11. schôdza

Ďakujem pekne. Myslel som, že tento návrh uvedie môj kolega Ján Budaj, ale, bohužiaľ, nie je zúčastnený, takže tento návrh uvediem ja.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pri pohľade do zoznamu pamätných dní uvedených v § 3 zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch som sa pozastavil nad špecifickým ponímaním historických míľnikov a historických osobností zákonodarným zborom.
Uvedené pamätné dni môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín: ľudské práva a Európska únia, konfesie, národnobuditeľské udalosti, historické osobnosti, úmrtie Milana Rastislava Štefánika, narodenie Ľudovíta Štúra, historické udalosti do roku 1944. K tomu, že je vyjadrenie k 28. októbru ako dňu vzniku samostatného česko-slovenského štátu historicky nepresné, pretože vznikla Československá republika, je prikladať komentár asi zbytočné. No že naša historická pamäť siaha len po rok 1944, je viac než smutné. Existencia Československa ako ľudovodemokratického a neskôr socialistického štátu a udalostí s ním spätých akoby pod rúškom ticha zapadala prachom.
Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli 17. november, ktorý je vo všeobecnosti považovaný za základný míľnik aj v smerovaní Slovenska. No pri anketách vykonaných na uliciach nielen mladí ľudia, ale aj mnohí súbežníci týchto udalostí si nevedeli spomenúť, prečo je tento deň významný. A to ubehlo iba 27 rokov. Vysporiadanie, vysvetlenie a prijatie vlastne minulosti je dôležitou súčasťou každého národa, každej občianskej spoločnosti, ale aj jedinca. Len tak sa môžeme poučiť, vyvodiť dôsledky a nedopustiť, aby sa niektoré udalosti zopakovali alebo prerástli ešte v tragickejší koniec. Príkladom môže byť Nemecko, ktoré muselo prehodnotiť svoje postoje, zásady a zákony, a následkom svojich činov čelilo takmer do konca 20. storočia. Ľudia majú selektívnu pamäť. Majú tendenciu uchovávať si predovšetkým pozitívne spomienky, tie negatívne postupne ustupujú do najmenej používaných časti mysle. Horšie však je, keď negatívne javy či udalosti vytesníme. Vtedy je to signál, že sme sa s nimi nevysporiadali, že stále sú traumatizujúcim, neuralgickým bodom našej pamäte a budú spôsobovať psychické a fyzické problémy.
Takýmto neuralgickým bodom našej spoločnosti sú časy socialistické. Vďaka politickým a spoločenským špičkám novovzniknutej Slovenskej republiky - v mnohých prípadoch prepojených so socialistickými straníckymi štruktúrami - nebol záujem o vysporiadanie sa s historickými udalosťami a faktami z obdobia socializmu. Nebol záujem o potrestanie či aspoň dostatočné spoločenské odsúdenie ľudí a skutočností, ktoré viedli k perzekúciám a neraz až ku smrti priamo, ale aj nepriamo zavinenej.
21. august - Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 a 21. jún - Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991 sú historickými míľnikmi, na ktoré by sme mali pamätať. Predstavujú nielen deň zmarenia nádejí slušných ľudí na skvalitnenie života a naplnenia ľudských a občianskych práv pre nich samotných, ale aj ich potomkov. Predstavujú obete, ktoré položili život na začiatku okupácie, ale aj počas nej. Predstavujú aj moment, kedy konečne sa mohli zbaviť balvanov na svojich ramenách a po dlhých 23 rokoch sme sa slobodne nadýchli a poslali sme posledného okupačného vojaka za hranice republiky. Predstavujú však aj dve dekády obáv, šafárenia, ničenia a zneužívania, ktorých následky nie sú odstránené dodnes. A čo je len ťažko odstrániteľné, ba priam nemožné, sú škody na občianskej spoločnosti, morálne a ľudské, ktoré spôsobili nielen veľký odliv našich rodákov do zahraničia, ale aj zničené životy mnohých rodín a jedincov poznačené normalizačnými aktivitami. Nebudem tu a teraz zaťažovať ctené kolegyne a kolegov faktami, ktoré sme už podrobne uviedli v dôvodovej správe. Ale predsa mi len nedá zdôrazniť niekoľko závažných čísel.
