11. schôdza

Tak ešte raz ďakujem za slovo. Chcela by som sa nielen vyjadriť na túto tému a zároveň by som ale chcela reagovať aj na ministra práce, ktorý pri zákone o kompenzáciách v svojej záverečnej reči hovoril aj o tomto probléme. Minister sa, bohužiaľ, na tejto schôdzi rozhodol ísť cestou premiéra, a teda diskutuje sám so sebou a nedáva nám priestor na neho reagovať. Preto by som chcela reagovať tým, že budem citovať jeho slová a budem sa k tomu vyjadrovať. Samozrejme, v súvislosti s touto témou.
Minister povedal: "Zdravotnícke zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti majú poskytovať osobám komplexnú starostlivosť." V tejto časti sa určite zhodneme. Kiež by tú starostlivosť naozaj všetci dostávali. Možno trošku odbočím pri tejto príležitosti. Poniektorí nedostávajú totižto ani bežnú starostlivosť a človek s ťažkým zdravotným postihnutím, povedzme človek na vozíku, môže trpieť na rôzne bežné ochorenia, ako je chrípka, zápal pľúc, a lekári často nevedia urobiť základné vyšetrenia a často ho nepotrebujú ani vidieť preto, lebo nemajú na to podmienky. Na jednej strane to robia preto, aby danú osobu nepreháňali, ale na druhej strane vedia, že by aj tak toho veľa nevyriešili. Neexistujú odporúčania, kde by pacient mohol dostať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Ordinácie nemajú priestor, nemajú, nemajú technické vybavenie, nemajú personál. A toto všetko platí nielen o bežných zdravotných zariadeniach, o bežných ambulanciách, ale platí to, samozrejme, aj o nemocniciach. Akosi sme zvyknutí na to, že pobyt v nemocnici si musíme pretrpieť.
Jedna pani sa na sociálnych sieťach nedávno podelila so svojou skúsenosťou. Personál považoval za jej povinnosť, aby sa o svojho príbuzného starala, načo ona odmietla. Mnohé nemocnice naozaj nemajú personál, nielenže ho nemajú, ale nemajú ho ani dostatočne zaškolený na to, aby vedel manipulovať s takouto osobou. Aj preto rodinní príslušníci často sprevádzajú osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a suplujú personál a, samozrejme, z tohto dôvodu personál takúto pomoc víta. Nikto zo zdravotne postihnutých nechce ísť do zariadenia sám, lebo pobyt v takýchto zariadeniach býva často naozaj trauma, a dôstojnosť, naozaj o dôstojnosti sa hovoriť vôbec nedá.
Pán minister ďalej povedal: "V prípade, ak by bol prijatý pozmeňovací návrh" – to hovoril v súvislosti so zákonom o kompenzáciách minulý, myslím, pondelok –, znamenalo by to presun časti zodpovednosti zo zdravotníckeho zariadenia ústavnej starostlivosti, resp. ministerstva zdravotníctva na poberateľa peňažného príspevku na opatrovanie, resp. na rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ale my sa nerozprávame o presune kompetencií. Rodinní príslušníci nebudú poskytovať žiadnu zdravotnú starostlivosť, len o bežnú starostlivosť, ktorú im poskytujú aj doma. V nemocniciach nie sú často polohovacie postele, ktoré, ktoré tieto osoby doma majú. Osoba odkázaná na pomoc je v úplne iných podmienkach, na aké je doma zvyknutá, a preto tú pomoc potrebuje oveľa častejšie a oveľa intenzívnejšie. Myslím si, že každý pozná pocit, aké je to spať v cudzej posteli, keď musíte na pár dní odcestovať, keď idete na dovolenku. A väčšina zdravých ľudí má s týmto problém, nieto ešte človek odkázaný na pomoc. Nemocnice nedokážu poskytnúť ten, ten komfort, ktorý títo ľudia majú zabezpečený doma v domácom prostredí, čo je prirodzené, ale o to citlivejší by mal byť prístup. Zmena miesta naozaj veľmi, veľmi často umocňuje pocit zúfalstva, aj keď sa nikto nesťažuje. My stále chceme, aby zdravotnícke zariadenia si svoju úlohu plnili a zdravotnú starostlivosť poskytovali. Ideálne by bolo, keby dokázali poskytnúť celý servis, lebo aj rodinní príslušníci, resp. opatrovatelia by mali byť odbremenení od náročnej starostlivosti, a znova opakujem, vôbec sa to nedeje.
