12. schôdza

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pani kolegyňa, za reakciu. Musím povedať, áno, však musím s tebou vo väčšine súhlasiť, že, áno, je to tak. Ale následne poviem, pokiaľ ich naučíme, ako sa majú správať k tejto pôde, to je cez výkon, ešte raz hovorím, to je cez ten výkon, aplikácia zákona v praxi.
To znamená, ja som sa opýtal minule pána ministra Jahnátka, koľko dal pokút za zaburinenosť a neobrábanie pôdy. Odpoveď som do dneska nedostal. A to je o tom. To znamená, že mne to jedno, dobre, nech tu bude. Ale tak by som povedal, že v súčasnosti pôda sa hájila, pre pôdu sa viedli vojny z histórie. A ja musím povedať, že momentálne ja sa bojím, aby nám tu nehrozilo to, že keď tu niekto príde a si povie, že toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, opakujem ešte raz, a to som počul z úst tu na Slovensku už určitých ľudí, aby sme nemali s tým problém, keď sa to navýši, a budeme zisťovať ako vo Francúzsko a v ďalších mestách, kde majú problém vstúpiť do určitých častí.
A ešte raz budem opakovať a budem to opakovať stále, nechcem byť radikál, ale tu musím hájiť našu zem a našich občanov, ktorí tu budú. A pokiaľ budú dodržiavať to, že bude mať, napríklad desať rokov mať trvalý pobyt a bude na nej podnikať, nech sa páči, tak je to v zákone. Ale nemôže tu prísť proste hocikto a si povie, že to tu skúpi a potom si to vyhlási za vlastné územie. Lebo my to berieme, demokracia je veľmi široký pojem, áno, dovoľujeme, poďte, príďte, vezmite. Veľký problém máme v tom, že naši vlastníci sú sociálne odkázaní v mnohých prípadoch. To nie sú milionári, to nie sú veľkostatkári, to sú obyčajní ľudia, ktorí majú minimálny dôchodok, a mnohí ľudia, keď im niekto príde za nimi, predajú tú pôdu, lebo nemajú ani na vlastný pohreb, tak vám to poviem. Sme vo veľmi zlej situácii, a preto ja budem ochraňovať, aby to mali naši občania naďalej.

Ďakujem veľmi pekne. Kolegyne, kolegovia, otváram teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Do rozpravy sa prihlásili štyria páni poslanci.
Ako prvý pán poslanec Fecko, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Takže ešte raz, pani predsedajúca, pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som pokračoval ďalej, a síce v tom, že teraz nejdeme vymýšľať teplú vodu, aj čo sa týka držby, gazdovania a ďalších vecí, my tu predsa poľnohospodárov máme. Nás nemusí učiť ani Dán, ani Francúz, ani možnože Poliak, ako máme spracovať mäso, ako sa má chovať hydina, ani ako má vyzerať možnože obilný lán. V roku 1928 chodili sa Švajčiari, poľnohospodári, učiť ku nám do Prešova, ako sa orie so železným pluhom. Teraz my sa chodíme pozerať na Milky kravy, ako sú pekne fialové, aké majú jedinečné mlieko, a naša sebestačnosť je, viete kde.
Áno, socializmus spôsobil, že sme tu robili pozemkové úpravy, HTÚP takzvané, sceľovanie pozemkov, ktoré neišlo na vlastníckych vzťahoch, ale na užívacích a začalo sa veľkoplošne obrábať. Áno, super, techniku máme, obrobíme všetko, neni problém. A myslím si, že v demokracii to malo pokračovať, malo to pokračovať, ja som bol za.
Ja som bol na štátnom majetku v Lipanoch, ktorý bol najväčší vtedy kolos v rámci Československa, ktorý bol 17-tisíc hektárov ako vlastník, ktorý si v reštitúcii uplatnil nárok. Som prišiel za pánom riaditeľom a som mu povedal: „Pán riaditeľ, gazdujte ešte sto rokov na našej pôde, ešte sto rokov, ale formou nájmu. Nie formou modrého z neba, že nič nedostanete akoby vlastníci, lebo my sme tu veľkí páni.“ Viete, čo sa stalo? Keď sme preberali hospodársky dvor v Červenici pri Sabinove, tak v tú sobotu prišli policajti, v novembri 1992, a na môjho otca vytiahli pištoľ, že robí sabotáž. A sme doma, vážení. A to bolo prinavracanie majetku v rámci reštitúcií, lebo nie všetci boli špekulanti.
