12. schôdza

Ďakujem. Tak nakoniec sme to stihli. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce niekto zaujať stanovisko k rozprave? Nikto.
Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a zároveň končím dnešný rokovací deň.
Ešte vám chcem pripomenúť, že zajtra, v piatok, hlasovanie nebude a doplňujúca, opakovaná voľba za členov rady sa vykoná v utorok po hlasovaní o 17. hodine. Zajtra, čím...?
Návrh pani podpredsedníčky Nicholsonovej ide až o, až v utorok o štrnástej. Zajtra pôjde... (reakcia z pléna), áno, zajtra o deviatej návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, tlač 261.

(Prerušenie rokovania o 19.00 hodine.)

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram týmto štvrtý rokovací deň 12. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Na dnešnom rokovacom dni sú ospravedlnení páni poslanci a panie poslankyne Vladimír Baláž, Katarína Cséfalvayová, Vladimír Faič, Ľubomír Petrák a Eva Smolíková.
Teraz pristúpime k druhému čítaniu o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení zákona č. 102/2010 Z. z. a o zmene a doplnení zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má tlač 261, informácia výboru má tlač 261a.
Dávam teraz slovo pánovi poslancovi Martinovi Poliačikovi, aby za skupinu poslancov tento návrh odôvodnil. A pán Martin Poliačik tu nie je, tak pani poslankyňa Anna Zemanová ako spolupredkladateľka, nech sa páči. No evidentne... (Reakcia z pléna.) No nemám to tu zmenené, takže mal vystúpiť pán Martin Poliačik, neviem. Takže je to v poriadku, pani poslankyňa, áno? Budeme musieť... (Reakcia z pléna.) Dobre, pôjdete na konci schôdze. Nie je tu predkladateľ, neviem, ako ste boli dohodnutí, ja to tu v každom prípade nemám zmenené, tak nikto mi to nenahlásil.
Panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime teda k prvému čítaniu o

návrhu poslancov Andreja Danka, Evy Antošovej, Jaroslava Pašku a Tibora Bernaťáka na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Návrh ústavného zákona je uverejnený ako tlač 348, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí pod č. 358.
A dávam teraz slovo pani poslankyni Eve Antošovej, aby návrh ústavného zákona uviedla. Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Dobré ráno všetkým. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi uviesť návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky. Náš predkladaný návrh sa týka problematiky, ktorú Slovenská národná strana považuje za jednu z najzásadnejších a najdôležitejších pre Slovenskú republiku a tou je ochrana slovenskej poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Potreba ochrany pôdy je zahrnutá aj v programovom vyhlásení vlády, z čoho je zrejmé, že koaličné strany majú záujem túto problematiku riešiť a slovenskú pôdu chrániť.
Ja si však dovolím vyjadriť aj názor, že ochrana slovenskej pôdy je téma, ktorá spája poslancov naprieč politickým spektrom bez ohľadu na farbu straníckeho trička alebo politickej orientácie vpravo či vľavo od stredu. Pretože táto téma nie je len politickou témou, ale témou každého občana, ktorý má národné cítenie. Za seba si dovolím povedať, že táto téma je aj mojou srdcovou témou.
K predkladanému návrhu je potrebné uviesť, že ide vlastne o prvý krok, ktorý je nevyhnutný na následné prijímanie osobitných zákonov, ktorými budú aplikované konkrétne mechanizmy na ochranu pôdy. Ústava Slovenskej republiky ako zákon zákonov by mal v zmysle predkladaného návrhu vytvoriť akýsi rámec, ktorý nám otvorí čo možno najširší priestor na prijímanie osobitných zákonov upravujúcich danú problematiku.