"Táto odkázanosť" - ďalej minister povedal - "je riešená aj prostredníctvom opatrovateľskej služby alebo sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb a ani v prípade uvedených služieb sa tieto neposkytujú hospitalizovaným osobám. Neriešme veci, za ktoré musí niesť zodpovednosť zariadenie, aby sa nestalo, že po tom, čo tam nosíme príbor, toaletný papier, budeme musieť nosiť aj obsluhu, ktorá sa bude starať o našich chorých postihnutých. Veď je to úloha toho zariadenia, absolútne toho zariadenia," povedal minister. Pán minister asi nepostrehol, že tú obsluhu si tam už všetci nosia a nosia si ju tam dlhé roky. Ako som už spomenula, nemáme jednoducho na výber. Aj tento argument pána ministra dokazuje, že nepochopil, prečo príspevok na opatrovanie počas hospitalizácie treba ponechať. Príspevok sa nedáva ako úhrada do zdravotníctva a neplatia sa ním úkony zdravotníctva, ale rieši sociálnu situáciu osôb odkázaných na pomoc a zároveň rieši situáciu opatrovateľov.
Pani Nicholsonová síce povedala, že nemá tento príspevok nahradiť príjem, ale ja si myslím, že ani na to netreba zabúdať, lebo ak opatrovateľ za svoju činnosť nebude mať príjem, nemôže sa o svojho príbuzného starať. Aj takýto človek, aj opatrovateľ musí dbať o svoju existenciu a existenciu ďalších rodinných príslušníkov. Mnohokrát sa totižto stáva, že tento príspevok je jediným príjmom rodiny, teda ak nerátame dôchodok. Ak sa o svojho blízkeho opatrovateľ stará, lebo naozaj chce, alebo vidí, že musí, nemá šancu si inak tento príjem zabezpečiť. Navyše ak sa stane, že človek s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý má závažnú diagnózu a jedného dňa je hospitalizovaný na viac ako jeden mesiac, nikto nevie predpovedať, ako dlho bude tento stav trvať. V takomto prípade je aj samotný opatrovateľ vystavený situácii, že má zrazu zostať bez príjmu a ocitá sa v situácii beznádeje. Je to absurdné. Pripomínam, že opatrovatelia nemajú poistenie v nezamestnanosti a nedostávajú nemocenské dávky v prípade vlastnej choroby. Čiže, čiže nemôžu si ani riešiť počas tohto obdobia svoje zdravotné problémy. Navyše v mnohých prípadoch takíto ľudia bývajú dlhšie mimo pracovného procesu, a tak nie je pre nich ľahké, aby počas hospitalizácie svojho príbuzného si hľadali nejaké zamestnanie, resp. brigádu. Tomuto sa hovorí sociálne cítenie? Ak by opatrovateľ aj mal brigádu, mohol si zarobiť nejaký, nejaký, nejaký slušný peniaz alebo možno skôr menší, nemá nárok na dôchodkové poistenie platené štátom. A tým vzniká opatrovateľom ďalšia komplikácia. A čo potom, keď sa osoba odkázaná na pomoc vráti späť? Veď nemocnice tiež tlačia na to, aby sa lôžka čo najrýchlejšie uvoľnili. Potom ten človek má prácu zase zanechať? Čo keď sa táto situácia opakuje niekoľkokrát?
Úlohou opatrovateľov by malo byť starať sa o svojich blízkych a odľahčiť systém a nie kľučkovať medzi necitlivými pravidlami zákona, aby bojovali o holú existenciu nielen osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ale aj opatrovatelia. Pripomínam, že výška príspevku momentálne už v maximálnej výške 247 eur je ďaleko pod hranicou chudoby. A rodinný rozpočet sa v tomto prípade vylepšuje len veľmi ťažko. Keď sa nedvíha dostatočne príspevok na opatrovanie a ani iné príspevky, neuzatvárajme pre nich ešte aj túto možnosť, že prichádzajú o príspevok na opatrovanie počas hospitalizácie.
