12. schôdza

Vážená pani predkladateľka, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, začína to vzduchom, vodou a pôdou, povedal pán poslanec Fecko na úvod svojho vystúpenia, a pokiaľ ide o základné životné potreby človeka, je to nepochybne tak. Dovolím si jeho výrok trochu upraviť pre potreby debaty v parlamente, ktorá sa týka novely ústavy. Začalo to vodou, pokračuje to drevom a pôdou a dúfajme, že to neskončí vzduchom.
Ústavný zákaz vývozu vody sa dostal do slovenskej ústavy v minulom volebnom období. Máme ho dokonca v článku 4. V článku 4 je definovaný takým nešťastným spôsobom, že sa tam hovorí o vode zabalenej v spotrebiteľských obaloch. Dokonca dvakrát, raz o pitnej, druhýkrát o minerálnej. A tak slová spotrebiteľské obaly sa v slovenskej ústave nachádzajú v článku 4, čiže ešte pred článkom 5, kde sa hovorí o štátnom občianstve, článkom 6, kde sa hovorí o štátnom jazyku, článkom 7, kde sa hovorí o medzinárodných zmluvách a vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi, o základných právach a slobodách ani nehovoriac.
Niečo podobné sa nedávno pokúsili presadiť poslanci fašistickej strany vo vzťahu k vývozu dreva. Našťastie neprešlo, len obávam sa, že pri nastavení tohto parlamentu skôr či neskôr sa aj takéto niečo môže dostať opäť takouto jednorazovou novelou do ústavy, lebo veď ústava je v podstate trhací kalendár, kde v prípade potreby môžme niečo dopísať a v prípade potreby môžme niečo vytrhnúť, keď máme ten pocit. Netreba k tomu prechovávať nijakú zvláštnu úctu. Pritom aj voda, aj drevo sú obnoviteľné suroviny vo vzťahu k pôde. Argumentuje, že ide o neobnoviteľnú surovinu, pritom ale teda na rozdiel od dreva a vody tú pôdu naozaj nikto nemôže zobrať a odniesť do nejakej inej krajiny.
Základným argumentom predkladateľov je snaha zvýšiť potravinovú bezpečnosť. Čo to, prosím vás, je potravinová bezpečnosť? Chápem, čo je to vnútorná bezpečnosť, čo je to vonkajšia bezpečnosť, dokonca chápem aj, čo je to energetická bezpečnosť. Ale ani energetická bezpečnosť predsa neznamená, že si energie budeme vyrábať iba zo zdrojov, ktoré sa nachádzajú na území Slovenskej republiky, že prekopeme celú krajinu a zistíme, že či tu nemáme nejaké veľké zásoby ropy a zemného plynu, aby sme mohli byť energeticky sebestační. Energetická bezpečnosť znamená, že máme diverzifikovať svoje zdroje, aby sa nestalo, že nám niekto zavrie kohútik. V tomto prípade tým niekto je Rusko, od ktorého sme ešte stále energeticky závislí, a je úplne jedno, či to spraví pre ekonomické zámery, z politických dôvodov alebo iba pre nejaké technické problémy. Musíme byť pripravení na to, aby sme dôležité suroviny, bez ktorých nemôže štát ani občania fungovať, mohli priviesť odinakadiaľ. Ale v žiadnom prípade to neznamená, že by sme všetku energiu mali vyrábať iba z vlastných surovín.
Mnohé krajiny nie sú sebestačné v zabezpečovaní si svojich potrieb v tom zmysle, že by samy dokázali vyrábať všetku energiu, ktorú potrebujú, alebo že by samy dokázali vyrábať, čo i len všetky potraviny, ktoré potrebujú. Napriek tomu ani tieto krajiny nehladujú. Ľudia v nich nehladujú. Ako je to možné? No existuje niečo také, ako je deľba práce. A deľba práce existuje medzi ľuďmi, medzi firmami, ale v prenesenom slova zmysle aj medzi krajinami. Mnohé krajiny nedokážu zabezpečiť svoju potrebu napríklad automobilov, riešia to dovozom. Podobne dovozom a medzinárodným obchodom v tomto prípade sa dá riešiť aj potreba potravín.