Myslím, že k samotnej textácii nie je potrebné sa nejako špeciálne a rozsiahlo vyjadrovať. Len pár vetami by som uviedla, že ide o zmenu čl. 20, ktorý upravuje vlastnícke právo ako základné právo, a čl. 44, ktorý upravuje základné právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, t. j. ochrana sa zabezpečuje v troch líniách. V prvej prostredníctvom otvorenia možnosti štátu určitým spôsobom zasiahnuť do vlastníckeho práva, a to spôsobom, že umožní štátu osobitnými zákonmi určiť konkrétny druh subjektov, ktoré budú môcť vlastniť konkrétny druh majetku. Pre naše účely pôjde o poľnohospodársku pôdu. V druhej, v ktorej sa štátu ukladá priama povinnosť dbať o ochranu poľnohospodárskej, lesnej pôdy a podporovať vidiecky spôsob života. A v tretej prostredníctvom definície pôdy ako neobnoviteľného prírodného zdroja, ktorý požíva osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti. To znamená, že už nebude právne a častokrát aj fakticky pôda považovaná len za nejaký tovar. Určite budete všetci so mnou súhlasiť, že pôda vôbec nie je obyčajným tovarom, keďže ju nemožno ani vyrobiť, ani nahradiť, a preto si vyžaduje aj inú špecifickú reguláciu obchodovania s ňou ako s iným tovarom.
Na záver, milé kolegyne, milí kolegovia, chcem vyjadriť presvedčenie, že predkladaný návrh je v záujme všetkých občanov Slovenskej republiky a nie je len témou koalície či opozície, ale je témou občana Slovenskej republiky. Preto verím, že si nájde širokú politickú podporu, o ktorú si vás touto cestou zároveň dovolím všetkých požiadať.
Ďakujem za pozornosť.

Veľmi pekne ďakujeme, pani poslankyňa, za uvedenie predmetného návrhu zákona.
Pred tým, ako dám slovo spravodajcovi, upozornenie pre pána poslanca Gála. Pán poslanec Gál, rokovací poriadok hovorí o tom, že jeden z predkladateľov zákona môže zákon uviesť, nehovorí konkrétne ktorý. To je len formálna záležitosť, že pán Poliačik bol napísaný pod tým listom. A konzultovala som to aj s pánom doktorom Knappom, takže pani poslankyňa mala právo vystúpiť, ale po dohode aj s pani poslankyňou ako so spolupredkladateľkou sme sa dohodli, že teda je v poriadku, že tento návrh zákona pôjde na záver schôdze. Nech sa páči, overte si to vo vašej novele rokovacieho poriadku.
Teraz poprosím pána spravodajcu, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, pána poslanca Martina Nemkyho, aby nám predniesol spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 17. marca 2017 a gestorský výbor do 20. marca 2017. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutý gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie ústavného zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani podpredsedníčka, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Áno, ďakujem veľmi pekne, pán poslanec.
Otváram týmto všeobecnú rozpravu. Písomne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Fecko. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, začína to vzduchom, vodou a pôdou, či sa nám to páči, alebo nepáči. Keď sa narodíš, keď sa nenadýchneš, končíš. Keď sa nenapiješ, končíš. Keď sa nenaješ, končíš, ľudské plemeno. Takže to by sme si mali v prvom rade uvedomiť a k takýmto atribútom a k týmto podstatným, by som povedal, náležitostiam nášho života aj pristupovať. Myslím si, že sú, dá sa povedať, rovnocenne postavené a tieto atribúty by sme mali aj v príslušnej legislatíve ošetriť. To, že sa tak nestalo, žiaľ, a ja preto som rád, že za moje šesť a trištvrte roka pôsobenia v tomto parlamente cítim asi prvý takýto najzávažnejší atak ochrany pôdy cez ústavu. Lebo to je ten zákon, ktorý by mal dávať ten ďalší rámec k ďalším zákonným opatreniam, ktoré podľa môjho názoru nám tu ešte veľa chýba, resp. máme ich, ale neuplatňujeme ich tak, ako by mali byť uplatňované. A preto mi dovoľte, aby som ako pracovník pozemkového úradu, ktorý možno má tú pôdu aj v pracovnej náplni, aby som sa vyjadril k tejto novele našej ústavy.