V prvých týždňoch okupácie najmenej 135 mŕtvych v Česko-Slovensku, z toho 40 občanov zahynulo na Slovensku alebo pochádzalo zo Slovenska. V období od 1. januára 1969 do 21. júna 1991 pripravila okupácia o život najmenej 267 Čechov a Slovákov, ďalšie tisíce občanov utrpeli pri nehodách zranenia. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení. Výrazná emigračná vlna - v rokoch 1968 - 1969 utieklo z Česko-Slovenska viac ako 70-tisíc občanov, v období následnej tzv. normalizácie utekalo z Česko-Slovenska priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu existencie komunistického režimu ušlo z Česko-Slovenska viac ako 200-tisíc exulantov. Obrovské majetkové a environmentálne škody - celková výška materiálnych škôd, spôsobených sovietskou armádou na území Česko-Slovenska bola odhadnutá na 6 mld. Kčs. Morálne škody, spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, neslobodou a tzv. normalizáciou - nevyčísliteľné.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zaradením spomínaných dní do zoznamu pamätných dní nezmeníme pohľad a vnímanie minulosti tými, ktorým sa v danom období darilo nad pomery. Je však našou morálnou povinnosťou a spoločenskou povinnosťou urobiť z pozície poslancov najvyššieho zákonodarného orgánu demokratického štátu všetko preto, aby sa na tieto nepríjemné udalosti nezabudlo, aby aj ďalšie generácie, ktoré sa narodili až po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, vedeli, čo sa odohralo 21. augusta 1968, aký dopad mali tieto udalosti na ďalší vývoj vtedajšej spoločnosti, a pochopili, akou výsadou je sloboda, ktorú máme dnes.
Vaša i moja pamäť sú prísne individuálne a vyvíjali sa v závislosti od mnohých faktorov vychádzajúcich z jedinečnosti a zákonitosti vývoja ľudského jedinca. V úzkom prepojení sú však so spoločenskou pamäťou komunity, v ktorej žijeme. Sú od nej neoddeliteľné a vzájomne prepojené. Preto nemôžeme zabúdať na dôležité momenty a etapy našej spoločnosti, občianskej spoločnosti, je nutné si ich pripomínať, je nutné o nich hovoriť, aby sme neopakovali rovnaké chyby. Je nutné podporiť našu spoločnú pamäť, aby sa raz naši potomkovia nepýtali, prečo sme znovu niečo dopustili, že sme znovu vstúpili do tej istej rieky. A aby sme sa dopracovali k Tacitusovým slovám: "Vzácna je blažená doba, keď môžeš cítiť, čo chceš, a hovoriť, čo cítiš." A každá doba bola vzácnosťou.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 27. januára 2017 a gestorský výbor do 30. januára 2017.
Ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Vážená pani predsedajúca, milé dámy, vážení páni, návrh zákona sa mení a dopĺňa zákonom č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov. Poviem ihneď na úvod, že nemám problém s uctením si pamiatky okupácie cudzími vojakmi, čiže 21. augusta 1968 ako Deň obetí okupácie, len si nemyslím, že musíme tu zdôrazňovať aj Česko-Slovensko.
Obete boli, to je nespochybniteľné, sú to však osobné tragédie, ktorým patrí naša úcta. Ale nemôžem sa zbaviť zlého pocitu, že okrem tragédie sa tu robí politicko-ideologická nadpráca, načo spájať 21. august s odchodom vojsk. Štyridsať mien Slovákov, ako pochádzajúcich zo Slovenska, ktorí prišli o život v dôsledku okupácie, a tu prosím o historickú korektnosť - nielen sovietskych vojsk, ale invázie spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy, ktorej sme boli členom, v rámci internacionálnej pomoci, čiže intervencie, ktorých sme svedkami aj v nedávnej dobe, napríklad invázie spojeneckých síl do Iraku, kde sa nijaké chemické zbrane hromadného ničenia nenašli, ale kde sa o 25 rokov neskôr v pretrvávajúcom chaose zrazu zrodili, zrodil fundamentalistický Islamský štát, ktorý vyváža terorizmus aj do priestoru Európskej únie, ktorej sme členom, a ktorý vyháňa milióny ľudí k emigrácii za lepším životom, s čím sa boríme, a kvóty odmietame. Ale nechajme v úcte k obetiam detaily, každý si potrpí na nejakom svojom isme.
