrovským fľakom alebo vystrieľanou dierou do tváre slovenskej demokracie a slovenského parlamentarizmu raz a navždy vysporiadali.
A preto apel jedného z predkladateľov, ktorým som, znie: vysporiadajme sa a urobme nie hrubú čiaru, ako hovoril kolega Poliačik, ale urobme jednoznačnú bodku za nedobrým, resp. obludným spôsobom, ako sa štátna moc zapísala do osudov dvoch rodín, ako si štátna moc postavila svojich protežantov, resp. ľudí, ktorí páchali trestné činy, do zóny nepostihnuteľnosti. Vieme zmenou ústavného zákona, resp. jeho schválením vieme sa s týmto vysporiadať a dúfam, že tá prepotrebná deväťdesiatka odpovie matke, ktorá na odpoveď čaká dvadsať rokov, pani Remiášovej a vyhovie apelu aj súčasného prezidenta a odpovie na odkaz aj zosnulého prezidenta, ktorý v rámci mocenského zápasu bol podľa mňa asi najbrutálnejším spôsobom poškodený, pretože mocenské štruktúry vtedajšieho štátu z 90. rokov sa dotkli tej najcitlivejšej časti, ktorú každý jeden vnímame, a to jeho vlastnej rodiny.
Toto máme dnes v rukách, to máme na konci prstov v tých hlasovacích zariadeniach a dúfam, že dnešná piata hodina dokáže silu tohoto pléna, či sa dokážeme návrhom ústavného zákona vysporiadať s minulosťou. Máme to jednoznačne v rukách.
Ďakujem.