11. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za vaše záverečné slovo. Pán poslanec, chcem sa opýtať pána spravodajcu, či chce vystúpiť. Nie, nie je tomu tak, tak prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Nasledovať teraz bude prvé čítanie o návrhu poslancov Jána Budaja, Viery Dubačovej a Ota Žarnaya na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych symboloch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Pozerám, či tu je, teda niekto, kto uvedie predmetný návrh zákona, aby sme sa nezdržiavali čítaním tlačí. Pán Žarnay? Dobre.
Návrh zákona má tlač 317, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí pod číslom 322.
Nech sa páči, pán Žarnay, máte slovo za navrhovateľa.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Budaja, Viery Dubačovej a Ota Žarnaya na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 317.)

Ďakujem pekne. Myslel som, že tento návrh uvedie môj kolega Ján Budaj, ale, bohužiaľ, nie je zúčastnený, takže tento návrh uvediem ja.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pri pohľade do zoznamu pamätných dní uvedených v § 3 zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch som sa pozastavil nad špecifickým ponímaním historických míľnikov a historických osobností zákonodarným zborom.
Uvedené pamätné dni môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín: ľudské práva a Európska únia, konfesie, národnobuditeľské udalosti, historické osobnosti, úmrtie Milana Rastislava Štefánika, narodenie Ľudovíta Štúra, historické udalosti do roku 1944. K tomu, že je vyjadrenie k 28. októbru ako dňu vzniku samostatného česko-slovenského štátu historicky nepresné, pretože vznikla Československá republika, je prikladať komentár asi zbytočné. No že naša historická pamäť siaha len po rok 1944, je viac než smutné. Existencia Československa ako ľudovodemokratického a neskôr socialistického štátu a udalostí s ním spätých akoby pod rúškom ticha zapadala prachom.
Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli 17. november, ktorý je vo všeobecnosti považovaný za základný míľnik aj v smerovaní Slovenska. No pri anketách vykonaných na uliciach nielen mladí ľudia, ale aj mnohí súbežníci týchto udalostí si nevedeli spomenúť, prečo je tento deň významný. A to ubehlo iba 27 rokov. Vysporiadanie, vysvetlenie a prijatie vlastne minulosti je dôležitou súčasťou každého národa, každej občianskej spoločnosti, ale aj jedinca. Len tak sa môžeme poučiť, vyvodiť dôsledky a nedopustiť, aby sa niektoré udalosti zopakovali alebo prerástli ešte v tragickejší koniec. Príkladom môže byť Nemecko, ktoré muselo prehodnotiť svoje postoje, zásady a zákony, a následkom svojich činov čelilo takmer do konca 20. storočia. Ľudia majú selektívnu pamäť. Majú tendenciu uchovávať si predovšetkým pozitívne spomienky, tie negatívne postupne ustupujú do najmenej používaných časti mysle. Horšie však je, keď negatívne javy či udalosti vytesníme. Vtedy je to signál, že sme sa s nimi nevysporiadali, že stále sú traumatizujúcim, neuralgickým bodom našej pamäte a budú spôsobovať psychické a fyzické problémy.
Takýmto neuralgickým bodom našej spoločnosti sú časy socialistické. Vďaka politickým a spoločenským špičkám novovzniknutej Slovenskej republiky - v mnohých prípadoch prepojených so socialistickými straníckymi štruktúrami - nebol záujem o vysporiadanie sa s historickými udalosťami a faktami z obdobia socializmu. Nebol záujem o potrestanie či aspoň dostatočné spoločenské odsúdenie ľudí a skutočností, ktoré viedli k perzekúciám a neraz až ku smrti priamo, ale aj nepriamo zavinenej.
