14. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som vám predstavila zákon o slobode k informáciám.
Silná občianska spoločnosť je základným pilierom demokracie, zabezpečuje kontrolu moci a zároveň má kreatívny potenciál prinášať nové inšpirácie a nové vízie. A otvorené vládnutie je spôsob, ako zabezpečiť, aby správa vecí verejných bola transparentná, efektívna a aby sa predstavitelia moci zodpovedali občanom za svoje rozhodnutia. Zároveň toto právo účasti na správe veci verejných je zakotvené aj v Ústave Slovenskej republiky.
Predpokladom úspešné, predpokladom úspešného otvoreného vládnutia sú ľahko dostupné a kvalitné informácie. Ak verejná správa má kvalitné dáta, súkromný sektor, neziskové organizácie a samotní občania môžu vytvoriť užívateľsky atraktívne koncepty aplikácie alebo inovatívne služby, ktoré sú postavené na týchto dátach.
Takýto prístup jednak znižuje náklady štátu, znižuje množstvo žiadostí v rámci poskytovania informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám a takisto aj znižuje požiadavky na elektronizáciu.
Cestou k zvýšeniu verejnej kontroly a k zvýšeniu miery vedomostí o štáte a o samospráve je v prvom rade zverejňovanie dát, najmä ekonomických a legislatívnych, s ktorými úrady pracujú. Dáta by mali byť zverejňované v otvorených formátoch, v analytickom členení s možnosťou vyhľadávania, filtrovania, triedenia, kopírovania, tak aby bolo s nimi možné naďalej pracovať a odhaliť neefektívne narábanie s verejnými prostriedkami. Všade, kde to je možné, by tieto dáta mali byť prepočítané aj na jednotkové. To znamená obyvateľ, kilometer miestnych komunikácií, žiak školy, atď.
Spôsob, akým občianska spoločnosť a médiá môžu kontrolovať vládu, štát, samosprávu, je cez funkčný zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Preto sme pripravili aj túto novelu infozákona. Vychádza hlavne z našich praktických skúseností, s ktorými sme sa stretli pri kontrole štátu, pri kontrole verejných obstarávaní, pri kontrole dotácií a chceli by sme zaplátať diery, ktoré momentálne v infozákone sú.
Prvým návrhom, ktorý v tejto novele máme, je rozšírenie povinností zverejňovať informácie podľa zákona o slobode informácií aj na osoby, ktoré založili právnické osoby založené povinnými osobami, ako aj na nimi založené právnické osoby. Znie to síce komplikovane, ale ten problém je pomerne jednoduchý a určite ste sa s ním stretli všetci, ktorí ste žiadali nejaké štátne organizácie o informácie. Predstavte si, že štát založí firmu A, má v nej 100 %, firma A založí firmu B, v nej má tiež 100 %, a firma A spolu s firmou B majú firmu C. Otázka: koľko je vo firme C verejných zdrojov? Momentálne sa súčasný zákon tvári, že žiadne, pretože táto firma podľa zákona nie je povinná osoba.
Ja mám aj konkrétne príklady, s ktorými sme sa stretli, keď sme žiadali, žiadali informácie podľa infozákona a môžem vám povedať aj konkrétny príklad. Zoberme si napríklad Slovenskú záručnú a rozvojovú banku, ktorú založilo ministerstvo financií. Slovenská záručná a rozvojová banka si založila zas firmu B, táto firma B sa nazýva SZRB Asset Management. Slovenská záručná a rozvojová banka a SZRB vlastnia spoločne eseročku Slovenský záručný a rozvojový fond. O hospodárení tejto spoločnosti sa však nedozviete nič napriek tomu, že je stopercentne vlastnený štátom.
Ešte keď túto firmu využíval ako organizačný nástroj Európsky investičný fond, tak len si môžete vygoogliť zmluvy, kde poskytovali napríklad za hodinu, platili za hodinu právnych služieb od 180 do 540 eur. Čiže myslím si, že verejnosť, ak štát vlastní podiel v nejakých firmách, tak by verejnosť mala mať právo vedieť, ako tieto firmy s našimi peniazmi hospodária. A to isté sa týka SEPS-u, Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústavy alebo mnohých iných štátnych akcioviek, ktoré sa tvária, ako keby sa ich zákon o slobodnom prístupe k informáciám vôbec netýkal.
