12. schôdza

Ďakujem za slovo. Pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 17. marca 2017 a gestorský výbor do 20. marca 2017. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutý gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie ústavného zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani podpredsedníčka, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, začína to vzduchom, vodou a pôdou, či sa nám to páči, alebo nepáči. Keď sa narodíš, keď sa nenadýchneš, končíš. Keď sa nenapiješ, končíš. Keď sa nenaješ, končíš, ľudské plemeno. Takže to by sme si mali v prvom rade uvedomiť a k takýmto atribútom a k týmto podstatným, by som povedal, náležitostiam nášho života aj pristupovať. Myslím si, že sú, dá sa povedať, rovnocenne postavené a tieto atribúty by sme mali aj v príslušnej legislatíve ošetriť. To, že sa tak nestalo, žiaľ, a ja preto som rád, že za moje šesť a trištvrte roka pôsobenia v tomto parlamente cítim asi prvý takýto najzávažnejší atak ochrany pôdy cez ústavu. Lebo to je ten zákon, ktorý by mal dávať ten ďalší rámec k ďalším zákonným opatreniam, ktoré podľa môjho názoru nám tu ešte veľa chýba, resp. máme ich, ale neuplatňujeme ich tak, ako by mali byť uplatňované. A preto mi dovoľte, aby som ako pracovník pozemkového úradu, ktorý možno má tú pôdu aj v pracovnej náplni, aby som sa vyjadril k tejto novele našej ústavy.
Ako už tu bolo spomenuté, je to neobnoviteľný, a ja hovorím, aj neprenesiteľný, nenahraditeľný zdroj a zároveň je to živý organizmus a to nás učili doc. Sotáková na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a myslím si, že každý, hoci nie ste možnože poľnohospodári, že ste z rôznych profesií, ale to si musí uvedomiť, že máme tu niečo, čo nevyrobíš vo fabrike, nevyrastie na strome ani vedecko-technická revolúcia to nezmení a je to nám tu dané. Pôdu sme dostali, Slováci, do správcovstva od toho najvyššieho, ja hovorím, a dostali sme krásnu časť Európy, ktorú nám mnoho krajín závidí. Ako s ňou naložíme a ako ďalšie generácie budú na nás pozerať, je iba na nás. Áno, na zákonodarcoch, ktorí momentálne v roku 2017 tu sedia v tejto rokovacej sále, ako povedal kolega môj, už teraz s nami neni Jano Mičovský, v sieni zákonnosti, do ktorej by každý mal vstupovať s úctou a s úctou vystupovať aj ku zákonom, ktoré sa tu prijímajú, resp. navrhujú.
Keď hovoríme o pôde, tak myslím si, že mali by sme sa trošku vrátiť, lebo hovorím o slovenskej pôde, hoci by sme mohli hovoriť o európskej pôde aj o svetovej pôde, áno, v nejakom tom globálnom aspekte alebo v duálnom ponímaní, ale ústava sa týka Slovenskej republiky, tak poďme hovoriť trošku o tejto pôde. A myslím, že mi dáte za pravdu, že vlastník pôdy rozhoduje, čo s ňou sa bude robiť alebo nebude robiť. Takže poďme naspäť trošku do histórie, iba tak letom svetom, keď dovolíte, pretože myslím, že mali by sme vedieť, skade sme prišli, čo sme a kam chceme ísť.
Takže nebudem sa vracať ešte ku Samovi a Veľkomoravskej ríši, myslím, že stačí od roku 1918, ako sme vznikli, ako sme sa nejakým spôsobom etablovali tu na európskej pôde my Slováci v rámci Československa. 28. októbra 1918 sme si povedali áno, resp. naši predkovia, že chceme tu byť, chceme sa nejako etablovať, a povedzme si, aké budeme mať hranice, kde budeme vlastne pôsobiť po ďalšie generácie.
Takže na budúci rok storočnica. V histórii národa veľa, málo? Povedzme si, ako sme na tom. A ja sa budem, ako som už povedal, venovať tej pôde. Takže samozrejme, že v 18. roku to mali veľmi zaujímavé, lebo mali sme tam aj tých šľachticov, z poddanstva sa vychádzalo, vychádzalo sa z rakúskeho, z uhorského práva a musím povedať, že hlad po pôde podľa dostupných informácií v tej dobe bol veľmi veľký a prakticky heslo, ktoré sa potom preberalo aj po socializme alebo v socializme, že pôda patrí tomu, kto na nej pracuje, vzniklo už vtedy, v roku 1918 ako, resp. v roku 1919, 1920.
A vtedy prakticky prišla prvá pozemková reforma, ktorá povedala niečo také, že tých veľkostatkárov, ktorých tu mali v rámci Československa, opakujem, lebo tak sme boli etablovaní, mali niekoľko desiatok a stoviek, tisíc hektárov a prakticky sa to rozdelilo medzi ľud, ktorý mal na to určité práva. Samozrejme, podľa zákona, nie podľa nejakých jánošíkovských alebo iných noriem. A v tejto prvej pozemkovej reforme, hovorím o roku 1922, zhruba 1 730 tých veľkostatkárov a vlastníkov prišlo o tú svoju pôdu zo zákona a bolo rozdelené týmto spôsobom zhruba 4 mil. pôdy, ktorá išla pre tých ľudí a tých prídelcov, ktorí mali na to právo.