Lenže, dámy a páni, chcem položiť zásadnú otázku, a nech mi to predkladatelia, verím, že v dobrom úmysle, prepáčia. Nemáme v tejto situácii a v tomto kontexte kľúčového slova obete - a teraz môžeme ďalej upresňovať - obete represálií a nielen v dôsledku invázie vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, ale celej štyridsaťročnej éry totality od februára 1948 až do novembra 1989. Pocit prázdnoty a dlhu voči všetkým obetiam totalitného režimu vedeného komunistickou stranou, teda obetí komunistických represálií pri nastoľovaní a pri udržiavaní nedemokratického zriadenia a režimu, ktorý porušoval základné ľudské práva svojich občanov, a dokonca porušoval aj vlastné zákony, ako to konštatuje zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému č. 125/1996 Z. z.
Pýtam sa, dámy a páni, nenadišiel po 27 rokoch od pádu ostatnej totality čas na to, aby sme urobili veľké upratovanie v kalendári pamätných dní, a prestali ad hoc podľa toho, kto je aktuálne pri moci a komu sa aký dátum chutí viac alebo menej, presadzovať si svoje záujmy v svojej ideológii alebo smerovaniu či zázemiu pridávať pamätné dni často selektívne reagujúce na čiastkové udalosti, ktoré mali nepochybne svoj väčší spoločný menovateľ?
A tu sa v kontexte nespochybniteľných obetí 21. augusta, dátumu okupácie opýtam, prečo doteraz nemáme pamätný deň všetkým obetiam komunistického režimu, teda červenej totality. Tu páni predkladatelia spomínajú tragédie štyridsiatich mien, ktoré si nespochybniteľne zaslúžia našu úctu a pamiatku možno aj na to, aby sme sa prestali v zahraničnopolitickej orientácii stále na niekoho viazať, pod niekoho dáždnik sa skrývať, na niekoho pomoc sa spoliehať, v nejakých spolkoch sa angažovať. Lebo keď príde čas slobody alebo pravda vyjde najavo, alebo sa prejavia vyššie než naše záujmy a my spod takého alebo onakých dáždnikov vystúpime, môžu byť ďalšie obete? Prečo teda - ako nováčik v parlamente sa pýtam v mene päťdesiatky politicky popravených politických väzňov za politické trestné činy a mnohých usmrtených pri iných situáciách a vyše 70-tisíc politických väzňov, ktorí sa dožili rehabilitácie - nemôžeme nájsť a zhodnúť sa na jednom nejakými záujmami nezaťaženom dátume, ktorým si uctíme konečne všetky, ale naozaj všetky obete komunistickej totality, a takto sa konečne dôstojne vysporiadame s minulosťou od roku 1948 do roku 1989?
Preto, dámy a páni, kým toto nepochopíme a kým netransformujeme podružné záujmy na celostné, nemôžeme podporiť váš návrh, ktorý je dokonca zdvojený, a tak sa špinavou vodou z vaničky vylieva aj dieťa, čo nechcem a nemôžem z týchto dôvodov podporiť.
Aj preto vyzývam predkladateľov, aby svoj návrh stiahli a pripravili sme naprieč celým spektrom a najmä v spolupráci s tými, ktorých pamiatky sa to týka, spoločný návrh na vyhlásenie pamätného dňa obetiam komunistických represálií. Komunistické režimy vo svete pripravili o život 85 až 100 mil. ľudí. Toto ohromujúce číslo uvádza Čierna kniha komunizmu, Le Livre noir du communisme, ktorú zostavil kolektív francúzskych historikov. Dvojdielna kniha Zločiny komunizmu na Slovensku od roku 1948 - 1989 ako prvý systematický pokus na 1 311 stranách a odborné a vecné dokumentovanie všetkých zločinov komunistického systému a jeho ideológie na Slovensku uvádza 102-tisíc mien a konkrétnych prípadov obetí. Z toho sa uvádzajú aj obete katov odsúdených na smrť vrátane justičných vrážd 248 ľudí, z toho jednu ženu. Veľmi ťažko sa hovorí o týchto tragédiách, preto by sme nemali pri návrhoch vytĺkať politický kapitál, stranícky alebo ideologický tiež, a poďme, prosím, dámy a páni, prelomiť túto fragmentáciu v historických dátumoch a najmä pamätných dní Slovenskej republiky, urobiť poriadok, systematizáciu tam, kde nájdeme zastrešujúci dátum alebo udalosť, nadraďme ju nad čiastkové pripomienky, pretože náš, tento náš historický kalendár nie je ani na trhacom kalendári, ale nie je ani dôvodom na použitie a selekciu podľa toho, ktorá politická sila čo kedy presadí.
