11. schôdza

Ďakujem za slovo. Ja by som tiež pri tomto návrhu zákona chcela povedať, že problém je systémový, a to je vlastne v sociálno-zdravotnej starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc inej fyzickej osoby. Nesmieme si zamieňať pojmy opatrovanie a ošetrovanie a tým, že nie sú prepojené rezorty zdravotníctva a sociálnych vecí, ťažisko ostáva buď na starostlivosti domáceho opatrovateľa, alebo na ošetrovateľskom personále, ktorý má určité kompetencie, ale v zmysle zdravotníctva, a keďže opatrovanie ako také nie je súčasťou zdravotníckeho systému, je problém naozaj s polohovaním.
Ja môžem povedať, že v rámci aj zariadenia nám neboli schválené úkony na prevenciu dekubitov, ktoré zdravotná poisťovňa nepreplácala. Ak sa to isté stáva v nemocniciach, tým pádom, ak to nemajú uhradené, tak stáva sa to, že nerobia preventívne opatrenia na predchádzanie dekubitov a títo ľudia sa dostávajú potom späť do domáceho prostredia s tými dekubitmi a tá rodina má obrovské problémy. Preto následne, či už im berú, alebo neberú príspevok, sa o neho starajú práve v tom nemocničnom prostredí. A toto je systémový problém, na ktorý sa musí pozrieť ako jeden rezort, tak aj druhý rezort, a nesmieme čiastkovo to riešiť v rámci toho, či skracujeme, alebo neskracujeme opatrovateľský príspevok.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Shahzad, ja som si veľmi pozorne a so záujmom vypočul vaše vystúpenie a musím povedať, že vaša logika, ktorú ste použili na odôvodnenie svojho stanoviska, sa mi zdala byť správna. Pre mňa to boli napríklad aj nové informácie niektoré, ktoré, samozrejme, tým, že nemám praktickú skúsenosť, tak som nemal ako, ako nadobudnúť. Chcel by som oceniť aj vaše vystúpenie, aj to, že pani poslankyňa, pani podpredsedníčka Nicholsonová spolu s kolegami tento návrh podporili. Ja ho určite podporím a myslím si, že pre nás v opozícii plynie aj ešte jedno ďalšie poučenie, a to také, že keď vymeníme vládnu koalíciu a budeme my rozhodovať o tom, aké zákony sa majú alebo nemajú schvaľovať, tak je slušné a správne počúvať aj návrhy kolegov z opozície, pretože mi pripadá, skoro by som povedal, až také necitlivo neľudské, ak sa takéto návrhy ignorujú, pričom tieto návrhy, ktoré predkladáte, robia len to, čo má dobrý návrh zákona urobiť, zjednodušujú a uľahčujú život ľuďom, ktorí to potrebujú, ktorí majú už dosť ťažkostí od života, a nie ešte aby im štát nakladal a robil problémy.
Takže chcem sa vám poďakovať, a ja za seba hovorím, že určite urobím všetko pre to, aby takéto návrhy prešli.

Ďakujem za slovo. Pani podpredsedníčka, podčiarkujem a stotožňujem sa so slovami, ktoré, ktoré boli vypovedané.
Ja by som vás chcela povzbudiť, že buďte rada, že vám vôbec pán štátny tajomník v mene ministra odpovedal. My sme ho podobným spôsobom žiadali o zaujatie stanoviska k pozmeňovacím návrhom, ktoré išli k novele zákona o kompenzáciách, do dnešného dňa nám nebolo povedané ani napísané, ani písomne oznámené žiadne stanovisko, jednoducho pozmeňováky, o ktorých sme rokovali so štátnym tajomníkom, na ktoré vôbec ináč nebol pripravený pri rokovaní alebo na..., nemal so sebou ani štátny aparát, jednoducho povedané, keď sme rokovali o týchto otázkach, a do dnešného dňa nám nedal žiadnu odpoveď. Výsledkom bolo len hlasovanie, zamietavé hlasovanie.
A chcem ešte povedať, že táto téma, vy ste ju predkladali pred rokom alebo pred dvoma, už si nepamätám kedy, k vládnej novele sme v podobnom duchu dávali cez pána poslanca Gábora Grendela pozmeňovací návrh. A ja som zostala šokovaná tým stanoviskom, ktoré v podstate povedal až v pléne minister Richter. V podstate ten predchádzajúci príspevok bol od Silvie Shahzad, bol presne v tom duchu. Ja sa takisto pýtam, že či, alebo kedy už prestane tá hra na vlastnom piesočku. Kedy sa prestaneme tváriť, že čo je moje, do toho sa mi nestarajte, a čo je zasa vaše, do toho sa ja vám nechcem starať.