Musím povedať, že vlastne je to, dejiny sa opakujú, zhruba to isté sme mali potom po druhej svetovej vojne, aj k tomu sa ešte dostanem. Vyzerá, že bol tu prijatý úzus, že tá nevyhnutná veľkosť, ktorá je možná, mať ešte vo vlastníctve aj po tejto reforme, je 150 hektárov poľnohospodárskej a 250 hektárov všetkej pôdy. Do takýchto výmier sa to kresalo a znárodňovalo, poštátňovalo a následne dávalo prídelcom, ale tiež musíme povedať, nieže zadarmo, ale za určitú prídelovú cenu. Tá prídelová cena bola rozložená asi tak, že proste musí zaplatiť 50 % a následne po 10 %, tak takto sa to splácalo určitú dobu. Aj tu sa dali určité kritériá a jedno z kritérií, kto mohol byť tým prídelcom, tým nadobúdateľom tejto pôdy, si predstavte, že aj vtedy pochopili, čo znamená mať pôdu, aby to mal jeho občan, občan tejto republiky, ktorá vtedy vznikla, a tiež tu bola parlamentná demokracia, to znamená, išli sme do demokratických nejakých zriadení, neišli sme do nejakých monarchistických alebo kráľovských a iných, a predstavte si, že musel mať štátnu príslušnosť če-sko-slo-ven-skú. Ak ju nemal, nemohol to dostať. A dokonca išli až tak ďaleko, že povedali, že ten, kto sa nebude vedieť o ňu starať, že je psychicky labilný, má nemravné správanie a iné veci, tiež nemohol ju dostať.
To znamená, už vtedajší naši predstavitelia si uvedomili, čo znamená vlastniť pôdu. A čo sa s ňou bude následne, keď, nedajbože, ten vlastník, ktorému sme ju pridelili, zomrie, čo sa s ňou bude následne robiť, ako s ňou naloží a ako naša republika bude alebo nebude ohrozená. Áno, bude a nebude ohrozená. Pretože je to o tom. Lebo štát a krajiny, ktoré sú, sú o ľuďoch a o pôde, o území, ktoré máš alebo nemáš.
Takže už vtedy, som veľmi rád, že takto to bolo vnímané a, samozrejme, aj príslušné strany, ktoré boli vtedy pri vzniku Československa, a Československo, my sme neboli nejaká hyperpriemyselná zóna, ale stále sme boli a ja tvrdím, že Slovensko je stále poľnohospodárskou a lesnou krajinou, tak aj vtedy tam bola Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Potom sa to zmenilo na Agrárnu stranu a táto potom pokračovala ďalej. To znamená, že tá spätosť s pôdou, či už lesnou, poľnohospodárskou, stále aj cez tie politické špičky tam bola a prakticky oni prijímali také zákony, aké boli prijaté.
Takže to bol ako začiatok, tým sme začali a začalo sa budovať nejaké gazdovanie na tej pôde. Tlak na to, aby začali nejaké štrajky alebo iné nepokoje, ustal. Ľudia dostali pôdu cez prídely a pracovali na nej. Áno, potom prišla vojna, po vojne, možnože máme tu aj niektorých pamätníkov, hoci veľa ich tu neni, ktorí si mysleli, že budeme v tom pokračovať, ale, žiaľ, po vojne a po voľbách prišiel 48. a tam prakticky sa opakovalo zhruba to isté, čo v roku 1920, že urobili sme ďalšiu revíziu tejto pozemkovej reformy a zase sme brali určitú pôdu, štát znárodňoval a bral už teraz kolaborantom a zradcom, nepriateľom slovenského národa alebo československého národa. To znamená, išiel zákon 104/1945, kde takisto hovoril, že bude to zábor a následne po tom zábore budeme to prideľovať našim bezzemkom, proletariátu a ďalším ľuďom. Stalo sa a vtedy sa povedalo, že nad 50 hektárov. Mnohí naši veľkostatkári, alebo ako ich nazveme, kulaci, to už nechám na vás, aj ja som z takého rodu, aj môj pradedo v tomto čase žil, tak si povedal, že keď nad 50 hektárov budú znárodňovať, hoci mám 120 hektárov, tak tých 70 hravo predám, aby som sa dostal pod 50 hektárov, aby to bolo moje. Žiaľ, áno, prvé roky boli také, že 48., 49. 50., okej, do 50 hektárov, následne v 51., 52. aj tých 50-hektárových zlikvidovali pri kolektivizácii a ďalších, snaha o združstevňovanie, no a vyzerá, že výsledkom bolo 80 % združstevnenej poľnohospodárskej pôdy aj štátnymi majetkami, samozrejme, nie iba družstvami, aj štátnymi majetkami v 50. rokoch a 60.
Musím povedať, že, áno, menil sa režim, čo sa týka držby pôdy a vlastníctva, naruby. V socializme užívacie právo malo väčší význam, väčší dôraz, väčšiu váhu v konaní ako vlastník, vlastnícke právo ako vlastník. A to budem vyčítať socializmu do-ne-ko-neč-na. Neišli sme na to až tak, ako išli v Rusku, nespravili jedno LV-čko, štát. Chceš niečo od štátu, nič iné. Aj do dneska to takto majú podľa vyjadrení pána veľvyslanca, ktorého tu máme, a minule sme sa s ním stretli, tak áno, iba môžeš dať štátu do nájmu niečo a môžeš gazdovať, ale do vlastníctva nie. Okej.