Preto navrhujem predkladateľom, aby stiahli svoj návrh na prepracovanie v duchu pripomienok, a súčasne dávam verejnú výzvu, aby sme našli zhodu naprieč celým politickým spektrom a možno aj v spolupráci s organizáciami bývalých politických väzňov našli a vybrali jeden dátum ako zastrešujúci pamätný deň venovaný všetkým obetiam komunistického režimu alebo totalitného systému. V tejto súvislosti som obdržal podnet od jednej z organizácii bývalých politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja, tretí odboj, aby sme v tomto duchu postupovali, pretože je smutné, že doteraz všetky reprezentácie Národnej rady Slovenskej republiky nenašli jeden zastrešujúci úctu dávajúci pamätný deň tým, ktorých ani, ktorým asi najviac vďačíme za pád železnej opony, a to všetkých obetí, počnúc prenasledovanými, pokračujúcu takmer 80-tisíc väzňami a končiac vyše dvoma stovkami popravených v dôsledku justičných vrážd a zločinnosti totalitného režimu, ktorý sa vŕšil na svojich odporcoch najmä v 50. rokoch postihom tým najbrutálnejším, a to odobraním ich života.
17. november ako Medzinárodný deň študentstva a deň začiatku Nežnej revolúcie, ktorého sa zmocnili najskôr prominentní disidenti v pražskej a bratislavskej kaviarne, nereprezentuje dostatočne štyridsaťročné nepretržité úsilie a odpor voči totalite. Mám zato, že ani pamätný deň 13. apríl - Deň nespravodlivo stíhaných, ktorý si pripomíname, ani akciu K, čiže kláštory Štátnej bezpečnosti, ŠTB, z rokov 1950, v ktorej boli zlikvidované mužské kláštory, nemôžeme zastrešiť celonárodné hnutie odporu proti totalite a úctu k pamiatke všetkým politickým väzňom, v kalendári ide o 13. apríl ako Deň nespravodlivo stíhaných. Len pripomínam, že v susednej Českej republike majú od roku 2004 vyhlásený 27. jún za Deň pamiatky obetí komunizmu, za ktorý si symbolicky zvolili deň popravy Milady Horákovej v roku 1950, po 2004. roku.
Často sa, žiaľ, spájajú do jedného dátumu dve rôzne obdobia a totalitného, totalitného systému, ktoré si sú podobné, ale vzhľadom na rôzny charakter by si zaslúžili samostatný historický aj aktuálny prístup a pripomínanie si pamäti. Hovorím napríklad o Európskom dni pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu, tiež známy ako Medzinárodný deň čiernej stuhy - medzinárodný deň pamiatky obetí totalitných režimov stalinizmu a nacizmu. Bol navrhnutý Európskym parlamentom v roku 2008 a potvrdený 2. apríla 2009. Je pripomínaný v krajinách Európskej únie každoročne 23. augusta v deň výročia podpísania paktu Molotov - Ribbentrop. V Maďarsku sa stal zase 25. február pamätným dňom obetí komunizmu v roku 2000, ktorým sa Maďari, ktorým si Maďari spomínajú na udalosti z 25. februára 1947, keď tajomníka Nezávislej maloroľníckej strany FKGP Bélu Kovácsa zatvorili a odvliekli na nútené práce do Sovietskeho zväzu.
Dámy a páni, pamätník obetiam komunizmu na Jakubovom námestí v Bratislave už máme, ale stále nemáme zastrešujúci pamätný deň symbolizujúci odpor alebo brutalitu totalitného režimu. Pri všetkej úcte, ani 21. august túto požiadavku nespĺňa, preto návrh nemôžem podporiť a buď počkám, alebo sa sám rád aj v spolupráci s kolegami z opozície aj koalície zhostím hľadania takéhoto reprezentatívneho a dôstojného dátumu na úctu všetkým obetiam komunistického systému.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vážený pán poslanec, ďakujem za vaše vystúpenie a ďakujem za to, že nazývate pravými slovami zločinecký komunistický režim. Zároveň vo vašom príhovore ste vyzývali na širokú diskusiu, aby sme sa zjednotili na pamätných dňoch Slovenskej republiky.