Ale ešte iná vec ma napadá. Hovorili ste o hmotnej núdze, nároku na kompenzácie. Takže nielenže piesoček, ministerstvo práce a ministerstvo zdravotníctva, ale oni sa nechcú ani v rámci jedného ministerstva hrať na piesočku. A to už je úplne choré.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Keď tu už boli udávané prípady, tak ja môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že môj strýko dostal mozgovú príhodu, a práve tie opatrovateľské a ošetrovateľské úkony boli svárom v tom, či sestra má, teda keď, keď sa povracal, a teda má ho utrieť alebo ho nemá utrieť, alebo máme prísť my ako rodina a z noci na deň sa nám ujo so zvratkami v nemocnici zadusil. Takže odvtedy naozaj si myslím, že problém je systémový, a naozaj dodnes možno máme výčitky svedomia, že možno keby sme tam boli a robili sme opatrovateľské úkony, môj strýko by bol medzi nami.
Ďakujem.

Pani podpredsedníčka Nicholsonová, takmer by som povedal, že vám nechcem veriť, že máte pravdu, pretože ak v tomto štáte je schopný, je schopné ministerstvo a okresný úrad exekvovať rodičov mŕtveho chlapčeka za to, že poberali opatrovateľský príspevok, keď sa o neho starali v nemocnici, tak to je také do neba volajúce chrapúnstvo, že ak, ak táto vaša novela, lebo mne je jedno, či to dá ako pozmeňujúci návrh nejaký vládny poslanec, ale ak s tým nedokážeme niečo urobiť, tak ja sa hanbím, že, že sme takýmto parlamentom. (Potlesk.)

Ja by som chcela povedať teda s podobnou skúsenosťou, ako hovorila pani Nicholsonová teraz, sa nám zverili tiež na piatkovom stretnutí, v ktorom sme boli, tiež nám hovorili o prípade, kedy sa, kedy sa mamičky skladajú, pretože tá, tie mamičky si medzi sebou odovzdávajú skúsenosti alebo pomáhajú si, tak mamičky sa skladali na jedlo v nemocnici tej, ktorá bola proste dlhodobo so svojím dieťaťom. Čiže je to naozaj hrozné, že, že vôbec k takejto situácii dochádza.
Mňa ešte zarážalo, zarazilo vôbec toto vystúpenie ministra minulý týždeň aj preto, že na výbore niekedy pred..., neviem, či pred mesiacom, či pred dvomi štátny tajomník povedal, že o tomto probléme vedia a budú ho riešiť. Tak sa pýtam, že kedy, a ak čakajú na nejakú novelu, ktorá sa bude riešiť o rok, tak či ešte ďalší rok tí ľudia musia naozaj takýmto spôsobom hrozným trpieť. A zrazu prišlo toto vyjadrenie ministra v tomto duchu, ktoré, ktoré čítala vlastne aj pani Nicholsonová, a ja som proste zhrozená, že, že vôbec takéto niečo dokáže povedať. Že vlastne ide tu len o nahrádzanie zdravotnej starostlivosti. Naozaj nechápem, ako toto môže jeden minister povedať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa Nicholsonová, nepokladám sa za človeka, ktorý sa zaoberá alebo prioritne sa venuje oblasti sociálnych vecí alebo práva a zdravotníctva, ale to, čo ste tu povedali, ma naozaj oslovilo. A musím povedať, že občania v tejto krajine by mali vedieť a mali by sa dopočuť, že najdôležitejšia téma na tejto Národnej rade, na tejto schôdzi, to, čo prezentuje vláda, bol rokovací poriadok. Vedia občania, že to ich život nijako nezmení? Vedia voliči a občania tejto krajiny, ktorí dali hlas SMER-u, MOST-u a SNS, že tieto otázky ľudí, ktorí sú v núdzi, ktorí trpia niekoľkonásobne, lebo musia obetovať a vzdať sa všetkého, nemôžu zarábať, musia sa venovať svojím deťom, liečiť ich a to nie je tak, že na 30 dní, keď je v nemocnici to dieťa, ja sa môžem pobrať a ísť do práce a po 30 dňoch sa vrátim. Ako o to dieťa je treba sa starať. A tam prídu exekúcie a táto vládna koalícia nemá záujem o riešenie tohto problému? Je to hrôza. Aký to sme parlament? Ako prepáčte, tu minister nemôže odkladať riešenie tohto problému, toto by mal byť prvoradá úloha. Ale vidíme aj v prípade tých sociálnych zariadení, ktoré má minister riešiť, ťahajú sa mesiace a riešenie neprichádza. Som z toho smutný. Pani kolegyňa, držím vám palce, mali by ste sa ozvať viackrát.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, kolegovia, pán predsedajúci, v súvislosti s predkladaným návrhom, si dovoľujem preniesť svoje vyjadrenie k predkladanej zmene.