Takže takýmto spôsobom u nás sme nešli, u nás sme išli do spôsobu, že to, čo máš, dom, záhradu, dvor, to si podedíš, ale poľnohospodársku a lesnú pôdu, tak s tou už je horšie, tá už je v družstve, tá už je v majetkoch štátnych. A mnoho tragédií, ktoré sa po 48. stali v tomto našom sektore pri poľnohospodárskych ľuďoch a vlastne to bol výkvet, veď vtedy sa prakticky likvidovalo všetko, výkvet podnikateľov nielen v poľnohospodárstve, ale aj v priemysle a všetko sa znárodňovalo, čo budeme si ďalej hovoriť, to prišlo. Neviem, ako by sa správali teraz títo vlastníci našich fabrík a našich podnikov, keby teraz prišlo nejaké znárodnenie, išlo by to späť. Asi by ich to veľmi nepotešilo, a takýto stav, žiaľ, bol v 50. rokoch. Peter Šuca hovorí, že asi áno, ale ja si myslím, že nie.
A berme to tak, že, áno, bola to táto doba, ktorá, žiaľ, zmenila aj vzťah našich ľudí k pôde. A to je ten najväčší bal, by som povedal, ten marazmus, ktorý socializmus spôsobil, že my sme si prestali pôdu vážiť. Prestali sme si ju vážiť a, žiaľ, musím povedať, že ani po tých 25 rokoch či dajme tomu 27, nech to bude, sme ešte stále ten vzťah k pôde ako neobnoviteľnému zdroju, ktorý musí tu byť, nenadobudli taký podľa môjho názoru, ako mali možnože naši dedovia, možnože aj naši otcovia, ktorí išli v 30. rokoch do Ameriky zarobiť peniaze v čase hospodárskej krízy, poslali to na Slovensko, aby si kúpili tú pôdu a aby tá pôda zostala v ich rodine, na ich dvore, v ich obci. Bojím sa, že toto u nás momentálne chýba a tento vzťah aj naším pričinením, aj prijatím našich zákonov musíme nanovo oživiť. To, že v súčasnej dobe, dobre, poďme teda ďalej, to znamená, to bol 48., socializmus, ktorý robil takýto marazmus, a dostávame sa k 89., ktorý, rok 1989, musím povedať, že čakal som to nadýchnutie sa.
Áno, vráťme sa tam, kde sú ostatné krajiny, aj čo sa týka vlastníctva k pôde. To znamená, tí, ktorí neprerušujú tú kontinualitu, proste stále boli vlastníkmi a stále si to vlastnícke právo vedeli aj zachovať, aj udržať, aj obhájiť. Tak poďme po 89. robiť aj s týmto vlastníckym právom k pôde niečo. Áno, vtedajšia vládna generácia, ktorá prišla, ja som tu nebol, ja som bol v Prešove pracovník pozemkového úradu, začala prijímať určité zákony, ktoré mali byť nápravou krívd. (Rečník zobral do rúk brožúru, ukazujúc ju plénu.) Túto zelenú knižočku ukazujem v parlamente možnože už desiatykrát. Je to zákon o pôde a zákon o pozemkových úpravách, ktorý hovorí, hovorím o tom zákone o pôde, ktorý je účinný od 24. júna 1991. Tento dátum si zapamätajte všetci, zíde sa to všetkým, nie iba tým, ktorí nie sú poľnohospodári, pretože od tohto dátumu, a to vám budem citovať, to vám budem citovať, lebo ináč sa to nedá, § 2 okrem vlastníka, opakujem, „okrem vlastníka pôdy majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom", zmluvy uzavretej s vlastníkom, „alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom, ak nie je zákonom stanovené inak“. 24. jún 1991, odvtedy to platí.
Poďme do reálu. Ako to je? Pred týždňom pán Oravec zmlátený v Košiciach iba kvôli tomu, že išiel si svoje pole poorať, vziať svoju úrodu. Problém.
Takže, vážení, zákon je jedna vec a jeho reálne naplnenie a vykonanie v reálnom živote je druhá vec. Dneska ráno sme to konštatovali aj s kolegom Jarjabkom, ktorý povedal, áno, je to o tom, ako tú výkonnú moc vieme kontrolovať, ako vieme tých úradníkov, aj keď treba zdvihnúť im prst a povedať, končíš, vážený, lebo si nezvládol aplikáciu nášho zákona, ktorú sme my tu prijali v dobrej viere, že to bude v živote napravovať krivdy, a ty ju aplikuješ tak, že tu máme doslova niekedy petície, vzbury a neviem aké bitky v teréne.
Takže, vážení, tento zákon o pôde, ja som ho veľmi privítal, je to aj zákon a reštitučný zákon a musím povedať, že držal som mu palce a kryl som chrbát na pozemkovom úrade v rámci súdnych konaní za štát, ktorý v mnohých prípadoch veľmi neštandardne postupoval proti reštituentom, ktorých pozemkový úrad mal riešiť vydaním, resp. daním náhrady, keď sa pôda nedala vydať. A musím povedať, že to bol boj ťažký. Ale ja som hrdý na to, že som mal tú česť byť v tomto období na takomto poste a kreovať to, čo Národná rada prijala, priamo v reálnom živote a vytvoriť to veľké pardon našim vlastníkom pôdy od štátu cez pozemkový úrad.