Sme členmi Európskej únie, obchodujeme a môžme obchodovať s celým svetom. Samotný pojem potravinovej bezpečnosti štátu považujem za nezmyselný a tento nezmyselný pojem sa teraz má stať súčasťou slovenskej ústavy, má sa stať jedným z dôvodov, pre ktoré možno obmedziť vlastnícke právo, resp. stanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve štátu, obcí alebo určených právnických osôb, pričom to slovo právnických má odtiaľ vypadnúť, čo otvára priestor, aby tie osoby boli aj fyzické. Čiže, čiže, kým, kým toto ustanovenie čl. 20 ods. 2 ústavy má riešiť, ktoré vlastníctvo má byť iba akoby vo verejnom vlastníctve alebo vo vlastníctve verejných inštitúcií, tá druhá veta hovorí o tom, že zákon môže stanoviť, ktoré vlastníctvo môže byť alebo ktoré veci môžu byť vo vlastníctve iba občanov Slovenskej republiky alebo právnických osôb so sídlom na území Slovenskej republiky. Čiže priestor teoreticky na nejaké takéto obmedzenie existuje už dnes. Týmto, týmto jednak narúšame koncepciu, ktorá, ktorá má nejakú logiku, ale predovšetkým dávame potravinovú bezpečnosť medzi slová zabezpečenie potrieb spoločnosti, rozvoj národného hospodárstva a verejný záujem. Čiže to sú všeobecné termíny. Kdežto, kdežto toto bude čisto, čisto účelovo vytvárať priestor pre to, aby sa obmedzila možnosť predaja poľnohospodárskej pôdy.
Podobnú, podobnú problematiku rieši zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, ktorý bol takisto schválený v predchádzajúcom volebnom období. V praxi tento zákon akurát komplikuje život tým, ktorí chcú buď predať poľnohospodársku pôdu, ktorú majú vo vlastníctve, alebo, naopak, začať podnikať, trebárs nakúpiť si alebo rozvíjať svoje podnikanie na poľnohospodárskej pôde a nakúpiť si nejakú poľnohospodársku pôdu, stanovuje zbytočné administratívne procedúry, predlžuje a predražuje ten, ten proces prevodu poľnohospodárskej pôdy a tiež má akože zabrániť nejakým špekulatívnym nákupom. Ale veď špekulatívne nákupy predsa nerobia iba subjekty zo zahraničia. Kopu špekulatívnych nákupov robia aj subjekty, ktoré, ktoré sú naše vlastné, či už fyzické osoby, alebo právnické osoby. Navyše tých spôsobov, ako to obísť, je milión. Stačí, aby zahraničný subjekt vstúpil do nejakej slovenskej obchodnej spoločnosti a celý zákaz je zbytočný.
Áno, majú to aj iné krajiny, Maďarsko, Lotyšsko, neviem, ale aj voči týmto krajinám Európska komisia už vedie konanie, tak ako voči Slovenskej republike. Čiže podľa názoru Európskej komisie aj právna úprava v týchto krajinách je v rozpore s európskym právom. Takže predpokladám, že aj táto novela ústavy, na ktorú zrejme bude nadväzovať, nadväzovať nejaká zákonná úprava, lebo samotná táto novela ústavy nič, nemá žiadne praktické dopady, vytvára iba priestor pre nejakú zákonnú úpravu, ktorá bude obmedzovať nadobúdanie poľnohospodárskej pôdy inými subjektmi a bude problematická z hľadiska európskeho práva, bude problematická z hľadiska ústavy a obmedzovania vlastníckeho práva, ktoré je v ústave zakotvené, a bude predovšetkým problematická a bude komplikovať život ľuďom žijúcim na Slovensku.
A posledná vec, na ktorú chcem upozorniť, je, že ak by sme chceli stanoviť, že napríklad poľnohospodársku pôdu môžu vlastniť iba občania Slovenskej republiky alebo právnické osoby so sídlom na území Slovenskej republiky, narazíme na problém, lebo budeme zrejme musieť tú pôdu zoštátňovať. Pri iných, pri iných veciach, pokiaľ ich doteraz vlastní štát, je to iná situácia ako pôda, ktorú vlastnia aj iné subjekty.