Čo ďalej navrhujeme? Navrhujeme ďalej rozšírenie povinnosti zverejňovať informácie podľa infozákona aj na občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie, ak hospodária s verejnými prostriedkami povinných osôb v objeme viac ako 100-tisíc eur. S verejnými prostriedkami, ktoré pochádzajú z daní všetkých daňových poplatníkov, nakladajú nielen orgány štátnej správy, orgány samosprávy, ale aj množstvo subjektov vrátane mimovládnych organizácií, takzvaný tretí sektor. A verejnosti sú známe prípady, keď niektoré mimovládne organizácie, napríklad občianske združenia riadne nevyúčtovali dotácie vo výške niekoľko 100- tisíc eur, štátom poskytnutú podporu odmietli vyúčtovať. Máme tu prípady občianskych združení s početnou členskou základňou a problematickými vnútornými vzťahmi, ku ktorým sa verejnosť, ale často ani samotní členovia nevedia domôcť, ani základných informácií o činnosti takéhoto združenia a najmä, ako tieto združenia nakladajú s finančnými prostriedkami získanými z verejných zdrojov. Toto sa nám stalo napríklad aj v Starom meste, keď sme riešili problematický, problematickú neziskovú organizáciu Maják nádeje.
Osobitnú kategóriu v tomto bode predstavujú neziskové organizácie, ktoré poskytujú všeobecne prospešné služby. A tieto neziskové organizácie môžu byť aj poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, napríklad nemocnice. V správe Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy z roku 2012 o uplatňovaní zákona o slobode informácií sa uvádza, že jedným z problémov aplikačnej praxe z pohľadu uvedeného zákona je práve poskytovanie informácií poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, ktoré majú formu takýchto neziskových organizácií. Čiže zase, hospodária s verejnými zdrojmi, ale k informáciám sa nedopátrate, pretože ich odmietnu poskytnúť.
Tým, že vyššie uvedené subjekty, to znamená nadácie, občianske združenia, neziskové organizácie a tak ďalej zaradíme do okruhu povinných osôb, a to za podmienky, že nakladajú s verejnými zdrojmi, odstránime nielen niektoré problémy vyplývajúce z uplatňovania tohto zákona, ale podriadime väčšej verejnej kontrole osobitne tie subjekty, ktoré riadne nevyučtuvávajú poskytnutú finančnú podporu.
Tretím bodom, ktorý riešime v našom návrhu, je povinné zverejňovanie zmlúv uzatváraných v bežnom obchodnom styku, ak ide o povinnú osobu a povinné zverejňovanie všetkých príloh a dodatkov k povinne zverejňovaným zmluvám a zároveň v tomto bode žiadame vypustenie výnimky zo zverejňovania takýchto zmlúv Národnou diaľničnou spoločnosťou. Otázka je, prečo sa vôbec táto výnimka Národnej diaľničnej spoločnosti do infozákona dostala? Tak z jedným z dôvodov bolo aj, aby sa zabránilo kšeftovaniu s pozemkami, pretože ak by si to niekto vyžiadal podľa infozákona, tak by mohlo dôjsť k nejakým kšeftom s týmito pozemkami. Na druhej strane vidíme, že takto k tým kšeftom dochádza tak či tak, v oveľa väčšej miere a navyše verejnosť ani nemá šancu skontrolovať, kto a za akých podmienok sa k týmto lukratívnym pozemkom dostal. A to je príklad R7, to je príklad ďal..., obchvatov, ciest. Takže je to aktuálny problém, ktorý chceme riešiť a reagovať na to, že tá výnimka, ktorú NDS dostala, nie je dobrá.
Čo sa týka uverejňovanie príloh, problémom je, s ktorým sme sa veľmi často stretávali, že síce v Centrálnom registri zmlúv je zmluva zverejnená, ale všetky podstatné informácie, to znamená štruktúrovanie ceny, rozpočet a tak ďalej sú zverejnené v prílohe. Je tam odkaz na prílohu, avšak príloha už v Centrálnom registri zmlúv nie je zverejnená. Tu by mohla byť námietka, že to podlieha obchodnému tajomstvu, lebo súčasťou príloh môžu byť aj rôzne výkresy. Obchodné tajomstvo je ošetrené v inom ustanovení, čiže tie veci, ktoré podliehajú obchodnému tajomstvu, na to sa tento prípad nebude vzťahovať. Na prílohy zmlúv ako rozpočet, štruktúra rozpočtu, jednotkové ceny, tie prílohy by však podľa nášho návrhu mali byť povinne zverejňované.