21. august - Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 a 21. jún - Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991 sú historickými míľnikmi, na ktoré by sme mali pamätať. Predstavujú nielen deň zmarenia nádejí slušných ľudí na skvalitnenie života a naplnenia ľudských a občianskych práv pre nich samotných, ale aj ich potomkov. Predstavujú obete, ktoré položili život na začiatku okupácie, ale aj počas nej. Predstavujú aj moment, kedy konečne sa mohli zbaviť balvanov na svojich ramenách a po dlhých 23 rokoch sme sa slobodne nadýchli a poslali sme posledného okupačného vojaka za hranice republiky. Predstavujú však aj dve dekády obáv, šafárenia, ničenia a zneužívania, ktorých následky nie sú odstránené dodnes. A čo je len ťažko odstrániteľné, ba priam nemožné, sú škody na občianskej spoločnosti, morálne a ľudské, ktoré spôsobili nielen veľký odliv našich rodákov do zahraničia, ale aj zničené životy mnohých rodín a jedincov poznačené normalizačnými aktivitami. Nebudem tu a teraz zaťažovať ctené kolegyne a kolegov faktami, ktoré sme už podrobne uviedli v dôvodovej správe. Ale predsa mi len nedá zdôrazniť niekoľko závažných čísel.
V prvých týždňoch okupácie najmenej 135 mŕtvych v Česko-Slovensku, z toho 40 občanov zahynulo na Slovensku alebo pochádzalo zo Slovenska. V období od 1. januára 1969 do 21. júna 1991 pripravila okupácia o život najmenej 267 Čechov a Slovákov, ďalšie tisíce občanov utrpeli pri nehodách zranenia. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení. Výrazná emigračná vlna - v rokoch 1968 - 1969 utieklo z Česko-Slovenska viac ako 70-tisíc občanov, v období následnej tzv. normalizácie utekalo z Česko-Slovenska priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu existencie komunistického režimu ušlo z Česko-Slovenska viac ako 200-tisíc exulantov. Obrovské majetkové a environmentálne škody - celková výška materiálnych škôd, spôsobených sovietskou armádou na území Česko-Slovenska bola odhadnutá na 6 mld. Kčs. Morálne škody, spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, neslobodou a tzv. normalizáciou - nevyčísliteľné.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zaradením spomínaných dní do zoznamu pamätných dní nezmeníme pohľad a vnímanie minulosti tými, ktorým sa v danom období darilo nad pomery. Je však našou morálnou povinnosťou a spoločenskou povinnosťou urobiť z pozície poslancov najvyššieho zákonodarného orgánu demokratického štátu všetko preto, aby sa na tieto nepríjemné udalosti nezabudlo, aby aj ďalšie generácie, ktoré sa narodili až po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, vedeli, čo sa odohralo 21. augusta 1968, aký dopad mali tieto udalosti na ďalší vývoj vtedajšej spoločnosti, a pochopili, akou výsadou je sloboda, ktorú máme dnes.
Vaša i moja pamäť sú prísne individuálne a vyvíjali sa v závislosti od mnohých faktorov vychádzajúcich z jedinečnosti a zákonitosti vývoja ľudského jedinca. V úzkom prepojení sú však so spoločenskou pamäťou komunity, v ktorej žijeme. Sú od nej neoddeliteľné a vzájomne prepojené. Preto nemôžeme zabúdať na dôležité momenty a etapy našej spoločnosti, občianskej spoločnosti, je nutné si ich pripomínať, je nutné o nich hovoriť, aby sme neopakovali rovnaké chyby. Je nutné podporiť našu spoločnú pamäť, aby sa raz naši potomkovia nepýtali, prečo sme znovu niečo dopustili, že sme znovu vstúpili do tej istej rieky. A aby sme sa dopracovali k Tacitusovým slovám: "Vzácna je blažená doba, keď môžeš cítiť, čo chceš, a hovoriť, čo cítiš." A každá doba bola vzácnosťou.
Ďakujem. (Potlesk.)

Dávam teraz slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, pánovi poslancovi Jánovi Morovi.
Nech sa páči.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 27. januára 2017 a gestorský výbor do 30. januára 2017.
Ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne, pán poslanec. Prosím, zaujmite miesto určené pre spravodajcu.
Otváram tým všeobecnú rozpravu. Písomne sa do rozpravy prihlásili dvaja páni poslanci, pán poslanec Budaj a pán poslanec Peter Marček. Pán Budaj sa však nenachádza v rokovacej sále, stráca poradie.
