12. schôdza

Ďakujem. Pokračujeme v schôdzi Národnej rady vystúpením pani poslankyne. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Takže budem pokračovať. Hovorila som o chránených dielňach a o problémoch, ktoré... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím o kľud v rokovacej sále.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
... aj naša dielňa s čím bojuje práve pre ľudí s duševnými chorobami a pre teda hlavne schizofrenikov, ktorých teraz naozaj máme pomerne dosť medzi nami, lebo je to diagnóza, ktorá má svoje spúšťače, má svoje odôvodnenie pri naozaj stresoch, ktoré táto doba prináša. A práve týchto ľudí nie je možné podľa zákona zamestnať, keďže naozaj my ako zamestnávateľ, my patríme pod charitu, tak jednoducho nemáme peniaze ako zaplatiť toho človeka, ktorý má schizofréniu alebo teda duševnú chorobu, lebo ak nám úrad práce zníži príspevok podľa toho, koľko hodín ten duševne chorý teda pracuje, tak nás to núti k tomu, aby sme brali ľudí s diagnózami, ktoré sú ľahšie a ktoré pomerne sa môžu zamestnať aj na chránenom pracovisku, nemusia pracovať v chránenej dielni.
Ďalšiu takú skúsenosť, osobnú, v inkluzívnom zamestnávaní, je práve tá dĺžka. Ja rozumiem zo strany úradov práce, že veľa chránených dielní funguje v rámci európskych fondov a potrebujú mať určitý čas, lebo je tam veľa papierovačiek, aby si teda stanovili určitú lehotu. Ale zase u poskytovateľov alebo teda u zriaďovateľov chránených dielní nastane problém, ja to poviem, ako je to opäť u nás. U nás na charite je to tak, že v podstate reálne sme dostávali už aj predtým, keď nebolo uzákonené do 60 dní, sme dostávali peniaze na preplatenie tých ľudí kvartálne, to znamená za tri mesiace. Ak by sme neboli zložkou grécko-katolíckej charity, tak by sme museli po skončení projektu švajčiarskeho finančného mechanizmu chránenú dielňu zatvoriť, lebo pre charitu, alebo teda pre Dom sv. Anny, v ktorých som bola dlhé roky teda riaditeľka, a teraz som odborná garantka, tak bolo neudržateľné, aby sme mali na platy tých ľudí. Takže charita to v rámci kvartálu zatiahla, ale teraz ak sa bude ten, zase tie dni pokračovať, obávam sa, že charita povie dosť, máme aj iné sociálne služby a teda je nám to ľúto, ale tú chránenú dielňu nebudeme môcť udržať.
Takže naozaj ja avizujem, že možno zlikvidujeme, možno aj takých ľudí, ktorí to robia zo srdca, lebo my to robíme popri sociálnych službách, máme zriadenú chránenú dielňu, aby sme vlastne tým ľuďom, ktorí sú v najvyššom stupni, zabezpečili prácu a skvalitnenie života človeka so zdravotným znevýhodnením. A práve to preplácanie toho finančného príspevku môže byť pre nás, ak sa bude posúvať, likvidačné.
Ak naozaj máme problémy s chránenými dielňami, treba to kontrolovať. A ja si myslím, že vinníkov nájdeme, ale naozaj ak má byť tento inštitút v legislatíve, mali by sme sa pozerať na to tak, aby sme, naopak, tých ľudí, ktorí majú získanú invaliditu, napríklad formou duševnej choroby, alebo teda nejakou aj inou chorobou, aj onkologickej je tam pomerne dosť, kedy tiež sa opäť vracia nádor, atď., aby sme ich dostali do pracovného procesu. Lebo tie ataky sa tam naozaj znižujú, ten človek sa dostáva na tú psychiatrickú hospitalizáciu neskôr a v podstate tá práca mu zachraňuje život. A pokiaľ naozaj to chceme mať len v legislatíve a pozerať na to len legislatívne, že to máme, možno naozaj zlikvidujeme chránené dielne, ktoré sú poctivé, a myslím, že aj našu.