Z ľudského hľadiska každý dobre vie, že pokiaľ musí ísť naše dieťa do nemocnice, je s tým spojené množstvo otázok, na ktoré častokrát ani my nevieme dať odpoveď. Predpokladám, že uvedenou zmenou sa snažia kolegovia z SaS o zmenu práve v oblasti sprevádzania maloletej osoby a tým uľahčenie jej liečby a následne rekonvalescenciu. Preto ako z vlastnej dlhoročnej skúsenosti musím s uvedenou zmenou plne súhlasiť. Rodiny, kde sú hlavne deti buď hendikepované, alebo sa liečia dlhodobo na ochorenie z dôvodu úrazu, prípadne inej životnej situácie, sa denne stretávajú s problémami v oblasti financií. Matky častokrát nemôžu pracovať a celá ťarcha uživiť rodinu je na manželovi, ak nejakého manžela majú.
Na druhej strane, sprevádzať maloleté dieťa v zdravotníckom zariadení by malo byť samozrejmosťou a takíto rodičia by nemali byť perzekvovaní v podobe zníženia už i tak nízkeho, dovolím si povedať, smiešneho príjmu, akým je opatrovateľský príspevok. Ale práve naopak, malo by im byť umožnené sprevádzať svoje dieťa, stráviť s dieťaťom čo najviac času za nezmenených podmienok, finančných, samozrejme, keďže prítomnosť rodiča pri dieťati v ťažkých chvíľach je neoceniteľná, priam nenahraditeľná. A nesúhlasím takisto s vyjadrením ministerstva financií o tom, že uvedený návrh by mal ovplyvniť štátny rozpočet vo výdavkovej oblasti výrazným spôsobom. Práve naopak, si myslím, že peniaze pre rodiny by sa mali nájsť. Ja môžem hovoriť z osobnej a vlastnej skúsenosti asi len toľko v skratke, ja som, ja som nikdy nepoberala opatrovateľský príspevok, neviem sa k tomu vyjadriť, ale mnohokrát som strávila dni v nemocnici s mojou dcérou, hoci to nebolo nad 30 dní, a neviem si predstaviť, úprimne, neviem si predstaviť, že by som tam svoju dcéru nechala samú. Tu nejde len o onkologické deti, čo, to, to, to už vôbec si neviem predstaviť, ale moja dcéra je zdravotne ťažko postihnutá, je hyperaktívna. Teraz si predstavte, že máte na oddelení štyri sestričky a ja im nechám moje dieťa. Tri by mali čo robiť, aby to zvládli. (Povedané so smiechom.) Kto bude ošetrovať ostatné deti? Kde sa nájde personál? Jednoducho to, toto je vec, o ktorej nemáme ani čo diskutovať. To, to má byť úplná samozrejmosť.
Druhá vec je, pokiaľ matka chce ostať s dieťaťom v nemocnici, tak tie podmienky na to, aby tam bola, sú katastrofálne. Majú tam dve lôžka v nejakej, v nejakej tmavej kutici, kde sa bojíte si ľahnúť, lebo..., ja som si tam nikdy neľahla, a potom máte druhú možnosť, že vám umožní zdravotné zariadenie, že môžte byť pri lôžku dieťaťa, ale to tiež nie je riešenie, lebo vy sa tiež musíte vyspať, musíte si oddýchnuť a tak ďalej.