Ďalším bodom, ktorý chceme ošetriť, je povinné zverejňovanie informácií o poskytnutom sponzorstve, dotácii, grante, finančnom príspevku alebo inej obdobnej finančnej alebo nefinančnej podpory zo strany povinných osôb. Niekedy sa štátne firmy tvária ako štát v štáte. Tvária sa, ako keby oni žiadne povinnosti voči občanom nemali a napriek tomu, že tieto štátne firmy ako štátny majetok patria nám všetkým, štátne firmy by nemali byť Mikuláš, ktorý teraz rozdáva dary, ako sa to vláde práve hodí a nie je o tom povinný informovať. Štátne firmy by mali podliehať takej istej kontrole, ako podliehajú, ako napríklad podlieha aj štátna správa. A ako som už povedala, pri kontrole používania verejných peňazí sme sa stretli s mnohými prípadmi, kedy štátne firmy rozdávali dotácie, dary bez toho, aby zverejňovali akékoľvek kritériá, alebo aby zverejňovali podmienky. Je problém, ak štátne firmy z našich spoločných peňazí rozdávajú dary rôznym súkromným firmám, prípadne dávajú dotácie obciam, kde vládnu politicky spriaznení starostovia SMER-u. Čiže problém nie sú samotné dotácie, ale problém je v tom, akým spôsobom sa rozdávajú a kto ich dostane alebo nedostane. Firmy by nemali tieto dotácie, dary, sponzorstvá rozdávať bez jasných pravidiel a bez toho, aby o tom informovali.
Ja len poviem príklad. Štátna akciovka ministerstva financií Slovenská elektrizačná a prenosová sústava (SEPS) darovala v júli minulého roku finančný dar obci Stará Bystrica na organizáciu kultúrnych podujatí. Tu sa môžme pýtať, prečo SEPS daroval práve Starej Bystrici a nedaroval Čadci alebo nedaroval Breznu alebo nedaroval Čiernemu Balogu napríklad? Prečo práve Starej Bystrici? Ja teraz nechcem na nikoho ukazovať, ale mali by tu byť jasné pravidlá a jasné kritériá. Alebo TIPOS. V júni daroval štátny TIPOS 100-tisíc eur nadácii TA3. Za nadáciou TA3 je spoločnosť C.E.N. vlastnená spoločnosťou GRAFOBAL z portfólia Ivana Kmotríka. Čiže prečo štátny TIPOS sponzoruje nadáciu TA3? Určite nadácia TA3 robí chvályhodné činy, pomáha, robí charitu, ale takýchto nadácií na Slovensku máme veľmi veľa. Prečo práve táto nadácia? Aké sú kritériá? Prečo to dostali práve oni?
Alebo TIPOS, ďalej, sponzoruje rôzne koncerty populárnej hudby, naposledy uzatvorila zmluvu o partnerstve za 60-tisíc eur so spoločnosťou zabezpečujúcou vystúpenie skupiny Roxette. Prečo práve skupina Roxette? Prečo nesponzorujú filharmóniu? Klasickú hudbu? Alebo nejakú inú skupinu? Prečo sponzorujú túto, práve tieto podujatia?
Osobitným príkladom je reklama. Štátna tepláreň v Trnave v roku 2015 sa rozhodla investovať desiatky tisíc eur do reklamných plôch. Spolu tak Štátna tepláreň podpísala s FC Spartak zmluvy na prenájom reklamných panelov za viac ako 57-tisíc eur, podľa správy TA SR majoritným vlastníkom futbalového klubu FC Spartak Trnava je Vladimír Pór. To isté meno sa uvádza v zozname Gorila ako jeden z piatich akcionárov strany SMER. Inak samozrejme, je chvályhodné, keď sa sponzorujú športové kluby, ale panel v tréningových centrách mládeže ju vyšiel skoro na 40-tisíc. Na porovnanie, reklamná plocha pri hlavnej ceste v centre mesta by na rok stála okolo 2-tisíc eur. Keď si Štátna tepláreň v Žiline objednávala v roku 2015 reklamu na futbalovom štadióne v Žiline, tak zaplatila za to 960 eur. Čiže na jednej strane Štátna tepláreň v Trnave štyristo, pardon, 40-tisíc, takú podobnú reklamu Štátna tepláreň v Žiline za 960 eur. Mimochodom FC Spartak mal zisk po zdanení 400-tisíc eur, pritom Štátna tepláreň, ktorá si od nej vo veľkom objednávala reklamu, v roku 2014 mala zisk po zdanení 9 700 eur. Čiže prečo teraz by mal štátny TIPOS sponzorovať klub, ktorý je vysoko ziskový? A navyše reklama a sponzorstvo nemajú žiadny zmysel hlavne pri takých štátnych podnikoch, ktoré sú v podstate monopolné a je málo pravdepodobné, že teraz Štátna tepláreň v Trnave získa nejakých nových zákazníkov tým, že si zadá reklamu FC Spartaku.