Ako to moji kolegovia v iných okresoch, ja som bol v Prešove, ako to zvládli, nechám už na ich svedomí. Každopádne zákonné ustanovenia tu boli, aby sme vrátili späť aj tú pôdu, aj to užívanie, aj ten vzťah ľudí k pôde. Väčšinou tých zákonov aj teraz neprijímame nové, áno, okrem 140-ky, ktorá bola prijatá pred dva a pol rokmi, sú tie zákony stále tu. My sme ich nezrušili. To je zákon o pozemkových úpravách, zákon o pozemkových spoločenstvách, zákon o pôde, zákon o ochrane pôdy, proste sú tieto zákony. My ich iba novelizujeme. A preto ja tvrdím, že musíme ich tak vycibriť, aby sme ďalšej generácii odovzdali odkaz jasný: vlastníctvo je nedotknuteľné, vlastník nemá iba práva, ale aj povinnosti. A keď raz tu neni obrobená tá pôda, tak, vážený, dostaneš pokutu a máš problém, máš smolu. Nie, že to je môj kamarát a nedostane tú pokutu, lebo to nám vyčítajú. Veď pozrite, chotáre zarastené, nikto neobrába. No, vážení, kde je tá výkonná moc, kde je tá výkonná moc? A sme doma.
A už nehovorím o tom, že následne sme išli a chceli vstúpiť do EÚ a pri švédskom predsedníctve v roku 2001, v prvom polroku, boli prijaté pravidlá hry aj prechodné obdobia pre novopristupujúce krajiny. Aj my sme, samozrejme, boli tam, áno, česť a chvála, zvládli to na rozhraní 90. a 20. rokov naši politici a okrem prechodných období voľného pohybu osôb bola tu aj oblasť voľného pohybu kapitálu. A tu sme dostali výnimku, že môžme uplatňovať 7-ročné prechodné obdobie a následne, pokiaľ, to znamená prechodné obdobie na nákup poľnohospodárskej a lesnej pôdy cudzincami, pretože tento zákon, ktorý som vám tu ukazoval, o pôde z roku ´91 hovoril v paragrafe, no moment, v § 3, že "pôdu nemožno previesť do vlastníctva devízových cudzozemcov", vtedy sa takto nazývali, a tým pádom boli sme ochránení pred nejakým nákupom zo zahraničia.
Dokončím, ešte 42 sekúnd, potom ešte v ústnej by som sa prihlásil.
Takže, áno, v tom roku 2001 sme dostali prechodné obdobie, aby sme mohli ochrániť nákup 7 rokov a následne, pokiaľ sa zistí, že popri dikcii 7-ročného obdobia vzniknú vážne narušenia trhu s pôdou u nás na Slovensku, môže si to predĺžiť o 3 roky. Aj túto lehotu sme zvládli, stihli, ale následne už žiadna výnimka nebola. A preto sme to museli riešiť tu na pôde parlamentu. A tí, ktorí ste tu boli pred tými dvoma-troma rokmi, tak, áno, sme to nejak dali a to by som si dovolil rozviesť v ďalšej mojej rozprave, ktorá pôjde ústne.
Ďakujem veľmi pekne a končím tak ako stále, žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Všetko je veľmi pekné, čo si povedal, Martin, v svojej rozprave. Avšak ja si myslím, že nie je podstatné, kto vlastní pôdu, ale ako sa k tej pôde správa. Pretože sme svedkami, že naozaj po reštitúciách získali pôdu mnohí ľudia, ktorí ani netušili, že ich predkovia nejaký kus pôdy mali, a keď ju získali, tak prvé, čo bolo, tak hneď ju kalkulovali, ako ju premenia na stavebné pozemky, a kalkulovali, ako ju speňažia, nie ako budú na nej hospodáriť. A to sú aj dôsledky toho, ako dneska vyzerá naša krajina, ako sú spustnuté pôdy, pasienky, čiastočne niektoré aj lesy. Čiže v tomto smere nevidím problém vo vlastníctve, ale k tomu, ako sa kto správa.
A tu chcem povedať, že jeden aj z najhorších správcov je štát. Veď si pozrime sami, ako štát pristupuje k správe vlastného majetku alebo majetku, ktorý spravuje alebo o ktorý by sa mal starať. Najlepšie pôdy dáva pre investície. Kde bola umiestnená investícia Jaguar? Na najlepších pôdach, jedny z najlepších pôd Slovenska. A to je vlastne vzťah? Teraz ideme obmedzovať vlastnícke, chceme obmedzovať vlastnícke práva ľudí bez ohľadu na to, koho, ktorí sa oveľa lepšie o tu pôdu starali, a práve ten štát, ktorý by mal tieto páky využiť a mohol ich využiť, tak znehodnocuje našu krajinu umiestňovaním takýchto investícií do, na najlepšie naše pôdy.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pani kolegyňa, za reakciu. Musím povedať, áno, však musím s tebou vo väčšine súhlasiť, že, áno, je to tak. Ale následne poviem, pokiaľ ich naučíme, ako sa majú správať k tejto pôde, to je cez výkon, ešte raz hovorím, to je cez ten výkon, aplikácia zákona v praxi.