No ďalšou problematikou, na ktorú som nestihla reagovať vo faktickej poznámke, keďže tu mám pána ministra, tak si to opäť dovolím predniesť. Ja som skôr myslela na tých rodičov, ktorí poberajú rodičovský príspevok, aj keď sa im narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením a do 6 rokov vlastne oni nemôžu ísť na príspevok za opatrovanie. My keď budeme zdvíhať príspevok za opatrovanie, ale rodičia vlastne oni ho budú mať ako u zdravých detí, tam vznikne tá anomália. A to môžeme riešiť len tým, že tá mama pôjde do práce a teda nebude závislá od toho, že ten rodičák bude iný pre mamu alebo otca, ktorí ostanú so zdravotne znevýhodneným dieťaťom doma, alebo to musíme riešiť iným spôsobom. Lebo ak pôjde o opatrovanie tak, ako ste vraveli, postupne vyššie, tam budú mať najviac problémy práve rodinky, kde strašne sa ešte bojuje, o tom, ako ďalej, ešte nemajú mnohí do 6 rokov ani stanovené diagnózy hlavné. A preto si myslím, že ublížime tým najzraniteľnejším rodinám. Čiže ja som skôr, možno sme sa nepochopili, skôr som myslela na to, hej, že do 6 rokov naozaj oni budú poberať rodičák, ako keď mamka sa stará o zdravé dieťa alebo otec, ale oni majú naozaj mimoriadne výdavky, no a potom už by prešiel automaticky na to opatrovanie.
Čiže ešte druhú problematiku, ktorú som chcela otvoriť, keď ste tu vy, je táto a obávam sa, že práve rodina so zdravotným znevýhodnením do 6 rokov je absolútne, úplne riziková, pretože tam, ako som hovorila, hrozia rozvody, hrozia, že nenastaví sa dobre systém starostlivosti o to dieťa, chodia od Šavla do Pavla, nikto ich nevie koordinovať, my máme len sľub, len včasnej intervencie, nemáme centrá včasnej intervencie. A jednoducho tam ja už teraz avizujem, že pokiaľ to nepodchytíme do tých 6 rokov, aj ten vývin toho dieťaťa, tak potom to už len je možné kompenzovať alebo nejakým spôsobom vyrovnávať, ale ten rozvoj a to napredovanie môžeme urobiť do tých šiestich, tak do siedmich rokov veku života dieťaťa.
Vrátim sa teda k zamestnanosti. Keďže sama pochádzam z východného Slovenska, tak si dovolím povedať, že som sa zamýšľala nad tým, že práve všetky zákony, ktoré ministerstvo prijíma ohľadne zamestnanosti, by mali naozaj riešiť zamestnanosť v regiónoch, kde je to akútne. A ja naozaj tak v pravde, v pravde som nad tým uvažovala a hľadala som proste nejaké objektívne informácie na to, aby som sa zamýšľala, že či naozaj pomáhame zaostalým regiónom, lebo od roku 2002 vlastne dávame stimuly a reálne východné Slovensko vyzerá tak, ako vyzerá, že ľudia sa nám vyľudňujú z týchto oblastí. No a potom s tými mladými nezamestnanými na Slovensku a s ľuďmi, ktorí už od začiatku buď nevedia nájsť prácu, odchádzajú do zahraničia, alebo teda možno majú také mylné predstavy o tom, že hneď, neviem, koľko budú zarábať, ale na druhej strane, či ich máme naozaj podchytených. Treba si naliať čistého vína. A nie preto, že teda ide len o nejakú bezhlavú kritiku toho, že teda len preto, že som opozičná musím niečo povedať, preto, že teda som z fachu, som sociálny pracovník a teda venujem sa problematike 18, 19 rokov a som východniarka, musím sa zamyslieť aj nad tým, aká skutočnosť od roku 2002 je v podstate so Slovenskom a s vyľudňovaním a s mladými ľuďmi.
A teraz sa to budem snažiť už len prečítať, lebo teda mám už len 8 minút. Najvyššiu nezamestnanosť má Prešovský kraj. Presne to bolo za minulý rok 13,91. Môžme sa tam baviť o percentách hore-dole, ale práve z tohto regiónu odišlo za prácou do zahraničia najviac ľudí. To znamená 40 700 ľudí. Najviac odišlo zo Sniny, Humenného, Medzilaboriec. Najmenej odchádza z Komárna, Senca, Malaciek, Pezinka, Kysuckého Nového Mesta. Tam to relatívne máme pod kontrolou.