Ešte raz. Peniaze štátnej firmy sú peniaze štátu, sú to naše peniaze a štátne firmy by nemali uzatvárať všelijaké podivné zmluvy. Raz si objednajú reklamu u Póra, inokedy sponzorujú klub Širokého, inokedy dajú peniaze nadácii spriaznenej s televíziou pána Kmotríka. Štát si musí vytvoriť presný systém a jasné pravidlá podpory a rozdávania dotácií. To nemôže byť ako peňaženka, potrebujem si zasponzorovať tohto, tak dám tu, keď potrebujem niečo iné, tak zaplatím sem.
Čiže tu žiadame, aby sa zverejňovali podmienky, ktoré bude musieť záujemca o podporu splniť, na základe akých kritérií sa budú žiadosti posudzovať, označenie každej poskytnutej podpory spolu s dátumom jej schválenia a označením prijímateľa podpory. Mala by sa tam zverejňovať žiadaná suma, aj darovaná suma. Neschválené podpory s dôvodom a dátumom neschválenia, vrátane uvedenia požadovanej výšky podpory a osobitne pri dotáciách by sa mal poskytovateľ vyhnúť odôvodneniam typu z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Keďže takéto odôvodnenie nestačí na rozlíšenie toho, či bol daný projekt kvalitný alebo nebol kvalitný. A takisto vyhodnotenie výsledkov poskytnutej podpory, aby poskytnutá podpora skutočne nevyšla nazmar a nebola zneužitá, je nevyhnuté, aby sa okrem prvotného posúdenia vykonala aj následná podpora, ako boli tieto peniaze, pardon, následná kontrola, ako boli tieto peniaze využité. Takisto nezverejňuje do tejto kategórie tých, čo nezverejňujú, spadá aj národný, napríklad Národný jadrový fond. Pardon, JAVYS, hej? Národný jadrový fond im dáva každoročnú dotáciu, JAVYS sa tvári z hľadiska infozákona, akoby sa ho to netýkalo. Čiže myslíme si, že je veľmi dôležité ošetriť aj dary a sponzorstvá v infozákone.
Ďalším bodom, ktorý riešime, je povinné zverejňovanie osobných údajov, najmä životopisných údajov a ďalších informácii o osobách, ktoré sa uchádzajú o verejnú funkciu, kandidátov na verejnú funkciu, ako aj úspešných kandidátov na verejnú funkciu bezprostredne po ich nástupe do takejto funkcie. Všetci sa pamätáte na škandál a na chaos s energiami a tam sme upozorňovali na to, že do dozorných rád a do predstavenstiev sa dostali ľudia, ktorí nemali kompetencie na to, aby tieto dôležité funkcie vykonávali. A nikde neboli zverejnené ich životopisy. Myslím tým napríklad na stránkach, kde vykonávali túto funkciu v energetických podnikoch. Pritom vieme, že podľa uznesenia vlády Radičovej vlády sa na tieto funkcie mal vykonávať konkurz. To znamená, že všetky životopisy mali byť zverejnené a mali sme si vedieť skontrolovať, či naozaj majú požadovanú prax, či naozaj pôsobili v energetike a či majú dostatočné skúsenosti a kvalifikáciu na to, aby robili v takých dôležitých orgánoch, ako sú dozorné rady a predstavenstvá, a to pri energetike sa bavíme o najväčších podnikoch, ktoré na Slovensku máme. A my sa nevieme dopátrať, či ľudia, ktorých tam štát nominoval, či sú vôbec na to kvalifikovaní.