To znamená, ja som sa opýtal minule pána ministra Jahnátka, koľko dal pokút za zaburinenosť a neobrábanie pôdy. Odpoveď som do dneska nedostal. A to je o tom. To znamená, že mne to jedno, dobre, nech tu bude. Ale tak by som povedal, že v súčasnosti pôda sa hájila, pre pôdu sa viedli vojny z histórie. A ja musím povedať, že momentálne ja sa bojím, aby nám tu nehrozilo to, že keď tu niekto príde a si povie, že toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, opakujem ešte raz, a to som počul z úst tu na Slovensku už určitých ľudí, aby sme nemali s tým problém, keď sa to navýši, a budeme zisťovať ako vo Francúzsko a v ďalších mestách, kde majú problém vstúpiť do určitých častí.
A ešte raz budem opakovať a budem to opakovať stále, nechcem byť radikál, ale tu musím hájiť našu zem a našich občanov, ktorí tu budú. A pokiaľ budú dodržiavať to, že bude mať, napríklad desať rokov mať trvalý pobyt a bude na nej podnikať, nech sa páči, tak je to v zákone. Ale nemôže tu prísť proste hocikto a si povie, že to tu skúpi a potom si to vyhlási za vlastné územie. Lebo my to berieme, demokracia je veľmi široký pojem, áno, dovoľujeme, poďte, príďte, vezmite. Veľký problém máme v tom, že naši vlastníci sú sociálne odkázaní v mnohých prípadoch. To nie sú milionári, to nie sú veľkostatkári, to sú obyčajní ľudia, ktorí majú minimálny dôchodok, a mnohí ľudia, keď im niekto príde za nimi, predajú tú pôdu, lebo nemajú ani na vlastný pohreb, tak vám to poviem. Sme vo veľmi zlej situácii, a preto ja budem ochraňovať, aby to mali naši občania naďalej.

Ďakujem pekne. Takže ešte raz, pani predsedajúca, pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som pokračoval ďalej, a síce v tom, že teraz nejdeme vymýšľať teplú vodu, aj čo sa týka držby, gazdovania a ďalších vecí, my tu predsa poľnohospodárov máme. Nás nemusí učiť ani Dán, ani Francúz, ani možnože Poliak, ako máme spracovať mäso, ako sa má chovať hydina, ani ako má vyzerať možnože obilný lán. V roku 1928 chodili sa Švajčiari, poľnohospodári, učiť ku nám do Prešova, ako sa orie so železným pluhom. Teraz my sa chodíme pozerať na Milky kravy, ako sú pekne fialové, aké majú jedinečné mlieko, a naša sebestačnosť je, viete kde.
Áno, socializmus spôsobil, že sme tu robili pozemkové úpravy, HTÚP takzvané, sceľovanie pozemkov, ktoré neišlo na vlastníckych vzťahoch, ale na užívacích a začalo sa veľkoplošne obrábať. Áno, super, techniku máme, obrobíme všetko, neni problém. A myslím si, že v demokracii to malo pokračovať, malo to pokračovať, ja som bol za.
Ja som bol na štátnom majetku v Lipanoch, ktorý bol najväčší vtedy kolos v rámci Československa, ktorý bol 17-tisíc hektárov ako vlastník, ktorý si v reštitúcii uplatnil nárok. Som prišiel za pánom riaditeľom a som mu povedal: „Pán riaditeľ, gazdujte ešte sto rokov na našej pôde, ešte sto rokov, ale formou nájmu. Nie formou modrého z neba, že nič nedostanete akoby vlastníci, lebo my sme tu veľkí páni.“ Viete, čo sa stalo? Keď sme preberali hospodársky dvor v Červenici pri Sabinove, tak v tú sobotu prišli policajti, v novembri 1992, a na môjho otca vytiahli pištoľ, že robí sabotáž. A sme doma, vážení. A to bolo prinavracanie majetku v rámci reštitúcií, lebo nie všetci boli špekulanti.
A musím zopakovať znovu ešte jednu vec, pani kolegyňa, že keď mi vstúpil pán Dr. Bornemisza do mojich dverí na pozemkovom úrade v roku 1991 vo veku 72 rokov a ich rodina mala 2,5-tisíc hektára, tak z jeho vystupovaní bolo, sálala múdrosť. On vedel, čo s tým majetkom rodinným má robiť, jeho nebolo treba učiť, ako sa má privatizovať a potom kradnúť. On vedel, že keď budeš brať les, ktorý mal 1 200 ha v Čergove, celú dolinu bral durch, takže tam môže urobiť aj poľovníctvo, aj obory, aj ďalšie a hneď hovoril, čo bude s tým robiť. On to mal jasné v rodine a bolo ich tam 11. A to bol výkvet roku 1948 tu na Slovensku, ktorý sme my vtedy tam sekli a povedali, že dosť, ide socializmus, vážení. To znamená, ľudia neboli nenažratí, len chceli mať pravidlá hry. A takisto bola od neho, z jeho strany bola ponuka Lesov Slovenskej republiky, lebo vtedy boli ešte Štátnej lesy, alebo neviem, čo to vtedy bolo, že nech to gazduje ďalej. No figa borová! Povedali, že ani drevo mu nedajú, nič. Do dneska lesy neplatia nájom. Dodnes neplatia nájom Lesy na nevydaných, na neštátnych pôdach lesných. Tak sa pýtam, kde sme, v akej demokracii, aké vlastnícke právo tu obhajujeme? Vlastnícke právo tých, áno, ktorí si sprivatizovali. Ale vlastnícke právo obyčajného človeka, ktorý zdedil, zreštituoval, prišiel k svojmu majetku, nie halabala, normálne dedičským konaním, naňho sa vykašleme. Tak, vážení, bacha! Buď vlastnícke, alebo nevlastnícke právo. Buď uplatňujem, alebo neuplatňujem.