Už som v jednej svojej faktickej poznámke hovorila o počtoch rozhodnutí, ktoré boli vydané, o povinnosti vrátiť peňažný príspevok alebo jeho časť, a teraz by som to ešte zopakovala. Hovoríme o rozhodnutiach, kedy, kedy opatrovateľ alebo kedy opatrovateľský príspevok musel byť vrátený, ale nie z dôvodu úmrtia. To znamená, že tie osoby sú stále v domácom, v domácej starostlivosti. Dlhodobo sa tento počet rozhodnutí, ktoré sa vydávajú a žiadajú vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie, pohybuje okolo tisíc kusov. V roku 2011 to bolo 899 rozhodnutí. Mimochodom, celkovo, celkový počet rozhodnutí, kedy bolo treba nejaký peňažný príspevok vrátiť, ale teraz stále hovoríme o..., o ľuďoch, ktorí naďalej využívajú iné formy kompenzácií alebo proste vracali ich z iného dôvodu ako úmrtia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, celkovo ich bolo 1 510, toho 899 bolo, bola potreba vrátiť opatrovateľský príspevok. V roku 2014 ich bolo napríklad 1 021, v roku 2015 900. Je to proste viac ako polovica za posledné roky zo všetkých rozhodnutí. A tak mi len na záver nedá zopakovať jeho poslednú vetu na túto tému, veľmi stručnú, i keď ľudsky tomu absolútne rozumiem.
Pán minister, obávam sa, že tomuto vášmu vyjadreniu už nikto neverí a ľudskosť sa v ňom už dávno stratila. Je mi to strašne ľúto. Vy máte moc niektoré veci zmeniť, tak ich meňte ešte predtým, ako vás o to žiada premiér a ako vznikne tlak médií. Opatrovatelia vašu pomoc čakajú. Celú problematiku opatrovateľských príspevkov treba naozaj zjednodušiť, lebo tie príspevky sú nízke, nedostatočné, a tento príspevok je najkomplikovanejší zo všetkých príspevkov na kompenzácie. Navyše postihuje tie najzraniteľnejšie skupiny.
Ďakujem.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Tri faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne.
Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

Ďakujem pekne. Nestihla som sa prihlásiť do rozpravy, ale chcela by som podporiť návrh, ktorý pripravili kolegyne poslankyne, a oceniť aj vystúpenie pani poslankyne Silvie Shahzad, ktorá veľmi, myslím, správnym spôsobom poukázala na problém, ktorý v našej spoločnosti existuje.
Rovnako ako ona, aj ja som bola zhrozená vyhlásením ministra priamo v pléne Národnej rady, kde sa veľmi tváril na to, ako si nemôže vliezť do kapusty ministerstvo zdravotníctva s ministerstvom práce a sociálnych vecí. A práve toto považujem za najväčšiu chybu celého systému. Hráme sa tu na rezortistov, že toto je moja parketa, do toho sa mne nikto nestarajte a toto je cudzia parketa, do toho sa my vám nebudeme starať. Zopakujem to, čo povedala pani kolegyňa, systém poskytovania kompenzácií je jeden z najzložitejších prostriedkov na poskytovanie príspevkov na Slovensku a veľmi sa teším tým úpravám, ktoré minister Richter prezentoval.
Čo sa týka samotného, samotnej prípravy návrhu alebo teda témy, ktorú dnes riešime, som bytostne presvedčená o tom, že žiadne zdravotnícke zariadenie nedokáže nahradiť tú pomoc opatrovateľskú. Dnes je to možnože hlavne z hľadiska nedostatočného personálneho vybavenia v zariadeniach a nerozumiem, o čo ministerstvu ide, keď chce odoberať práve tým, ktorí opatrujú svojich ťažko zdravotne..., no zdravotne postihnutých ľudí v zariadení, kde sa im nedostáva opatrovateľskej starostlivosti. Nehovoríme o ošetrovaní, ale o opatrovaní svojho blízkeho. Takže som presvedčená o tom, že návrh, ako je podaný, je hodný podpory.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo. Ja by som tiež pri tomto návrhu zákona chcela povedať, že problém je systémový, a to je vlastne v sociálno-zdravotnej starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc inej fyzickej osoby. Nesmieme si zamieňať pojmy opatrovanie a ošetrovanie a tým, že nie sú prepojené rezorty zdravotníctva a sociálnych vecí, ťažisko ostáva buď na starostlivosti domáceho opatrovateľa, alebo na ošetrovateľskom personále, ktorý má určité kompetencie, ale v zmysle zdravotníctva, a keďže opatrovanie ako také nie je súčasťou zdravotníckeho systému, je problém naozaj s polohovaním.