V roku 2015 bolo evidovaných na úradoch práce 51 982 mladých ľudí do 24 rokov. Z toho aktivačné opatrenia trhu práce využívalo z tých ľudí 6,16 %, čo predstavovalo 3 200 uchádzačov o zamestnanie. Pomerne málo mladých ľudí bolo vtedy teda zaradených do aktívnej formy trhu práce. V roku 2016 ich bolo v evidencii už 38 983, ako povedal pán minister, že sme boli skokanom. Ja len naozaj chcem povedať, aby sme nehovorili možno o tomto čísle, ak to nie je evidovaná nezamestnanosť, či to nie je evidovaná nezamestnanosť. Ale nie je to možno celková nezamestnanosť, možno sme viac mladých ľudí dali práve na aktivačné opatrenia. To znamená, že sme ich dali na absolventskú prax, na dobrovoľnícku činnosť alebo na iné aktivačné práce a toto číslo mohlo vyskočiť aj preto.
Ja viem, že to je problém celej Európy. Preto hovorím, že možnože ani sa netreba hanbiť, aj keď je tam väčšie číslo. Jednoducho len si treba potom zadať kritériá ako ďalej s tými mladými ľuďmi. Možnože je vystavený na vás tlak, ale to neznamená, že nebudeme si nalievať čistého vína, koľko naozaj reálne tých mladých ľudí je. Aj keď sme skokanmi roka, že sme ich mohli dať cez eurofondy alebo cez iné veci teda mimo trošku tej celkovej evidencie nezamestnanosti, ale jednoducho musíme ich riešiť.
Investičné stimuly v rokoch 2002 a 2016, ktoré si prerozdelilo 148 subjektov, a činili 1,65 miliardy eur. Tieto sú adresované alebo teda mali by byť adresované na podporu menej rozvinutých regiónov alebo teda aby zapríčinili pohyb ekonomiky štátu. Priemerný náklad na jedno prisľúbené miesto nás teda stál 30-tisíc euro. Okresy s nadpriemernou nezamestnanosťou, čiže ktorých miera nezamestnanosti v okrese je v prvom kvartáli daného roka vyššia ako celoslovenský priemer, sa dostala v rokoch 2012 a 2016, ony dostali len štvrtinu finančného objemu a tretinu plánovaných miest oproti okresom s podpriemernou nezamestnanosťou. To znamená, že najväčší objem investícií dostal Trnavský kraj, ktorý má dneska aj veľmi nízku nezamestnanosť, ale paradoxne tieto stimuly najmenej dostal Prešovský kraj. Medzi jednotlivými investíciami však panujú značné rozdiely. Napríklad, 18 investícií malo schválený stimul viac ako 50-tisíc eur na jedno pracovné miesto, 16 firiem dostalo 2 stimuly a 6 firiem, pardon, dokonca až 3 stimuly.
Dlhodobá nezamestnanosť je hlavne problémom východného Slovenska. Podiel dlhodobo nezamestnaných z celkového počtu nezamestnaných v Prešovskom kraji je 56,6 percenta. Toľko ľudí z celkového počtu nezamestnaných je dlhodobo nezamestnaných v Prešovskom kraji. To znamená, zo 64 496 ľudí 56 % máme v Prešovskom kraji dlhodobo nezamestnaných. V Košickom kraji je to 57,8 % z 55 610 uchádzačov o zamestnanie. A lepšie na tom nie je ani Banskobystrický kraj s podielom 57,1 % zo 48 043 uchádzačov o zamestnanie. Hovorím z minulého roku.
Hovoríme teda veľa o internej mobilite. Ja len chcem upozorňovať aj na skutočnosť, ktorú už vydal aj Štatistický úrad, upozorňuje aj INFOSTAT, že Slovensko sa nám vyľudňuje. Odchádzajú ľudia za prácou z východného Slovenska a severovýchod Slovenska už je v štádiu, kde v určitých miestach máme len starých ľudí, o ktorých sa nebude mať kto postarať. Mladé rodiny odchádzajú za prácou preč, prvé možno do mesta, lebo ich to motivuje, lebo fakt príde akože ten príspevok za dochádzkou za prácu a odchádzajú na západné Slovensko, kde sú tie firmy ťažiskové, ktoré dostali stimuly, ale tá rodina ostáva tam. Tak postupne keď vidia, že môžu ísť do Rakúska, odchádzajú až do Rakúska, ale odchádzajú celé rodiny. Preto naozaj faktom je, že sa presúvajú východ a stred na západ a teda mení sa aj charakter krajiny a životné podmienky ľuďom.