Nech sa páči, pán poslanec Marček.

Vážená pani predsedajúca, milé dámy, vážení páni, návrh zákona sa mení a dopĺňa zákonom č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov. Poviem ihneď na úvod, že nemám problém s uctením si pamiatky okupácie cudzími vojakmi, čiže 21. augusta 1968 ako Deň obetí okupácie, len si nemyslím, že musíme tu zdôrazňovať aj Česko-Slovensko.
Obete boli, to je nespochybniteľné, sú to však osobné tragédie, ktorým patrí naša úcta. Ale nemôžem sa zbaviť zlého pocitu, že okrem tragédie sa tu robí politicko-ideologická nadpráca, načo spájať 21. august s odchodom vojsk. Štyridsať mien Slovákov, ako pochádzajúcich zo Slovenska, ktorí prišli o život v dôsledku okupácie, a tu prosím o historickú korektnosť - nielen sovietskych vojsk, ale invázie spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy, ktorej sme boli členom, v rámci internacionálnej pomoci, čiže intervencie, ktorých sme svedkami aj v nedávnej dobe, napríklad invázie spojeneckých síl do Iraku, kde sa nijaké chemické zbrane hromadného ničenia nenašli, ale kde sa o 25 rokov neskôr v pretrvávajúcom chaose zrazu zrodili, zrodil fundamentalistický Islamský štát, ktorý vyváža terorizmus aj do priestoru Európskej únie, ktorej sme členom, a ktorý vyháňa milióny ľudí k emigrácii za lepším životom, s čím sa boríme, a kvóty odmietame. Ale nechajme v úcte k obetiam detaily, každý si potrpí na nejakom svojom isme.
Lenže, dámy a páni, chcem položiť zásadnú otázku, a nech mi to predkladatelia, verím, že v dobrom úmysle, prepáčia. Nemáme v tejto situácii a v tomto kontexte kľúčového slova obete - a teraz môžeme ďalej upresňovať - obete represálií a nielen v dôsledku invázie vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, ale celej štyridsaťročnej éry totality od februára 1948 až do novembra 1989. Pocit prázdnoty a dlhu voči všetkým obetiam totalitného režimu vedeného komunistickou stranou, teda obetí komunistických represálií pri nastoľovaní a pri udržiavaní nedemokratického zriadenia a režimu, ktorý porušoval základné ľudské práva svojich občanov, a dokonca porušoval aj vlastné zákony, ako to konštatuje zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému č. 125/1996 Z. z.
Pýtam sa, dámy a páni, nenadišiel po 27 rokoch od pádu ostatnej totality čas na to, aby sme urobili veľké upratovanie v kalendári pamätných dní, a prestali ad hoc podľa toho, kto je aktuálne pri moci a komu sa aký dátum chutí viac alebo menej, presadzovať si svoje záujmy v svojej ideológii alebo smerovaniu či zázemiu pridávať pamätné dni často selektívne reagujúce na čiastkové udalosti, ktoré mali nepochybne svoj väčší spoločný menovateľ?
A tu sa v kontexte nespochybniteľných obetí 21. augusta, dátumu okupácie opýtam, prečo doteraz nemáme pamätný deň všetkým obetiam komunistického režimu, teda červenej totality. Tu páni predkladatelia spomínajú tragédie štyridsiatich mien, ktoré si nespochybniteľne zaslúžia našu úctu a pamiatku možno aj na to, aby sme sa prestali v zahraničnopolitickej orientácii stále na niekoho viazať, pod niekoho dáždnik sa skrývať, na niekoho pomoc sa spoliehať, v nejakých spolkoch sa angažovať. Lebo keď príde čas slobody alebo pravda vyjde najavo, alebo sa prejavia vyššie než naše záujmy a my spod takého alebo onakých dáždnikov vystúpime, môžu byť ďalšie obete? Prečo teda - ako nováčik v parlamente sa pýtam v mene päťdesiatky politicky popravených politických väzňov za politické trestné činy a mnohých usmrtených pri iných situáciách a vyše 70-tisíc politických väzňov, ktorí sa dožili rehabilitácie - nemôžeme nájsť a zhodnúť sa na jednom nejakými záujmami nezaťaženom dátume, ktorým si uctíme konečne všetky, ale naozaj všetky obete komunistickej totality, a takto sa konečne dôstojne vysporiadame s minulosťou od roku 1948 do roku 1989?