A musím zopakovať znovu ešte jednu vec, pani kolegyňa, že keď mi vstúpil pán Dr. Bornemisza do mojich dverí na pozemkovom úrade v roku 1991 vo veku 72 rokov a ich rodina mala 2,5-tisíc hektára, tak z jeho vystupovaní bolo, sálala múdrosť. On vedel, čo s tým majetkom rodinným má robiť, jeho nebolo treba učiť, ako sa má privatizovať a potom kradnúť. On vedel, že keď budeš brať les, ktorý mal 1 200 ha v Čergove, celú dolinu bral durch, takže tam môže urobiť aj poľovníctvo, aj obory, aj ďalšie a hneď hovoril, čo bude s tým robiť. On to mal jasné v rodine a bolo ich tam 11. A to bol výkvet roku 1948 tu na Slovensku, ktorý sme my vtedy tam sekli a povedali, že dosť, ide socializmus, vážení. To znamená, ľudia neboli nenažratí, len chceli mať pravidlá hry. A takisto bola od neho, z jeho strany bola ponuka Lesov Slovenskej republiky, lebo vtedy boli ešte Štátnej lesy, alebo neviem, čo to vtedy bolo, že nech to gazduje ďalej. No figa borová! Povedali, že ani drevo mu nedajú, nič. Do dneska lesy neplatia nájom. Dodnes neplatia nájom Lesy na nevydaných, na neštátnych pôdach lesných. Tak sa pýtam, kde sme, v akej demokracii, aké vlastnícke právo tu obhajujeme? Vlastnícke právo tých, áno, ktorí si sprivatizovali. Ale vlastnícke právo obyčajného človeka, ktorý zdedil, zreštituoval, prišiel k svojmu majetku, nie halabala, normálne dedičským konaním, naňho sa vykašleme. Tak, vážení, bacha! Buď vlastnícke, alebo nevlastnícke právo. Buď uplatňujem, alebo neuplatňujem.
A môžte mi tu hovoriť všetci, že neviem, akú tu máme demokraciu, zatiaľ je výkon mnoho ľudí, toho výkonu vlastníckeho práva v teréne, nevidieť. Aj naším pričinením, beriem to aj na seba. Mali sme byť aktívnejší, mali sme viacej vyhlášok, viacej možnože zákonov dávať. Áno, beriem.
Jeden z nich, ktorý, hovorím, už pani Matečnej, dal som jej tu na tomto poste, keď tu sedela a dala programové vyhlásenie vlády, dal som asi deväť podnetov, no, žiaľ, do dneska jeden zákon sme tu mali z nášho rezortu, zákon o potravinách. Ja sa pýtam, kde sme, ľudia boží, kde sme? Však nechcete mi povedať, že rezort nemá žiadne zákony pripravené. Veď ste predsa vláda kontinuity, no. Takže zamyslime sa trošku, že kam kráčame.
A musím povedať, že, áno, máme veľký problém s našou rozdrobenosťou pôdy, to je pravda, lebo sme zdedili uhorské právo. Takže máme slíže. Máme, ja som meral najmenší pozemok za mojej nejakej profesionálnej práce, ktorý mal šírku 40 cm a dĺžku 350 metrov. Takže do takýchto anomálií sme dostali cez uhorské právo naše pozemky a rozdrobili sa a to musíme sceliť, samozrejme, to je logika. Máme tu na to zákony. Máme na to zákony a sceľovali aj v Rakúsku, aj v Nemecku, len tam to mali trošku v iných výmerách. Rakúšania sceľujú už od vojny a majú scelených asi 100 %, asi pred desiatimi rokmi 100 % územia Rakúska je scelené. My začíname, začali sme v 91., máme scelených, teda cez pozemkové úpravy zhruba, z tých 3 000 katastrálnych území zhruba 400, nech ich je 450. Ďalších 150 rozbehnutých. To znamená, vážení, tu je roboty ako na kostole, ja hovorím, u týchto pozemkoch a myslím si, že v prvom rade by mali rozhodovať o nich tí vlastníci. Tí vlastníci, ktorí sú tu a mali si uvedomiť akú váhu.