Odišlo za prácou už 161 749 Slovákov. Rodiny prestávajú fungovať spolu, následne sa vzťahy ochladia, prichádzajú rozvody, v lepšom prípade nám sa vyľudňuje, čiže prechádzajú z východného Slovenska na západ, kde sú lepšie podmienky, a v podstate nám sa nebude mať kto starať práve na severovýchode Slovenska alebo v tých krajných častiach východného Slovenska o starých ľudí. Naozaj nás čaká demografia, ktorá je neoblomná.
A ja si myslím, že treba si dať pozor aj na to, ako stanovíme minimálnu mzdu v regiónoch, ktoré sú teda zaostalé. Ale už mám málo času, čiže skúsim to povedať potom, sa prihlásim ešte na desať minút, aby som možno povedala aj o tom. Ja viem, že to nie je malý problém, ale možno pár impulzov na to, aby sme teda možno rozštartovali také reálne veci. Netreba sa báť, že máme, že sú tlaky, treba to začať naozaj riešiť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujeme pani poslankyni. Na vystúpenie pani poslankyne 3 faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásenia s faktickými poznámkami. Pán poslanec Peter Pčolinský.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, ja vás podozrievam z toho, že vaše vystúpenie bolo plné konšpirácií. Pretože v skutočnosti máme nízku nezamestnanosť, nepracuje len ten, kto nechce, máme veľmi dobré mzdy, nikto neuteká do zahraničia, máme stabilné ceny energií, investori prichádzajú ako na bežiacom páse. Čiže naozaj mám pochybnosti, či ste len nekonšpirovali a realita je úplne iná. Ďakujem.

Ďakujem pánovi poslancovi. Pani poslankyňa Erika Jurinová.

Ďakujem veľmi pekne. Áno, je pravda, že ak bude ten demografický trend postupovať tak, ako postupuje, tak z východného Slovenska a zo stredného Slovenska a južnej časti stredného Slovenska sa stane jedna veľká čierna diera, ktorá bude vyľudnená mladými ľuďmi a bude zaplnená len starými ľuďmi. A veľmi poukazujem alebo teda veľmi súhlasím s tým, čo povedala kolegyňa Gaborčáková, že naozaj vznikne veľký problém aj so starostlivosťou o týchto starých ľudí. Nebude sa mať kto starať.
A preto celú novelu, ktorá môže byť prezentovaná veľmi pozitívne, a je tam veľa dobrých opatrení, považujem stále len za ten bič, ktorý je vytvorený, a chýba ešte ten cukor, tie motivácie, ktoré by naozaj ľudí motivovali hľadať si prácu s podmienkami, ktoré sú zlučiteľné so životom, so životným, jako by so životom v spoločnosti. Neviem sa vyjadriť, ospravedlňujem sa, správne. No každopádne chýba mi to, čo hovorila aj pani Verešová predtým v príspevku, kde je ten zákon, o ktorom aj vláda rozprávala, o sociálnom podnikaní alebo teda inkluzívne zamestnávanie. Že v akom štádiu sa tento zákon nachádza? Kedy naozaj sa podá skutočná pomocná ruka tým, ktorí si dlhodobo nevedia nájsť prácu? Vyhadzovať z evidencie tých, ktorým sa akože nechce robiť, to je dosť jednoduché. Prirobí to síce vrásky na čele zamestnancom úradu, lebo musia veľmi tuho robiť nepríjemné veci. Ale na druhej strane kde je ten efektívny nástroj na zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných? Kde je to sprevádzanie? Keď som videla, koľko financií ide na pracovné miesto, na nástroje, ktoré sú z eurofondov vykrývané, tak sa mi trošku až pretočili oči, že naozaj na jedno pracovné miesto ide veľmi veľká suma, ale tá efektivita, sa mi zdá, že zatiaľ sa nedostavuje.

Ďakujem. Pani poslankyňa Verešová Anna.

Ďakujem kolegyni Soni Gaborčákovej. Niet nič lepšie ako príklady priamo z regiónov. Je to hodnoverné, pravdivé, verím jej všetko, čo povedala. Naozaj je potrebné pracovať s takýmito údajmi a hlavne pozývať do pracovných skupín týchto ľudí, ktorí v regiónoch žijú, pracujú a vedia, čo treba robiť. Ďakujem.