Ako už tu bolo spomenuté, je to neobnoviteľný, a ja hovorím, aj neprenesiteľný, nenahraditeľný zdroj a zároveň je to živý organizmus a to nás učili doc. Sotáková na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a myslím si, že každý, hoci nie ste možnože poľnohospodári, že ste z rôznych profesií, ale to si musí uvedomiť, že máme tu niečo, čo nevyrobíš vo fabrike, nevyrastie na strome ani vedecko-technická revolúcia to nezmení a je to nám tu dané. Pôdu sme dostali, Slováci, do správcovstva od toho najvyššieho, ja hovorím, a dostali sme krásnu časť Európy, ktorú nám mnoho krajín závidí. Ako s ňou naložíme a ako ďalšie generácie budú na nás pozerať, je iba na nás. Áno, na zákonodarcoch, ktorí momentálne v roku 2017 tu sedia v tejto rokovacej sále, ako povedal kolega môj, už teraz s nami neni Jano Mičovský, v sieni zákonnosti, do ktorej by každý mal vstupovať s úctou a s úctou vystupovať aj ku zákonom, ktoré sa tu prijímajú, resp. navrhujú.
Keď hovoríme o pôde, tak myslím si, že mali by sme sa trošku vrátiť, lebo hovorím o slovenskej pôde, hoci by sme mohli hovoriť o európskej pôde aj o svetovej pôde, áno, v nejakom tom globálnom aspekte alebo v duálnom ponímaní, ale ústava sa týka Slovenskej republiky, tak poďme hovoriť trošku o tejto pôde. A myslím, že mi dáte za pravdu, že vlastník pôdy rozhoduje, čo s ňou sa bude robiť alebo nebude robiť. Takže poďme naspäť trošku do histórie, iba tak letom svetom, keď dovolíte, pretože myslím, že mali by sme vedieť, skade sme prišli, čo sme a kam chceme ísť.
Takže nebudem sa vracať ešte ku Samovi a Veľkomoravskej ríši, myslím, že stačí od roku 1918, ako sme vznikli, ako sme sa nejakým spôsobom etablovali tu na európskej pôde my Slováci v rámci Československa. 28. októbra 1918 sme si povedali áno, resp. naši predkovia, že chceme tu byť, chceme sa nejako etablovať, a povedzme si, aké budeme mať hranice, kde budeme vlastne pôsobiť po ďalšie generácie.
Takže na budúci rok storočnica. V histórii národa veľa, málo? Povedzme si, ako sme na tom. A ja sa budem, ako som už povedal, venovať tej pôde. Takže samozrejme, že v 18. roku to mali veľmi zaujímavé, lebo mali sme tam aj tých šľachticov, z poddanstva sa vychádzalo, vychádzalo sa z rakúskeho, z uhorského práva a musím povedať, že hlad po pôde podľa dostupných informácií v tej dobe bol veľmi veľký a prakticky heslo, ktoré sa potom preberalo aj po socializme alebo v socializme, že pôda patrí tomu, kto na nej pracuje, vzniklo už vtedy, v roku 1918 ako, resp. v roku 1919, 1920.
A vtedy prakticky prišla prvá pozemková reforma, ktorá povedala niečo také, že tých veľkostatkárov, ktorých tu mali v rámci Československa, opakujem, lebo tak sme boli etablovaní, mali niekoľko desiatok a stoviek, tisíc hektárov a prakticky sa to rozdelilo medzi ľud, ktorý mal na to určité práva. Samozrejme, podľa zákona, nie podľa nejakých jánošíkovských alebo iných noriem. A v tejto prvej pozemkovej reforme, hovorím o roku 1922, zhruba 1 730 tých veľkostatkárov a vlastníkov prišlo o tú svoju pôdu zo zákona a bolo rozdelené týmto spôsobom zhruba 4 mil. pôdy, ktorá išla pre tých ľudí a tých prídelcov, ktorí mali na to právo.