Ďalší bod, ktorý riešime, je povinné zverejňovanie informácií poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti o svojich zriaďovateľoch a zakladateľoch, ako aj povinné zverejňovanie takzvaných čakacích listín a čakacích lehôt na poskytnutie inej ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti, vrátane zrušenia možnosti, aby mohol byť pacient uprednostnený mimo poradia na týchto čakacích listinách. Na zistenie skutočne precízneho dodržiavania poradia poistencov čakajúcich na poskytnutie zdravotnej starostlivosti je nevyhnutné uplatniť akékoľvek výnimky, ktoré sa týkajú uprednostňovania alebo poradia zo zoznamu. O tom, že vypustenie uvedenej výnimky neohrozí život ani zdravie poistencov, svedčí aj skutočnosť, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú tak či tak povinní poskytnúť zdravotnej poisťovni všetky údaje na vedenie zoznamu. Čiže zdravotná poisťovňa tento zoznam má, nie je to žiadna dodatočná administratíva. A to znamená, že ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti zvýrazní urýchlenú potrebu plánovanej zdravotnej starostlivosti, poisťovňa to s pridelením poistenca do zoznamu zohľadní. Navyše poistenci uvedení v zoznamoch nie sú pacienti, ktorí potrebujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť, táto sa poskytuje neodkladne, keď je ohrozený život alebo zdravie pacienta. Čiastočne takéto zverejňovanie robí poisťovňa Dôvera, tá je, tá je v tejto dobrej praxi asi najďalej.
Ďalším bodom, ktorý riešime v tejto veľkej novele info zákona, je zavedenie vyhotovovania ročných výkazov práce prokurátorov a ich povinné zverejňovanie podobne ako u sudcov. Zase, pamätáte si na nedávny príklad špeciálneho prokurátora pána Kováčika, kedy sa média ani verejnosť nevedeli dopátrať k tomu, čo vlastne pán Kováčik robí, aké sú výsledky jeho práce a až po opakovaných žiadostiach, kde doťahovanie sa s pánom Kováčikom a s generálnou prokuratúrou trvalo niekoľko mesiacov, sme sa dozvedeli vlastne, že výsledok u pána Kováčika je nula.
No a my navrhujeme, aby, čo sa týka prokuratúry, aby sa precizovala povinnosť vedúceho prokurátora, ktorý bude povinný vykonať opatrenia nevyhnutné na zistenie skutkového stavu, odstránenie zistených nedostatkov, vyvodenie dôsledkov z porušovania služobných povinností voči podriadenému prokurátorovi. Takisto upravujeme aj spôsob, akým sa uskutočňuje hodnotenie prokurátora, a to prostredníctvom porovnania údajov o počte a zložení nevybavených vecí pridelených podriadenému prokurátorovi k prvému a k poslednému dňu kalendárneho roka. Zavádzame nový právny inštitút - ročný štatistický výkaz prokurátora - a účelom novej právnej úpravy je vytvoriť mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa bude, ktorého sa bude, bude možné vyhodnotiť prácu prokurátora, štatistické zisťovanie stupňa výkonnosti prokurátora. Vzor výkazu by mal byť zverejnený na najvyššom služobnom úrade, podobne ako iné zákonné úpravy, ktoré predpokladajú zverejnenie tlačí, formulárov či dokonca zmlúv na webovom sídle príslušného štátneho orgánu a na účely správy registratúry prokuratúry bude výkaz súčasťou osobného spisu prokurátora.
Predposledný bod, ktorý chceme riešiť, je povinné zverejňovanie právoplatných uznesení spolu s odôvodnením o odmietnutí trestného oznámenia v prípade trestných činov korupcie orgánmi činnými v trestnom konaní, samozrejme pri rešpektovaní práva na ochranu osobných údajov. Viete všetci veľmi dobre, že so zverejnením odmietnutí je veľmi veľký problém. Často nevieme dopátrať, prečo nejaké podanie bolo odmietnuté a preto navrhujeme doplniť nový spôsob poskytovania informácií o trestnom konaní, a to zverejnením špecifického druhu uznesenia a na zverejnenie uznesenia sa rovnako uplatnia zásady ochrany utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, osobitných údajov, tak ako je uvedené v Trestnom zákone.
Posledným bodom je povinné zverejňovanie viacerých informácií samosprávou, obcami, mestami, samosprávnymi krajmi, napríklad schválených rozpočtov za predchádzajúce roky, záverečných účtov, informácií zo systému RISSAM, ktoré samospráva zasiela štátnej správe, prehľadu o stave a vývoji dlhu zoznamu dlžníkov, zoznamu obecných bytov, plánov nakladania s majetkom na najbližší kalendárny rok, správ hlavného kontrolóra alebo výsledkov výberových konaní na vedúcich zamestnancov. Tak ako sú problémy v štátnej správe, tak sú aj problémy v samospráve, kde samospráva zverejňuje často len veľmi malé množstvo informácií. Mám aj príklady dobrej praxe, napríklad výberové konania zverejňuje Prievidza, správy hlavného kontrolóra zas zverejňuje Lučenec, zoznam obecných bytov zverejňuje Svidník. Dlžníci sú napríklad v Prešove. Čiže niektoré čiastkové veci obce iniciatívne robia, ale chceli by sme, aby tá miera zverejňovania informácií pre samosprávu bola podstatne vyššia, podstatne vyššia, ako je doteraz.