Dovoľujem si povedať, že je to v súčasnosti ťažko realizovateľné, lebo tento parlament je tvorený koalíciou, ktorej predseda si nevšimol ani pád tohoto zločineckého komunistického režimu, a dá sa povedať, že jeho spolustraníci sú akýmisi ideovými pokračovateľmi tohto, tohto režimu, alebo teda mnohí z nich, takže sami sme to mohli vidieť, že akou formou aj oslavovali 17. november. Takže z tohto dôvodu to bude ťažké. Na druhej strane máme tu predstaviteľov iného, ktorí propagujú iný zločinecký režim, a to je teda fašistický režim, ktorí, s ktorými tiež k tomuto asi sa nebudeme mať o čom baviť. Takže zrejme teraz nie je ten správny, vhodný čas na to, na čo vyzývate, ale veľmi chcem poďakovať za to, že pravými slovami ste nazvali komunistický režim, pomenovaním a správnym pomenovaním.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som sa chcela teda v prvom rade poďakovať za vlastne tú otázku, prečo nemáme pamätný deň obetiam červenej totality. Pán kolega, ja teda navrhujem, posuňme, posuňme tento zákon do druhého čítania a ponúkam vám, môžete to dať ako pozmeňovací návrh, určite to podporíme, pretože naozaj, komunistická totalita si naozaj ešte zaslúži z našej strany viacej pozornosti.
Takže toto je môj návrh a ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, to máte tak, pamätné dni sú preto pamätné dni, lebo sa vtedy niečo stalo, čo si pripomíname a čo je hodné zapamätania. Treba povedať, že príchod inváznych vojsk bol vážnym pamätným dňom, tak ako je pamätným dňom vypuknutie druhej svetovej vojny alebo čokoľvek iné, pozitívne či negatívne, streľba do farníkov v Černovej. Hľadať syntézu medzi udalosťami je veľmi ťažko a nemyslím si, že je to tiež úlohou, aby sme našli jeden všepokrývajúci deň. Tak to jednoducho nie je.
A musím povedať, že preto nevidím nijaký problém, aby sme si pamätali, lebo si máme pamätať, že sme boli desiatky rokov priamo okupovaní a že sme sa tej okupácie zbavili, tak ako si pamätáme, že 9. mája alebo 8. mája - podľa toho, kto ktorú pamäť preferuje - skončil fašizmus. Opäť nebudeme syntetizovať všetky totality do jedného dátumu. Stalo sa to proste v ten deň a ten je pamätný.
Takže radiť kolegom, ktorí si dali tú prácu a predložili návrh na konkrétne dva historické dátumy, aby hľadali niečo iné, je trošku tak, ako v minulej rozprave zaznelo, že sú úkolovaní poslanci tým, kto sám neurobil nič, k tomu, aby urobili niečo iné, ako čo urobili, a to sa mi zdá veľmi zvláštne. Pán kolega, sedíte tu rovnako pol roka ako Žarnay a mohli ste v opore s tými, ktorí vám hovorili o svojich skúsenostiach, podať akýkoľvek návrh a mám pocit, že by som ho podporil.
Ale úkolovať tých, čo niečo urobili, keď sám som nič neurobil, sa mi zdá proste zvláštne.

Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi poslancovi, kolegovi, že vystúpil v rozprave, ako jediný prakticky zaujal svoje stanovisko k tomuto návrhu zákona.
Napriek tomu nesúhlasím s ním, že z našej strany ide o nejaké vytĺkanie politického kapitálu, vonkoncom nie. Ide o snahu - a ja som to zdôraznil aj v závere svojho prejavu - dať odkaz budúcim generáciám, že naozaj v Československu, bývalom Československu, boli dni, ktoré sú hodné toho, aby sa stali dňami pamätnými, na ktoré sa nesmie zabudnúť, aby ďalšie generácie vedeli, čo sa stalo v auguste 1968, aby vedeli, aké škody sa napáchali v dobe normalizácie, a aby sme sa, aby sme neostali zaskočení tým, keď sa spýtame nejakého žiaka v priestoroch Národnej rady alebo niekde inde, čo je to 17. november alebo čo sa stalo v roku 1968, a nebude mať ani len predstavu, že takýto deň vôbec existuje.