Musím povedať, že vlastne je to, dejiny sa opakujú, zhruba to isté sme mali potom po druhej svetovej vojne, aj k tomu sa ešte dostanem. Vyzerá, že bol tu prijatý úzus, že tá nevyhnutná veľkosť, ktorá je možná, mať ešte vo vlastníctve aj po tejto reforme, je 150 hektárov poľnohospodárskej a 250 hektárov všetkej pôdy. Do takýchto výmier sa to kresalo a znárodňovalo, poštátňovalo a následne dávalo prídelcom, ale tiež musíme povedať, nieže zadarmo, ale za určitú prídelovú cenu. Tá prídelová cena bola rozložená asi tak, že proste musí zaplatiť 50 % a následne po 10 %, tak takto sa to splácalo určitú dobu. Aj tu sa dali určité kritériá a jedno z kritérií, kto mohol byť tým prídelcom, tým nadobúdateľom tejto pôdy, si predstavte, že aj vtedy pochopili, čo znamená mať pôdu, aby to mal jeho občan, občan tejto republiky, ktorá vtedy vznikla, a tiež tu bola parlamentná demokracia, to znamená, išli sme do demokratických nejakých zriadení, neišli sme do nejakých monarchistických alebo kráľovských a iných, a predstavte si, že musel mať štátnu príslušnosť če-sko-slo-ven-skú. Ak ju nemal, nemohol to dostať. A dokonca išli až tak ďaleko, že povedali, že ten, kto sa nebude vedieť o ňu starať, že je psychicky labilný, má nemravné správanie a iné veci, tiež nemohol ju dostať.
To znamená, už vtedajší naši predstavitelia si uvedomili, čo znamená vlastniť pôdu. A čo sa s ňou bude následne, keď, nedajbože, ten vlastník, ktorému sme ju pridelili, zomrie, čo sa s ňou bude následne robiť, ako s ňou naloží a ako naša republika bude alebo nebude ohrozená. Áno, bude a nebude ohrozená. Pretože je to o tom. Lebo štát a krajiny, ktoré sú, sú o ľuďoch a o pôde, o území, ktoré máš alebo nemáš.
Takže už vtedy, som veľmi rád, že takto to bolo vnímané a, samozrejme, aj príslušné strany, ktoré boli vtedy pri vzniku Československa, a Československo, my sme neboli nejaká hyperpriemyselná zóna, ale stále sme boli a ja tvrdím, že Slovensko je stále poľnohospodárskou a lesnou krajinou, tak aj vtedy tam bola Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Potom sa to zmenilo na Agrárnu stranu a táto potom pokračovala ďalej. To znamená, že tá spätosť s pôdou, či už lesnou, poľnohospodárskou, stále aj cez tie politické špičky tam bola a prakticky oni prijímali také zákony, aké boli prijaté.
Takže to bol ako začiatok, tým sme začali a začalo sa budovať nejaké gazdovanie na tej pôde. Tlak na to, aby začali nejaké štrajky alebo iné nepokoje, ustal. Ľudia dostali pôdu cez prídely a pracovali na nej. Áno, potom prišla vojna, po vojne, možnože máme tu aj niektorých pamätníkov, hoci veľa ich tu neni, ktorí si mysleli, že budeme v tom pokračovať, ale, žiaľ, po vojne a po voľbách prišiel 48. a tam prakticky sa opakovalo zhruba to isté, čo v roku 1920, že urobili sme ďalšiu revíziu tejto pozemkovej reformy a zase sme brali určitú pôdu, štát znárodňoval a bral už teraz kolaborantom a zradcom, nepriateľom slovenského národa alebo československého národa. To znamená, išiel zákon 104/1945, kde takisto hovoril, že bude to zábor a následne po tom zábore budeme to prideľovať našim bezzemkom, proletariátu a ďalším ľuďom. Stalo sa a vtedy sa povedalo, že nad 50 hektárov. Mnohí naši veľkostatkári, alebo ako ich nazveme, kulaci, to už nechám na vás, aj ja som z takého rodu, aj môj pradedo v tomto čase žil, tak si povedal, že keď nad 50 hektárov budú znárodňovať, hoci mám 120 hektárov, tak tých 70 hravo predám, aby som sa dostal pod 50 hektárov, aby to bolo moje. Žiaľ, áno, prvé roky boli také, že 48., 49. 50., okej, do 50 hektárov, následne v 51., 52. aj tých 50-hektárových zlikvidovali pri kolektivizácii a ďalších, snaha o združstevňovanie, no a vyzerá, že výsledkom bolo 80 % združstevnenej poľnohospodárskej pôdy aj štátnymi majetkami, samozrejme, nie iba družstvami, aj štátnymi majetkami v 50. rokoch a 60.