Preto, dámy a páni, kým toto nepochopíme a kým netransformujeme podružné záujmy na celostné, nemôžeme podporiť váš návrh, ktorý je dokonca zdvojený, a tak sa špinavou vodou z vaničky vylieva aj dieťa, čo nechcem a nemôžem z týchto dôvodov podporiť.
Aj preto vyzývam predkladateľov, aby svoj návrh stiahli a pripravili sme naprieč celým spektrom a najmä v spolupráci s tými, ktorých pamiatky sa to týka, spoločný návrh na vyhlásenie pamätného dňa obetiam komunistických represálií. Komunistické režimy vo svete pripravili o život 85 až 100 mil. ľudí. Toto ohromujúce číslo uvádza Čierna kniha komunizmu, Le Livre noir du communisme, ktorú zostavil kolektív francúzskych historikov. Dvojdielna kniha Zločiny komunizmu na Slovensku od roku 1948 - 1989 ako prvý systematický pokus na 1 311 stranách a odborné a vecné dokumentovanie všetkých zločinov komunistického systému a jeho ideológie na Slovensku uvádza 102-tisíc mien a konkrétnych prípadov obetí. Z toho sa uvádzajú aj obete katov odsúdených na smrť vrátane justičných vrážd 248 ľudí, z toho jednu ženu. Veľmi ťažko sa hovorí o týchto tragédiách, preto by sme nemali pri návrhoch vytĺkať politický kapitál, stranícky alebo ideologický tiež, a poďme, prosím, dámy a páni, prelomiť túto fragmentáciu v historických dátumoch a najmä pamätných dní Slovenskej republiky, urobiť poriadok, systematizáciu tam, kde nájdeme zastrešujúci dátum alebo udalosť, nadraďme ju nad čiastkové pripomienky, pretože náš, tento náš historický kalendár nie je ani na trhacom kalendári, ale nie je ani dôvodom na použitie a selekciu podľa toho, ktorá politická sila čo kedy presadí.
Preto navrhujem predkladateľom, aby stiahli svoj návrh na prepracovanie v duchu pripomienok, a súčasne dávam verejnú výzvu, aby sme našli zhodu naprieč celým politickým spektrom a možno aj v spolupráci s organizáciami bývalých politických väzňov našli a vybrali jeden dátum ako zastrešujúci pamätný deň venovaný všetkým obetiam komunistického režimu alebo totalitného systému. V tejto súvislosti som obdržal podnet od jednej z organizácii bývalých politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja, tretí odboj, aby sme v tomto duchu postupovali, pretože je smutné, že doteraz všetky reprezentácie Národnej rady Slovenskej republiky nenašli jeden zastrešujúci úctu dávajúci pamätný deň tým, ktorých ani, ktorým asi najviac vďačíme za pád železnej opony, a to všetkých obetí, počnúc prenasledovanými, pokračujúcu takmer 80-tisíc väzňami a končiac vyše dvoma stovkami popravených v dôsledku justičných vrážd a zločinnosti totalitného režimu, ktorý sa vŕšil na svojich odporcoch najmä v 50. rokoch postihom tým najbrutálnejším, a to odobraním ich života.
17. november ako Medzinárodný deň študentstva a deň začiatku Nežnej revolúcie, ktorého sa zmocnili najskôr prominentní disidenti v pražskej a bratislavskej kaviarne, nereprezentuje dostatočne štyridsaťročné nepretržité úsilie a odpor voči totalite. Mám zato, že ani pamätný deň 13. apríl - Deň nespravodlivo stíhaných, ktorý si pripomíname, ani akciu K, čiže kláštory Štátnej bezpečnosti, ŠTB, z rokov 1950, v ktorej boli zlikvidované mužské kláštory, nemôžeme zastrešiť celonárodné hnutie odporu proti totalite a úctu k pamiatke všetkým politickým väzňom, v kalendári ide o 13. apríl ako Deň nespravodlivo stíhaných. Len pripomínam, že v susednej Českej republike majú od roku 2004 vyhlásený 27. jún za Deň pamiatky obetí komunizmu, za ktorý si symbolicky zvolili deň popravy Milady Horákovej v roku 1950, po 2004. roku.