Na druhej strane oceňujem vaše úsilie v tom, že chcete konštruktívne prispieť k tomu, aby sa obdobie socializmu nejakým spôsobom odsúdilo a aby vznikol nejaký pamätný deň, ktorý by to nejako zovšeobecnil, ale na druhej strane súhlasím s pánom Osuským, ktorý hovorí, že to sa nedá, že tie pamätné dni sú preto pamätné, lebo sa majú zapamätať, a jedným dátumom sa to určite nevyrieši, všetko to nešťastie a utrpenie, ktoré obdobie socializmu v Československu prinieslo. Ale máme tu v Národnej rade niekoľko historikov, máme tu v Národnej rade niekoľko ľudí, ktorí sa týmto veciam dlhodobo, dlhodobo venujú.
Treba posunúť tento návrh zákona do druhého, druhého čítania, ako povedala moja kolegyňa Viera Dubačová, vy sám potom môžete prísť prispieť k tomu, zahrnúť tam ďalšie možnosti, ako ten návrh vylepšiť, a vznikne jeden dokonalý návrh, ktorý prejde skrz koalíciu aj opozíciu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pánovi Osuskému chcem povedať iba toľko, že v podstate má pravdu, že som sa..., len keby som vedel, s kým o tom debatovať, tak by som tam prispel mojimi názormi, ale jednu otázku mám predsa len na vás, nielen na vás, ale na všetkých, že kde sa nachádzajú tí ľudia, ktorí prišli, neprišli o to najvzácnejšie, teda o život, ale prišli o prácu, o..., boli perzekuovaní a celá rodina tým trpela, takýchto rodín ja poznám osobne strašne veľa, pretože sa to týka aj konkrétne mojej rodiny.
Môj otec bol jeden z reformátorov ekonomických, v ’68. roku bol podpredseda Šikovej komisie a na Slovensku jeden z hlavných ekonomických reformátorov Alexandra Dubčeka a v ’72. roku ho pán Biľak vylúčil z komunistickej strany, urobili z neho kontrarevolucionára, urobili, mňa vylúčili zo školy, ja som bol prijatý v Moskve na medzinárodné vzťahy, som sa musel vrátiť domov, proste celý ten čas až do ’89. roku sme kruto znášali toto naše zadelenie do určitej skupiny nepohodlných ľudí a otec ako profesor na Ekonomickej univerzite mal zakázané prednášať a kopu ďalších. Nechcem to spomínať.
Kam by ste dali túto skupinu týchto ľudí postihnutých tou dobou a tým komunistickým režimom? To ma najviac zaujíma.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, vážený predkladateľ. Musím povedať, že oceňujem tento krok. Podotýkam, že ak nám niečo chýba, tak je to pamäť. Chýba nám pamäť. Ako ľuďom často chýba v zmysle spomienkového optimizmu, v zmysle toho, že keď sa stretnú piati chlapi, ktorí boli na tankovom pluku, tak v zásade má pocit počúvajúci, že to nebola teda často pakáreň, ale že to bolo niečo strašne veselé, že to bola séria veselých príhod z nakrúcania.
A tak je to i s pohľadom do minulosti, lebo buď sme k nej indiferentní a je nám všetko jedno a žijeme zo dňa na deň a nestaráme sa o to, odkiaľ ideme a kam smerujeme, alebo je pre nás tá minulosť nepríjemná, lebo sme boli podielnikmi jej temných stránok. Na Slovensku je tolerancia k tomuto podielnictvu veľmi vysoká. Podruhovojnové preskoky z gardy do strany boli celkom nie zriedkavé a platilo takéto: "Čo sme si, to sme si, však sme všetci svoji." Samozrejme, osud krajiny a jej obyvateľov je osud miliónov ľudí a každý je nejaký, ten osud. Každý si písal svoju knihu osudu a, samozrejme, aj nie každý nebol, žiaľ, len tým, ktorý riadil svoje kroky, ale mnohí boli i tí, ktorým kroky riadil niekto iný.