Ja môžem povedať, že v rámci aj zariadenia nám neboli schválené úkony na prevenciu dekubitov, ktoré zdravotná poisťovňa nepreplácala. Ak sa to isté stáva v nemocniciach, tým pádom, ak to nemajú uhradené, tak stáva sa to, že nerobia preventívne opatrenia na predchádzanie dekubitov a títo ľudia sa dostávajú potom späť do domáceho prostredia s tými dekubitmi a tá rodina má obrovské problémy. Preto následne, či už im berú, alebo neberú príspevok, sa o neho starajú práve v tom nemocničnom prostredí. A toto je systémový problém, na ktorý sa musí pozrieť ako jeden rezort, tak aj druhý rezort, a nesmieme čiastkovo to riešiť v rámci toho, či skracujeme, alebo neskracujeme opatrovateľský príspevok.
Ďakujem.

Pán poslanec Krajniak.

Pani poslankyňa Shahzad, ja som si veľmi pozorne a so záujmom vypočul vaše vystúpenie a musím povedať, že vaša logika, ktorú ste použili na odôvodnenie svojho stanoviska, sa mi zdala byť správna. Pre mňa to boli napríklad aj nové informácie niektoré, ktoré, samozrejme, tým, že nemám praktickú skúsenosť, tak som nemal ako, ako nadobudnúť. Chcel by som oceniť aj vaše vystúpenie, aj to, že pani poslankyňa, pani podpredsedníčka Nicholsonová spolu s kolegami tento návrh podporili. Ja ho určite podporím a myslím si, že pre nás v opozícii plynie aj ešte jedno ďalšie poučenie, a to také, že keď vymeníme vládnu koalíciu a budeme my rozhodovať o tom, aké zákony sa majú alebo nemajú schvaľovať, tak je slušné a správne počúvať aj návrhy kolegov z opozície, pretože mi pripadá, skoro by som povedal, až také necitlivo neľudské, ak sa takéto návrhy ignorujú, pričom tieto návrhy, ktoré predkladáte, robia len to, čo má dobrý návrh zákona urobiť, zjednodušujú a uľahčujú život ľuďom, ktorí to potrebujú, ktorí majú už dosť ťažkostí od života, a nie ešte aby im štát nakladal a robil problémy.
Takže chcem sa vám poďakovať, a ja za seba hovorím, že určite urobím všetko pre to, aby takéto návrhy prešli.

Pani podpredsedníčka Nicholsonová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, ja pred vás nie v tomto zložení, ale pred ctené plénum Národnej rady predstupujem s týmto návrhom zákona po druhý raz. Predložila som ho pred rokom a predložila som ho po veľmi smutnej a trpkej skúsenosti, kedy ma oslovila rodina chlapca, ktorý zomrel.
Bol to onkologicky veľmi ťažko chorý chlapec a jeho otec bol inžinier, alebo teda stále je inžinier, matka bola tiež vysokoškolsky vzdelaná, ale v invalidnom dôchodku a do toho všetkého proste sa stalo, že chlapec onkologicky ochorel a veľmi vážne. Nasledoval celý rad operácií. Rodičia v dôsledku toho, že sa starali o syna 24 hodín denne obidvaja na striedačku, prišli o zamestnanie. To znamená, že tá rodina sa dostala do hmotnej núdze. Vybavili si opatrovateľský príspevok na syna a prakticky to bolo ich jediným príjmom spolu s invalidným dôchodkom matky. Syn, keď absolvoval neviem koľkú operáciu, teraz to by som klamala, keby som povedala, koľkú, ale niekoľkú v tej sérii operácií, zostal, musel zostať v nemocnici kvôli tomu, že jeho stav sa veľmi skomplikoval, a rodičia tam za ním napriek tomu, že neboli v Bratislave, on bol hospitalizovaný na Kramároch na detskej onkológii, rodičia tam za ním chodili každý jeden deň, pretože tá detská onkológia je plná alebo teda bola plná, nebol dostatok zdravotníckeho personálu, neboli schopní zabezpečiť tomu chlapcovi tú starostlivosť dennú aj nočnú, ktorú si ten chlapec vyžadoval.