A môžte mi tu hovoriť všetci, že neviem, akú tu máme demokraciu, zatiaľ je výkon mnoho ľudí, toho výkonu vlastníckeho práva v teréne, nevidieť. Aj naším pričinením, beriem to aj na seba. Mali sme byť aktívnejší, mali sme viacej vyhlášok, viacej možnože zákonov dávať. Áno, beriem.
Jeden z nich, ktorý, hovorím, už pani Matečnej, dal som jej tu na tomto poste, keď tu sedela a dala programové vyhlásenie vlády, dal som asi deväť podnetov, no, žiaľ, do dneska jeden zákon sme tu mali z nášho rezortu, zákon o potravinách. Ja sa pýtam, kde sme, ľudia boží, kde sme? Však nechcete mi povedať, že rezort nemá žiadne zákony pripravené. Veď ste predsa vláda kontinuity, no. Takže zamyslime sa trošku, že kam kráčame.
A musím povedať, že, áno, máme veľký problém s našou rozdrobenosťou pôdy, to je pravda, lebo sme zdedili uhorské právo. Takže máme slíže. Máme, ja som meral najmenší pozemok za mojej nejakej profesionálnej práce, ktorý mal šírku 40 cm a dĺžku 350 metrov. Takže do takýchto anomálií sme dostali cez uhorské právo naše pozemky a rozdrobili sa a to musíme sceliť, samozrejme, to je logika. Máme tu na to zákony. Máme na to zákony a sceľovali aj v Rakúsku, aj v Nemecku, len tam to mali trošku v iných výmerách. Rakúšania sceľujú už od vojny a majú scelených asi 100 %, asi pred desiatimi rokmi 100 % územia Rakúska je scelené. My začíname, začali sme v 91., máme scelených, teda cez pozemkové úpravy zhruba, z tých 3 000 katastrálnych území zhruba 400, nech ich je 450. Ďalších 150 rozbehnutých. To znamená, vážení, tu je roboty ako na kostole, ja hovorím, u týchto pozemkoch a myslím si, že v prvom rade by mali rozhodovať o nich tí vlastníci. Tí vlastníci, ktorí sú tu a mali si uvedomiť akú váhu.
Áno, pani kolegyňa, beriem, že berú sa na priemyselné parky a na ďalšie nejaké investičné naše úrodné pôdy, aj proti tomu chcem bojovať. Ale najväčší problém je, viete v čom? V cene pôdy, to je najväčší problém. Lebo Nemec v Trebišove núka za hektár 2 000 eurá a ľudia predávajú, to už opakujem sa. Už sa opakujem späť, v ktorom mesiaci som to hovoril. V Nemecku kúpite pôdu za koľko hektár? Mám tam tetu, tak som sa jej pýtal priamo. Povedz mi koľko? 20- až 25-tisíc. Tak kde sme? Veď to je klondike. Oni tu majú klondike u nás normálne, viete ako. Ukrajina ako je rozkúpená, obilnica? Rumunsko ako je rozkúpené? Viete ako. Veď, vážení, sa spamätajme, veď nejaké hranice tu máme. A ja neviem, či by sme, či budeme silní, či budeme silní ochrániť, keď raz povie, že, počúvajte sem, ja tu mám 15 obcí a tu mám vlastníkov, či budeme silní zákonom ochrániť to územie.
Pri výkone nášho práva v reálnom živote rôznych zákonov som skeptický. Bodaj by som nemal pravdu. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale neviem, či budeme v stave ochrániť v reálnom živote. Nie tu, že zákonom prijmeme vyhlášky 35, že územie sa nemôže odtrhnúť, autonómia, zvrchovanosť a všecko možné. V reálnom živote, vážení, a o to sa bojím. O to sa bojím, aby sme to naše krásne Slovensko udržali, a preto som aj dával tých desať rokov, ktoré sú v zákone o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a sme sa o tom debatovali s pánom Jahnátkom na našom výbore, lebo tých desať rokov, že musí tu mať trvalý pobyt nejaká tá akciová spoločnosť alebo nejaká tá firma, že tu musí byť, keď chce nadobudnúť tú pôdu. Tak z výboru sme išli, že zabudnite, že nejakých desať rokov tam bude. A bol som milo prekvapený, keď som zistil, že konečná verzia, ktorá prišla z vlády, bola s tými desiatimi rokmi. Áno, tu som vám to teraz vytkol, ale robili sme maximum, čo sme mohli.