Často sa, žiaľ, spájajú do jedného dátumu dve rôzne obdobia a totalitného, totalitného systému, ktoré si sú podobné, ale vzhľadom na rôzny charakter by si zaslúžili samostatný historický aj aktuálny prístup a pripomínanie si pamäti. Hovorím napríklad o Európskom dni pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu, tiež známy ako Medzinárodný deň čiernej stuhy - medzinárodný deň pamiatky obetí totalitných režimov stalinizmu a nacizmu. Bol navrhnutý Európskym parlamentom v roku 2008 a potvrdený 2. apríla 2009. Je pripomínaný v krajinách Európskej únie každoročne 23. augusta v deň výročia podpísania paktu Molotov - Ribbentrop. V Maďarsku sa stal zase 25. február pamätným dňom obetí komunizmu v roku 2000, ktorým sa Maďari, ktorým si Maďari spomínajú na udalosti z 25. februára 1947, keď tajomníka Nezávislej maloroľníckej strany FKGP Bélu Kovácsa zatvorili a odvliekli na nútené práce do Sovietskeho zväzu.
Dámy a páni, pamätník obetiam komunizmu na Jakubovom námestí v Bratislave už máme, ale stále nemáme zastrešujúci pamätný deň symbolizujúci odpor alebo brutalitu totalitného režimu. Pri všetkej úcte, ani 21. august túto požiadavku nespĺňa, preto návrh nemôžem podporiť a buď počkám, alebo sa sám rád aj v spolupráci s kolegami z opozície aj koalície zhostím hľadania takéhoto reprezentatívneho a dôstojného dátumu na úctu všetkým obetiam komunistického systému.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za vaše vystúpenie, pán poslanec. Registrujem štyri faktické poznámky k vášmu vystúpeniu. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Ako prvý, pán poslanec Marosz, nech sa páči.

Vážený pán poslanec, ďakujem za vaše vystúpenie a ďakujem za to, že nazývate pravými slovami zločinecký komunistický režim. Zároveň vo vašom príhovore ste vyzývali na širokú diskusiu, aby sme sa zjednotili na pamätných dňoch Slovenskej republiky.
Dovoľujem si povedať, že je to v súčasnosti ťažko realizovateľné, lebo tento parlament je tvorený koalíciou, ktorej predseda si nevšimol ani pád tohoto zločineckého komunistického režimu, a dá sa povedať, že jeho spolustraníci sú akýmisi ideovými pokračovateľmi tohto, tohto režimu, alebo teda mnohí z nich, takže sami sme to mohli vidieť, že akou formou aj oslavovali 17. november. Takže z tohto dôvodu to bude ťažké. Na druhej strane máme tu predstaviteľov iného, ktorí propagujú iný zločinecký režim, a to je teda fašistický režim, ktorí, s ktorými tiež k tomuto asi sa nebudeme mať o čom baviť. Takže zrejme teraz nie je ten správny, vhodný čas na to, na čo vyzývate, ale veľmi chcem poďakovať za to, že pravými slovami ste nazvali komunistický režim, pomenovaním a správnym pomenovaním.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Viera Dubačová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som sa chcela teda v prvom rade poďakovať za vlastne tú otázku, prečo nemáme pamätný deň obetiam červenej totality. Pán kolega, ja teda navrhujem, posuňme, posuňme tento zákon do druhého čítania a ponúkam vám, môžete to dať ako pozmeňovací návrh, určite to podporíme, pretože naozaj, komunistická totalita si naozaj ešte zaslúži z našej strany viacej pozornosti.
Takže toto je môj návrh a ďakujem.