Rodičia tam teda chodili a opatrovali svojho syna, za čo naďalej poberali opatrovateľský príspevok. Teraz si predstavte, že to dieťa zomrelo. A tento štát od rodičov, ktorí stratili úplne všetko, lebo im odišiel jeden jediný syn, tento štát od nich dokázal exekvovať za štyri mesiace opatrovateľský príspevok. Vedenie nemocnice vydalo písomné rozhodnutie, potvrdenie o tom, že tí rodičia skutočne opatrovali svoje dieťa, že to nebolo vymyslené, že tam naozaj chodili na striedačku a opatrovali toho svojho syna, napriek tomu ich tento štát zexekvoval.
Minulý rok, keď som sa o tom dozvedela, tak sme pripravili s kolegami a s právnikmi túto malú a smiešnu novelu zákona, ktorá mala podľa mňa byť presadená dávno, a nie ako poslanecká novela zákona, a malo to prísť ako vládny návrh novely zákona. Takže pripravili sme novelu zákona a zároveň sme pomohli tej rodine zorganizovať finančnú zbierku, pretože inak by neboli schopní tomuto hyenistickému štátu vrátiť opatrovateľský príspevok, ktorý protizákonne poberali podľa stanoviska ministerstva práce, resp. prenesene úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a museli ho vrátiť. Vrátili ho jedine vďaka tomu, že bola vypísaná tá zbierka.
Ďalší príklad, ktorý je tiež z praxe. Bola za mnou rodina onkologicky chorého dieťaťa, ktoré už tiež v tom čase nežilo, žiaľ, a zhodou okolností prišli v tejto istej veci a už neprišli orodovať sami za seba, pretože ich jediné dieťa v tom čase už bolo mŕtve. Prišli orodovať za celý rad tých ostatných rodičov, pre ktorých je opatrovateľský príspevok, ktoré poberajú na to dieťa, o ktoré sa starajú, jediným príjmom, a ktorý v prípade, že ich dieťa je hospitalizované a oni sú hospitalizovaní s ním a starajú sa oňho, nemajú čo jesť. Toto je realita. Toto je realita hlavne v prípadoch, pokiaľ sa bavíme o slobodných matkách, ktoré majú také prekliatie osudu, že teda ešte im aj veľmi ťažko ochorie dieťa, tie ženy, ktoré sú počas hospitalizácie so svojím malým onkologicky chorým dieťaťom, reálne nemajú čo jesť. Takže to potom riešili tak, že tí ostatní rodičia, ktorí tam boli, a zdravotnícky personál sa im skladal na obedy, na večere, nosili im jablká, toto je realita, toto, toto, toto tak naozaj funguje, choďte sa, prosím vás pekne, niekedy pozrieť na detskú onkológiu na Kramároch, že sú tam takéto prípady. To sú ľudia, ktorí na cestovnom strácajú peniaze, ktoré ani nemajú, častokrát si musia požičiavať, aby sa vôbec dostali z miesta svojho bydliska na Kramáre za svojím, za svojím dieťaťom, a už im jednoducho nezostanú peniaze na stravu, pretože tento štát si povedal, že keď je ich dieťa nad 30 dní v nemocnici, im neprináleží opatrovateľský príspevok. A to aj v prípadoch, keď reálne to svoje dieťa naďalej opatrujú.