Lebo raz, keď budeme na smrteľnej posteli a budeme hodnotiť náš život a si povieme, čo sme tu robili v roku 2015, ´16, ´17, ´12, to je jedno, koľko sme tu boli, ten čas už nevrátiš. A možno si vtedy povieš, však ja som vtedy mohol dvihnúť hlas, ja som mohol vtedy za ten zákon, ja som mohol vtedy povedať Bruselu, že nie, u nás si to predstavujem trošku ináč. A som to neurobil. A to je najväčší problém. A to je najväčší problém, pretože dejiny nevrátiš.
A preto by som bol veľmi rád, keby sme túto podporu tomuto zákonu dali, lebo to je zákon novely ústavy, ale trošku musím povedať aj opačne, že dávame tam, ako pani navrhovateľka predniesla, samozrejme, máte to všetci pred sebou, že ideme vkladať aj časť vety, a to o ochranu poľnohospodárskej a lesnej pôdy, o podporu vidieckeho charakteru života.
A teraz apelujem na koaličných poslancov, aký sem to zákon dával ten Fecko na minulej schôdzi v septembri? Nebol to náhodou laznícky zákon o podpore tohto spôsobu osídlenia na vidieku? Čo ste s ním urobili? Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Takže, vážení, vstúpme si trošku do svedomia a tak, ako to bolo povedané, aby tu išli bokom nejaké politické hrátky, lebo je to o budúcnosti našich detí a ďalších generácií, ktoré buď prídu, alebo neprídu po nás a budú mať alebo nebudú mať kde sa nejakým spôsobom rozvíjať.
Chcel by som, aby to bol udržateľný rozvoj a aby sme raz, keď budeme hodnotiť naše pôsobenie v Národnej rade, za tento čin, že sme nič neurobili na ochranu pôdy, si to raz nevyčítali navzájom medzi sebou možno niekde na ulici, keď sa stretneme ako 70-roční nejakí dedkovia a babky a si povieme, že, no tak to sme nezvládli. A zistíme, že čas územia nám odíde.
A preto ja som aj kvitoval, keď Slovenský pozemkový fond má verejne známych vlastníkov aj štátnej pôdy, neznámych je 400-tisíc, štátnych je 260-tisíc hektárov. To je veľké územie, 600-tisíc hektárov, to je kvantum. Na to mám tiež riešenie. Tiež som to dával pani ministerke, dúfam, že ho bude brať. Tak som veľmi kvitoval, keď pán Fico, áno, pán Fico povedal, že to nepôjde na, neznámi vlastníci ostanú stále neznámymi vlastníkmi a neišlo to na obce, lebo bol by problém. Bol by asi veľký problém. Takže som rád, že tých neznámych vlastníkov tu možnože máme, a jak som už povedal striktne, že to rozdrobenosť momentálne bráni nákupu, možnože tých veľkých nejakých výkupov, ale oni si kľučku nájdu. Takže asi tak. Momentálne, čo viem, zhruba 200-tisíc, 150-tisíc hektárov je už v iných rukách, a to sú údaje neoficiálne.
Ďakujem veľmi pekne, že ste ma vypočuli. Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem veľmi pekne. Chcem poďakovať pánu poslancovi Feckovi za tento príspevok do rozpravy. A ja som presvedčená, že každý normálny suverénny štát si chráni svoju zem, svoju pôdu. Považujem to, znova hovorím, považujem za zločin a vlastizradu vypredávať našu zem, našu pôdu cudzincom.
Za 27-ročného šafárenia všetky vlády, ktoré tu doteraz boli, uvrhli ľudí do chudoby, a preto naši ľudia pôdu predávajú. Okrem toho sa tu vyše 50 a možno, neviem presne koľko, jednoducho mnoho rokov vtĺka do ľudí, odnárodňujú sa. Chýba, absolútne chýba akýkoľvek pocit vlastenectva, a to znamená, že to je ďalšia príčina toho výpredaja, že ľudia pôdu svoju predajú.
A myslím si, že by to malo byť, že pôda, zem, lesy, tak ako voda, by mali byť zaradené medzi prírodné strategické suroviny, ktoré by sa nesmeli predať von, ani predať, ani darovať do zahraničia.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán poslanecký kolega Fecko, veľmi sa mi páči váš zápal, akým ste predniesli svoje myšlienky o tom, aká dôležitá by pre nás všetkých mala byť pôda. Tak ako aj v predchádzajúcom svojom príspevku ste správne poznačili, teda naznačili, teda povedali, že je to aj živý, aj živý organizmus. Je to súčasť celého organizmu krajiny. Je to súčasť celého organizmu našej vlasti. Myslím si, že je dôležité riešiť problémy, ktoré okolo pôdy nastali a budú nastávať, pokiaľ si naozaj neuvedomujeme jej výnimočnosť a dôležitosť, pretože potom budeme len v nemom úžase pozerať, tak ako to už aj teraz sledujeme, ako nám odchádzajú naši občania, najmä mladí, aj s ich myšlienkami, ako nám v prenesenom slova význame bude odchádzať aj naša pôda. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja sa opýtam, prečo ten vlastník predá pôdu tomu Nemcovi? Prečo na tom východe? Lebo asi je chudobný a nevie na nej hospodáriť, to je jedna vec. Ale asi ju vidí v prizme peňazí, ktoré pomôžu jeho rozpočtu prežiť jeho rodine. Takže to je iný problém. Tu nie je problém toho, že on by tú pôdu nechcel. Tu je problém toho, že táto krajina nefunguje, že mu nedá zarobiť, že vlastne nemá priestor na podnikanie. Keby mal dostatok zárobku, priestor na podnikanie, aby uživil slušne svoju rodinu, ani ho nenapadne predať svoju pôdu nejakému Nemcovi. Čiže my zase chytáme čosi za chvost namiesto toho, aby sa tu riešila v tejto krajine podstata, kde je problém, že tuná vlastne nič nefunguje.