A ak sa tu vyskytuje otázka, prečo si pripomenúť tieto dva dni, tak preto, lebo sa v nich - a to je odpoveď i pánu poslancovi Marčekovi - priam zhmotnilo to, na čom stál totalitný komunistický režim od februára ’48, ale vlastne už od jesene ’47 a vlastne už i krátky čas predtým. Presne vzaté, stál na tom, čo sa zhmotnilo 21. augusta. Stál na bodákoch a hlavniach samopalov a tankov. To bola jeho opora. Ten režim tu nevznikol preto, lebo si absolútna väčšina národa vybrala Víťazný február. Ten režim tu vznikol preto, lebo tie tanky boli zatiaľ ešte na dištanc, ale už tu boli. A boli tu i tých 20 rokov, keď tu neboli, a potom prišli a potom tu už boli. Ale neznamená, že predtým tých 20 rokov, to strieľanie pod Devínskou skalou, tie zničené osudy, popravená Horáková, presne ako hovoríte, študenti vyhodení zo škôl, rozkulačení gazdovia, zničené osudy, to sa zhmotnilo do tej hlavne samopalu, ktorá zastrelila Košanovú, Holíka a ďalších. To znamená, to už tá moc strieľala po ľuďoch na uliciach. Ale neznamená, že predtým bola iná. A nemôžme mať pamätné dni na konkrétnom dátume, keď vášho otca vyhodili z Ekonomickej, vysokej školy, keď tam tú Zdenku Schelingovú utýrali v rámci rehoľníckej akcie. To znamená, nemôžme mať 365 dní v roku, lebo muselo by ich byť 365, v priestupnom roku 366 dní, keď sa komusi stala krivda.
A preto napádať návrh, ktorý je predložený, z dôvodu, že čo ešte všetko nepokrýva, je beznádejné, pretože, ešte raz hovorím, muselo by tých dní byť 365 alebo 6, lebo každý by sa našiel v tom svojom dni. Ten, ktorému vzali kone a kravy a zničili mu osud, ten, ktorému vzali hoci len holičstvo, ten, ktorého syna vyhodili napriek jeho talentu a schopnostiam zo školy, i ten alebo tá, ktorého syna zastrelili, keď plával cez rieku Moravu. To znamená, že je nevyhnutné nájsť jeden dátum, keď sa to zhmotnilo, a potom je ten druhý dátum, ktorý je k nemu absolútne primeraný. To je dátum, keď to zlo odišlo. Opäť, mohli by sme diskutovať, či to bolo vtedy, keď sa podpísali dohovory alebo keď. Stále sa jedná o pamäť toho, v čom sme žili a čo odišlo, a nevidím nijaký dôvod spochybňovať dobrú snahu predkladateľov, pretože to sú míľniky na našej ceste. A ten, kto by bol dnes býval na zasadnutí európskeho výboru, na jeho mimoriadnej schôdzi, tak by pochopil, ak by dobre počúval, aj keby horšie počúval, prečo je potrebné pripomínať si to, z čoho sme vyšli, čím sme prešli, i to, čím sme sa na tom sami podieľali. Pretože i tieto dátumy sú dátumami príchodu okupačných vojsk a ich odchodu, ale to sú tiež dátumy, v ktorých sa zhmotnil pozývací list, a ten pozývací list nepodpísali "za" občania cudzích mocností. Tých podpísali naši spoluobčania, s ktorými sme žili v jednom štáte. To znamená, že to nie je len pamätník tých zlých, ktorí prišli, lebo tí prišli a boli zlí. Ale to je tiež pripomenutie toho, kto sa na tom podieľa. To je pripomenutie človeka, v ktorého ére sa stavala táto budova, v ktorej sedíme, Viliama Šalgoviča. To je dátum človeka, ktorý ten pozývací list okrem iného zo Slovákov podpísal, Vasiľa Biľaka. To znamená, to je pripomenutie toho, čo sme zač. Čo sme zač tí, ktorí boli obeťami, tí, ktorí boli páchateľmi, a my všetci ostatní, ktorí sme v tom žili, aby sme si nemysleli, že to všetko boli len tí zlí, ktorí prišli. Áno, od samého počiatku sme boli v područí ríše zla, ale je dobré si to pamätať.