A na záver už len to, že ak sa chceme, ak chceme, aby sme sa zbavili korupcie, tak takým kľúčovým predpokladom je, aby informácie o tom, ako štát hospodári, o tom, ako nakladá s našimi spoločnými peniazmi, boli voľne prístupné. Aby sa ich štát nesnažil skrývať, ako to teraz robí, aby nehľadal cestičky, ako sa vyhnúť tomu, aby sa verejnosť dostala k nejakým zmluvám, ale aby skutočne štát bol čo najtransparentnejší a čo najotvorenejší smerom k občanovi. Samozrejme, tá korupcia tu možno vždy bude, pretože vždy sme len ľudia a tie zlyhania v tej štátnej správe, samospráve sú mnohé, ale toto je jeden krok k tomu, ako jednak tieto zlyhania odhaľovať a ako sa im snažiť aj predchádzať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pani poslankyni. Dávam slovo v zastúpení pani Kataríny Macháčkovej, ktorú určil spravodajský, gestorský výbor, spravodajcovi pánu Ondrejovi Dostálovi.

115.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážená pani predkladateľka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že som do rozpravy nedostal žiadnu písomnú prihlášku a teda vyzývam, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Ďakujem. Uzatváram možnosť prihlásenia sa do rozpravy ústne. Prihlásil sa pán poslanec Ondrej Dostál a pán poslanec Gábor Grendel.
Nech sa páči, pán poslanec Ondrej Dostál.

Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som v prvom rade... Poprosil by som, že ak sa chcete baviť, tak niekde inde, lebo ma to ruší.
Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som podporiť tento návrh zákona. Jeho obsah smeruje k väčšej transparentnosti a tým aj k väčšej možnosti kontroly fungovania verejného sektora. Tie navrhované opatrenia nepochybne idú správnym smerom, lebo rozširujú množstvo informácií, ktoré budú k dispozícii občanom, ktorí majú záujem dozvedieť sa niečo viac o fungovaní štátu a pre verejný sektor je to užitočná kontrola, ktorá pomôže verejnému sektoru fungovať užitočnejšie, teda efektívnejšie, transparentnejšie a korektnejšie. Som presvedčený, že viaceré z bodov, ktoré sú navrhnuté v návrhu novely aj v prípade, že ako to už s opozičnými návrhmi býva, tento návrh nebude schválený, sa do zákona o slobodnom prístupe k informáciám skôr či neskôr dostanú. To "skôr" by mohlo nastať v prípade návrhu novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý pripravuje ministerstvo spravodlivosti a viem o tom, že sa tam majú riešiť aj niektoré z vecí, ktoré sú obsiahnuté v tomto návrhu zákona, napríklad tá otázka, že síce máme ošetrené dcéry, keď založia, ale už nemáme dcéry dcér a vnučiek. Čiže aj na toto sa tam, na toto sa tam bude pamätať a verím, že aj na viaceré z ďalších vecí sa dostanú do tej podoby, ktorá by už tento rok mala ísť do medzirezortného pripomienkového konania.
Bližšie by som sa chcel pristaviť pri jednej veci, na ktorú mám iný názor, ako predkladatelia a ide tam o ten bod 2, ktorý do § 2 vkladá nový odsek 4, ktorý by mal znieť, že povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby založené podľa osobitného zákona, ak hospodária s verejnými prostriedkami získanými od povinných osôb podľa odsekov 1 až 3 v celkovom objeme viac ako 100-tisíc eur ročne a je tam potom odvolávka na zákon o združovaní občanov, zákon o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, zákon o nadáciách ako príklady.
Otázka teda je, že či by sa mimovládne organizácie mali stať povinnými osobami v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A samozrejme, že tá podmienka, že 100-tisíc eur v priebehu bežného kalendárneho roka ročne, to nie je bežné občianske združenie, to s takýmito, s takýmito prostriedkami drvivá väčšina mimovládnych organizácií neprichádza do styku a teda už vôbec nie z verejných zdrojov a samozrejme, že povinnosť vykazovať, ako boli použité akékoľvek verejné prostriedky, by mala byť samozrejmosťou a tie informácie by mali byť dostupné nielen tomu orgánu, ktorý poskytol tie prostriedky, ale aj verejnosti. A teda súhlasím s tým, že by to, že by to malo byť zverejňované.