Čiže keď pán minister si myslí, že to, to má riešiť minister zdravotníctva alebo zdravotnícke zariadenie, to sú, to sú dve úplne rozdielne veci, pretože vy keď opatrujete a staráte sa o svoje dieťa, vy ho neošetrujete, personál je tam na to, aby, aby ho liečil. A vy ste tam na to, aby ste tomu dieťaťu zabezpečili ten komfort aspoň aký-taký, čo má aj doma. A ja vám poviem úprimne, zdravotné sestry, lekári, všetci sa len tešia a vítajú, pokiaľ matka sa rozhodne zostať s dieťaťom v tej nemocnici. Pretože nie každá matka to môže, má možno aj iné deti, ale, ale ja, tie sestričky sú nadšené, keď tam tú matku majú, pretože majú uľahčenú prácu. Ja skutočne, ja si skutočne neviem predstaviť, že moja dcéra by zostala na nejakom pozorovaní alebo by išla na nejaké vyšetrenie na neurológiu, jak ste spomínali, na Kramáre, mám tam bohaté zážitky, ja si neviem predstaviť, ako by tam to oddelenie fungovalo, pretože ona, ona je živá, ona je všade a ja neviem, kto by mi dal pozor, lebo tam je ďalšia zodpovednosť, kto dá na to dieťa pozor v nestráženej chvíli, keď si ublíži, urobí niečo. Neublíži si, ale tak vystrája v rámci, v rámci svojich tých nárokov, čo má.
Takže toto nie je ani na diskusiu. Ľudia, ktorí, ktorí nemali také šťastie a majú deti, ktoré ochoreli buď po úraze, od narodenia alebo, alebo sú choré na rakovinu, to je, to je ťažký boj každodenný, ktorý zvádzajú tí rodičia, hej. A je to normálne, že sa staráte o svoje deti. Ale čo keď tí ľudia povedia, viete čo, tak ja, ja, ja to nezvládam, ja na to nemám, ja sa toho dieťaťa vzdám. A čo nechajú ho na, na ťarchu štátu? Potom to bude lacnejšie? Bude to...?
Vôbec nerozumiem, o čom sa tu bavíme, a pokiaľ pán Richter alebo teda jeho ministerstvo, alebo jeho štátny tajomník poslal takéto vyjadrenie, pani Nicholsonová, tak to je, to je, to je viac než trápne, ja nemám k tomu čo povedať.
Ďakujem pekne.

No, v prvom rade sa vám chcem veľmi pekne poďakovať, pani kolegyňa, za vaše vystúpenie, o to viacej, že teda s tým máte osobnú skúsenosť a že ste boli ochotná a schopná sa o to s nami takýmto spôsobom podeliť. Ja si tiež myslím, že sprevádzanie detí počas hospitalizácie - aj zdravých detí relatívne, ktoré sú hospitalizované - by malo byť samozrejmosťou, a tie nemocnice by mali byť na to pripravené, pretože tam ide o elimináciu emočného šoku toho dieťaťa, ktoré sa zrazu ocitne bez matky, bez rodičov v neznámom prostredí, v nemocnici, ja si myslím, že aj tá liečba by bola možno jednoduchšia, keby to dieťa bolo sprevádzané niekým blízkym.
A o to viac si myslím aj po vašom vystúpení, že minister Richter a tá jeho suita musia byť z inej planéty. Ako ich príbuzní sa evidentne asi chodia liečiť do úplne iných zariadení, pretože oni si vôbec nevedia predstaviť, že aká je situácia na oddelení, kde máte množstvo takýchto malých, možno aj hyperaktívnych detí, a máte na to štyri vyťažené sestry. Tam ani neexistuje ani iná možnosť, iba to, aby tá matka s dieťaťom tam bola alebo otec. A, samozrejme, tak ako ste správne podotkli, že vôbec nejde len o onkologicky choré deti, nie je správne úplne, aby sme to len na tento okruh zužovali, pretože ide o celý okruh detí, resp. osôb, ktoré sú odkázané na starostlivosť inej osoby. Ešte raz sa vám chcem veľmi pekne poďakovať a všetkých poprosiť, aby ste zvážili, že či to nepodporiť.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja asi len krátko. Viete, viete, jak to chodí v živote, pokiaľ vás to nestretne, neviete, neviete, vôbec neviete, aká tá situácia je, čo tí ľudia prežívajú. Takže neprajem, neprajem nikomu ani, ani onkologicky choré dieťa, je to bezmocnosť rodiča, má čo robiť.
Ale ja si myslím, že v prvom rade tieto dve veci nemajú, nemajú, ten ošetrovateľský príspevok nemá nič spoločné so starostlivosťou alebo s pobytom v nemocnici, predsa to prináleží tomu rodičovi, ktorý sa o to, o to ťažko choré dieťa stará, takže, takže nechápem, neviem, ale uvidíme, uvidíme, koľkí nás podporia.
Ďakujem.