Áno, pani kolegyňa, beriem, že berú sa na priemyselné parky a na ďalšie nejaké investičné naše úrodné pôdy, aj proti tomu chcem bojovať. Ale najväčší problém je, viete v čom? V cene pôdy, to je najväčší problém. Lebo Nemec v Trebišove núka za hektár 2 000 eurá a ľudia predávajú, to už opakujem sa. Už sa opakujem späť, v ktorom mesiaci som to hovoril. V Nemecku kúpite pôdu za koľko hektár? Mám tam tetu, tak som sa jej pýtal priamo. Povedz mi koľko? 20- až 25-tisíc. Tak kde sme? Veď to je klondike. Oni tu majú klondike u nás normálne, viete ako. Ukrajina ako je rozkúpená, obilnica? Rumunsko ako je rozkúpené? Viete ako. Veď, vážení, sa spamätajme, veď nejaké hranice tu máme. A ja neviem, či by sme, či budeme silní, či budeme silní ochrániť, keď raz povie, že, počúvajte sem, ja tu mám 15 obcí a tu mám vlastníkov, či budeme silní zákonom ochrániť to územie.
Pri výkone nášho práva v reálnom živote rôznych zákonov som skeptický. Bodaj by som nemal pravdu. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale neviem, či budeme v stave ochrániť v reálnom živote. Nie tu, že zákonom prijmeme vyhlášky 35, že územie sa nemôže odtrhnúť, autonómia, zvrchovanosť a všecko možné. V reálnom živote, vážení, a o to sa bojím. O to sa bojím, aby sme to naše krásne Slovensko udržali, a preto som aj dával tých desať rokov, ktoré sú v zákone o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a sme sa o tom debatovali s pánom Jahnátkom na našom výbore, lebo tých desať rokov, že musí tu mať trvalý pobyt nejaká tá akciová spoločnosť alebo nejaká tá firma, že tu musí byť, keď chce nadobudnúť tú pôdu. Tak z výboru sme išli, že zabudnite, že nejakých desať rokov tam bude. A bol som milo prekvapený, keď som zistil, že konečná verzia, ktorá prišla z vlády, bola s tými desiatimi rokmi. Áno, tu som vám to teraz vytkol, ale robili sme maximum, čo sme mohli.
Lebo raz, keď budeme na smrteľnej posteli a budeme hodnotiť náš život a si povieme, čo sme tu robili v roku 2015, ´16, ´17, ´12, to je jedno, koľko sme tu boli, ten čas už nevrátiš. A možno si vtedy povieš, však ja som vtedy mohol dvihnúť hlas, ja som mohol vtedy za ten zákon, ja som mohol vtedy povedať Bruselu, že nie, u nás si to predstavujem trošku ináč. A som to neurobil. A to je najväčší problém. A to je najväčší problém, pretože dejiny nevrátiš.
A preto by som bol veľmi rád, keby sme túto podporu tomuto zákonu dali, lebo to je zákon novely ústavy, ale trošku musím povedať aj opačne, že dávame tam, ako pani navrhovateľka predniesla, samozrejme, máte to všetci pred sebou, že ideme vkladať aj časť vety, a to o ochranu poľnohospodárskej a lesnej pôdy, o podporu vidieckeho charakteru života.
A teraz apelujem na koaličných poslancov, aký sem to zákon dával ten Fecko na minulej schôdzi v septembri? Nebol to náhodou laznícky zákon o podpore tohto spôsobu osídlenia na vidieku? Čo ste s ním urobili? Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Takže, vážení, vstúpme si trošku do svedomia a tak, ako to bolo povedané, aby tu išli bokom nejaké politické hrátky, lebo je to o budúcnosti našich detí a ďalších generácií, ktoré buď prídu, alebo neprídu po nás a budú mať alebo nebudú mať kde sa nejakým spôsobom rozvíjať.
Chcel by som, aby to bol udržateľný rozvoj a aby sme raz, keď budeme hodnotiť naše pôsobenie v Národnej rade, za tento čin, že sme nič neurobili na ochranu pôdy, si to raz nevyčítali navzájom medzi sebou možno niekde na ulici, keď sa stretneme ako 70-roční nejakí dedkovia a babky a si povieme, že, no tak to sme nezvládli. A zistíme, že čas územia nám odíde.
A preto ja som aj kvitoval, keď Slovenský pozemkový fond má verejne známych vlastníkov aj štátnej pôdy, neznámych je 400-tisíc, štátnych je 260-tisíc hektárov. To je veľké územie, 600-tisíc hektárov, to je kvantum. Na to mám tiež riešenie. Tiež som to dával pani ministerke, dúfam, že ho bude brať. Tak som veľmi kvitoval, keď pán Fico, áno, pán Fico povedal, že to nepôjde na, neznámi vlastníci ostanú stále neznámymi vlastníkmi a neišlo to na obce, lebo bol by problém. Bol by asi veľký problém. Takže som rád, že tých neznámych vlastníkov tu možnože máme, a jak som už povedal striktne, že to rozdrobenosť momentálne bráni nákupu, možnože tých veľkých nejakých výkupov, ale oni si kľučku nájdu. Takže asi tak. Momentálne, čo viem, zhruba 200-tisíc, 150-tisíc hektárov je už v iných rukách, a to sú údaje neoficiálne.