Ale nemyslím si, že by to malo byť v režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám, respektíve v takom režime, aby sa povinnou osobou stala príslušná mimovládna organizácia, a to z dvoch základných dôvodov. Jeden dôvod je principiálny, že prečo zrovna mimovládne organizácie, prečo nie aj iné subjekty, ktoré sú financované z verejných zdrojov, prečo nie politické strany, ktoré - teda tie parlamentné - dostávajú príspevok zo štátneho rozpočtu a myslím, že vo väčšej výške ako 100-tisíc eur ročne? Prečo nie cirkvi, ktoré sú financované z verejných prostriedkov? Ak žiadame, aby sa povinnou osobou stali mimovládne organizácie, prečo nie aj cirkvi a politické strany?
Druhá námietka je skôr praktická, že si neviem veľmi predstaviť, ako by to fungovalo v realite. Pretože byť povinnou osobou neznamená iba sprístupniť informáciu, keď ma o to niekto požiada, ale sprístupniť ju v nejakých zákonných lehotách a nejakým zákonným spôsobom a zároveň sprístupnenie informácií obsahuje možnosť odmietnuť sprístupnenie informácií, keď existujú zákonné dôvody pre nesprístupnenie tej informácie, aj keď niektoré povinné osoby odmietajú sprístupňovať informácie, kde neexistujú zákonné dôvody, ale tvária sa, že existujú, ale to je druhý problém. Ale to odmietnutie, a najmä to odmietnutie musí byť urobené formou rozhodnutia a proti rozhodnutiu je možnosť, je možnosť sa odvolať.
V prípade tých povinných osôb, ktoré sú dnes v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, je to jasné, pretože obvykle majú nejaké, nejakú, nejaký nadriadený orgán. Tam, kde to neexistuje, ako pri obci, tak tam rozhoduje primátor alebo starosta. O odvolaní, keď je to na ministerstvo, tak formou rozkladu to rieši minister alebo vedúci, vedúci ústredného orgánu štátnej správy. Dokonca je ošetrené aj, aj forma rozhodnutia a odvolanie pri tých organizáciách, ktoré sú založené alebo zriadené pod inými osobami, čiže napríklad nejaké obchodné spoločnosti alebo štátne podniky, ktoré nevydávajú sami rozhodnutie. Ale ak odmietajú sprístupniť tú informáciu, tak posunú informáciu o tom, že nechcú poskytnúť informáciu, o ktorú boli požiadané, svojmu zakladateľovi alebo zriaďovateľovi a ten rozhodne. Ibaže zakladateľ, a voči nemu sa potom možno štandardne odvolať.
Ibaže zakladateľ alebo zriaďovateľ je nejaký štátny orgán alebo orgán verejnej správy, ktorý vie, ako sa vydávajú rozhodnutia a vydáva ich, rozhodnutia, aj v množstve iných vecí obvykle, nielen rozhodnutia o odmietnutí sprístupniť informáciu. V prípade, ja neviem, občianskeho združenia alebo aj nadácie takýto postup nie je možný, možno s výnimkou nadácií, ktoré, ak si založí obec nadáciu, tak tam by to bolo riešiteľné. Ale ak to má platiť pre všetky nadácie, pre všetky občianske združenia, pre všetky neziskové organizácie poskytujúce verejnoprospešné služby, tak tam sú často zriaďovateľmi alebo zakladateľmi súkromné osoby a nemal by, nemá na koho takáto mimovládna organizácia obvykle presunúť to rozhodnutie, lebo taká osoba ako zakladateľ alebo zriaďovateľ pri právnických osobách založených alebo zriadených tými štandardnými povinnými osobami v prípade mimovládnych organizácií neexistuje a už potom vôbec nemal by kto rozhodovať o odvolaní voči takýmto rozhodnutiam.