Musím povedať, že, áno, menil sa režim, čo sa týka držby pôdy a vlastníctva, naruby. V socializme užívacie právo malo väčší význam, väčší dôraz, väčšiu váhu v konaní ako vlastník, vlastnícke právo ako vlastník. A to budem vyčítať socializmu do-ne-ko-neč-na. Neišli sme na to až tak, ako išli v Rusku, nespravili jedno LV-čko, štát. Chceš niečo od štátu, nič iné. Aj do dneska to takto majú podľa vyjadrení pána veľvyslanca, ktorého tu máme, a minule sme sa s ním stretli, tak áno, iba môžeš dať štátu do nájmu niečo a môžeš gazdovať, ale do vlastníctva nie. Okej.
Takže takýmto spôsobom u nás sme nešli, u nás sme išli do spôsobu, že to, čo máš, dom, záhradu, dvor, to si podedíš, ale poľnohospodársku a lesnú pôdu, tak s tou už je horšie, tá už je v družstve, tá už je v majetkoch štátnych. A mnoho tragédií, ktoré sa po 48. stali v tomto našom sektore pri poľnohospodárskych ľuďoch a vlastne to bol výkvet, veď vtedy sa prakticky likvidovalo všetko, výkvet podnikateľov nielen v poľnohospodárstve, ale aj v priemysle a všetko sa znárodňovalo, čo budeme si ďalej hovoriť, to prišlo. Neviem, ako by sa správali teraz títo vlastníci našich fabrík a našich podnikov, keby teraz prišlo nejaké znárodnenie, išlo by to späť. Asi by ich to veľmi nepotešilo, a takýto stav, žiaľ, bol v 50. rokoch. Peter Šuca hovorí, že asi áno, ale ja si myslím, že nie.
A berme to tak, že, áno, bola to táto doba, ktorá, žiaľ, zmenila aj vzťah našich ľudí k pôde. A to je ten najväčší bal, by som povedal, ten marazmus, ktorý socializmus spôsobil, že my sme si prestali pôdu vážiť. Prestali sme si ju vážiť a, žiaľ, musím povedať, že ani po tých 25 rokoch či dajme tomu 27, nech to bude, sme ešte stále ten vzťah k pôde ako neobnoviteľnému zdroju, ktorý musí tu byť, nenadobudli taký podľa môjho názoru, ako mali možnože naši dedovia, možnože aj naši otcovia, ktorí išli v 30. rokoch do Ameriky zarobiť peniaze v čase hospodárskej krízy, poslali to na Slovensko, aby si kúpili tú pôdu a aby tá pôda zostala v ich rodine, na ich dvore, v ich obci. Bojím sa, že toto u nás momentálne chýba a tento vzťah aj naším pričinením, aj prijatím našich zákonov musíme nanovo oživiť. To, že v súčasnej dobe, dobre, poďme teda ďalej, to znamená, to bol 48., socializmus, ktorý robil takýto marazmus, a dostávame sa k 89., ktorý, rok 1989, musím povedať, že čakal som to nadýchnutie sa.