Ďakujem veľmi pekne, že ste ma vypočuli. Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujeme veľmi pekne, pán Fecko. Reagovať na vás budú s faktickými poznámkami piati páni poslanci, panie poslankyne. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Ako prvá pani poslankyňa Grausová, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem veľmi pekne. Chcem poďakovať pánu poslancovi Feckovi za tento príspevok do rozpravy. A ja som presvedčená, že každý normálny suverénny štát si chráni svoju zem, svoju pôdu. Považujem to, znova hovorím, považujem za zločin a vlastizradu vypredávať našu zem, našu pôdu cudzincom.
Za 27-ročného šafárenia všetky vlády, ktoré tu doteraz boli, uvrhli ľudí do chudoby, a preto naši ľudia pôdu predávajú. Okrem toho sa tu vyše 50 a možno, neviem presne koľko, jednoducho mnoho rokov vtĺka do ľudí, odnárodňujú sa. Chýba, absolútne chýba akýkoľvek pocit vlastenectva, a to znamená, že to je ďalšia príčina toho výpredaja, že ľudia pôdu svoju predajú.
A myslím si, že by to malo byť, že pôda, zem, lesy, tak ako voda, by mali byť zaradené medzi prírodné strategické suroviny, ktoré by sa nesmeli predať von, ani predať, ani darovať do zahraničia.
Ďakujem.

Pán poslanec Sopko s faktickou, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán poslanecký kolega Fecko, veľmi sa mi páči váš zápal, akým ste predniesli svoje myšlienky o tom, aká dôležitá by pre nás všetkých mala byť pôda. Tak ako aj v predchádzajúcom svojom príspevku ste správne poznačili, teda naznačili, teda povedali, že je to aj živý, aj živý organizmus. Je to súčasť celého organizmu krajiny. Je to súčasť celého organizmu našej vlasti. Myslím si, že je dôležité riešiť problémy, ktoré okolo pôdy nastali a budú nastávať, pokiaľ si naozaj neuvedomujeme jej výnimočnosť a dôležitosť, pretože potom budeme len v nemom úžase pozerať, tak ako to už aj teraz sledujeme, ako nám odchádzajú naši občania, najmä mladí, aj s ich myšlienkami, ako nám v prenesenom slova význame bude odchádzať aj naša pôda. Ďakujem.

Pani poslankyňa Zemanová, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Ja sa opýtam, prečo ten vlastník predá pôdu tomu Nemcovi? Prečo na tom východe? Lebo asi je chudobný a nevie na nej hospodáriť, to je jedna vec. Ale asi ju vidí v prizme peňazí, ktoré pomôžu jeho rozpočtu prežiť jeho rodine. Takže to je iný problém. Tu nie je problém toho, že on by tú pôdu nechcel. Tu je problém toho, že táto krajina nefunguje, že mu nedá zarobiť, že vlastne nemá priestor na podnikanie. Keby mal dostatok zárobku, priestor na podnikanie, aby uživil slušne svoju rodinu, ani ho nenapadne predať svoju pôdu nejakému Nemcovi. Čiže my zase chytáme čosi za chvost namiesto toho, aby sa tu riešila v tejto krajine podstata, kde je problém, že tuná vlastne nič nefunguje.
A druhá vec, ktorú by som chcela poukázať, je to, že nie je problém, keď niekto skupuje pôdu na to, aby na nej poľnohospodársky fungoval. Len druhá vec je, že sú tu špekulanti, naozaj, ktorí skupujú pôdu, ornú pôdu na to, aby na nej developovali. A tu zase chcem poukázať na nefunkčnosť samospráv, ktoré sú veľmi, veľmi slabé a nedokážu ten nástroj, ktorý majú v rukách, územný plán, dostatočne silne držať v rukách a byť neuplatní a naozaj regulovať v územnom pláne rozvoj svojho územia tak, aby aj pôda bola, aby vlastne aj ten vidiecky charakter. Týmto zákonom sa toto nedocieli. Jediný a správny nástroj je územný plán. A tu si povedzme, tu je pes zakopaný. Lebo nám územný plán diktujú nie urbanisti, nie odborníci, ale jednoducho developeri, ktorí poskupujú, takto poskupovali po dve koruny za meter štvorcový pôdu a dnes chodia za mestami a hovoria, aké dane budete mať, čo všetko tam ako získa vaša kasa. To je úplatnosť a tento postup.... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Kollár.