Čiže súhlasím s tým zámerom. Áno, ak nejaká organizácia poberá viac ako 100-tisíc ročne, má to byť všetko zverejnené. Ja som za to, aby bolo všetko zverejnené a transparentne vykazované nielen poskytovateľovi tých prostriedkov, ale aj verejnosti aj pri nižších čiastkach. Však musí ma zaujímať aj, ako sa použije 5-tisíc eur alebo 50-tisíc, nielen 100-tisíc eur. Ale nerobil by som povinné osoby z mimovládnych organizácií. A ešte je tam potom, potom, samozrejme, aj problém, že ako by sa tých 100-tisíc ročne, ročne meralo, lebo samozrejme, sú organizácie, ktoré majú nejaké dlhodobejšie príjmy, ale môže byť organizácia, u ktorej sa to, že bude mať viac ako 100-tisíc ročne, môže zistiť niekedy, niekedy v polovici roka. A teda polroka nebude povinná osoba a potom polroka bude. Potom zasa, zasa polroka ešte bude a potom, potom už nebude. Čiže zdá sa mi to komplikované riešenie a jednoduchšie riešenie by bolo, dajme, nech sa tieto informácie zverejňujú, ale nech povedzme ich zverejňujú tie subjekty, ktoré ich poskytli, ako si to podobne má upraviť aj vo vykazovaní sponzoringu a podobne.
Takže ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán poslanec. Na vystúpenie pána poslanca jedna faktická poznámka. Uzatváram možnosť prihlásenia s faktickou poznámkou.
Pani poslankyňa Veronika Remišová, nech sa páči. (Reakcie z pléna.) 
Ale bolo tam meno pani poslankyne, Veronika Remišová. Ako ste to zatlačili? Asi omylom. (Reakcia navrhovateľky.) Aha, dobre, môžte ešte raz, omyl. Takže poprosím, prihláste sa, pán poslanec Budaj. (Reakcia navrhovateľky.) No vy ste bola reakcia na pána poslanca s faktickou poznámkou, nie? (Reakcia navrhovateľky.) Pán Budaj, vy ste nebol prihlásený? Nebol... (Reakcia z pléna.) Hej? (Reakcia z pléna.) Dobre, takže ešte raz. Poprosím vás, faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca. Ďakujem. Uzatváram možnosť prihlásenia s faktickými poznámkami.
Prvý je prihlásený pán poslanec Budaj. Nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Toto si naozaj zaslúži vyzdvihnúť. Chcem oceniť na rozdiel od rečníka práve tú okolnosť, že navrhovateľ - navrhovateľka predkladá, aby sa väčšej otvorenosti, aby sa tá väčšia otvorenosť, ktorú prináša informačný zákon, týkala aj mimovládneho sektoru. Prečo to chcem tak oceniť? Až doposiaľ vznikal taký čiernobiely pohľad na tú problematiku, akoby tretí sektor naháňal verejný sektor, informačný zákon akoby bol iba palicou proti úradníkom. V skutočnosti ale verejnosť niekedy chce vedieť informácie ako také. A to si veľmi cením, že predkladateľka pani Remišová ruší túto čiernobielu ilúziu. V skutočnosti informačnému zákonu musí ísť o zvýšenie informovanosti verejnosti. O tú polemiku, že ako sa to má udiať a ako zaistiť tento pomerne vážny krok smerom, smerom k informáciám o mimovládnom sektore, to iste treba premyslieť a verím, že v druhom čítaní, ktoré je pred nami, sa s pozmeňujúcimi návrhmi, aj pán Dostál aj ostatní, zapojíme do prípadných zlepšení. Ale to kľúčové politické rozhodnutie je priznať informačnému zákonu silu aj nad mimovládnym sektorom, a to veľmi oceňujem.

Nech sa páči, pán poslanec Fecko, s faktickou poznámkou.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, áno, tiež beriem, že keď sú to verejné financie a štátne podniky a organizácie, tak samozrejme, že občania by mali vedieť, kam to ide. Nehovorím o mimovládkach, lebo ako povedal kolega Budaj, tam je tiež taký menší chaos. Ale mňa ešte jedna vec, by som povedal, trápi. Nie som odborník na verejné obstarávanie, takže ber to ako podnet, lebo niektorí si povedia z vlastnej iniciatívy, že to je obchodné tajomstvo. To je naše know-how, ktoré my nemôžeme ponúknuť. To je naše, neviem čo skryté. A nakoniec zistíme, že keď o niečo požiadaš daný inštitút alebo nejakú danú organizáciu, nedostaneš nič, lebo oni si povedali, že je to tak, v takomto režime. Takže ja by som bol rád, keby sme sa na to pozreli, že čo vlastne vyšpecifikovať presne, do akej hĺbky môže tá informácia byť utajená, skrytá neviem ako, že by sme nešli do ich nejakých, by som povedal, know-how, ktoré iba oni majú nejakú licenciu. Takže ešte možnože aj na to sa pozrieť v budúcnosti, možno aj v druhom čítaní, aby sme aj túto anomáliu trošku z toho nášho sveta informačného pre našich obyvateľov odstránili. Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Remišová, nech sa páči.