Áno, vráťme sa tam, kde sú ostatné krajiny, aj čo sa týka vlastníctva k pôde. To znamená, tí, ktorí neprerušujú tú kontinualitu, proste stále boli vlastníkmi a stále si to vlastnícke právo vedeli aj zachovať, aj udržať, aj obhájiť. Tak poďme po 89. robiť aj s týmto vlastníckym právom k pôde niečo. Áno, vtedajšia vládna generácia, ktorá prišla, ja som tu nebol, ja som bol v Prešove pracovník pozemkového úradu, začala prijímať určité zákony, ktoré mali byť nápravou krívd. (Rečník zobral do rúk brožúru, ukazujúc ju plénu.) Túto zelenú knižočku ukazujem v parlamente možnože už desiatykrát. Je to zákon o pôde a zákon o pozemkových úpravách, ktorý hovorí, hovorím o tom zákone o pôde, ktorý je účinný od 24. júna 1991. Tento dátum si zapamätajte všetci, zíde sa to všetkým, nie iba tým, ktorí nie sú poľnohospodári, pretože od tohto dátumu, a to vám budem citovať, to vám budem citovať, lebo ináč sa to nedá, § 2 okrem vlastníka, opakujem, „okrem vlastníka pôdy majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom", zmluvy uzavretej s vlastníkom, „alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom, ak nie je zákonom stanovené inak“. 24. jún 1991, odvtedy to platí.
Poďme do reálu. Ako to je? Pred týždňom pán Oravec zmlátený v Košiciach iba kvôli tomu, že išiel si svoje pole poorať, vziať svoju úrodu. Problém.
Takže, vážení, zákon je jedna vec a jeho reálne naplnenie a vykonanie v reálnom živote je druhá vec. Dneska ráno sme to konštatovali aj s kolegom Jarjabkom, ktorý povedal, áno, je to o tom, ako tú výkonnú moc vieme kontrolovať, ako vieme tých úradníkov, aj keď treba zdvihnúť im prst a povedať, končíš, vážený, lebo si nezvládol aplikáciu nášho zákona, ktorú sme my tu prijali v dobrej viere, že to bude v živote napravovať krivdy, a ty ju aplikuješ tak, že tu máme doslova niekedy petície, vzbury a neviem aké bitky v teréne.
Takže, vážení, tento zákon o pôde, ja som ho veľmi privítal, je to aj zákon a reštitučný zákon a musím povedať, že držal som mu palce a kryl som chrbát na pozemkovom úrade v rámci súdnych konaní za štát, ktorý v mnohých prípadoch veľmi neštandardne postupoval proti reštituentom, ktorých pozemkový úrad mal riešiť vydaním, resp. daním náhrady, keď sa pôda nedala vydať. A musím povedať, že to bol boj ťažký. Ale ja som hrdý na to, že som mal tú česť byť v tomto období na takomto poste a kreovať to, čo Národná rada prijala, priamo v reálnom živote a vytvoriť to veľké pardon našim vlastníkom pôdy od štátu cez pozemkový úrad.
Ako to moji kolegovia v iných okresoch, ja som bol v Prešove, ako to zvládli, nechám už na ich svedomí. Každopádne zákonné ustanovenia tu boli, aby sme vrátili späť aj tú pôdu, aj to užívanie, aj ten vzťah ľudí k pôde. Väčšinou tých zákonov aj teraz neprijímame nové, áno, okrem 140-ky, ktorá bola prijatá pred dva a pol rokmi, sú tie zákony stále tu. My sme ich nezrušili. To je zákon o pozemkových úpravách, zákon o pozemkových spoločenstvách, zákon o pôde, zákon o ochrane pôdy, proste sú tieto zákony. My ich iba novelizujeme. A preto ja tvrdím, že musíme ich tak vycibriť, aby sme ďalšej generácii odovzdali odkaz jasný: vlastníctvo je nedotknuteľné, vlastník nemá iba práva, ale aj povinnosti. A keď raz tu neni obrobená tá pôda, tak, vážený, dostaneš pokutu a máš problém, máš smolu. Nie, že to je môj kamarát a nedostane tú pokutu, lebo to nám vyčítajú. Veď pozrite, chotáre zarastené, nikto neobrába. No, vážení, kde je tá výkonná moc, kde je tá výkonná moc? A sme doma.