Bolo mi cťou a potešením, že keď som bol prorektor Univerzity Komenského, tak sme umiestnili na budovu tej univerzity novú pamätnú tabuľu, kde boli všetky tri obete zo Šafárikového námestia, kde... A zdôrazňujem, ja nemám problém s tvorbou a štylizovaním nejakých slovných spojení, ale hodinu som sedel nad jednou krátkou vetou, ktorá mala byť pravdivá, o 21. auguste, pretože keď máš neveľkú mramorovú dosku, ktorá je limitovaná budovou, pamiatkovosťou Univerzity Komenského, nemôžeš tam dať lexikón na stenu, tak musíš napísať nejakú magikocku posolstva, v ktorom je to napchaté, čo sa tam stalo, a tá jedna veta, ktorú som hodinu vymýšľal, a škrtal slová, šetril písmená, znela: "Dňa 21. 8. tu v paľbe sovietskych okupantov..." a potom idú tie mená, "zahynuli". Pretože predtým tam bola taká tabuľa, akí trochu sme: "tragicky zahynula Danka Košanová". Ona nezahynula tragicky, tragicky zahynieš v lavíne, tragicky zahynieš, keď ti z piateho poschodia padne kvetináč na hlavu, to je fakt tragické. Ale keď ťa zabijú okupanti, tak je to, samozrejme, smrť človeka, ale skovať to za pojem "tragicky zahynúť" je hanebný eufemizmus a nepovedanie pravdy o veci. Takže ani Ján Opletal nezahynul tragicky, zabili ho Nemci, okupanti Protektorátu Čechy a Morava. On nespadol do výkopu neosvetleného.
To znamená, že je dobré priznávať si pravdu a dobré je priznávať si udalosti, ktoré by mali svietiť do našej budúcnosti, aby som nepočul to, čo som počul dnes na eurovýbore, aby bolo jasné, odkiaľ pohoršenie pochádzalo, a kedy, dá Boh, sme sa toho pohoršenia zbavili. Nikoho nenapadne spochybniť pád fašizmu 8. mája, ale máme si, samozrejme, pamätať i okupáciu Československa. Máme si pamätať výstrely krížnika Schleswig Holstein na polostrov Hel v Gdansku, kde začala prvá svetová vojna. Máme si pamätať 23. - kolegom Marčekom dobre zmienený - august roku 1939, keď sa dohodol Joachim Von Ribbentrop s Vjačeslavom Molotovom o tom, ako sa budú mať radi a ako si rozdelia Poľsko, v tajnom dodatku. Treba povedať, že obidve strany si to po zásluhe odskákali. Obidve signatárske strany to stálo strašne veľa, ale zlo plodí zlo.
Teda myslím si, že niet vôbec čo v druhom čítaní pridávať k tomuto návrhu. Tento návrh sa má vziať alebo nechať tak. To nie je téma na dopĺňanie, k tomu nemôžme doplniť 22. a 3. a 4. august, to sú symbolické dátumy, ktoré predkladatelia veľmi dobre vybrali, a neviem si predstaviť, čo by som v druhom čítaní k tým návrhom pridal.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Musím podporiť tézu, že symbolizmus akéhokoľvek pamätného dňa, resp. dňa, ktorý uznáva Slovenská republika ako štátny sviatok, je veľmi dôležité vnímať v nejakom kontexte. Myslím si, že ten symbolizmus je skrytý v tom, že pri akomkoľvek pamätnom dni si človek, ktorý tento deň uctieva alebo má ho v pamäti, dopĺňa presne to svoje. Štát alebo táto snemovňa chce a má na hlavnom zreteli, aby - a takisto obaja predkladatelia -, aby sa na niektoré dni nezabudlo, to môže byť ten objektívny dôvod a tých subjektívnych, na čo chcem ja, na čo chce konkrétna rodina konkrétneho občana, aby sa pri tomto dni nezabudlo, je to subjektívno.
Preto je to podľa mňa dobré, že ten symbolizmus pamätných dní má zostať z hľadiska objektívneho pohľadu, tak ako spomínal pán poslanec Osuský, ale aj toho subjektívna, že presne na tento deň sa vzťahujú tie zážitky, tie v tomto prípade nedobré skúsenosti, na ktoré sa zabudnúť nemá, a čím viac ich bude, tým sa to bude lepšie a dlhšie pamätať a to je podľa mňa dôležité, a preto tento návrh zákona podporujem.