Preto sme pripravili takýto, takúto krátku novelu zákona, a preto tu dnes stojím opätovne pred týmto plénom v inom zložení a veľmi dúfam, že sa zamyslíte nad tým, či je dobré takýto návrh novely skúmať len cez prizmu toho, že kto ho predkladá. O to viac mi je ľúto, že, vy asi viete, aký ja mám vzťah k pánovi ministrovi Richterovi, celkom komplikovaný, musím povedať, a napriek tomu som pri tomto mojom návrhu zvolila takú tú cestu, že som s pokorou za ním išla a veľmi som ho prosila o to, aby mi venoval chvíľu času, aby sa pozrel na ten návrh novely, aby zvážil, či by to nemohli podporiť napriek tomu, že sme opoziční. Ja si tu nejdem kvôli tomu robiť fajku ani čiarku, že som bola úspešná, nie, lebo to fakt nie je o nás, toto je o všetkých tých matkách a rodičoch, ktorí opatrujú svoje ťažko choré deti, a o to viac mi je ľúto, že s odstupom niekoľkých týždňov, by som povedala, sa so mnou pán minister teda nestretol, odkázal to na štátneho tajomníka Ondruša, ktorý sa ani neunúval, žeby zdvihol telefón a napríklad mi zatelefonoval, že aké majú stanovisko, len mi poslali do mailu stanovisko takéto:
"S predloženým návrhom nesúhlasíme. Zdravotnícke zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti majú poskytovať osobám komplexnú starostlivosť. Osoby si platia za vybrané služby úhradu. Peňažný príspevok na opatrovanie sa poskytuje za účelom zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí" a tak ďalej a tak ďalej. "A v prípade, ak by bol prijatý "- toto počúvajte, prosím vás, toto je neuveriteľné, že sa tohto dopustí jeden minister sociálnych vecí a rodiny - "v prípade, ak by bol prijatý predmetný návrh, znamenalo by to presun časti zodpovednosti zo zdravotníckych zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, resp. rezortu ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky na poberateľov peňažného príspevku na opatrovanie, to znamená na rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny."
Ja sa pýtam, kde žije tento človek? Kde žije? Povedzte mi, na akej planéte žije človek, ktorý si hovorí po prvé, že sociálny demokrat, a po druhé je ešte aj druhé volebné obdobie ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Ako na čo sa tu hráme? On kvôli tomu, aby, aby, to je, to je, viete, to je promile, to je naozaj v tom, čo sa tu ukradne, čo, čo hentí banditi vytunelujú, čo odíde všelijakým Ankám a Katkám a proste neviem komu, kto si tu zakladá všelijaké agentúry na tunelovanie verejných financií, toto je promile, promile, čo by mohli nechať ľuďom, ktorí sú naozaj odkázaní na tento peňažný príspevok na opatrovanie. Ako si jeden človek, ktorý sa dopustí takéhoto stanoviska k predmetnému návrhu novely, ako si takýto človek môže hovoriť, že je sociálny demokrat a že má nejaké sociálne cítenie?! Kvôli tomu, že on sa hrá na nejaký rezortizmus a hrá sa na to, ako keby Drucker bol od macochy, preboha, veď to nie je, že, že, že nominant niekoho z vládnej koalície, to je ich vlastný nominant. Kvôli tomu, že on sa bude hrať iba na svojom vlastnom pieskovisku, budeme naďalej exekvovať rodiny, ktorým zomrie dieťa v dôsledku ťažkého onkologického ochorenia napríklad. Budeme od nich brať tie peniaze. Na jednej strane im tento štát dá pečiatku, že sú v hmotnej núdzi, a na druhej strane ten istý štát je schopný od nich exekvovať vrátenie opatrovateľského príspevku, a to aj v prípadoch, kedy nemocnica vydá potvrdenie, že sa o to svoje dieťa do poslednej chvíle jeho života starali. Kvôli tomu, že tu prežíva takýto trápny rezortizmus, budú naďalej tie ženy s tými onkologicky ťažko chorými deťmi na onkológii hladovať. Bude im tam on nosiť tie jablká? Urobí aspoň to, keď je taký sociálny?
Ja si myslím, že človek, ktorý má takéto sociálne cítenie a dokáže napísať takéto stanovisko k predmetnému návrhu zákona, ktorý má už len nulový dopad na verejné financie, nulový, ide len o prejav dobrej vôle, takýto človek nemôže zastávať úrad ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. A kvôli tomu, čo napísal a pod čo sa podpísal, ho vyzývam tu a teraz, aby odstúpil.
Ďakujem. (Potlesk.)

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami, 5 faktických poznámok.
Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.