A druhá vec, ktorú by som chcela poukázať, je to, že nie je problém, keď niekto skupuje pôdu na to, aby na nej poľnohospodársky fungoval. Len druhá vec je, že sú tu špekulanti, naozaj, ktorí skupujú pôdu, ornú pôdu na to, aby na nej developovali. A tu zase chcem poukázať na nefunkčnosť samospráv, ktoré sú veľmi, veľmi slabé a nedokážu ten nástroj, ktorý majú v rukách, územný plán, dostatočne silne držať v rukách a byť neuplatní a naozaj regulovať v územnom pláne rozvoj svojho územia tak, aby aj pôda bola, aby vlastne aj ten vidiecky charakter. Týmto zákonom sa toto nedocieli. Jediný a správny nástroj je územný plán. A tu si povedzme, tu je pes zakopaný. Lebo nám územný plán diktujú nie urbanisti, nie odborníci, ale jednoducho developeri, ktorí poskupujú, takto poskupovali po dve koruny za meter štvorcový pôdu a dnes chodia za mestami a hovoria, aké dane budete mať, čo všetko tam ako získa vaša kasa. To je úplatnosť a tento postup.... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega Fecko, ja vám veľmi pekne ďakujem za vaše vystúpenie. Skutočne vy ste jeden z mála ľudí v parlamente, pri ktorom mi je ľúto, že bola obmedzená rozprava. Veľakrát sú to len drísty a hodinové vykecávanie. Skutočne vo vašom prípade, keď vy začnete, kľudne môžete hovoriť hodinu a každý sa z vás a z vašich slov môže poučiť. Ja som veľmi rád a vďačím vám za vaše každé príspevky, napríklad o pôde.
Chcem povedať, že naša strana rovnako podporí tento návrh zákona. Predkladaný návrh umožňuje vykonať skutočne účinnú ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy. Teraz citujem: „Po prijatí predloženého návrhu zákona možno zákonom ustanoviť, že pôda v určitom rozsahu limitovanom potravinovou bezpečnosťou štátu bude môcť byť iba vo vlastníctve určitým zákonom stanovených subjektov, osôb, napríklad samostatne hospodáriacich roľníkov.“
Viete, je veľmi dôležité, aby sme si vedeli zachovať potravinovú sebestačnosť. Momentálne ju nemáme. Viacej dovážame, ako vyvážame, ale keď rozpredáme všetku pôdu špekulantom zo zahraničia, keď všetko predáme a raz sa dostane do vedenia rozumná vláda, už nebude môcť to vykonať, lebo všetko bude v rukách špekulantov.
Prečo to predávajú ľudia? No lebo sú chudobní, pani poslankyňa. Áno, lebo on potrebuje dnes nakŕmiť svoje dieťa a nerozmýšľa, čo bude s jeho vnukom. Ale, bohužiaľ, to je výsledok tohto štátu a tohto hospodárenia týchto štandardných politických strán, napríklad, prepáčte mi to, strany SMER za desať rokov. Toto je dôsledok toho všetkého. Tak potom sa nedivme, ale my to musíme zastaviť, aby to bolo aj pre našich vnukov.
Ďakujem pekne.

Chvíľami som až šokovaný, že v akých socialistických predstavách žije veľká časť tohto parlamentu a aká veľká je tá časť.
Pán poslanec Fecko, ten zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, ktorý ste spomínali, má v podstate riešiť podobný „problém“, ako sa snaží riešiť návrh novely ústavy z dielne Slovenskej národnej strany. To ustanovenie, ktoré ste tam vy presadili, o tom, že nadobúdať poľnohospodársku pôdu môže iba občan, alebo teda fyzická osoba alebo právnická osoba s trvalým pobytom alebo sídlom na území Slovenskej republiky nepretržite desať rokov, považujem za podobne pomýlené ako celý ten zákon. Podľa mňa celý ten zákon je úplne zbytočný a nezmyselný. Ale špeciálne toto ustanovenie je problematické aj z hľadiska toho, že sme členskou krajinou Európskej únie, a teda buď sme a správame sa ako členská krajina Európskej únie, alebo nie sme. A v tom prípade teda nemusíme rešpektovať záväzky a pravidlá, na ktorých sme sa dohodli a s ktorými sme súhlasili.
A predpokladám, že viete, že je v medzirezortnom pripomienkovom konaní novela tohto zákona a jedna z vecí, ktoré sa tam riešia, je, že sa práve to ustanovenie o desiatich rokoch vypúšťa. To, čo sa tou novelou rieši, podľa môjho názoru nie je dostatočné a nebude to stačiť ani Európskej únii, ale teda dúfam, že prinajmenšom toto diskriminačné ustanovenie z toho zákona vypadne.
Ďakujem.