A už nehovorím o tom, že následne sme išli a chceli vstúpiť do EÚ a pri švédskom predsedníctve v roku 2001, v prvom polroku, boli prijaté pravidlá hry aj prechodné obdobia pre novopristupujúce krajiny. Aj my sme, samozrejme, boli tam, áno, česť a chvála, zvládli to na rozhraní 90. a 20. rokov naši politici a okrem prechodných období voľného pohybu osôb bola tu aj oblasť voľného pohybu kapitálu. A tu sme dostali výnimku, že môžme uplatňovať 7-ročné prechodné obdobie a následne, pokiaľ, to znamená prechodné obdobie na nákup poľnohospodárskej a lesnej pôdy cudzincami, pretože tento zákon, ktorý som vám tu ukazoval, o pôde z roku ´91 hovoril v paragrafe, no moment, v § 3, že "pôdu nemožno previesť do vlastníctva devízových cudzozemcov", vtedy sa takto nazývali, a tým pádom boli sme ochránení pred nejakým nákupom zo zahraničia.
Dokončím, ešte 42 sekúnd, potom ešte v ústnej by som sa prihlásil.
Takže, áno, v tom roku 2001 sme dostali prechodné obdobie, aby sme mohli ochrániť nákup 7 rokov a následne, pokiaľ sa zistí, že popri dikcii 7-ročného obdobia vzniknú vážne narušenia trhu s pôdou u nás na Slovensku, môže si to predĺžiť o 3 roky. Aj túto lehotu sme zvládli, stihli, ale následne už žiadna výnimka nebola. A preto sme to museli riešiť tu na pôde parlamentu. A tí, ktorí ste tu boli pred tými dvoma-troma rokmi, tak, áno, sme to nejak dali a to by som si dovolil rozviesť v ďalšej mojej rozprave, ktorá pôjde ústne.
Ďakujem veľmi pekne a končím tak ako stále, žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem pekne.

Ďakujeme pekne, pán poslanec Fecko. Reagovať na vás s faktickou poznámkou bude pani poslankyňa Zemanová. Ešte sa chcete, pán poslanec Antal, prihlásiť? Nie. Pani poslankyňa Zemanová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Všetko je veľmi pekné, čo si povedal, Martin, v svojej rozprave. Avšak ja si myslím, že nie je podstatné, kto vlastní pôdu, ale ako sa k tej pôde správa. Pretože sme svedkami, že naozaj po reštitúciách získali pôdu mnohí ľudia, ktorí ani netušili, že ich predkovia nejaký kus pôdy mali, a keď ju získali, tak prvé, čo bolo, tak hneď ju kalkulovali, ako ju premenia na stavebné pozemky, a kalkulovali, ako ju speňažia, nie ako budú na nej hospodáriť. A to sú aj dôsledky toho, ako dneska vyzerá naša krajina, ako sú spustnuté pôdy, pasienky, čiastočne niektoré aj lesy. Čiže v tomto smere nevidím problém vo vlastníctve, ale k tomu, ako sa kto správa.
A tu chcem povedať, že jeden aj z najhorších správcov je štát. Veď si pozrime sami, ako štát pristupuje k správe vlastného majetku alebo majetku, ktorý spravuje alebo o ktorý by sa mal starať. Najlepšie pôdy dáva pre investície. Kde bola umiestnená investícia Jaguar? Na najlepších pôdach, jedny z najlepších pôd Slovenska. A to je vlastne vzťah? Teraz ideme obmedzovať vlastnícke, chceme obmedzovať vlastnícke práva ľudí bez ohľadu na to, koho, ktorí sa oveľa lepšie o tu pôdu starali, a práve ten štát, ktorý by mal tieto páky využiť a mohol ich využiť, tak znehodnocuje našu krajinu umiestňovaním takýchto investícií do, na najlepšie naše pôdy.

Pán poslanec Fecko s reakciou na faktickú, nech sa páči.